Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 169 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (175)III. ÚS 646/2015
PDF · 268.07 KB
No categories available
III. ÚS 646/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA
poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Legal Cases s. r. o., Ružová 265, Dunajská Streda, konajúcou
prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Mgr. Ingrid Gyökeresovej, vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre
č. k. 8 Co/470/2014-190 z 28. mája 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance
Group, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna
Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava (ďalej aj „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 8 Co/470/2014-190 z 28. mája 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručeným
Okresnému súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) sa I. R., P. R., maloletý P. R.
a maloletý M. R., všetci bytom P., ako pozostalé blízke osoby po zomrelej obeti dopravnej
nehody (ďalej len „navrhovatelia“) domáhali proti J. P., U., ako prevádzkovateľovi
motorového vozidla (ďalej len „odporca v 1. rade“), a sťažovateľke ako poisťovateľovi
(ďalej aj „odporca v 2. rade“), u ktorého bolo motorové vozidlo odporcu v 1. rade povinne
zmluvne poistené v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov („zákon č. 381/2001 Z. z.“) náhrady
nemajetkovej ujmy v sume 10 000 € pre každého z nich, ktorá mala aspoň čiastočne
zmierniť neoprávnený zásah do práva navrhovateľov na súkromie a rodinný život.
Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C/351/2013-99 z 9. apríla 2014 rozhodol, že
odporcovia v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť každému
z navrhovateľov náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov konania
v sume 635,14 €. Z odôvodnenia toho rozsudku vyplýva, že po vykonaní dokazovania
vypočutím účastníkov konania, vypočutím svedkov, oboznámením písomných dokladov,
oboznámením rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T/82/2012 z 8. augusta 2012, ktorým bol
odporca v 1. rade uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a)
Trestného zákona a iných, ako aj ostatného spisového materiálu okresný súd dospel
k záveru, že návrh navrhovateľov je dôvodný. Pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľov
okresný súd považoval za potrebné osobitne sa vysporiadať s otázkou pasívnej vecnej
legitimácie sťažovateľky, keďže namietala, že v predmetnom konaní nie je pasívne vecne
legitimovaná, pretože „nemajetková ujma nie je krytá z povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla“. V tejto súvislosti
okresný súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskych Európskej únie (ďalej len
„Súdny dvor“) vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013, vo výroku ktorého konštatoval,
že «vnútroštátna právna úprava má pokrývať a j náhradu nemajetkovej ujmy,
ak vnútroštátny poriadok právo na náhradu takéhoto nároku z dopravnej nehody poskytuje
poškodeným. ESD sa zaoberal aj tým, ako je potrebné vykladať v zmysle uvedených smerníc
a na ich základe prijatých vnútroštátnych predpisov, pokiaľ ide o pojem škody na zdraví
a nákladov pri usmrtení. Medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s prvou až treťou
smernicou patrí nemajetková ujma , ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného
za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore. Keď zodpovednosť
poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z § 11 a 13 OZ,
vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje,
že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu,
na ktoré odkazujú uvedené smernice. Dôležité je posúdenie, či konkrétny nárok, upravený
vnútroštátnym hmotným právom (bez ohľadu na jeho systematické zaradenie) vyplýva
poškodeným z dopravenej nehody, ktorá bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla
a či má občianskoprávnu povahu. Členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť
za škodu uplatniteľnú podľa ich vnútroštátneho práva bola krytá v súlade s ustanoveniami
citovaných smerníc...
Na základe hore uvedeného, do rozsahu krytia povinného zmluvného poistenia,
ako to vymedzuje zákon o PZP § 4 ods. 2, je možné výkladom textu zákona zahrnúť
aj nemajetkovú ujmu. Súdy sú tak podľa hore uvedených rozhodnutí ESD povinné pri
uplatňovaní vnútroštátneho práva a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej
s cieľom vykonania požiadaviek smernice vykladať vnútroštátne právo v maximálnej možnej
miere vo svetle znenia a účelu predmetnej smernice na dosiahnutie smernicou sledovaného
cieľa. V súdenej veci to znamená, že súdy sú povinné Zákon o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel vykladať
„eurokonformne“, t. j. spôsobom, z ktorého vyplýva, že predmetom krytia povinného
zmluvného poistenia je aj nemajetková ujma , ktorá je premetom tohto konania.
Z hore uvedených dôvodov... je aj odporca v 2/ rade pasívne legitimovaný v danej
veci.
Čo sa týka výšky náhrady nemajetkovej ujmy, navrhovatelia v 1/ až 4/ rade žiadali
priznať každý 10.000 eur... Kritériom, ktorým sa súd riadil, neboli len okolnosti na strane
navrhovateľov, ale aj okolnosti na strane odporcu, kde išlo síce o nedbalosť, ale nie
konanie úmyselné. Vychádzajúc zo všetkých zistených, navzájom sa ovplyvňujúcich faktorov
a princípu spravodlivého usporiadania vzťahov účastníkov, ako primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch súd určil čiastku 10.000 eur pre každého navrhovateľa,
na zaplatenie ktorej súd zaviazal odporcov v 1/ a 2/ rade spoločne a nerozdielne.».
Proti rozsudku okresného súdu podali odporcovia v 1. a 2. rade odvolanie. Odporca
v 1. rade pritom namietal, že keďže „svoje motorové vozidlo mal riadne poistené...,
poisťovňa – teda odporca v 2. rade, by mala znášať všetky škody dopravnou nehodou
spôsobené... Poistené zaplatil riadne a včas, nehodu... nespôsobil úmyselne“. Podľa názoru
sťažovateľky okresný súd vec nesprávne právne posúdil, pretože uplatňovaný nárok
navrhovateľov nie je nárokom na náhradu škody podľa § 442 a nasl. Občianskeho
zákonníka, nemožno sa ho domáhať podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka a ani zákon
č. 381/2001 Z. z. sa nevzťahuje na nároky na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu ochrany
osobnosti. Keďže sťažovateľka nijakým spôsobom nezasiahla do osobnostných práv
navrhovateľov, v danej veci nemôže byť ani vecne pasívne legitimovaná. Okrem toho
sťažovateľka namietala, že v danom prípade „sa nejedná o solidárnu zodpovednosť
z dôvodu, že sa nejedná o zodpovednosť spôsobenú činnosťou viacerých škodcov, a teda
vzájomný vzťah odporcov nie je solidárny“.
Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil. Odporcov
v 1. a 2. rade zároveň zaviazal zaplatiť každému z navrhovateľov náhradu trov odvolacieho
konania v sume 64,42 €.
Sťažovateľka v sťažnosti predloženej ústavnému súdu zopakovala svoje argumenty,
ktoré vzniesla už v konaniach pred všeobecnými súdmi, a uviedla, že:
„Ak odvolací súd dospel k právnemu záveru, že uvedené smernice upravujú
povinnosť členských štátov zahrnúť do náhrady škody podľa vnútroštátneho práva aj
náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu § 11 a nasl. Obč. zák., mal zároveň riadiac sa čl. 144
ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR konštatovať, že ZoPZP svoje ust. § 4
transpozíciou uvedených smerníc nedoplnil o úhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl.
Obč. zák. Vzhľadom na to, že v takomto rozsahu neboli smernice EÚ transponované do
vnútroštátneho poriadku SR (ZoPZP), čo potvrdila vo svojom stanovisku samotná Slovenská
republika, nie je možné prijať eurokonformný výklad ust. § 4 ods. 2 písm. a ) ZoPZP
v rozsahu zahrnutia náhrady nemajetkovej ujmy pod náhradu škody, nakoľko takýto výklad
by bol v rozpore s platným právom SR. Priamy účinok smerníc EÚ je voči fyzickým
a právnickým osobám vylúčený.
Odlišnosť týchto dvoch právnych inštitútov je zrejmá aj zo súčasnej rozhodovacej
činnosti súdov a potvrdená judikatúrou, ktorá doposiaľ nebola prekonaná.
Ak teda odvolací súd dospel k záveru, že zo smerníc EÚ vyplynul rozsah poistného
krytia aj v rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v prospech pozostalých po obetiach
dopravných nehôd podľa § 11 a nasl. Obč. zák., pri dôslednom riadení sa ústavnou zásadou
zakotvenou v čl. 13 ods. 1 písm. a), b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 2 a čl. 152 ods. 4
ústavy, nemohol na základe existujúcej vnútroštátnej právnej úpravy stanovujúcej v ust. § 4
ods. 2 písm. a) ZoPZP rozsah náhrad poskytovaných poisťovňou na základe povinného
zmluvného poistenia motorových vozidiel, zaviazať sťažovateľa k povinnosti , ktorú mu
tento zákon neprikázal a nevyplynula ani z právne záväzných právnych aktov ES a EÚ
majúcich priamu záväznosť a tým zároveň prednosť pred zákonmi SR.
Vychádzajúc zároveň z práva ES a EÚ, nemohol odvolací súd na základe Smerníc
EÚ uložiť priamo výkon práv a povinností sťažovateľovi, nakoľko priamy účinok smerníc
je voči fyzickým a právnickým osobám členských štátov EÚ vylúčený a pre svoj priamy
účinok vyžadoval implementáciu do vnútroštátneho poriadku v požadovanom rozsahu...
Požiadavka jednotného eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva v súlade
so smernicou nesmie ísť tak ďaleko, aby smernica sama a nezávisle od vnútroštátneho
predpisu ukladala povinnosti fyzickým alebo právnickým osobám...
Uplatnenie eurokonformného výkladu ust. § 4 ods. 2 ZoPZP prvostupňovým
i druhostupňovým súdom vedie k výkladu contra legem, ktoré vylučuje aj samotné
komunitárne právo...
Uvedený záver súdu nemá oporu vo vnútroštátnom právnom poriadku Slovenskej
republiky a zo záveru ESD v tomto rozsahu podľa názoru sťažovateľa ani nevyplynul.
Právo Európskej únie de iure neustanovuje všeobecnú záväznosť rozhodnutí sudov
Európskej únie. Prejudiciálny rozsudok je spolu s výkladom alebo posúdením
platnosti práva Únie záväzný pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku
(Benedetti, 52/76), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných
prostriedkoch (Milch, Fett, Eierkontor 29/68). Pre iné súdy uvedený rozsudok nie je
záväzný...
Z uvedeného je teda zrejmé, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla pokrýva aj náhradu nemajetkovej ujmy, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné
vo veci samej.
Nakoľko však do ZoPZP nebol zahrnutý uvedený druh nemajetkovej ujmy,
a nesúhlasiac s názorom krajského súdu o možnosti považovať nemajetkovú ujmu za škodu
na zdraví podľa § 4 os. 2 písm. a) ZoPZP, ktorý v tomto kontexte ESD prejudiciálnu otázku
položil, nie je možné pozostalým po obeti dopravnej nehody priznať nároky z nemajetkovej
ujmy podľa § 11 a nasl. Obč. zák. voči poisťovateľovi...
V okolnostiach prípadu Krajský súd v Nitre svojím rozsudkom zo dňa 28. 05. 2015
sp. zn. 8 Co/470/2014-190, v dôsledku neriadenia sa ústavnými princípmi vyplývajúcimi
z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, porušil namietnuté základné práva
sťažovateľa priznané článkom 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s ústavným
princípom zaručeným podľa čl. 12 ods. 1 a 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR a ľudské právo
sťažovateľa na spravodlivý proces priznané článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co/470/2014-190 z 28. mája 2015 boli
porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12
ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal
náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co/470/2014-190
z 28. mája 2015, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 5 C/351/2013-99 z 9. apríla
2014, ktorým rozhodol, že odporcovia v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne
zaplatiť každému z navrhovateľov náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10 000 €.
Podstatou argumentácie sťažovateľky je namietanie nesprávnych právnych záverov
krajského súdu (aj okresného súdu) v otázke výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákona
č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby
poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody
na zdraví a nákladov pri usmrtení, a tým aj ustálenia pasívnej vecnej legitimácie
sťažovateľky vo vzťahu k navrhovateľom uplatňovanému nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch.
Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že obsahovo identickú sťažnosť
sťažovateľky, ktorou namietala porušenie rovnakých práv rozsudkom Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 5 Co/182/2013 z 24. septembra 2014 (ktorý pri svojom rozhodovaní rovnako
vychádzal z rozsudku Súdneho dvora vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013, pozn.), už
odmietol uznesením č. k. I. ÚS 206/2015-25 z 29. apríla 2015 z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti. K tomuto uzneseniu pripojil odlišné stanovisko sudca ústavného súdu
Milan Ľalík, pretože podľa jeho názoru mala byť sťažnosť meritórne preskúmaná.
Vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe východiská ústavného súdu relevantné
pre rozhodnutie v danej veci, nepovažoval ústavný súd za potrebné duplicitne ich citovať.
Pre účely posúdenia sťažnostných námietok sa ústavný súd oboznámil
s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý v jeho relevantnej časti
uviedol:
„Podľa názoru odvolacieho súdu skutkové závery súdu prvého stupňa obsiahnuté
v napadnutom rozhodnutí zodpovedajú vykonanému dokazovaniu, sú vecne správne a súd
prvého stupňa daný skutkový stav i správne právne posúdil, pričom svoje rozhodnutie
i náležitým spôsobom zákonne odôvodnil.
Vychádzajúc z rozsudku ESD z 24. 10. 2013 C-22/12 výklad práva na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch ako nároku nezahrnutého v nároku na náhradu škody
v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a zákona o PZP uvedený v uznesení Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4 Cdo/168/2009 zo dňa 20. 04. 2011 nemožno považovať za eurokonformný
a správny pokiaľ vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej
nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy. Uvedené rozhodnutie ESD tak
umožňuje súdu odchýliť sa od doterajšej rozhodovacej praxe súdov, a to bez ohľadu na to,
že Slovenskej republike nebolo inak vyčítané nesprávne transformovanie tzv. motorových
smerníc (nebola účastníkom – žalovanou). Primárne ide o výklad pojmu škoda na zdraví
v zákone o PZP, ktorý sa čo do základu odvíja zo Smerníc a od vnútroštátneho práva, čo do
výšky plnenia. Čo do základu – poistného krytia je podstatnou skutočnosťou to, aby
uplatňovaný nárok mal pôvod v prevádzke motorového vozidla a nie je významné to, ako sú
jednotlivé zložky škody upravené v o vnútroštátnom práve, keďže vnútroštátny súd má
rozhodovať danú právnu vec súladne so smernicami a rozhodnutiami Súdneho dvora...
V danej veci odporca v 1. rade porušením povinností vodiča zapríčinil smrť matky
navrhovateľov, narušil ich sociálne vzťahy a týmto konaním zasiahol do ich práva
na súkromie (do ktorého sa zaraďuje rodinný život) a objektívne im spôsobil ťažkú
a nezvratnú citovú ujmu. Jeho zodpovednosť (vodiča) je daná okrem uvedeného (§ 420
ods. 1 OZ) aj tým, že je prevádzkovateľom (prevádzateľom) riadeného motorového vozidla
(§ 427 ods. 1 a 2 OZ), teda jeho zodpovednosť (i za nemajetkovú ujmu) je na princípe
subjektívnej i objektívnej (bez zreteľa na zavinenie). V zmysle zákona o PZP je poistený pre
oba prípady zodpovednosti (z oboch postavení), keď zodpovednosť v zmysle ust. § 11
a nasledujúcich Občianskeho zákonníka je (obdobne ako u zodpovednosti prevádzkovateľa)
koncipovaná ako zodpovednosť objektívna (zásah musí byť objektívne spôsobilý ujmu
spôsobiť). Pokiaľ preto odporca v 1. rade zodpovedá za nemajetkovú ujmu (a teda škodu)
spôsobenú navrhovateľom (riadením a prevádzkovaním motorového vozidla, ktorým bola
matka navrhovateľov usmrtená) a majúcu pôvod v prevádzke motorového vozidla, potom
i odporca v 2. rade ako poisťovňa – poisťovateľ rizík analogicky (popri odporcovi v 1. rade)
aj za túto osobitnú skupinu prípadov škôd v dôsledku zásahov do osobnostných práv
fyzických osôb má povinnosť plniť v zmysle ust. § 15 ods. 1 zákona o PZP, je teda daná jeho
pasívna vecná legitimácia v konaní, keďže k poistnej udalosti došlo. Povinnosť k plneniu
odporcu v 2. rade na základe uzatvoreného poistenia však odporcu v 1. rade jeho
zodpovednosti nezbavuje (jeho zodpovednosť zákon o PZP výslovne nevylučuje) a je tak
daná povinnosť plniť ich oboch, aj keď u každého z nich založená na inom právnom
základe. Pokiaľ aj táto povinnosť odporcov nie je zákonom (výslovne) upravená ako
spoločná a nerozdielna (solidárna), z povahy plnenia plynie možnosť súdu uložiť im ju ako
povinnosť solidárnu (§ 511 ods. 1 OZ). Čo sa týka výšky jednotlivých súm priznaných
navrhovateľom ako náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch mal odvolací súd za to, že tieto
nie sú neprimerané a nezdôvodnené. Priznané náhrady sú primerané utrpenej ujme
na osobnostných právach navrhovateľov...“
Z obsahu napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil, že krajský súd poskytol
sťažovateľke náležitú súdnu ochranu, jej odvolacími námietkami sa zaoberal v rozsahu,
ktorý postačuje na konštatovanie, že dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti
prerokúvaného prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali právne závery rozsudku krajského súdu, ktoré nielenže majú oporu
vo vykonanom dokazovaní, ale sú aj dostatočne a presvedčivo odôvodnené. Keďže
sťažovateľka obsahovo identické námietky vzniesla už v konaní pred okresným súdom,
z rozhodnutí oboch súdov je zrejmá aj jasná kontinuita právnych záverov vyplývajúca
z právomocí toho-ktorého súdu. Napadnutý rozsudok krajského súdu tak nevykazuje znaky
svojvôle, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností konkrétneho prípadu. Krajský súd jasne uviedol, ktorými
zákonnými ustanoveniami príslušného procesnoprávneho kódexu sa pri posudzovaní
predmetnej veci riadil, pričom na daný prípad správne aplikoval aj relevantné ustanovenia
hmotnoprávnych predpisov.
Ústavný súd už viackrát (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07) vyslovil, že
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nezahŕňa v sebe záruku
úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv
účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie
porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so
skutkovým a právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že
ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Okrem toho reálne
uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo
na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania
(IV. ÚS 340/04, I. ÚS 232/08).
Keďže sťažnosť sťažovateľky je práve takéhoto charakteru, pričom ústavný súd
nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenými
právami, porušenie ktorých sťažovateľka namietala, nebol žiaden dôvod na to, aby
predloženú sťažnosť prijal na ďalšie konanie.
Ústavný súd zároveň na doplnenie uvádza, že pre účely posúdenia
sťažnostných námietok sa oboznámil nielen s úplným znením rozsudku Súdneho dvora
vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013, ale aj s návrhmi generálneho advokáta v tejto
veci a v obsahovo podobnej veci sp. zn. C-277/12 (Vitālijs Drozdovs/AAS „Baltikums“).
Súdny dvor rozsudkom vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013 rozhodol, že:
„Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto
zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983
o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou
Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej
smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné
v spore vo veci samej.“
V súvislosti s uvedeným rozsudkom Súdneho dvora ústavný súd konštatuje, že hoci
v ňom Súdny dvor viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený vykladať ustanovenia
vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo Českej republiky, tak aj
vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení
Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13, pozn.) každého z týchto štátov umožňuje blízkym
osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy,
ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla. V Slovenskej republike povinné zmluvné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upravuje zákon č. 381/2001 Z. z.,
podľa ktorého má aj sťažovateľka ako poisťovateľ oprávnenie vykonávať poistenie
zodpovednosti na území Slovenskej republiky.
Súdny dvor rozsudkom vo veci sp. zn. C-277/12 z 24. októbra 2013 rozhodol, že:
„1. Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto
zodpovednosti a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983
o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že
povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri
dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje
vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.
2. Článok 3 ods. 1 smernice 72/166 a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice 84/5 sa
majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym ustanoveniam, podľa ktorých povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel pokrýva
náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu
vyplýva z úmrtia blízkych rodinných príslušníkov pri dopravnej nehode, len do maximálnej
výšky, ktorá je nižšia ako sumy stanovené v článku 1 ods. 2 druhej smernice 84/5.“
Ústavný súd konštatuje, že z tohto rozsudku Súdneho dvora navyše vyplýva, že ak
členský štát priznáva nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nemôže jej maximálnu výšku
stanoviť nižšie, ako sú výšky minimálneho poisteného krytia stanovené v čl. 1 ods. 1 a 2
druhej smernice Rady z 30. decembra 1993 o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel (84/5/EHS, ďalej len „druhá smernica“). Citovaným ustanoveniam druhej smernice
v Slovenskej republike zodpovedajú ustanovenia § 7 zákona č. 381/2001 Z. z. upravujúce
limity poisteného plnenia takto:
„(1) Limit poistného plnenia je najvyššia hranica poistného plnenia poisťovateľa pri
jednej škodovej udalosti. Limity poistného plnenia musia byť uvedené v poistnej zmluve.
(2) Ak tento zákon neustanovuje inak, limit poistného plnenia z jednej škodovej
udalosti musí byť najmenej
a) 5 000 000 eur za škodu podľa § 4 ods. 2 písm. a) a náklady podľa § 4 ods. 3 bez
ohľadu na počet zranených alebo usmrtených,
b) 1 000 000 eur za škodu podľa § 4 ods. 2 písm. b) až d) bez ohľadu na počet
poškodených.
(3) Ak je súčet nárokov viacerých poškodených vyšší ako limit poistného plnenia
podľa odseku 2 písm. a) alebo písm. b) alebo poistnej zmluvy, poistné plnenie sa každému
z nich znižuje v pomere limitu poistného plnenia k súčtu nárokov všetkých poškodených.“
Keďže v okolnostiach posudzovaného prípadu okresný súd po vykonaní dokazovania
rozsudkom č. k. 5 C/351/2013-99 z 9. apríla 2014 v plnom rozsahu vyhovel návrhu
navrhovateľov a každému z nich priznal náhradu nemajetkovej ujmy v požadovanej sume
10 000 €, čo krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil, intervencia ústavného súdu
do tohto rozhodnutia nebola nutná.
Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že predmetnom ústavného prieskumu
nebola ne/správnosť rozhodnutia okresného súdu týkajúca sa uloženia povinnosti odporcom
v 1. a 2. rade zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľom „spoločne
a nerozdielne“, pretože túto otázku sú v zmysle čl. 142 ods. 1 ústavy povinné vyriešiť
všeobecné súdy. Ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru
všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva,
že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných prípadoch nemožno
automaticky stotožňovať s porušením základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ
je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej právnej
argumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci konajúcich všeobecných
súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí (čl. 144
ods. 1 ústavy, m. m. III. ÚS 595/2012).
Hoci odporca v 1. rade v odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 5 C/351/2013-
99 z 9. apríla 2014 namietal, že sťažovateľka „by mala znášať všetky škody dopravnou
nehodou spôsobené“, ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou
by sa domáhal ochrany svojich práv vo vzťahu k rozsudku krajského súdu
č. k. 8 Co/470/2014-190 z 28. mája 2015, nepodal.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, ktorou
namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1
a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ak zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky
v nej uplatnenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2015