Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 646/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA

poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Legal Cases s. r. o., Ružová 265, Dunajská Streda, konajúcou

prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Mgr. Ingrid Gyökeresovej, vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v spojení s a Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre

č. k. -190 z 28. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance

Group, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna

Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava (ďalej aj „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s a a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -190 z 28. mája 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručeným

Okresnému súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) sa I. R., P. R., maloletý P. R.

a maloletý M. R., všetci bytom P., ako pozostalé blízke osoby po zomrelej obeti dopravnej

nehody (ďalej len „navrhovatelia“) domáhali proti J. P., U., ako prevádzkovateľovi

motorového vozidla (ďalej len „odporca v 1. rade“), a sťažovateľke ako poisťovateľovi

(ďalej aj „odporca v 2. rade“), u ktorého bolo motorové vozidlo odporcu v 1. rade povinne

zmluvne poistené v zmysle o povinnom zmluvnom poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov („“) náhrady

nemajetkovej ujmy v sume 10 000 € pre každého z nich, ktorá mala aspoň čiastočne

zmierniť neoprávnený zásah do práva navrhovateľov na súkromie a rodinný život.

Okresný súd rozsudkom č. k. -99 z 9. apríla 2014 rozhodol, že

odporcovia v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť každému

z navrhovateľov náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov konania

v sume 635,14 €. Z odôvodnenia toho rozsudku vyplýva, že po vykonaní dokazovania

vypočutím účastníkov konania, vypočutím svedkov, oboznámením písomných dokladov,

oboznámením rozsudku okresného súdu sp. zn. z 8. augusta 2012, ktorým bol

odporca v 1. rade uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a)

a iných, ako aj ostatného spisového materiálu okresný súd dospel

k záveru, že návrh navrhovateľov je dôvodný. Pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľov

okresný súd považoval za potrebné osobitne sa vysporiadať s otázkou pasívnej vecnej

legitimácie sťažovateľky, keďže namietala, že v predmetnom konaní nie je pasívne vecne

legitimovaná, pretože „nemajetková ujma nie je krytá z povinného zmluvného poistenia

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla“. V tejto súvislosti

okresný súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskych Európskej únie (ďalej len

„Súdny dvor“) vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013, vo výroku ktorého konštatoval,

že «vnútroštátna právna úprava má pokrývať a j náhradu nemajetkovej ujmy,

ak vnútroštátny poriadok právo na náhradu takéhoto nároku z dopravnej nehody poskytuje

poškodeným. ESD sa zaoberal aj tým, ako je potrebné vykladať v zmysle uvedených smerníc

a na ich základe prijatých vnútroštátnych predpisov, pokiaľ ide o pojem škody na zdraví

a nákladov pri usmrtení. Medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s prvou až treťou

smernicou patrí nemajetková ujma , ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného

za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore. Keď zodpovednosť

poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z a 13 ,

vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje,

že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu,

na ktoré odkazujú uvedené smernice. Dôležité je posúdenie, či konkrétny nárok, upravený

vnútroštátnym hmotným právom (bez ohľadu na jeho systematické zaradenie) vyplýva

poškodeným z dopravenej nehody, ktorá bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla

a či má občianskoprávnu povahu. Členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť

za škodu uplatniteľnú podľa ich vnútroštátneho práva bola krytá v súlade s ustanoveniami

citovaných smerníc...

Na základe hore uvedeného, do rozsahu krytia povinného zmluvného poistenia,

ako to vymedzuje zákon o PZP § 4 ods. 2, je možné výkladom textu zákona zahrnúť

aj nemajetkovú ujmu. Súdy sú tak podľa hore uvedených rozhodnutí ESD povinné pri

uplatňovaní vnútroštátneho práva a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej

s cieľom vykonania požiadaviek smernice vykladať vnútroštátne právo v maximálnej možnej

miere vo svetle znenia a účelu predmetnej smernice na dosiahnutie smernicou sledovaného

cieľa. V súdenej veci to znamená, že súdy sú povinné Zákon o povinnom zmluvnom poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel vykladať

„eurokonformne“, t. j. spôsobom, z ktorého vyplýva, že predmetom krytia povinného

zmluvného poistenia je aj nemajetková ujma , ktorá je premetom tohto konania.

Z hore uvedených dôvodov... je aj odporca v 2/ rade pasívne legitimovaný v danej

veci.

Čo sa týka výšky náhrady nemajetkovej ujmy, navrhovatelia v 1/ až 4/ rade žiadali

priznať každý 10.000 eur... Kritériom, ktorým sa súd riadil, neboli len okolnosti na strane

navrhovateľov, ale aj okolnosti na strane odporcu, kde išlo síce o nedbalosť, ale nie

konanie úmyselné. Vychádzajúc zo všetkých zistených, navzájom sa ovplyvňujúcich faktorov

a princípu spravodlivého usporiadania vzťahov účastníkov, ako primeranú náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch súd určil čiastku 10.000 eur pre každého navrhovateľa,

na zaplatenie ktorej súd zaviazal odporcov v 1/ a 2/ rade spoločne a nerozdielne.».

Proti rozsudku okresného súdu podali odporcovia v 1. a 2. rade odvolanie. Odporca

v 1. rade pritom namietal, že keďže „svoje motorové vozidlo mal riadne poistené...,

poisťovňa – teda odporca v 2. rade, by mala znášať všetky škody dopravnou nehodou

spôsobené... Poistené zaplatil riadne a včas, nehodu... nespôsobil úmyselne“. Podľa názoru

sťažovateľky okresný súd vec nesprávne právne posúdil, pretože uplatňovaný nárok

navrhovateľov nie je nárokom na náhradu škody podľa § 442 a nasl. Občianskeho

zákonníka, nemožno sa ho domáhať podľa a a ani zákon

č. sa nevzťahuje na nároky na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu ochrany

osobnosti. Keďže sťažovateľka nijakým spôsobom nezasiahla do osobnostných práv

navrhovateľov, v danej veci nemôže byť ani vecne pasívne legitimovaná. Okrem toho

sťažovateľka namietala, že v danom prípade „sa nejedná o solidárnu zodpovednosť

z dôvodu, že sa nejedná o zodpovednosť spôsobenú činnosťou viacerých škodcov, a teda

vzájomný vzťah odporcov nie je solidárny“.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil. Odporcov

v 1. a 2. rade zároveň zaviazal zaplatiť každému z navrhovateľov náhradu trov odvolacieho

konania v sume 64,42 €.

Sťažovateľka v sťažnosti predloženej ústavnému súdu zopakovala svoje argumenty,

ktoré vzniesla už v konaniach pred všeobecnými súdmi, a uviedla, že:

„Ak odvolací súd dospel k právnemu záveru, že uvedené smernice upravujú

povinnosť členských štátov zahrnúť do náhrady škody podľa vnútroštátneho práva aj

náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu § 11 a nasl. Obč. zák., mal zároveň riadiac sa čl. 144

ods. 1 v spojení s SR konštatovať, že ZoPZP svoje ust.

transpozíciou uvedených smerníc nedoplnil o úhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl.

Obč. zák. Vzhľadom na to, že v takomto rozsahu neboli smernice EÚ transponované do

vnútroštátneho poriadku SR (ZoPZP), čo potvrdila vo svojom stanovisku samotná Slovenská

republika, nie je možné prijať eurokonformný výklad ust. § 4 ods. 2 písm. a ) ZoPZP

v rozsahu zahrnutia náhrady nemajetkovej ujmy pod náhradu škody, nakoľko takýto výklad

by bol v rozpore s platným právom SR. Priamy účinok smerníc EÚ je voči fyzickým

a právnickým osobám vylúčený.

Odlišnosť týchto dvoch právnych inštitútov je zrejmá aj zo súčasnej rozhodovacej

činnosti súdov a potvrdená judikatúrou, ktorá doposiaľ nebola prekonaná.

Ak teda odvolací súd dospel k záveru, že zo smerníc EÚ vyplynul rozsah poistného

krytia aj v rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v prospech pozostalých po obetiach

dopravných nehôd podľa § 11 a nasl. Obč. zák., pri dôslednom riadení sa ústavnou zásadou

zakotvenou v čl. 13 ods. 1 písm. a), b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 2 a čl. 152 ods. 4

, nemohol na základe existujúcej vnútroštátnej právnej úpravy stanovujúcej v ust.

ods. 2 písm. a) ZoPZP rozsah náhrad poskytovaných poisťovňou na základe povinného

zmluvného poistenia motorových vozidiel, zaviazať sťažovateľa k povinnosti , ktorú mu

tento zákon neprikázal a nevyplynula ani z právne záväzných právnych aktov ES a EÚ

majúcich priamu záväznosť a tým zároveň prednosť pred zákonmi SR.

Vychádzajúc zároveň z práva ES a EÚ, nemohol odvolací súd na základe Smerníc

EÚ uložiť priamo výkon práv a povinností sťažovateľovi, nakoľko priamy účinok smerníc

je voči fyzickým a právnickým osobám členských štátov EÚ vylúčený a pre svoj priamy

účinok vyžadoval implementáciu do vnútroštátneho poriadku v požadovanom rozsahu...

Požiadavka jednotného eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva v súlade

so smernicou nesmie ísť tak ďaleko, aby smernica sama a nezávisle od vnútroštátneho

predpisu ukladala povinnosti fyzickým alebo právnickým osobám...

Uplatnenie eurokonformného výkladu ust. § 4 ods. 2 ZoPZP prvostupňovým

i druhostupňovým súdom vedie k výkladu contra legem, ktoré vylučuje aj samotné

komunitárne právo...

Uvedený záver súdu nemá oporu vo vnútroštátnom právnom poriadku Slovenskej

republiky a zo záveru ESD v tomto rozsahu podľa názoru sťažovateľa ani nevyplynul.

Právo Európskej únie de iure neustanovuje všeobecnú záväznosť rozhodnutí sudov

Európskej únie. Prejudiciálny rozsudok je spolu s výkladom alebo posúdením

platnosti práva Únie záväzný pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku

(Benedetti, 52/76), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných

prostriedkoch (Milch, Fett, Eierkontor 29/68). Pre iné súdy uvedený rozsudok nie je

záväzný...

Z uvedeného je teda zrejmé, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla pokrýva aj náhradu nemajetkovej ujmy, ak jej náhradu

na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné

vo veci samej.

Nakoľko však do ZoPZP nebol zahrnutý uvedený druh nemajetkovej ujmy,

a nesúhlasiac s názorom krajského súdu o možnosti považovať nemajetkovú ujmu za škodu

na zdraví podľa § 4 os. 2 písm. a) ZoPZP, ktorý v tomto kontexte ESD prejudiciálnu otázku

položil, nie je možné pozostalým po obeti dopravnej nehody priznať nároky z nemajetkovej

ujmy podľa § 11 a nasl. Obč. zák. voči poisťovateľovi...

V okolnostiach prípadu Krajský súd v Nitre svojím rozsudkom zo dňa 28. 05. 2015

sp. zn. -190, v dôsledku neriadenia sa ústavnými princípmi vyplývajúcimi

z v spojení s SR, porušil namietnuté základné práva

sťažovateľa priznané článkom 20 ods. 1, SR v spojení s ústavným

princípom zaručeným podľa a 13 ods. 1 písm. a) SR a ľudské právo

sťažovateľa na spravodlivý proces priznané článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. -190 z 28. mája 2015 boli

porušené jej základné práva podľa a v spojení s

ods. 1 a a právo podľa dohovoru, aby napadnutý

rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal

náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s a a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -190

z 28. mája 2015, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -99 z 9. apríla

2014, ktorým rozhodol, že odporcovia v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne

zaplatiť každému z navrhovateľov náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10 000 €.

Podstatou argumentácie sťažovateľky je namietanie nesprávnych právnych záverov

krajského súdu (aj okresného súdu) v otázke výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákona

č. , podľa ktorého poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby

poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody

na zdraví a nákladov pri usmrtení, a tým aj ustálenia pasívnej vecnej legitimácie

sťažovateľky vo vzťahu k navrhovateľom uplatňovanému nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch.

Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že obsahovo identickú sťažnosť

sťažovateľky, ktorou namietala porušenie rovnakých práv rozsudkom Krajského súdu

v Nitre sp. zn. z 24. septembra 2014 (ktorý pri svojom rozhodovaní rovnako

vychádzal z rozsudku Súdneho dvora vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013, pozn.), už

odmietol uznesením č. k. -25 z 29. apríla 2015 z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti. K tomuto uzneseniu pripojil odlišné stanovisko sudca ústavného súdu

Milan Ľalík, pretože podľa jeho názoru mala byť sťažnosť meritórne preskúmaná.

Vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe východiská ústavného súdu relevantné

pre rozhodnutie v danej veci, nepovažoval ústavný súd za potrebné duplicitne ich citovať.

Pre účely posúdenia sťažnostných námietok sa ústavný súd oboznámil

s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý v jeho relevantnej časti

uviedol:

„Podľa názoru odvolacieho súdu skutkové závery súdu prvého stupňa obsiahnuté

v napadnutom rozhodnutí zodpovedajú vykonanému dokazovaniu, sú vecne správne a súd

prvého stupňa daný skutkový stav i správne právne posúdil, pričom svoje rozhodnutie

i náležitým spôsobom zákonne odôvodnil.

Vychádzajúc z rozsudku ESD z 24. 10. 2013 C-22/12 výklad práva na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch ako nároku nezahrnutého v nároku na náhradu škody

v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a zákona o PZP uvedený v uznesení Najvyššieho súdu SR

sp. zn. zo dňa 20. 04. 2011 nemožno považovať za eurokonformný

a správny pokiaľ vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej

nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy. Uvedené rozhodnutie ESD tak

umožňuje súdu odchýliť sa od doterajšej rozhodovacej praxe súdov, a to bez ohľadu na to,

že Slovenskej republike nebolo inak vyčítané nesprávne transformovanie tzv. motorových

smerníc (nebola účastníkom – žalovanou). Primárne ide o výklad pojmu škoda na zdraví

v zákone o PZP, ktorý sa čo do základu odvíja zo Smerníc a od vnútroštátneho práva, čo do

výšky plnenia. Čo do základu – poistného krytia je podstatnou skutočnosťou to, aby

uplatňovaný nárok mal pôvod v prevádzke motorového vozidla a nie je významné to, ako sú

jednotlivé zložky škody upravené v o vnútroštátnom práve, keďže vnútroštátny súd má

rozhodovať danú právnu vec súladne so smernicami a rozhodnutiami Súdneho dvora...

V danej veci odporca v 1. rade porušením povinností vodiča zapríčinil smrť matky

navrhovateľov, narušil ich sociálne vzťahy a týmto konaním zasiahol do ich práva

na súkromie (do ktorého sa zaraďuje rodinný život) a objektívne im spôsobil ťažkú

a nezvratnú citovú ujmu. Jeho zodpovednosť (vodiča) je daná okrem uvedeného (§ 420

ods. 1 ) aj tým, že je prevádzkovateľom (prevádzateľom) riadeného motorového vozidla

( a ), teda jeho zodpovednosť (i za nemajetkovú ujmu) je na princípe

subjektívnej i objektívnej (bez zreteľa na zavinenie). V zmysle zákona o PZP je poistený pre

oba prípady zodpovednosti (z oboch postavení), keď zodpovednosť v zmysle ust. § 11

a nasledujúcich je (obdobne ako u zodpovednosti prevádzkovateľa)

koncipovaná ako zodpovednosť objektívna (zásah musí byť objektívne spôsobilý ujmu

spôsobiť). Pokiaľ preto odporca v 1. rade zodpovedá za nemajetkovú ujmu (a teda škodu)

spôsobenú navrhovateľom (riadením a prevádzkovaním motorového vozidla, ktorým bola

matka navrhovateľov usmrtená) a majúcu pôvod v prevádzke motorového vozidla, potom

i odporca v 2. rade ako poisťovňa – poisťovateľ rizík analogicky (popri odporcovi v 1. rade)

aj za túto osobitnú skupinu prípadov škôd v dôsledku zásahov do osobnostných práv

fyzických osôb má povinnosť plniť v zmysle ust. § 15 ods. 1 zákona o PZP, je teda daná jeho

pasívna vecná legitimácia v konaní, keďže k poistnej udalosti došlo. Povinnosť k plneniu

odporcu v 2. rade na základe uzatvoreného poistenia však odporcu v 1. rade jeho

zodpovednosti nezbavuje (jeho zodpovednosť zákon o PZP výslovne nevylučuje) a je tak

daná povinnosť plniť ich oboch, aj keď u každého z nich založená na inom právnom

základe. Pokiaľ aj táto povinnosť odporcov nie je zákonom (výslovne) upravená ako

spoločná a nerozdielna (solidárna), z povahy plnenia plynie možnosť súdu uložiť im ju ako

povinnosť solidárnu ( ). Čo sa týka výšky jednotlivých súm priznaných

navrhovateľom ako náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch mal odvolací súd za to, že tieto

nie sú neprimerané a nezdôvodnené. Priznané náhrady sú primerané utrpenej ujme

na osobnostných právach navrhovateľov...“

Z obsahu napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil, že krajský súd poskytol

sťažovateľke náležitú súdnu ochranu, jej odvolacími námietkami sa zaoberal v rozsahu,

ktorý postačuje na konštatovanie, že dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti

prerokúvaného prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali právne závery rozsudku krajského súdu, ktoré nielenže majú oporu

vo vykonanom dokazovaní, ale sú aj dostatočne a presvedčivo odôvodnené. Keďže

sťažovateľka obsahovo identické námietky vzniesla už v konaní pred okresným súdom,

z rozhodnutí oboch súdov je zrejmá aj jasná kontinuita právnych záverov vyplývajúca

z právomocí toho-ktorého súdu. Napadnutý rozsudok krajského súdu tak nevykazuje znaky

svojvôle, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností konkrétneho prípadu. Krajský súd jasne uviedol, ktorými

zákonnými ustanoveniami príslušného procesnoprávneho kódexu sa pri posudzovaní

predmetnej veci riadil, pričom na daný prípad správne aplikoval aj relevantné ustanovenia

hmotnoprávnych predpisov.

Ústavný súd už viackrát (, , ) vyslovil, že

základné právo na súdnu ochranu podľa nezahŕňa v sebe záruku

úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv

účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie

porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa so

skutkovým a právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že

ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Okrem toho reálne

uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo

na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania

(, ).

Keďže sťažnosť sťažovateľky je práve takéhoto charakteru, pričom ústavný súd

nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenými

právami, porušenie ktorých sťažovateľka namietala, nebol žiaden dôvod na to, aby

predloženú sťažnosť prijal na ďalšie konanie.

Ústavný súd zároveň na doplnenie uvádza, že pre účely posúdenia

sťažnostných námietok sa oboznámil nielen s úplným znením rozsudku Súdneho dvora

vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013, ale aj s návrhmi generálneho advokáta v tejto

veci a v obsahovo podobnej veci sp. zn. C-277/12 (Vitālijs Drozdovs/AAS „Baltikums“).

Súdny dvor rozsudkom vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013 rozhodol, že:

„Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii

právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu

spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto

zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983

o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou

Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej

smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských

štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových

vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy

spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu

na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné

v spore vo veci samej.“

V súvislosti s uvedeným rozsudkom Súdneho dvora ústavný súd konštatuje, že hoci

v ňom Súdny dvor viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený vykladať ustanovenia

vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo Českej republiky, tak aj

vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení

( a , pozn.) každého z týchto štátov umožňuje blízkym

osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy,

ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla. V Slovenskej republike povinné zmluvné poistenie zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upravuje ,

podľa ktorého má aj sťažovateľka ako poisťovateľ oprávnenie vykonávať poistenie

zodpovednosti na území Slovenskej republiky.

Súdny dvor rozsudkom vo veci sp. zn. C-277/12 z 24. októbra 2013 rozhodol, že:

„1. Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii

právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu

spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto

zodpovednosti a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983

o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že

povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má

pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri

dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje

vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.

2. Článok 3 ods. a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice 84/5 sa

majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym ustanoveniam, podľa ktorých povinné

poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel pokrýva

náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu

vyplýva z úmrtia blízkych rodinných príslušníkov pri dopravnej nehode, len do maximálnej

výšky, ktorá je nižšia ako sumy stanovené v článku 1 ods. 2 druhej smernice 84/5.“

Ústavný súd konštatuje, že z tohto rozsudku Súdneho dvora navyše vyplýva, že ak

členský štát priznáva nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nemôže jej maximálnu výšku

stanoviť nižšie, ako sú výšky minimálneho poisteného krytia stanovené v čl. 1 ods. 1 a 2

druhej smernice Rady z 30. decembra 1993 o aproximácii právnych predpisov členských

štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových

vozidiel (84/5/EHS, ďalej len „druhá smernica“). Citovaným ustanoveniam druhej smernice

v Slovenskej republike zodpovedajú ustanovenia upravujúce

limity poisteného plnenia takto:

„(1) Limit poistného plnenia je najvyššia hranica poistného plnenia poisťovateľa pri

jednej škodovej udalosti. Limity poistného plnenia musia byť uvedené v poistnej zmluve.

(2) Ak tento zákon neustanovuje inak, limit poistného plnenia z jednej škodovej

udalosti musí byť najmenej

a) 5 000 000 eur za škodu podľa § 4 ods. 2 písm. a) a náklady podľa § 4 ods. 3 bez

ohľadu na počet zranených alebo usmrtených,

b) 1 000 000 eur za škodu podľa § 4 ods. 2 písm. b) až d) bez ohľadu na počet

poškodených.

(3) Ak je súčet nárokov viacerých poškodených vyšší ako limit poistného plnenia

podľa odseku 2 písm. a) alebo písm. b) alebo poistnej zmluvy, poistné plnenie sa každému

z nich znižuje v pomere limitu poistného plnenia k súčtu nárokov všetkých poškodených.“

Keďže v okolnostiach posudzovaného prípadu okresný súd po vykonaní dokazovania

rozsudkom č. k. -99 z 9. apríla 2014 v plnom rozsahu vyhovel návrhu

navrhovateľov a každému z nich priznal náhradu nemajetkovej ujmy v požadovanej sume

10 000 €, čo krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil, intervencia ústavného súdu

do tohto rozhodnutia nebola nutná.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že predmetnom ústavného prieskumu

nebola ne/správnosť rozhodnutia okresného súdu týkajúca sa uloženia povinnosti odporcom

v 1. a 2. rade zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľom „spoločne

a nerozdielne“, pretože túto otázku sú v zmysle povinné vyriešiť

všeobecné súdy. Ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru

všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva,

že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných prípadoch nemožno

automaticky stotožňovať s porušením základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ

je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej právnej

argumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci konajúcich všeobecných

súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí (čl. 144

ods. 1 , m. m. ).

Hoci odporca v 1. rade v odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k.

99 z 9. apríla 2014 namietal, že sťažovateľka „by mala znášať všetky škody dopravnou

nehodou spôsobené“, ústavnému súdu sťažnosť podľa , ktorou

by sa domáhal ochrany svojich práv vo vzťahu k rozsudku krajského súdu

č. k. -190 z 28. mája 2015, nepodal.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, ktorou

namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení s

a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ak zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky

v nej uplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015