Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 129 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (138)I. ÚS 206/2015
PDF · 473.03 KB
No categories available
I. ÚS 206/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s.,
Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou
Legal Cases s. r. o., Ružová 265, Dunajská Streda, konajúcou prostredníctvom konateľky
a advokátky JUDr. Mgr. Ingrid Gyökeresovej, vo veci namietaného porušenia základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení
s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co 182/2013 z 24. septembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance
Group o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna
Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 5 Co 182/2013 z 24. septembra 2014 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«Na Okresnom súde v Nitre bolo pod sp. zn. 8C/41/2012 vedené v právnej veci
žalobcu 1. rade ..., žalobcu v 2. rade ..., žalobcu v 3. rade
... (ďalej aj ako „žalobcovia“) voči žalovanému v 1. rade
... a žalovanému v 2. rade KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance
Group... súdne konanie o nemajetkovú ujmu, v ktorom sa žalobcovia domáhali, aby súd
žalovaných v 1. a 2. rade zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi v 1. rade
10.000 Eur, žalobcovi v 2. rade 10.000 Eur a žalobcovi v 3. rade 10.000 Eur do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku, a to všetko k rukám žalobcu v 1. rade (ďalej len „súdne konanie“).
Okresný súd v Nitre svojím rozsudkom sp. zn. 8 C/41/2012 151 zo dňa 15. 04. 2013
v uvedenom súdnom konaní rozhodol tak, že žalovaných v 1. a 2. rade zaviazal spoločne
a nerozdielne zaplatiť žalobcovi v 1. rade 10.000 Eur, žalobcovi v 2. rade 10.000 Eur
a žalobcovi v 3. rade 10.000 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a to všetko k rukám
žalobcu v 1. rade.
Voči uvedenému rozsudku prvostupňového súdu podal žalovaný v 2. rade odvolanie,
o ktorom Krajský súd v Nitre ako odvolací súd dňa 24. 09. 2014 rozhodol rozsudkom sp. zn.
5 Co/182/2013 277 tak, že Rozsudok Okresného súdu v Nitre, sp. zn. 8 C/41/2012 151
zo dňa 15. 04. 2013 potvrdil...
Podľa názoru sťažovateľa, Krajský súd v Nitre pri svojom rozhodovaní o odvolaní
sťažovateľa, v rámci ktorého potvrdil prvostupňový rozsudok Okresného súdu v Nitre, sa
ústavnou zásadou zakotvenou v čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústavy“) neriadil a tak porušil ústavné princípy obsiahnuté v čl. 12
ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, vylučujúce diskrimináciu sťažovateľa, keď uložil
sťažovateľovi povinnosti nad rozsah zákonom určenej povinnosti, ktorá mu z vnútroštátnych
právnych predpisov nevyplynula, a tým porušil jeho právo vlastniť majetok zaručené v čl.
20 ods. 1 ústavy, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“). ...
Žalobcovia sa v súdnom konaní domáhali voči sťažovateľovi, ako poisťovateľovi,
náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Obč. zák., ktorá im bola spôsobená
usmrtením ich blízkej osoby žalovaným v 1. rade v dôsledku dopravnej nehody, ktorú zavinil
žalovaný v 1. rade.
Žalobcovia pasívnu legitimáciu sťažovateľa zdôvodnili tým, že sťažovateľ je
poisťovateľom v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších
právnych predpisov (ďalej len „ZoPZP“), ktorý na základe poistnej zmluvy uzatvorenej
so žalovaným v 1. rade ako poistníkom, poskytoval v čase dopravnej nehody poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Pod ust. § 4 ods. 2
písm. a) ZoPZP o náhrade škody (podľa ust. § 420 a nasl. Obč. zák.) možno podľa názoru
žalobcov eurokonformnym výkladom subsumovať aj náhradu nemajetkovej ujmy, t. j. zásah
do osobnostných práv žalobcov (usmrtením ich blízkej osoby) žalovaným v 1. rade,
upravených v ust. § 11 a nasl. Obč. zák.
Prvostupňový i druhostupňový súd sa správnym názorom žalobcov stotožnili
a dospeli k právnemu záveru, že s použitím eurokonformného výkladu pojmov „náhrada
škody, škoda na zdraví“ v cit. ustanoveniach ZoPZP s prihliadnutím k samotnému účelu
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel, sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým
po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13
ods. 2 Obč. zák., ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods.
2 písm. a) ZoPZP.
Sťažovateľ v konaní poukázal na rad právnych skutočností, z ktorých vyplynulo, že
z hľadiska súčasne platnej vnútroštátnej legislatívy nie je možné subsumovať pod ust. § 4
ods. 2 písm. a) ZoPZP, podľa ktorého poisťovateľ (sťažovateľ) poskytuje poistenému
náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení (podľa ust. 442 449 Obč. zák.), aj nároky
nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Obč. zák., ktoré preukazoval v súdnom konaní aj
početnými rozsudkami slovenských a českých súdov vrátane Uznesenia Ústavného súdu ČR
č. III. ÚS 8/06 a rozhodnutia NS SR 4 Cdo 168/2009 zo dňa 20.04.2011, ktoré dodnes
nebolo prekonané žiadnym rozhodnutím najvyššieho súdu. Uviedol tiež, že zo smerníc EU
zaoberajúcich sa poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami
nevyplynuli bez ďalšieho nároky v rozsahu krytia aj nemajetkovej ujmy zo zákonného
poistenia motorových vozidiel, a v tomto rozsahu smernice EÚ ani neboli transponované
Slovenskou republikou do jej vnútroštátneho právneho poriadku. Túto skutočnosť napokon
potvrdila aj Slovenská republika vo svojom stanovisku vo veci „Haasová“, v konaní
o prejudiálnej otázke o výklade komunitárneho práva (smernice EÚ) pred Európskym
súdnym dvorom, sp. zn. C 22/12, keď uviedla, že zámerom štátu nebolo zahrnúť do platného
ZoPZP aj náhradu nemajetkovej ujmy uplatniteľnú pozostalými podľa § 11 a nasl. Obč. zák.
a podľa jej názoru takáto povinnosť zahrnutia nemajetkovej ujmy do platného ZoPZP
Slovenskej republike ani zo samotných smerníc EÚ nevyplynula.
Podľa názoru sťažovateľa, aj keby takýto rozsah poistného krytia smernice stanovili,
smernice EÚ nie sú priamo aplikovateľné všeobecným súdom členského štátu EÚ
na ukladanie práv a povinností fyzickým a právnickým osobám a keďže v takomto rozsahu
do vnútroštátnych predpisov neboli transponované, nie je možné sťažovateľa zaviazať
k povinnosti, ktorá mu z vnútroštátneho právneho predpisu nevyplynula. Nepriamy účinok
smerníc na eurokonformnej interpretácii vnútroštátneho práva je možný len vtedy, ak nie je
v rozpore s vnútroštátnym právom. Keďže nároky pozostalých po obetiach dopravných
nehôd na uplatnenie nemajetkovej ujmy vnútroštátne právo vo svojom ZoPZP neumožňuje
uspokojiť, uplatnenie eurkonoformného výkladu v takomto rozsahu by bolo contra legem.
Preto takýto nárok žalobcov nie je možné podľa názoru sťažovateľa z povinného zmluvného
poistenia žalovaného v 1. rade uhradiť sťažovateľom.
Súdy k tejto argumentácii sťažovateľa neprihliadli. Svoje rozhodnutie opreli
o Smernice Rady 72/166/EHS čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166/EHS z 24. 4. 1972
o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú motorovými vozidlami (prvá smernica): „Každý členský štát prijme
v súlade s článkom 4 všetky primerané opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu
spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá
poistením“..., a č. 90/232/ EHS čl. 1 ods. 1 Smernice Rady 90/232/EHS zo dňa 14. 05.
1990 (tretia smernica): „poistenie uvedené v ČL 3 ods. 1 prvej smernice bude pokrývať
zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim, okrem vodiča, vyplývajúcu
z prevádzky vozidla“. Z kontextu týchto smerníc však nevyplynulo bez ďalšieho, že by sa
poistné krytie malo vzťahovať aj na nároky z ochrany osobnosti a v takomto rozsahu by mali
byť transponované do vnútroštátneho poriadku SR. ...
Napriek tomu, že o nemožností podriadenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
1
pod škodu podľa ZoPZP rozhodol už NS SR v konaní sp. zn. 4 Cdo 168/2009, ako aj ďalšie
súdy, ktoré jednoznačne vyriekli obsahovú i právnu odlišnosť týchto dvoch právnych
2
inštitútov „škoda“ a „nemajetková ujma“ (napr. Usneseni ÚS ČR III. ÚS 8/06); Krajský
súd v Nitre, odkloniac sa od právneho názoru týchto súdov, dospel k záveru, že
eurokonformným výkladom možno škodu podľa § 420 a nasl. Obč. zák. považovať
za nemajetkovú ujmu podľa § 11 Obč. zák.
Podľa názoru sťažovateľa prijatie eurokonformného výkladu náhrady škody
v rozsahu zahrnutia aj náhrady nemajetkovej ujmy, je contra legem... ZoPZP taxatívne
vo svojich ustanoveniach odkazuje len na náhradu škody na zdraví, nákladov pri usmrtení
a z imateriálnej ujmy pokladá za odškodniteľnú ujmu bolestné a sťaženie spoločenského
uplatnenia. Iné nároky z nemajetkovej ujmy neumožňuje odškodniť. ...
S uvedeným sa stotožnili vo svojej rozhodovacej činnosti aj vnútroštátne súdy, napr.
rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 Co/39/2012 z 06. 03. 2012,
rozhodnutie NS SR z 20. 04. 2011, sp. zn. 4 Cdo/168/2009, rozhodnutie Okresného súdu
v Trnave... č. k. 21 C/15/2011, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp. zn.
12 Co/89/2013 zo dňa 26. 06. 2014, etc. ...
Smernice ES nemajú však priamy účinok a nie sú adresované pre jednotlivcov,
obmedzujú sa iba na vymedzenie cieľa pre členské štáty. ...
Priama aplikácia smerníc EU prichádza do úvahy len v sporoch, kde je odporcom
členský štát! Priama aplikácia smerníc nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej
alebo právnickej osobe. ...
Ak odvolací súd dospel k právnemu záveru, že uvedené smernice upravujú povinnosť
členských štátov zahrnúť do náhrady škody podľa vnútroštátneho práva aj náhradu
nemajetkovej ujmy v rozsahu Sila nasl. Obč. zák., mal zároveň riadiac sa čl. 144 ods. 1
v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR konštatovať, že vnútroštátne právo neumožňuje
považovať náhradu škody zároveň za nemajetkovú ujmu. Ust. § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP
nebolo doplnené o úhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Obč. zák. Vzhľadom na to,
že v takomto rozsahu neboli smernice EU transponované do vnútroštátneho poriadku SR
(ZoPZP), čo potvrdila vo svojom stanovisku samotná Slovenská republika, nie je možné
prijať ani eurokonformny výklad ust. § 4 ods. 2 písm. aj ZoPZP v rozsahu zahrnutia
náhrady nemajetkovej ujmy pod náhradu škody, nakoľko takýto výklad by bol v rozpore
s platným právom SR. Priamy účinok smerníc EU je voči fyzickým a právnickým osobám
vylúčený.»
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy
Slovenskej republiky, a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.
5 Co/182/2013 zo dňa 24. 09. 2014, porušené bolo.
2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 24. 09. 2014 sp. zn.
5 Co/182/2013 a vracia vec krajskému súdu na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
a to do jedného mesiaca odo dňa nadobudnutia právoplatnosti nálezu na účet právneho
zástupcu sťažovateľa.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení
s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní potvrdený
rozsudok Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8 C 41/2012 151
z 15. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“).
Predmetom označeného súdneho konania boli nároky žalobcov v 1. až 3. rade
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do ich osobnostných práv, konkrétne
práva na súkromný a rodinný život v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka.
K uvedenému zásahu malo dôjsť úmrtím manželky žalobcu v 1. rade a matky žalobcov
v 2. a 3. rade pri dopravnej nehode, ktorú zavinil žalovaný v 1. rade. Žalobcovia si
uplatňovali a okresný súd im priznal uplatňované nároky voči žalovanému v 1. rade
a solidárne s ním aj voči sťažovateľke ako žalovanej v 2. rade, u ktorej mal žalovaný
v 1. rade uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Pasívnu legitimáciu sťažovateľky okresný súd
aj krajský súd odôvodňovali tým, že eurokonformným výkladom je nutné náhradu
nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka považovať za škodu na zdraví
v zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.“), čím
je daná povinnosť sťažovateľky ako poistiteľa poskytnúť plnenie žalobcom ako poškodeným.
Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je namietanie nesprávnych
právnych záverov okresného súdu a krajského súdu v otázke výkladu ustanovenia § 4 ods. 2
písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z., a tým ustálenie pasívnej vecnej legitimácie sťažovateľky
vo vzťahu k žalobcami uplatňovaným nárokom.
Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné
posudzovať spoločne.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6
ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu
zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne
procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok okresného súdu.
Krajský súd v relevantnej časti svoj rozsudok odôvodnil takto:
«Súd prvého stupňa nielen vecne správne rozhodol o nároku navrhovateľov
na nemajetkovú ujmu a jej výške, ale v odôvodnení sa aj správne argumentačne vyporiadal
so skutkovým stavom i právnym posúdením, preto sa odvolací súd obmedzuje
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku a zároveň na zdôraznenie
správnosti preskúmavaného rozhodnutia dopĺňa ďalšie dôvody, ktoré sú reakciou
na odvolanie odporcu v 2. rade na závery súdu prvého stupňa, pričom zdôrazňuje, že právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnej súčasti práva na spravodlivý
súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na všetky argumenty účastníka, ale
len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.
Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie rozsudku súdu prvého stupňa
z hľadiska pasívnej legitimácie odporcu v 2. rade, t. j. existencie jeho povinnosti hradiť
nemajetkovú ujmu z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla.
Zákon č. 381/2001 Z. z. v ust. § 15 od 01. 01. 2002 zaviedol všeobecný priamy nárok
poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby (action direct) tak,
ako to poznajú všetky obdobné právne úpravy v Európe, preto v prípade škody spôsobenej
prevádzkou motorového vozidla si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody
uplatní voči škodcovi (poistenému) alebo voči poisťovateľovi alebo voči obidvom súčasne
(solidárne). Vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo poškodeného na výplatu plnenia za
poisteného škodcu, a to vo výške (v tom rozsahu), v akom za škodu zodpovedá poistený
škodca, pričom predpokladom vzniku povinnosti poistiteľa plniť je preukázanie
zodpovednosti poisteného za škodu, ktorá poškodenému vznikla.
Právny vzťah medzi navrhovateľmi a odporcom v 2. rade je založený osobitným
zákonom č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (§ 15), v ktorom navrhovatelia ako poškodení
uplatňujú voči odporcovi v 2. rade ako poistiteľovi odporcu v 1. rade nárok na náhradu
škody (poistného plnenia) v rozsahu podľa cit. zákona a poistných podmienok.
Z poistenia zodpovednosti má poistený právo, ak ku škodnej udalosti, pri ktorej táto
škoda vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti,
aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2
cit. zákona a podľa poistných podmienok, t. j. uplatnené a preukázané nároky na náhradu
škody, o. i. škody na zdraví a nákladov pri usmrtení (§ 4 ods. 2 písm. a/). V § 15 cit. zákona
je ustanovené, že poškodený má právo uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti
poisťovateľovi zodpovednej osoby.
Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej
povahy (náhrada nákladov spojených s liečením, strata na zárobku a pod.), ale aj
nemajetkové ujmy na základe výslovného znenia zákona, akými sú napr. bolesti a sťaženie
spoločenského uplatnenia (§ 444 OZ), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna teória
prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré
môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry
poškodeného, t. j. ujmám imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému
peňažná náhrada (odškodnenie). Aj podľa právnej úpravy poistenia občianskej
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v smerniciach
(Smernica Rady č. 72/166/EHS, Smernica č. 90/232/EHS, Smernica č. 2000/26/ES) sú
členské štáty povinné prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho
území bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán a potenciálnych obetí
nehôd a aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti povinného poistného krytia cestujúcich
motorových vozidiel nezostali neuhradené.
Pri výklade pojmu škoda z hľadiska zákona č. 381/2001 Z. z. je treba vychádzať
z toho, ako tento pojem poníma komunitárne právo. Komunitárne právo chápe škodu ako
majetkovú škodu, tak i nemajetkovú ujmu, ktorú považuje za nemajetkovú škodu.
S použitím eurokonformného výkladu pojmov „náhrada škody“, škoda na zdraví“
v citovaných ustanoveniach zákona č. 381/2001 (§ 4 ods. 1, 2, 4 a § 15 ods. 1)
a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, z hľadiska zodpovednosti za
neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel
sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti
dopravnej nehody (ako poškodeným), za ktorú možno priznať náhradu (zadosťučinenie)
peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka ktorú v širšom ponímaní
treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z. z.
Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2, 3 OZ preto spadá
do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti odporcu v 1. rade za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa cit. zákona.
Pokiaľ ide o účastníkmi uvádzané konanie pred ESD č. C 22/12 vo veci Kataríny
Haasovej proti a , odvolací súd poukazuje na to,
že ESD o prejudiciálnej otázke rozhodol dňa 24. októbra 2013, kedy bol vydaný rozsudok
v znení, že jednotlivé ustanovenia smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať
aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje
vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. A keďže zodpovednosť poisteného,
ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z § 11 a 13 OZ, vznikla na
základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje tomu, že na
túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na
ktoré odkazujú smernice Rady č. 72/166/EHS z 24. 04. 1972 a jej ďalšie zmeny 84/5/EHS z
30. 12. 1983, 2005/14/ES z 11. 05. 2005 a 90/232/EHS zo 14. 05. 1990.
Rozsudok Súdneho dvora je záväzný odo dňa vyhlásenia nielen pre súd, ktorý podal
prejudiciálnu otázku, ale aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných
prostriedkoch. Samozrejme pre ďalšie takéto prípady rozsudok zaväzuje všetky súdy
členských štátov „pro futuro“.
Z uvedených skutočností nepochybne vyplýva, že pasívna legitimácia odporcu
v 2. rade je daná, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.»
Ústavný súd po oboznámení sa s rozsudkom okresného súdu a napadnutým
rozsudkom krajského súdu dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľky nie je
spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje,
že krajský súd sa relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej
veci a odvolacími námietkami sťažovateľky a svoje závery dostatočne odôvodnil, tak ako sú
citované. Ústavný súd preto nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a
hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na
zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor,
podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Keďže ústavný súd nezistil možnosť sťažovateľkou namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
krajského súdu, odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ústavy
ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až
čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným
súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127
ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je
základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných
súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07,
Ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(ako ani práva čl. 6 ods. 1 dohovoru) rozsudkom krajského súdu a sťažnosť v tejto časti
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou
sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ústavy, je len nevyhnutným
dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno právneho
charakteru a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia (rovnako
Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súd
ďalšími jej nárokmi nezaoberal.
K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné
stanovisko sudcu Milana Ľalíka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. apríla 2015