Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 206/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s.,

Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou

Legal Cases s. r. o., Ružová 265, Dunajská Streda, konajúcou prostredníctvom konateľky

a advokátky JUDr. Mgr. Ingrid Gyökeresovej, vo veci namietaného porušenia základného

práva vlastniť majetok podľa , základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa v spojení

s a a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 24. septembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance

Group o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna

Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa v spojení s a a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 24. septembra 2014 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«Na Okresnom súde v Nitre bolo pod sp. zn. vedené v právnej veci

žalobcu 1. rade ..., žalobcu v 2. rade ..., žalobcu v 3. rade

... (ďalej aj ako „žalobcovia“) voči žalovanému v 1. rade

... a žalovanému v 2. rade KOOPERATIVA poisťovňa, a. s. Vienna Insurance

Group... súdne konanie o nemajetkovú ujmu, v ktorom sa žalobcovia domáhali, aby súd

žalovaných v 1. a 2. rade zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi v 1. rade

10.000 Eur, žalobcovi v 2. rade 10.000 Eur a žalobcovi v 3. rade 10.000 Eur do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku, a to všetko k rukám žalobcu v 1. rade (ďalej len „súdne konanie“).

Okresný súd v Nitre svojím rozsudkom sp. zn. zo dňa 15. 04. 2013

v uvedenom súdnom konaní rozhodol tak, že žalovaných v 1. a 2. rade zaviazal spoločne

a nerozdielne zaplatiť žalobcovi v 1. rade 10.000 Eur, žalobcovi v 2. rade 10.000 Eur

a žalobcovi v 3. rade 10.000 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a to všetko k rukám

žalobcu v 1. rade.

Voči uvedenému rozsudku prvostupňového súdu podal žalovaný v 2. rade odvolanie,

o ktorom Krajský súd v Nitre ako odvolací súd dňa 24. 09. 2014 rozhodol rozsudkom sp. zn.

277 tak, že Rozsudok Okresného súdu v Nitre, sp. zn. 151

zo dňa 15. 04. 2013 potvrdil...

Podľa názoru sťažovateľa, Krajský súd v Nitre pri svojom rozhodovaní o odvolaní

sťažovateľa, v rámci ktorého potvrdil prvostupňový rozsudok Okresného súdu v Nitre, sa

ústavnou zásadou zakotvenou v v spojení s Slovenskej

republiky (ďalej len „ústavy“) neriadil a tak porušil ústavné princípy obsiahnuté v čl. 12

ods. 1 a , vylučujúce diskrimináciu sťažovateľa, keď uložil

sťažovateľovi povinnosti nad rozsah zákonom určenej povinnosti, ktorá mu z vnútroštátnych

právnych predpisov nevyplynula, a tým porušil jeho právo vlastniť majetok zaručené v čl.

20 ods. 1 , právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„Dohovor“). ...

Žalobcovia sa v súdnom konaní domáhali voči sťažovateľovi, ako poisťovateľovi,

náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Obč. zák., ktorá im bola spôsobená

usmrtením ich blízkej osoby žalovaným v 1. rade v dôsledku dopravnej nehody, ktorú zavinil

žalovaný v 1. rade.

Žalobcovia pasívnu legitimáciu sťažovateľa zdôvodnili tým, že sťažovateľ je

poisťovateľom v zmysle o povinnom zmluvnom poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších

právnych predpisov (ďalej len „ZoPZP“), ktorý na základe poistnej zmluvy uzatvorenej

so žalovaným v 1. rade ako poistníkom, poskytoval v čase dopravnej nehody poistenie

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Pod ust. § 4 ods. 2

písm. a) ZoPZP o náhrade škody (podľa ust. § 420 a nasl. Obč. zák.) možno podľa názoru

žalobcov eurokonformnym výkladom subsumovať aj náhradu nemajetkovej ujmy, t. j. zásah

do osobnostných práv žalobcov (usmrtením ich blízkej osoby) žalovaným v 1. rade,

upravených v ust. § 11 a nasl. Obč. zák.

Prvostupňový i druhostupňový súd sa správnym názorom žalobcov stotožnili

a dospeli k právnemu záveru, že s použitím eurokonformného výkladu pojmov „náhrada

škody, škoda na zdraví“ v cit. ustanoveniach ZoPZP s prihliadnutím k samotnému účelu

povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových

vozidiel, sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým

po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13

ods. 2 Obč. zák., ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods.

2 písm. a) ZoPZP.

Sťažovateľ v konaní poukázal na rad právnych skutočností, z ktorých vyplynulo, že

z hľadiska súčasne platnej vnútroštátnej legislatívy nie je možné subsumovať pod ust. § 4

ods. 2 písm. a) ZoPZP, podľa ktorého poisťovateľ (sťažovateľ) poskytuje poistenému

náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení (podľa ust. 442 449 Obč. zák.), aj nároky

nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Obč. zák., ktoré preukazoval v súdnom konaní aj

početnými rozsudkami slovenských a českých súdov vrátane Uznesenia Ústavného súdu ČR

č. a rozhodnutia NS SR zo dňa 20.04.2011, ktoré dodnes

nebolo prekonané žiadnym rozhodnutím najvyššieho súdu. Uviedol tiež, že zo smerníc EU

zaoberajúcich sa poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami

nevyplynuli bez ďalšieho nároky v rozsahu krytia aj nemajetkovej ujmy zo zákonného

poistenia motorových vozidiel, a v tomto rozsahu smernice EÚ ani neboli transponované

Slovenskou republikou do jej vnútroštátneho právneho poriadku. Túto skutočnosť napokon

potvrdila aj Slovenská republika vo svojom stanovisku vo veci „Haasová“, v konaní

o prejudiálnej otázke o výklade komunitárneho práva (smernice EÚ) pred Európskym

súdnym dvorom, sp. zn. C 22/12, keď uviedla, že zámerom štátu nebolo zahrnúť do platného

ZoPZP aj náhradu nemajetkovej ujmy uplatniteľnú pozostalými podľa § 11 a nasl. Obč. zák.

a podľa jej názoru takáto povinnosť zahrnutia nemajetkovej ujmy do platného ZoPZP

Slovenskej republike ani zo samotných smerníc EÚ nevyplynula.

Podľa názoru sťažovateľa, aj keby takýto rozsah poistného krytia smernice stanovili,

smernice EÚ nie sú priamo aplikovateľné všeobecným súdom členského štátu EÚ

na ukladanie práv a povinností fyzickým a právnickým osobám a keďže v takomto rozsahu

do vnútroštátnych predpisov neboli transponované, nie je možné sťažovateľa zaviazať

k povinnosti, ktorá mu z vnútroštátneho právneho predpisu nevyplynula. Nepriamy účinok

smerníc na eurokonformnej interpretácii vnútroštátneho práva je možný len vtedy, ak nie je

v rozpore s vnútroštátnym právom. Keďže nároky pozostalých po obetiach dopravných

nehôd na uplatnenie nemajetkovej ujmy vnútroštátne právo vo svojom ZoPZP neumožňuje

uspokojiť, uplatnenie eurkonoformného výkladu v takomto rozsahu by bolo contra legem.

Preto takýto nárok žalobcov nie je možné podľa názoru sťažovateľa z povinného zmluvného

poistenia žalovaného v 1. rade uhradiť sťažovateľom.

Súdy k tejto argumentácii sťažovateľa neprihliadli. Svoje rozhodnutie opreli

o Smernice Rady 72/166/EHS čl. 3 ods. 1 Smernice Rady 72/166/EHS z 24. 4. 1972

o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú motorovými vozidlami (prvá smernica): „Každý členský štát prijme

v súlade s článkom 4 všetky primerané opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za škodu

spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá

poistením“..., a č. 90/232/ EHS čl. 1 ods. 1 Smernice Rady 90/232/EHS zo dňa 14. 05.

1990 (tretia smernica): „poistenie uvedené v ČL 3 ods. 1 prvej smernice bude pokrývať

zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú všetkým cestujúcim, okrem vodiča, vyplývajúcu

z prevádzky vozidla“. Z kontextu týchto smerníc však nevyplynulo bez ďalšieho, že by sa

poistné krytie malo vzťahovať aj na nároky z ochrany osobnosti a v takomto rozsahu by mali

byť transponované do vnútroštátneho poriadku SR. ...

Napriek tomu, že o nemožností podriadenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy

1

pod škodu podľa ZoPZP rozhodol už NS SR v konaní sp. zn. , ako aj ďalšie

súdy, ktoré jednoznačne vyriekli obsahovú i právnu odlišnosť týchto dvoch právnych

2

inštitútov „škoda“ a „nemajetková ujma“ (napr. Usneseni ÚS ČR ); Krajský

súd v Nitre, odkloniac sa od právneho názoru týchto súdov, dospel k záveru, že

eurokonformným výkladom možno škodu podľa § 420 a nasl. Obč. zák. považovať

za nemajetkovú ujmu podľa § 11 Obč. zák.

Podľa názoru sťažovateľa prijatie eurokonformného výkladu náhrady škody

v rozsahu zahrnutia aj náhrady nemajetkovej ujmy, je contra legem... ZoPZP taxatívne

vo svojich ustanoveniach odkazuje len na náhradu škody na zdraví, nákladov pri usmrtení

a z imateriálnej ujmy pokladá za odškodniteľnú ujmu bolestné a sťaženie spoločenského

uplatnenia. Iné nároky z nemajetkovej ujmy neumožňuje odškodniť. ...

S uvedeným sa stotožnili vo svojej rozhodovacej činnosti aj vnútroštátne súdy, napr.

rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 06. 03. 2012,

rozhodnutie NS SR z 20. 04. 2011, sp. zn. , rozhodnutie Okresného súdu

v Trnave... č. k. , rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp. zn.

zo dňa 26. 06. 2014, etc. ...

Smernice ES nemajú však priamy účinok a nie sú adresované pre jednotlivcov,

obmedzujú sa iba na vymedzenie cieľa pre členské štáty. ...

Priama aplikácia smerníc EU prichádza do úvahy len v sporoch, kde je odporcom

členský štát! Priama aplikácia smerníc nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej

alebo právnickej osobe. ...

Ak odvolací súd dospel k právnemu záveru, že uvedené smernice upravujú povinnosť

členských štátov zahrnúť do náhrady škody podľa vnútroštátneho práva aj náhradu

nemajetkovej ujmy v rozsahu Sila nasl. Obč. zák., mal zároveň riadiac sa čl. 144 ods. 1

v spojení s SR konštatovať, že vnútroštátne právo neumožňuje

považovať náhradu škody zároveň za nemajetkovú ujmu. Ust. § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP

nebolo doplnené o úhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Obč. zák. Vzhľadom na to,

že v takomto rozsahu neboli smernice EU transponované do vnútroštátneho poriadku SR

(ZoPZP), čo potvrdila vo svojom stanovisku samotná Slovenská republika, nie je možné

prijať ani eurokonformny výklad ust. § 4 ods. 2 písm. aj ZoPZP v rozsahu zahrnutia

náhrady nemajetkovej ujmy pod náhradu škody, nakoľko takýto výklad by bol v rozpore

s platným právom SR. Priamy účinok smerníc EU je voči fyzickým a právnickým osobám

vylúčený.»

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, na súdnu

ochranu podľa v spojení s a

Slovenskej republiky, a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.

zo dňa 24. 09. 2014, porušené bolo.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 24. 09. 2014 sp. zn.

a vracia vec krajskému súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

a to do jedného mesiaca odo dňa nadobudnutia právoplatnosti nálezu na účet právneho

zástupcu sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Z obsahu sťažnosti, ako aj navrhovaného petitu vyplýva, že sťažovateľka sa domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa v spojení

s a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní potvrdený

rozsudok Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 151

z 15. apríla 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“).

Predmetom označeného súdneho konania boli nároky žalobcov v 1. až 3. rade

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do ich osobnostných práv, konkrétne

práva na súkromný a rodinný život v zmysle .

K uvedenému zásahu malo dôjsť úmrtím manželky žalobcu v 1. rade a matky žalobcov

v 2. a 3. rade pri dopravnej nehode, ktorú zavinil žalovaný v 1. rade. Žalobcovia si

uplatňovali a okresný súd im priznal uplatňované nároky voči žalovanému v 1. rade

a solidárne s ním aj voči sťažovateľke ako žalovanej v 2. rade, u ktorej mal žalovaný

v 1. rade uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Pasívnu legitimáciu sťažovateľky okresný súd

aj krajský súd odôvodňovali tým, že eurokonformným výkladom je nutné náhradu

nemajetkovej ujmy podľa považovať za škodu na zdraví

v zmysle o povinnom zmluvnom poistení

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), čím

je daná povinnosť sťažovateľky ako poistiteľa poskytnúť plnenie žalobcom ako poškodeným.

Podstatou sťažnostnej argumentácie sťažovateľky je namietanie nesprávnych

právnych záverov okresného súdu a krajského súdu v otázke výkladu ustanovenia § 4 ods. 2

písm. a) , a tým ustálenie pasívnej vecnej legitimácie sťažovateľky

vo vzťahu k žalobcami uplatňovaným nárokom.

Ústavný súd poznamenáva, že medzi právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jemu porovnateľným právom na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru niet zásadných odlišností, a prípadné porušenie uvedených práv je preto potrebné

posudzovať spoločne.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie (

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne

procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež by

mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok okresného súdu.

Krajský súd v relevantnej časti svoj rozsudok odôvodnil takto:

«Súd prvého stupňa nielen vecne správne rozhodol o nároku navrhovateľov

na nemajetkovú ujmu a jej výške, ale v odôvodnení sa aj správne argumentačne vyporiadal

so skutkovým stavom i právnym posúdením, preto sa odvolací súd obmedzuje

na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku a zároveň na zdôraznenie

správnosti preskúmavaného rozhodnutia dopĺňa ďalšie dôvody, ktoré sú reakciou

na odvolanie odporcu v 2. rade na závery súdu prvého stupňa, pričom zdôrazňuje, že právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako neoddeliteľnej súčasti práva na spravodlivý

súdny proces neznamená povinnosť súdu dať odpoveď na všetky argumenty účastníka, ale

len na argumenty zásadného významu, t. j. pre vec rozhodujúce.

Predmetom odvolacieho konania bolo preskúmanie rozsudku súdu prvého stupňa

z hľadiska pasívnej legitimácie odporcu v 2. rade, t. j. existencie jeho povinnosti hradiť

nemajetkovú ujmu z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla.

v ust. od 01. 01. 2002 zaviedol všeobecný priamy nárok

poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby (action direct) tak,

ako to poznajú všetky obdobné právne úpravy v Európe, preto v prípade škody spôsobenej

prevádzkou motorového vozidla si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody

uplatní voči škodcovi (poistenému) alebo voči poisťovateľovi alebo voči obidvom súčasne

(solidárne). Vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo poškodeného na výplatu plnenia za

poisteného škodcu, a to vo výške (v tom rozsahu), v akom za škodu zodpovedá poistený

škodca, pričom predpokladom vzniku povinnosti poistiteľa plniť je preukázanie

zodpovednosti poisteného za škodu, ktorá poškodenému vznikla.

Právny vzťah medzi navrhovateľmi a odporcom v 2. rade je založený osobitným

o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (§ 15), v ktorom navrhovatelia ako poškodení

uplatňujú voči odporcovi v 2. rade ako poistiteľovi odporcu v 1. rade nárok na náhradu

škody (poistného plnenia) v rozsahu podľa cit. zákona a poistných podmienok.

Z poistenia zodpovednosti má poistený právo, ak ku škodnej udalosti, pri ktorej táto

škoda vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti,

aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2

cit. zákona a podľa poistných podmienok, t. j. uplatnené a preukázané nároky na náhradu

škody, o. i. škody na zdraví a nákladov pri usmrtení (§ 4 ods. 2 písm. a/). V § 15 cit. zákona

je ustanovené, že poškodený má právo uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti

poisťovateľovi zodpovednej osoby.

Súčasťou náhrady škody (ujmy) spôsobenej na zdraví sú nielen ujmy majetkovej

povahy (náhrada nákladov spojených s liečením, strata na zárobku a pod.), ale aj

nemajetkové ujmy na základe výslovného znenia zákona, akými sú napr. bolesti a sťaženie

spoločenského uplatnenia ( ), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna teória

prisudzuje zmysel škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré

môžu vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry

poškodeného, t. j. ujmám imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému

peňažná náhrada (odškodnenie). Aj podľa právnej úpravy poistenia občianskej

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel v smerniciach

(Smernica Rady č. 72/166/EHS, Smernica č. 90/232/EHS, Smernica č. 2000/26/ES) sú

členské štáty povinné prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť

za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho

území bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán a potenciálnych obetí

nehôd a aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti povinného poistného krytia cestujúcich

motorových vozidiel nezostali neuhradené.

Pri výklade pojmu škoda z hľadiska je treba vychádzať

z toho, ako tento pojem poníma komunitárne právo. Komunitárne právo chápe škodu ako

majetkovú škodu, tak i nemajetkovú ujmu, ktorú považuje za nemajetkovú škodu.

S použitím eurokonformného výkladu pojmov „náhrada škody“, škoda na zdraví“

v citovaných ustanoveniach (, , a )

a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, z hľadiska zodpovednosti za

neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel

sa v rámci náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti

dopravnej nehody (ako poškodeným), za ktorú možno priznať náhradu (zadosťučinenie)

peňažnou formou podľa a ktorú v širšom ponímaní

treba považovať za škodu na zdraví podľa

Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa , preto spadá

do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti odporcu v 1. rade za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa cit. zákona.

Pokiaľ ide o účastníkmi uvádzané konanie pred ESD č. C 22/12 vo veci Kataríny

Haasovej proti a , odvolací súd poukazuje na to,

že ESD o prejudiciálnej otázke rozhodol dňa 24. októbra 2013, kedy bol vydaný rozsudok

v znení, že jednotlivé ustanovenia smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné

poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať

aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej

nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje

vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. A keďže zodpovednosť poisteného,

ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z a 13 , vznikla na

základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje tomu, že na

túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na

ktoré odkazujú smernice Rady č. 72/166/EHS z 24. 04. 1972 a jej ďalšie zmeny 84/5/EHS z

30. 12. 1983, 2005/14/ES z 11. 05. 2005 a 90/232/EHS zo 14. 05. 1990.

Rozsudok Súdneho dvora je záväzný odo dňa vyhlásenia nielen pre súd, ktorý podal

prejudiciálnu otázku, ale aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných

prostriedkoch. Samozrejme pre ďalšie takéto prípady rozsudok zaväzuje všetky súdy

členských štátov „pro futuro“.

Z uvedených skutočností nepochybne vyplýva, že pasívna legitimácia odporcu

v 2. rade je daná, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny podľa potvrdil.»

Ústavný súd po oboznámení sa s rozsudkom okresného súdu a napadnutým

rozsudkom krajského súdu dospel k záveru, že sťažnostná argumentácia sťažovateľky nie je

spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd konštatuje,

že krajský súd sa relevantne vysporiadal so všetkými skutočnosťami rozhodnými v danej

veci a odvolacími námietkami sťažovateľky a svoje závery dostatočne odôvodnil, tak ako sú

citované. Ústavný súd preto nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup pri zistení a

hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na

zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v .

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor,

podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Keďže ústavný súd nezistil možnosť sťažovateľkou namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom

krajského súdu, odmietol sťažnosť v tejto časti podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa

ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných

súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. ,

).

Ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva podľa

(ako ani práva čl. 6 ods. 1 dohovoru) rozsudkom krajského súdu a sťažnosť v tejto časti

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou

sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa , je len nevyhnutným

dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno právneho

charakteru a ústavnoprocesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia (rovnako

).

Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky v celom rozsahu sa ústavný súd

ďalšími jej nárokmi nezaoberal.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa pripája odlišné

stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2015