Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 408 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (483)f89/362760.a3e78d.pdf
PDF · 182.78 KB
No categories available
4Cdo/168/2009
Najvyšší súd 4 Cdo 168/2009
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ J. V., nar. X., bývajúcej
v R., 2/ J. V., nar. X., bývajúcej v R., 3/ L. V., bývajúcej v R., 4/ A. V., bývajúcej v R., 5/ L.
V., bývajúceho v R., v dovolacom konaní zastúpení JUDr. M. L., advokátom, advokátska
kancelária so sídlom v L., proti ţalovaným 1/ A. – S., a.s., so sídlom v B., v dovolacom
konaní zastúpenej JUDr. R. U., advokátom, advokátska kancelária so sídlom v B., 2/ A.I. - I.
T., so sídlom Z., o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Ruţomberok pod sp. zn.
5 C 42/2008, o dovolaní ţalovanej 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline z 24. marca
2009 sp. zn. 5 Co 252/2008, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 24. marca 2009 sp. zn. 5 Co 252/2008 v časti
výroku, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu tak, ţe ţalovaným 1/ a 2/ uloţil povinnosť
zaplatiť spoločne a nerozdielne ţalobcom 1/ aţ 5/ náhradu nemajetkovej ujmy za obdobie
od 18.12.2006 do 31.12.2007 kaţdému v sume 412,24 Eur a v časti výroku, ktorým potvrdil
rozsudok okresného súdu tak, ţe ţalovaným 1/ a 2/ uloţil povinnosť spoločne a nerozdielne
platiť ţalobcom 1/ aţ 5/ počnúc od 1.1.2008 do budúcna náhradu nemajetkovej ujmy
kaţdému v sume 33,19 Eur mesačne a vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania
a o náhrade trov odvolacieho konania, z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia
na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobcovia sa návrhom z 15. januára 2008 domáhali voči ţalovaným 1/ a 2/ náhrady
škody spôsobenej dopravnou nehodou zavinenou P. P., zamestnancom ţalovaného 2/, pri
ktorej došlo k úmrtiu L. V., manţela ţalobkyne 1/ a otca ţalobcov 2/ aţ 5/. Ţiadali priznať
pozostalostnú úrazovú rentu, ktorá u ţalobkyne 1/ predstavuje sumu 1 633,-- Sk (54,21 Eur)
mesačne a u ţalobcov 2 aţ 5/ sumu 1 089,-- Sk (36,15 Eur) mesačne, náhradu nemajetkovej
ujmy za zásah do ich osobnostných práv (práva na súkromný a rodinný ţivot) spôsobený
usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode pre kaţdého z nich v sume 1 000,-- Sk
(33,19 Eur) mesačne, náklady spojené s pohrebom v sume 45 000,-- Sk (1493,73 Eur) a vecnú
škodu v sume 4 000,-- Sk (132,78 Eur).
Okresný súd Ruţomberok rozsudkom z 20. mája 2008 č.k. 5 C 42/2008-56 uloţil
ţalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne titulom pozostalostnej úrazovej
renty a náhrady nemajetkovej ujmy za obdobie od 18.12.2006 do 31.12.2007 ţalobkyni 1/
sumu 32 700,-- Sk, ţalobkyni 2/ sumu 25 944,-- Sk, ţalobkyni 3/ sumu 25 944,-- Sk,
ţalobkyni 4/ sumu 25 944,-- Sk, ţalobcovi 5/ sumu 25 944,-- Sk, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku, platiť ţalobcom 1/ aţ 5/ spoločne a nerozdielne počnúc od 1.1.2008
do budúcna titulom pozostalostnej úrazovej renty a náhrady nemajetkovej ujmy ţalobkyni 1/
sumu 2 633,-- Sk mesačne a ţalobcom 2/ aţ 5/ kaţdému sumu 2 089,-- Sk mesačne a uhradiť
ţalobcom 1/ aţ 5/ spoločne a nerozdielne náklady spojené s pohrebom v sume 35 000,-- Sk
a vecnú škodu v sume 4 000,-- Sk. Vo zvyšnej časti (v časti nákladov spojených s pohrebom
nad sumu 35 000,-- Sk) ţalobu zamietol a rozhodol o náhrade trov konania. Vychádzal
zo zistenia, ţe rozsudkom Okresného súdu Ruţomberok č.k. 8T 77/2007 z 19. septembra
2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 3. októbra 2007, bol P. P. uznaný vinným zo
spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. l, 2 písm. a/ Trestného zákona č. 300/2005 Z.z.
v znení Zákona č. 650/2005 Z.z., ktorého sa dopustil tým, ţe dňa 18.12.2006 v čase okolo X.
hod. ako vodič viedol nákladné motorové vozidlo zn. V. ev. č. N. po B., pričom pri čerpacej
stanici S. v dôsledku nevenovania sa vedeniu vozidla a neprimeranej rýchlosti odzadu narazil
pravou prednou časťou vozidla do pred ním jazdiaceho cyklistu L. V., nar. X., ktorý pri
dopravnej nehode utrpel zranenia, ktorým na mieste nehody podľahol. Z výsledkov
vykonaného dokazovania dospel k záveru, ţe u oboch ţalovaných boli splnené základné
predpoklady vzniku ich zodpovednosti za škodu. Ţalovaná 1/ zodpovedá za škodu v zmysle §
420 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), pričom jej pasívna legitimácia vyplýva
z ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len zák.
č. 381/2001 Z.z.). Keďţe ţalobcovia riadne preukázali rozsah nimi uplatnenej škody
spočívajúcej v nároku na pozostalostnú úrazovú rentu, v nároku na úhradu vecnej škody a
čiastočne aj v nároku na úhradu nákladov spojených s pohrebom, ţalobe v tejto časti vyhovel
a len v časti nákladov spojených s pohrebom nad sumu 35 000,-- Sk ţalobu ako nedôvodnú
zamietol. K nároku na náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, ţe ustanovenie § 11 OZ poskytuje
dostatočnú oporu pre priznávanie náhrady nemajetkovej ujmy pozostalým za zásah do ich
osobnosti usmrtením blízkej osoby. Dospel k záveru, ţe v prípade ţalobcov došlo k zásahu do
ich osobnostných práv v súvislosti so smrťou ich otca a manţela, čím bola narušená celistvosť
rodiny a teda bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného ţivota. Následky sú trvalé
a neodstrániteľné, keď ochudobnenie v citovej oblasti je nenapraviteľné. Povaţoval preto
ţalobcami poţadované priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 1 000,-- Sk na kaţdú jednu
osobu mesačne za opodstatnené (za obdobie od 18.12.2006 do 31.12.2007 táto predstavuje
u ţalobcov 1/ aţ 5/ sumu 12 419,-- Sk a do budúcna od 1.1.2008 po 1 000,-- Sk mesačne na
kaţdú osobu). Aj v tejto časti ţalobe vyhovel. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil
s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p.
Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 24. marca 2009 sp. zn. 5 Co 252/2008 na odvolanie
ţalovaných 1/ a 2/ rozsudok okresného súdu v jeho napadnutej vyhovujúcej časti potvrdil
(jednotlivé časti rozsudku okresného súdu znovu zopakoval vo svojom výroku len z dôvodu
prijatia zákona č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny Euro v SR), rozhodol o trovách
prvostupňového a odvolacieho konania a vo výroku vyslovil, ţe dovolanie je prípustné.
V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe prvostupňový súd vykonal dostatočné dokazovanie,
dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 a nasl. O.s.p. a vec, s výnimkou aplikácie
ustanovenia § 420 OZ, aj správne po právnej stránke posúdil (v danej veci bolo potrebné
pri ustálení zodpovednosti za škodu vychádzať z ustanovenia § 427 OZ). K nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy uviedol, ţe okresný súd dospel k správnemu záveru, ţe
v posudzovanej veci došlo k neoprávnenému zásahu do súkromia ţalobcov v súvislosti
s úmrtím manţela, resp. otca ţalobcov, chráneného v zmysle § 11 OZ, ktorého súčasťou je aj
rodinný ţivot. Z objektívneho pohľadu je strata jedného z členov tohto spoločenstva úplne
neodčiniteľnou ujmou, ktorá postihuje všetkých členov rodiny. Náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 OZ preto hodnotil ako primeraný prostriedok ochrany proti
neoprávnenému zásahu. K otázke pasívnej legitimácie ţalovaných uviedol, ţe ţalovaný 2/
objektívne zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov, vyvolanú
zvláštnou povahou tejto prevádzky podľa § 427 OZ. Ţalovaná 1/ je podľa § 4 ods. 2 písm. a/
zák. č. 381/2001 Z.z. povinná za poisteného nahradiť poškodenému uplatnené preukázané
nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. Mal za to, ţe citované zákonné
ustanovenie je potrebné vykladať extenzívne tak, ţe do pojmu „náklady pri usmrtení“ je
moţné zahrnúť aj náhradu nemajetkovej ujmy. Poistné krytie z povinného zmluvného
poistenia sa v danom prípade vzťahuje aj na nárok ţalobcov uplatnený v zmysle § 13 ods. 2
OZ. Ţalovaní 1/ a 2/ sú preto v spore, aj pokiaľ ide o tento nárok pasívne legitimovaní,
z ktorého dôvodu okresný súd správne vo veci rozhodol, keď ich spoločne a nerozdielne
zaviazal nahradiť ţalobcom škodu, včítane nemajetkovej ujmy v peniazoch. Keďţe v konaní
o náhradu nemajetkovej ujmy (§ 13 ods. 2 OZ) za zásah do osobnostných práv ţalobcov
(práva na súkromný a rodinný ţivot) povaţoval otázku pasívnej legitimácie ţalovaných
účastníkov za otázku zásadného právneho významu, pripustil na jej riešenie dovolanie.
Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 142
ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v časti výroku, ktorým súd priznal ţalobcom
1/ aţ 5/ titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 412,24 Eur za obdobie od 18.11.2006
do 31.12.2007 a v časti výroku, v ktorej rozhodol o jeho povinnosti platiť ţalobcom 1/ aţ 5/
od 1.1.2008 do budúcna náhradu nemajetkovej ujmy kaţdému v sume 33,19 Eur mesačne,
podala včas dovolanie ţalovaná 1/. Uviedla, ţe nesúhlasí s právnym názorom odvolacieho
súdu, podľa ktorého aj v prípade, ak predmet konania tvorí právo na náhradu nemajetkovej
ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ, je daná jej pasívna legitimácia v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z.
Poukázala na to, ţe platná právna úprava, ako aj právna teória, striktne od seba rozlišuje právo
na ochranu osobnosti a s ním spojené právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
§ 13 ods. 2 OZ a právo na náhradu škody v zmysle § 415 a nasl. OZ. Medzi týmito dvomi
inštitútmi je pojmová a obsahová odlišnosť, z ktorého dôvodu nie je moţné stotoţňovať nárok
fyzickej osoby na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch s nárokom poškodeného
na náhradu škody. Uviedla, ţe uţ zo samotného názvu poistenia je zrejmé, ţe jeho účelom je
kryť zodpovednosť za škodu (nie zodpovednosť za nemajetkovú ujmu) spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla. Tomuto korešponduje aj vymedzenie rozsahu poistného
krytia v ustanovení § 4 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z.z., ktoré rešpektuje rozlíšenie vecnej škody
upravené v § 443 OZ a škody na zdraví, ktorú upravujú ustanovenia § 444 a nasl. OZ. Keďţe
účelom povinného zmluvného poistenia je kryť zodpovednosť za škodu a nemajetková ujma
nie je v zmysle vyššie uvedeného škodou, rozsah poistného krytia sa na náhradu nemajetkovej
ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, nevzťahuje. Výklad ustanovenia § 4 ods. 2
písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.z. vykonaný odvolacím súdom povaţovala preto za nesprávny,
urobený navyše v priamom rozpore s gramatickým významom slovného spojenia „nákladov
pri usmrtení“. Podľa dovolateľky, k interpretácii citovaného zákonného ustanovenia zvolenej
odvolacím súdom, nebolo moţné dospieť ani pomocou systematického a ani teleologického
výkladu právnej normy. Odvolací súd dospel preto k nesprávnemu záveru, ţe povinným
zmluvným poistením zodpovednosti za škodu je krytá aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah
do práva na súkromný a rodinný ţivot pozostalých, spôsobený usmrtením blízkej osoby
pri prevádzke dopravných prostriedkov a teda, ţe poisťovňa je nositeľom hmotnoprávnej
povinnosti vyplývajúcej z poistnoprávneho vzťahu v prípade, ak predmetom konania je nárok
pozostalých na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ. Okrem toho namietala, ţe
odvolací súd (rovnako aj súd prvého stupňa) priznal nemajetkovú ujmu v pravidelných
mesačných splátkach, čo popiera zmysel a podstatu priznaného nároku a je v rozpore
s ustanovením § 13 OZ a ţe nesprávne zaviazal ţalovaných 1/ a 2/ k solidárnemu plneniu,
hoci predpoklady uvedené v ustanovení § 438 ods. 1 OZ splnené neboli. Navrhla preto, aby
dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, resp. aby zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, ţe v napadnutej časti návrh
zamietne.
Ţalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu
povaţujú za vecne správne. Podrobne sa vyjadrili k výške pozostalostnej renty a k obdobiu jej
výplaty. K pasívnej legitimácii ţalovanej 1/ uviedli, ţe ju označili za ţalovanú, vzhľadom
na ustanovenie § 15 zák. č. 381/2001 Z.z., podľa ktorého poškodený je oprávnený uplatniť
svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi. Navrhli preto dovolanie ţalovanej
1/ ako nedôvodné zamietnuť a ţiadali priznať trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení,
ţe dovolanie podal účastník konania proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto
opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
preskúmal rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. aj
vo vzťahu k ţalovanému 2/ a dospel k záveru, ţe dovolanie je dôvodné.
Odvolací súd vymedzuje vyslovením prípustnosti dovolania zároveň aj právnu otázku
zásadného významu, pre riešenie ktorej pripúšťa dovolanie. Z prieskumnej povahy
dovolacieho konania vyplýva, ţe odvolací súd je oprávnený pripustiť dovolanie (a tým aj
moţnosť preskúmania správnosti riešenia niektorej právnej otázky) len so zreteľom na tú
konkrétne vymedzenú právnu otázku zásadného právneho významu, ktorú sám vyriešil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uţ v rozsudku z 28. februára 2001 sp. zn. 2 Cdo 114/2000
(viď R 6/2004) uviedol, ţe v súlade so zásadou preskúmateľnosti, presvedčivosti
a zrozumiteľnosti súdnych rozhodnutí musí odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
právnu otázku, pre ktorú pripustil dovolanie, sám vyriešiť, musí vysvetliť, z akých dôvodov,
z viacerých v konaní vyslovených právnych názorov, povaţoval za správny ten, z ktorého
pri posúdení veci vychádzal. Ak tak neurobí, jeho rozhodnutie treba povaţovať za
nepreskúmateľné. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach
zaujal stanovisko, ţe aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia treba povaţovať za vadu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. (rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005, rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 30.septembra 2008 sp. zn. 4 Cdo 25/2007). Povinnosť súdu
rozhodnutie náleţite, v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodniť, je odrazom práva
účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
vyporiadava so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej ţaloby, ako aj
so špecifickými námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane
a povinnosti súdu na strane druhej, sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť
sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma moţnosť náleţite skutkovo aj
právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo
mimoriadnych opravných prostriedkov. Nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie a teda ide o vadu uvedenú
v § 237 písm. f/ O.s.p., na existenciu ktorej dovolací súd musí prihliadnuť z úradnej moci aj
v prípade, ak dovolanie je prípustné podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
V posudzovanej veci, je podľa dovolacieho súdu, konanie pred odvolacím súdom
práve takouto vadou postihnuté.
Odvolací súd pripustil dovolanie na riešenie otázky pasívnej legitimácie ţalovaných
účastníkov v spore, t.j. nielen ţalovanej 1/ (poisťovne), ale aj ţalovaného 2/ (prevádzateľa
vozidla), ktorého predmetom je náhrada nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ za zásah
do osobnostných práv ţalobcov spôsobený usmrtením blízkej osoby pri dopravnej nehode.
Keďţe rozsudkom odvolacieho súdu bola ţalovaným 1/ a 2/ uloţená povinnosť plniť
ţalobcom spoločne a nerozdielne, bola týmto rozhodnutím súdu zaloţená ich pasívna
solidarita (§ 511 ods. 1 OZ), a teda i nerozlučné spoločenstvo v konaní (§ 91 ods. 2 O.s.p.),
ktoré vylučuje odlišné rozhodnutie voči jednotlivým ţalovaným (R 4/2004). V danom prípade
preto platí, ţe hoci dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu podala len ţalovaná 1/, je
účinné aj pre ţalovaného 2/, z ktorého dôvodu dovolací súd skúmal existenciu vady v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. vo vzťahu k obidvom ţalovaným.
V posudzovanej veci sa odvolací súd v dôvodoch rozhodnutia v otázke pasívnej
legitimácie ţalovaného 2/ obmedzil len na konštatovanie, ţe objektívne zodpovedá za škodu
spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov, vyvolanú zvláštnou povahou tejto
prevádzky podľa § 427 OZ. V odôvodnení rozhodnutia neuviedol jasne a určito, či podľa
tohto zákonného ustanovenia posúdil aj hmotnoprávny vzťah týkajúci sa nároku ţalobcov
proti ţalovanému 2/ o náhradu nemajetkovej ujmy. V dôvodoch chýba stanovisko, prečo
(nie)je na daný hmotnoprávny vzťah moţná aplikácia ustanovenia § 427 OZ, prípadne za
pouţitia akých pravidiel. Rozhodnutie neobsahuje ani konkrétne dôvody, ktoré súd
k prípadnej aplikácii viedli a ani úvahy, akými sa pritom riadil. Odvolací súd teda jasne
a zrozumiteľne nevysvetlil svoj myšlienkový postup, na základe ktorého dospel k záveru, ţe
ţalovaný 2/ je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti aj v konaní o ţalobcami uplatnenom
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do ich osobnostných práv. Ide teda o prípad,
kedy odvolací súd síce pripustil dovolanie na riešenie konkrétnej právnej otázky, ktorú ale
sám v rozhodnutí dostatočne a presvedčivo právne neposúdil a nevyriešil. Rozhodnutie
odvolacieho súdu treba preto povaţovať v tejto časti za nepreskúmateľné.
Ţalovanej 1/ treba prisvedčiť aj v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je
nepreskúmateľné, aj pokiaľ ide o stanovenie spôsobu, akým rozhodol o rozsahu náhrady
nemajetkovej ujmy a čo do určenia samotnej jej výšky. Predovšetkým treba uviesť, ţe
odvolací súd peňaţnú satisfakciu priznal v opakujúcich sa plneniach v budúcnosti splatných
dávok bez toho, aby v dôvodoch rozhodnutia podal zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých
ustanovení zákona vychádzal, ako ich interpretoval a akými úvahami sa riadil. Odôvodnenie
rozhodnutia neobsahuje ani vysvetlenie dôvodov, ktoré ho viedli k tomu, ţe sa odklonil
od doterajšej jednotnej rozhodovacej praxe súdov, ktorá priznáva náhradu nemajetkovej ujmy
upravenej v § 13 ods. 2 OZ vo forme jednorazového odškodnenia. V rozhodnutí následne
absentuje aj vysvetlenie dôvodov, ktoré viedli odvolací súd k určeniu samotnej výšky
nemajetkovej ujmy.
Napokon treba uviesť, ţe odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu neobsahuje ani
ţiadne vysvetlenie, prečo ţalovaných 1/ a 2/ zaviazal k solidárnemu plneniu, hoci
zodpovednosť ţalovanej 1/ za škodu a náhradu nemajetkovej ujmy vyvodil zo zákona
č. 381/2001 Z.z. (záväzkový vzťah z poistnej zmluvy) a zodpovednosť ţalovaného 2/ oprel
o ustanovenie § 427 OZ (záväzkový vzťah zo spôsobenej škody). V tejto súvislosti dovolací
súd poznamenáva, ţe súd nie je viazaný návrhom ţalobcu (ţalobcov), aby ţalovaným bola
uloţená povinnosť na plnenie spoločne a nerozdielne (viď rozhodnutie NS SR sp. zn.
1 Co 2/1998 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 51 ročník 1998).
Moţno teda uzavrieť, ţe dôvody spôsobu rozhodnutia odvolacieho súdu vo vyššie
uvedených častiach nie sú dostatočné. Dovolací súd dospel preto k záveru, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu v týchto častiach treba povaţovať pre nedostatok dôvodov za
nepreskúmateľné. Nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku má za následok porušenie
práva ţalovaných na spravodlivé súdne konanie a teda odňatie moţnosti konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ide o vadu konania, ku ktorej dovolací súd musí vţdy
prihliadať (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto uţ z tohto dôvodu
musel rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti a v časti o trovách
prvostupňového a odvolacieho konania ako výrokov závislých zrušiť a vec mu v rozsahu
zrušenia vrátiť na ďalšie konanie.
Napriek tomu, ţe uţ táto vada je dôvodom pre zrušenie rozsudku odvolacieho súdu,
dovolací súd sa zaoberal vecou aj z pohľadu dovolacej otázky, na riešenie ktorej odvolací súd
pripustil dovolanie. Vzhľadom na nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu
k ţalovanému 2/, otázku pasívnej vecnej legitimácie posudzoval len vo vzťahu k ţalovanej 1/.
Súdy obidvoch stupňov nárok ţalobcov o náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do ich
osobnosti posudzovali podľa § 11 a nasl. OZ. Správne pritom vychádzali z názoru, ţe
súčasťou práva na ochranu osobnosti je i právo na súkromie a rodinný ţivot, ktoré v sebe
zahrnuje tieţ právo na spoluţitie s ďalšími osobami, predovšetkým s členmi rodiny.
Občianskoprávne sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej
osoby upravuje ustanovenie § 13 OZ. Určenie subjektov, na ktoré dopadajú sankcie podľa
tohto zákonného ustanovenia, zákonná úprava vymedzuje vzťahom medzi osobou, do ktorej
práv na ochranu osobnosti bolo neoprávnene zasiahnuté (môţu ňou byť len fyzické osoby)
a osobou, ktorá neoprávnený zásah spôsobila (môţu ňou byť aj právnické osoby).
Pri neoprávnenom zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby vzniká osobná väzba medzi
oprávnenou osobou na jednej strane a povinnou osobou na strane druhej. Práva a povinnosti
vyplývajúce z tohto právneho vzťahu sa viaţu výhradne na určitú osobu. Povinnosť
poskytnúť zadosťučinenie podľa § 13 OZ je teda subjektívne spätá s tým, kto sa zásahu
do týchto práv iného dopustil. Jedná sa preto o výlučne osobnú povinnosť tohto subjektu,
ktorá neprechádza na ďalšiu osobu. Občiansky zákonník nemá ani ustanovenie, ktoré by
umoţňovalo prípadný prechod tejto povinnosti na ďalšiu osobu, ako osobu z tohto
hmotnoprávneho vzťahu povinnú. Z uvedených úvah teda vyplýva, ţe v konaní o náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv, je v zmysle § 11 a nasl. OZ
nositeľom hmotnoprávnej povinnosti ten subjekt, ktorý neoprávnený zásah do osobnostných
práv spôsobil.
V posudzovanej veci bolo nesporné, ţe zásah do osobnostných práv ţalobcov (do ich
práva na súkromný a rodinný ţivot) bol spôsobený pri dopravnej nehode, ktorú zavinil P. P..
Ţalovaná 1/, ako poisťovňa, ktorá bola len účastníkom poistného vzťahu zo zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ţiadnym spôsobom nezasiahla do
osobnostných práv ţalobcov. V konaní o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2
OZ, nie je preto nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (napokon
ţalobcovia to ani netvrdili).
Zostáva teda posúdiť, či odvolacím súdom podaný výklad ustanovenia § 4 ods. 2
písm. a/ zák. č. 318/2001 Z.z., na ktorom zaloţil svoj právny názor, ţe ţalovaná 1/ je v konaní
o náhradu nemajetkovej ujmy pasívne vecne legitimovaná, (nie)je správny.
Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 318/2001 Z.z. tento zákon upravuje povinné zmluvné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len
"poistenie zodpovednosti") a zriadenie Slovenskej kancelárie poisťovateľov. Podľa § 4 ods. 1
zák. č. 318/2001 Z.z. poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na kaţdého, kto zodpovedá za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.
Podľa § 4 ods. 2 zák. č. 318/2001 Z.z. poistený má z poistenia zodpovednosti právo,
aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu
a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení,
b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci,
c) účelne vynaloţených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní
nárokov podľa písmen a/, b/ a d/, ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6
písm. a/ alebo písm. b/ alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie,
alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie,
d) ušlého zisku.
Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 318/2001 Z.z. náhradu škody uhrádza poisťovateľ
poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti
poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať.
Z ustanovenia § 1 ods. 1 zák. č. 318/2001 Z.z. vyplýva, ţe jeho predmetom je upraviť
povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla. Takto určenému predmetu korešponduje aj vymedzenie, na koho sa poistenie
zodpovednosti vzťahuje (vzťahuje sa na kaţdého, kto zodpovedá za škodu) a vymedzenie
rozsahu poistného krytia. Právna úprava rozsahu poistenia zodpovednosti v ustanovení § 4
ods. 2 citovaného zákona podáva taxatívny výpočet prípadov, ktoré podliehajú poistnému
krytiu a ktoré sú z hľadiska rozlíšenia toho, čo sa odškodňuje, okrem prípadu uvedeného
pod písmenom c/, plne v zhode s právnou úpravou spôsobu a rozsahu náhrady škody
v Občianskom zákonníku (§ 442 a nasl. OZ). Poistený má v zmysle tohto zákonného
ustanovenia jeho písmena a/ z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho
nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov
pri usmrtení, pričom je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti
poisťovateľovi. Pojem „nákladov pri usmrtení“, ktorý zákon o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu pre účely tohto zákona osobitne nedefinuje (definíciu nepodáva ani
Občiansky zákonník), treba vysvetľovať vo význame výdavkov, ktoré boli v súvislosti
s usmrtením poškodeného preukázateľne vynaloţené. Výdavky je poisťovňa povinná za
poškodeného nahradiť len vtedy, ak boli v skutočnosti vynaloţené a ak sa tak stalo v príčinnej
súvislosti s úmrtím poškodeného, pričom osoba, ktorá ich vynaloţila, je povinná ich nielen
presne uviesť, ale aj preukázať. Občiansky zákonník za náklady pri usmrtení povaţuje
náklady spojené s pohrebom, odškodnenie ktorých upravuje v ustanovení § 449 ods. 2 OZ
nachádzajúceho sa v Šiestej časti Občianskeho zákonníka s názvom Zodpovednosť za škodu
a za bezdôvodné obohatenie. Naproti tomu, pojem „nemajetkovej ujmy v peniazoch“ za zásah
do osobnostných práv je upravený v Prvej časti Občianskeho zákonníka s názvom Všeobecné
ustanovenia v ustanovení § 13 ods. 2 OZ ako jeden z právnych prostriedkov ochrany
osobnostných práv. Podstatou a účelom nemajetkovej ujmy v peniazoch je poskytnúť fyzickej
osobe, ktorej osobnostné právo bolo porušené, priznanie peňaţnej satisfakcie. Keďţe
skutočnú ujmu nie je moţné presne zistiť (dá sa len predpokladať), výška nemajetkovej ujmy
sa nedá presne vyčísliť a teda ani preukázať.
Z uvedeného je zrejmé, ţe medzi týmito dvomi pojmami nie je ani obsahová a ani
pojmová blízkosť. Úplne rozdielna je ich podstata ako aj účel, ktorému tieto dva inštitúty
majú slúţiť. Rovnako je odlišný aj gramatický význam týchto pouţitých slovných spojení.
Blízkosti týchto pojmov nenasvedčuje ani ich systematické zaradenie.
Odvolací súd preto nesprávne vyloţil ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 318/2001
Z.z., keď ustálil, ţe do pojmu „nákladov pri usmrtení“ moţno subsumovať náhradu
nemajetkovej ujmy. Výsledkom tejto mylnej interpretácie právnej normy je nesprávny záver,
podľa ktorého povinnosť ţalovanej 1/ na plnenie z povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, sa vzťahuje tieţ
na nárok ţalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúci z ustanovenia § 13 ods. 2 OZ
a teda, ţe ţalovaná 1/ je aj v konaní o tomto nároku pasívne vecne legitimovaná. Ţalovaná 1/
opodstatnene preto namietala, ţe rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Táto skutočnosť bola tieţ jedným z dôvodov, prečo Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním napadnutej časti zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia
vrátil na ďalšie konanie.
K otázke moţnej interpretácii náhrady škody v tom zmysle, ţe by bolo moţné
pod pojem škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. podradiť i nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy spočívajúci v strate blízkej osoby, dovolací súd poznamenáva, ţe platná právna úprava,
ako to správne uvádza ţalovaná 1/, dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti
upravenom v § 11 a nasl. OZ (s ním spojeným právom na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch) a právom na náhradu škody v zmysle § 415 a nasl. OZ. Medzi týmito dvomi
inštitútmi je pojmová a obsahová odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje
nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko späté s osobnosťou človeka a jej
prejavmi. Na rozdiel od toho, právo na náhradu škody patrí tak fyzickej ako aj právnickej
osobe, nemá absolútnu, ale len relatívnu povahu a má majetkovú povahu. Zásadný rozdiel je
aj medzi odškodnením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody ako majetkovej ujmy,
ktorý spočíva v tom, ţe pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba
z predpokladu, akú ujmu mohol zásah vyvolať (nemoţno presne zistiť skutočnú ujmu).
V prípade náhrady škody treba však výšku škody presne uviesť a preukázať. Právo
na náhradu škody a právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby podľa platnej právnej úpravy
teda predstavujú dve celkom samostatné práva, ktoré sú podmienené rôznou sférou ochrany
zabezpečovanej Občianskym zákonníkom.
Zákon o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu v ustanovení § 2,
v ktorom vymedzuje pojmy pre účely tohto zákona, pojem škoda osobitne nedefinuje
a definíciu nepodáva ani Občiansky zákonník (čo treba rozumieť pod pojmom škoda
nevysvetľuje ani teraz platná Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES
zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel). V občianskom zákonníku sa však nachádza právna úprava spôsobu a rozsahu
náhrady (§ 442 a nasl. OZ), ktorá okrem iného vymedzuje, čo sa pri škode na zdraví
a usmrtení odškodňuje. Pokiaľ ide o nároky nemajetkovej povahy, pri škode na zdraví sa
odškodňuje bolesť poškodeného a sťaţenie spoločenského uplatnenia (§ 444 OZ). Pri strate
ţivota sa výţivou oprávneným osobám priznáva pozostalostná úrazová renta (§ 448 OZ)
a uhrádzajú sa náklady spojené s pohrebom, prípade s liečením (§ 449 ods. 1 a 2 OZ). Keďţe
zákon č. 381/2001 Z.z. pojem škody nevymedzuje osobitným spôsobom a nemá ani špeciálne
ustanovenie, čo sa odškodňuje, niet dôvodu takto vymedzenú škodu v Občianskom zákonníku
nestotoţniť so škodou vyjadrenou v § 4 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona. Chráneným
predmetom, za poškodenie ktorého má poisťovateľ plniť za poisteného poškodenému, ak
v zmluve nie je uvedené inak, nie je teda zásah do súkromia, ktorého súčasťou je aj rodinný
ţivot.
Odlišnosť nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ od škody podľa ustanovenia § 420
a nasl. OZ potvrdzuje tieţ ustanovenie § 16 OZ, podľa ktorého kto neoprávneným zásahom
do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto
zákona o zodpovednosti za škodu.
Podľa súčasne platnej právnej úpravy moţno teda nemajetkovú ujmu za zásah
do osobnostných práv usmrtením blízkej osoby uplatňovať len mimo rámec inštitútu
zodpovednosti za škodu, t.j. podľa § 11 a nasl. OZ.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tieţ
dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. apríla 2011
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová
Odlišné stanovisko sudcu JUDr. Rudolfa Čirča
Podľa § 243b ods. 6 Občianskeho súdneho priadku (ďalej len „O.s.p.“) pripájam toto
odlišné stanovisko k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. apríla 2011
sp. zn. 4 Cdo 168/2009.
Nesúhlasím s väčšinovým rozhodnutím senátu Najvyššieho súdu, ktorým bol
v špecifikovanej časti zrušený rozsudok Krajského súdu v Ţiline z 24. marca 2009 sp. zn.
5 Co 252/2008 a vec mu bola v rozsahu zrušenia vrátená na ďalšie konanie. Zrušujúce
rozhodnutie je okrem čiastočnej nepreskúmateľnosti rozsudku odôvodnené aj nesprávnym
právnym posúdením veci v otázke zásadného právneho významu, pre ktorú odvolací súd
pripustil dovolanie, a to v otázke, či v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy za zásah
do osobnostných práv – práva na súkromný a rodinný život, spôsobený usmrtením
blízkej osoby pri dopravnej nehode, je daná pasívna legitimácia žalovanej 1/, t.j.
poisťovne vykonávajúcej povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škody spôsobené
prevádzkou motorových vozidiel. S právnym záverom o nedostatku pasívnej legitimácie
ţalovanej 1/ sa nestotoţňujem.
Pre posúdenie otázky pasívnej legitimácie poisťovne je rozhodujúce riešenie otázky,
čo treba rozumieť pod pojmom škoda pouţitým v zákone č. 381/2001 Z. z. Som toho názoru,
ţe pre účely tohto zákona treba pojem škoda vykladať extenzívne v tom zmysle, ţe tento
pojem zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti
za zásah do osobnostných práv pozostalých, spočívajúci v zásahu do práva na súkromný
a rodinný ţivot spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov.
Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť
dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy
k uvedenému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávaţnejším dôsledkom tejto
udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen
občianskoprávnu zodpovednosť za škodu ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za
neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom
poistného krytia. Ak by mal platiť výklad pojmu škoda vychádzajúci z textu zákona
č. 381/2001 Z. z. (gramatický výklad), resp. vychádzajúci z ustanovení Obč. zákonníka
o zodpovednosti za škodu, teda ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť
predmetom poistného krytia, mohlo by to znamenať značné majetkové riziko subjektov
zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v individuálnych prípadoch mohlo
viesť aj k ich finančnému bankrotu. Zároveň by to mohlo znamenať aj neistotu pozostalých
v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko, ţe
pri insolventnosti zodpovedného subjektu nebude vymoţiteľná. Neprijateľnosť týchto
dôsledkov vyţaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z.
tak, ţe doň patrí aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých
a teda ţe aj táto náhrada je predmetom poistného krytia. Pri výklade a aplikácii právnych
predpisov totiţ nemoţno opomínať ich účel a zmysel, pričom platí, ţe súd nie je absolútne
viazaný doslovným znením zákona, ale sa od neho smie a musí odchýliť, ak to vyţaduje účel
zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť a pod.
Rozširujúci výklad pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 je aj ústavne
konformný, pretoţe zmierňuje, resp. odstraňuje disproporciu medzi zákonným úrazovým
poistením, t. j. poistením pri pracovných úrazoch, a povinným zmluvným poistením
zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou dopravných prostriedkov. Pokiaľ totiţ dôjde
pri dopravnej nehode k úmrtiu zamestnanca, zakladá § 94 zákona č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení pozostalým, ktorými sú manţel alebo manţelka a nezaopatrené dieťa,
nárok na jednorazové odškodnenie vo výške 730 násobku denného vymeriavacieho základu,
najviac však vo výške 46 485,40 EUR (u manţela alebo manţelky). Toto odškodnenie, i keď
je limitované, nie je nič iné ako náhrada nemajetkovej ujmy poskytovaná z úrazového
poistenia. Zastávam názor, ţe niet rozumného dôvodu, prečo by náhrada nemajetkovej ujmy
pozostalých pri usmrtení ich blízkeho pri dopravnej nehode ako zamestnanca mala byť
predmetom poistného krytia (aj keď podľa iného zákona), zatiaľ čo v prípadoch, ak by nešlo
o zamestnanca, by tomu tak nemalo byť.
Napokon pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 treba vychádzať
z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve. Predmetný zákon bol totiţ výsledkom
transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené teraz platnou Smernicou
Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti
poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je
zrejmé, ţe pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. pouţíva slovné
spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či pouţíva termíny „akákoľvek ujma alebo škoda“
alebo „akákoľvek škoda“.
Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú tak aj nemajetkovú ujmu, resp.
za ujmu povaţuje majetkovú škodu aj nemajetkovú škodu (pozri napr. rozsudok Súdneho
dvora zo 6. mája 2010 vo veci C-63/09 Axel Walz proti Clickair SA).
Vzhľadom na väčšinový právny názor v otázke pojmu škoda pre účely zákona
č. 381/2001 Z. z. a s prihliadnutím na skutočnosť, ţe ide o aplikáciu práva Európskej únie
premietnutého do tohto zákona, povaţujem za vhodné poukázať na moţnosť odvolacieho
súdu, ktorému sa vec vracia na ďalšie konanie, prerušiť konanie a podaním návrhu na začatie
prejudiciálneho konania poţiadať Súdny dvor o riešenie otázky, ako sa má vykladať pojem
škoda, resp. akákoľvek škoda, resp. akákoľvek ujma alebo škoda, v zmysle Smernice
2009/103/ES, či tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu spôsobenú usmrtením blízkej osoby
pri dopravnej nehode. K tomu ďalej poznamenávam, ţe podľa rozsudku Súdneho dvora
z 5. októbra 2010 vo veci C-173/09 (Elchinov) právo Únie bráni tomu, aby právne posúdenie
súdu vyššieho stupňa bolo pre vnútroštátny súd (ktorý má rozhodnúť vo veci po tom, čo mu
súd vyššieho stupňa, na ktorom bol podaný opravný prostriedok, vrátil vec na ďalšie konanie)
v súlade s vnútroštátnym procesným právom záväzné, ak sa tento vnútroštátny súd
v súvislosti s výkladom, o ktorý poţiadal Súdny dvor, domnieva, ţe uvedené posúdenie nie je
v súlade s právom Únie.
V Bratislave 20. apríla 2011
JUDr. Rudolf Č i r č , v.r.
s u d c a
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová