Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 403/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. septembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpeného Advokátskou

kanceláriou CIMMERMANN, s. r. o., Piaristická 1, Nitra, v mene ktorej koná advokát

a konateľ Mgr. Eugen Cimmermann, vo veci namietaného porušenia

Slovenskej republiky a porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd,

základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti zaručeného v

Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva

na obhajobu zaručeného v a práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

zo 7. marca 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

12. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti zaručeného v čl. 48

ods. 2 a listiny, základného práva na obhajobu zaručeného v

ods. 3 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v a 3 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 7. marca 2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Trnava (ďalej len

„okresný súd“) uznesením č. k. -348 z 23. apríla 2018 podľa § 50 ods. 4

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

zákon“) vyslovil, že sa sťažovateľ v skúšobnej dobe stanovenej trestným rozkazom

okresného súdu sp. zn. zo 14. mája 2015, právoplatným 24. októbra 2015,

ktorým bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov s podmienečným

odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov, neosvedčil a uložený trest odňatia

slobody v trvaní 12 mesiacov vykoná. Podľa a

písm. a) bol sťažovateľ na výkon trestu odňatia slobody zaradený

do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

3. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú krajský súd

napadnutým uznesením sp. zn. zo 7. marca 2019 podľa § 193 ods. 1

písm. c) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) zamietol ako nedôvodnú.

4. Podľa názoru sťažovateľa napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ako aj konanie,

ktoré jeho vydaniu predchádzalo, „je rozporné so zákonom ako aj s Slovenskej

republiky“.

5. Sťažovateľ tvrdí, že postup okresného súdu bol nesprávny, keď rozhodol o jeho

neosvedčení sa v skúšobnej dobe a vykonaní trestu odňatia slobody na verejnom zasadnutí

v neprítomnosti sťažovateľa, ako aj jeho obhajcu, a to napriek tomu, že obhajca sťažovateľa

riadne a včas ospravedlnil ich neúčasť na verejnom zasadnutí a zároveň sťažovateľ

okresnému súdu oznámil, že nesúhlasí s konaním verejného zasadnutia v jeho

neprítomnosti.

6. Takýmto konaním súdu prvého stupňa došlo k závažnému porušeniu práva

sťažovateľa na obhajobu. Je presvedčený, že aj napriek početným ospravedlneniam mal

okresný súd skôr zvažovať a aplikovať (upravujúceho poriadkovú

pokutu) vo vzťahu k jeho osobe a obhajcovi, a nie vykonať verejné zasadnutie v ich

neprítomnosti.

7. Sťažovateľ je toho názoru, že týmto postupom došlo nielen k porušeniu ústavne

garantovaného práva na obhajobu, ale súčasne i k porušeniu § 252 ods. 4 Trestného

poriadku, podľa ktorého ak nejde o prípad povinnej obhajoby a obžalovaný má obhajcu,

možno vykonať hlavné pojednávanie v neprítomnosti, len ak s tým obžalovaný súhlasí, čo

v jeho prípade nebolo splnené. Zvýraznil, že pokiaľ okresný súd vykonal verejné zasadnutie

v jeho neprítomnosti, ako i v neprítomnosti obhajcu, znemožnil mu riadne realizovať jemu

priznané práva, čím okresný súd porušil ustanovenia zabezpečujúce

práva obžalovaného na obhajobu, ako aj , podľa ktorého ma obvinený

právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol

obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

8. Rovnako je sťažovateľ toho názoru, že rozhodnutím v jeho neprítomnosti došlo

k porušeniu základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, ktoré je garantované

v .

9. Sťažovateľ sa domnieva, že v sťažnosti podanej proti rozhodnutiu okresného súdu

„rozobral celú danú problematiku“, pritom krajský súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia „nemal ani len snahu o vyrovnanie sa s nastolenými relevantnými otázkami.

V uznesení krajského súdu absentuje odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s prejednávanou vecou.“.

A „takýmto konaním došlo k nesplneniu v ústave implikovanej povinnosti súdu dostatočne

odôvodniť súdne rozhodnutie ako aj k porušeniu základného práva na súdnu ochranu

a spravodlivý proces garantovaný “.

10. Ako sťažovateľ uvádza, „Okresný súd Trnava vykonal dňa 23. 04. 2018 verejné

zasadnutie bez prítomnosti odsúdeného a jeho obhajcu aj napriek tomu, že sa na neho

nevzťahovali výnimky , nakoľko Okresný súd Trnava odsúdeného

nepoučil o možnosti konania verejného zasadnutia bez jeho prítomnosti tak, ako to vyžaduje

ustanovenie , predvolanie na verejné zasadnutie bolo

možné odsúdenému doručiť a odsúdený neodmietol účasť na verejnom zasadnutí. Týmto

svojím konaním Okresný súd Trnava porušil zákon v neprospech odsúdeného .

Tiež je potrebné uviesť, že Okresný súd Trnava odsúdeného... o termíne verejného

zasadnutia dňa 23. 4. 2018 neupovedomoval, ale ho na termín verejného zasadnutia

predvolával. Teda, pokiaľ odsúdený... bol na verejné zasadnutie predvolaný a nielen

upovedomený, predpokladá sa, že bola jeho osobná účasť nevyhnutná a preto nebolo možné

vykonať verejné zasadnutie bez jeho prítomnosti.

Vzhľadom na skutočnosť, že odsúdený... hodnoverným spôsobom ospravedlnil svoju

neúčasť na verejnom zasadnutí dňa 23. 04. 2018 a zároveň písomne oznámil súdu, že

nesúhlasí s konaním verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti, mal Okresný súd Trnava

postupovať v zmysle ustanovenia a určiť nový termín

verejného zasadnutia. Pokiaľ tak nepostupoval, porušil zákon v neprospech odsúdeného.“.

11. Súd druhého stupňa sa podľa slov sťažovateľa „nijako argumentačne nesnažil

vyrovnať sa s relevantnými námietkami voči predmetnému uzneseniu“. Preto je toho názoru,

že „takýto prístup z hľadiska súdnej ochrany určite nie je ústavne udržateľný, nakoľko“ ním

„uvádzané námietky logicky spochybňujú správnosť záverov predmetného uznesenia“.

12. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, základné právo

na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 1 [správne má byť

, pozn.], základné právo na obhajobu podľa Slovenskej

republiky, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 [zjavne

mal byť uvedený čl. 38 ods. 2, pozn.] Listiny základných práv a slobôd a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a princíp právnej istoty a z neho vyplývajúca možnosť predvídateľnosti

súdneho rozhodovania, ktoré sú imanentnými znakmi právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1

Uznesením Krajského súdu v Trnave, sp. zn.: ,

zo dňa 07. 03. 2019, porušené boli.

Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn.: , zo dňa

07. 03. 2019 a vec sa Krajského súdu v Trnave vracia na ďalšie konanie.“

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

13. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

16. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(ďalej len ,,“).

17. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

18. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

19. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

20. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46

ods. 1, a a v a listiny a práv

zaručených v a 3 dohovoru a porušenie uznesením krajského

súdu č. k. -386 zo 7. marca 2019, ku ktorému malo dôjsť tým, že okresný

súd v súvislosti s rozhodovaním o neosvedčení sa sťažovateľa v skúšobnej dobe jeho

podmienečného odsúdenia a vykonaní trestu odňatia slobody vykonal verejné zasadnutie

v neprítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu napriek tomu, že na to neboli splnené zákonné

podmienky a krajský súd uvedenú skutočnosť svojím rozhodnutím akceptoval.

21. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

22. Podľa a obdobne podľa listiny každý sa môže

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

23. Podľa a obdobne podľa listiny každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len

v prípadoch ustanovených zákonom.

24. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

26. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto

minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy

spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom

alebo týmto jazykom nehovorí.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

27. Ústavný súd v nadväznosti na námietky sťažovateľa v prvom rade poukazuje

na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Skutkové a právne

závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o ochrane práv a slobôd fyzických osôb

a právnických osôb môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských

právach a základných slobodách (m. m. ).

28. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

29. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania.

30. Vychádzajúc z uvedených téz, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého

uznesenia krajského súdu sp. zn. zo 7. marca 2019 z hľadiska tvrdeného

zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.

31. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktorým bola

podľa zamietnutá sťažnosť sťažovateľa

proti uzneseniu okresného súdu č. k. -348 z 23. apríla 2018, krajský súd

uviedol:

«Okresný súd Trnava na rozhodnutie o osvedčení sa v skúšobnej dobe

podmienečného odsúdenia určil termín verejného zasadnutia na deň 4. 5. 2017... Toto

verejné zasadnutie bolo odročené na deň 26. 6. 2017 a to z dôvodu neprítomnosti

odsúdeného, nakoľko sa mu nepodarilo upovedomenie o termíne verejného zasadnutia

doručiť. O termíne verejného zasadnutia 26. 6. 2017 bol odsúdený upovedomený dňa

17. 6. 2017... V predmetom upovedomení bol odsúdený o. i. poučený tak, že: „Verejné

zasadnutie môže byť vykonané aj vo Vašej neprítomnosti. Verejné zasadnutie sa vykoná vo

vašej neprítomnosti, ak Vám upovedomenie o verejnom zasadnutí bolo riadne a včas

doručené a bol (-a) ste poučený (-á) o možnosti konania verejného zasadnutia bez Vašej

prítomnosti alebo za podmienok uvedených v (

)... Ak hodnoverným spôsobom ospravedlníte svoju neúčasť na verejnom

zasadnutí a súčasne písomne požiadate súd, aby sa verejné zasadnutie uskutočnilo za Vašej

prítomnosti, súd odročí verejné zasadnutie a určí deň, čas a miesto ďalšieho verejného

zasadnutia ( )...“...

Dňa 26. 6. 2017 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu ospravedlnenia sa

obhajcu odsúdeného (ospravedlnenie doručené dňa 23. 6. 2017 a ako dôvod uvedená účasť

obhajcu na zasadnutí súdnej rady) na deň 3. 8. 2017. Odsúdený bol o odročenom termíne

upovedomený (s poučením totožným ako v pôvodnom upovedomení...) dňa 23. 7. 2017...

Dňa 3. 8. 2017 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu ospravedlnenia sa

obhajcu odsúdeného a odsúdeného (ospravedlnenie doručené dňa 2. 8. 2017 a ako dôvod

uvedené dlhodobo plánované čerpanie dovolenky odsúdeného ako i obhajcu) na deň

28. 9. 2017. Odsúdený bol o odročenom termíne upovedomený (s poučením totožným ako

v pôvodnom upovedomení...) dňa 28. 8. 2017...

Dňa 28. 9. 2017 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu ospravedlnenia sa

obhajcu odsúdeného a odsúdeného (ospravedlnenie doručené dňa 27. 9. 2017 a ako dôvod

uvedená dočasná práceneschopnosť obhajcu odsúdeného) na deň 27. 10. 2017. Odsúdený

bol o odročenom termíne upovedomený (s poučením totožným ako v pôvodnom

upovedomení...) dňa 27. 10. 2017...

Dňa 30. 11. 2017 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu neprítomnosti

odsúdeného (ospravedlnenie doručené dňa 29. 11. 2017 a ako dôvod uvedená hospitalizácia

odsúdeného v nemocnici) na deň 19. 12. 2017. Obhajca súdu uviedol, že nie je potrebné

o tomto termíne upovedomovať odsúdeného, nakoľko ho o ňom sám upovedomil a odsúdený

o ňom vie. Dňa 3. 12. 2017 bolo odsúdenému doručené upovedomenie (s poučením

totožným ako v pôvodnom upovedomení...) o termínoch verejného zasadnutia dňa

30. 11. 2017 a 19. 12. 2017...

Dňa 19. 12. 2017 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu neprítomnosti

odsúdeného (ospravedlnenie doručené dňa 18. 12. 2017 a ako dôvod uvedená

práceneschopnosť odsúdeného) na deň 22. 1. 2018 a 6. 2. 2018. Odsúdený bol o odročenom

termíne upovedomený (s poučením totožným ako v pôvodnom upovedomení...) dňa

19. 1. 2018...

Dňa 22. 1. 2018 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu neprítomnosti

odsúdeného (ospravedlnenie doručené súdu dňa 19. 1. 2018 a ako dôvod uvedené

nesplnenie zákonnej lehoty na prípravu verejného zasadnutia ako i odcestovanie

odsúdeného na plánovanej dovolenke v zahraničí...) na deň 6. 2. 2018. Odsúdený bol

o odročenom termíne aj telefonicky upovedomený dňa 1. 2. 2018, pričom uviedol, že

o termíne vie a písomné upovedomenie si riadne prevzal...

Dňa 6. 2. 2018 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu neprítomnosti

odsúdeného (ospravedlnenie doručené dňa 5. 2. 2018 a ako dôvod uvedená hospitalizácia

odsúdeného v nemocnici na jednotke intenzívnej starostlivosti) na deň 8. 3. 2018,

15. 3. 2018 a 22. 3. 2018. Odsúdený bol o odročenom termíne upovedomený (s poučením

totožným ako v pôvodnom upovedomení...) dňa 3. 3. 2018...

Dňa 8. 3. 2018 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu, že odsúdenému nebola

zachovaná lehota na prípravu na verejné zasadnutie, pričom nesúhlasil so skrátením lehoty

na deň 15. 3. 2018, 22. 3. 2018, 27. 3. 2018, 5. 4. 2018, 12. 4. 2018, 17. 4. 2018

a 23. 4. 2018. Odsúdený ako i obhajca vzali predmetné termíny na vedomie a zaviazali sa

dostaviť bez osobitného upovedomenia.

Dňa 15. 3. 2018 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu neprítomnosti

odsúdeného a jeho nového obhajcu (ospravedlnenie doručené súdu dňa 14. 3. 2018 a ako

dôvod uvedená krátkosť času na prípravu verejného zasadnutia obhajcom, nakoľko až dňa

13. 3. 2018 prevzal obhajobu...) na deň 22. 3. 2018, 27. 3. 2018, 5. 4. 2018, 12. 4. 2018,

17 .4. 2018 a 23. 4. 2018. Odsúdený bol o odročenom termíne aj telefonicky upovedomený

dňa 1. 2. 2018, pričom uviedol, že o termíne vie a písomné upovedomenie si riadne

prevzal...

Dňa 22. 3. 2018 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu neprítomnosti

odsúdeného a jeho nového obhajcu (ospravedlnenie doručené súdu dňa 21. 3. 2018 a ako

dôvod uvedená krátkosť času na prípravu verejného zasadnutia obhajcom, nakoľko až dňa

16. 3. 2018 bol upovedomený o vytýčených termínoch verejného zasadnutia...) na deň

27. 3. 2018, 5. 4. 2018, 12. 4. 2018, 17. 4. 2018 a 23. 4. 2018.

Dňa 27. 3. 2018 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu neprítomnosti

odsúdeného a jeho obhajcu (ospravedlnenie doručené súdu dňa 26. 3. 2018 a ako dôvod

uvedená práceneschopnosť odsúdeného...) na deň 5. 4. 2018, 12. 4. 2018, 17. 4. 2018

a 23. 4. 2018.

Dňa 5. 4. 2018 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu neprítomnosti

odsúdeného a jeho obhajcu (ospravedlnenie doručené súdu dňa 4. 4. 2018 a ako dôvod

uvedená pretrvávajúca práceneschopnosť odsúdeného...) na deň 12. 4. 2018, 17. 4. 2018

a 23. 4. 2018. Dňa 10. 4. 2018 bol obhajca odsúdeného mailom upovedomený, že ak

ospravedlnenie zo zdravotných dôvodov nebude obsahovať výslovné vyjadrenie

sa ošetrujúceho lekára, že účasť odsúdeného na verejnom zasadnutí nie je možná z dôvodu

závažného zhoršenia zdravotného stavu alebo ohrozenia života odsúdeného, súd

ospravedlnenie nebude akceptovať... Dňa 12. 4. 2018 bola súdu doručená správa od

, v ktorej uviedla, že odsúdený zatiaľ neabsolvoval traumatologickú

kontrolu a preto sa toho času nevie vyjadriť k schopnosti zúčastniť sa pojednávania dňa

12. 4. 2018...

Dňa 12. 4. 2018 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu neprítomnosti

odsúdeného a jeho obhajcu (ospravedlnenie doručené súdu dňa 11. 4. 2018 a ako dôvod

uvedená pretrvávajúca práceneschopnosť odsúdeného a nariadený kľudový režim...) na deň

17. 4. 2018 a 23. 4. 2018.

Dňa 17. 4. 2018 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu neprítomnosti

odsúdeného a jeho obhajcu (ospravedlnenie doručené súdu dňa 16. 4. 2018 a ako dôvod

uvedená pretrvávajúca práceneschopnosť odsúdeného a nariadený kľudový režim...) na deň

23. 4. 2018. Dňa 17. 4. 2018 bola súdu doručená správa od ,

v ktorej uviedla, že záznam z traumatologickej kontroly zatiaľ nemá k dispozícii,

zo zdravotného hľadiska t. č. nie je prekážka v absolvovaní verejného zasadnutia.

Dňa 20. 04. 2018 doručil obhajca odsúdeného žiadosť o odročenie verejného

zasadnutia, ktorú odôvodnil zhoršeným zdravotným stavom odsúdeného (potvrdením zo dňa

11. 04. 2018). Konajúci sudca rozhodol uznesením podľa

a o tom, že sa verejné zasadnutie dňa 23. 4. 2018 vykoná

v neprítomnosti odsúdeného a obhajcu a to s poukazom na to, že v odsúdeným

prostredníctvom obhajcu predloženej lekárskej správe absentuje výslovné vyjadrenie

ošetrujúceho lekára podľa a teda má za to, že žiadosť

o odročenie verejného zasadnutia nebola riadne odôvodnená a zároveň dňa 17. 04. 2018

bola Okresnému súdu Trnava doručená lekárska správa , ktorá sa

k zdravotnému stavu odsúdeného vyjadrila v tom zmysle, že mu nebráni v účasti na

verejnom zasadnutí.

Podľa verejné zasadnutie sa vykoná v neprítomnosti

obvineného aj vtedy, ak mu upovedomenie o verejnom zasadnutí bolo riadne a včas

doručené a bol poučený o možnosti konania verejného zasadnutia bez jeho prítomnosti

alebo za podmienok uvedených v § 292 ods. 5...

Podľa v prípade ospravedlnenej neúčasti

obvineného na úkone orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu zo zdravotných dôvodov

je obvinený povinný predložiť vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že mu jeho zdravotný stav

neumožňuje účasť na úkone, na ktorý bol predvolaný, bez ohrozenia života alebo závažného

zhoršenia zdravotného stavu alebo z dôvodu nebezpečenstva rozšírenia nebezpečnej

nákazlivej ľudskej choroby.

Sťažnostný súd má za to, že postup prvostupňového súdu bol správny a zákonný, keď

podľa a vykonal verejné

zasadnutie v neprítomnosti odsúdeného a obhajcu.

Prvostupňový súd sa podľa názoru sťažnostného súdu dostatočne vysporiadal

s podmienkami konania verejného zasadnutia v neprítomnosti odsúdeného a v plnom

rozsahu na ne sťažnostný súd poukazuje.

Sťažnostný súd navyše uvádza, že je v prvom rade povinnosťou samotného

odsúdeného doručiť konajúcemu súdu také potvrdenie od ošetrujúceho lekára, ktoré spĺňa

náležitosti ustanovenia a nie čakať, že si takéto potvrdenie

od ošetrujúcich lekárov bude vyžiadavať sám súd. O tejto povinnosti bol opakovane

poučený v písomne doručených upovedomeniach o termínoch verejných zasadnutí.

Vzhľadom na vyššie uvedený chronologický prehľad konania neobstojí argumentácia

odsúdeného, že ho „Okresný súd Trnava nepoučil o možnosti konania verejného zasadnutia

bez jeho prítomnosti tak, ako to vyžaduje ustanovenie ,

predvolanie na verejné zasadnutie bolo možné odsúdenému doručiť a odsúdený neodmietol

účasť na verejnom zasadnutí. Okresný súd ho o verejnom zasadnutí dna 23. 4. 2018

neupovedomoval ale ho na termín verejného zasadnutia predvolával. Teda pokiaľ odsúdený

bol na verejné zasadnutie predvolaný a nielen upovedomený, predpokladá sa,

že bola jeho osobná účasť nevyhnutná a preto nebolo možné vykonať verejné zasadnutie bez

jeho prítomnosti.“ Naopak jednoznačne z uvedeného prehľadu vyplýva, že odsúdený bol

o termínoch verejného zasadnutia opakovane upovedomovaný a v rámci uvedených

upovedomení aj opakovane poučovaný v zmysle vyššie uvedeného.

Napriek uvedenému si prvostupňový súd správne vyžiadal vyjadrenie lekárky, ktorá

vystavovala odsúdenému potvrdenie o práceneschopnosti a teda podľa názoru sťažnostného

súdu bola kompetentná sa vyjadrovať aj k tomu, či odsúdenému jeho zdravotný stav

umožňuje účasť na verejnom zasadnutí bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia

zdravotného stavu alebo z dôvodu nebezpečenstva rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej

choroby. Nie je možné si zamieňať v lekárskej správe uvedené odporučenie kľudového

režimu a výraznú redukciu fyzickej záťaže s tým, že by odsúdený nebol schopný sa zúčastniť

verejného zasadnutia bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu.

Keďže lekárka, ktorá vystavovala odsúdenému potvrdenie o práceneschopnosti dňa

17. 4. 2018 uviedla, že zo zdravotného hľadiska t. č. nie je prekážka v absolvovaní

verejného zasadnutia odsúdeným, ani podľa sťažnostného súdu nemožno mať za to, že

odsúdený hodnoverným spôsobom ospravedlnil svoju neúčasť na verejnom zasadnutí. Preto

bolo možné podľa vykonať verejné zasadnutie

v neprítomnosti odsúdeného.

Taktiež sa prvostupňový súd dostatočne vysporiadal s podmienkami konania

verejného zasadnutia v neprítomnosti obhajcu odsúdeného, keď uviedol že nepovažuje za

relevantné ospravedlnenie obhajcu len z dôvodu, že odsúdený nesúhlasí s konaním

verejného zasadnutia vo svojej a jeho neprítomnosti, pričom sa nejednalo o prípad povinnej

obhajoby a odsúdený nedal podnet na vykonanie verejného zasadnutia (§ 293 ods. 9,

ods. 10 ).

Z pohľadu sťažnostného súdu sa prvostupňový súd ukážkovo vysporiadal

s obštrukčným správaním sa odsúdeného v podobe početných ospravedlnení sa odsúdeného

a jeho obhajcov z verejného zasadnutia na ktorom sa rozhodovalo o osvedčení, resp.

neosvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia.

Sťažnostný súd sa stotožnil aj s odôvodnením prvostupňového súdu vo vzťahu

k samotnému neosvedčeniu sa odsúdeného v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, že

odsúdený neviedol v skúšobnej dobe riadny život, nakoľko sa dopustil dňa 01. 12. 2015

prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného

zákona ako aj jedného priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky dňa

11. 11. 2016.

Rovnako správne rozhodol prvostupňový súd aj o zaradení odsúdeného na výkon

trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko

pred spáchaním skutku kvalifikovaného ako prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky

podľa , nebol vo výkone trestu odňatia

slobody.»

32. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu

vyplýva, tento sa so všetkými, pre rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu z 23. apríla 2018 relevantnými skutkovými, ako aj právnymi otázkami

zaoberal a vo vzťahu k podstate námietok sťažovateľa uvedených v ústavnej sťažnosti ich aj

dostatočne presvedčivo zodpovedal.

33. Svoje rozhodnutie o potrebe zamietnutia sťažnosti sťažovateľa proti

prvostupňovému rozhodnutiu krajský súd oprel tak o riadne preukázané skutkové okolnosti

vyplývajúce z chronologicky uvedeného prehľadu úkonov okresného súdu vykonaných

v súvislosti s predvolávaním sťažovateľa a jeho obhajcu na verejné zasadnutie, ako aj

o platnú a účinnú právnu úpravu vzťahujúcu sa na danú problematiku.

34. Sťažovateľ spolu s jeho obhajcom bol okresným súdom viackrát predvolávaný

na verejné zasadnutie, resp. upovedomovaný o termíne jeho konania, a to spolu

s opakovaným poučením o podmienkach vykonania verejného zasadnutia v neprítomnosti

sťažovateľa (sťažovateľ túto skutočnosť v ústavnej sťažnosti nepopiera), keďže stále

dochádzalo k jeho odročeniu z dôvodov na strane sťažovateľa alebo jeho obhajcu. Ako

z rozhodnutia krajského súdu ďalej vyplýva, neexistoval žiaden dôvod pochybovať o tom,

že sťažovateľ a jeho obhajca museli byť uzrozumení s tým, ako bol v zmysle príslušných

ustanovení okresný súd oprávnený postupovať, ak sťažovateľ a jeho

obhajca zákonom predpokladaným spôsobom svoju prítomnosť na verejnom zasadnutí

riadne neospravedlnili ( a ). Pritom akceptovateľnosť

ospravedlnenia neúčasti na verejnom zasadnutí v tomto prípade závisela aj na splnení

podmienky uvedenej v , ktorá však podľa názoru oboch

vo veci konajúcich súdov jednoznačne splnená nebola.

35. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd poznamenáva, že z hľadiska posúdenia

dodržania ústavnoprávnych princípov v konkrétnych okolnostiach danej veci je nepodstatné,

či poučenie sťažovateľa okresným súdom bolo alebo nebolo (ako to uvádza sťažovateľ)

v ostatnom prípade zaslané spolu s predvolaním na verejné zasadnutie, keďže

z materiálneho hľadiska o následkoch svojho konania mohol vedieť a vedel. Vyplýva to

nielen z opakovaných jemu predtým zasielaných poučení, ktorých doručenie nepoprel, ale aj

z jeho zastúpenia kvalifikovaným obhajcom, teda osobou znalou trestného procesu, ktorý

bol navyše na potrebu splnenia podmienky uvedenej v

výslovne upozornený okresným súdom 10. apríla 2018.

36. Z hľadiska požadovanej ústavnoprávnej ochrany je rozhodujúcim, že okresný

súd, ako aj krajský súd skúmali a vyhodnotili pre danú konkrétnu trestnú vec zvlášť

relevantnú okolnosť, tykajúcu sa splnenia povinnosti vyplývajúcej priamo z ustanovenia

, podľa ktorého v prípade ospravedlnenej neúčasti

obvineného na úkone orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu zo zdravotných

dôvodov je obvinený povinný predložiť vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že mu jeho

zdravotný stav neumožňuje účasť na úkone, na ktorý bol predvolaný, bez ohrozenia života

alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu alebo z dôvodu nebezpečenstva rozšírenia

nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby, aby tak mohli zvoliť adekvátny postup

a o premene trestu rozhodnúť v neprítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu.

37. Z obsahu ústavnej sťažnosti nevyplýva nijaké tvrdenie, že by si sťažovateľ

(na rozdiel od presvedčenia okresného súdu a krajského súdu) uvedenú zákonnú povinnosť

splnil, a to aj napriek poučeniu (upovedomeniu) obhajcu sťažovateľa okresným súdom

10. apríla 2018 (nutnosť predloženia ospravedlnenia obsahujúceho výslovné vyjadrenie sa

ošetrujúceho lekára, že účasť sťažovateľa na verejnom zasadnutí nie je možná).

38. Krajský súd neopomenul reagovať ani na námietku sťažovateľa, že ak okresný

súd sám zisťoval možnosť účasti sťažovateľa na verejnom zasadnutí, mal vo vzťahu k jeho

zdravotnému stavu žiadať vyjadrenie priamo ošetrujúcich lekárov, a nie lekárky, od ktorej

to reálne požadoval (hoc práve táto vystavovala sťažovateľovi potvrdenie o jeho

práceneschopnosti). Ústavný súd vyhodnotenie tejto otázky krajským súdom nepovažuje

za iracionálne alebo nelogické. Poukazujúc na znenie , súd

druhého stupňa pripomenul, že bolo povinnosťou samotného sťažovateľa (zastúpeného

kvalifikovaným obhajcom, u ktorého bol predpoklad znalosti procesnoprávneho predpisu,

ktorým sa konanie riadilo a ktorý bol o tejto povinnosti upovedomený okresným súdom)

splniť tam uvedenú zákonnú podmienku a takéto vyjadrenie ošetrujúcich lekárov

konajúcemu súdu predložiť. V tomto svetle sa preto námietka sťažovateľa javí

irelevantnou.

39. Za síce stručné, ale rovnako presvedčivé a logické považuje ústavný súd aj

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v časti, v ktorej krajský súd akceptoval postup

prvostupňového súdu, ktorým dôvody ospravedlnenia neúčasti obhajcu sťažovateľa

na verejnom zasadnutí neuznal.

40. Uvedené závery krajského súdu o neexistencii dôvodov na odročenie verejného

zasadnutia sú podľa názoru ústavného súdu racionálne a dostatočne podložené, bez známok

arbitrárnosti, a preto plne ústavne konformné.

41. Poukazujúc na relevantnú právnu úpravu , súd druhého stupňa

osvedčil postup okresného súdu ako správny, teda zákonný, a čo je podstatné, zreteľne

uviedol dôvody, pre ktoré tak urobil. Vyzdvihol, ktoré konkrétne skutkové a právne

okolnosti boli rozhodujúcimi pre prijatie konečného verdiktu vo vzťahu k procesnému

postupu okresného súdu pri príprave a následnom vykonaní verejného zasadnutia. Pritom

interpretácia príslušných ustanovení a ich následná aplikácia oboma

konajúcimi všeobecnými súdmi nesignalizujú žiaden rozpor s ich znením, zmyslom alebo

účelom.

42. V zmysle judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu zaručené v všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi, vťahujúcimi sa na konkrétne konanie (napr.

). Teda ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky)

použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (,

).

43. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavnému súdu neostávalo iné, iba sťažnosť

sťažovateľa v časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a v listiny uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 7. marca 2019 odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

44. Porušenie základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti sťažovateľa

zaručeného v a listiny a práva na obhajobu zaručeného

v sťažovateľ jednoznačne odvodzuje od porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu, keďže k porušeniu označených základných práv malo dôjsť

v dôsledku vykonania verejného zasadnutia v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi

z a listiny. Pretože však ústavný súd porušenie tohto

základného práva podľa a listiny v aktuálnom konaní

nezistil a nevyslovil, nemohlo tak dôjsť ani k porušeniu základných práv na prerokovanie

veci v jeho prítomnosti, prípadne vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom a základného práva

na obhajobu.

45. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti

odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde.

46. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru, ústavný súd si osvojil názor [v súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)], podľa ktorého

pôsobnosť (aplikovateľnosť) čl. 6 dohovoru zásadne nepresahuje okamih konečného,

právoplatného rozhodnutia o vine a treste. Článok 6 dohovoru sa preto zásadne nevzťahuje

na vykonávacie konanie a na mnohé rozhodnutia v ňom urobené [napr. podmienečné

prepustenie, nariadenie výkonu podmienečne odloženého trestu, zaradenie odsúdeného

do určitej kategórie alebo do určitého ústavu, konanie o milosti atď. (REPÍK, B. Ľudské

práva v súdnom konaní. Bratislava : MANZ, 1999, s. 62 – 63.)].

47. Podľa ustálenej judikatúry ESĽP pokiaľ ide o konanie a rozhodovanie súdov

o výkone rozhodnutí v trestných veciach, je právo zaručené označeným článkom

neaplikovateľné, pretože tu už nejde o rozhodovanie o oprávnenosti trestného obvinenia

(napríklad rozsudok Enea proti Taliansku č. 74912/01 zo 17. 9. 2009). Z práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 (obdobne aj ods. 3) dohovoru je tak nutné

vyselektovať rozhodnutia v trestnom konaní, ktoré priamo nesúvisia s rozhodovaním o vine

a treste. Medzi ne možno zaradiť rozhodnutia, ktoré nasledovali po právoplatnosti

rozhodnutí o vine a treste, kde možno zaradiť hlavne konania o výkone trestu [bližšie pozri

Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech.

Komentář. 1. vydání, Praha : C. H. Beck, 2012, 604 s.; prípadne Svák, J. Ochrana ľudských

práv (z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práv). II. rozšírené

vydanie, Bratislava : Poradca podnikateľa spol. s r. o., 2006, 436 s.].

48. Vzhľadom na to, že predmet súdnej ochrany vychádzajúci z čl. 6 ods. 1

(a obdobne ods. 3) dohovoru sa vo vzťahu k trestným veciam obmedzuje len

na preskúmanie oprávnenosti trestného obvinenia, čo nebolo predmetom napadnutého

konania (vo svojej podstate sa toto konanie týkalo iba otázky, či uložený a dosiaľ

nevykonaný trest bude sťažovateľ napokon povinný vykonať), ústavný súd konštatuje

absenciu priamej príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom označeným uznesením krajského

súdu zo 7. marca 2019, resp. konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, a obsahom

označeného práva na spravodlivé súdne konanie, na základe čoho vyhodnotil ústavnú

sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú a z toho dôvodu ju podľa § 56 ods. 2

písm. g) odmietol.

49. Napokon porušenie sťažovateľ videl takisto v priamej

súvislosti s porušením ostatných ním označených základných práv zaručených

a listinou a práv zaručených dohovorom, preto závery týkajúce sa odôvodnenia odmietnutia

vyslovenia ich porušenia sa obdobne vzťahujú aj na odmietnutie vyslovenia porušenia tohto

článku .

50. Pretože ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v návrhu na rozhodnutie (zrušiť

napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie), rozhodovanie

o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody (čl. 127

ods. 2 ), ku ktorému v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. septembra 2019