Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 34 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (39)I. ÚS 403/2019
PDF · 572.71 KB
No categories available
I. ÚS 403/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. septembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Miroslava Duriša a Mojmíra Mamojku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpeného Advokátskou
kanceláriou CIMMERMANN, s. r. o., Piaristická 1, Nitra, v mene ktorej koná advokát
a konateľ Mgr. Eugen Cimmermann, vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, základného práva
na obhajobu zaručeného v čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tos 229/2018
zo 7. marca 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
12. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, základného práva na obhajobu zaručeného v čl. 50
ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tos 229/2018 zo 7. marca 2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Trnava (ďalej len
„okresný súd“) uznesením č. k. 30 T 26/2015-348 z 23. apríla 2018 podľa § 50 ods. 4
zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
zákon“) vyslovil, že sa sťažovateľ v skúšobnej dobe stanovenej trestným rozkazom
okresného súdu sp. zn. 30 T 26/2015 zo 14. mája 2015, právoplatným 24. októbra 2015,
ktorým bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov s podmienečným
odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov, neosvedčil a uložený trest odňatia
slobody v trvaní 12 mesiacov vykoná. Podľa § 50 ods. 8 Trestného zákona a § 48 ods. 2
písm. a) Trestného zákona bol sťažovateľ na výkon trestu odňatia slobody zaradený
do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.
3. Proti tomuto rozhodnutiu sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú krajský súd
napadnutým uznesením sp. zn. 3 Tos 229/2018 zo 7. marca 2019 podľa § 193 ods. 1
písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“) zamietol ako nedôvodnú.
4. Podľa názoru sťažovateľa napadnuté rozhodnutie krajského súdu, ako aj konanie,
ktoré jeho vydaniu predchádzalo, „je rozporné so zákonom ako aj s Ústavou Slovenskej
republiky“.
5. Sťažovateľ tvrdí, že postup okresného súdu bol nesprávny, keď rozhodol o jeho
neosvedčení sa v skúšobnej dobe a vykonaní trestu odňatia slobody na verejnom zasadnutí
v neprítomnosti sťažovateľa, ako aj jeho obhajcu, a to napriek tomu, že obhajca sťažovateľa
riadne a včas ospravedlnil ich neúčasť na verejnom zasadnutí a zároveň sťažovateľ
okresnému súdu oznámil, že nesúhlasí s konaním verejného zasadnutia v jeho
neprítomnosti.
6. Takýmto konaním súdu prvého stupňa došlo k závažnému porušeniu práva
sťažovateľa na obhajobu. Je presvedčený, že aj napriek početným ospravedlneniam mal
okresný súd skôr zvažovať a aplikovať § 70 Trestného poriadku (upravujúceho poriadkovú
pokutu) vo vzťahu k jeho osobe a obhajcovi, a nie vykonať verejné zasadnutie v ich
neprítomnosti.
7. Sťažovateľ je toho názoru, že týmto postupom došlo nielen k porušeniu ústavne
garantovaného práva na obhajobu, ale súčasne i k porušeniu § 252 ods. 4 Trestného
poriadku, podľa ktorého ak nejde o prípad povinnej obhajoby a obžalovaný má obhajcu,
možno vykonať hlavné pojednávanie v neprítomnosti, len ak s tým obžalovaný súhlasí, čo
v jeho prípade nebolo splnené. Zvýraznil, že pokiaľ okresný súd vykonal verejné zasadnutie
v jeho neprítomnosti, ako i v neprítomnosti obhajcu, znemožnil mu riadne realizovať jemu
priznané práva, čím okresný súd porušil ustanovenia Trestného poriadku zabezpečujúce
práva obžalovaného na obhajobu, ako aj čl. 50 ods. 3 ústavy, podľa ktorého ma obvinený
právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol
obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
8. Rovnako je sťažovateľ toho názoru, že rozhodnutím v jeho neprítomnosti došlo
k porušeniu základného práva na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, ktoré je garantované
9. Sťažovateľ sa domnieva, že v sťažnosti podanej proti rozhodnutiu okresného súdu
„rozobral celú danú problematiku“, pritom krajský súd v odôvodnení napadnutého
uznesenia „nemal ani len snahu o vyrovnanie sa s nastolenými relevantnými otázkami.
V uznesení krajského súdu absentuje odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s prejednávanou vecou.“.
A „takýmto konaním došlo k nesplneniu v ústave implikovanej povinnosti súdu dostatočne
odôvodniť súdne rozhodnutie ako aj k porušeniu základného práva na súdnu ochranu
a spravodlivý proces garantovaný čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“.
10. Ako sťažovateľ uvádza, „Okresný súd Trnava vykonal dňa 23. 04. 2018 verejné
zasadnutie bez prítomnosti odsúdeného a jeho obhajcu aj napriek tomu, že sa na neho
nevzťahovali výnimky § 293 Trestného poriadku, nakoľko Okresný súd Trnava odsúdeného
nepoučil o možnosti konania verejného zasadnutia bez jeho prítomnosti tak, ako to vyžaduje
ustanovenie § 293 odsek 5 Trestného poriadku, predvolanie na verejné zasadnutie bolo
možné odsúdenému doručiť a odsúdený neodmietol účasť na verejnom zasadnutí. Týmto
svojím konaním Okresný súd Trnava porušil zákon v neprospech odsúdeného .
Tiež je potrebné uviesť, že Okresný súd Trnava odsúdeného... o termíne verejného
zasadnutia dňa 23. 4. 2018 neupovedomoval, ale ho na termín verejného zasadnutia
predvolával. Teda, pokiaľ odsúdený... bol na verejné zasadnutie predvolaný a nielen
upovedomený, predpokladá sa, že bola jeho osobná účasť nevyhnutná a preto nebolo možné
vykonať verejné zasadnutie bez jeho prítomnosti.
Vzhľadom na skutočnosť, že odsúdený... hodnoverným spôsobom ospravedlnil svoju
neúčasť na verejnom zasadnutí dňa 23. 04. 2018 a zároveň písomne oznámil súdu, že
nesúhlasí s konaním verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti, mal Okresný súd Trnava
postupovať v zmysle ustanovenia § 293 odsek 8 Trestného poriadku a určiť nový termín
verejného zasadnutia. Pokiaľ tak nepostupoval, porušil zákon v neprospech odsúdeného.“.
11. Súd druhého stupňa sa podľa slov sťažovateľa „nijako argumentačne nesnažil
vyrovnať sa s relevantnými námietkami voči predmetnému uzneseniu“. Preto je toho názoru,
že „takýto prístup z hľadiska súdnej ochrany určite nie je ústavne udržateľný, nakoľko“ ním
„uvádzané námietky logicky spochybňujú správnosť záverov predmetného uznesenia“.
12. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, základné právo
na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 1 [správne má byť
čl. 48 ods. 2, pozn.], základné právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 1 [zjavne
mal byť uvedený čl. 38 ods. 2, pozn.] Listiny základných práv a slobôd a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a princíp právnej istoty a z neho vyplývajúca možnosť predvídateľnosti
súdneho rozhodovania, ktoré sú imanentnými znakmi právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky Uznesením Krajského súdu v Trnave, sp. zn.: 3 Tos/229/2018,
zo dňa 07. 03. 2019, porušené boli.
Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Trnave, sp. zn.: 3 Tos/229/2018, zo dňa
07. 03. 2019 a vec sa Krajského súdu v Trnave vracia na ďalšie konanie.“
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
16. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto je zákon č. 314/2018
Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“).
17. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
18. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
19. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namieta, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
20. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 46
ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a v čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 listiny a práv
zaručených v čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru a porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením krajského
súdu č. k. 3 Tos 229/2018-386 zo 7. marca 2019, ku ktorému malo dôjsť tým, že okresný
súd v súvislosti s rozhodovaním o neosvedčení sa sťažovateľa v skúšobnej dobe jeho
podmienečného odsúdenia a vykonaní trestu odňatia slobody vykonal verejné zasadnutie
v neprítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu napriek tomu, že na to neboli splnené zákonné
podmienky a krajský súd uvedenú skutočnosť svojím rozhodnutím akceptoval.
21. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
22. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obdobne podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
23. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obdobne podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len
v prípadoch ustanovených zákonom.
24. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
25. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
26. Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto
minimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia proti nemu;
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo
pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy
spravodlivosti vyžadujú;
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;
e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom
alebo týmto jazykom nehovorí.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
27. Ústavný súd v nadväznosti na námietky sťažovateľa v prvom rade poukazuje
na svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Skutkové a právne
závery orgánov verejnej moci rozhodujúcich o ochrane práv a slobôd fyzických osôb
a právnických osôb môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských
právach a základných slobodách (m. m. III. ÚS 38/05).
28. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne
interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
29. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania.
30. Vychádzajúc z uvedených téz, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého
uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tos 229/2018 zo 7. marca 2019 z hľadiska tvrdeného
zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu.
31. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktorým bola
podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá sťažnosť sťažovateľa
proti uzneseniu okresného súdu č. k. 30 T 26/2015-348 z 23. apríla 2018, krajský súd
uviedol:
«Okresný súd Trnava na rozhodnutie o osvedčení sa v skúšobnej dobe
podmienečného odsúdenia určil termín verejného zasadnutia na deň 4. 5. 2017... Toto
verejné zasadnutie bolo odročené na deň 26. 6. 2017 a to z dôvodu neprítomnosti
odsúdeného, nakoľko sa mu nepodarilo upovedomenie o termíne verejného zasadnutia
doručiť. O termíne verejného zasadnutia 26. 6. 2017 bol odsúdený upovedomený dňa
17. 6. 2017... V predmetom upovedomení bol odsúdený o. i. poučený tak, že: „Verejné
zasadnutie môže byť vykonané aj vo Vašej neprítomnosti. Verejné zasadnutie sa vykoná vo
vašej neprítomnosti, ak Vám upovedomenie o verejnom zasadnutí bolo riadne a včas
doručené a bol (-a) ste poučený (-á) o možnosti konania verejného zasadnutia bez Vašej
prítomnosti alebo za podmienok uvedených v § 292 ods. 5 Trestného poriadku (§ 293 ods. 5
Trestného poriadku)... Ak hodnoverným spôsobom ospravedlníte svoju neúčasť na verejnom
zasadnutí a súčasne písomne požiadate súd, aby sa verejné zasadnutie uskutočnilo za Vašej
prítomnosti, súd odročí verejné zasadnutie a určí deň, čas a miesto ďalšieho verejného
zasadnutia (§ 293 ods. 8 Trestného poriadku)...“...
Dňa 26. 6. 2017 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu ospravedlnenia sa
obhajcu odsúdeného (ospravedlnenie doručené dňa 23. 6. 2017 a ako dôvod uvedená účasť
obhajcu na zasadnutí súdnej rady) na deň 3. 8. 2017. Odsúdený bol o odročenom termíne
upovedomený (s poučením totožným ako v pôvodnom upovedomení...) dňa 23. 7. 2017...
Dňa 3. 8. 2017 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu ospravedlnenia sa
obhajcu odsúdeného a odsúdeného (ospravedlnenie doručené dňa 2. 8. 2017 a ako dôvod
uvedené dlhodobo plánované čerpanie dovolenky odsúdeného ako i obhajcu) na deň
28. 9. 2017. Odsúdený bol o odročenom termíne upovedomený (s poučením totožným ako
v pôvodnom upovedomení...) dňa 28. 8. 2017...
Dňa 28. 9. 2017 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu ospravedlnenia sa
obhajcu odsúdeného a odsúdeného (ospravedlnenie doručené dňa 27. 9. 2017 a ako dôvod
uvedená dočasná práceneschopnosť obhajcu odsúdeného) na deň 27. 10. 2017. Odsúdený
bol o odročenom termíne upovedomený (s poučením totožným ako v pôvodnom
upovedomení...) dňa 27. 10. 2017...
Dňa 30. 11. 2017 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu neprítomnosti
odsúdeného (ospravedlnenie doručené dňa 29. 11. 2017 a ako dôvod uvedená hospitalizácia
odsúdeného v nemocnici) na deň 19. 12. 2017. Obhajca súdu uviedol, že nie je potrebné
o tomto termíne upovedomovať odsúdeného, nakoľko ho o ňom sám upovedomil a odsúdený
o ňom vie. Dňa 3. 12. 2017 bolo odsúdenému doručené upovedomenie (s poučením
totožným ako v pôvodnom upovedomení...) o termínoch verejného zasadnutia dňa
30. 11. 2017 a 19. 12. 2017...
Dňa 19. 12. 2017 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu neprítomnosti
odsúdeného (ospravedlnenie doručené dňa 18. 12. 2017 a ako dôvod uvedená
práceneschopnosť odsúdeného) na deň 22. 1. 2018 a 6. 2. 2018. Odsúdený bol o odročenom
termíne upovedomený (s poučením totožným ako v pôvodnom upovedomení...) dňa
19. 1. 2018...
Dňa 22. 1. 2018 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu neprítomnosti
odsúdeného (ospravedlnenie doručené súdu dňa 19. 1. 2018 a ako dôvod uvedené
nesplnenie zákonnej lehoty na prípravu verejného zasadnutia ako i odcestovanie
odsúdeného na plánovanej dovolenke v zahraničí...) na deň 6. 2. 2018. Odsúdený bol
o odročenom termíne aj telefonicky upovedomený dňa 1. 2. 2018, pričom uviedol, že
o termíne vie a písomné upovedomenie si riadne prevzal...
Dňa 6. 2. 2018 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu neprítomnosti
odsúdeného (ospravedlnenie doručené dňa 5. 2. 2018 a ako dôvod uvedená hospitalizácia
odsúdeného v nemocnici na jednotke intenzívnej starostlivosti) na deň 8. 3. 2018,
15. 3. 2018 a 22. 3. 2018. Odsúdený bol o odročenom termíne upovedomený (s poučením
totožným ako v pôvodnom upovedomení...) dňa 3. 3. 2018...
Dňa 8. 3. 2018 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu, že odsúdenému nebola
zachovaná lehota na prípravu na verejné zasadnutie, pričom nesúhlasil so skrátením lehoty
na deň 15. 3. 2018, 22. 3. 2018, 27. 3. 2018, 5. 4. 2018, 12. 4. 2018, 17. 4. 2018
a 23. 4. 2018. Odsúdený ako i obhajca vzali predmetné termíny na vedomie a zaviazali sa
dostaviť bez osobitného upovedomenia.
Dňa 15. 3. 2018 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu neprítomnosti
odsúdeného a jeho nového obhajcu (ospravedlnenie doručené súdu dňa 14. 3. 2018 a ako
dôvod uvedená krátkosť času na prípravu verejného zasadnutia obhajcom, nakoľko až dňa
13. 3. 2018 prevzal obhajobu...) na deň 22. 3. 2018, 27. 3. 2018, 5. 4. 2018, 12. 4. 2018,
17 .4. 2018 a 23. 4. 2018. Odsúdený bol o odročenom termíne aj telefonicky upovedomený
dňa 1. 2. 2018, pričom uviedol, že o termíne vie a písomné upovedomenie si riadne
prevzal...
Dňa 22. 3. 2018 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu neprítomnosti
odsúdeného a jeho nového obhajcu (ospravedlnenie doručené súdu dňa 21. 3. 2018 a ako
dôvod uvedená krátkosť času na prípravu verejného zasadnutia obhajcom, nakoľko až dňa
16. 3. 2018 bol upovedomený o vytýčených termínoch verejného zasadnutia...) na deň
27. 3. 2018, 5. 4. 2018, 12. 4. 2018, 17. 4. 2018 a 23. 4. 2018.
Dňa 27. 3. 2018 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu neprítomnosti
odsúdeného a jeho obhajcu (ospravedlnenie doručené súdu dňa 26. 3. 2018 a ako dôvod
uvedená práceneschopnosť odsúdeného...) na deň 5. 4. 2018, 12. 4. 2018, 17. 4. 2018
a 23. 4. 2018.
Dňa 5. 4. 2018 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu neprítomnosti
odsúdeného a jeho obhajcu (ospravedlnenie doručené súdu dňa 4. 4. 2018 a ako dôvod
uvedená pretrvávajúca práceneschopnosť odsúdeného...) na deň 12. 4. 2018, 17. 4. 2018
a 23. 4. 2018. Dňa 10. 4. 2018 bol obhajca odsúdeného mailom upovedomený, že ak
ospravedlnenie zo zdravotných dôvodov nebude obsahovať výslovné vyjadrenie
sa ošetrujúceho lekára, že účasť odsúdeného na verejnom zasadnutí nie je možná z dôvodu
závažného zhoršenia zdravotného stavu alebo ohrozenia života odsúdeného, súd
ospravedlnenie nebude akceptovať... Dňa 12. 4. 2018 bola súdu doručená správa od
, v ktorej uviedla, že odsúdený zatiaľ neabsolvoval traumatologickú
kontrolu a preto sa toho času nevie vyjadriť k schopnosti zúčastniť sa pojednávania dňa
12. 4. 2018...
Dňa 12. 4. 2018 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu neprítomnosti
odsúdeného a jeho obhajcu (ospravedlnenie doručené súdu dňa 11. 4. 2018 a ako dôvod
uvedená pretrvávajúca práceneschopnosť odsúdeného a nariadený kľudový režim...) na deň
17. 4. 2018 a 23. 4. 2018.
Dňa 17. 4. 2018 bolo verejné zasadnutie odročené z dôvodu neprítomnosti
odsúdeného a jeho obhajcu (ospravedlnenie doručené súdu dňa 16. 4. 2018 a ako dôvod
uvedená pretrvávajúca práceneschopnosť odsúdeného a nariadený kľudový režim...) na deň
23. 4. 2018. Dňa 17. 4. 2018 bola súdu doručená správa od ,
v ktorej uviedla, že záznam z traumatologickej kontroly zatiaľ nemá k dispozícii,
zo zdravotného hľadiska t. č. nie je prekážka v absolvovaní verejného zasadnutia.
Dňa 20. 04. 2018 doručil obhajca odsúdeného žiadosť o odročenie verejného
zasadnutia, ktorú odôvodnil zhoršeným zdravotným stavom odsúdeného (potvrdením zo dňa
11. 04. 2018). Konajúci sudca rozhodol uznesením podľa § 293 ods. 5 Trestného poriadku
a § 294 ods. 2 Trestného poriadku o tom, že sa verejné zasadnutie dňa 23. 4. 2018 vykoná
v neprítomnosti odsúdeného a obhajcu a to s poukazom na to, že v odsúdeným
prostredníctvom obhajcu predloženej lekárskej správe absentuje výslovné vyjadrenie
ošetrujúceho lekára podľa § 120 ods. 2 Trestného poriadku a teda má za to, že žiadosť
o odročenie verejného zasadnutia nebola riadne odôvodnená a zároveň dňa 17. 04. 2018
bola Okresnému súdu Trnava doručená lekárska správa , ktorá sa
k zdravotnému stavu odsúdeného vyjadrila v tom zmysle, že mu nebráni v účasti na
verejnom zasadnutí.
Podľa § 293 ods. 5 Trestného poriadku verejné zasadnutie sa vykoná v neprítomnosti
obvineného aj vtedy, ak mu upovedomenie o verejnom zasadnutí bolo riadne a včas
doručené a bol poučený o možnosti konania verejného zasadnutia bez jeho prítomnosti
alebo za podmienok uvedených v § 292 ods. 5...
Podľa § 120 ods. 2 Trestného poriadku v prípade ospravedlnenej neúčasti
obvineného na úkone orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu zo zdravotných dôvodov
je obvinený povinný predložiť vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že mu jeho zdravotný stav
neumožňuje účasť na úkone, na ktorý bol predvolaný, bez ohrozenia života alebo závažného
zhoršenia zdravotného stavu alebo z dôvodu nebezpečenstva rozšírenia nebezpečnej
nákazlivej ľudskej choroby.
Sťažnostný súd má za to, že postup prvostupňového súdu bol správny a zákonný, keď
podľa § 293 ods. 5 Trestného poriadku a § 294 ods. 2 Trestného poriadku vykonal verejné
zasadnutie v neprítomnosti odsúdeného a obhajcu.
Prvostupňový súd sa podľa názoru sťažnostného súdu dostatočne vysporiadal
s podmienkami konania verejného zasadnutia v neprítomnosti odsúdeného a v plnom
rozsahu na ne sťažnostný súd poukazuje.
Sťažnostný súd navyše uvádza, že je v prvom rade povinnosťou samotného
odsúdeného doručiť konajúcemu súdu také potvrdenie od ošetrujúceho lekára, ktoré spĺňa
náležitosti ustanovenia § 120 ods. 2 Trestného poriadku a nie čakať, že si takéto potvrdenie
od ošetrujúcich lekárov bude vyžiadavať sám súd. O tejto povinnosti bol opakovane
poučený v písomne doručených upovedomeniach o termínoch verejných zasadnutí.
Vzhľadom na vyššie uvedený chronologický prehľad konania neobstojí argumentácia
odsúdeného, že ho „Okresný súd Trnava nepoučil o možnosti konania verejného zasadnutia
bez jeho prítomnosti tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 293 ods. 5 Trestného poriadku,
predvolanie na verejné zasadnutie bolo možné odsúdenému doručiť a odsúdený neodmietol
účasť na verejnom zasadnutí. Okresný súd ho o verejnom zasadnutí dna 23. 4. 2018
neupovedomoval ale ho na termín verejného zasadnutia predvolával. Teda pokiaľ odsúdený
bol na verejné zasadnutie predvolaný a nielen upovedomený, predpokladá sa,
že bola jeho osobná účasť nevyhnutná a preto nebolo možné vykonať verejné zasadnutie bez
jeho prítomnosti.“ Naopak jednoznačne z uvedeného prehľadu vyplýva, že odsúdený bol
o termínoch verejného zasadnutia opakovane upovedomovaný a v rámci uvedených
upovedomení aj opakovane poučovaný v zmysle vyššie uvedeného.
Napriek uvedenému si prvostupňový súd správne vyžiadal vyjadrenie lekárky, ktorá
vystavovala odsúdenému potvrdenie o práceneschopnosti a teda podľa názoru sťažnostného
súdu bola kompetentná sa vyjadrovať aj k tomu, či odsúdenému jeho zdravotný stav
umožňuje účasť na verejnom zasadnutí bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia
zdravotného stavu alebo z dôvodu nebezpečenstva rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej
choroby. Nie je možné si zamieňať v lekárskej správe uvedené odporučenie kľudového
režimu a výraznú redukciu fyzickej záťaže s tým, že by odsúdený nebol schopný sa zúčastniť
verejného zasadnutia bez ohrozenia života alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu.
Keďže lekárka, ktorá vystavovala odsúdenému potvrdenie o práceneschopnosti dňa
17. 4. 2018 uviedla, že zo zdravotného hľadiska t. č. nie je prekážka v absolvovaní
verejného zasadnutia odsúdeným, ani podľa sťažnostného súdu nemožno mať za to, že
odsúdený hodnoverným spôsobom ospravedlnil svoju neúčasť na verejnom zasadnutí. Preto
bolo možné podľa § 293 ods. 5 Trestného poriadku vykonať verejné zasadnutie
v neprítomnosti odsúdeného.
Taktiež sa prvostupňový súd dostatočne vysporiadal s podmienkami konania
verejného zasadnutia v neprítomnosti obhajcu odsúdeného, keď uviedol že nepovažuje za
relevantné ospravedlnenie obhajcu len z dôvodu, že odsúdený nesúhlasí s konaním
verejného zasadnutia vo svojej a jeho neprítomnosti, pričom sa nejednalo o prípad povinnej
obhajoby a odsúdený nedal podnet na vykonanie verejného zasadnutia (§ 293 ods. 9,
ods. 10 Trestného poriadku).
Z pohľadu sťažnostného súdu sa prvostupňový súd ukážkovo vysporiadal
s obštrukčným správaním sa odsúdeného v podobe početných ospravedlnení sa odsúdeného
a jeho obhajcov z verejného zasadnutia na ktorom sa rozhodovalo o osvedčení, resp.
neosvedčení sa odsúdeného v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia.
Sťažnostný súd sa stotožnil aj s odôvodnením prvostupňového súdu vo vzťahu
k samotnému neosvedčeniu sa odsúdeného v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, že
odsúdený neviedol v skúšobnej dobe riadny život, nakoľko sa dopustil dňa 01. 12. 2015
prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného
zákona ako aj jedného priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky dňa
11. 11. 2016.
Rovnako správne rozhodol prvostupňový súd aj o zaradení odsúdeného na výkon
trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko
pred spáchaním skutku kvalifikovaného ako prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky
podľa § 289 ods. 3 písm. b), písm. c) Trestného zákona nebol vo výkone trestu odňatia
slobody.»
32. Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu
vyplýva, tento sa so všetkými, pre rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu
okresného súdu z 23. apríla 2018 relevantnými skutkovými, ako aj právnymi otázkami
zaoberal a vo vzťahu k podstate námietok sťažovateľa uvedených v ústavnej sťažnosti ich aj
dostatočne presvedčivo zodpovedal.
33. Svoje rozhodnutie o potrebe zamietnutia sťažnosti sťažovateľa proti
prvostupňovému rozhodnutiu krajský súd oprel tak o riadne preukázané skutkové okolnosti
vyplývajúce z chronologicky uvedeného prehľadu úkonov okresného súdu vykonaných
v súvislosti s predvolávaním sťažovateľa a jeho obhajcu na verejné zasadnutie, ako aj
o platnú a účinnú právnu úpravu vzťahujúcu sa na danú problematiku.
34. Sťažovateľ spolu s jeho obhajcom bol okresným súdom viackrát predvolávaný
na verejné zasadnutie, resp. upovedomovaný o termíne jeho konania, a to spolu
s opakovaným poučením o podmienkach vykonania verejného zasadnutia v neprítomnosti
sťažovateľa (sťažovateľ túto skutočnosť v ústavnej sťažnosti nepopiera), keďže stále
dochádzalo k jeho odročeniu z dôvodov na strane sťažovateľa alebo jeho obhajcu. Ako
z rozhodnutia krajského súdu ďalej vyplýva, neexistoval žiaden dôvod pochybovať o tom,
že sťažovateľ a jeho obhajca museli byť uzrozumení s tým, ako bol v zmysle príslušných
ustanovení Trestného poriadku okresný súd oprávnený postupovať, ak sťažovateľ a jeho
obhajca zákonom predpokladaným spôsobom svoju prítomnosť na verejnom zasadnutí
riadne neospravedlnili (§ 293 ods. 5 a 8 Trestného poriadku). Pritom akceptovateľnosť
ospravedlnenia neúčasti na verejnom zasadnutí v tomto prípade závisela aj na splnení
podmienky uvedenej v § 120 ods. 2 Trestného poriadku, ktorá však podľa názoru oboch
vo veci konajúcich súdov jednoznačne splnená nebola.
35. S prihliadnutím na uvedené ústavný súd poznamenáva, že z hľadiska posúdenia
dodržania ústavnoprávnych princípov v konkrétnych okolnostiach danej veci je nepodstatné,
či poučenie sťažovateľa okresným súdom bolo alebo nebolo (ako to uvádza sťažovateľ)
v ostatnom prípade zaslané spolu s predvolaním na verejné zasadnutie, keďže
z materiálneho hľadiska o následkoch svojho konania mohol vedieť a vedel. Vyplýva to
nielen z opakovaných jemu predtým zasielaných poučení, ktorých doručenie nepoprel, ale aj
z jeho zastúpenia kvalifikovaným obhajcom, teda osobou znalou trestného procesu, ktorý
bol navyše na potrebu splnenia podmienky uvedenej v § 120 ods. 2 Trestného poriadku
výslovne upozornený okresným súdom 10. apríla 2018.
36. Z hľadiska požadovanej ústavnoprávnej ochrany je rozhodujúcim, že okresný
súd, ako aj krajský súd skúmali a vyhodnotili pre danú konkrétnu trestnú vec zvlášť
relevantnú okolnosť, tykajúcu sa splnenia povinnosti vyplývajúcej priamo z ustanovenia
§ 120 ods. 2 Trestného poriadku, podľa ktorého v prípade ospravedlnenej neúčasti
obvineného na úkone orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu zo zdravotných
dôvodov je obvinený povinný predložiť vyjadrenie ošetrujúceho lekára, že mu jeho
zdravotný stav neumožňuje účasť na úkone, na ktorý bol predvolaný, bez ohrozenia života
alebo závažného zhoršenia zdravotného stavu alebo z dôvodu nebezpečenstva rozšírenia
nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby, aby tak mohli zvoliť adekvátny postup
a o premene trestu rozhodnúť v neprítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu.
37. Z obsahu ústavnej sťažnosti nevyplýva nijaké tvrdenie, že by si sťažovateľ
(na rozdiel od presvedčenia okresného súdu a krajského súdu) uvedenú zákonnú povinnosť
splnil, a to aj napriek poučeniu (upovedomeniu) obhajcu sťažovateľa okresným súdom
10. apríla 2018 (nutnosť predloženia ospravedlnenia obsahujúceho výslovné vyjadrenie sa
ošetrujúceho lekára, že účasť sťažovateľa na verejnom zasadnutí nie je možná).
38. Krajský súd neopomenul reagovať ani na námietku sťažovateľa, že ak okresný
súd sám zisťoval možnosť účasti sťažovateľa na verejnom zasadnutí, mal vo vzťahu k jeho
zdravotnému stavu žiadať vyjadrenie priamo ošetrujúcich lekárov, a nie lekárky, od ktorej
to reálne požadoval (hoc práve táto vystavovala sťažovateľovi potvrdenie o jeho
práceneschopnosti). Ústavný súd vyhodnotenie tejto otázky krajským súdom nepovažuje
za iracionálne alebo nelogické. Poukazujúc na znenie § 120 ods. 2 Trestného poriadku, súd
druhého stupňa pripomenul, že bolo povinnosťou samotného sťažovateľa (zastúpeného
kvalifikovaným obhajcom, u ktorého bol predpoklad znalosti procesnoprávneho predpisu,
ktorým sa konanie riadilo a ktorý bol o tejto povinnosti upovedomený okresným súdom)
splniť tam uvedenú zákonnú podmienku a takéto vyjadrenie ošetrujúcich lekárov
konajúcemu súdu predložiť. V tomto svetle sa preto námietka sťažovateľa javí
irelevantnou.
39. Za síce stručné, ale rovnako presvedčivé a logické považuje ústavný súd aj
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v časti, v ktorej krajský súd akceptoval postup
prvostupňového súdu, ktorým dôvody ospravedlnenia neúčasti obhajcu sťažovateľa
na verejnom zasadnutí neuznal.
40. Uvedené závery krajského súdu o neexistencii dôvodov na odročenie verejného
zasadnutia sú podľa názoru ústavného súdu racionálne a dostatočne podložené, bez známok
arbitrárnosti, a preto plne ústavne konformné.
41. Poukazujúc na relevantnú právnu úpravu Trestného poriadku, súd druhého stupňa
osvedčil postup okresného súdu ako správny, teda zákonný, a čo je podstatné, zreteľne
uviedol dôvody, pre ktoré tak urobil. Vyzdvihol, ktoré konkrétne skutkové a právne
okolnosti boli rozhodujúcimi pre prijatie konečného verdiktu vo vzťahu k procesnému
postupu okresného súdu pri príprave a následnom vykonaní verejného zasadnutia. Pritom
interpretácia príslušných ustanovení Trestného poriadku a ich následná aplikácia oboma
konajúcimi všeobecnými súdmi nesignalizujú žiaden rozpor s ich znením, zmyslom alebo
účelom.
42. V zmysle judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci
v súlade s procesnoprávnymi predpismi, vťahujúcimi sa na konkrétne konanie (napr.
II. ÚS 181/06). Teda ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky)
použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00,
43. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavnému súdu neostávalo iné, iba sťažnosť
sťažovateľa v časti namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny uznesením krajského súdu sp. zn.
3 Tos 229/2018 zo 7. marca 2019 odmietnuť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
44. Porušenie základného práva na prerokovanie veci v prítomnosti sťažovateľa
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva na obhajobu zaručeného
v čl. 50 ods. 3 ústavy sťažovateľ jednoznačne odvodzuje od porušenia jeho základného
práva na súdnu ochranu, keďže k porušeniu označených základných práv malo dôjsť
v dôsledku vykonania verejného zasadnutia v rozpore s požiadavkami vyplývajúcimi
z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny. Pretože však ústavný súd porušenie tohto
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v aktuálnom konaní
nezistil a nevyslovil, nemohlo tak dôjsť ani k porušeniu základných práv na prerokovanie
veci v jeho prítomnosti, prípadne vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom a základného práva
na obhajobu.
45. Z uvedeného dôvodu ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti
odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde.
46. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 3 dohovoru, ústavný súd si osvojil názor [v súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)], podľa ktorého
pôsobnosť (aplikovateľnosť) čl. 6 dohovoru zásadne nepresahuje okamih konečného,
právoplatného rozhodnutia o vine a treste. Článok 6 dohovoru sa preto zásadne nevzťahuje
na vykonávacie konanie a na mnohé rozhodnutia v ňom urobené [napr. podmienečné
prepustenie, nariadenie výkonu podmienečne odloženého trestu, zaradenie odsúdeného
do určitej kategórie alebo do určitého ústavu, konanie o milosti atď. (REPÍK, B. Ľudské
práva v súdnom konaní. Bratislava : MANZ, 1999, s. 62 – 63.)].
47. Podľa ustálenej judikatúry ESĽP pokiaľ ide o konanie a rozhodovanie súdov
o výkone rozhodnutí v trestných veciach, je právo zaručené označeným článkom
neaplikovateľné, pretože tu už nejde o rozhodovanie o oprávnenosti trestného obvinenia
(napríklad rozsudok Enea proti Taliansku č. 74912/01 zo 17. 9. 2009). Z práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 (obdobne aj ods. 3) dohovoru je tak nutné
vyselektovať rozhodnutia v trestnom konaní, ktoré priamo nesúvisia s rozhodovaním o vine
a treste. Medzi ne možno zaradiť rozhodnutia, ktoré nasledovali po právoplatnosti
rozhodnutí o vine a treste, kde možno zaradiť hlavne konania o výkone trestu [bližšie pozri
Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o lidských právech.
Komentář. 1. vydání, Praha : C. H. Beck, 2012, 604 s.; prípadne Svák, J. Ochrana ľudských
práv (z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práv). II. rozšírené
vydanie, Bratislava : Poradca podnikateľa spol. s r. o., 2006, 436 s.].
48. Vzhľadom na to, že predmet súdnej ochrany vychádzajúci z čl. 6 ods. 1
(a obdobne ods. 3) dohovoru sa vo vzťahu k trestným veciam obmedzuje len
na preskúmanie oprávnenosti trestného obvinenia, čo nebolo predmetom napadnutého
konania (vo svojej podstate sa toto konanie týkalo iba otázky, či uložený a dosiaľ
nevykonaný trest bude sťažovateľ napokon povinný vykonať), ústavný súd konštatuje
absenciu priamej príčinnej súvislosti medzi sťažovateľom označeným uznesením krajského
súdu zo 7. marca 2019, resp. konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, a obsahom
označeného práva na spravodlivé súdne konanie, na základe čoho vyhodnotil ústavnú
sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú a z toho dôvodu ju podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde odmietol.
49. Napokon porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy sťažovateľ videl takisto v priamej
súvislosti s porušením ostatných ním označených základných práv zaručených ústavou
a listinou a práv zaručených dohovorom, preto závery týkajúce sa odôvodnenia odmietnutia
vyslovenia ich porušenia sa obdobne vzťahujú aj na odmietnutie vyslovenia porušenia tohto
článku ústavy.
50. Pretože ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v návrhu na rozhodnutie (zrušiť
napadnuté rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie), rozhodovanie
o ktorých je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody (čl. 127
ods. 2 ústavy), ku ktorému v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. septembra 2019