Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 378/2026
PDF · 218.66 KB
No categories available
II. ÚS 378/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára (sudca spravodajca) a sudcov Petra Straku a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného JUDr. Andreou Chorvátovou Nagyovou, advokátkou, Kozárovce 632, proti postupu Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 10Co/69/2022 a jeho rozsudku sp. zn. 10Co/69/2022 z 24. apríla 2024 a proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/123/2024 z 10. decembra 2025 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 9. marca 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) označenými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu (ďalej len „napadnutý rozsudok“ a „napadnuté uznesenie“). Zároveň malo dôjsť k porušeniu jeho práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy. Navrhuje zrušiť napadnuté rozhodnutia a priznať finančné zadosťučinenie 12 000 eur a náhradu trov konania pred ústavným súdom.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol trestne stíhaný za zločin týrania blízkej a zverenej osoby (družky). Príslušná prokuratúra podala na sťažovateľa obžalobu, Okresný súd v Leviciach po vykonanom dokazovaní o obžalobe sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. 3T/131/2009 z 23. novembra 2010 tak, že sťažovateľa uznal za vinného zo páchania skutku kladeného za vinu a odsúdil ho na trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Na základe odvolania sťažovateľa rozhodoval
odvolací súd, ktorý rozsudkom sp. zn. 3To/13/2011 z 21. septembra 2011 sťažovateľa oslobodil, keď dospel k záveru, že skutok nie je trestným činom.
3. Sťažovateľ sa, vychádzajúc z výsledku trestného stíhania, žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava I domáhal náhrady škody (7 699,23 eur) a nemajetkovej ujmy (50 000 eur) podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Okresný súd v poradí druhým rozsudkom č. k. 8C/10/2013-263 z 28. septembra 2021 zaviazal štát zaplatiť sťažovateľovi náhradu škody v rozsahu 3 132,43 eur a nemajetkovú ujmu 10 000 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. V odôvodnení rozsudku vo vzťahu k uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy dospel k záveru, že konštatovanie porušenia práv sťažovateľa nie je dostatočným zadosťučinením, preto mu vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím priznal 10 000 eur. Zohľadnil osobu sťažovateľa, jeho doterajší bezúhonný život, prostredie, v ktorom žil a žije, prihliadol na závažnosť ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnej sfére, hrozbu väzenia po tom, čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov súdom prvej inštancie, zhoršenie jeho spoločenského uplatnenia, zmien v spôsobe života, odňatie zbrojného preukazu, traumatizujúci vplyv trestného konania na psychiku sťažovateľa.
4. Sťažovateľ proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie (rovnako aj žalovaný, pozn.), o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že výrok o náhrade škody potvrdil, v časti priznanej nemajetkovej ujmy rozsudok zmenil, znížil ju z 10 000 eur na 2 000 eur a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Krajský súd v rámci rozhodovania o podanom odvolaní vykonal aj pojednávanie, v rámci ktorého uskutočnil výsluch sťažovateľa, kde ho vyzval, aby ozrejmil dopad nezákonného rozhodnutia na jeho osobu a život. Po preskúmaní dôvodov a celkovej výšky odškodnenia dospel k záveru, že súdom prvej inštancie priznaná nemajetková ujma je zjavne neprimeraná, a to vzhľadom na zistenia z vykonaného dokazovania. Konštatoval, že sťažovateľ nepreukázal žiadnymi dôkazmi vznik nemajetkovej ujmy vo sfére jeho osobného, pracovného a partnerského života. Rovnako nepreukázal ani zhoršenie zdravotného stavu. Uskutočnené výpovede svedkov vyhodnotil ako úplne všeobecné, nekonkrétne z počutia, neprodukoval žiaden dôkaz o tom, že mu z dôvodu trestného stíhania vznikla v týchto oblastiach konkrétna ujma v takej intenzite, že je ju potrebné odškodniť sumou 10 000 eur. Konštatoval, že dôkazné bremeno ležalo na sťažovateľovi, pričom ho neuniesol. Prihliadol pritom na skutočnosť, že sťažovateľ nebol nijako obmedzený na osobnej slobode, a od jeho obvinenia do právoplatného oslobodenia spod obžaloby uplynuli tri roky. Za závažný zásah do psychického stavu sťažovateľa považoval skutočnosť, že až do vynesenia oslobodzujúceho rozsudku odvolacím súdom žil po dobu 10 mesiacov s vedomím, že mu reálne hrozí dlhoročné väzenie. Túto skutočnosť vyhodnotil za dôležitú pre priznanie odškodnenia. V súvislosti s navrhnutým dokazovaním listinami (lekárske správy) k jeho oneskorenému vyjadreniu k odvolaniu žalovaného konštatoval, že na tieto dôkazy nemohol prihliadať s poukazom na § 383 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Pokiaľ ide o možnosť doplnenia dokazovania podľa § 384 CSP, navrhnuté dokazovanie odvolací súd posúdil ako neprípustné novoty, keďže sťažovateľovi nič nebránilo v tom, aby listinné dôkazy, ktoré priložil k oneskorenému vyjadreniu, uplatnil už v konaní pred súdom prvej inštancie.
5. Sťažovateľ podal dovolanie, ktorého dôvodnosť založil na tvrdení existencie vady podľa § 420 písm. f), ako aj podľa § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP. Vyjadril nesúhlas s posúdením podmienok
rozhodujúcich pre priznanie nemajetkovej ujmy, keď podľa neho vážny zásah do jeho súkromia trval 36 mesiacov a mal za následok zdravotné ťažkosti, na ktoré odvolací súd neprihliadol. Nesúhlasil ani so záverom, že výpovede svedkov boli všeobecné, nekonkrétne z počutia. Uvedenými pochybeniami odvolací súd neúplne zistil skutkový stav a nesprávne vec posúdil. Odôvodnenie vyhodnotenia svedeckých výpovedí, ako aj novôt, ktoré sa týkali jeho zdravotného stavu, považuje za nesprávne a nedostatočné. Najvyšší súd v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia, ktorým dovolanie odmietol, uviedol, že sťažovateľom opísané nedostatky dokazovania, nevykonanie navrhnutých dôkazov a ich nedostatočné vyhodnotenie nie sú v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu zmätočnosti s poukazom na konkrétne rozhodnutia dovolacieho súdu. Konanie odvolacieho súdu nevykazuje závažné deficity v dokazovaní, prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria z hľadisku predmetu jeden celok. Podľa názoru dovolacieho súdu rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie spĺňa zákonné kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí. Z rozhodnutí je zrejmé, z ktorých dôkazov súdy vychádzali, ako ich vyhodnotili, zistené skutkové závery nemožno považovať za svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle. Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí rozsiahlo vysporiadal s výškou náhrady nemajetkovej ujmy, rovnako aj s nevykonaním dokazovania sťažovateľom predloženými listinami. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje so skutkovými závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP. Vychádzajúc z uvedených úvah, najvyšší súd dospel k záveru, že sťažovateľ nedôvodne namietal existenciu tejto vady, preto dovolanie sťažovateľa súd odmietol ako procesne neprípustné podľa § 447 písm. c) CSP. V súvislosti s uplatnenou vadou nesprávneho právneho posúdenia veci § 421 ods. 1 písm. a) a c) CSP konštatoval, že z obsahu dovolania sťažovateľa nie je zrejmé, ktorú z vytýkaných nedostatkov považuje za vadu podľa § 421 ods. 1 CSP, keďže nekonkretizoval právnu otázku, na ktorej riešení odvolací súd založil svoje rozhodnutie. Nenastolil, nevymedzil a nepomenoval právnu otázku zásadného významu, pričom z obsahu dovolania ju nebolo možné ani vyabstrahovať. Vzhľadom na uvedené dovolanie v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. f) CSP, keďže dovolací dôvod nebol vymedzený spôsobom uvedeným v § 432 až § 435 CSP.
6. Sťažovateľ v sťažnosti argumentuje v prospech porušenia svojich práv napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu, pričom svojím obsahom ide o totožnú argumentáciu, ktorú sťažovateľ uplatnil už v priebehu konania pred všeobecnými súdmi. Vo vzťahu k dovolaciemu súdu zotrval na svojom právnom posúdení veci, z čoho vyvodzoval porušenie svojich označených práv nedostatočným, formalistickým a arbitrárnym prístupom dovolacieho súdu pri posúdení jeho výhrad a námietok vznesených v dovolaní.
II. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
7. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd okrem iného rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. Každú takúto sťažnosť ústavný súd predbežne prerokuje podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
8. Ústavný súd sa v prvom rade musel vysporiadať s neštandardným petitom, kde sťažovateľ v 2. bode petitu konštatuje, že „zároveň došlo k porušeniu práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy“ bez toho, aby jednoznačne uviedol, čím (rozhodnutím, postupom, iným zásahom) a kým (označenie porušovateľa) malo dôjsť k porušeniu týchto práv.
9. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že sťažnosť v tejto jej časti pôsobí nedostatočne a neurčito, vytvára priestor na dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje (m. m. III. ÚS 26/2012, II. ÚS 138/2019).
10. Navyše, namietané porušenie týchto práv nie je v sťažnosti ani len odôvodnené, teda absentuje náležitosť podľa § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde. Ústavná sťažnosť musí okrem všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania podľa § 43 obsahovať konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd.
11. Ústavný súd konštatuje, že obligatórnou náležitosťou ústavnej sťažnosti podľa § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde je povinnosť sťažovateľa uviesť konkrétne skutkové a právne dôvody, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd. Keďže sťažnosť v tejto časti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde. Podľa názoru ústavného súdu za danej situácie neprichádzala do úvahy výzva na odstránenie tohto nedostatku návrhu podľa § 56 ods. 3 ústavného súdu vzhľadom na jeho kľúčovú povahu. Označené ustanovenie zákona slúži na odstraňovanie najmä formálnych nedostatkov návrhu, avšak nie samotnej podstaty návrhu.
12. Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe v tejto časti neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia práv podľa čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
II.1. K namietanému porušeniu práv postupom a rozsudkom krajského súdu:
13. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu bol sťažovateľ oprávnený podať dovolanie, čo aj využil. Dovolanie predstavovalo účinný prostriedok, prostredníctvom ktorého krajský súd poskytoval ochranu právam zaručeným ústavou a medzinárodnými zmluvami, ktorých porušenie sťažovateľ namieta v ústavnej sťažnosti. Je tak naplnená ústavná podmienka na aktiváciu princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), ktorý ústavnému súdu odníma právomoc konať a rozhodovať o ochrane označených základných práv podľa ústavy i práva podľa dohovoru rozsudkom odvolacieho súdu.
14. Dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia krajského súdu robí ústavnú sťažnosť v tejto časti neprípustnou. Ústavný súd ju preto podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol.
II.2. K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu:
15. Podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť ústavnú sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená. Za zjavne neopodstatnenú možno podľa ustálenej judikatúry považovať takú ústavnú sťažnosť, pri ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 391/2019, I. ÚS 403/2019, I. ÚS 418/2019 s početnými odkazmi na predchádzajúcu judikatúru).
16. Podstatou veci je tvrdenie sťažovateľa, že súdy nižších inštancií rozhodli arbitrárne, svoje rozhodnutia nedostatočne odôvodnili, pričom zároveň nevykonali ním navrhnuté dokazovanie a vec nesprávne právne posúdili, na čo nereflektoval ani najvyšší súd, keď uvedené pochybenia arbitrárne nevyhodnotil ako vadu zmätočnosti.
17. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že ho možno považovať za ústavne akceptovateľné. Konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárne ani za svojvoľné alebo za nepreskúmateľné. Odôvodnenie rozhodnutia poskytuje dostatočný základ pre jeho výrok. Úvahy najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce z namietaných vád uvedených v dovolaní a relevantných noriem procesného práva, ktorých účel a význam nepopierajú. Ústavný súd tiež nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu z hľadiska posúdenia možného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv.
18. K nesprávnemu vyhodnoteniu výpovedí svedkov ústavný súd konštatuje, že nie je opravnou inštanciou. Vychádzajúc ďalej z obsahu výpovedí týchto svedkov, konštatuje, že záver prijatý odvolacím súdom o ich charaktere korešponduje s obsahom týchto výpovedí a nevykazuje žiaden exces, ktorý by znamenal zjavný rozpor medzi ich obsahom a významom, aký im pripísal krajský súd.
19. K navrhnutému dokazovaniu lekárskymi správami predloženými v odvolacom konaní ústavný súd konštatuje (niektoré z nich boli pripojené aj k ústavnej sťažnosti), že ich povaha nasvedčuje tomu, že tieto bolo možné a potrebné zabezpečiť skôr na účel preukázania nároku v súdnom konaní na súde prvej inštancie, o čom sťažovateľ mohol a mal vedieť, o to viac, ak o ne opieral svoj nárok. Ak ich sťažovateľ predložil až v rámci odvolacieho konania, nie je možné vyčítať krajskému súdu, že ich v súlade so zákonnou koncentráciou konania posúdil ako neprípustné novoty.
20. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd v súhrne konštatuje, že najvyšší súd primeraným spôsobom a náležite odôvodnil svoje napadnuté uznesenie a neexistuje relevantná súvislosť medzi označenými základnými právami sťažovateľa a jeho právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru na jednej strane a napadnutým uznesením najvyššieho súdu na strane
druhej z dôvodov uvádzaných v sťažnosti. Preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
21. V dôsledku odmietnutia ústavnej sťažnosti v celom rozsahu sa už ústavný súd ostatnými návrhmi obsiahnutými v sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2026
Peter Molnár
predseda senátu