Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 815/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 31. októbra 2012 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára

2015 elektronicky a 26. februára 2015 osobne doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 31. októbra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 30. októbra 2014.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom doručeným Okresnému

súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) domáhal, aby okresný súd zaviazal

, , odvysielať opravu podľa § 21 zákona

č. o vysielaní a retransmisii a o zmene

o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov. O návrhu rozhodol okresný súd

rozsudkom č. k. -53 z 10. apríla 2012 tak, že ho zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým uznesením z 31. októbra 2012 tak, že odvolanie odmietol podľa

(ďalej aj „OSP“) ako oneskorene

podané.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým uznesením z 30. októbra 2014 tak, že ho podľa

v spojení s odmietol ako neprípustné.

Sťažovateľ poukazuje na to, že rozsudok okresného súdu z 10. apríla 2012 prevzal

17. mája 2012. Sťažovateľ v posledný deň zákonnej 15-dňovej lehoty, t. j. 1. júna 2012,

podal okresnému súdu odvolanie elektronickými prostriedkami bez zaručeného

elektronického podpisu podľa . Toto odvolanie doplnil sťažovateľ tak,

že 4. júna 2012 podal originál odvolania Okresnému súdu Bratislava I, ktorý ho ako

nepríslušný súd doručil 5. júna 2012 okresnému súdu.

Sťažovateľ považuje za arbitrárny právny názor krajského súdu, že odvolanie podané

elektronickými prostriedkami bolo potrebné doplniť do 3 dní predložením originálu,

a v tejto súvislosti uvádza:

2

„Súd druhého stupňa dospel k nesprávnemu právnemu záveru, nemajúcemu oporu

v zákone, že takéto odvolanie sťažovateľa bolo potrebné doplniť písomne najneskôr do

troch dní, pričom tento záver súd druhého stupňa vyvodil z ust. .

... veta druhá ukladá povinnosť doplniť podanie písomne alebo

ústne do zápisnice len pri podaní návrhu vo veci samej alebo návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia, súd druhého stupňa konal v rozpore s citovaným ust. čl. 2 ods. 3

SR, ak podmieňoval právnu perfektnosť doručenia odvolania sťažovateľa

elektronickými prostriedkami následným jeho doplnením písomne alebo ústne do zápisnice.

Sťažovateľ má za to, že odvolanie podal v súlade s cit. ust. § 42 ods. 1 veta druhá

, podal ho na vecne príslušnom súde a nemal povinnosť takéto podanie doplniť

písomne alebo ústne do zápisnice.

Na základe uvedeného má sťažovateľ za to, že súd druhého stupňa mu nesprávnym

právnym posúdením otázky včasnosti podania opravného prostriedku odňal možnosť konať

pred súdom...“

Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že napadnuté uznesenie krajského súdu

z 31. októbra 2012 nie je ústavne udržateľné aj z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti,

„nakoľko súd druhého stupňa jeho právnu úvahu založil na judikáte R 12/1985, pričom

uvedený judikát danú otázku nerieši. V odôvodnení dotknutého uznesenia je uvedená právna

veta, ktorá však nie je právnou vetou z uvedeného judikátu.

... nie je možné preskúmať správnosť právnej úvahy súdu druhého stupňa, nakoľko

nie je možné zistiť skutkové a právne okolnosti, za ktorých bol vydaný súdom druhého

stupňa uvádzaný judikát R 12/1985, resp. neuvedený judikát, obsahujúci súdom uvedenú

právnu vetu.

Ani s touto právnou argumentáciou sťažovateľa ako dovolateľa sa dovolací súd

žiadnym spôsobom nevysporiadal, čím mu odňal možnosť konať pred súdom.“.

Rovnako tak sťažovateľ uvádza, že právnu vetu, ktorú krajský súd uviedol vo svojom

uznesení, nemožno aplikovať na ním podané a doplnené odvolanie.

„Podanie odvolania bolo vykonané elektronickými prostriedkami bez zaručeného

elektronického podpisu na miestne a vecne príslušnom súde, a doplnenie tohto odvolania

písomným vyhotovením odvolania (hoci nebolo zo zákona nevyhnutné, ako sme preukázali

vyššie) bolo vykonané na miestne nepríslušnom súde.

... dovolací súd sa v jeho rozhodnutí nevysporiadal ani s touto argumentáciou

sťažovateľa ako dovolateľa, a teda sťažovateľovi odňal možnosť konať pred súdom.

... súd druhého stupňa nesprávne právne posúdil aj otázku zachovania lehoty podľa

ust. .

... sťažovateľ jednak urobil úkon na miestne príslušnom súde v posledný deň lehoty,

t. j. v posledný deň lehoty doručil odvolanie v elektronickej forme bez zaručeného

elektronického podpisu... a jednak sťažovateľ nad rámec jeho zákonných povinností...

odovzdal písomné vyhotovenie odvolania Okresnému sudu Bratislava 1, t. j. orgánu, ktorý

má povinnosť takéto podanie doručiť v zmysle .“

Sťažovateľ ďalej namieta, že najvyšší súd mu odňal možnosť konať pred súdom

z dôvodu, že sa v napadnutom uznesení z 30. októbra 2014 dostatočne nevysporiadal s jeho

argumentáciou uvedenou v dovolaní. V tejto súvislosti uvádza:

„Dovolací súd sa predovšetkým nevysporiadal so skutočnosťou, že samotné zákonné

ustanovenie nevyžaduje, aby odvolanie podané elektronickými

prostriedkami bez zaručeného elektronického podpisu bolo písomne doplnené v lehote 3

dní. Písomné doplnenie podania podaného elektronickými prostriedkami bez zaručeného

podpisu sa expressis verbis vyžaduje len u návrhu na začatie konania a u návrhu na vydanie

predbežného opatrenia.

Druhou významnou skutočnosťou, s ktorou sa dovolací súd v jeho uznesení žiadnym

spôsobom nevysporiadal, je zásadný rozdiel medzi podaním samotným a jeho doplnením.

Sťažovateľ opakovane argumentoval, že podanie bolo urobené elektronickými

prostriedkami bez zaručeného elektronického podpisu dňa 1. 6. 2012, t. j. v zákonnej 15-

dňovej lehote, a teda v zmysle ust. bola lehota na podanie odvolania

zachovaná, nakoľko podanie bolo v súlade s ust. urobené na miestne

príslušnom súde, na Okresnom súde Bratislava 3, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie

smerovalo. Dovolací súd úplne opomenul argumentáciu sťažovateľa, že pred doplnenie

podania žiadne zákonné ustanovenie nevyžaduje, aby aj písomné doplnenie elektronickými

4

prostriedkami bez zaručeného podpisu podaného odvolania bolo opäť urobené na súde,

proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje.

Sťažovateľ v dovolaní vyslovil a podrobne zdôvodnil právny názor, že písomné

doplnenie odvolania môže byť urobené na ktoromkoľvek súde, ak pripustíme, že odvolanie

podané elektronickými prostriedkami bez zaručeného elektronického podpisu je vôbec

potrebné písomne dopĺňať.

Dovolací súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal ani s jedným z dvoch vyššie

uvedených zásadných právnych názorov sťažovateľa ako dovolateľa, a teda sťažovateľ má

za to, že takýmto postupom mu dovolací súd odňal možnosť konať pred súdom.

Z ... dôvodovej správy je zrejmé, že zámerom zákonodarcu, vyjadreným v dôvodovej

správe, je potreba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice podania vo veci samej, teda na

rozdiel od textu zákona nielen návrh vo veci samej nariadenie predbežného opatrenia,

ale napr. aj zmenu návrhu a jeho späťvzatie. Ani v dôvodovej správe sa však ani príkladmo

neuvádza odvolanie ako podanie, ktoré vyžaduje následné písomné alebo zápisnične

doplnenie.

Sťažovateľ pripúšťa, že podania ako odvolanie a dovolanie je vhodné a rozumné

dopĺňať vyššie uvedeným spôsobom, avšak následné nedoplnenie takýchto podaní nemôže

byť dôvodom na ich odmietnutie, nakoľko takýto postup by nebol spravodlivý a férový

a bolo by ho možné klasifikovať ako porušenie zákazu odmietnutia spravodlivosti.

Napriek zjavnému rozporu medzi textom zákona a textom dôvodovej správy, pričom

sťažovateľ pripúšťa vhodnosť prípadnej úpravy podľa textu dôvodovej správy, nemôže byť

postup sťažovateľa striktne podľa zákonnej úpravy dôvodom na odmietnutie jeho odvolania

s prípadným odvolaním sa na text dôvodovej správy, nakoľko občan je povinný poznať

znenie zákona, nie je však povinný poznať a postupovať podľa textu dôvodovej správy,

obzvlášť ak je tento text v nesúlade s textom zákona...“

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31.10. 2012, č. k. -71

[a]... Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30. 10. 2014, sp. zn.

, porušil právo (sťažovateľa, pozn.)... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

... Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 31. 10. 2012, č. k. -71.

... Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 30. 10. 2014, sp. zn. .

... Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 2.500,- EUR, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia

... Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi primerané

finančné zadosťučinenie vo výške 2.500,- EUR, ako aj trovy právneho zastúpenia vo výške

296,44 EUR na účet advokáta... a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

6

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu z 31. októbra 2012

Špecifickosť sťažnosti podľa spočíva okrem iného aj v tom,

že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu z 31. októbra 2012. Krajský súd napadnutým uznesením odmietol odvolanie

sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu z 10. apríla 2012 ako oneskorene podané.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd mu odňal možnosť konať pred súdom, keďže je

- nesprávny jeho právny záver o včasnosti podania odvolania – predovšetkým

pri posúdení toho, že odvolanie podal v lehote na príslušnom okresnom súde elektronickými

prostriedkami a toto odvolanie doplnil predložením originálu miestne nepríslušnému

Okresnému súdu Bratislava I;

- nesprávny jeho právny záver o potrebe doplniť odvolanie podané elektronickými

prostriedkami do troch dní podľa .

Sťažovateľ považoval napadnuté uznesenie krajského súdu tiež za nepreskúmateľné

z dôvodu, že označený judikát neobsahuje právnu vetu, ktorú uviedol v odôvodnení svojho

uznesenia.

Zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ podal proti napadnutému uzneseniu krajského

súdu z 31. októbra 2012 dovolanie. Sťažovateľ v dovolaní zo 4. januára 2013 uviedol

identickú argumentáciu ako vo svojej sťažnosti podľa s tým,

že dovolanie je podľa neho „prípustné podľa ust. , nakoľko vyššie

popísaným postupom súdu druhého stupňa bola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred

súdom“.

O dovolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením z 30. októbra

2014 tak, že ho odmietol. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd

dospel k záveru, že prípustnosť dovolania nemožno odvodiť z a .

Následne uviedol, že sťažovateľ podal dovolanie z dôvodu podľa ,

t. j. z dôvodu, že mu krajský súd mal odňať možnosť konať pred súdom a meritórne,

preskúmal argumentáciu sťažovateľa v tomto smere.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia takto vyplýva, že najvyšší súd vecne

prerokoval dovolaciu argumentáciu sťažovateľa (ktorá je zhodná s argumentáciou uvedenou

v sťažnosti). Na tomto základe nemôže byť daná právomoc ústavného súdu posúdiť túto

argumentáciu vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu z 31. októbra 2012.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru je preto z ústavného hľadiska pre ústavný

súd podstatné a určujúce len preskúmanie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. októbra 2014 (obdobne napr. m. m. , ,

, , ).

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie podľa .

8

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho

súdu z 30. októbra 2014

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že najvyšší súd ako dovolací súd mu odňal možnosť

konať pred súdom tým, že sa v napadnutom uznesení z 30. októbra 2014 nijako

nevysporiadal s jeho dovolacou argumentáciou, ktorou poukázal na nesprávne právne

závery krajského súdu v uznesení z 31. októbra 2012.

Sťažovateľ tvrdí, že

- odvolanie podané elektronickými prostriedkami bez zaručeného elektronického

podpisu nie je potrebné doplniť do 3 dní podľa ,

- odvolanie podal elektronicky 1. júna 2012 okresnému súdu, t. j. v zákonnej

lehote, s tým, že doplnenie odvolania doručil miestne nepríslušnému Okresnému

súdu Bratislava I, teda „orgánu, ktorý má povinnosť takéto podanie doručiť

v zmysle “,

- „písomné doplnenie odvolania môže byť urobené na ktoromkoľvek súde,

ak pripustíme, že odvolanie podané elektronickými prostriedkami bez zaručeného

elektronického podpisu je vôbec potrebné písomne dopĺňať“,

- právnu vetu citovaného judikátu v odôvodnení uznesenia krajského súdu

nemožno aplikovať v prerokúvanej veci,

- citovaný judikát je nesprávne číselne označený, preto je napadnuté uznesenie

krajského súdu v tejto časti nepreskúmateľné.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení z 30. októbra 2014 odmietol dovolanie

sťažovateľa. Uviedol, že nezistil prípustnosť dovolania podľa a ,

následne sa zaoberal argumentáciou sťažovateľa, podľa ktorej mu krajský súd mal odňať

možnosť konať pred súdom v zmysle . V tejto súvislosti uviedol:

„Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že za skutočnosť určujúcu

začiatok lehoty na odvolanie, treba považovať deň doručenia rozsudku súdu prvého stupňa.

Na podanie obsahujúce návrh vo veci samej (akým odvolanie proti rozsudku súdu prvého

stupňa nepochybne je), ktoré bolo urobené elektronicky, sa prihliadne a má rovnako právne

účinky, ako riadne podanie, a to už od času jeho urobenia. Predpokladom vzniku týchto

účinkov však je doplnenie takého podania predložením jeho originálu najneskôr do troch

dní. Ustanovenia a sú však ustanoveniami

špeciálnymi k ustanoveniu , preto včasnosť odvolania je potrebné

posudzovať podľa nich. Pre včasnosť odvolania teda nestačí, aby bolo podané v zákonnej

10

lehote na ktoromkoľvek súde, ale musí byť podané na súde, ktorý vo veci rozhodol

na príslušnom odvolacom súde, alebo musí ísť o odvolanie spísané nepríslušným súdom

do zápisnice ( ). V preskúmavanej veci ide o prípad, keď odvolací súd odmietol

odvolanie žalobcu, vychádzajúc z toho, že odvolanie bolo podané oneskorene. Z obsahu

spisu nepochybne vyplýva, že rozsudok okresného súdu bol žalobcovi doručený dňa

17. 5. 2012 osobne a obsahoval správne poučenie (v súlade s ustanovením § 204 ods. 1

) o možnosti podať proti nemu odvolanie do 15 dní od jeho doručenia na Okresnom

súde Bratislava III, teda na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Napriek uvedenému

správnemu poučeniu o lehote a aj o mieste podania odvolania, žalobca podal odvolanie

v posledný deň lehoty 1. 6. 2012 o 23:49 hod elektronicky na Okresný súd Bratislava III

proti rozhodnutiu, ktorého smerovalo.

Žalobca teda podal odvolanie elektronickým podaním v posledný deň odvolacej

lehoty podľa Svoje elektronické podanie doplnil do troch dní podaním

jeho originálu dňa 4. 6. 2012 osobne na Okresnom súde Bratislava I (nepríslušný súd),

ktorý originál odvolania doručil Okresnému súdu Bratislava III ako vyplýva z pečiatky dňa

5. 6. 2012. Vzhľadom na uvedené, nebolo možné jeho elektronické podanie v zmysle § 42

ods. 1 považovať za jeho riadne odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa.

Odvolací súd preto správne rozhodol, ak jeho odvolanie ako oneskorene podané podľa

odmietol, ak za odvolanie žalobcu považoval originál jeho

podania doručený Okresnému súdu Bratislava III dňa 5. 6. 2012, teda zjavne po uplynutí

odvolacej lehoty a nie jeho elektronické podanie zo dňa 1. 6. 2012 doručené Okresnému

súdu Bratislava III.

Hoci bolo odvolanie žalobcu doručené Okresnému súdu Bratislava III elektronicky

dňa 1. 6. 2012 o 23:49 hod. (viď č. 1. 62 spisu) nemožno na neho prihliadnuť, pretože toto

podanie nebolo v trojdňovej lehote doplnené jeho originálom, ktorý by bol v tejto lehote

doručený príslušnému súdu, t. j. Okresnému súdu Bratislava III. Pre zachovanie lehoty

na podanie odvolania ( , ) nestačí, aby bolo odvolanie

podané v zákonnej odvolacej lehote na ktoromkoľvek súde, ale musí byť podané na súde,

ktorý vo veci rozhodol, prípadne na príslušnom odvolacom súde, alebo musí ísť o odvolanie

spísané nepríslušným súdom do zápisnice. Z uvedeného vyplýva, že iba v prípade,

ak by odvolanie podané na nepríslušnom súde bolo v lehote napísané do zápisnice, bola

by zachovaná lehota na jeho podanie, a to aj vtedy, ak by príslušnému okresnému súdu bolo

doručené po jej uplynutí. O takýto prípad však v prejednávanej veci nešlo, keďže odvolanie

podané v lehote na príslušnom Okresnom súde Bratislava III elektronicky (č. l. 62 spisu)

nebolo v lehote troch dní doplnené originálom na tomto príslušnom súde.

Ak za tohto stavu odvolací súd odvolanie odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. a/

ako oneskorene podané, neodňal žalobcovi právo, aby na základe jeho oneskorene

podaného odvolania bol ním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa preskúmaný

odvolacím súdom (porovnaj R 23/1994). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru,

že prípustnosť dovolania žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave

z 31. októbra 2012 sp. zn. nemožno vyvodiť ani z

Dovolateľom ďalej namietané tzv. iné vady konania, ktoré mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci a nesprávne právne posúdenie veci sú síce dovolacími

dôvodmi v zmysle a , ktoré však možno uplatniť vtedy, ak je

dovolanie prípustné, no samotné tieto dôvody prípustnosť dovolania nezakladajú.

Dovolanie je v ustanoveniach upravené ako mimoriadny

opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté

rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné

nesprávnosti rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľom ( ) a nevyšli najavo ani iné vady

konania v zmysle a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia

, odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa

ods. 5 v spojení s ako smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je dovolanie prípustné.“

Z pohľadu ústavného súdu treba považovať za rozhodujúce, že najvyšší súd

svoj právny názor primerane odôvodnil a pri aplikácii predovšetkým § 42 ods. 1, § 57

ods. 1, 2 a 3, a , a nepostupoval arbitrárne,

rešpektoval zmysel a účel uvedených ustanovení .

Argumentácia najvyššieho súdu rešpektuje pravidlá formálnej logiky, nie je vnútorne

12

rozporná a predstavuje jeden z možných spôsobov právneho posúdenia uvedeného

skutkového stavu.

Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu najvyššieho súdu možno považovať

za dostatočnú a presvedčivú. Nemožno teda dospieť k záveru, podľa ktorého by napadnuté

uznesenie, ktorým najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa, malo byť arbitrárne

či zjavne neodôvodnené. Na uvedenom závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľ je iného

názoru. Jeho odlišný právny názor totiž nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie

práv podľa označených článkov a dohovoru.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že najvyšší súd založil svoje

rozhodnutie na právnom názore, že odvolanie je podaním, ktoré obsahuje návrh vo veci

samej, preto ak ho sťažovateľ podal elektronickými prostriedkami bez zaručeného

elektronického podpisu, bolo potrebné ho v 3-dňovej lehote doplniť podľa .

Najvyšší súd vychádzal tiež z právneho názoru, že odvolanie sa zásadne podáva na

súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje ( ), pričom uvedené pravidlo

v okolnostiach prerokúvanej veci interpretoval tak, že odvolanie podané elektronickými

prostriedkami a aj doplnenie odvolania v lehote 3 dní je potrebné podať na súde, proti

rozhodnutiu ktorého smeruje, iba ak by doplnenie odvolania podané na nepríslušnom súde

bolo doručené príslušnému súdu v 3-dňovej lehote.

Najvyšší súd akceptoval právny názor krajského súdu, podľa ktorého tento

neprihliadol na odvolanie podané okresnému súdu 1. júna 2012 elektronicky,

keďže bolo doplnené až 5. júna 2012 po doručení Okresným súdom Bratislava I, t. j.

po uplynutí 3-dňovej lehoty. Na tomto základe za jediné odvolanie považoval odvolanie

podané sťažovateľom osobne 4. júna 2012 Okresnému súdu Bratislava I, ktoré bolo

následne doručené okresnému súdu 5. júna 2012, t. j. zjavne po uplynutí odvolacej lehoty.

Námietka sťažovateľa o rozpore medzi číselným označením judikátu a citovanou

právnou vetou, nemá podľa ústavného súdu ústavnú relevanciu. Argumentácia, ktorú

uvádza najvyšší súd v napadnutom uznesení a ktorá poukazuje na príslušné právne závery

krajského súdu v jeho uznesení, predstavujú dostatočný podklad pre právny záver týchto

súdov, že sťažovateľ podal odvolanie oneskorene. Tieto právne závery sú založené na

interpretácii príslušných ustanovení Občianskeho súdenho poriadku. Poukázanie na súdnu

prax predstavovalo len doplnenie tejto argumentácie, pričom citovaná právna veta

v odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu bola primerane aplikovaná

v prerokúvanej veci. Nesprávne číselné označenie príslušného judikátu v okolnostiach veci

preto nemožno považovať za také pochybenie, ktoré by malo ústavnú relevanciu.

Sťažovateľ namieta aj porušenie základného práva „na súdnu ochranu“ podľa čl. 48

ods. 2 napadnutým uznesením najvyššieho súdu z 30. októbra 2014, pričom vo svojej

sťažnosti neuvádza takú argumentáciu, ktorá by mala vecnú súvislosť s niektorým

základným právom, ktoré v sebe inkorporuje .

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť

už pri jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol

v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2015

14