Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 85 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (91)IV. ÚS 13/2020
PDF · 461.79 KB
No categories available
IV. ÚS 13/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , , a ,
, , zastúpených advokátom
JUDr. Richardom Kovalčíkom, Rázusova 1, Košice, vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Košice II sp. zn. 22 C 64/2018 zo 14. septembra 2018 a uznesením Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 1 Co 373/2018 z 21. novembra 2018 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť , a
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. februára
2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
, , a , ,
(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 22 C 64/2018
zo 14. septembra 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Co 373/2018 z 21. novembra
2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“)
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podali 28. augusta 2018
okresnému súdu návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa domáhali,
aby okresný súd uložil , (ďalej len „žalovaný“),
zdržať sa akýchkoľvek stavebných prác v súvislosti s realizáciou stavby „Parkovisko
“ na pozemkoch registra C KN s parcelnými číslami
v katastrálnom území , ktorá bola povolená rozhodnutím
mesta Košice č. MK/A/2017/07510 z 2. marca 2017 (ďalej len „stavebné rozhodnutie“), a to
až do právoplatného skončenia konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn.
6 S 101/2018, ktorého začatie iniciovali sťažovatelia ako opomenutí účastníci stavebného
konania, v ktorom bolo vydané stavebné rozhodnutie. Konanie o návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. 22 C 64/2018.
3. Okresný súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľov na nariadenie
neodkladného opatrenia zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
4. Krajský súd napadnutým uznesením na základe odvolania sťažovateľov napadnuté
uznesenie okresného súdu potvrdil.
5. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti poukazujú na to, že okresný súd úplne ignoroval
ich tvrdenia a dôkazy a svoje rozhodnutie založil na svojvoľnom názore, ktorý nemá oporu
v žiadnom zákone.
6. Sťažovatelia namietajú, že argumentácia okresného súdu založená na názore,
že sťažovatelia mali možnosť využiť inštitút odkladného účinku správnej žaloby
v správnom konaní, nemá oporu v platnom práve. Podľa názoru sťažovateľov skutočnosť,
že zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov umožňuje
priznanie odkladného účinku správnej žalobe, ešte sama osebe nevylučuje nariadenie
neodkladného opatrenia.
7. Krajský súd sa uvedenými námietkami podľa názoru sťažovateľov nezaoberal,
čím „vadnosť“ postupu a rozhodnutia okresného súdu neodstránil a rozhodol na základe
iného právneho názoru ako okresný súd, ktorý taktiež nemá oporu v zákone. Podľa názoru
krajského súdu neodkladné opatrenie nie je možné nariadiť, ak nárok na nariadenie
neodkladného opatrenia nemá vzťah k žiadnemu hmotnoprávnemu nároku vyplývajúcemu
zo záväzkovo-právneho vzťahu medzi sťažovateľmi ako žalobcami a žalovaným.
Sťažovatelia namietajú, že zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) nepožaduje, aby v prípade nariadenia neodkladného
opatrenia muselo v tejto súvislosti existovať aj konanie vo veci samej. V tejto súvislosti
poukazujú aj na to, že Civilný sporový poriadok nevylučuje, aby neodkladné opatrenie
bolo nariadené aj vo vzťahu k inej osobe, ako je sporová strana v konaní o žalobe, a preto,
ak žalovaný nie je stranou sporu v správnom konaní, ešte to neznamená, že súd nemôže
tejto osobe neodkladným opatrením uložiť povinnosť dočasného zdržania sa konania.
8. Sťažovatelia taktiež namietajú porušenie zásady dvojinštančnosti konania
krajským súdom, keď krajský súd založil svoje rozhodnutie na úplne inom právnom názore
ako okresný súd bez možnosti sťažovateľov sa k tomuto právnemu názoru v konaní
vyjadriť.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí veci
na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na
súdnu a inú právnu ochranu, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika
viazaná, uznesením Okresného súdu Košice II zo dňa 14.09.2018, sp. zn. 22C/64/2018
a uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21.11.2018, sp. zn. 1 Co/373/2018
porušené bolo.
II. Uznesenie Okresného súdu Košice II zo dňa 14.09.2018, sp. zn. 22C/64/2018
a uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21.11.2018, sp. zn. 1 Co/373/2018
sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.
III. Okresný súd Košice II a Krajský súd sú povinní spoločne a nerozdielne
sťažovateľom nahradiť trovy konania do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
11. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
13. Ústavný súd považuje za potrebné ozrejmiť, že právna vec sťažovateľov bola
pôvodne pridelená sudkyni spravodajkyni Ľudmile Gajdošíkovej, ktorej funkčné obdobie
sudkyne ústavného súdu skončilo 16. februára 2019. V zmysle čl. X ods. 5 písm. b)
Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019
do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 zo 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“)
bola táto vec s účinnosťou od 16. októbra 2019 prerozdelená a náhodným výberom
pomocou technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi
Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce prejednaná a rozhodnutá vo štvrtom
senáte ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu), Ladislav Duditš a Libor
Duľa (sudca spravodajca).
14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
15. Ústavný súd podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
18. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a k čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
19. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v námietke, že okresný súd rozhodol
na základe svojvoľného názoru nemajúceho oporu v platnom práve a ignoroval pritom
tvrdenia a argumenty sťažovateľov. Sťažovatelia namietajú, že krajský súd potvrdením
„vadného“ napadnutého uznesenia okresného súdu a porušením zásady dvojinštančnosti
konania porušil ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 22 C 64/2018
zo 14. septembra 2018
20. Sťažovatelia pred ústavným súdom namietajú porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
okresného súdu sp. zn. 22 C 64/2018 zo 14. septembra 2018.
21. Z princípu subsidiarity podľa citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy (ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) vyplýva, že ústavný súd môže konať
o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými ústavnými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich (II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, I. ÚS 311/08).
22. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto
súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
23. Sťažovatelia v tomto prípade mali v zmysle príslušných ustanovení Civilného
sporového poriadku právo domáhať sa ochrany svojich práv v rámci podania odvolania.
Túto možnosť sťažovatelia aj využili, a preto, uplatňujúc princíp subsidiarity, ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté
uznesenie okresného súdu, pretože predmetné rozhodnutie preskúmal krajský súd, ktorý
rozhodol o odvolaní sťažovateľov.
24. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľov v tejto časti
odmietnuť pre nedostatok právomoci v zmysle § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom
súde.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Co 373/2018
z 21. novembra 2018
25. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(m. m. I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
26. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti
ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného
orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu
(m. m. IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
27. Z hľadiska sťažovateľmi uplatnenej argumentácie ústavný súd považuje
za potrebné zdôrazniť, že posudzovanie podmienok na vydanie neodkladného opatrenia
je predovšetkým vecou všeobecných súdov. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán
ochrany ústavnosti pristupuje k preskúmavaniu ústavných sťažností, v ktorých sťažovatelia
namietajú porušenie svojich práv neodkladným opatrením, veľmi zdržanlivo, vychádzajúc
z právneho názoru, podľa ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí
všeobecných súdov o neodkladných opatreniach, a to nielen preto, že nie je opravnou
inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide spravidla o také súdne
rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným
spôsobom.
28. Ústavný súd meritórne posudzuje neodkladné opatrenia zásadne iba v ojedinelých
prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení neodkladného opatrenia alebo
o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností.
Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných opatreniach
iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý
by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.
29. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte dodáva, že v zmysle svojej ustálenej judikatúry
nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym
orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o ústavných sťažnostiach týkajúcich sa
porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu. Úlohou ústavného súdu totiž
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1
ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc
všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom
nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (m. m. I. ÚS 225/03). Opodstatnenosť ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných
v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie ústavou
garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie primeraného
zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom. Takéto vybočenie, resp.
neodôvodnenosť rozhodnutia však ústavný súd v prípade sťažovateľov nevzhliadol. Ich
ústavná sťažnosť je v podstate len nesúhlasom s rozhodnutím všeobecného súdu.
Z prednesených argumentov nevyplýva nič, čo by posunulo prejednávanú vec
do ústavnoprávnej roviny.
30. K námietke sťažovateľov o nesprávnosti argumentácie krajského súdu
(odobrením argumentácie okresného súdu) o možnosti využitia inštitútu odkladného účinku
správnej žaloby na ochranu ich práv podľa Správneho súdneho poriadku ústavný súd
považuje za potrebné poukázať, že predmetný postup reflektuje princíp subsidiarity uloženia
neodkladného opatrenia vyplývajúci z § 324 ods. 3 CSP, v zmysle ktorého neodkladné
opatrenie súd nariadi iba za predpokladu, ak sledovaný účel nemožno dosiahnuť
zabezpečovacím opatrením.
31. Poukazujúc na predmetné ustanovenie § 324 ods. 3 CSP, ústavný súd konštatuje,
že subsidiarita týkajúca sa nariadenia neodkladných opatrení je síce výslovne upravená
len vo vzťahu k zabezpečovaciemu opatreniu, avšak podľa právneho názoru ústavného súdu
je aplikovateľná aj vo vzťahu k iným inštitútom, prostredníctvom ktorých môže byť
dosiahnutá účinná súdna ochrana. Z uvedeného je zrejmé, že jej aplikácia sa primerane
vzťahuje aj na tie právne inštitúty, prostredníctvom ktorých sú práva a oprávnené záujmy
fyzickej, resp. právnickej osoby adekvátne a účinne chránené. Ústavný súd pripúšťa,
že aplikáciu princípu subsidiarity je potrebné posudzovať vždy individuálne, avšak zároveň
je toho názoru, že v prípade sťažovateľov využitie iného právneho inštitútu môže účelnejšie
zabezpečiť ochranu práv sťažovateľov ako opomenutých účastníkov stavebného konania
(sťažovatelia v správnom súdnom konaní túto možnosť využili a podali aj návrh
na priznanie odkladného účinku správnej žaloby, pozn.) a vzhľadom na okolnosti prípadu
vylúčiť potrebu úpravy pomerov strán prostredníctvom neodkladného opatrenia
(m. m. I. ÚS 257/2019).
32. Predmetom ústavnej sťažnosti sťažovateľov vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
krajského súdu je aj tvrdenie o nesprávnosti právneho posúdenia veci krajským súdom,
ktorý uviedol: „Už z petitu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia ale aj z tvrdení
žalobcov je zrejmé, že uloženie povinnosti zdržať sa žalovanému akýchkoľvek stavebných
prác jednoznačne súvisí so správnym konaním. Žalobcovia totiž nariadenie neodkladného
opatrenia, ktorého sa domáhajú v civilnom konaní opierajú o dôvody, týkajúce
sa pochybenia správneho orgánu. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia tak nemá
vzťah k žiadnemu hmotnoprávnemu nároku, vyplývajúcemu zo záväzkovoprávneho vzťahu
medzi stranami sporu. Pokiaľ teda návrh žalobcov na nariadenie neodkladného opatrenia
nesúvisí so žiadnym hmotno-právnym nárokom strán sporu, nemožno takémuto návrhu
vyhovieť.“
33. Sťažovatelia vo svojej argumentácii poukazujú na skutočnosť, že Civilný sporový
poriadok nepožaduje, aby v prípade neodkladného opatrenia muselo v tejto súvislosti
existovať aj konanie vo veci samej. Z uvedeného preto podľa názoru sťažovateľov vyplýva,
že nie je nevyhnutné, aby medzi sťažovateľmi a žalovaným muselo existovať aj konanie
vo veci samej, v ktorom by si proti žalovanému uplatňovali osobitný hmotnoprávny nárok.
V tejto súvislosti poukazujú aj na skutočnosť, že Civilný sporový poriadok nevylučuje,
aby neodkladné opatrenie bolo nariadené aj vo vzťahu k inej osobe, ako je sporová strana
v konaní o žalobe.
34. Ústavný súd k uvedeným námietkam sťažovateľov považuje za potrebné uviesť,
že krajský súd v napadnutom uznesení nepoprel možnosť nariadenia neodkladného
opatrenia vo vzťahu k inej osobe, ako je sporová strana v konaní o žalobe, ani vec právne
neposúdil tak, že by v tejto súvislosti muselo existovať aj konanie vo veci
samej, ako to mylne vyvodzujú sťažovatelia. Krajský súd uviedol, že sťažovatelia svoj
nárok na nariadenie neodkladného opatrenia opierajú výlučne o dôvody týkajúce sa
pochybenia správneho orgánu, ktorý sťažovateľov nepribral za účastníkov stavebného
konania, a teda (obsahovo) uzavrel, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia nemá
vzťah k žiadnemu subjektívnemu hmotnému právu, ktoré by vyplývalo z právneho vzťahu
medzi sťažovateľmi a žalovaným alebo inou osobou (a ktoré by, ako dodáva ústavný súd,
mohlo byť predmetom konania o žalobe podľa Civilného sporového poriadku). Ak preto
krajský súd dospel k záveru, ktorého výsledkom je, že návrh žalobcov nesúvisí so žiadnym
procesne relevantným hmotno-právnym nárokom strán sporu o právo (bez ohľadu na to, či
tento návrh smeruje proti strane už vedeného alebo budúceho možného konania o žalobe,
alebo proti tretej osobe, pozn.), tomuto jeho názoru nemožno z ústavnoprávneho hľadiska
nič vytknúť.
35. K námietkam sťažovateľov o nevysporiadaní sa krajského súdu s ich podstatnými
tvrdeniami a dôkazmi ústavný súd uvádza, že za daných okolností pre vec bolo podstatné
a výlučne rozhodujúce právne posúdenie o nedostatku návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia z hľadiska neexistencie žiadneho hmotnoprávneho titulu relevantného pre konanie
podľa Civilného sporového poriadku, ktorý by vyplýval z právneho vzťahu medzi
sťažovateľmi a žalovaným alebo inou osobou, čo v sebe konzumuje odpoveď na námietky
sťažovateľov o preukázaní pasívnej vecnej legitimácie žalovaného i odpoveď na ich
argumenty týkajúce sa osvedčenia všetkých predpokladov na nariadenie neodkladného
opatrenia.
36. K námietke porušenia dvojinštančnosti súdneho konania krajským súdom
v dôsledku, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na inom právnom posúdení veci
ako okresný súd bez možnosti sťažovateľov sa k tomu vyjadriť, ústavný súd poukazuje
na to, že jednak išlo len o doplnkovú argumentáciu krajského súdu k odvolacím námietkam
sťažovateľov ako žalobcov a jednak osobitnej povahe inštitútu neodkladného opatrenia
zodpovedá zjednodušený a zrýchlený procesný postup súdu pri rozhodovaní o návrhu
na jeho nariadenie vrátane rozhodovania o podanom odvolaní. V tejto súvislosti taktiež
ústavný súd pripomína, že rozhodnutie sa zásadne nezrušuje preto, aby sa formálne
zopakoval proces a odstránili formálne vady, ak výsledok konania nemôže priniesť
pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie (m. m. III. ÚS 246/2018). V danom prípade je
zrejmé, že ani ďalšia prípadná argumentácia zo strany sťažovateľov by na rozhodnutí
krajského súdu nič nezmenila, keďže sťažovatelia zjavne nepreukázali splnenie podmienok
na nariadenie neodkladného opatrenia.
37. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je totiž iba také
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné následnou činnosťou všeobecného
súdu napr. v konaní o veci samej (porov. I. ÚS 46/00, III. ÚS 406/2013). Ústavný súd
ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa nepovažuje
za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o neodkladných opatreniach v prípadoch,
kde neodkladné opatrenia do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným
spôsobom (porov. m. m. IV. ÚS 82/09), resp. kde s ohľadom na charakter konkrétneho
rozhodnutia o neodkladnom opatrení nemôže toto zasiahnuť do základných práv alebo
slobôd účastníkov konania, keďže nemusí zodpovedať konečnému meritórnemu
rozhodnutiu (porov. m. m. III. ÚS 309/2012). V dotknutej veci sa však posudzovanie týchto
otázok netýka civilného sporového konania, ale správneho súdneho konania a jeho
inštitútov.
38. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým uznesením krajského súdu nedošlo
k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
ani k porušeniu ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto
ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde
pre zjavnú neopodstatnenosť.
39. V závere ústavný súd dodáva, že vzhľadom na to, že odmietol ústavnú sťažnosť
sťažovateľov ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej
obsiahnutými návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. januára 2020
Miroslav DURIŠ
predseda senátu