Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 13/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. januára 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , , a ,

, , zastúpených advokátom

JUDr. Richardom Kovalčíkom, Rázusova 1, Košice, vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu

Košice II sp. zn. zo 14. septembra 2018 a uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 21. novembra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , a

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. februára

2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

, , a , ,

(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 14. septembra 2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21. novembra

2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“)

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podali 28. augusta 2018

okresnému súdu návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa domáhali,

aby okresný súd uložil , (ďalej len „žalovaný“),

zdržať sa akýchkoľvek stavebných prác v súvislosti s realizáciou stavby „Parkovisko

“ na pozemkoch registra C KN s parcelnými číslami

v katastrálnom území , ktorá bola povolená rozhodnutím

mesta Košice č. MK/A/2017/07510 z 2. marca 2017 (ďalej len „stavebné rozhodnutie“), a to

až do právoplatného skončenia konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn.

, ktorého začatie iniciovali sťažovatelia ako opomenutí účastníci stavebného

konania, v ktorom bolo vydané stavebné rozhodnutie. Konanie o návrhu na nariadenie

neodkladného opatrenia bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. .

3. Okresný súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľov na nariadenie

neodkladného opatrenia zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

4. Krajský súd napadnutým uznesením na základe odvolania sťažovateľov napadnuté

uznesenie okresného súdu potvrdil.

5. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti poukazujú na to, že okresný súd úplne ignoroval

ich tvrdenia a dôkazy a svoje rozhodnutie založil na svojvoľnom názore, ktorý nemá oporu

v žiadnom zákone.

6. Sťažovatelia namietajú, že argumentácia okresného súdu založená na názore,

že sťažovatelia mali možnosť využiť inštitút odkladného účinku správnej žaloby

v správnom konaní, nemá oporu v platnom práve. Podľa názoru sťažovateľov skutočnosť,

že v znení neskorších predpisov umožňuje

priznanie odkladného účinku správnej žalobe, ešte sama osebe nevylučuje nariadenie

neodkladného opatrenia.

7. Krajský súd sa uvedenými námietkami podľa názoru sťažovateľov nezaoberal,

čím „vadnosť“ postupu a rozhodnutia okresného súdu neodstránil a rozhodol na základe

iného právneho názoru ako okresný súd, ktorý taktiež nemá oporu v zákone. Podľa názoru

krajského súdu neodkladné opatrenie nie je možné nariadiť, ak nárok na nariadenie

neodkladného opatrenia nemá vzťah k žiadnemu hmotnoprávnemu nároku vyplývajúcemu

zo záväzkovo-právneho vzťahu medzi sťažovateľmi ako žalobcami a žalovaným.

Sťažovatelia namietajú, že v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) nepožaduje, aby v prípade nariadenia neodkladného

opatrenia muselo v tejto súvislosti existovať aj konanie vo veci samej. V tejto súvislosti

poukazujú aj na to, že nevylučuje, aby neodkladné opatrenie

bolo nariadené aj vo vzťahu k inej osobe, ako je sporová strana v konaní o žalobe, a preto,

ak žalovaný nie je stranou sporu v správnom konaní, ešte to neznamená, že súd nemôže

tejto osobe neodkladným opatrením uložiť povinnosť dočasného zdržania sa konania.

8. Sťažovatelia taktiež namietajú porušenie zásady dvojinštančnosti konania

krajským súdom, keď krajský súd založil svoje rozhodnutie na úplne inom právnom názore

ako okresný súd bez možnosti sťažovateľov sa k tomuto právnemu názoru v konaní

vyjadriť.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľov podľa na

súdnu a inú právnu ochranu, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika

viazaná, uznesením Okresného súdu Košice II zo dňa 14.09.2018, sp. zn.

a uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21.11.2018, sp. zn.

porušené bolo.

II. Uznesenie Okresného súdu Košice II zo dňa 14.09.2018, sp. zn.

a uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21.11.2018, sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.

III. Okresný súd Košice II a Krajský súd sú povinní spoločne a nerozdielne

sťažovateľom nahradiť trovy konania do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2

sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,

pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú

zachované.

13. Ústavný súd považuje za potrebné ozrejmiť, že právna vec sťažovateľov bola

pôvodne pridelená sudkyni spravodajkyni Ľudmile Gajdošíkovej, ktorej funkčné obdobie

sudkyne ústavného súdu skončilo 16. februára 2019. V zmysle čl. X ods. 5 písm. b)

Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019

do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1 zo 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“)

bola táto vec s účinnosťou od 16. októbra 2019 prerozdelená a náhodným výberom

pomocou technických a programových prostriedkov pridelená sudcovi spravodajcovi

Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce prejednaná a rozhodnutá vo štvrtom

senáte ústavného súdu v zložení Miroslav Duriš (predseda senátu), Ladislav Duditš a Libor

Duľa (sudca spravodajca).

14. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

15. Ústavný súd podľa môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

18. Ústavný súd vo vzťahu k a k dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Podstata ústavnej sťažnosti spočíva v námietke, že okresný súd rozhodol

na základe svojvoľného názoru nemajúceho oporu v platnom práve a ignoroval pritom

tvrdenia a argumenty sťažovateľov. Sťažovatelia namietajú, že krajský súd potvrdením

„vadného“ napadnutého uznesenia okresného súdu a porušením zásady dvojinštančnosti

konania porušil ich základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn.

zo 14. septembra 2018

20. Sťažovatelia pred ústavným súdom namietajú porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru uznesením

okresného súdu sp. zn. zo 14. septembra 2018.

21. Z princípu subsidiarity podľa citovaného (ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) vyplýva, že ústavný súd môže konať

o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými ústavnými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich (, , ).

22. Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu (, ).

23. Sťažovatelia v tomto prípade mali v zmysle príslušných ustanovení Civilného

sporového poriadku právo domáhať sa ochrany svojich práv v rámci podania odvolania.

Túto možnosť sťažovatelia aj využili, a preto, uplatňujúc princíp subsidiarity, ktorý vyplýva

z citovaného , ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnuté

uznesenie okresného súdu, pretože predmetné rozhodnutie preskúmal krajský súd, ktorý

rozhodol o odvolaní sťažovateľov.

24. Vzhľadom na uvedené bolo potrebné ústavnú sťažnosť sťažovateľov v tejto časti

odmietnuť pre nedostatok právomoci v zmysle § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom

súde.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 21. novembra 2018

25. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú ústavnú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(m. m. , tiež napr. , , , ).

26. K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti

ústavnej sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného

orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu

(m. m. , m. m. ).

27. Z hľadiska sťažovateľmi uplatnenej argumentácie ústavný súd považuje

za potrebné zdôrazniť, že posudzovanie podmienok na vydanie neodkladného opatrenia

je predovšetkým vecou všeobecných súdov. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán

ochrany ústavnosti pristupuje k preskúmavaniu ústavných sťažností, v ktorých sťažovatelia

namietajú porušenie svojich práv neodkladným opatrením, veľmi zdržanlivo, vychádzajúc

z právneho názoru, podľa ktorého zásadne nie je oprávnený zasahovať do rozhodnutí

všeobecných súdov o neodkladných opatreniach, a to nielen preto, že nie je opravnou

inštanciou v rámci sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide spravidla o také súdne

rozhodnutia, ktorými sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným

spôsobom.

28. Ústavný súd meritórne posudzuje neodkladné opatrenia zásadne iba v ojedinelých

prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení neodkladného opatrenia alebo

o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností.

Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o neodkladných opatreniach

iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý

by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

29. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte dodáva, že v zmysle svojej ustálenej judikatúry

nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o ústavných sťažnostiach týkajúcich sa

porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu. Úlohou ústavného súdu totiž

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je preto daná len v prípade, že je vylúčená právomoc

všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom

nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (m. m. ). Opodstatnenosť ústavnej sťažnosti podľa

prichádza do úvahy iba v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov uplatňovaných

v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, ktoré môžu mať za následok porušenie

garantovaných základných práv a slobôd, alebo tiež v prípadoch absencie primeraného

zdôvodnenia tohto rozhodnutia všeobecným súdom. Takéto vybočenie, resp.

neodôvodnenosť rozhodnutia však ústavný súd v prípade sťažovateľov nevzhliadol. Ich

ústavná sťažnosť je v podstate len nesúhlasom s rozhodnutím všeobecného súdu.

Z prednesených argumentov nevyplýva nič, čo by posunulo prejednávanú vec

do ústavnoprávnej roviny.

30. K námietke sťažovateľov o nesprávnosti argumentácie krajského súdu

(odobrením argumentácie okresného súdu) o možnosti využitia inštitútu odkladného účinku

správnej žaloby na ochranu ich práv podľa ústavný súd

považuje za potrebné poukázať, že predmetný postup reflektuje princíp subsidiarity uloženia

neodkladného opatrenia vyplývajúci z , v zmysle ktorého neodkladné

opatrenie súd nariadi iba za predpokladu, ak sledovaný účel nemožno dosiahnuť

zabezpečovacím opatrením.

31. Poukazujúc na predmetné ustanovenie , ústavný súd konštatuje,

že subsidiarita týkajúca sa nariadenia neodkladných opatrení je síce výslovne upravená

len vo vzťahu k zabezpečovaciemu opatreniu, avšak podľa právneho názoru ústavného súdu

je aplikovateľná aj vo vzťahu k iným inštitútom, prostredníctvom ktorých môže byť

dosiahnutá účinná súdna ochrana. Z uvedeného je zrejmé, že jej aplikácia sa primerane

vzťahuje aj na tie právne inštitúty, prostredníctvom ktorých sú práva a oprávnené záujmy

fyzickej, resp. právnickej osoby adekvátne a účinne chránené. Ústavný súd pripúšťa,

že aplikáciu princípu subsidiarity je potrebné posudzovať vždy individuálne, avšak zároveň

je toho názoru, že v prípade sťažovateľov využitie iného právneho inštitútu môže účelnejšie

zabezpečiť ochranu práv sťažovateľov ako opomenutých účastníkov stavebného konania

(sťažovatelia v správnom súdnom konaní túto možnosť využili a podali aj návrh

na priznanie odkladného účinku správnej žaloby, pozn.) a vzhľadom na okolnosti prípadu

vylúčiť potrebu úpravy pomerov strán prostredníctvom neodkladného opatrenia

(m. m. ).

32. Predmetom ústavnej sťažnosti sťažovateľov vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

krajského súdu je aj tvrdenie o nesprávnosti právneho posúdenia veci krajským súdom,

ktorý uviedol: „Už z petitu návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia ale aj z tvrdení

žalobcov je zrejmé, že uloženie povinnosti zdržať sa žalovanému akýchkoľvek stavebných

prác jednoznačne súvisí so správnym konaním. Žalobcovia totiž nariadenie neodkladného

opatrenia, ktorého sa domáhajú v civilnom konaní opierajú o dôvody, týkajúce

sa pochybenia správneho orgánu. Návrh na nariadenie neodkladného opatrenia tak nemá

vzťah k žiadnemu hmotnoprávnemu nároku, vyplývajúcemu zo záväzkovoprávneho vzťahu

medzi stranami sporu. Pokiaľ teda návrh žalobcov na nariadenie neodkladného opatrenia

nesúvisí so žiadnym hmotno-právnym nárokom strán sporu, nemožno takémuto návrhu

vyhovieť.“

33. Sťažovatelia vo svojej argumentácii poukazujú na skutočnosť, že Civilný sporový

poriadok nepožaduje, aby v prípade neodkladného opatrenia muselo v tejto súvislosti

existovať aj konanie vo veci samej. Z uvedeného preto podľa názoru sťažovateľov vyplýva,

že nie je nevyhnutné, aby medzi sťažovateľmi a žalovaným muselo existovať aj konanie

vo veci samej, v ktorom by si proti žalovanému uplatňovali osobitný hmotnoprávny nárok.

V tejto súvislosti poukazujú aj na skutočnosť, že nevylučuje,

aby neodkladné opatrenie bolo nariadené aj vo vzťahu k inej osobe, ako je sporová strana

v konaní o žalobe.

34. Ústavný súd k uvedeným námietkam sťažovateľov považuje za potrebné uviesť,

že krajský súd v napadnutom uznesení nepoprel možnosť nariadenia neodkladného

opatrenia vo vzťahu k inej osobe, ako je sporová strana v konaní o žalobe, ani vec právne

neposúdil tak, že by v tejto súvislosti muselo existovať aj konanie vo veci

samej, ako to mylne vyvodzujú sťažovatelia. Krajský súd uviedol, že sťažovatelia svoj

nárok na nariadenie neodkladného opatrenia opierajú výlučne o dôvody týkajúce sa

pochybenia správneho orgánu, ktorý sťažovateľov nepribral za účastníkov stavebného

konania, a teda (obsahovo) uzavrel, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia nemá

vzťah k žiadnemu subjektívnemu hmotnému právu, ktoré by vyplývalo z právneho vzťahu

medzi sťažovateľmi a žalovaným alebo inou osobou (a ktoré by, ako dodáva ústavný súd,

mohlo byť predmetom konania o žalobe podľa ). Ak preto

krajský súd dospel k záveru, ktorého výsledkom je, že návrh žalobcov nesúvisí so žiadnym

procesne relevantným hmotno-právnym nárokom strán sporu o právo (bez ohľadu na to, či

tento návrh smeruje proti strane už vedeného alebo budúceho možného konania o žalobe,

alebo proti tretej osobe, pozn.), tomuto jeho názoru nemožno z ústavnoprávneho hľadiska

nič vytknúť.

35. K námietkam sťažovateľov o nevysporiadaní sa krajského súdu s ich podstatnými

tvrdeniami a dôkazmi ústavný súd uvádza, že za daných okolností pre vec bolo podstatné

a výlučne rozhodujúce právne posúdenie o nedostatku návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia z hľadiska neexistencie žiadneho hmotnoprávneho titulu relevantného pre konanie

podľa , ktorý by vyplýval z právneho vzťahu medzi

sťažovateľmi a žalovaným alebo inou osobou, čo v sebe konzumuje odpoveď na námietky

sťažovateľov o preukázaní pasívnej vecnej legitimácie žalovaného i odpoveď na ich

argumenty týkajúce sa osvedčenia všetkých predpokladov na nariadenie neodkladného

opatrenia.

36. K námietke porušenia dvojinštančnosti súdneho konania krajským súdom

v dôsledku, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na inom právnom posúdení veci

ako okresný súd bez možnosti sťažovateľov sa k tomu vyjadriť, ústavný súd poukazuje

na to, že jednak išlo len o doplnkovú argumentáciu krajského súdu k odvolacím námietkam

sťažovateľov ako žalobcov a jednak osobitnej povahe inštitútu neodkladného opatrenia

zodpovedá zjednodušený a zrýchlený procesný postup súdu pri rozhodovaní o návrhu

na jeho nariadenie vrátane rozhodovania o podanom odvolaní. V tejto súvislosti taktiež

ústavný súd pripomína, že rozhodnutie sa zásadne nezrušuje preto, aby sa formálne

zopakoval proces a odstránili formálne vady, ak výsledok konania nemôže priniesť

pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie (m. m. ). V danom prípade je

zrejmé, že ani ďalšia prípadná argumentácia zo strany sťažovateľov by na rozhodnutí

krajského súdu nič nezmenila, keďže sťažovatelia zjavne nepreukázali splnenie podmienok

na nariadenie neodkladného opatrenia.

37. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je totiž iba také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné následnou činnosťou všeobecného

súdu napr. v konaní o veci samej (porov. , ). Ústavný súd

ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) sa nepovažuje

za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o neodkladných opatreniach v prípadoch,

kde neodkladné opatrenia do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným

spôsobom (porov. m. m. ), resp. kde s ohľadom na charakter konkrétneho

rozhodnutia o neodkladnom opatrení nemôže toto zasiahnuť do základných práv alebo

slobôd účastníkov konania, keďže nemusí zodpovedať konečnému meritórnemu

rozhodnutiu (porov. m. m. ). V dotknutej veci sa však posudzovanie týchto

otázok netýka civilného sporového konania, ale správneho súdneho konania a jeho

inštitútov.

38. Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým uznesením krajského súdu nedošlo

k porušeniu základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa

ani k porušeniu ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto

ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

pre zjavnú neopodstatnenosť.

39. V závere ústavný súd dodáva, že vzhľadom na to, že odmietol ústavnú sťažnosť

sťažovateľov ako celok, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej

obsiahnutými návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2020

Miroslav DURIŠ

predseda senátu