Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 34 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (39)III. ÚS 246/2018
PDF · 244.41 KB
No categories available
III. ÚS 246/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. júna 2018
predbežne prerokoval sťažnosť Slovenskej asociácie producentov v audiovízii,
Grösslingová 32, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou AK MS s. r. o., Galandova
3, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Miloslav Šimkovič,
pre namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Bratislave č. k. 10 Co 31/2018-193 z 28. februára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Slovenskej asociácie producentov v audiovízii o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 31. mája 2018
sa Slovenská asociácia producentov v audiovízii, Grösslingová 32, Bratislava (ďalej len
„sťažovateľka“), domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej
v záhlaví označených základných práv a slobôd podľa ústavy, Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“), Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ku ktorým malo dôjsť uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 10 Co 31/2018-193 z 28. februára
2018 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“) a ktorým by napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom doručeným
Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti žalovanému
(ďalej len „žalovaný“) vydania neodkladného
opatrenia, ktorým navrhovala, aby okresný súd podľa § 342 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) nariadil
žalovanému zložiť zábezpeku do úschovy súdu vo výške 563 276,10 € na náhradu škody
alebo inej ujmy vzniknutej ohrozovaním alebo porušovaním práva duševného vlastníctva.
Okresný súd uznesením č. k. 8 Ca 6/2017-34 z 15. júna 2017 návrh sťažovateľky zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že sťažovateľka neosvedčila, že zo strany
žalovaného došlo a dochádza k ohrozovaniu alebo porušovaniu práv duševného vlastníctva,
a neosvedčila ani jednu zo zákonných podmienok uvedených v § 325 ods. 1 CSP, ktorých
splnenie je potrebné pre prípadné vyhovenie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia.
K tomuto záveru okresný súd dospel po tom, čo uviedol, že „... Žalobca si síce splnil svoju
povinnosť tvrdenia o existencii právneho vzťahu a nároku, ale len v rovine všeobecných
tvrdení o uzatvorených zmluvách a existencii povinnej kolektívnej správy ako aj výške
náhrady škody... 27. Podľa názoru súdu existencia právneho vzťahu medzi stranami alebo
existencia nároku a ich osvedčenie, nevytvára zákonný dôvod nariadenia neodkladného
opatrenia... Žalobca ako predpoklad nariadenia neodkladného opatrenia bol povinný tvrdiť
a osvedčiť, že požadovaným uložením povinnosti žalovanému zložiť do úschovy súdu
peňažnú zábezpeku možno dosiahnuť práve tú ochranu, ktorej sa návrhom domáha. Podľa
názoru súdu žalobca nepreukázal žiadnu z uvedených hmotnoprávnych podmienok pre
nariadenie neodkladného opatrenia... Žalobca odôvodňoval naliehavú potrebu nariadenia
neodkladného opatrenia tým, že žalovaný i naďalej porušuje práva nositeľov autorských
práv zastúpených žalobcom, zjavne v tejto činnosti bude i pokračovať, keďže odmietol so
žalobcom uzatvoriť hromadnú licenčnú zmluvu predloženú žalobcom a sám jej uzatvorenie
nenavrhuje. Týmto vzniká žalobcovi škoda v podobe neuhradených odmien a primeraných
odmien a existuje reálna hrozba, že žalovaný bude v tejto činnosti i naďalej protiprávne
pokračovať. Žalobca podľa súdu v smere odôvodnenia svojho tvrdenia o bezodkladnosti
potreby upraviť pomery so žalovaným neuviedol žiadne konkrétne skutkové okolnosti a tiež
neosvetlil v čom vidí súvislosť medzi v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
navrhovaným uložením povinnosti a tvrdeným porušením práv a nárokov nositeľov
majetkových práv k audiovizuálnym dielam zastúpených žalobcom. Žalobca sa totiž v rámci
navrhovaného neodkladného opatrenia nedomáhal uloženia zdržovacieho výroku (napr.
zdržania sa zásahov žalovaného do majetkových práv k audiovizuálnemu dielu nositeľov,
ktorých zastupuje), ale uloženia povinnosti zložiť peňažnú sumu ako zábezpeku do úschovy,
hoci potrebu tejto navrhovanej úpravy pomerov odôvodňoval práve protiprávnymi zásahmi
do majetkových práv nositeľov, ktorých zastupuje. Medzi odôvodnením potreby úpravy
pomerov strán a navrhovaným neodkladným obsahom neodkladného opatrenia tak súd
nevidí súvislosť. Súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že
navrhovaným uložením povinnosti zložiť do úschovy peňažnú zábezpeku nie je možné
dosiahnuť zamedzenie žalobcom tvrdeného porušovania práva a pokračujúcej nezákonnej
činnosti žalovaného. Preto podľa súdu obsah navrhovaného neodkladného opatrenia nie je
efektívne zvoleným prostriedkom ochrany vo vzťahu ku žalobcom tvrdenému porušovaniu
práv žalovaným, ktorým by žalobca dosiahol zámer tohto návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia.“.
3. Odvolanie sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu krajský súd napadnutým
uznesením ako neprípustné odmietol.
4. Sťažovateľka predovšetkým namieta, že krajský súd neposúdil prípustnosť jej
opravného prostriedku podľa správneho ustanovenia, keď namiesto § 357 písm. d) CSP
posúdil jej odvolanie podľa § 357 písm. k) CSP, t. j. nepríslušnej právnej normy.
Reštriktívny výklad § 357 písm. k) CSP tak pre ňu znamená popretie dvojinštančnosti
konania ako základnej zásady civilného sporového konania. V tejto súvislosti ozrejmuje, že
okresný súd v tejto veci zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia a na túto
situáciu sa preto vzťahuje ustanovenie § 357 písm. d) CSP, na ktoré krajský súd v rozpore
so zákonom neprihliadol.
5. Druhá línia sťažovateľkiných námietok spočíva v jej presvedčení, že návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia spĺňal všetky podmienky pre jeho nariadenie
a okresný súd a v nadväznosti naň i krajský súd (tým, že jej odvolanie odmietol) tento návrh
posúdili negatívne, čím zasiahli do jej práv.
6. Problém, s ktorým sa sťažovateľka obracia na ústavný súd, spočíva v tom, že
podľa jej názoru vo veci konajúce súdy dezinterpretovali účel neodkladného opatrenia
vydávaného vo veciach práva duševného vlastníctva. Poukazuje na to, že úprava
neodkladného opatrenia vo veciach práva duševného vlastníctva (§ 341 a § 342 CSP) je
výsledkom transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/48/ES z 29. apríla
2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva (ďalej len „smernica“). Tvrdí, že
vydaním neodkladného opatrenia podľa § 342 ods. 1 CSP sa nemá zabrániť pokračovaniu
v porušovaní práv duševného vlastníctva, ale podmieniť porušovanie práv zložením záruk
na zabezpečenie odškodnenia. Vo veci konajúce súdy si podľa názoru sťažovateľky
zamieňajú zabezpečenie odškodnenia so zabezpečením výkonu rozhodnutia. Pritom
poukazuje na bod 24 preambuly smernice 2004/48/ES, kde sa výslovne uvádza, že „... v
závislosti od konkrétneho prípadu a ak k tomu oprávňujú okolnosti, opatrenia, postupy a
prostriedky právnej nápravy, ktoré sa majú stanoviť, by nemali zahrňovať zakazujúce
opatrenia zamerané na zabránenie ďalšiemu porušovaniu práv duševného vlastníctva“.
7. Na základe uvedeného je sťažovateľka presvedčená, že okresný súd pri právnom
posúdení veci konal svojvoľne a najmä v rozpore s účelom smernice, pričom toto
pochybenie neodstránil ani krajský súd v konaní o jej opravnom prostriedku, a preto v petite
sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že napadnutým uznesením krajského
súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj právo
na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Okrem vyslovenia
porušenia uvedených práv sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd napadnuté uznesenie
krajského súdu zrušil, aby mu vec vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal náhradu trov
konania.
II.
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a
o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
11. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže
domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v určených prípadoch na inom orgáne.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
15. Vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. k čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru už ústavný súd v minulosti judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1
ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej
republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom
súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07), a preto ich namietané porušenie možno
preskúmavať spoločne.
16. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony,
ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným
záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
17. Ústavný súd najskôr sumarizuje, že okresný súd zamietol návrh sťažovateľky
na nariadenie neodkladného opatrenia, pretože dospel k záveru, že nedostatočne osvedčila
rozhodujúce skutočnosti, ktorými odôvodňovala potrebu jeho nariadenia, ako aj dôvodnosť
nároku vo veci samej. Za tejto situácie nepovažoval za osvedčený hmotnoprávny
predpoklad vydania neodkladného opatrenia a za osvedčenú nepovažoval ani existenciu
potreby upraviť pomery strán alebo obavu z ohrozenia exekúcie. Krajský súd odvolanie
sťažovateľky proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu odmietol bez vecného prejednania
dôvodiac tým, že okresný súd zamietol návrh sťažovateľky na uloženie povinnosti
žalovanému „zložiť do úschovy súdu peňažnú zábezpeku v sume 563 276,10 eur... z dôvodu
ktorého odvolanie žalobcu smeruje proti uzneseniu, proti ktorému nie je (objektívne)
prípustné“.
18. Predmetom sťažnosti sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
krajského súdu je v prvom rade tvrdenie o nesprávnej aplikácii právnej normy (§ 357 CSP)
pri posudzovaní jej odvolania, v čom vidí porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Okrem toho
vyjadruje nesúhlas s výkladom okresného súdu o účele ustanovení Civilného sporového
poriadku pojednávajúcich o nariaďovaní neodkladných opatrení vo veciach práva
duševného vlastníctva (§ 341 a § 342 CSP) a požaduje korekciu tohto výkladu na účel
ustálenia rozhodovacej praxe.
19. Ústavný súd musí prisvedčiť prvej námietke sťažovateľky, že krajský súd
nesprávne aplikoval § 357 CSP. Prípustnosť odvolania podľa ustanovenia § 357 písm. k)
CSP (pod ktoré krajský súd mylne subsumoval odvolanie sťažovateľky), je totiž daná iba
v prípade, ak súd uloží povinnosť zložiť zábezpeku, čo nebol prípad sťažovateľky. V jej
veci okresný súd rozhodol o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia podľa § 342 CSP
tak, že návrh zamietol. Proti takémuto rozhodnutiu je odvolanie prípustné podľa § 357
písm. d), a to bez ohľadu na to, akým spôsobom okresný súd rozhodol, t. j. či návrhu
vyhovel alebo ho zamietol, prípadne návrh odmietol. V tomto smere by sa teda mohlo na
prvý pohľad javiť, že do práv sťažovateľky zasiahnuté bolo.
20. V tejto súvislosti však ústavný súd pripomína, že základné práva na súdnu
ochranu (siedmy oddiel ústavy) sú zásadne „výsledkové“, čo znamená, že im musí
zodpovedať proces ako celok. Skutočnosť, či napadnuté konanie vykazuje znaky
spravodlivého procesu, závisí od celého konania a konečného rozhodnutia všeobecných
súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej
judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok
zo 4. 6. 2002), vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie
posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru. V tomto duchu ústavný súd pristúpil k preskúmaniu rozhodnutia okresného súdu,
ktoré vzhľadom na odmietnutie odvolania sťažovateľky krajským súdom predstavovalo
pre sťažovateľku v istom smere konečné rozhodnutie o jej návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia.
21. V odôvodnení rozhodnutia okresného súdu je apelované na to, že sťažovateľka
nepreukázala, že by zloženie zábezpeky do úschovy súdu na náhradu škody bolo spôsobilé
viesť k zabráneniu porušovania autorských práv (bod 27 uznesenia okresného súdu).
Naopak, namieta, že uvedený názor je nezlučiteľný s účelom smernice.
22. Podľa čl. 9 ods. 1 písm. a) smernice členské štáty zabezpečia, aby súdne orgány
na návrh navrhovateľa mohli vydať proti údajnému porušovateľovi príkaz na vykonanie
predbežného opatrenia s cieľom zabrániť akémukoľvek bezprostrednému porušeniu práva
duševného vlastníctva, alebo zakázať a v prípade potreby s možnosťou uložiť opakovanú
pokutu pri pokračovaní v údajnom porušovaní tohto práva alebo podmieniť také
pokračovanie zložením záruk určených na zabezpečenie odškodnenia vlastníka práv.
23. Z uvedeného vyplýva povinnosť členských štátov zabezpečiť takú kvalitu platnej
právnej úpravy, podľa ktorej by súdne orgány mohli alternatívne vydať príkaz na vykonanie
predbežného opatrenia alebo zakázať porušovanie práva alebo podmieniť pokračovanie
porušovania zložením zábezpeky.
24. Podľa § 341 ods. 1 CSP neodkladným opatrením môže súd nariadiť strane, aby sa
zdržala konania, ktorým ohrozuje alebo porušuje právo duševného vlastníctva.
25. Podľa § 342 ods. 1 CSP navrhovateľ neodkladného opatrenia môže navrhnúť, aby
ten, kto ohrozuje alebo porušuje právo duševného vlastníctva, mohol namiesto zdržania sa
takého konania zložiť zábezpeku do úschovy súdu na náhradu škody alebo inej ujmy
vzniknutej ohrozovaním alebo porušovaním práva duševného vlastníctva. O výške
zábezpeky rozhodne súd uznesením, v ktorom určí výšku zábezpeky, ako aj lehotu, v ktorej
je potrebné zábezpeku zložiť.
26. Ustanovenie § 341 ods. 1 CSP systematicky predchádza ustanoveniu § 342 ods. 1
CSP, podľa ktorého sa sťažovateľka domáha nariadenia zloženia zábezpeky žalovanému.
Z čl. 9 ods. 1 písm. a) smernice nevyplýva povinnosť členského štátu nariadiť súdnym
orgánom povinnosť pri porušovaní práv duševného vlastníctva zvoliť konkrétny postup
riešenia sporu, ale vybaviť ich alternatívnymi prostriedkami na jeho riešenie. Zmysel 9 ods.
1 písm. a) smernice je podľa názoru ústavného súdu treba hľadať viac v preambule
k smernici ako v nekontextovom výňatku predmetného článku.
27. Podľa bodu 10 preambuly k smernici cieľom tejto smernice je priblížiť právne
poriadky tak, aby zabezpečovali vysokú, rovnocennú a jednotnú úroveň ochrany
na vnútornom trhu. Uvedené nadväzuje na potrebu aproximácie legislatívy členských štátov
pre riadne fungovanie vnútorného trhu (bod 9 preambuly k smernici).
28. Výklad okresného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mohla žiadať zamedzenie
porušovania práv, má oporu v platnom znení zákona (§ 341 ods. 1 CSP), a to rešpektuje
účel smernice. Na druhej strane možno súhlasiť s tým, že sťažovateľka môže požadovať
zloženie zábezpeky namiesto zdržania sa porušovania práv duševného vlastníctva (§ 342
ods. 1 CSP). V takom prípade súd nenariadi povinnosť zdržať sa zásahov do práva
duševného vlastníctva, ale uloží strane, proti ktorej návrh smeruje, zložiť do úschovy súdu
zábezpeku na náhradu škody alebo inej ujmy, ktorá by mohla navrhovateľovi vzniknúť.
29. Z uznesenia okresného súdu však vyplýva, že v danej veci nebolo pre súd sporné,
či si sťažovateľka môže vybrať z dvoch možných spôsobov rozhodnutia o neodkladnom
opatrení vo veciach práva duševného vlastníctva (podľa § 341 CSP či podľa § 342 CSP).
Skutkový stav v posudzovanej veci bol taký, že licenčná zmluva so žalovaným uzavretá
nebola, nebola zaplatená ani licenčná odmena a žalovaný si nesplnil ani povinnosť podľa
§ 165 ods. 10 zákona č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon v znení neskorších predpisov (ďalej
len „autorský zákon“) keď štvrťročne neskladal odmeny za použitie predmetov autorskej
ochrany podľa platného a účinného sadzobníka. V prejednávanej veci nedošlo ani k podaniu
žaloby podľa § 165 ods. 8 autorského zákona o určenie obsahu licenčnej zmluvy
a nahradenia vôle ju uzavrieť, uzavretiu dohody so sťažovateľkou ako organizáciou
kolektívnej správy o skladaní finančných prostriedkov na účet sťažovateľky podľa § 165
ods. 9 písm. a) autorského zákona, ak zároveň žalovaný porušuje práva duševného
vlastníctva (šírením káblovou retransmisiou), a ani k preukázaniu skladania finančných
prostriedkov jedným zo spôsobov podľa § 165 ods. 9 písm. b) autorského zákona.
30. Okresný súd na základe uvedeného skutkového stavu vyhodnotil návrh
sťažovateľky na vydanie neodkladného opatrenia za nevhodne zvolený spôsob riešenia
vzniknutej situácie. Argumentoval tým, že za uvedenej situácie nemalo zmysel konanie
žalovaného podmieňovať zložením zábezpeky (vzhľadom na pasivitu žalovaného, čo sa
týka vyriešenia hmotnoprávnych nárokov vyplývajúcich z autorského zákona). Teda aj
potenciálne zloženie zábezpeky hmotnoprávnu situáciu podľa názoru okresného súdu
neriešilo a na iné riešenie vzniknutej situácie efektívnym spôsobom (zamedzenie
porušovaniu práv duševného vlastníctva) ho sťažovateľkou podaný návrh na vydanie
neodkladného opatrenia petitom neoprávňoval.
31. K argumentácii sťažovateľky bodom 24 preambuly smernice ústavný súd uvádza,
že sťažovateľka je názoru, že všeobecné súdy ustálili, že v prípade porušovania práv
duševného vlastníctva má vždy prednosť domáhať sa návrhom na nariadenie neodkladného
opatrenia zdržania sa konania porušovateľa a v prípade podania návrhu na nariadenie
neodkladného opatrenia podľa § 342 ods. 1 CSP (zloženie zábezpeky do úschovy súdu) je
potrebné zo strany navrhovateľa osvedčiť ohrozenie vymožiteľnosti pohľadávky.
32. Podľa názoru sťažovateľky „tento arbitrárny záver odvolacieho súdu je zjavne v
rozpore s bodom 24 preambuly Smernice 2004/48/ES (verzia v slovenskom jazyku, pozn.
ústavného súdu), podľa ktorého v závislosti od konkrétneho prípadu a ak k tomu oprávňujú
okolnosti, opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy, ktoré sa majú stanoviť, by
nemali zahrňovať zakazujúce opatrenia zamerané na zabránenie ďalšiemu porušovaniu
práv duševného vlastníctva“.
33. Podľa bodu 24 preambuly smernice (verzia v českom jazyku) v závislosti na
„konkrétním případě a odůvodňují-li to okolnosti, měla by opatření, řízení a nápravná
opatření zahrnovat zakazující opatření k předcházení dalšímu porušování práv duševního
vlastnictví“.
34. Podľa bodu 24 preambuly smernice (verzia v anglickom jazyku) „depending on
the particular case, and if justified by the circumstances, the measures, procedures and
remedies to be provided for should include prohibitory measures aimed at preventing further
infringements of intellectual property rights“.
35. V uvedených jazykových verziách možno badať chybu v preklade slovenskej
verzie smernice. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie sa nemôže
formulácia použitá v jednej z jazykových verzií ustanovenia práva Únie chápať ako jediný
základ na výklad tohto ustanovenia, prípadne sa nemôže v tejto súvislosti považovať
za ustanovenie, ktoré má prednosť pred inými jazykovými verziami. Ustanovenia práva
Únie sa musia vykladať a uplatňovať jednotným spôsobom pri zohľadnení existujúcich
verzií vo všetkých jazykoch Únie. V prípade rozporu medzi rôznymi jazykovými zneniami
textu práva Únie sa má predmetné ustanovenie vykladať v závislosti od všeobecnej
systematiky a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudok
Kurcums Metal, C 558/11, EU:C:2012:721, bod 48 a citovanú judikatúru).
36. Ústavný súd sa z predloženého uznesenia okresného súdu presvedčil, že jeho
odôvodnenie netrpí takou vadou nelogickosti či nedostatkom dôvodov, aby bol nevyhnutný
zásah ústavného súdu. Napriek nespornému pochybeniu senátu 10Co Krajského súdu
v Bratislave (rovnako ako aj senátu 8Co v odvolacom konaní 8 Co 33/2018 – pozri
uznesenie sp. zn. III. ÚS 209/2018), ktoré treba dôrazne vytknúť, však konanie o návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia ako celok nevykazuje znaky nespravodlivého procesu
do takej miery, aby bolo možné sťažnosti vyhovieť. V tejto súvislosti ústavný súd
pripomína, že rozhodnutie sa zásadne nezrušuje preto, aby sa formálne zopakoval proces
a odstránili formálne vady, ak výsledok konania nemôže priniesť pre sťažovateľa
priaznivejšie rozhodnutie.
37. Ústavný súd s poukazom na uvedené dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
krajského súdu, ktorým (nesprávne) odmietol odvolanie sťažovateľky, neznamená
v konečnom dôsledku porušenie jej ústavných práv. Ani prípadné zrušenie napadnutého
uznesenia ústavným súdom by vzhľadom na obdobné rozhodnutia krajských súdov v iných
veciach sťažovateľky (napr. uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 180/2017
zo 4. augusta 2017, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 248/2017
z 10. augusta 2017, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 275/2017
zo 4. septembra 2017, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co 172/2017-
110 z 20. septembra 2017, uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 395/2017
z 22. novembra 2017, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 Co 373/2017-
153 z 12. decembra 2017, uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 269/2017-71
z 19. decembra 2017), ktoré ústavný súd preskúmaval v konaní o ústavnej sťažnosti (pozri
uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 236/2018, sp. zn. III. ÚS 209/2018), „na výsledku“,
ku ktorému dospel okresný súd, nič nezmenilo.
38. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je totiž iba také
porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné následnou činnosťou všeobecného
súdu napr. v konaní o veci samej (porov. I. ÚS 46/00, III. ÚS 406/2013). Ústavný súd ako
nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa nepovažuje za oprávneného
zasahovať do rozhodnutí o neodkladných opatreniach v prípadoch, kde neodkladné
opatrenia do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (porov.
m. m. IV. ÚS 82/09), resp. kde s ohľadom na charakter konkrétneho rozhodnutia
o neodkladnom opatrení nemôže toto zasiahnuť do základných práv alebo slobôd
účastníkov konania, keďže nemusí zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu
(porov. m. m. III. ÚS 309/2012). Pokiaľ ide o problematiku neodkladných opatrení, Civilný
sporový poriadok umožňuje v prípade zmeny pomerov jednak zrušiť z tohto dôvodu už
nariadené neodkladné opatrenie alebo, naopak, napriek skoršiemu zamietnutiu návrhu na
jeho vydanie dovoľuje ho v prípade zmeny skutkových okolností významných pre
rozhodnutie vydať, pretože takéto skoršie právoplatné rozhodnutie nezakladá prekážku
rozhodnutej veci (§ 329 ods. 3 CSP). Nie je teda vylúčené, aby v prípade zmeny skutkových
okolností významných pre rozhodnutie sťažovateľka znova o vydanie neodkladného
opatrenia požiadala, resp. dosiahla konečnú, definitívnu ochranu rozhodnutím vo veci
samej.
39. Chýba tak možnosť bezprostredného a trvajúceho zásahu, ktorý by mohol mať
vplyv na pozíciu sťažovateľky. Ak je totiž sťažovateľkou namietaný zásah do jej ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv alebo slobôd, potom
musí byť tento zásah výrokom meritórneho rozhodnutia ústavného súdu odstrániteľný.
V danom prípade táto podmienka splnená nie je. Preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
40. O ďalších návrhoch sťažovateľky formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie
napadnutého uznesenia krajského súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady
trov konania) z dôvodu odmietnutia sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. júna 2018