Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 236/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2018

predbežne prerokoval sťažnosti Slovenskej asociácie producentov v audiovízii,

Grösslingová 32, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou AK MS s. r. o.,

Galandova 3, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Miloslav Šimkovič, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 13. júna

2017 (sp. zn. ), uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.

zo 14. júna 2017 (sp. zn. ), uznesením Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo 4. augusta 2017 (sp. zn. ), uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 10. augusta 2017 (sp. zn.

) a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

zo 4. septembra 2017 (sp. zn. ) a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti Slovenskej asociácie producentov v audiovízii vedené na Ústavnom

súde Slovenskej republiky pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti Slovenskej asociácie producentov v audiovízii o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. októbra

2017 (sp. zn. ), 26. októbra 2017 (sp. zn. ) a 28. novembra

2017 (sp. zn. ) doručené sťažnosti Slovenskej asociácie producentov

v audiovízii (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru

uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 13. júna 2017, uznesením

Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej spolu aj „okresné súdy“) sp. zn.

zo 14. júna 2017 (označené uznesenia okresných súdov ďalej spolu aj „napadnuté

rozhodnutia okresných súdov“), uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo 4. augusta 2017, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 10. augusta 2017 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej

spolu aj „krajské súdy“) sp. zn. zo 4. septembra 2017 (označené uznesenia

krajských súdov ďalej spolu aj „napadnuté rozhodnutia krajských súdov“).

Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhmi doručenými

okresným súdom domáhala proti rôznym odporcom vydania neodkladných opatrení,

ktorými navrhovala, aby okresné súdy podľa Civilný

sporový poriadok v rozhodujúcom znení (ďalej aj „“ alebo „CSP“)

nariadili odporcom zložiť zábezpeku do úschovy súdu na náhradu škody alebo inej ujmy

vzniknutej ohrozovaním alebo porušovaním práva duševného vlastníctva.

Okresné súdy návrhy na nariadenie neodkladných opatrení svojimi napadnutými

rozhodnutiami zamietli. Krajské súdy napadnuté rozhodnutia okresných súdov svojimi

napadnutými rozhodnutiami potvrdili.

Sťažovateľka je presvedčená, že návrhy na nariadenie neodkladných opatrení spĺňali

všetky podmienky pre ich nariadenie a okresné súdy napriek tomu tieto návrhy svojvoľne

zamietli.

Problém, s ktorým sa sťažovateľka obracia na ústavný súd, spočíva v tom, že podľa

jej názoru vo veci konajúce súdy dezinterpretovali účel neodkladného opatrenia vydávaného

vo veciach práva duševného vlastníctva. Sťažovateľka poukazuje na to, že úprava

neodkladného opatrenia vo veciach práva duševného vlastníctva ( a )

je výsledkom transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/48/ES

z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva (ďalej len „smernica“).

Sťažovateľka tvrdí, že vydaním neodkladného opatrenia podľa sa

nemá zabrániť pokračovaniu v porušovaní práv duševného vlastníctva, ale podmieniť

porušovanie práv zložením záruk na zabezpečenie odškodnenia. Vo veci konajúce súdy si

podľa názoru sťažovateľky zamieňajú zabezpečenie odškodnenia so zabezpečením výkonu

rozhodnutia.

Sťažovateľka argumentuje: «smernica vo svojom čl. 9 označenom ako predbežné

a preventívne opatrenia v ods. 1 písm. a) pred bodkočiarkou výslovne uvádza: „Členské

štáty zabezpečia, aby súdne orgány na návrh navrhovateľa mohli vydať proti údajnému

porušovateľovi príkaz na vykonanie predbežného opatrenia s cieľom zabrániť akémukoľvek

bezprostrednému porušeniu práva duševného vlastníctva, alebo zakázať v prípade potreby

s možnosťou uložiť opakovanú pokutu pri pokračovaní v údajnom porušovaní tohto práva

alebo podmieniť také pokračovanie zložením záruk určených na zabezpečenie odškodnenia

vlastníka práv.“» V uvedenom článku sťažovateľka zdôrazňuje tú časť, ktorá pojednáva

o podmienení pokračovania porušovania práv duševného vlastníctva zložením záruky

určenej na zabezpečenie odškodnenia vlastníka práv.

Ďalej sťažovateľka poukazuje na a smernice. Použitím

uvedených článkov zdôrazňuje význam odradzujúceho účinku neodkladného opatrenia

vo veciach práva duševného vlastníctva a prednosť aplikácie účelu smernice pred zákonom.

Sťažovateľka ďalej rozvádza, že zákonodarca zaviedol v úpravu, ktorá

podmieňuje pokračovanie v porušovaní práv duševného vlastníctva zložením peňažnej

zábezpeky na odškodnenie vlastníka práv na účet súdu. Zákon má pôsobiť v súlade

s účelom smernice proti porušovateľovi odradzujúco a v prípade, „ak aj po nariadení

neodkladného opatrenia (zloženie zábezpeky za určité obdobie) by bol žalovaný naďalej

nečinný a nebude uhrádzať odmenu a primeranú odmenu pre príslušných nositeľov práv,

ktorých majetkové práva sú zo zákona povinne kolektívne spravované žalobcom, žalobca

má právo podať návrh na nariadenie neodkladného opatrenia v súlade s

aj za prípadné ďalšie obdobie, ak sa pokračuje v porušovaní práv duševného vlastníctva

neuhrádzaním zákonnej odmeny a primeranej náhrady v prospech nositeľov práv

prostredníctvom kolektívneho správcu.

V súlade so smernicou a sa platením poplatkov za užívanie práv

duševného vlastníctva do súdnej úschovy vydaním neodkladného opatrenia odstraňuje

prekážka zákonného obchodu v oblasti súvisiacej s právami vyplývajúcimi z duševného

vlastníctva, spôsobená porušovaním práv ich nositeľa osobami, ktoré ich práva využívajú

bez uhrádzania príslušnej odmeny.“.

Sťažovateľka svoj názor podkladá aj odkazom na ustanovenia

Z. z. Autorský zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „autorský zákon“) a tvrdí, že

„[p]odľa § 165 ods. 9 Autorského zákona používateľ predmetov ochrany, ktoré mali byť

predmetom zmluvy podľa ods. 1 písm. a) až c) t.j. hromadnej licenčnej zmluvy môže

používať až odo dňa podania žaloby používateľom (v spore žalovaný) podľa § 165 ods. 8

Autorského zákona o určení obsahu zmluvy podľa ods. 1 písm. a) až c). Podmienkou

používania predmetov ochrany autorským právom je podľa § 165 ods. 9 Autorského zákona

okrem podania určovacej žaloby podľa § 165 ods. 8 Autorského zákona podľa písm. a)

tohto ustanovenia dohoda s organizáciou kolektívnej správy na ukladaní peňažných

prostriedkov na osobitný účet v banke alebo pobočke zahraničnej banky vedený

organizáciou kolektívnej správy podľa § 169 ods. 6 alebo podľa písm. b) tohto ustanovenia

preukáže organizácii kolektívnej správy záručnou listinou vznik bankovej záruky, notárskou

zápisnicou uloženie peňažných prostriedkov, uznesením súdu prijatie peňažných

prostriedkov do úschovy, zmluvou o vinkulácii peňažných prostriedkov v banke na

zaplatenie peňažných prostriedkov za použitie predmetov ochrany. Žalovaný v konaní

o vydanie neodkladného opatrenia nepreukázali splnene týchto podmienok a svojvoľným

a arbitrárnym výkladom rozhodol 1. Inštančný a následne aj odvolací súd, keď nezobral

do úvahy túto hmotnoprávnu úpravu.“.

Sťažovateľka je toho názoru, že všeobecné súdy (najmä v napadnutých

rozhodnutiach krajských súdov, napr. bod 10 a 11 odôvodnenia uznesenia Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. zo 4. augusta 2017) ustálili, že v prípade porušovania

práv duševného vlastníctva má vždy prednosť domáhať sa návrhom na nariadenie

neodkladného opatrenia zdržania sa konania porušovateľa a v prípade podania návrhu

na nariadenie neodkladného opatrenia podľa (zloženie zábezpeky

do úschovy súdu) je potrebné zo strany navrhovateľa osvedčiť ohrozenie vymožiteľnosti

pohľadávky.

Podľa názoru sťažovateľky „[t]ento arbitrárny záver odvolacieho súdu je zjavne

v rozpore s bodom 24 preambuly Smernice 2004/48/ES, podľa ktorého v závislosti

od konkrétneho prípadu a ak k tomu oprávňujú okolnosti, opatrenia, postupy a prostriedky

právnej nápravy, ktoré sa majú stanoviť, by nemali zahrňovať zakazujúce opatrenia

zamerané na zabránenie ďalšiemu porušovaniu práv duševného vlastníctva.“.

Na základe uvedeného je sťažovateľka presvedčená, že súdy pri právnom posúdení

veci konali v omyle, nedôsledne, urýchlene a svojvoľne a najmä v rozpore s účelom

smernice, pričom napadnutým rozhodnutiam jednotlivo vytýka vadné posúdenie splnenia

podmienok neodkladnosti nariadenia neodkladných opatrení; vadné chápanie účelu

odstránenia porušovania autorských práv a na to nadväzujúci výklad úpravy neodkladných

opatrení v rozpore so smernicou; nesprávne spochybnenie

výšky navrhovanej zábezpeky; iracionalitu osvedčovania obavy z ohrozenia exekúcie pre

nariadenie neodkladného opatrenia (pre posudzovaný prípad); iracionalitu záveru, že

sťažovateľka neosvedčila, že zastupuje konkrétnych autorov audiovizuálnych diel alebo

výrobcov audiovizuálnych záznamov.

Sťažovateľka poukazuje na to, že „je úpravou novou a máme za to,

že dopĺňa a nadväzuje na hmotnoprávnu úpravu v § 165 ods. 8 až 10 autorského zákona

v prípade, ak porušovateľ práv duševného vlastníctva nepostupuje a neplní povinnosti

podľa tejto hmotnoprávnej úpravy, tým porušuje práva spravované sťažovateľom, konkrétne

ide zo strany porušovateľa najmä o neuzavretie licenčnej zmluvy, nepodania žaloby podľa

§ 165 ods. 8 autorského zákona o určenie obsahu licenčnej zmluvy a nahradenia vôle ju

uzavrieť, neuzavretie dohody so sťažovateľom ako OKS (organizácia kolektívnej správy,

pozn.) o skladaní finančných prostriedkov na účet sťažovateľa podľa § 165 ods. 9 písm. a)

autorského zákona ak zároveň žalovaný porušuje práva duševného vlastníctva (šírením

káblovou retransmisiou) a ani nepreukázanie skladania finančných prostriedkov jedným

so spôsobov podľa § 165 ods. 9 písm. b) autorského zákona.“.

Záverom sťažovateľka zdôrazňuje, „že k osobitnej úprave a najmä výkladu lex

specialis ustanovení a 342 neexistuje ani žiadna ustálená rozhodovacia prax

najvyšších súdnych autorít. Neodkladné opatrenie podľa dáva

sťažovateľovi jediný nástroj na zabezpečenie porušovanej povinnosti žalovaného podľa

§ 165 ods. 9 z niektorej z foriem peňažnej zábezpeky podľa § 165 ods. 9 AZ, a to zložiť

zábezpeku prostredníctvom neodkladného opatrenia. Ide o legitímny (v uvedenej veci podľa

skutkového a právneho stavu zároveň jediný možný) zákonný nástroj v prospech sťažovateľa

osobitne zaradený do úpravy v rámci transpozície Smernice

Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/48/ES z 29.4.2004 o vymožiteľnosti práv duševného

vlastníctva, v rámci medzinárodných záväzkov SR. Už len vyššie uvedené skutočnosti

zakladajú dôvodnosť prerokovania tejto sťažnosti Ústavným súdom SR.“.

Ústavný súd pre potrebu rozhodnutia o veci nerozlišuje, ktoré námietky sťažovateľky

smerujú len proti rozhodnutiam okresných súdov a ktoré len proti rozhodnutiam krajských

súdov, pretože sťažovateľka postupom krajských súdov vytýka simplexné stotožnenie sa

s názormi okresných súdov, čím malo dôjsť k porušeniu v záhlaví tohto rozhodnutia

označených (totožných) práv.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 13. júna

2017, uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo 14. júna 2017,

uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo 4. augusta 2017,

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 10. augusta 2017

a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo 4. septembra

2017 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 listiny, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na

účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutia okresných

súdov a napadnuté rozhodnutia krajských súdov zrušil, aby vec vrátil na ďalšie konanie

a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K spojeniu vecí vedených pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn.

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

.

V zmysle prvej vety v záujme hospodárnosti konania súd spojí

na spoločné konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo

sa týkajú tých istých strán.

Zo spisov ústavného súdu sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

vyplýva, že predmet sťažností vecne súvisí, sťažovateľka napáda porušenie

tých istých práv v porovnateľných konaniach s rovnakým procesným postupom, výsledkom

a obdobným odôvodnením rozhodnutia. Prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe

sťažovateľky, jej právneho zástupcu a totožnosť námietok uvádzaných v jednotlivých

sťažnostiach, rozhodol ústavný súd, aplikujúc v spojení

s , tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

K sťažnostiam samotným (bod 2 výroku tohto uznesenia)

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosti sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia ich prijatiu na ďalšie

konanie.

K napadnutým rozhodnutiam okresných súdov

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresných súdov, ústavný súd poukazuje

na princíp subsidiarity podľa , z ktorého vyplýva, že právomoc

ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný

súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté rozhodnutia

okresných súdov, keďže ich už meritórne preskúmali na základe odvolania krajské súdy,

ktoré boli oprávnené a zároveň povinné poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutým

rozhodnutiam okresných súdov podľa odmietol

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, ).

K napadnutým rozhodnutiam krajských súdov

Predmetom sťažnosti je tvrdenie o nesprávnosti výkladu účelu ustanovení Civilného

sporového poriadku pojednávajúcich o nariaďovaní neodkladných opatrení vo veciach

práva duševného vlastníctva ( a ) a požiadavka na korekciu výkladu, čím by

mala byť ustálená rozhodovacia prax.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

Vzhľadom na predmet sporu pred všeobecnými súdmi je v sťažovateľkiných veciach

potrebné poukázať na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa neodkladných opatrení

(predtým „predbežných opatrení“ v zmysle ). Ústavný súd

už vo veciach sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. (ako

príklad ústavný súd poukázal len na najnovšie rozhodnutia) mutatis mutandis uviedol, že

rozhodovanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia možno považovať za súčasť

základného práva na súdnu ochranu podľa . Posúdenie podmienok

na nariadenie neodkladného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142

). Aj v konaniach, v rámci ktorých všeobecný súd rozhoduje o neodkladných

opatreniach, musia byť dodržané minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom

spravodlivého procesu. To znamená, že takéto rozhodnutie musí obsahovať výrok, ktorý je

koncentrovaným vyjadrením odôvodnenia právneho názoru všeobecného súdu.

Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie,

ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné následnou činnosťou všeobecného súdu napr.

v konaní o veci samej (porov. , ).

Ústavný súd si uvedomuje rozdielnosť bývalej právnej úpravy predbežných opatrení

a súčasnej právnej úpravy neodkladných opatrení. Inak povedané, prijatím Civilného

sporového poriadku sa zmenila koncepcia právnej úpravy predbežných opatrení podľa

, podľa ktorej bolo cieľom predbežných opatrení dočasne

upraviť pomery účastníkov konania a následne rozhodnúť vo veci samej, resp. cieľom bolo

eliminovať ohrozenie budúcej exekúcie. Nová právna úprava upúšťa od doterajšej

koncepcie predbežnosti poskytovanej ochrany, pretože po nariadení navrhovaných opatrení

nemusí nevyhnutne nasledovať konanie vo veci samej. Podľa môže súd

pri nariadení neodkladného opatrenia pred začatím konania vo výroku uznesenia uložiť

navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej. Ak je predpoklad, že

neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami, súd túto

povinnosť neuloží. Nová právna úprava pripúšťa nariadenie neodkladného opatrenia,

ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej ( ), na rozdiel

od úpravy podľa , pri ktorej dočasnosť predbežných opatrení

vylučovala možnosť takého výroku, ktorý by bol obsahovo totožný s výrokom vo veci

samej.

Súd môže tiež určiť, že neodkladné opatrenie bude trvať len po určený čas (§ 330

ods. 1 ). Neodkladné opatrenie zanikne, ak uplynul čas, na ktorý bolo nariadené (

).

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) sa tak

nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o neodkladných opatreniach

v prípadoch, kde neodkladné opatrenia do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú

konečným spôsobom (porov. m. m. ), resp. kde s ohľadom na charakter

konkrétneho rozhodnutia o neodkladnom opatrení nemôže toto zasiahnuť do základných

práv alebo slobôd účastníkov konania, keďže nemusí zodpovedať konečnému meritórnemu

rozhodnutiu (porov. m. m. ).

V odôvodnení napadnutých rozhodnutí okresných súdov a krajských súdov je

apelované na to, že sťažovateľka nepreukázala, že by zloženie zábezpeky do úschovy súdu

na náhradu škody bolo spôsobilé viesť k zabráneniu porušovania autorských práv (bod 12

uznesenia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 13. júna 2017; bod 24

uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. zo 14. júna 2017; bod 7.1

uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. zo 4. septembra 2017).

V uvedenom kontexte je dôvodené tým, že „[s] poukazom na vyššie uvedené dospel

odvolací súd k záveru, že navrhovaným neodkladným opatrením žalobca nesleduje účel -

legitímny cieľ, pre ktorý bola uvedená právna úprava prijatá, a to zamedzenie

pokračovania v porušovaní práv duševného vlastníctva a zabezpečenie vymožiteľnosti

nárokov vyplývajúcich z porušenia práv duševného vlastníctva, keď zloženia zábezpeky sa

možno domáhať popri uložení povinnosti rušiteľovi - žalovanému, zdržať sa pokračovania

v protiprávnom konaní, a je potom na žalovanom, ktorú z alternatív si zvolí; teda, či nebude

pokračovať v neoprávnenom zasahovaní do práv duševného vlastníctva, ktorým hrozí vznik

ďalšej škody alebo inej ujmy alebo v ňom bude pokračovať s tým, že zloží zábezpeku

na pokrytie škody alebo inej ujmy, ktorej vznik hrozí pokračovaním v tejto činnosti.

Neodkladným opatrením vo veciach práv duševného vlastníctva sa tak má prednostne

zamedziť rušiteľovi v pokračovaní konania, ktorým porušuje alebo ohrozuje práva

duševného vlastníctva; čím sa súčasne zamedzí aj vzniku ďalšej hroziacej škody alebo inej

ujmy, s možnosťou podmienenia pokračovania v tejto činnosti zložením kaucie na

zabezpečenie vymožiteľnosti hroziacej škody alebo inej ujmy. Žalobca argumentoval

pokračovaním žalovaného v porušovaní autorských práv, avšak uloženia povinnosti

žalovanému zdržať sa porušovania práv sa už nedomáhal, a preto správne konštatoval súd

prvej inštancie, že pokiaľ žalobca sleduje neodkladným opatrením odstránenie porušovania

autorských práv, toto nemožno navrhovaným neodkladným opatrením dosiahnuť a tvrdené

porušovanie autorských práv žalovaným bude aj po nariadení neodkladného opatrenia

pokračovať.“ (ako príklad je uvedený výňatok z uznesenia Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. zo 4. augusta 2017).

Sťažovateľka, naopak, apeluje na to, že uvedený názor je nezlučiteľný s účelom

smernice.

Podľa čl. 9 ods. 1 písm. a) smernice členské štáty zabezpečia, aby súdne orgány

na návrh navrhovateľa mohli vydať proti údajnému porušovateľovi príkaz na vykonanie

predbežného opatrenia s cieľom zabrániť akémukoľvek bezprostrednému porušeniu práva

duševného vlastníctva alebo zakázať a v prípade potreby s možnosťou uložiť opakovanú

pokutu pri pokračovaní v údajnom porušovaní tohto práva alebo podmieniť také

pokračovanie zložením záruk určených na zabezpečenie odškodnenia vlastníka práv.

Z uvedeného vyplýva povinnosť členských štátov zabezpečiť takú kvalitu platnej

právnej úpravy, podľa ktorej by súdne orgány mohli alternatívne vydať príkaz na vykonanie

predbežného opatrenia alebo zakázať porušovanie práva alebo podmieniť pokračovanie

porušovania zložením zábezpeky.

Podľa neodkladným opatrením môže súd nariadiť strane, aby sa

zdržala konania, ktorým ohrozuje alebo porušuje právo duševného vlastníctva.

Ustanovenie systematicky predchádza , podľa

ktorého sa sťažovateľka domáha nariadenia zloženia zábezpeky žalovanému. Z čl. 9 ods. 1

písm. a) smernice nevyplýva povinnosť členského štátu nariadiť súdnym orgánom

povinnosť pri porušovaní práv duševného vlastníctva zvoliť konkrétny postup riešenia

sporu, ale vybaviť ich alternatívnymi prostriedkami na jeho riešenie. Zmysel čl. 9 ods. 1

písm. a) smernice je podľa názoru ústavného súdu potrebné hľadať viac v preambule

k smernici ako v nekontextovom výňatku predmetného článku.

Podľa bodu 10 preambuly k smernici cieľom tejto smernice je priblížiť právne

poriadky tak, aby zabezpečovali vysokú, rovnocennú a jednotnú úroveň ochrany

na vnútornom trhu. Uvedené nadväzuje na potrebu aproximácie legislatívy členských štátov

pre riadne fungovanie vnútorného trhu (bod 9 preambuly k smernici).

Výklad všeobecných súdov, podľa ktorého sťažovateľka mohla žiadať zamedzenie

porušovania práv, má oporu v platnom znení zákona ( ), a to rešpektuje

účel smernice. Na druhej strane možno súhlasiť aj s tým, že sťažovateľka môže požadovať

zloženie zábezpeky namiesto zdržania sa porušovania práv duševného vlastníctva (§ 342

ods. 1 ). Zo sťažností však vyplýva, že skutkový stav bol v posudzovaných veciach

taký, že licenčná zmluva so žalovaným uzavretá nebola, nebola zaplatená ani licenčná

odmena a žalovaný si nesplnil ani povinnosť podľa § 165 ods. 10 autorského zákona, keď

štvrťročne neskladal odmeny za použitie predmetov autorskej ochrany podľa platného

a účinného sadzobníka. Sama sťažovateľka poukazuje na to, že v prejednávaných veciach

nedošlo ani k podaniu žaloby podľa § 165 ods. 8 autorského zákona o určenie obsahu

licenčnej zmluvy a nahradenia vôle ju uzavrieť, uzavretiu dohody so sťažovateľkou ako

organizáciou kolektívnej správy o skladaní finančných prostriedkov na účet sťažovateľky

podľa § 165 ods. 9 písm. a) autorského zákona, ak zároveň žalovaný porušuje práva

duševného vlastníctva (šírením káblovou retransmisiou), a ani k preukázaniu skladania

finančných prostriedkov jedným zo spôsobov podľa § 165 ods. 9 písm. b) autorského

zákona.

Všeobecné súdy na základe uvedeného skutkového stavu v prejednávaných veciach

hodnotili návrhy sťažovateľky na vydanie neodkladných opatrení za nevhodne zvolený

spôsob riešenia vzniknutej situácie. Argumentovali tým, že za uvedenej situácie nemalo

zmysel konanie žalovaného podmieňovať zložením záruky (vzhľadom na pasivitu

žalovaného týkajúcu sa vyriešenia hmotnoprávnych nárokov vyplývajúcich z autorského

zákona). Teda aj potenciálne zloženie záruky hmotnoprávnu situáciu podľa názoru

všeobecných súdov neriešilo a na iné riešenie vzniknutej situácie efektívnym spôsobom

(zamedzenie porušovaniu práv duševného vlastníctva) ich sťažovateľkou podané návrhy

na vydanie neodkladných opatrení petitom neoprávňovali.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajských súdov netrpia vadou nelogickosti či

nedostatkom dôvodov. Ústavný súd nenašiel v predmetných rozhodnutiach pochybenia,

ktoré by ho oprávňovali do nich zasiahnuť.

Skutočnosť, že sa sťažovateľka so závermi všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže

sama osebe založiť odôvodnenosť ústavnej sťažnosti (m. m. ).

Ústavný súd dodáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru

všeobecných súdov (m. m. , , ).

Čo sa týka argumentácie bodom 24 preambuly smernice, ústavný súd uvádza, že

sťažovateľka je toho názoru, že všeobecné súdy (najmä v napadnutých rozhodnutiach

krajských súdov, napr. bod 10 a 11 odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. zo 4. augusta 2017) ustálili, že v prípade porušovania práv duševného

vlastníctva má vždy prednosť domáhať sa návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia

zdržania sa konania porušovateľa a v prípade podania návrhu na nariadenie neodkladného

opatrenia podľa (zloženie zábezpeky do úschovy súdu) je potrebné

zo strany navrhovateľa osvedčiť ohrozenie vymožiteľnosti pohľadávky.

Podľa názoru sťažovateľky „[t]ento arbitrárny záver odvolacieho súdu je zjavne

v rozpore s bodom 24 preambuly Smernice 2004/48/ES (verzia v slovenskom jazyku,

pozn.), podľa ktorého v závislosti od konkrétneho prípadu a ak k tomu oprávňujú okolnosti,

opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy, ktoré sa majú stanoviť, by nemali

zahrňovať zakazujúce opatrenia zamerané na zabránenie ďalšiemu porušovaniu práv

duševného vlastníctva.“.

Podľa bodu 24 preambuly smernice (verzia v českom jazyku, pozn.) „v závislosti

na konkrétním případě a odůvodňují-li to okolnosti, měla by opatření, řízení a nápravná

opatření zahrnovat zakazující opatření k předcházení dalšímu porušování práv duševního

vlastnictví“.

Podľa bodu 24 preambuly smernice (verzia v anglickom jazyku, pozn.) „depending

on the particular case, and if justified by the circumstances, the measures, procedures and

remedies to be provided for should include prohibitory measures aimed at preventing further

infringements of intellectual property rights“.

V uvedených jazykových verziách možno badať chybu v preklade slovenskej verzie

smernice. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie sa nemôže formulácia

použitá v jednej z jazykových verzií ustanovenia práva Únie chápať ako jediný základ

na výklad tohto ustanovenia, prípadne sa nemôže v tejto súvislosti považovať

za ustanovenie, ktoré má prednosť pred inými jazykovými verziami. Ustanovenia práva

Únie sa musia vykladať a uplatňovať jednotným spôsobom pri zohľadnení existujúcich

verzií vo všetkých jazykoch Únie. V prípade rozporu medzi rôznymi jazykovými zneniami

textu práva Únie sa má predmetné ustanovenie vykladať v závislosti od všeobecnej

systematiky a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudok

Kurcums Metal, C-558/11, EU:C:2012:721, bod 48 a citovanú judikatúru).

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutým

rozhodnutiam krajských súdov odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

O ďalších návrhoch sťažovateľky formulovaných v sťažnostných petitoch (zrušenie

napadnutých rozhodnutí okresných súdov a napadnutých rozhodnutí krajských súdov,

vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania) z dôvodu odmietnutia

sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2018