Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 30 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (35)II. ÚS 236/2018
PDF · 285.86 KB
No categories available
II. ÚS 236/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2018
predbežne prerokoval sťažnosti Slovenskej asociácie producentov v audiovízii,
Grösslingová 32, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou AK MS s. r. o.,
Galandova 3, Bratislava, v mene ktorej koná advokát JUDr. Miloslav Šimkovič, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 7 Ca 2/2017 z 13. júna
2017 (sp. zn. Rvp 1930/2017), uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
13 Ca 12/2017 zo 14. júna 2017 (sp. zn. Rvp 1976/2017), uznesením Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 8 Co 180/2017 zo 4. augusta 2017 (sp. zn. Rvp 1930/2017), uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 248/2017 z 10. augusta 2017 (sp. zn.
Rvp 1976/2017) a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 275/2017
zo 4. septembra 2017 (sp. zn. Rvp 2203/2017) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti Slovenskej asociácie producentov v audiovízii vedené na Ústavnom
súde Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 1930/2017, sp. zn. Rvp 1976/2017 a sp. zn.
Rvp 2203/2017 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti Slovenskej asociácie producentov v audiovízii o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. októbra
2017 (sp. zn. Rvp 1930/2017), 26. októbra 2017 (sp. zn. Rvp 1976/2017) a 28. novembra
2017 (sp. zn. Rvp 2203/2017) doručené sťažnosti Slovenskej asociácie producentov
v audiovízii (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru
uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 7 Ca 2/2017 z 13. júna 2017, uznesením
Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej spolu aj „okresné súdy“) sp. zn. 13 Ca 12/2017
zo 14. júna 2017 (označené uznesenia okresných súdov ďalej spolu aj „napadnuté
rozhodnutia okresných súdov“), uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
8 Co 180/2017 zo 4. augusta 2017, uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
12 Co 248/2017 z 10. augusta 2017 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej
spolu aj „krajské súdy“) sp. zn. 12 Co 275/2017 zo 4. septembra 2017 (označené uznesenia
krajských súdov ďalej spolu aj „napadnuté rozhodnutia krajských súdov“).
Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhmi doručenými
okresným súdom domáhala proti rôznym odporcom vydania neodkladných opatrení,
ktorými navrhovala, aby okresné súdy podľa § 342 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok v rozhodujúcom znení (ďalej aj „Civilný sporový poriadok“ alebo „CSP“)
nariadili odporcom zložiť zábezpeku do úschovy súdu na náhradu škody alebo inej ujmy
vzniknutej ohrozovaním alebo porušovaním práva duševného vlastníctva.
Okresné súdy návrhy na nariadenie neodkladných opatrení svojimi napadnutými
rozhodnutiami zamietli. Krajské súdy napadnuté rozhodnutia okresných súdov svojimi
napadnutými rozhodnutiami potvrdili.
Sťažovateľka je presvedčená, že návrhy na nariadenie neodkladných opatrení spĺňali
všetky podmienky pre ich nariadenie a okresné súdy napriek tomu tieto návrhy svojvoľne
zamietli.
Problém, s ktorým sa sťažovateľka obracia na ústavný súd, spočíva v tom, že podľa
jej názoru vo veci konajúce súdy dezinterpretovali účel neodkladného opatrenia vydávaného
vo veciach práva duševného vlastníctva. Sťažovateľka poukazuje na to, že úprava
neodkladného opatrenia vo veciach práva duševného vlastníctva (§ 341 a § 342 CSP)
je výsledkom transpozície smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/48/ES
z 29. apríla 2004 o vymožiteľnosti práv duševného vlastníctva (ďalej len „smernica“).
Sťažovateľka tvrdí, že vydaním neodkladného opatrenia podľa § 342 ods. 1 CSP sa
nemá zabrániť pokračovaniu v porušovaní práv duševného vlastníctva, ale podmieniť
porušovanie práv zložením záruk na zabezpečenie odškodnenia. Vo veci konajúce súdy si
podľa názoru sťažovateľky zamieňajú zabezpečenie odškodnenia so zabezpečením výkonu
rozhodnutia.
Sťažovateľka argumentuje: «smernica vo svojom čl. 9 označenom ako predbežné
a preventívne opatrenia v ods. 1 písm. a) pred bodkočiarkou výslovne uvádza: „Členské
štáty zabezpečia, aby súdne orgány na návrh navrhovateľa mohli vydať proti údajnému
porušovateľovi príkaz na vykonanie predbežného opatrenia s cieľom zabrániť akémukoľvek
bezprostrednému porušeniu práva duševného vlastníctva, alebo zakázať v prípade potreby
s možnosťou uložiť opakovanú pokutu pri pokračovaní v údajnom porušovaní tohto práva
alebo podmieniť také pokračovanie zložením záruk určených na zabezpečenie odškodnenia
vlastníka práv.“» V uvedenom článku sťažovateľka zdôrazňuje tú časť, ktorá pojednáva
o podmienení pokračovania porušovania práv duševného vlastníctva zložením záruky
určenej na zabezpečenie odškodnenia vlastníka práv.
Ďalej sťažovateľka poukazuje na čl. 3 ods. 1 CSP a čl. 3 ods. 2 smernice. Použitím
uvedených článkov zdôrazňuje význam odradzujúceho účinku neodkladného opatrenia
vo veciach práva duševného vlastníctva a prednosť aplikácie účelu smernice pred zákonom.
Sťažovateľka ďalej rozvádza, že zákonodarca zaviedol v § 342 CSP úpravu, ktorá
podmieňuje pokračovanie v porušovaní práv duševného vlastníctva zložením peňažnej
zábezpeky na odškodnenie vlastníka práv na účet súdu. Zákon má pôsobiť v súlade
s účelom smernice proti porušovateľovi odradzujúco a v prípade, „ak aj po nariadení
neodkladného opatrenia (zloženie zábezpeky za určité obdobie) by bol žalovaný naďalej
nečinný a nebude uhrádzať odmenu a primeranú odmenu pre príslušných nositeľov práv,
ktorých majetkové práva sú zo zákona povinne kolektívne spravované žalobcom, žalobca
má právo podať návrh na nariadenie neodkladného opatrenia v súlade s § 342 ods. 1 CSP
aj za prípadné ďalšie obdobie, ak sa pokračuje v porušovaní práv duševného vlastníctva
neuhrádzaním zákonnej odmeny a primeranej náhrady v prospech nositeľov práv
prostredníctvom kolektívneho správcu.
V súlade so smernicou a § 342 ods. 1 CSP sa platením poplatkov za užívanie práv
duševného vlastníctva do súdnej úschovy vydaním neodkladného opatrenia odstraňuje
prekážka zákonného obchodu v oblasti súvisiacej s právami vyplývajúcimi z duševného
vlastníctva, spôsobená porušovaním práv ich nositeľa osobami, ktoré ich práva využívajú
bez uhrádzania príslušnej odmeny.“.
Sťažovateľka svoj názor podkladá aj odkazom na ustanovenia zákona č. 185/2015
Z. z. Autorský zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „autorský zákon“) a tvrdí, že
„[p]odľa § 165 ods. 9 Autorského zákona používateľ predmetov ochrany, ktoré mali byť
predmetom zmluvy podľa ods. 1 písm. a) až c) t.j. hromadnej licenčnej zmluvy môže
používať až odo dňa podania žaloby používateľom (v spore žalovaný) podľa § 165 ods. 8
Autorského zákona o určení obsahu zmluvy podľa ods. 1 písm. a) až c). Podmienkou
používania predmetov ochrany autorským právom je podľa § 165 ods. 9 Autorského zákona
okrem podania určovacej žaloby podľa § 165 ods. 8 Autorského zákona podľa písm. a)
tohto ustanovenia dohoda s organizáciou kolektívnej správy na ukladaní peňažných
prostriedkov na osobitný účet v banke alebo pobočke zahraničnej banky vedený
organizáciou kolektívnej správy podľa § 169 ods. 6 alebo podľa písm. b) tohto ustanovenia
preukáže organizácii kolektívnej správy záručnou listinou vznik bankovej záruky, notárskou
zápisnicou uloženie peňažných prostriedkov, uznesením súdu prijatie peňažných
prostriedkov do úschovy, zmluvou o vinkulácii peňažných prostriedkov v banke na
zaplatenie peňažných prostriedkov za použitie predmetov ochrany. Žalovaný v konaní
o vydanie neodkladného opatrenia nepreukázali splnene týchto podmienok a svojvoľným
a arbitrárnym výkladom rozhodol 1. Inštančný a následne aj odvolací súd, keď nezobral
do úvahy túto hmotnoprávnu úpravu.“.
Sťažovateľka je toho názoru, že všeobecné súdy (najmä v napadnutých
rozhodnutiach krajských súdov, napr. bod 10 a 11 odôvodnenia uznesenia Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 8 Co 180/2017 zo 4. augusta 2017) ustálili, že v prípade porušovania
práv duševného vlastníctva má vždy prednosť domáhať sa návrhom na nariadenie
neodkladného opatrenia zdržania sa konania porušovateľa a v prípade podania návrhu
na nariadenie neodkladného opatrenia podľa § 342 ods. 1 CSP (zloženie zábezpeky
do úschovy súdu) je potrebné zo strany navrhovateľa osvedčiť ohrozenie vymožiteľnosti
pohľadávky.
Podľa názoru sťažovateľky „[t]ento arbitrárny záver odvolacieho súdu je zjavne
v rozpore s bodom 24 preambuly Smernice 2004/48/ES, podľa ktorého v závislosti
od konkrétneho prípadu a ak k tomu oprávňujú okolnosti, opatrenia, postupy a prostriedky
právnej nápravy, ktoré sa majú stanoviť, by nemali zahrňovať zakazujúce opatrenia
zamerané na zabránenie ďalšiemu porušovaniu práv duševného vlastníctva.“.
Na základe uvedeného je sťažovateľka presvedčená, že súdy pri právnom posúdení
veci konali v omyle, nedôsledne, urýchlene a svojvoľne a najmä v rozpore s účelom
smernice, pričom napadnutým rozhodnutiam jednotlivo vytýka vadné posúdenie splnenia
podmienok neodkladnosti nariadenia neodkladných opatrení; vadné chápanie účelu
odstránenia porušovania autorských práv a na to nadväzujúci výklad úpravy neodkladných
opatrení Civilného sporového poriadku v rozpore so smernicou; nesprávne spochybnenie
výšky navrhovanej zábezpeky; iracionalitu osvedčovania obavy z ohrozenia exekúcie pre
nariadenie neodkladného opatrenia (pre posudzovaný prípad); iracionalitu záveru, že
sťažovateľka neosvedčila, že zastupuje konkrétnych autorov audiovizuálnych diel alebo
výrobcov audiovizuálnych záznamov.
Sťažovateľka poukazuje na to, že § 342 ods. 1 CSP „je úpravou novou a máme za to,
že dopĺňa a nadväzuje na hmotnoprávnu úpravu v § 165 ods. 8 až 10 autorského zákona
v prípade, ak porušovateľ práv duševného vlastníctva nepostupuje a neplní povinnosti
podľa tejto hmotnoprávnej úpravy, tým porušuje práva spravované sťažovateľom, konkrétne
ide zo strany porušovateľa najmä o neuzavretie licenčnej zmluvy, nepodania žaloby podľa
§ 165 ods. 8 autorského zákona o určenie obsahu licenčnej zmluvy a nahradenia vôle ju
uzavrieť, neuzavretie dohody so sťažovateľom ako OKS (organizácia kolektívnej správy,
pozn.) o skladaní finančných prostriedkov na účet sťažovateľa podľa § 165 ods. 9 písm. a)
autorského zákona ak zároveň žalovaný porušuje práva duševného vlastníctva (šírením
káblovou retransmisiou) a ani nepreukázanie skladania finančných prostriedkov jedným
so spôsobov podľa § 165 ods. 9 písm. b) autorského zákona.“.
Záverom sťažovateľka zdôrazňuje, „že k osobitnej úprave a najmä výkladu lex
specialis ustanovení § 341 a 342 CSP neexistuje ani žiadna ustálená rozhodovacia prax
najvyšších súdnych autorít. Neodkladné opatrenie podľa § 342 ods. 1 CSP dáva
sťažovateľovi jediný nástroj na zabezpečenie porušovanej povinnosti žalovaného podľa
§ 165 ods. 9 z niektorej z foriem peňažnej zábezpeky podľa § 165 ods. 9 AZ, a to zložiť
zábezpeku prostredníctvom neodkladného opatrenia. Ide o legitímny (v uvedenej veci podľa
skutkového a právneho stavu zároveň jediný možný) zákonný nástroj v prospech sťažovateľa
osobitne zaradený do úpravy civilného sporového poriadku v rámci transpozície Smernice
Európskeho parlamentu a Rady č. 2004/48/ES z 29.4.2004 o vymožiteľnosti práv duševného
vlastníctva, v rámci medzinárodných záväzkov SR. Už len vyššie uvedené skutočnosti
zakladajú dôvodnosť prerokovania tejto sťažnosti Ústavným súdom SR.“.
Ústavný súd pre potrebu rozhodnutia o veci nerozlišuje, ktoré námietky sťažovateľky
smerujú len proti rozhodnutiam okresných súdov a ktoré len proti rozhodnutiam krajských
súdov, pretože sťažovateľka postupom krajských súdov vytýka simplexné stotožnenie sa
s názormi okresných súdov, čím malo dôjsť k porušeniu v záhlaví tohto rozhodnutia
označených (totožných) práv.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 7 Ca 2/2017 z 13. júna
2017, uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 13 Ca 12/2017 zo 14. júna 2017,
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 180/2017 zo 4. augusta 2017,
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 248/2017 z 10. augusta 2017
a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 275/2017 zo 4. septembra
2017 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na
účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutia okresných
súdov a napadnuté rozhodnutia krajských súdov zrušil, aby vec vrátil na ďalšie konanie
a aby sťažovateľke priznal náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K spojeniu vecí vedených pod sp. zn. Rvp 1930/2017, sp. zn. Rvp 1976/2017
a sp. zn. Rvp 2203/2017
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
V zmysle § 166 ods. 1 prvej vety CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí
na spoločné konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo
sa týkajú tých istých strán.
Zo spisov ústavného súdu sp. zn. Rvp 1930/2017, sp. zn. Rvp 1976/2017 a sp. zn.
Rvp 2203/2017 vyplýva, že predmet sťažností vecne súvisí, sťažovateľka napáda porušenie
tých istých práv v porovnateľných konaniach s rovnakým procesným postupom, výsledkom
a obdobným odôvodnením rozhodnutia. Prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe
sťažovateľky, jej právneho zástupcu a totožnosť námietok uvádzaných v jednotlivých
sťažnostiach, rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení
s § 166 ods. 1 CSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
K sťažnostiam samotným (bod 2 výroku tohto uznesenia)
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosti sťažovateľky a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia ich prijatiu na ďalšie
konanie.
K napadnutým rozhodnutiam okresných súdov
Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresných súdov, ústavný súd poukazuje
na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc
ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný
súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať napadnuté rozhodnutia
okresných súdov, keďže ich už meritórne preskúmali na základe odvolania krajské súdy,
ktoré boli oprávnené a zároveň povinné poskytnúť sťažovateľke ochranu jej právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutým
rozhodnutiam okresných súdov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05,
IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).
K napadnutým rozhodnutiam krajských súdov
Predmetom sťažnosti je tvrdenie o nesprávnosti výkladu účelu ustanovení Civilného
sporového poriadku pojednávajúcich o nariaďovaní neodkladných opatrení vo veciach
práva duševného vlastníctva (§ 341 a § 342 CSP) a požiadavka na korekciu výkladu, čím by
mala byť ustálená rozhodovacia prax.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
Vzhľadom na predmet sporu pred všeobecnými súdmi je v sťažovateľkiných veciach
potrebné poukázať na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa neodkladných opatrení
(predtým „predbežných opatrení“ v zmysle Občianskeho súdneho poriadku). Ústavný súd
už vo veciach sp. zn. II. ÚS 741/2017, sp. zn. II. ÚS 447/2017, sp. zn. II. ÚS 340/2015 (ako
príklad ústavný súd poukázal len na najnovšie rozhodnutia) mutatis mutandis uviedol, že
rozhodovanie o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia možno považovať za súčasť
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Posúdenie podmienok
na nariadenie neodkladného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142
ústavy). Aj v konaniach, v rámci ktorých všeobecný súd rozhoduje o neodkladných
opatreniach, musia byť dodržané minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom
spravodlivého procesu. To znamená, že takéto rozhodnutie musí obsahovať výrok, ktorý je
koncentrovaným vyjadrením odôvodnenia právneho názoru všeobecného súdu.
Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie,
ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné následnou činnosťou všeobecného súdu napr.
v konaní o veci samej (porov. I. ÚS 46/00, III. ÚS 406/2013).
Ústavný súd si uvedomuje rozdielnosť bývalej právnej úpravy predbežných opatrení
a súčasnej právnej úpravy neodkladných opatrení. Inak povedané, prijatím Civilného
sporového poriadku sa zmenila koncepcia právnej úpravy predbežných opatrení podľa
Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorej bolo cieľom predbežných opatrení dočasne
upraviť pomery účastníkov konania a následne rozhodnúť vo veci samej, resp. cieľom bolo
eliminovať ohrozenie budúcej exekúcie. Nová právna úprava upúšťa od doterajšej
koncepcie predbežnosti poskytovanej ochrany, pretože po nariadení navrhovaných opatrení
nemusí nevyhnutne nasledovať konanie vo veci samej. Podľa § 336 ods. 1 CSP môže súd
pri nariadení neodkladného opatrenia pred začatím konania vo výroku uznesenia uložiť
navrhovateľovi povinnosť podať v určitej lehote žalobu vo veci samej. Ak je predpoklad, že
neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami, súd túto
povinnosť neuloží. Nová právna úprava pripúšťa nariadenie neodkladného opatrenia,
ktorého obsah by bol totožný s výrokom vo veci samej (§ 330 ods. 2 CSP), na rozdiel
od úpravy podľa Občianskeho súdneho poriadku, pri ktorej dočasnosť predbežných opatrení
vylučovala možnosť takého výroku, ktorý by bol obsahovo totožný s výrokom vo veci
samej.
Súd môže tiež určiť, že neodkladné opatrenie bude trvať len po určený čas (§ 330
ods. 1 CSP). Neodkladné opatrenie zanikne, ak uplynul čas, na ktorý bolo nariadené (§ 333
CSP).
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa tak
nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o neodkladných opatreniach
v prípadoch, kde neodkladné opatrenia do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú
konečným spôsobom (porov. m. m. IV. ÚS 82/09), resp. kde s ohľadom na charakter
konkrétneho rozhodnutia o neodkladnom opatrení nemôže toto zasiahnuť do základných
práv alebo slobôd účastníkov konania, keďže nemusí zodpovedať konečnému meritórnemu
rozhodnutiu (porov. m. m. III. ÚS 309/2012).
V odôvodnení napadnutých rozhodnutí okresných súdov a krajských súdov je
apelované na to, že sťažovateľka nepreukázala, že by zloženie zábezpeky do úschovy súdu
na náhradu škody bolo spôsobilé viesť k zabráneniu porušovania autorských práv (bod 12
uznesenia Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 7 Ca 2/2017 z 13. júna 2017; bod 24
uznesenia Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 13 Ca 12/2017 zo 14. júna 2017; bod 7.1
uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 275/2017 zo 4. septembra 2017).
V uvedenom kontexte je dôvodené tým, že „[s] poukazom na vyššie uvedené dospel
odvolací súd k záveru, že navrhovaným neodkladným opatrením žalobca nesleduje účel -
legitímny cieľ, pre ktorý bola uvedená právna úprava prijatá, a to zamedzenie
pokračovania v porušovaní práv duševného vlastníctva a zabezpečenie vymožiteľnosti
nárokov vyplývajúcich z porušenia práv duševného vlastníctva, keď zloženia zábezpeky sa
možno domáhať popri uložení povinnosti rušiteľovi - žalovanému, zdržať sa pokračovania
v protiprávnom konaní, a je potom na žalovanom, ktorú z alternatív si zvolí; teda, či nebude
pokračovať v neoprávnenom zasahovaní do práv duševného vlastníctva, ktorým hrozí vznik
ďalšej škody alebo inej ujmy alebo v ňom bude pokračovať s tým, že zloží zábezpeku
na pokrytie škody alebo inej ujmy, ktorej vznik hrozí pokračovaním v tejto činnosti.
Neodkladným opatrením vo veciach práv duševného vlastníctva sa tak má prednostne
zamedziť rušiteľovi v pokračovaní konania, ktorým porušuje alebo ohrozuje práva
duševného vlastníctva; čím sa súčasne zamedzí aj vzniku ďalšej hroziacej škody alebo inej
ujmy, s možnosťou podmienenia pokračovania v tejto činnosti zložením kaucie na
zabezpečenie vymožiteľnosti hroziacej škody alebo inej ujmy. Žalobca argumentoval
pokračovaním žalovaného v porušovaní autorských práv, avšak uloženia povinnosti
žalovanému zdržať sa porušovania práv sa už nedomáhal, a preto správne konštatoval súd
prvej inštancie, že pokiaľ žalobca sleduje neodkladným opatrením odstránenie porušovania
autorských práv, toto nemožno navrhovaným neodkladným opatrením dosiahnuť a tvrdené
porušovanie autorských práv žalovaným bude aj po nariadení neodkladného opatrenia
pokračovať.“ (ako príklad je uvedený výňatok z uznesenia Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 8 Co 180/2017 zo 4. augusta 2017).
Sťažovateľka, naopak, apeluje na to, že uvedený názor je nezlučiteľný s účelom
smernice.
Podľa čl. 9 ods. 1 písm. a) smernice členské štáty zabezpečia, aby súdne orgány
na návrh navrhovateľa mohli vydať proti údajnému porušovateľovi príkaz na vykonanie
predbežného opatrenia s cieľom zabrániť akémukoľvek bezprostrednému porušeniu práva
duševného vlastníctva alebo zakázať a v prípade potreby s možnosťou uložiť opakovanú
pokutu pri pokračovaní v údajnom porušovaní tohto práva alebo podmieniť také
pokračovanie zložením záruk určených na zabezpečenie odškodnenia vlastníka práv.
Z uvedeného vyplýva povinnosť členských štátov zabezpečiť takú kvalitu platnej
právnej úpravy, podľa ktorej by súdne orgány mohli alternatívne vydať príkaz na vykonanie
predbežného opatrenia alebo zakázať porušovanie práva alebo podmieniť pokračovanie
porušovania zložením zábezpeky.
Podľa § 341 ods. 1 CSP neodkladným opatrením môže súd nariadiť strane, aby sa
zdržala konania, ktorým ohrozuje alebo porušuje právo duševného vlastníctva.
Ustanovenie § 341 ods. 1 CSP systematicky predchádza § 342 ods. 1 CSP, podľa
ktorého sa sťažovateľka domáha nariadenia zloženia zábezpeky žalovanému. Z čl. 9 ods. 1
písm. a) smernice nevyplýva povinnosť členského štátu nariadiť súdnym orgánom
povinnosť pri porušovaní práv duševného vlastníctva zvoliť konkrétny postup riešenia
sporu, ale vybaviť ich alternatívnymi prostriedkami na jeho riešenie. Zmysel čl. 9 ods. 1
písm. a) smernice je podľa názoru ústavného súdu potrebné hľadať viac v preambule
k smernici ako v nekontextovom výňatku predmetného článku.
Podľa bodu 10 preambuly k smernici cieľom tejto smernice je priblížiť právne
poriadky tak, aby zabezpečovali vysokú, rovnocennú a jednotnú úroveň ochrany
na vnútornom trhu. Uvedené nadväzuje na potrebu aproximácie legislatívy členských štátov
pre riadne fungovanie vnútorného trhu (bod 9 preambuly k smernici).
Výklad všeobecných súdov, podľa ktorého sťažovateľka mohla žiadať zamedzenie
porušovania práv, má oporu v platnom znení zákona (§ 341 ods. 1 CSP), a to rešpektuje
účel smernice. Na druhej strane možno súhlasiť aj s tým, že sťažovateľka môže požadovať
zloženie zábezpeky namiesto zdržania sa porušovania práv duševného vlastníctva (§ 342
ods. 1 CSP). Zo sťažností však vyplýva, že skutkový stav bol v posudzovaných veciach
taký, že licenčná zmluva so žalovaným uzavretá nebola, nebola zaplatená ani licenčná
odmena a žalovaný si nesplnil ani povinnosť podľa § 165 ods. 10 autorského zákona, keď
štvrťročne neskladal odmeny za použitie predmetov autorskej ochrany podľa platného
a účinného sadzobníka. Sama sťažovateľka poukazuje na to, že v prejednávaných veciach
nedošlo ani k podaniu žaloby podľa § 165 ods. 8 autorského zákona o určenie obsahu
licenčnej zmluvy a nahradenia vôle ju uzavrieť, uzavretiu dohody so sťažovateľkou ako
organizáciou kolektívnej správy o skladaní finančných prostriedkov na účet sťažovateľky
podľa § 165 ods. 9 písm. a) autorského zákona, ak zároveň žalovaný porušuje práva
duševného vlastníctva (šírením káblovou retransmisiou), a ani k preukázaniu skladania
finančných prostriedkov jedným zo spôsobov podľa § 165 ods. 9 písm. b) autorského
zákona.
Všeobecné súdy na základe uvedeného skutkového stavu v prejednávaných veciach
hodnotili návrhy sťažovateľky na vydanie neodkladných opatrení za nevhodne zvolený
spôsob riešenia vzniknutej situácie. Argumentovali tým, že za uvedenej situácie nemalo
zmysel konanie žalovaného podmieňovať zložením záruky (vzhľadom na pasivitu
žalovaného týkajúcu sa vyriešenia hmotnoprávnych nárokov vyplývajúcich z autorského
zákona). Teda aj potenciálne zloženie záruky hmotnoprávnu situáciu podľa názoru
všeobecných súdov neriešilo a na iné riešenie vzniknutej situácie efektívnym spôsobom
(zamedzenie porušovaniu práv duševného vlastníctva) ich sťažovateľkou podané návrhy
na vydanie neodkladných opatrení petitom neoprávňovali.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajských súdov netrpia vadou nelogickosti či
nedostatkom dôvodov. Ústavný súd nenašiel v predmetných rozhodnutiach pochybenia,
ktoré by ho oprávňovali do nich zasiahnuť.
Skutočnosť, že sa sťažovateľka so závermi všeobecných súdov nestotožňuje, nemôže
sama osebe založiť odôvodnenosť ústavnej sťažnosti (m. m. I. ÚS 10/2012).
Ústavný súd dodáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru
všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05, I. ÚS 290/2010).
Čo sa týka argumentácie bodom 24 preambuly smernice, ústavný súd uvádza, že
sťažovateľka je toho názoru, že všeobecné súdy (najmä v napadnutých rozhodnutiach
krajských súdov, napr. bod 10 a 11 odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 8 Co 180/2017 zo 4. augusta 2017) ustálili, že v prípade porušovania práv duševného
vlastníctva má vždy prednosť domáhať sa návrhom na nariadenie neodkladného opatrenia
zdržania sa konania porušovateľa a v prípade podania návrhu na nariadenie neodkladného
opatrenia podľa § 342 ods. 1 CSP (zloženie zábezpeky do úschovy súdu) je potrebné
zo strany navrhovateľa osvedčiť ohrozenie vymožiteľnosti pohľadávky.
Podľa názoru sťažovateľky „[t]ento arbitrárny záver odvolacieho súdu je zjavne
v rozpore s bodom 24 preambuly Smernice 2004/48/ES (verzia v slovenskom jazyku,
pozn.), podľa ktorého v závislosti od konkrétneho prípadu a ak k tomu oprávňujú okolnosti,
opatrenia, postupy a prostriedky právnej nápravy, ktoré sa majú stanoviť, by nemali
zahrňovať zakazujúce opatrenia zamerané na zabránenie ďalšiemu porušovaniu práv
duševného vlastníctva.“.
Podľa bodu 24 preambuly smernice (verzia v českom jazyku, pozn.) „v závislosti
na konkrétním případě a odůvodňují-li to okolnosti, měla by opatření, řízení a nápravná
opatření zahrnovat zakazující opatření k předcházení dalšímu porušování práv duševního
vlastnictví“.
Podľa bodu 24 preambuly smernice (verzia v anglickom jazyku, pozn.) „depending
on the particular case, and if justified by the circumstances, the measures, procedures and
remedies to be provided for should include prohibitory measures aimed at preventing further
infringements of intellectual property rights“.
V uvedených jazykových verziách možno badať chybu v preklade slovenskej verzie
smernice. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie sa nemôže formulácia
použitá v jednej z jazykových verzií ustanovenia práva Únie chápať ako jediný základ
na výklad tohto ustanovenia, prípadne sa nemôže v tejto súvislosti považovať
za ustanovenie, ktoré má prednosť pred inými jazykovými verziami. Ustanovenia práva
Únie sa musia vykladať a uplatňovať jednotným spôsobom pri zohľadnení existujúcich
verzií vo všetkých jazykoch Únie. V prípade rozporu medzi rôznymi jazykovými zneniami
textu práva Únie sa má predmetné ustanovenie vykladať v závislosti od všeobecnej
systematiky a účelu právneho predpisu, ktorého je súčasťou (pozri v tomto zmysle rozsudok
Kurcums Metal, C-558/11, EU:C:2012:721, bod 48 a citovanú judikatúru).
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti napadnutým
rozhodnutiam krajských súdov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
O ďalších návrhoch sťažovateľky formulovaných v sťažnostných petitoch (zrušenie
napadnutých rozhodnutí okresných súdov a napadnutých rozhodnutí krajských súdov,
vrátenie veci na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania) z dôvodu odmietnutia
sťažnosti nebolo potrebné rozhodnúť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. mája 2018