Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 571/2017
PDF · 228.16 KB
No categories available
II. ÚS 571/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. septembra 2017
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
obchodnej spoločnosti HYGIENA s. r. o., Nemocničná 8, Kráľovský Chlmec,
a jej štatutárneho zástupcu a konateľa , ,
zastúpených advokátskou kanceláriou GHS Legal, s. r. o., Lazaretská 3/A, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Pavol Horňák, vo veci namietaného porušenia
ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 Cob 203/2015-189
z 2. decembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti HYGIENA s. r. o. a o d m i e t a ako
zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. februára 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti HYGIENA s. r. o.,
Nemocničná 8, Kráľovský Chlmec, a jej štatutárneho zástupcu a konateľa ,
(ďalej len „sťažovatelia“ alebo aj „sťažovateľ 1“
a „sťažovateľ 2“, predovšetkým v texte sťažnosti, pozn.), zastúpených advokátskou
kanceláriou GHS Legal, s. r. o., Lazaretská 3/A, Bratislava, mene ktorej koná advokát
JUDr. Pavol Horňák, vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 2 Cob 203/2015-189 z 2. decembra 2015 (ďalej aj „napadnuté
konanie krajského súdu“).
Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uvádzajú:
«Návrhom doručeným súdu dňa 28. 9. 2015 sa spoločnosť HYGIENA s. r. o.,
IČO: 36 587 664, so sídlom Nemocničná 8, Kráľovský Chlmec (ďalej len „spoločnosť
HYGIENA s. r. o.“) konajúca spoločníčkou ... bytom
(ďalej len „Spoločníčka“) ako žalobca domáhala
nariadenia predbežného opatrenia, ktorým by súd uložil Sťažovateľovi 2 ako žalovanému
v 2/ rade ako konateľovi žalobcu zdržať sa nakladania nehnuteľnosťou zapísanou
na LV č. , okres , obec , k. ú. (ďalej ako
„Návrh“).
Spoločníčka svoju aktívnu legitimáciu odôvodnila v zmysle § 122 ods. 3 zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), podľa ktorého „Každý spoločník
je oprávnený v mene spoločnosti uplatniť nároky na náhradu škody alebo iné nároky, ktoré
má spoločnosť voči konateľovi, alebo uplatniť nároky na splatenie vkladu proti
spoločníkovi, ktorý je v omeškaní so splatením vkladu, prípadne nároky na vrátenie plnenia
vyplateného spoločníkovi v rozpore so zákonom. To neplatí, ak spoločnosť už tieto nároky
uplatňuje. Iná osoba ako spoločník, ktorý žalobu podal, alebo ním splnomocnená osoba
nemôže v súdnom konaní robiť úkony v mene spoločnosti.“
Žalobou vo veci samej sa spoločnosť HYGIENA s. r. o. konajúca Spoločníčkou
domáha zaplatenia istiny vo výške 395.000 EUR s prísl. z titulu náhrady škody, ktorú mali
Sťažovateľ 2 a ..., bytom spôsobiť údajne neoprávnenými výbermi
hotovosti z bankového účtu spoločnosti HYGIENA s. r. o., ako aj inými finančnými
operáciami, ktoré v spoločnosti HYGIENA s. r. o. vykonali ako konatelia spoločnosti
HYGIENA s. r. o.
Uznesením zo dňa 19. 10. 2015, č. k. 14 Cb/20/2015-173 (ďalej len „Uznesenie
OS“) Okresný súd Trebišov Návrh zamietol z dôvodu, že nie sú splnené podmienky
pre nariadenie predbežného opatrenia. Návrh nespĺňa totiž zákonnú podmienku, ktorou je
uvedenie takého znenia petitu na meritórne rozhodnutie vo veci samej, ktorým by žalobca
dosiahol trvalú úpravu pomerov medzi účastníkmi a ktorý výrok vo veci samej by mal
súvislosť s predbežným opatrením.
Voči uzneseniu podala spoločnosť HYGIENA s. r. o. konajúca Spoločníčkou
odvolanie, o ktorom Krajský súd v Košiciach rozhodol uznesením zo dňa 02. 12. 2015,
č. k. 2 Cob/203/2015-189 (ďalej len „Uznesenie KS“) tak, že Uznesenie OS zmenil tak,
že prikazuje Sťažovateľovi 2 ako žalovanému v 2/ rade ako konateľovi spoločnosti
HYGIENA s. r. o., zdržať sa nakladania s nehnuteľnosťou zapísanou na LV č. , bližšie
špecifikovanou v predmetnom Uznesení KS...
Avšak nariadením priebežného opatrenia súd žiadnym spôsobom nezabránil
Sťažovateľovi 2 s ani zabrániť nemohol vo vyššie uvedenom konaní (zmenšovanie alebo
znižovanie hodnoty majetku Sťažovateľa 2), ale len nezmyselne, bezdôvodne a najmä
protiprávne zabránil tretej osobe (spoločnosti HYGIENA s. r. o., ktorá vystupuje len
na strane žalobcu) v nakladaní so svojím majetkom, keďže v prípade úspechu konajúcej
Spoločníčky vo veci samej, by sa spoločnosť HYGIENA s. r. o. konajúca Spoločníčkou aj tak
nemohla uspokojiť z majetku, ktorý je týmto predbežným opatrením postihnutý, keďže tento
majetok nie je vo vlastníctve Sťažovateľa 2! Inak povedané, súd arbitrárne zabránil
podnikať spoločnosti HYGIENA s. r. o. v jej základnom podnikaní, ktorým je nakladanie
s jej jedinou nehnuteľnosťou (najmä jej prenájom) a to bez toho, aby sa viedlo akékoľvek
konanie voči tejto spoločnosti!!!
Tento zásah do práv tretej osoby (Sťažovateľa 1) bez akéhokoľvek rozumného,
či právneho dôvodu je veľmi vážnym arbitrárnym zásahom do ústavných práv a právom
chránených záujmov právnickej osoby, ktorý vytvára vážny precedens protiprávneho
obmedzovania právnickej osoby v dôsledku sporov, v ktorých táto právnická osoba
nie účastníkom konania na strane žalovaného a ktorej obmedzenie nemá a ani nemôže mať
žiadny vplyv alebo prínos pre takéto spory.
S vyššie uvedeným sa stotožnil aj prvostupňový súd, ktorý v Uznesení OS uviedol:
„Meritórnym rozhodnutím súdu, že žalovaný v 2/ rade je povinný nahradiť škodu,
sa nezabráni konaniu, ktorému zákazu sa žalobkyňa domáha navrhovaným predbežným
opatrením. Jej požiadavka na dočasnú úpravu pomerov nie je v žiadnom vzťahu
k navrhovanému rozhodnutiu vo veci samej. Len vtedy by bola odôvodnená požiadavka
na nariadenie predbežného opatrenia, ak by sa žalobkyňa domáhala takého meritórneho
rozhodnutia, ktorým by sa natrvalo dosiahol stav, ktorý sa má dočasne vytvoriť
navrhovaným opatrením.
V tomto konkrétnom prípade ani prípadným vyhovením návrhu vo veci samej
a vydaním rozhodnutia o náhrade škody sa nezabráni prípadnému ďalšiemu porušovaniu
práv zo strany žalovaného v 2/ rade, teda tomu, že žalovaný v 2/ rade bude nakladať
s nehnuteľnosťou vo vlastníctve žalobkyne. Navrhované meritórne rozhodnutie totiž vôbec
nesmeruje k tomu, aby bolo jeho vydaním žalovanému zabránené v takom konaní
(nakladaní s nehnuteľnosťou), ktorého zákazu sa návrhom na nariadenie predbežného
opatrenia žalobkyňa domáha. Niet totiž žiadnej súvislosti medzi navrhovaným predbežným
opatrením a návrhom vo veci samej. Nariadeniu predbežného opatrenia musí zodpovedať i
príslušný petit žalobného návrhu.
S týmto zásadným a najmä zákonným argumentom prvostupňového súdu sa však
Porušiteľ v odôvodnení Uznesenia KS žiadnym spôsobom nevysporiadal a jednoducho
ho prehliadol!...
Porušiteľ pri svojom rozhodovaní postupoval arbitrárne, keď obmedzil konateľské
oprávnenie Sťažovateľa 2.
V zmysle § 133 ods. 1 OBZ: „Štatutárnym orgánom spoločnosti jeden alebo viac
konateľov. Ak je konateľov viac, je oprávnený konať v mene spoločnosti každý z nich
samostatne, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.“
Súd pri vydaní Uznesenia KS, ktorým zmenil Uznesenie OS tak, že nariadil
predbežné opatrenie, ďalej postupoval v rozpore s ustanovením § 133 ods. 1, v zmysle
ktorého je štatutárnym orgánom spoločnosti jeden alebo viac konateľov... Obmedziť
konateľské oprávnenie môže iba spoločenská zmluva alebo valné zhromaždenie, teda nie
súd (uznesenie NS SR sp. zn. 2 Obo 96/2002). Z uvedeného vyplýva, že od konateľov
obchodnej spoločnosti nemožno spravodlivo žiadať, aby obmedzili svoje konateľské
oprávnenia, lebo toto obmedzenie by bolo v rozpore so zákonom, aj s platnou spoločenskou
zmluvou...»
Sťažovatelia ďalej namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy arbitrárnosťou, nedostatočnosťou a nepresvedčivosťou namietaného rozhodnutia
krajského súdu:
„Porušiteľ sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s argumentmi prvostupňového súdu,
neuviedol v čom vidí nesprávnosť jeho postupu, či rozhodnutia. Obmedzil sa iba
na konštatovanie doterajšieho priebehu konania a samotné odôvodnenie rozhodnutia
Porušiteľa spočíva v pár nesúvisiacich vetách, ktoré však žiadnym spôsobom nevyvracajú
dôvody, pre ktoré prvostupňový súd návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.“
Sťažovatelia tiež podaním zo 4. augusta 2016 (ústavnému súdu bolo doručené
9. augusta 2016) upravili pôvodný petit sťažnosti (vynechaním namietaného porušenia
čl. 13 ods. 1 ústavy z jeho textu).
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd prijal ich
sťažnosť na ďalšie konanie a aby vydal tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa – spoločnosti HYGIENA s. r. o..., na súdnu a inú
právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, resp. právo
na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných
práv a slobôd bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 02. 12. 2015,
č. k. 2 Cob/203/2015-189 porušené.
2. Základné právo sťažovateľa – ...,
na súdnu a inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
resp. právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
základných práv a slobôd bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach zo dňa 02. 12. 2015,
č. k. 2 Cob/203/2015-189 porušené.
3. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 02. 12. 2015, č. k. 2 Cob/203/2015
sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi – spoločnosti
HYGIENA s. r. o... a sťažovateľovi – ... náhradu trov právneho zastúpenia
v sume 363,79 EUR s DPH... od právoplatnosti tohto nálezu.“
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola
jednou zo spoločníčok obchodnej spoločnosti HYGIENA s. r. o. –
(do 9. februára 2017) a jedným z konateľov spoločnosti (do 25. augusta 2017).
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
uznesením krajského súdu č. k. 2 Cob 203/2015-189 z 2. decembra 2015
Podstatou sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľov
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu
č. k. 2 Cob 203/2015-189 z 2. decembra 2015, ktorým tento súd ako súd odvolací zmenil
uznesenie Okresného súdu Trebišov č. k. 14 Cb 20/2015-173 z 19. októbra 2015
o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia tak, že prikázal žalovanému
v 2. rade ako konateľovi žalobkyne (obchodnej spoločnosti) zdržať sa nakladania
s označenou nehnuteľnosťou, a to v rozsahu jej predaja, darovania, zamenenia, založenia,
zaťaženia vecným bremenom, daním do nájmu, vložením do inej obchodnej spoločnosti
až do právoplatného skončenia konania vo veci samej vedenej na prvostupňovom súde
pod sp. zn. 15 Cb 20/2015. Štatutárny orgán obchodnej spoločnosti ako konateľ
obchodnej spoločnosti vystupoval v tomto konaní ako žalovaný v 2. rade, keď žalobkyňou
v konaniach o nariadení predbežného opatrenia bola konajúca spoločníčka obchodnej
spoločnosti .
Ústavný súd preto v uvedenej súvislosti preskúmal sťažovateľmi namietané
uznesenie krajského súdu č. k. 2 Cob 203/2015-189 z 2. decembra 2015 a poukazuje na
podstatnú časť odôvodnenia označeného uznesenia krajského súdu, v ktorom sa okrem
iného uvádza:
„Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie
podľa § 212 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel
k záveru, že odvolanie je dôvodné...
Ide o špecifickú situáciu, kedy sa žalobkyňa domáha ochrany práv voči konateľovi
spoločnosti. Takýto prípad rieši § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka, keď v mene
spoločnosti nebudú konať konatelia – voči ktorým spoločnosť uplatňuje určité nároky, ale
v týchto prípadoch bude za obchodnú spoločnosť konať, ktorýkoľvek spoločník. Takáto
formulácia predmetného ustanovenia má zamedziť tomu, aby konateľ ako štatutárny orgán
spoločnosti nemohol pokračovať vo svojej deštruktívnej činnosti.
Na základe podaného návrhu sa konajúci spoločník, ktorý nie je súčasne konateľom,
stáva v danej veci jediným oprávneným subjektom, ktorý môže vo veci ďalej konať.
Medzi základné práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho
veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom
poriadku SR alebo v medzinárodných zmluvách, ktoré SR notifikovala.
Z toho vyplýva...
V konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musia byť preto
rešpektované požiadavky na spravodlivé súdne konanie.
Právo uplatňovať nároky v mene spoločnosti, voči konateľovi spoločnosti, patrí
medzi práva spoločníka spoločnosti s ručením obmedzeným. Ide pritom o špeciálne
konštrukcie zákonného zastúpenia spoločnosti.
Vzhľadom na horeuvedené s prihliadnutím na zákonné obmedzenia pôsobnosti,
ktorú za obvyklých okolností vykonávajú konatelia, odvolací súd dospel k záveru, že
vzhľadom k ochrane práv a právom chránených záujmov spoločnosti a v záujme efektivity
ustanovenia § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka boli splnené podmienky na nariadenie
predbežného opatrenia tak, ako to navrhla žalobkyňa.
Podľa § 221 ods. 3 O. s. p., ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti uzneseniu
o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, zruší rozhodnutie, len ak zastavuje konanie.
Podľa § 220 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení,
ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods.
1).
Nakoľko v danom prípade neboli splnené podmienky na potvrdenie rozhodnutia
súdu prvého stupňa ani zrušenie rozhodnutia, odvolací súd podľa § 220 O. s. p. zmenil
rozhodnutie tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.“
Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy uvádza, že formuláciou uvedenou
v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky
vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej
ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,
ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé
následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť
tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu
vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov
práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý
okruh vzťahov.
Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné opatrenie možno
považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré
nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania
alebo v konaní o veci samej (I. ÚS 46/00, III. ÚS 339/2012).
V kontexte argumentácie sťažovateľov je potrebné osobitne poznamenať,
že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou
všeobecných súdov (čl. 142 ústavy), preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za orgán, ktorý je oprávnený
zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy
všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov
konania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje
problematiku predbežných opatrení iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého
rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie
(mutatis mutandis, pozn.) pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd
môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach len
za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by
zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.
Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci ústavný súd zastáva názor,
že napadnuté procesné uznesenie krajského súdu nie je arbitrárne a nepresvedčivé, keďže
právne závery v ňom uvedené nie sú v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom
omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd za týchto okolností nemá
ústavne relevantný dôvod a ani oprávnenie na to, aby prehodnocoval tieto závery. Ústavný
súd zastáva názor, že krajský súd ako súd odvolací sa vyrovnal so všetkými okolnosťami,
ktoré majú pre vec podstatný význam a ktoré dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia, že správne vyložil a aplikoval relevantnú právnu úpravu obsiahnutú
v Obchodnom zákonníku a kvalifikoval právnu situáciu ako špecifickú – čím vysvetlil
aj posúdenie veci (súčasne aktívnej legitimácie žalobkyne v konaniach o nariadení
predbežného opatrenia) podľa § 122 ods. 3 – a uplatnenie uváženia v rozhodovacej činnosti.
Krajský súd dal jasnú odpoveď na základnú otázku, od ktorej odvíjal spôsob vyriešenia
celej veci, ako aj odpovede na argumenty uvedené v odvolaní konajúcej spoločníčky
obchodnej spoločnosti, ktoré ho k takému rozhodnutiu viedli.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol postup, akým dospel k tomuto
rozhodnutiu, rekapitulujúc rozhodujúce právne skutočnosti, ktoré sa týkali právneho vzťahu
medzi účastníkmi konania. Stručnosť odôvodnenia zodpovedá povahe procesného
rozhodnutia o nariadení, resp. zrušení nariadenia predbežného opatrenia, keďže ide
o rozhodnutie, ktoré sa zakladá na uvážení a vyhodnotení podmienok, ktoré sú súčasťou
návrhu.
V nadväznosti na námietky sťažovateľov ústavný súd poukazuje na svoju
stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať v odôvodnení svojho
rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkom
konania (m. m. I. ÚS 241/07). V tomto prípade za relevantné ustanovenie nepovažoval
§ 133 ods. 1 Obchodného zákonníka, ale § 122 ods. 3 Obchodného zákonníka.
Ústavný súd s odkazom na svoju stabilnú judikatúru napokon uvádza, že postup
a rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej
úpravy, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní.
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka,
že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania a že jeho
naplnením je vyhovenie všetkým jeho návrhom, preto nemožno považovať nevyhovenie
návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96,
Ústavný súd na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že medzi
namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a uznesením krajského
súdu č. k. 2 Cob 203/2015-189 z 2. decembra 2015 nebola preukázaná taká príčinná
súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť porušenie práv sťažovateľov po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ju po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením krajského súdu č. k. 2 Cob 203/2015-189 z 2. decembra 2015
Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľov podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ústavný súd poukazuje na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá
vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných
opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch
(pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. 1. 2000, č. 39754/98,
IV. ÚS 500/2012, II. ÚS 781/2016), v ktorom sa konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6
dohovoru ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia, resp. aj
III. ÚS 59/2012, III. ÚS 309/2012). Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov
aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietnuť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, bolo
bez právneho významu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľov.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2017