Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 59/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť R. Č., V., R., toho času bytom B., zastúpeného advokátom

JUDr. S. B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa a 2, a 4, a Slovenskej

republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nové Zámky sp. zn.

z 8. júla 2011 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 19. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. Č. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra

2011 doručená sťažnosť R. Č., V., R., toho času B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“), práv podľa

ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn. z 8. júla 2011 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 19. septembra 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania

vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. vo veci úpravy práv a povinností

rodičov k maloletému dieťaťu, ktoré nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

Uznesením okresného súdu č. k. -212 z 24. marca 2011 (ďalej len

„uznesenie z 24. marca 2011“) bolo vo veci sťažovateľa nariadené predbežné opatrenie

upravujúce styk sťažovateľa s jeho maloletým dieťaťom.

Návrhom zo 16. júna 2011 sťažovateľ žiadal uznesenie z 24. marca 2011 zrušiť

a rozhodnúť predbežným opatrením o novej úprave styku s jeho maloletým dieťaťom.

Predmetný návrh opieral sťažovateľ o argumentáciu, v ktorej poukázal, že vo veci úpravy

práv a povinností rodičov voči maloletému dieťaťu už bol vypracovaný znalecký posudok,

v ktorom sa znalec vyjadril, aby maloleté dieťa zotrvalo v starostlivosti matky

so súčasným rozšírením styku sťažovateľa s maloletým dieťaťom.

Okresný súd predmetný návrh sťažovateľa zamietol uznesením č. k. 7 P 190/2010-

263 z 8. júla 2011, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd podanému

odvolaniu nevyhovel a prvostupňové rozhodnutie svojím uznesením sp. zn.

z 19. septembra 2011 ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval, že styk s jeho maloletým dieťaťom, tak ako ho

upravili svojimi rozhodnutiami okresný súd a krajský súd – „každý druhý víkend“,

nenapĺňa jeho právo „podieľať sa na výchove svojho dieťaťa a je porušením zákona“

a „v súčasnej dobe sa táto minimalistická úprava styku uplatňuje už takmer rok (!), pričom

konanie nie je ukončené a ani nie je zrejmé, kedy sa tak stane“.

Sťažovateľ uviedol, že konajúce súdy svojími rozhodnutiami zamietli bez

relevantného dôvodu rozšírenie jeho styku s dieťaťom v intenciách odporučenia znaleckého

posudku napriek tomu, že v ňom bola zdôraznená potreba takého rozšírenia. Sťažovateľ

konkrétne ilustroval, že krajský súd mu „upravil styk s dieťaťom v trvaní 9,6% jeho času

a matke v trvaní 91,4%“, čím podľa jeho názoru rozhodol „proti záujmom dieťaťa“

a pripustil nerovnaké zaobchádzanie s účastníkmi konania odporujúce ,

keď dôvod na takéto rozhodnutie neexistoval.

Sťažovateľ oprel svoje stanovisko aj o túto argumentáciu: „Nariadenie predbežného

opatrenia do meritórneho rozhodnutia vo veci samej by malo smerovať k najširšiemu

kontaktu oboch rodičov s dieťaťom (Nález Ústavného súdu Českej republiky ),

bez akéhokoľvek zvýhodnenia/diskriminácie jedného z rodičov, ktorému zodpovedá právo

dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku

s obidvoma rodičmi (§ 24, ods. 4 ZR). Rovnoprávny a rovnocenný styk je jednoznačne

potrebné posudzovať v množstve času, ktorý je rozhodnutím všeobecného súdu účastníkovi

konania zabezpečený. V prípade úpravy styku v rovnakom rozsahu času medzi oboch

rodičov je do meritórneho rozhodnutia plnohodnotne zabezpečená zásada proporcionality,

ktorá je kľúčovým konceptom aplikácie základných práv. Do meritórneho rozhodnutia

vo veci samej tak žiaden z účastníkov konania nie je zvýhodnený. Znaky prejudiciality

meritórneho rozhodnutia ohľadom zverenia dieťaťa do starostlivosti jednému z rodičov,

alebo do striedavej osobnej starostlivosti nie sú na mieste, keďže pre dieťa sa zabezpečí

rovnaký kontakt s oboma rodičmi bez akéhokoľvek rizika odlúčenia a pre rozhodnutie súdu

nie je nariadené predbežné opatrenie záväzné.

Naopak nerovnomerná úprava styku, ktorá nezodpovedá požiadavkám

rovnoprávneho a rovnocenného styku vytvára riziko odcudzenia dieťaťa, poskytuje

postupne pre jedného rodiča určitú výhodu pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do osobnej

starostlivosti. Keďže takéto rozhodnutie súdu musí byť riadne preukázané a odôvodnené,

tak práve v tomto prípade je možné hovoriť o prejudikovaní meritórneho rozhodnutia.

Prejudicialita nepriamo vychádza z dôkazného stavu v čase nariadenia predbežného

opatrenia. Dôkazy, o ktoré sa opiera predbežné opatrenie, t.j. dôkazy, ktoré požiadavku

na rovnoprávny a rovnocenný styk s oboma rodičmi kvôli záujmu dieťaťa potláčajú sú

spravidla aj dôkazmi pre meritórne rozhodnutie.

V uvedenom náleze Ústavného súdu Českej republiky Ústavný súd

vo veciach starostlivosti súdu o maloletých poukazuje na nutnosť použitia takej

interpretácie účelu predbežného opatrenia v súlade s čl. 32, ods. 4 Listiny základných práv

a slobôd (, ods. 4 SR) a Dohovoru o právach dieťaťa, ktorých výsledkom

rozhodne nemôže byť minimálna miera ochrany základných práv ako určitého štandardu.

Čo znamená, že predbežné opatrenie upravujúce styk rodiča s dieťaťom musí byť použité

s ohľadom na charakter a význam ním chráneného záujmu, ktorým je umožniť aj rodičovi,

ktorý s dieťaťom trvale nežije, pravidelný a čo najširší kontakt (!), pretože je to práve

množstvo času, v ktorom je možné realizovať i neverbálne výchovné pôsobenie rodiča, tzv.

výchova prítomnosťou či príkladom, ktorá je, ako je všeobecne známe, tou najúčinnejšou

výchovnou metódou. Je nutné mať na zreteli, že akákoľvek deformácia vzťahu rodič - dieťa

je v dôsledku odcudzenia v neskoršej dobe len ťažko napraviteľná, ak vôbec. Preto ani

rozhodnutie Krajského súdu v Nitre, ani rozhodnutie Okresného súdu v Nových Zámkoch,

ktorými bol zamietnutý sťažovateľov návrh, požadujúci rozšírenia úpravy styku s mal. S.

na základe akútnej potreby vyslovenej v znaleckom posudku za situácie, kedy nebolo možné

očakávať v dohľadnej dobe dohodu rodičov, ani rozhodnutie vo veci samej (konanie

v súčasnosti ešte stále nie je ukončené a nie je ani zrejmé, kedy sa tak stane), nemôže byť

odôvodnené len odkazom na skôr vydané predbežné opatrenie.

K tomu, aby nedošlo k zásahu do výkonu rodičovských práv a práva na spravodlivý

proces zaručených SR a Dohovorom o ochrane základných ľudských práv a

slobôd, musí byť rozhodnutie súdu založené na skutočnostiach majúcich oporu v skutkovom

stave a dôkazoch, ktoré sú súčasťou súdneho spisu a musí byť riadne a presvedčivo

odôvodnené.

Na základe znaleckého posudku, ktorý odporučil rozšírenie styku aj striedavú osobnú

starostlivosť sa sťažovateľ oprávnene domáha(l) možnosti podieľať sa na výchove svojho

dcéry. Právo otca starať sa o maloletú dcéru je vo svojej kvalite i rozsahu rovnaké ako

právo matky, a nie je preto dôvodu obmedzovať tieto práva, teda obmedzovať spôsobom,

ktorý je porušením § 24 ods. 4 ZR. Krajský súd v Nitre ako i Okresný súd v Nových

Zámkoch sa tak vo svojom rozhodnutí úplne odklonil od princípu proporcionality.

Sťažovateľ sa domáhal svojich práv, ktoré mu ako aj medzinárodné dohovory

poskytujú a požadoval, aby všeobecné súdy v medziach zákona a jeho práva

rozhodnutím súdu chránili. V skutočnosti táto ochrana nebola poskytnutá, rozhodnutia sú

v rozpore s zákonom ako aj príslušnými ustanoveniami , k ochrane práv na súde

a k spravodlivému súdnemu procesu v zmysle SR a podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nedošlo.“

Na základe všetkých uvedených argumentov sťažovateľ v závere sťažnosti navrhol,

aby ústavný súd rozhodol vo veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných

práv zaručených čl. 12 ods. 1 a ods. 2, čl. 41 ods. 1 a ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

, práv podľa , a ods. 2 a dohovoru uznesením

okresného súdu sp. zn. z 8. júla 2011 a uznesením krajského súdu sp. zn.

z 19. septembra 2011, označené uznesenie krajského súdu zrušil a vrátil vec

krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie, priznal mu primerané finančné

zadosťučinenie v sume 5 555 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo

návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je namietaná neústavnosť, ako aj namietané porušenie práv

garantovaných dohovorom rozhodnutím okresného súdu, ktorým tento zamietol návrh

sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia, a rozhodnutím krajského súdu

potvrdzujúcim vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia.

a) K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a ods. 2, čl. 41 ods. 1 a ods. 4, čl. 46

ods. 1 a a práv podľa , a ods. 2 a

dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. z 8. júla 2011

Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z je vo vzťahu

k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný

súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám fyzických

osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd.

Pokiaľ ide o časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie označených

základných práv zaručených a práv zaručených dohovorom uznesením okresného

súdu sp. zn. z 8. júla 2011, ústavný súd v tomto prípade zistil existenciu

procesnej prekážky uvedenej v ustanovení , a síce

nedostatok právomoci.

Proti uvedenému prvostupňovému uzneseniu okresného súdu mal sťažovateľ

k dispozícii opravný prostriedok – odvolanie, ktorý aj využil, o ktorom rozhodoval krajský

súd, v právomoci ktorého bolo poskytnúť ochranu označeným základným právam

zaručeným a právam zaručeným sťažovateľovi dohovorom. Ústavný súd preto

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

b) K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1

a a práv podľa , a 2 a dohovoru

uznesením krajského súdu sp. zn. z 19. septembra 2011

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až 42 a až 46 sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú. V prípade základného práva na súdnu ochranu podľa je

týmto v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“)

Podľa ustanovenia ak treba po začatí konania dočasne upraviť

pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné

vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné

opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho

dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia až .

Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,

ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé

následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť

tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu

vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov

práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý

okruh vzťahov.

Z citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého

ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.

Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných

súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, resp.

rozhodnutím o zrušení nariadeného predbežného opatrenia vydaným v rámci

občianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka

súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa

len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom

účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými

súdmi (princíp subsidiarity) ().

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta

a postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkov

nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva

(tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné opatrenie, resp.

o návrhu na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia možno predovšetkým považovať

za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa . Predpokladom pre

záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné

alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní

o veci samej ( a nasl. ) (obdobne ). Aj v prípade nariadenia

predbežného opatrenia je garantované právo dotknutého účastníka konania na konečnú,

definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozsudkom vo veci samej.

Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje

aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,

pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie

Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000 č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala

neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).

Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu

predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže sama

osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby

vyplývajúceho z alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému

smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu pred

prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas

konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú

a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať

aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis ,

, , , ).

Aj v prípade časti sťažnosti týkajúcej sa označeného rozhodnutia krajského súdu

teda ústavný súd zistil, že nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci sťažovateľa,

pretože ochranu jeho právam ako účastníkovi konania poskytuje všeobecný súd

v dotknutom meritórnom konaní.

Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej

činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne

však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto

súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne ,

).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľom namietané rozhodnutie krajského súdu

takéto známky zjavnej svojvôle nejaví, pretože jeho závery vychádzajú z logickej úvahy

opierajúcej sa o dostatočne náležité odôvodnenie, čo by opodstatňovalo odmietnutie

sťažnosti v tejto časti aj pre zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd však považoval za rozhodujúci fakt v tejto veci možnosť dovolať sa

ochrany na všeobecnom súde, preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre nedostatok

právomoci podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2012