Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 11 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)III. ÚS 59/2012
PDF · 211.29 KB
No categories available
III. ÚS 59/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť R. Č., V., R., toho času bytom B., zastúpeného advokátom
JUDr. S. B., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nové Zámky sp. zn.
7 P 190/2010 z 8. júla 2011 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 CoP/46/2011
z 19. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť R. Č. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. decembra
2011 doručená sťažnosť R. Č., V., R., toho času B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6
ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný
súd“) sp. zn. 7 P 190/2010 z 8. júla 2011 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 9 CoP/46/2011 z 19. septembra 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania
vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 7 P 190/2010 vo veci úpravy práv a povinností
rodičov k maloletému dieťaťu, ktoré nebolo dosiaľ právoplatne skončené.
Uznesením okresného súdu č. k. 7 P 190/2010-212 z 24. marca 2011 (ďalej len
„uznesenie z 24. marca 2011“) bolo vo veci sťažovateľa nariadené predbežné opatrenie
upravujúce styk sťažovateľa s jeho maloletým dieťaťom.
Návrhom zo 16. júna 2011 sťažovateľ žiadal uznesenie z 24. marca 2011 zrušiť
a rozhodnúť predbežným opatrením o novej úprave styku s jeho maloletým dieťaťom.
Predmetný návrh opieral sťažovateľ o argumentáciu, v ktorej poukázal, že vo veci úpravy
práv a povinností rodičov voči maloletému dieťaťu už bol vypracovaný znalecký posudok,
v ktorom sa znalec vyjadril, aby maloleté dieťa zotrvalo v starostlivosti matky
so súčasným rozšírením styku sťažovateľa s maloletým dieťaťom.
Okresný súd predmetný návrh sťažovateľa zamietol uznesením č. k. 7 P 190/2010-
263 z 8. júla 2011, proti ktorému podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd podanému
odvolaniu nevyhovel a prvostupňové rozhodnutie svojím uznesením sp. zn. 9 CoP/46/2011
z 19. septembra 2011 ako vecne správne potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval, že styk s jeho maloletým dieťaťom, tak ako ho
upravili svojimi rozhodnutiami okresný súd a krajský súd – „každý druhý víkend“,
nenapĺňa jeho právo „podieľať sa na výchove svojho dieťaťa a je porušením zákona“
a „v súčasnej dobe sa táto minimalistická úprava styku uplatňuje už takmer rok (!), pričom
konanie nie je ukončené a ani nie je zrejmé, kedy sa tak stane“.
Sťažovateľ uviedol, že konajúce súdy svojími rozhodnutiami zamietli bez
relevantného dôvodu rozšírenie jeho styku s dieťaťom v intenciách odporučenia znaleckého
posudku napriek tomu, že v ňom bola zdôraznená potreba takého rozšírenia. Sťažovateľ
konkrétne ilustroval, že krajský súd mu „upravil styk s dieťaťom v trvaní 9,6% jeho času
a matke v trvaní 91,4%“, čím podľa jeho názoru rozhodol „proti záujmom dieťaťa“
a pripustil nerovnaké zaobchádzanie s účastníkmi konania odporujúce čl. 47 ods. 3 ústavy,
keď dôvod na takéto rozhodnutie neexistoval.
Sťažovateľ oprel svoje stanovisko aj o túto argumentáciu: „Nariadenie predbežného
opatrenia do meritórneho rozhodnutia vo veci samej by malo smerovať k najširšiemu
kontaktu oboch rodičov s dieťaťom (Nález Ústavného súdu Českej republiky I.ÚS 618/05),
bez akéhokoľvek zvýhodnenia/diskriminácie jedného z rodičov, ktorému zodpovedá právo
dieťaťa na udržovanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku
s obidvoma rodičmi (§ 24, ods. 4 ZR). Rovnoprávny a rovnocenný styk je jednoznačne
potrebné posudzovať v množstve času, ktorý je rozhodnutím všeobecného súdu účastníkovi
konania zabezpečený. V prípade úpravy styku v rovnakom rozsahu času medzi oboch
rodičov je do meritórneho rozhodnutia plnohodnotne zabezpečená zásada proporcionality,
ktorá je kľúčovým konceptom aplikácie základných práv. Do meritórneho rozhodnutia
vo veci samej tak žiaden z účastníkov konania nie je zvýhodnený. Znaky prejudiciality
meritórneho rozhodnutia ohľadom zverenia dieťaťa do starostlivosti jednému z rodičov,
alebo do striedavej osobnej starostlivosti nie sú na mieste, keďže pre dieťa sa zabezpečí
rovnaký kontakt s oboma rodičmi bez akéhokoľvek rizika odlúčenia a pre rozhodnutie súdu
nie je nariadené predbežné opatrenie záväzné.
Naopak nerovnomerná úprava styku, ktorá nezodpovedá požiadavkám
rovnoprávneho a rovnocenného styku vytvára riziko odcudzenia dieťaťa, poskytuje
postupne pre jedného rodiča určitú výhodu pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do osobnej
starostlivosti. Keďže takéto rozhodnutie súdu musí byť riadne preukázané a odôvodnené,
tak práve v tomto prípade je možné hovoriť o prejudikovaní meritórneho rozhodnutia.
Prejudicialita nepriamo vychádza z dôkazného stavu v čase nariadenia predbežného
opatrenia. Dôkazy, o ktoré sa opiera predbežné opatrenie, t.j. dôkazy, ktoré požiadavku
na rovnoprávny a rovnocenný styk s oboma rodičmi kvôli záujmu dieťaťa potláčajú sú
spravidla aj dôkazmi pre meritórne rozhodnutie.
V uvedenom náleze Ústavného súdu Českej republiky I.ÚS 618/05 Ústavný súd
vo veciach starostlivosti súdu o maloletých poukazuje na nutnosť použitia takej
interpretácie účelu predbežného opatrenia v súlade s čl. 32, ods. 4 Listiny základných práv
a slobôd (čl. 41, ods. 4 Ústavy SR) a čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorých výsledkom
rozhodne nemôže byť minimálna miera ochrany základných práv ako určitého štandardu.
Čo znamená, že predbežné opatrenie upravujúce styk rodiča s dieťaťom musí byť použité
s ohľadom na charakter a význam ním chráneného záujmu, ktorým je umožniť aj rodičovi,
ktorý s dieťaťom trvale nežije, pravidelný a čo najširší kontakt (!), pretože je to práve
množstvo času, v ktorom je možné realizovať i neverbálne výchovné pôsobenie rodiča, tzv.
výchova prítomnosťou či príkladom, ktorá je, ako je všeobecne známe, tou najúčinnejšou
výchovnou metódou. Je nutné mať na zreteli, že akákoľvek deformácia vzťahu rodič - dieťa
je v dôsledku odcudzenia v neskoršej dobe len ťažko napraviteľná, ak vôbec. Preto ani
rozhodnutie Krajského súdu v Nitre, ani rozhodnutie Okresného súdu v Nových Zámkoch,
ktorými bol zamietnutý sťažovateľov návrh, požadujúci rozšírenia úpravy styku s mal. S.
na základe akútnej potreby vyslovenej v znaleckom posudku za situácie, kedy nebolo možné
očakávať v dohľadnej dobe dohodu rodičov, ani rozhodnutie vo veci samej (konanie
v súčasnosti ešte stále nie je ukončené a nie je ani zrejmé, kedy sa tak stane), nemôže byť
odôvodnené len odkazom na skôr vydané predbežné opatrenie.
K tomu, aby nedošlo k zásahu do výkonu rodičovských práv a práva na spravodlivý
proces zaručených Ústavou SR a Dohovorom o ochrane základných ľudských práv a
slobôd, musí byť rozhodnutie súdu založené na skutočnostiach majúcich oporu v skutkovom
stave a dôkazoch, ktoré sú súčasťou súdneho spisu a musí byť riadne a presvedčivo
odôvodnené.
Na základe znaleckého posudku, ktorý odporučil rozšírenie styku aj striedavú osobnú
starostlivosť sa sťažovateľ oprávnene domáha(l) možnosti podieľať sa na výchove svojho
dcéry. Právo otca starať sa o maloletú dcéru je vo svojej kvalite i rozsahu rovnaké ako
právo matky, a nie je preto dôvodu obmedzovať tieto práva, teda obmedzovať spôsobom,
ktorý je porušením § 24 ods. 4 ZR. Krajský súd v Nitre ako i Okresný súd v Nových
Zámkoch sa tak vo svojom rozhodnutí úplne odklonil od princípu proporcionality.
Sťažovateľ sa domáhal svojich práv, ktoré mu ústava ako aj medzinárodné dohovory
poskytujú a požadoval, aby všeobecné súdy v medziach zákona a ústavy jeho práva
rozhodnutím súdu chránili. V skutočnosti táto ochrana nebola poskytnutá, rozhodnutia sú
v rozpore s zákonom ako aj príslušnými ustanoveniami ústavy, k ochrane práv na súde
a k spravodlivému súdnemu procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nedošlo.“
Na základe všetkých uvedených argumentov sťažovateľ v závere sťažnosti navrhol,
aby ústavný súd rozhodol vo veci nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných
práv zaručených čl. 12 ods. 1 a ods. 2, čl. 41 ods. 1 a ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a ods. 2 a čl. 18 ods. 1 dohovoru uznesením
okresného súdu sp. zn. 7 P 190/2010 z 8. júla 2011 a uznesením krajského súdu sp. zn.
9 CoP/46/2011 z 19. septembra 2011, označené uznesenie krajského súdu zrušil a vrátil vec
krajskému súdu na nové konanie a rozhodnutie, priznal mu primerané finančné
zadosťučinenie v sume 5 555 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo
návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
bez ústneho pojednávania.
Predmetom sťažnosti je namietaná neústavnosť, ako aj namietané porušenie práv
garantovaných dohovorom rozhodnutím okresného súdu, ktorým tento zamietol návrh
sťažovateľa na nariadenie predbežného opatrenia, a rozhodnutím krajského súdu
potvrdzujúcim vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia.
a) K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a ods. 2, čl. 41 ods. 1 a ods. 4, čl. 46
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a ods. 2 a čl. 18 ods. 1
dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 7 P 190/2010 z 8. júla 2011
Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z čl. 127 ods. 1 ústavy je vo vzťahu
k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný
súd v konaní podľa čl. 127 ústavy ochranu základným právam alebo slobodám fyzických
osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd.
Pokiaľ ide o časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie označených
základných práv zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom uznesením okresného
súdu sp. zn. 7 P 190/2010 z 8. júla 2011, ústavný súd v tomto prípade zistil existenciu
procesnej prekážky uvedenej v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a síce
nedostatok právomoci.
Proti uvedenému prvostupňovému uzneseniu okresného súdu mal sťažovateľ
k dispozícii opravný prostriedok – odvolanie, ktorý aj využil, o ktorom rozhodoval krajský
súd, v právomoci ktorého bolo poskytnúť ochranu označeným základným právam
zaručeným ústavou a právam zaručeným sťažovateľovi dohovorom. Ústavný súd preto
sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
b) K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 18 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 9 CoP/46/2011 z 19. septembra 2011
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38
až 42 a čl. 44 až 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú. V prípade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
týmto zákonom zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“)
Podľa ustanovenia § 102 ods. 1 OSP ak treba po začatí konania dočasne upraviť
pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné
vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné
opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho
dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77 OSP.
Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,
ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé
následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť
tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu
vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov
práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý
okruh vzťahov.
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť
ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého
ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.
Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných
súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, resp.
rozhodnutím o zrušení nariadeného predbežného opatrenia vydaným v rámci
občianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka
súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom
účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými
súdmi (princíp subsidiarity) (III. ÚS 281/07).
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta
a postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkov
nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva
(tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.
Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné opatrenie, resp.
o návrhu na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia možno predovšetkým považovať
za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom pre
záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné
alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní
o veci samej (§ 74 a nasl. OSP) (obdobne I. ÚS 46/00). Aj v prípade nariadenia
predbežného opatrenia je garantované právo dotknutého účastníka konania na konečnú,
definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozsudkom vo veci samej.
Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje
aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,
pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie
Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000 č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala
neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).
Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu
predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže sama
osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby
vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému
smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu pred
prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas
konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú
a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať
aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis II. ÚS 37/00,
I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07).
Aj v prípade časti sťažnosti týkajúcej sa označeného rozhodnutia krajského súdu
teda ústavný súd zistil, že nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci sťažovateľa,
pretože ochranu jeho právam ako účastníkovi konania poskytuje všeobecný súd
v dotknutom meritórnom konaní.
Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej
činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne
však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto
súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov
o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne III. ÚS 169/2010,
Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľom namietané rozhodnutie krajského súdu
takéto známky zjavnej svojvôle nejaví, pretože jeho závery vychádzajú z logickej úvahy
opierajúcej sa o dostatočne náležité odôvodnenie, čo by opodstatňovalo odmietnutie
sťažnosti v tejto časti aj pre zjavnú neopodstatnenosť.
Ústavný súd však považoval za rozhodujúci fakt v tejto veci možnosť dovolať sa
ochrany na všeobecnom súde, preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol pre nedostatok
právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. februára 2012