Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 157/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť J. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. L. M., Česká

republika, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1

a 3 a , práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základných práv podľa čl. 36

ods. 1 a 3 a čl. 40 ods. 5 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného v čl. 4 ods. 1

Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Okresného súdu Bratislava III sp. zn. zo 4. júla 2007 a rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. z 13. novembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2009

doručená sťažnosť J. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa a 3 a (ďalej

len „ústava“), práv podľa čl. 5 ods. 5 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a 3 a čl. 40

ods. 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva zaručeného v čl. 4 ods.

1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„protokol č. 7“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 4. júla 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 13. novembra 2008.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ si v roku 1992 uplatnil nárok na

odškodnenie na príslušnom orgáne Slovenskej republiky vo výške 36 385 Kčs, ktorá mu

však nebola priznaná v uplatňovanom nároku za 23 mesiacov výkonu trestu odňatia

slobody, ale iba za 13 mesiacov. Pri uplatňovaní svojich nárokov vychádzal zo skutočností,

že rozsudkom Krajského vojenského súdu v Bratislave v konaní pod sp. zn. Ktr 222/50-I bol

uznaný vinným zo zločinu zbehnutia podľa a vojenského

z roku 1855 o bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 5 mesiacov. Rozsudkom

Nižšieho vojenského súdu v Bratislave v konaní pod sp. zn. Vt 39/50/II bol uznaný vinným

zo zločinu subordinácie podľa § 145, § 146c a § 149 a bol odsúdený k trestu odňatia

slobody v trvaní 18 mesiacov, rozsudkom Nižšieho vojenského súdu v Brne v konaní

vedenom pod sp. zn. Vt 24/52 bol uznaný vinným z trestného činu vyhýbania sa služobným

povinnostiam podľa a bol odsúdený k trestu odňatia

slobody v trvaní 2 a pol roka.

V prieskumnom konaní podľa o súdnej rehabilitácii

v znení neskorších predpisov bol rozsudok Vojenského obvodového súdu v Brne v konaní

pod sp. zn. zrušený a bolo rozhodnuté, že sa trest neukladá. Toto rozhodnutie

však uznesením Mestského súdu Brno v konaní pod sp. zn. bolo zrušené

a vyslovené, že celý rozsudok z roku 1953 sa ruší a trestné stíhanie bolo zastavené. Prvé dva

už uvedené rozsudky boli zrušené vo výroku o treste uznesením Vojenského obvodového

súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a bol mu uložený nový trest

v trvaní 10 mesiacov nepodmienečne ako trest súhrný. V dôsledku odvolania proti tomuto

rozsudku uznesením Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne v konaní pod sp. zn. Rto 10/92

bolo konanie zastavené pre amnestiu.

Sťažovateľ vyslovuje názor, že pokiaľ sa s ním zaobchádzalo v civilnom konaní pri

uplatňovaní nároku ako by bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 10 mesiacov

nepodmienečne, hoci také právoplatné rozhodnutie neexistuje, bolo porušené jeho základné

právo na odškodnenie za časť jeho nezákonného väznenia. Došlo preto aj k porušeniu

zásady „ne bis in idem“, pričom poukázal na judikatúru všeobecných súdov v Českej

republike. Ako dôkaz okrem iného uviedol, že uznesením Vojenského obvodového súdu

v Bratislave sp. zn. z 24. februára 2008 bola povolená obnova konania druhého

odsúdenia a následne bolo zastavené konanie pre porušenie zásady „ne bis in idem“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:

«1. Rozsudkem Okresního soudu Bratislava III. ze dne 4. 7. 2007 č. j. -109

a rozsudkem Krajského soudu Bratislava ze dne 13. 11. 2008 č. j. -166 bylo

porušeno stěžovatelovo právo na spravedlivý proces podle článku 6 odst. 1 Úmluvy; soudní

ochranu podle článku 36 odts. 1 Listiny a článku 46 odst. 1 ; odškodnění za

nezákonné věznění podle článku 5 odst. 5 Úmluvy, článku 36 odst. 3 Listiny a článku 46

odst. 3 Listiny; respektování zásady „ne bis idem“ podle článku 4 odst. 1 Protokolu č. 7

k Úmluvě, článku 40 odst. 5 Listiny a článku 50 odst. 5 .

II. Rozsudky uvedené v bodě I. se zrušují.

III. Stěžovateli se přiznává spravedlivé zadostiučinění ve výši 2.000,- Euro, které je

Okresní soud Bratislava III. povinen zaplatit stěžovateli poštovní poukázkou do 60 dnů od

vyhlášení tohoto nálezu

IV. Stěžovateli se podle advokátního tarifu přiznává náhrada nákladů tohoto řízení,

kterou je Okresní soud Bratislava III povinen zaplatit na účet právního zástupce stěžovatele

(…) do 60 dnů od vyhlášení tohoto nálezu.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre

jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis a v ňom citovaná

ďalšia judikatúra).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkami okresného súdu sp. zn.

zo 4. júla 2007 a krajského súdu sp. zn. z 13. novembra 2008 došlo

k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

a v čl. 36 ods. 1 listiny; práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru;

práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu zaručeného v čl. 46

ods. 3 a v listiny, resp. práva na odškodnenie za nezákonné väznenie

zaručeného v čl. 5 ods. 5 dohovoru; práva na rešpektovanie zásady „ne bis in idem“

zaručeného v , v listiny a v protokolu č. 7.

1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetnou sťažnosťou sťažovateľ

napadol označený rozsudok okresného súdu, ako aj rozsudok krajského súdu. Avšak

vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného , ústavný

súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup

a rozhodnutie preskúmal krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti

(teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

zaručeného v a v listiny; práva na spravodlivý proces

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva na rešpektovanie zásady „ne bis in idem“

zaručeného v , v listiny a v protokolu č. 7,

ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné pripomenúť, že

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody ().

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva, že:

«(...) V prejednávanej veci pri navrhovateľom uplatnenom nároku na zaplatenie

odškodnenia vo výške 25.000,- Sk s úrokom z omeškania za obdobie od 9. 12. 1992 do 30. 4.

1995 vo výške 3% ročne a od 1. 5. 1995 do zaplatenia vo výške 22% ročne za dobu 10

mesiacov vykonaného trestu odňatia slobody, ktorá mu nebola vyplatená, súd prvého stupňa

vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na riadne zistenie skutkového stavu a vec

posúdil správne z hľadiska splnenia zákonných podmienok podľa ust. § 23 ods. 3 zák. č.

Správne v dôvodoch svojho rozsudku konštatoval, že pôvodné odsudzujúce

rozhodnutia neboli zrušené v celom rozsahu, ale len v časti výroku o treste, pretože výmera

trestu bola v zrejmom nepomere k stupňu nebezpečnosti pre spoločnosť a uložený druh

trestu bol v zrejmom nepomere s jeho zákonným účelom, uvedená časť tohto ustanovenia sa

preto nedá aplikovať na daný prípad. Na daný prípad bolo pri priznaní odškodného

potrebné aplikovať vetu druhú ust. , ako aj ust. , ,

, , , , , , Obč. zák. ktoré

sa týkali spôsobu odškodňovania v prípade, ak došlo len k čiastočnej zmene odsudzujúceho

súdneho rozhodnutia. V takomto prípade sa poskytuje odškodnenie len so zreteľom na

rozdiel medzi trestami vykonanými na základe pôvodného rozsudku a ustanovenými

primeranými trestami alebo novouloženými trestami, ako to správne v dôvodoch svojho

rozsudku konštatoval aj súd prvého stupňa. K uloženiu nového trestu v danom prípade

nedošlo len z dôvodu amnestie prezidenta republiky, preto súd prvého stupňa správne musel

postupovať podľa a z toho dôvodu nový trest neuložil. Avšak k takémuto

rozhodnutiu došlo pri nezmenenom výroku o vine z rozsudku Krajského vojenského súdu

v Bratislave zo dňa 23.3.1950, č. k. Ktr 222/50-I, a rozsudku Nižšieho vojenského súdu

Bratislava zo dňa 18.10.1950, č. k. Vt , pretože tak ako to súd odôvodnil vo svojom

rozhodnutí, nebol zistený žiadny iný dôvod pre oslobodenie menovaného.

Nebol teda dôvod priznať navrhovateľovi odškodné za celý čas výkonu trestu odňatia

slobody (23 mesiacov). Rozsudok v časti uznania navrhovateľa vinným nebol nikdy zrušený.

Ak teda (napr. aj z dôvodu amnestie prezidenta) nedošlo k uloženiu nového trestu (pri

nezmenenom výroku o vine), pri určení výšky odškodného, ktoré má byť vyplatené

poškodenému, nedá sa na daný prípad aplikovať vetné spojenie „... rozdiel medzi trestami

vykonanými na základe pôvodného rozsudku a novouloženými trestami.“ Bolo preto

potrebné pri poskytnutí odškodnenia vychádzať len z rozdielu medzi trestami vykonanými

na základe pôvodného rozsudku a ustanovenými primeranými trestami (§ 23 ods. 3 veta

druhá cit. zák.). Za výšku ustanoveného primeraného trestu súd v danom prípade mohol

považovať 10 mesiacov, tak ako to po vykonanom dokazovaní bolo stanovené i v rozhodnutí

trestného súdu, aj keď toto rozhodnutie bolo neskôr zrušené, vzhľadom na to, že nebolo

prihliadnuté v trestnom konaní na amnestiu prezidenta. V tomto trestnom konaní totiž súd

sa najlepšie oboznámil so skutkovým stavom, prihliadol za tým účelom najmä na

spoločenskú nebezpečnosť konania obžalovaného, vzal do úvahy skutočnosť, že vo výkone

vojenskej služby mu bránilo jeho náboženské presvedčenie ako i to, že k tomuto sa aj v

oboch prípadoch doznal, čo mu tiež poľahčilo. Ďalšou poľahčujúcou skutočnosťou bolo, že

do spáchania trestného činu viedol poškodený riadny život. Po zhodnotení vyššie uvedených

skutočností dospel súd k záveru, že k stupňu spoločenskej nebezpečnosti, pomerom

páchateľa, ako aj k okolnostiam prípadu je úmerný trest odňatia slobody ustanovený

primeraný trest práve v trvaní 10 mesiacov. Na základe týchto skutočností sa skutočne

poškodenému mohlo poskytnúť odškodnenie len ako rozdiel medzi trestami vykonanými na

základe pôvodného rozsudku, t. j. 23 mesiacov a ustanovenými primeranými trestami, t. j.

10 mesiacov, t. j. za 13 mesiacov vykonaného trestu. Súd prvého stupňa sa v dôvodoch

svojho rozsudku podrobne vyporiadal aj s námietkami navrhovateľa, ktoré tento zopakoval

aj v odvolacom konaní, a preto odvolací súd v dôvodoch bližšie odkazuje na dôvody

rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožnil v celom rozsahu ( ).

Námietky navrhovateľa preto odvolací súd považoval za nedôvodné a nemohol k nim

prihliadnuť ani v tomto odvolacom konaní. Navrhovateľ ani v odvolacom konaní

neprodukoval žiadne také dôkazy, ktoré by mohli zvrátiť výsledky vykonaného dokazovania

a právneho posúdenia veci. Odvolací súd nezistil ani žiadne dôvody, pre ktoré by bolo

potrebné vec zrušiť a vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa

vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne

a vec posúdil správne aj po právnej stránke.(...)»

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na spravodlivý proces so všetkými jeho

aspektmi, ústavný súd konštatuje, že postup krajského súdu v danej veci je zdôvodnený

vyčerpávajúcim spôsobom; krajský súd na zásadné námietky sťažovateľa v súlade

s relevantnými hmotnoprávnymi podmienkami zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho

považuje za ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné odvolanie

sťažovateľa považovať za neodôvodnené a napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa

potvrdiť. V každom prípade postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho skutkového

a právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo

arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom skutkových a právnych

názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského

súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto

nedostatky nevykazuje.

Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu. Podľa

názoru ústavného súdu však zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol,

nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného základného práva, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Sťažovateľovi súdy neodopreli

spravodlivosť, ibaže jeho žalobnému návrhu v danom prípade nevyhoveli.

zaručené právo na súdnu ochranu pritom neznamená právo na úspech v konaní pred

všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie

všetkým procesným návrhom účastníka konania (napr. , ).

Preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

3. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, resp. práva na odškodnenie za nezákonné väznenie,

vzhľadom na uvedené skutočnosti, ako aj na aplikáciu relevantných hmotnoprávnych

ustanovení uvedených v napadnutom rozsudku, toto rozhodnutie krajského súdu nemožno

považovať ani z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia za nesprávne, alebo za arbitrárne,

a preto bolo treba považovať sťažnosť aj v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

Okrem uvedeného neušlo pozornosti ústavného súdu tvrdenie sťažovateľa, že

uznesením Vojenského obvodového súdu v Bratislave sp. zn. z 24. februára

2008 týkajúcim sa druhého odsúdenia došlo k povoleniu obnovy konania a následne bolo

konanie zastavené. Toto konanie však nebolo predmetom konania ani okresného súdu, ani

krajského súdu, ktorý sa o tom dozvedel až z písomného podania sťažovateľa

zo 6. novembra 2008, a preto nemohlo byť ani predmetom preskúmania ústavným súdom.

Sťažovateľovi však práva na odškodnenie na základe uvedeného rozhodnutia ostávajú

zachované, ktoré si môže uplatniť v osobitnom konaní.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti touto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2009