Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 425/2013
PDF · 222.52 KB
No categories available
II. ÚS 425/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., P., zastúpenej advokátom JUDr.
M. F., Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 S 6/2012 z 15.
februára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
9. mája 2013 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., P. (ďalej len „sťažovateľka“), pre
namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 2 S 6/2012 z 15. februára 2013.
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „Konaním, ktorým došlo k porušeniu základných
práv sťažovateľky, je rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 2 S 6/2012 z 15. 02. 2013.
Rozsudok Krajského súdu v Prešove nadobudol právoplatnosť dňa 07. 03. 2013.
Sťažovateľka sa návrhom doručeným Krajskému súdu v Prešove dňa 30. januára 2012
domáhala, aby súd určil, že odporkyňa (Správa katastra P.) je povinná nepokračovať
v porušovaní práva navrhovateľky, obnoviť stav pred zásahom a zrušiť záznam - zápis
na LV, k. ú. P., v častí C ťarchy: vecné bremeno - právo stavby - cintorín, cestná, miestna a
účelová komunikácia...
Sťažovateľka odôvodnila svoj návrh tým, že je výlučnou vlastníckou vyššie uvedených
nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území P., zapísaných na LV.
Sťažovateľka poukázala na to, že dňa 23. 08. 2011 zistila, že Správa katastra P.
zapísala na LV v kat. území P. vecné bremeno tak, ako už bolo vyššie citované, v rozpore s §
4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Sťažovateľka zdôraznila, že vecné bremeno v zmysle
ustanovenia § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. vzniká vo verejnom záujme iba vtedy, ak ide o
stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, čo mesto P. v návrhu na zápis
vecného bremena do katastra nehnuteľností nepreukázalo.
Sťažovateľka namietala, že k zápisu vecného bremena sú nevyhnutné listiny, ktoré
preukazujú, potvrdzujú právo k nehnuteľnostiam, a to, že stavby: cintorín a dokonca aj
miestna komunikácia, ku ktorej Správa katastra P. zapísala vecné bremeno, boli povolené
podľa platných právnych predpisov a takýmito listinami sú: územné rozhodnutie, stavebné
povolenie, súhlas vlastníka pozemku a kolaudačné rozhodnutie. Podľa sťažovateľky Správa
katastra P. sa mýli, pokiaľ tvrdí, že právo vecného bremena v prospech vlastníka stavby
vzniká predložením návrhu na zápis a nie aj preukázaním, že ide o stavbu povolenú podľa
platných právnych predpisov.
Podľa sťažovateľky stavebník nemal v čase stavby cintorína k pozemku... žiadne
právo, ktoré by ho oprávňovalo na vykonanie stavby. Vlastníkom pozemku bola fyzická
osoba M. M., rod. B., po ktorej smrti zdedila túto nehnuteľnosť... jej dcéra MUDr. V. K.
Mesto P. a ani MsNV P. nikdy neboli vlastníkmi predmetných pozemkov, teraz vo
vlastníctve sťažovateľky, na ktorých sa nachádza stavba cintorína a cestnej komunikácie.“
Sťažovateľka ďalej uvádza, že «Stavby cintorína a cestnej komunikácie boli
postavené na sporných pozemkoch bez súhlasu vlastníka pozemkov. Tieto stavby zriadilo
MsNV P.
Podľa legislatívy platnej v čase výstavby cintorína, neoprávnenú stavbu mohol
zriadiť iba občan (§ 221 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného do 01. 01. 1992). Pokiaľ
teda zriadila stavbu tzv. socialistická organizácia bez toho, aby mala k zriadeniu stavby
na cudzom pozemku riadny právny titul, nebolo možné túto stavbu vyporiadať podľa § 221
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka platného v znení pred novelou č. 50/1991 Sb.. To však
neznamenalo, že by takáto stavba bola oprávnená.
Podľa sťažovateľky postupom Správy katastra P. - zapísaním vecného bremena došlo
k hrubému zásahu do vlastníckych práv sťažovateľky, a to práva vlastniť a pokojne užívať
svoj majetok, čo vyplýva ako zo samotného znenia ustanovenia § 151n ObčZ, tak aj z textu
zápisu na LV, v kat. území P., v Časti C: ťarchy...
Podľa § 35 ods. 2 písm. c) zákona č. 162/1995 Z. z., návrh na vykonanie záznamu
sa musí podať písomne a musí obsahovať verejnú listinu alebo inú listinu, ktorá potvrdzuje
právo k nehnuteľnosti. Ak Správa katastra P. vykonala zápis vecného bremena do katastra
nehnuteľnosti bez toho, aby mala „inou listinou“ preukázanú skutočnosť - že ide o stavbu
povolenú podľa platných právnych predpisov, postupovala v rozpore so zákonom a zasiahla
tak do vlastníckych práv sťažovateľky...
Správa katastra P. teda nechránila vlastníctvo sťažovateľky, napriek tomu, že ho
sťažovateľka upozornila, aby vyžiadala od vlastníka stavby listiny preukazujúce v zmysle §
4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. vznik vecného bremena a následne oprávnenosť zápisu
vecného bremena do katastra nehnuteľností. Správa katastra P. záznam vykonala
a o predloženie potrebných listín preukazujúcich povolenie stavby podľa „platných
právnych predpisov“ - navrhovateľa záznamu nepožiadala.
Vychádzajúc z obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie a v danom
prípade z povinnosti orgánu verejnej moci rozhodnúť vo veci spôsobom, ktorý určuje zákon,
treba v prvom rade uviesť, že v posudzovanej veci postupom správneho orgánu došlo
k porušeniu základných práv sťažovateľky a preto postup porušovateľa nezodpovedá
požiadavkám kladeným zákonom na spravodlivé súdne konanie.»
3. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Základné právo spoločnosti P., s.r.o., podľa článku 46 ods. 1, Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené článkom 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozsudkom Krajského súdu
v Prešove, sp. zn. 2 S 6/2012 z 15. 02. 2013, porušené bolo.
3. Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 15. 02. 2013, sp. zn. 2 S 6/2012
sa zrušuje.
4. Vec sa vracia Krajskému súdu Prešov na ďalšie konanie.
5. Sťažovateľka si uplatňuje nárok na náhradu trov konania a právneho
zastúpenia... vo výške 331,14 EUR (dva úkony po 130,16 EUR - prevzatie a príprava
právneho zastúpenia, písomné podanie na ústavný súd, plus 2 x režijný paušál po 7,81
EUR) a DPH vo výške 55,20 EUR, na účet advokáta JUDr. M. F... ktoré je Krajský súd
Prešov povinný uhradiť do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sa návrh
na začatie konania ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa
týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ
domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ
(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.
7. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
8. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. ...
12. Podstatou sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 S 6/2012 z 15. februára 2013, ktorým krajský súd
zamietol návrh sťažovateľky v konaní podľa § 250v Občianskeho súdneho poriadku
o určenie, že odporkyňa, Správa katastra P., je povinná nepokračovať v porušovaní práva
sťažovateľky, obnoviť stav pred zásahom a zrušiť záznam – zápis vecného bremena
k nehnuteľnosti.
13. Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované právomoci,
uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých náležitostí návrhu na začatie konania
(čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré sú
upravené zákonom o ústavnom súde, je ústavný súd pritom viazaný návrhom na začatie
konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia,
ktorého sa sťažovateľ domáhal. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil
za porušovateľa svojich práv.
14. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza dôvody podania žaloby na krajskom súde a uvádza,
v čom vidí pochybenie Správy katastra P. pri zápise vecného bremena záznamom
v prospech tretej osoby. Ďalej cituje z napadnutého rozsudku krajského súdu, cituje
relevantné právne predpisy, opisuje skutkové okolnosti vykonania záznamu Správou
katastra P. a uvádza právnu argumentáciu tvrdeného pochybenia v postupe Správy katastra
P. Argumentácia sťažovateľky v sťažnosti sa však zaoberá výlučne postupom správneho
orgánu, t. j. Správy katastra P., a to predovšetkým skutkovými zisteniami tohto orgánu,
s ktorými sťažovateľka nesúhlasí.
K samotnému namietanému porušeniu svojich základných práv rozsudkom krajského
súdu sťažovateľka len uvádza, že „v posudzovanej veci postupom správneho orgánu došlo
k porušeniu základných práv sťažovateľky a preto postup porušovateľa nezodpovedá
požiadavkám kladeným zákonom na spravodlivé súdne konanie...“. Z odôvodnenia sťažnosti
nie je možné vôbec identifikovať, čo je predmetom sťažnosti vo vzťahu k rozsudku
krajského súdu.
15. Ústavný súd konštatuje, že zásadným nedostatkom sťažnosti je úplná absencia
akýchkoľvek dôvodov a argumentácie k tvrdenému porušeniu označených základných práv
napadnutým rozsudkom krajského súdu. Sťažovateľka neuviedla žiadne konkrétne
nedostatky namietaného rozsudku krajského súdu, a to napriek skutočnosti, že v petite
sťažnosti označila ako porušovateľa svojich práv krajský súd. Sťažnosť, naopak, obsahuje
dôvody nesúhlasu sťažovateľky s postupom Správy katastra P., čo však nie je predmetom
konania pred ústavným súdom o tejto sťažnosti.
Sťažnosti teda chýba také náležité a zrozumiteľné odôvodnenie návrhu, ktoré by
poskytlo nevyhnutný východiskový rámec pre preskúmanie označeného rozsudku krajského
súdu z pozície sťažovateľkou namietaného porušenia označených článkov ústavy
a dohovoru. Ústavnému súdu neprináleží domýšľať si alebo dopĺňať chýbajúcu
ústavnoprávnu argumentáciu sťažovateľky v konaní o ústavnej sťažnosti.
16. Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, preto ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť
napriek tomu, že sťažovateľka je zastúpená advokátom, nespĺňa náležitosti kvalifikovaného
návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde.
17. Ústavný súd pripomína, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných
náležitostí, aký vyplýva z podania sťažovateľky, nie je povinný odstraňovať ex offo
(z úradnej povinnosti). Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia
v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako
ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov
konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 206/2010).
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými
začína konanie pred ústavným súdom (obdobne II. ÚS 117/05).
18. Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky
advokátom konštatuje, že sťažnosť sťažovateľky vykazuje nedostatky náležitostí
predpísaných ústavou a zákonom o ústavnom súde, a preto ju bolo potrebné pri jej
predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
19.Vzhľadom na požiadavku materiálnej ochrany ústavnosti ústavný súd preskúmal aj
namietaný rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 S 6/2012 z 15. februára 2013. Krajský súd
v namietanom rozhodnutí najmä uviedol:
„Súd musí zdôrazniť, že skutočnosti uvádzané navrhovateľom v návrhu považoval
za nedôvodné, pretože čo sa týka preukázania podmienok ustanovených v § 4 zákona
č. 66/2009 Z. z. sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym názorom odporkyne ohľadom
splnenia podmienok pre zápis listinných dôkazov - stavby postavenej v súlade s vtedy
platnými právnymi predpismi a je toho názoru, že záznam vykonaný do katastra
nehnuteľností na liste vlastníctva č. k.ú. P. dňa 19. augusta 2011 pod sp. zn Z 2382/2011 je
správny a zákonný.
Ak navrhovateľ v návrhu tvrdí, že postupom odporkyne došlo k nezákonnému zásahu
do jeho vlastníckych práv, tieto tvrdenia nemajú oporu v zákonných ustanoveniach podľa
ktorých odporkyňa pri zápise vecného bremena na základe listinných dôkazov, ktoré
predložilo Mesto P. postupovala.
Zákon č. 162/1995 Zb. o katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v ustanovení § 34 ods. 1 upravuje, že práva
k nehnuteľnostiam uvedené v § 1 ods. 1, ktoré vznikli, zmenili sa alebo zanikli zo zákona,
rozhodnutím štátneho orgánu, príklopom licitátora na verejnej dražbe, vydržaním,
prírastkom a spracovaním, práva k nehnuteľnostiam osvedčené notárom, ako aj práva
k nehnuteľnostiam vyplývajúce z nájomných zmlúv, zo zmlúv o prevode správy majetku štátu
alebo z iných skutočností svedčiacich o zverení správy majetku obce alebo správy majetku
vyššieho územného celku sa do katastra zapisujú záznamom, a to na základe verejných listín
a iných listín. Záznamom sa zapisuje i zmena poradia záložných práv z dohody záložných
veriteľov o poradí ich záložných práv rozhodujúcom na ich uspokojenie.
Správa katastra vykoná záznam bez návrhu, prípadne na návrh vlastníka alebo inej
oprávnenej osoby (§ 35 ods. 1 citovaného zákona ).
Ak je verejná listina alebo iná listina spôsobilá na vykonanie záznamu, správa
katastra vykoná záznam do katastra (§ 36 ods. 2 zákona).
V danej veci správa katastra vydala jeden z troch druhov zápisov a to záznam.
K uvedenej problematike už Najvyšší súd Slovenskej republiky judikoval (R 96/1994)
pričom vyslovil, že vykonaním zápisu vlastníckeho alebo iného vecného práva záznamom do
katastra nehnuteľnosti nevznikajú, nemenia sa ani nezrušujú oprávnenia a povinnosti
fyzických alebo právnických osôb. Vykonanie zápisu záznamom do katastra nie je teda
rozhodnutím správneho orgánu v zmysle § 244 ods. 3 O.s.p., a preto takýto zápis údajov
formou záznamu do katastra nemôže byť predmetom preskúmania súdom v konaní podľa
druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
Účelom konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy
(ktoré pojem Občiansky súdny poriadok priamo definuje) je totiž poskytnutie súdnej
ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach
nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nieje rozhodnutím, a tento bol
zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný. Súdne
konanie sa stáva zárukou, že súd vyslovením povinnosti nepokračovať v porušení práva
a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom, vytvorí reálny predpoklad
na eliminovanie nezákonného stavu, ktorý vznikol protiprávnym konaním, prípadne
aj nekonaním orgánu verejnej správy...
Jednou zo zásad vyjadrených v článku 20 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky je, že
vlastníctvo nemôže zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami
chránenými zákonom. Z uvedenej zásady aj v danom prípade vyplýva, že nestačí vec
posudzovať len z čisto formálneho hľadiska, ale je potrebné vychádzať z podstaty veci.
Správny orgán má chrániť vlastníctvo subjektu, ktorému také právo prislúchalo, v danom
prípade navrhovateľa a pokiaľ žiadateľ vykonania záznamu predložil listiny, ktoré
zdôvodňovali potrebu vykonania zápisu vecného bremena formou záznamu, tak ako to
v tomto prípade bolo jednoznačne preukázané - verejný záujem obyvateľov Mesta P.
ohľadom prístupu do priestorov cintorína, bol podľa názoru súdu záznam vykonaný
v súlade s ustanoveniami zákona č. 66/2009 Z.z., ako aj v súlade s uvedeným článkom
Ústavy SR.
Súd neakceptoval ani námietku navrhovateľa v tom zmysle, že postup správneho
orgánu pri zápise záznamu v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. bol neoprávnený a týmto
záznamom bolo zasiahnuté do vlastníckych práv navrhovateľa, pretože predmetný záznam
vecného bremena bol vykonaný v prvom rade vo verejnom záujme, čo sa týka pozemku pod
stavbou užívanom vlastníkom, t.j. Mestom P. ako miestnej komunikácie, ktorá slúži ako
prístupová cesta k cintorínu, ktorý je vo vlastníctve Mesta P. V tomto prípade verejný
záujem, ktorý tu preukazuje Mesto P. podaným návrhom, jednoznačne je verejným záujmov
v prospech všetkých obyvateľov Mesta P.
Správny orgán preto postupoval v súlade s intenciami ustanovení zákona č. 66/2009
Z. z., ako aj zákona č. 162/1995 Z. z.
Súd zdôraznil, že vykonaným záznamom ako úkonom evidenčným v správe katastra
nehnuteľnosti nedošlo v žiadnom prípade k zásahu do vlastníckych práv navrhovateľa,
pretože záznam nemá vplyv na vznik, zmenu, ani zánik práv k nehnuteľnostiam s poukazom
na obsah ustanovenia § 5 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z.
S poukazom na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (10 Sžr 174/2011
a iné) preto krajský súd podľa § 250v ods. 3 O.s.p. návrh ako nedôvodný zamietol.“
20. Z uznesenia krajského súdu je zrejmé, ktoré skutočnosti považoval krajský súd
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil.
Krajský súd s odvolaním sa na platnú a účinnú právnu úpravu relevantných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 162/1995 Zb. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), ako aj na citovaný čl. 20 ods. 3 ústavy ústavne
súladným spôsobom vyjadril svoj právny názor k jednotlivým námietkam sťažovateľky.
Napadnutý rozsudok krajského súdu obsahuje jasné a zrozumiteľné dôvody, ktoré ho viedli
k vydaniu rozhodnutia, ktorým návrh sťažovateľky zamietol. Prijaté právne závery
so zreteľom na skutkový stav nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne
a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Krajský súd v napadnutom
rozsudku podľa názoru ústavného súdu primeraným spôsobom reagoval na argumentáciu
sťažovateľky a vysvetlil dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie.
21. Okolnosť, že sťažovateľka sa s výrokom napadnutého rozsudku krajského súdu
nestotožňuje, nezakladá porušenie označených práv a slobôd. Ústavný súd k tomu
poznamenáva, že základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie
garantované ústavou a Listinou základných práv a slobôd neznamená právo na úspech
v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením
je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96,
22. Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že základné právo sťažovateľky
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 2 S 6/2012 z 15. februára 2013 nemohlo byť porušené. Sťažnosť sťažovateľky bolo
preto potrebné pri predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľky
ústavný súd nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2013