Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)II. ÚS 426/2013
PDF · 219.72 KB
No categories available
II. ÚS 426/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. B., K., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. B., B.,
pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co 39/2013
z 28. februára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. L. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
15. mája 2013 doručená sťažnosť Ing. L. B. ., K. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané
porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 39/2013 z 28. februára 2013.
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Žalobou vedenou na Okresnom súde Komárno
pod sp. zn.: 15 C 257/2012, podanou podľa ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka, § 80 písm. b/ O. s. p., domáha sa sťažovateľka ochrany osobnosti, poskytnutia
primeraného zadosťučinenia, poskytnutia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,
a nariadenia predbežného opatrenia, v rámci ktorého by bol žalovaný povinný zložiť
do úschovy súdu podľa ustanovenia § 352 ods. 1 O. s. p. sumu 150 000,-€, na zaistenie
uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, na dobu do právoplatného rozhodnutia
o žalobe na ochranu osobnosti. …
Okresný súd Komárno, uznesením sp. zn.: 15 C 257/2012-256... zo dňa
16. 11. 2012... o návrhu o nariadenie predbežného opatrenia ku konaniu o žalobe o
ochranu osobnosti podanej podľa ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 80,
písm. b/ O. s. p., rozhodol tak, že návrh o nariadenie predbežného opatrenia zamietol...
Krajský súd Nitra, uznesením sp. zn.: 9 Co/39/2013-272... zo dňa 28. 02. 2013,
o odvolaní navrhovateľky proti uzneseniu Okresného súdu Komárno rozhodol tak, že
uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil...
Závery a postup súdu v konaní o návrhu sťažovateľky o ochranu osobnosti,
o nariadenie predbežného opatrenia, zhrnuté v uznesení Okresného súdu Komárno, sp. zn.:
15 C/257/2012-256, zo dňa 16. 11. 2012, a v uznesení Krajského súdu Nitra sp. zn.:
9 Co/39/2013-272... zo dňa 28. 02. 2013, sú čo do skutkových zistení a právneho posúdenia
veci nesprávne, neodôvodnené, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
porušujúce základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na spravodlivé súdne konanie podľa
článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ktorých súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré
majú pre vec podstatný význam, a dostatočne objasňujú skutkový a právny základ, tým, že:
1. V rozpore s ustanovením § 61 ods. 2 Spravovacieho a kancelárskeho poriadku
pre okresné súdy, krajské súdy na uznesení prvostupňového súdu nie je na konci uznesenia
po ľavej strane v pripojenej doložke „Za správnosť vyhotovenia“, meno a priezvisko
asistenta, ktorý doložku podpísal.
2. Nie je zrejmé, či súd zamietol návrh na vydanie predbežného opatrenia aj
z dôvodov, že
a/ zvážil, že by v dôsledku predbežného opatrenia vznikla neprimeraná ujma
niektorému z účastníkov,
b/ nie sú osvedčené základné skutočnosti umožňujúce urobiť záver
o pravdepodobnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť právna ochrana, a pravdepodobnosti
záveru, že v konaní vo veci nie je nárok očividne vylúčený,
c/ a nie je ani zrejmé, akým postupom k uvedeným záverom súd dospel.
3. Z návrhu vo veci samej, aj pre konanie o návrhu na vydanie predbežného
opatrenia, z listinných dôkazov k návrhu pripojených, jednoznačne vyplýva kontinuita
návrhu vo veci samej a návrhu na vydanie predbežného opatrenia, osvedčenie nároku
a potreby nariadenia predbežného opatrenia, a splnenie zákonných podmienok
pre nariadenie predbežného opatrenia.
4. Podľa platnej judikatúry v konaní o nariadenie predbežného opatrenia:
a/ nie je nevyhnutné vykonať dôkazy, ako vo veci samej, na nariadenie je
postačujúce, ak účastník osvedčil nárok a potrebu nevyhnutnej predbežnej ochrany práv,
b/ účastník občianskoprávneho konania musí byť pripravený na to, že pomery
účastníkov konania sa môžu dočasne upraviť predbežným opatrením,
c/ účastník konania je oprávnený navrhnúť, domáhať sa zrušenia predbežného
opatrenia, ak podľa jeho názoru pominuli alebo vôbec neexistovali dôvody jeho nariadenia,
d/ rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia možno
považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,
čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»
3. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Krajský súd Nitra právoplatným uznesením sp. zn.: 9 Co/39/2013-272,
zo dňa 28. 02. 2013, proti ktorému nie je možný riadny ani mimoriadny opravný
prostriedok, porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, porušil právo sťažovateľky
na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktorých súčasťou je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne
a skutkovo relevantné otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam, a dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ, v spojení s nesprávnymi, neodôvodnenými skutkovými zisteniami
a právnymi závermi, ktoré sú z ústavného hľadiska neakceptovateľné.
2. Uznesenie Krajského súdu Nitra sp. zn.: 9 Co/39/2013-272, zo dňa 28. 02. 2013,
zrušuje, a vec vracia Krajskému súdu Nitra za účelom opätovného prerokovania
a rozhodnutia s tým, že v ďalšom postupe je súd viazaný právnymi názormi Ústavného súdu
SR.
3. Krajský súd Nitra je povinný zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania vo výške
podľa vyčíslenia, na účet advokátky JUDr. Ľ. B., do 15. dní odo dňa právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
4. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
7. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
11. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. ...
12. Podstatou sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 39/2013 z 28. februára 2013,
ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 15 C 257/2012 zo 16. novembra 2012 o zamietnutí návrhu sťažovateľky na
nariadenie predbežného opatrenia. Sťažovateľka namieta, že všeobecné súdy jej návrh na
vydanie predbežného opatrenia nesprávne právne posúdili, tvrdí, že napadnuté uznesenie
je neodôvodnené, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Sťažovateľka
namieta formálne chyby pri vyhotovení uznesenia okresného súdu a tiež tvrdí, že krajský
súd nedal odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré mali pre vec podstatný
význam, vychádzal z nesprávne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho
posúdenia veci.
13. Z uznesenia prvostupňového okresného súdu sp. zn. 15 C 257/2012
zo 16. novembra 2012 vyplýva, že okresný súd odôvodnil zamietnutie návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia takto: „V predmetnej veci súd dospel k záveru, že návrh
na nariadenie predbežného opatrenia z dôvodu obavy ohrozenia výkonu budúceho súdneho
rozhodnutia je nedôvodný. Navrhovateľka sa svojim návrhom v konaní vo veci samej
domáhala ospravedlnenia od odporcu, zverejnenia tohto ospravedlnenia v denníkoch SME,
HOSPODÁRSKE NOVINY, ÚJ SZÓ a na všetkých pracoviskách odporcu ako aj zaplatenia
nemajetkovej ujmy vo výške 150 000,-€ a náhrady trov konania. Návrh na nariadenie
predbežného opatrenia odôvodňovala konaním štatutárnych zástupcov odporcu od októbra
2010, ktorých výsledkom bolo jej odvolanie z funkcie riaditeľky i konateľky odporcu, pričom
žiadala, aby súd predbežným opatrením uložil odporcovi zložiť do úschovy súdu peňažnú
sumu vo výške 150 000,-€ za účelom zabezpečenia výkonu rozhodnutia v prípade jej
úspechu v konaní. Predpokladom pre nariadenie predbežného opatrenia z dôvodu obavy
ohrozenia výkonu budúceho súdneho rozhodnutia je osvedčenie obavy, že bez predbežného
opatrenia by bol prípadný budúci výkon rozhodnutia ohrozený, pričom nebezpečenstvo
zmarenia výkonu rozhodnutia musí byť reálne a musí bezprostredne hroziť. Použitie
inštitútu predbežného opatrenia je namieste vtedy, ak sa vyžaduje okamžitý zásah súdu,
nakoľko bez dočasnej úpravy právnych pomerov by bolo právo účastníka ohrozené. Keďže
v danom prípade navrhovateľka v podanom návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
neuviedla žiadne skutočnosti (a tieto ani nepreukázala), že by zo strany odporcu dochádzalo
ku konaniu, ktorým zmenšuje svoj majetok alebo sa tohto inak zbavuje, resp. že takéto jeho
konanie bezprostredne hrozí, súd návrh na nariadenie predbežného opatrenia pre jeho
nedôvodnosť zamietol. Navrhovateľka síce v návrhu konštatovala možnosť manipulácie
s príjmami odporcu, túto skutočnosť však žiadnymi konkrétnymi krokmi štatutárov odporcu
nepreukázala. Taktiež nijako nepreukázala svoje podozrenie z možnosti zrušenia odporcu
po auguste 2014 (kedy by mala byť ukončená prevádzka poslednej stanice, čo však
navrhovateľka nedoložila žiadnym listinným dôkazom), resp. že by mal zostať bez
podnikateľských aktivít.“
14. Krajský súd na základe podaného odvolania sťažovateľky preskúmal napadnuté
uznesenie okresného súdu sp. zn. 15 C 257/2012 zo 16. novembra 2012 o zamietnutí návrhu
sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia a uznesením sp. zn. 9 Co 39/2013
z 28. februára 2013 prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Krajský súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia konštatoval: «V preskúmavanej veci odvolací súd dospel k záveru,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá... požiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutia. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, ako aj zreteľne uviedol, prečo
návrh navrhovateľky na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Odôvodnenie
odvolaním napadnutého uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany navrhovateľky, keď v dostatočnom rozsahu zodpovedalo,
prečo nemohlo byť predbežné opatrenie nariadené. Okolnosť, že táto odpoveď neúspešnú
navrhovateľku neuspokojuje, neznamená, že odôvodnenie nespĺňa parametre zákonného
rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 OSP; za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom
prípade nemožno považovať to, že súd prvého stupňa neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv či požiadaviek navrhovateľky. Možno zhrnúť, že z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia súdu prvého stupňa nevyplýva jednostrannosť ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Podľa odvolacieho súdu skutkové a právne závery súdu prvého stupňa
nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie
odvolaním napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa ako celok požiadavky zákona
na odôvodnenie rozhodnutia spĺňa.
Ďalšiu výtku navrhovateľky o porušení ustanovenia § 158 ods. 1 a § 167 ods. 2 OSP,
ktoré videla v tom, že napadnuté uznesenie nie je podpísané zákonným sudcom, odvolací
súd tiež za dôvodnú nepovažuje. Je tomu tak preto, že predmetná zákonná podmienka sa
týka prvopisu, ktorý je založený v spise a účastníkom konania, prípadne ich zástupcom, sa
doručuje rovnopis písomného vyhotovenia rozsudku do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 OSP),
ktorého podpisovanie je upravené v § 61 ods. 2 vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom
a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy.
Podľa § 61 ods. 2 Vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom
poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy, v rovnopise
rozhodnutia súdu sa na konci po pravej strane pripojí meno, priezvisko a funkcia toho, kto
podľa odseku 1 podpísal prvopis, spravidla vyznačený použitím výpočtovej techniky; ak má
akademický titul alebo vedeckú hodnosť, pripojí sa aj toto označenie. Na konci po ľavej
strane sa pripojí doložka „Za správnosť vyhotovenia:“ spolu s menom a priezviskom
asistenta spravidla vyznačená použitím výpočtovej techniky. Doložku podpíše vlastnoručne
asistent, ktorý rovnopis vyhotovil.
Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľka
neopodstatnene namietala, že súd prvého stupňa zaťažil konanie vadou uvedenou v § 221
ods. 1 písm. f) OSP.
K samotnému záveru, týkajúcemu sa zamietnutia návrhu navrhovateľky
na nariadenie predbežného opatrenia po prejednaní veci na zdôraznenie správnosti
odvolací súd uvádza, že v danom konaní nebol zákonný dôvod na nariadenie predbežného
opatrenia a to z dôvodu, že navrhovateľka neosvedčila reálnu obavu zo zmarenia, resp.
sťaženia výkonu súdneho rozhodnutia vo veci samej (samozrejme v prípade úspechu žaloby
vo veci samej), pretože chýbajú konkrétne prejavy odporcu, ktoré by túto obavu
navrhovateľky potvrdzovali. Navrhovateľka v návrhu a ani v odvolaní neuviedla, že by
odporca konal tak (robil právne alebo faktické úkony), že by v konečnom dôsledku mohlo
dôjsť k zmareniu, resp. k sťaženiu výkonu súdneho rozhodnutia.
S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že navrhovateľka zatiaľ
nepreukázala potrebnosť dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania, pretože
neosvedčila obavu z ohrozenia výkonu súdneho rozhodnutia, a preto odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP
potvrdil.
Predbežné opatrenie ako zabezpečovací inštitút občianskeho súdneho konania
predpokladá ďalší procesný postup, preto v ustanovení § 145 OSP sa ustanovuje, že
o náhrade trov konania spojených s týmito procesnými úkonmi sa rozhoduje až v konaní
vo veci samej.»
15. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné
uviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto
nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti
postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom
oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Preskúmanie rozhodnutia všeobecného
súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu
základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného
súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery
boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (podobne IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je
tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky
odôvodnené.
16. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (podobne IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).
17. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
Keďže predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľky
rozhodnutím všeobecného súdu o podanom návrhu na vydanie predbežného opatrenia, je
potrebné uviesť, že pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto
vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných
opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri
rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000 č. 39754/98, v ktorom sa
konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného
opatrenia; III. ÚS 339/2012, IV. ÚS 560/2012).
18. Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,
ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé
následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť
tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu
vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov
práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý
okruh vzťahov.
Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné opatrenie možno
považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré
nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania
alebo v konaní o veci samej (I. ÚS 46/00, III. ÚS 339/2012).
19. V kontexte argumentácie sťažovateľky je potrebné osobitne poznamenať,
že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou
všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať
do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných
súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania
nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku
predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého
rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie
pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť
do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého procesu.
20. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľky, že uznesenie krajského súdu sp. zn.
9 Co 39/2013 z 28. februára 2013 je z hľadiska skutkových zistení a právneho posúdenia
nesprávne a vyznačuje sa nedostatočným odôvodnením, ústavný súd uvádza, že naopak,
z napadnutého uznesenia vyplýva, že krajský súd sa dôsledne a podrobne zaoberal
odvolacími dôvodmi sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu. Z uznesenia krajského
súdu v spojení s uznesením prvostupňového súdu je zrejmé, ktoré skutočnosti považoval
krajský súd za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil.
Krajský súd s odvolaním sa na platnú a účinnú právnu úpravu relevantných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku ústavne súladným spôsobom vyjadril svoj
právny názor k jednotlivým námietkam sťažovateľky. Napadnuté uznesenie krajského súdu
obsahuje jasné a zrozumiteľné dôvody, ktoré ho viedli k vydaniu rozhodnutia, ktorým
odvolaniu sťažovateľky nevyhovel. Prijaté právne závery so zreteľom na skutkový stav
nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska
za neospravedlniteľné a neudržateľné. Krajský súd v napadnutom uznesení podľa názoru
ústavného súdu primeraným spôsobom reagoval na námietky sťažovateľky a vysvetlil
dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie.
21. Okolnosť, že sťažovateľka sa s výrokom napadnutého uznesenia krajského súdu
nestotožňuje, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd. Ústavný súd
k tomu poznamenáva, že základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie
garantované ústavou a listinou neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným
súdom a nemožno ho ani účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým
návrhom účastníka konania (napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96, II. ÚS 157/09).
22. Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že materiálne právo
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 39/2013 z 28. februára 2013 nemohlo byť porušené,
a preto sťažnosť sťažovateľky po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších nárokoch
sťažovateľky nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2013