Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 560/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B.,

ktorou namieta porušenie základných práv podľa a

Slovenskej republiky, podľa čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných

práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a podľa čl. 6 Európskeho dohovoru o výkone práv detí, ako aj porušenie čl. 3 ods. 1

a 2, čl. 14 ods. 2 a čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Okresného súdu Bratislava

II sp. zn. z 15. júla 2011, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 30. augusta 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra

2011 doručená sťažnosť Ing. M. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a podľa čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 6 Európskeho dohovoru

o výkone práv detí, ako aj porušenie čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 14 ods. 2 a čl. 18 Dohovoru

o právach dieťaťa uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 15. júla 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj

uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. augusta 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:

„V konaní vedenom pred Krajským súdom v Bratislave (ďalej len KS Ba) pod spis.

zn. vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti, prebiehalo konanie o

odvolaní otca proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II (ďalej len OS Ba II), č. k.

-418 zo dňa 15. 07. 2011.

V uvedenom odvolacom konaní KS Ba rozhodol tak, že napadnuté uznesenie súdu

prvého stupňa potvrdil.“

Sťažovateľ v sťažnosti k jednotlivým výrokom napadnutého uznesenia okresného

súdu argumentoval takto:

K výroku napadnutého uznesenia okresného súdu, že je oprávnený stretávať sa

s maloletými deťmi od 7. augusta 2011 od 18.00 h do 10. augusta 2011 do 18.00 h

nepretržite s tým, že si deti vyzdvihne v mieste bydliska starých rodičov maloletých detí

a odovzdá ich po ukončení styku v mieste bydliska matky, uviedol, že «Pokiaľ išlo

o námietku neumožnenia sťažovateľovi stráviť letnú dovolenku s oboma dcérami bez rizika

vyhľadávania detí matkou a rušenia ich pokojného priebehu dovolenky, KS Ba sa

s tvrdeniami sťažovateľa vôbec nevysporiadal, resp. vysporiadal spôsobom v rozpore

so základným právom sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 6 ods. 1 Dohovoru).

KS Ba totiž iba odcitoval pasáže z uznesenia OS Ba II, avšak bez toho, aby sa vyjadril, čom

vidí dôvod sťažovateľovi neumožniť a matke umožniť stráviť letnú dovolenku s oboma

dcérami bez rizika vyhľadávania detí druhým rodičom a rušenia ich pokojného priebehu

dovolenky. Pokiaľ sa sťažovateľ navyše domnieva, že je povinnosťou KS Ba riadne

a presvedčivo odôvodniť svoje rozhodnutie aj vo vzťahu k jednotlivým námietkam

sťažovateľa a tieto osobitne vyvrátiť, zrejme sa dopúšťa príliš extenzívneho výkladu

uvedeného základného práva. Potom však vyvstáva otázka, prečo aj samotný zákonodarca

takúto povinnosť, vzťahujúcu sa na všeobecné súdy ( a ),

výslovne zakotvil do právnych predpisov (§ 157 ods. 2 O. s .p.).

Vzhľadom na uvedené nie je možné v podstate nijak napadnúť argumentáciu KS Ba,

pretože táto vôbec neexistuje (odvolací súd poznamenáva). Preto si sťažovateľ dovoľuje

k tejto právnej otázke uviesť bližšie námietky prešľapov OS Ba II, s ktorými sa napokon

KS Ba plne stotožnil.

Sťažovateľ namieta predovšetkým porušenie čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa

a poukazuje v tejto súvislosti na znalecký posudok vyhotovený v predmetnej veci, a to najmä

na v ňom zaznamenaný rozhovor s mal. M. S. dňa 19. 7. 2006, z ktorého jasne vyplýva

neochota maloletej bývať trvalo u matky.

Z dokazovania vyplynula jednak jasná túžba maloletej M. po trvalom pobyte

v sťažovateľovej domácnosti a jednak skutočnosť, že matka obe deti v podstate „odkladá“

k starým rodičom. Podľa názoru sťažovateľa je aj v zmysle SR a

ods. 4 Listiny základných práv a slobôd zrejmé, že primárnym záujmom dieťaťa je v danom

prípade byť vychovávané vlastnými rodičmi, čo ale matka nezabezpečuje, a KS Ba

poznamenáva, že výrok OS Ba II o zákaze styku sťažovateľa s deťmi od 14. 8. 2011

do 4. 9. 2011 je len dočasnou úpravou za účelom právneho ošetrenia sťažovateľom

nerealizovaného styku s deťmi počas mesiaca august 2011 spadajúceho do obdobia

od 14. 8. 2011 do 4. 9. 2011.

Sťažovateľ je toho názoru, že KS Ba bol povinný riadne sa uvedenými námietkami

zaoberať a má za to, že prednesené argumenty nebol oprávnený odbiť tým, že vo vzťahu

k predmetnému prípadu nedá KS Ba poznamenať, že z obsahu spisu je zrejmé, že rodičia

maloletých detí nie sú schopní mimo súdneho konania dospieť k dohode týkajúcej sa styku

sťažovateľa s deťmi mimo rámec už súdom určeného styku, ktorý napadnutým uznesením

OS Ba II ruší od 26. 8. 2011 do 28. 8. 2011 a ešte sa aj zakazuje. KS Ba ako odvolací súd je

podľa názoru sťažovateľa povinný pri preskúmavaní rozhodnutia OS Ba II prihliadať nielen

na stručné a jasné objasnenie skutkového a právneho základu rozhodnutia.

Sťažovateľ má za potrebné v tejto súvislosti uviesť, že hoci právne predpisy

upravujúce konanie pred súdmi ponechávajú hodnotenie dôkazov na úvahu súdu, táto

voľnosť nemôže byť absolutizovaná. Inými slovami, súd musí vyhodnotiť dôkazy v súlade

so zásadami logiky a poznatkami vedy. Žiada sa dodať, že toto vyhodnotenie musí byť

všeobecne akceptovateľné, resp. objektívne, teda také, ku ktorému by dospel v zásade

„každý“. Ak niektorý súd pri vyhodnocovaní dôkazov tieto mantinely logických zásad

a poznatkov vedy poruší a vyhodnotenie dôkazu má podstatný vplyv na rozhodnutie súdu,

bude takéto rozhodnutie arbitrárne bez ohľadu na to, či súd sa zaoberal všetkými aspektmi

právneho posúdenia veci, vyhodnotil dôkazy a logicky svoje rozhodnutie odôvodnil. Ak totiž

vyhodnotenie jedného podstatného dokazuje chybné, stráca aj celé odôvodnenie svoju

oporu v logike a je ako také neudržateľné a arbitrárne...».

K výroku napadnutého uznesenia okresného súdu, že matka maloletých je oprávnená

stráviť s deťmi obdobie od 14. augusta 2011 od 18.00 h do 4. septembra 2011 do 18.00 h

nepretržite, uviedol:

«Vo vzťahu k tejto odvolacej námietke sťažovateľa KS Ba síce poznamenal, že

„rodičia maloletých detí, nie sú schopní mimo súdneho konania dospieť k dohode týkajúcej

sa možností matky tráviť letnú dovolenku s deťmi spadajúcu do obdobia, v ktorom má otec

súdom určený styk“, no následne uzavrel, že „obe deti majú právo na rešpektovanie toho,

aby mali pokojné detstvo, nezaťažované vzájomnými vzťahovými problémami rodičov

a najmä na to, aby počas letných prázdnin určených na regeneráciu ich síl pred ďalším

školským rokom neboli vystavené konfliktom rodičov, súvisiacim s ich neschopnosťou sa

o tejto otázke konštruktívne dohodnúť. Tento názor už odôvodnil poukazom na „výchovný“

vplyv rozhodnutia ÚS SR v konaní , ktorý vidí v tom, že v období po rozvode

sa stabilizujú vzťahy rodičov tak, aby boli schopní dohody o širšom rozsahu styku rodiča

s maloletými deťmi, čo je určite v ich záujme.

Pokiaľ KS Ba uprel argumentácii sťažovateľa racionálny základ, sťažovateľ musí

s poľutovaním konštatovať, že aj závery KS Ba oporu v logike nemajú.

KS Ba v časti upravujúcej sťažovateľa s deťmi určil iba minimálny rozsah a pravidlá

styku, ktoré ďalej budú podľa jeho predpokladov rozvíjať obaja rodičia dohodou. Naopak

možnosť voľnej dohody ohľadne styku v čase tak letných, ako aj zimných a jarných

prázdnin, a to aj na dlhšie obdobie umožní účastníkom lepšie si zorganizovať tento čas pri

zabezpečení aj prípadných zájazdov, ktoré nemusia korešpondovať s určeným časovým

rozsahom v určení styku rozhodnutím súdu.

Rozhodnutie KS Ba ako súdu sú v príkrom rozpore s ustanoveniami

tak SR, ako aj medzinárodných zmlúv, ktorými je SR viazaná. Všeobecné súdy

dokazovaním, s ktorého výsledkami sa ÚS v predchádzajúcom konaní veľmi rýchlo

stotožnil, ustálili, že medzi sťažovateľom a navrhovateľkou existujú rozpory a rozsiahle

narušenie vzťahov, sťažujúce ich komunikáciu. Zároveň však súdy „výchovne“ odkazujú

takto rozhádaných účastníkov na vzájomnú dohodu o výkone ich základných práv. Je

celkom zrejmé, a z odôvodnenia uznesenia KS Ba táto skutočnosť jasne vyplýva, že takejto

dohody rodičia nie sú schopní a minimálne v blízkej dobe ani nebudú schopní. Je teda

scestné a základné práva sťažovateľa popierajúce také rozhodnutie, ktoré miesto

oprávnenia stráviť s maloletými deťmi dlhšie obdobie letných prázdnin nepretržite, túto

úpravu styku s deťmi prizná len matke, čím nezabezpečil práva sťažovateľa ako rodiča

podieľať sa v najširšej možnej primeranej miere na výchove vlastných detí a upravil styk

detí so sťažovateľom iba čiastočne a tým práva jedného z rodičov, priznané v odôvodnení

rozsudku, v samotnom uznesení OS Ba II neprizná a upraví ich dostatočne iba matke.

Samotné rozhodnutie súdu pritom nemá prednosť pred prípadnou inou dohodou rodičov o

styku s deťmi, preto KS Ba nič nebránilo upraviť styk sťažovateľa s maloletými deťmi riadne

a v celom rozsahu, pričom rodičia by sa aj v takom prípade mohli dohodnúť na inej,

momentálnym potrebám detí a rodičov vyhovujúcej úprave.

KS Ba argumentujúc „apelovaním“ na oboch rodičov opomína, že rozhodnutím

OS Ba II, ktoré v podstate aj KS Ba označil za „oklieštené“, iba zasieva medzi rodičmi

ďalší pocit krivdy, príp. na druhej strane akejsi nadradenosti, víťazstva. Hoci v danom

prípade ide o jednotlivcov a nie národy, príklady z histórie ukazujú, že skrivodlivé

rozhodnutie, ktoré jedna strana vníma ako ťažkú krivdu a druhá ako oprávnené víťazstvo

nikdy k normalizácii vzťahov neviedlo (napr. viacero mierových zmlúv po 1. svetovej vojne).

Rozhodnutie KS Ba je o to zarážajúcejšie, že s obdobnými napätými vzťahmi má bohaté

skúsenosti aj práve slovenský národ a štát.

Ako už bolo uvedené, v danom prípade ide o jednotlivcov a nie národy, preto

aj možnosť nápravy vzájomných vzťahov je pravdepodobnejšia, vydanie a potvrdenie

nespravodlivého, resp. jednostranného uznesenia však určite nie je cestou, ako k tejto

náprave primäť rodičov v čo najkratšom možnom čase. Pritom je to nielen v ich záujme, ale

predovšetkým v záujme maloletých detí, ktoré KS Ba napriek svojim proklamáciám

nerešpektuje.

V tejto súvislosti má sťažovateľ za potrebné poukázať na zásadu rešpektovanú

aj doterajšou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, a to že pri rozhodovaní

v rodinných veciach nie je možné nadraďovať modely fungovania vzťahov medzi

oddelenými rodičmi a maloletými deťmi, ktoré majú orgány verejnej moci zažité, nad

záujem dieťaťa, ktorý je definovaný v čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Tieto modely,

akokoľvek sú v mnohých prípadoch prínosné a použiteľné, nemôžu postihovať situáciu

každého jednotlivého dieťaťa. Je preto vecou KS Ba, aby pri zohľadňovaní všetkých

konkrétnych okolností daného prípadu a z nich vyplývajúceho záujmu dieťaťa, ktorý musí

byť vždy prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, či už

uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi

alebo správnymi orgánmi, rozhodli o konkrétnej podobe najvhodnejšieho usporiadania

vzťahu medzi rodičmi a deťmi. Na tom nemôže nič zmeniť ani to, že sa rodičia nie sú

schopní na takomto usporiadaní sami dohodnúť.

Úpravu styku rodiča a maloletého dieťaťa cez letné prázdniny nie je podľa názoru

sťažovateľa možné podriadiť neschopnosti rodičov dohodnúť sa. Sťažovateľ je a stále

zostáva rodičom so všetkými právami a povinnosťami z tohto vzťahu vyplývajúcimi, preto

jeho snaha o čo možno najširší styk s maloletými deťmi nemôže byť použitá proti nemu.

S poukazom na vyššie ozrejmenú skutočnosť, že výchovný aspekt rozhodnutí

vydaných v danej veci OS Ba II ale i KS Ba je nulový, je potrebné konštatovať, že

rozhodnutím KS Ba o styku sťažovateľa s deťmi, súd porušil nielen práva sťažovateľa ako

rodiča zaručené medzinárodnými zmluvami, ale aj ústavnú rovnosť účastníkov súdneho

konania a rovnoprávnosť rodičov pri výchove ich detí. KS Ba totiž v plnej miere

v odôvodnení priznáva právo na výchovu detí obom rodičom, výrokom však upravil iba

práva jedného z rodičov nepretržite a druhému z rodičov bez dôvodov, ktoré by mali čo i len

najmenšiu oporu v právnych predpisoch, takúto úpravu a ochranu jeho práv odmietol a ruší

styk sťažovateľa s maloletými deťmi upravený rozsudkom OS Ba IV a ešte ho aj zakazuje.

Ak potom KS Ba napadnuté rozhodnutie nezrušil, dopustil sa pochybenia a porušil

základné práva priznané v ústave, Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

Listine základných práv a slobôd, Európskom dohovore o výkone práv detí a Dohovore

o právach dieťaťa.

Ak potom KS Ba v snahe odôvodniť svoju neudržateľnú úvahu uviedol, že „súd musí

o otázke styku rodičov s deťmi počas letných prázdnin opakovane autoritatívne rozhodovať.

V tejto súvislosti je treba apelovať v prvom rade na oboch rodičov, aby vyvinuli maximálnu

možnú snahu pri riešení tejto otázky, a aby v prvom rade akceptovali záujem a potreby

svojich detí, ktoré by mali mať logicky prednosť pred potrebami a záujmami rodičov“,

pošliapava tým nielen právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd), ale aj svoju vlastnú dôstojnosť

(hoci je to smutné konštatovanie). Vnútroštátne právo SR totiž neumožňuje zmenu

rozhodnutia o styku rodiča s dieťaťom bez toho, aby sa podstatne zmenili okolnosti

( a uznes. pléna NS SR zo dňa 23. 6. 1967 č. Pls 4/67, časť 6., publik.

v Zbierke I, str. 266). Ak teda nedôjde k osobitnej dohode medzi rodičmi, nedôjde ani

k nijakej zmene pomerov, keďže táto dohoda tu nie je (nebola) v čase vydania rozsudku

o styku sťažovateľa s deťmi. Sťažovateľ je toho názoru, že absurdnosť argumentácie

a „apelácie“ KS Ba je na prvý pohľad dostatočne zrejmá. Ak však KS Ba nerešpektuje

základy platného a účinného právneho poriadku, musí sťažovateľ o to viac apelovať

na ÚS SR ako najvyššieho garanta dodržiavania ústavnosti (teda aj zákonnosti)

a základných práv v SR, aby zabezpečil ochranu jeho základných ústavných a ľudských

práv.»

K výroku napadnutého uznesenia okresného súdu, že ruší styk sťažovateľa

s maloletými deťmi od 26. augusta 2011 od 18.00 h do 28. augusta 2011 do 18.00 h

upravený rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. z 2. mája 2007,

uviedol:

„Ani uvedenému rušeniu styku sa KS BA, podobne ako zakazovaniu styku

sťažovateľa s maloletými deťmi, riadne nevenoval a v odôvodnení iba dospel k záveru o

nevyhnutnosti umožnenia matke stráviť letnú dovolenku bez rizika, pričom sa konkrétnym

odvolaním sťažovateľa v rozhodnutí vôbec nezaoberal a nevyporiadal sa ani s ostatnými

námietkami. Je preto pozoruhodné, ak KS BA výslovne odkazuje na odôvodnenie

rozhodnutia ÚS SR , ktorý k predmetnej námietke neuviedol ani slovo.

Sťažovateľ má za to, že takéto konanie KS Ba len preukazuje nedostatočné vysporiadanie sa

s rozhodnutím OS Ba II, ktoré sťažovateľ namietal pri odvolaní aj pri námietke zverenia

oboch maloletých detí do osobnej starostlivosti len jediného z rodičov.

Pritom pokiaľ ide o výrok, ktorým KS Ba potvrdil napadnuté uznesenie OS Ba II,

postupom a rozhodnutím KS Ba bola podľa názoru sťažovateľa nepochybne odňatá

možnosť konať pred súdom.

KS Ba potvrdenie uznesenia OS Ba II odôvodnil tým, že obe deti majú právo

na rešpektovanie toho, aby mali pokojné detstvo, nezaťažované vzájomnými vzťahovými

problémami rodičov a najmä na to, aby počas letných prázdnin určených na regeneráciu

ich síl pred ďalším školským rokom neboli vystavené konfliktom rodičov, súvisiacim s ich

neschopnosťou sa o tejto otázke konštruktívne dohodnúť.“

Sťažovateľ je toho názoru, že „pri rozhodovaní v rodinných veciach nie je možné

nadraďovať modely fungovania vzťahov medzi oddelenými rodičmi a maloletými deťmi,

ktoré majú orgány verejnej moci zažité, nad záujem dieťaťa, ktorý je definovaný v čl. 3

Dohovoru o právach dieťaťa. Tieto modely, akokoľvek sú v mnohých prípadoch prínosné

a použiteľné, nemôžu postihovať situáciu každého jednotlivého dieťaťa. Je preto vecou

všeobecných súdov, aby pri zohľadňovaní všetkých konkrétnych okolností daného prípadu

a z nich vyplývajúceho záujmu dieťaťa, ktorý musí byť vždy prvoradým hľadiskom pri

akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, či už uskutočňovanej verejnými nebo súkromnými

zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi alebo správnymi orgánmi, rozhodli o

konkrétnej podobe najvhodnejšieho usporiadania vzťahu medzi rodičmi a deťmi. Na tom

nemôže nič zmeniť ani to, že sa rodičia nie sú schopní na takomto usporiadaní sami

dohodnúť.

Úpravu styku sťažovateľa a maloletých detí nie je podľa názoru sťažovateľa možné

podriadiť neschopnosti rodičov dohodnúť sa. Sťažovateľ je a stále zostáva rodičom

so všetkými právami a povinnosťami z tohto vzťahu vyplývajúcimi, preto jeho snaha o čo

možno najčastejší styk s maloletými deťmi nemôže byť použitá proti nemu...“.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený

advokátom, nepredložil napadnuté uznesenie okresného súdu, ktorého zrušenia sa domáha,

a značne neprehľadným spôsobom obšírne popísal existujúci skutkový stav, v ktorom (bez

vzájomných súvislostí) polemizoval so zisteniami a právnymi názormi vo veci konajúcich

súdov.

Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) je viazaný návrhom na začatie konania. V sťažnosti je výrazne oddelený

petit od jej ostatných častí. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh

výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len

o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti (m. m. ,

), keď navyše znenie petitu sťažnosti vzhľadom na kvalifikované právne

zastúpenie sťažovateľa nemá ústavný súd dôvod spochybňovať. V petite sťažnosti sa

sťažovateľ domáha vyslovenia porušenia základných práv podľa čl. 41 ods. 4 a čl. 46 ods. 1

a podľa , a listiny a práv podľa

dohovoru, podľa čl. 6 Európskeho dohovoru o výkone práv detí a podľa čl. 3 ods. 1 a 2,

čl. 14 ods. 2 a čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením okresného súdu

a krajského súdu. Tvrdenia o porušení iných práv a článkov [čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 12

ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 8 ods. 1 a 2] dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu, ktoré sťažovateľ uvádza iba v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru

ústavného súdu v súlade s jeho doterajšou judikatúrou potrebné považovať iba za súčasť

jeho argumentácie (napr. , , ).

Sťažovateľ na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd rozhodol „o porušení

základných práv sťažovateľa garantovaných mu a ,

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv, čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny

základných práv a slobôd, čl. 6 Európskeho dohovoru o výkone práv detí, čl. 3 ods. 1 a 2,

čl. 14 ods. 2 a čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa a uznesenie KS Ba zo dňa 30. augusta

2011, sp. zn. -470 ako aj uznesenie OS Ba n zo dňa 15. 7. 2011, sp. zn.

-418 zrušil a vec vrátil OS Ba II na ďalšie konanie“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo

návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

bez ústneho pojednávania.

II.1 K namietanému porušeniu v sťažnosti označených základných práv podľa

a listiny, práva podľa dohovoru a článkov podľa Dohovoru o právach dieťaťa

napadnutým uznesením okresného súdu

Právomoc ústavného súdu vyplývajúca z je vo vzťahu

k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity, podľa ktorého poskytuje ústavný

súd v konaní podľa ochranu základným právam alebo slobodám fyzických

osôb a právnických osôb za podmienky, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd.

Pokiaľ ide o sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie označených

základných práv podľa a listiny, práv podľa dohovoru a článkov Európskeho

dohovoru o výkone práv detí a Dohovoru o právach dieťaťa napadnutým uznesením

okresného súdu, ústavný súd v tomto prípade zistil existenciu procesnej prekážky uvedenej

v ustanovení , a síce nedostatok právomoci.

Proti uvedenému prvostupňovému uzneseniu okresného súdu mal sťažovateľ

k dispozícii opravný prostriedok – odvolanie, ktorý aj využil, o ktorom rozhodol krajský

súd, v právomoci ktorého bolo poskytnúť ochranu označeným základným právam

zaručeným a právam zaručeným sťažovateľovi dohovorom. Ústavný súd preto

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na rovnosť účastníkov

konania podľa čl. 37 ods. 3 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Napadnutým uznesením krajského súdu bolo potvrdené ako vecne správne uznesenie

okresného súdu č. k. -418 z 15. júla 2011, ktorým bolo nariadené predbežné

opatrenie, ktorým bolo upravené oprávnenie sťažovateľa stretávať sa s jeho maloletými

deťmi v čase od 7. augusta 2011 do 10. augusta 2011 nepretržite, oprávnenie matky stráviť

s maloletými deťmi obdobie od 14. augusta 2011 do 4. septembra 2011 nepretržite, bol

zrušený styk sťažovateľa s maloletými deťmi v období od 26. augusta 2011 do 28. augusta

2011 upravený rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV č. k. -333 z 2. mája

2007, zakázaný styk sťažovateľa s maloletými deťmi v období od 14. augusta 2011

do 4. septembra 2011 nepretržite a vo zvyšku bol návrh sťažovateľa na nariadenie

predbežného opatrenia zamietnutý.

Podľa (ako aj podľa listiny) každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny sú si všetci účastníci v konaní rovní.

Podľa domáhať sa práv uvedených v , , ,

až a až sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto

ustanovenia vykonávajú. V prípade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

je týmto v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Podľa ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery

účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať

alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo

zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledky a spôsob

zániku upravujú ustanovenia až .

Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,

ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé

následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť

tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu

vzťahov medzi účastníkmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden

z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne

upravuje určitý okruh vzťahov.

V danom prípade ide o rozhodovanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia,

ktoré možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

. Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je však iba také

porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred

začatím konania alebo v konaní o veci samej ( a nasl. ) (obdobne ).

V kontexte argumentácie sťažovateľa je potrebné osobitne zdôrazniť, že posúdenie

podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou všeobecných súdov

( ), a preto ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (

) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných

opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide

o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným

spôsobom (). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných opatrení

zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení

predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom

výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo

k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

V konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musia byť rešpektované

minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému

právu na súdnu ochranu podľa . Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že

všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov konania,

pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania predbežného

opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje.

Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných

práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať

konečnému meritórnemu rozhodnutiu (napr. , ).

Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať rovnako ako

iné rozhodnutia predovšetkým zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom

a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené. Všeobecný súd

pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

Krajský súd v zmysle zásad ustanovených v preskúmal napadnuté

uznesenie prvostupňového súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že

odvolanie sťažovateľa nie je dôvodné, a preto napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Krajský súd svoje rozhodnutie v relevantnej časti odôvodnil uvádzajúc, že „Odvolací súd

sa s prihliadnutím na obsah odvolania ako prvoradou otázkou zaoberal posúdením, či súd

prvého stupňa svojím postupom neodňal odvolateľovi možnosť konať pred súdom – odňatím

možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu priečiaci sa zákonu alebo

inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie

realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania. Vo vzťahu k otcom

namietanej nedostatočnosti, nepresvedčivosti a neracionálnosti odôvodnenia rozhodnutia

súdu prvého stupňa odvolací súd poznamenáva, že súd vo svojom rozhodnutí nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú podľa

jeho názoru pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (). V danom

prípade prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol stručne

rozhodujúci skutkový stav, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad,

z ktorých pri rozhodovaní o návrhu oboch rodičov na nariadenie predbežného opatrenia

vyvodil svoje právne závery a závery, ktoré prijal, primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho

uznesenia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Odvolací súd má za to, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom

prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s a že

odôvodnenie odvolaním napadnutého uznesenia prvostupňového súdu ako celok spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( v spojení s ust. ).“.

Pokiaľ ide o inštitút predbežných opatrení, krajský súd uviedol, že „predbežné

opatrenia sú predbežnými predovšetkým vtom zmysle, že ich možno nariadiť aj pred začatím

konania vo veci samej, sú prípustné aj počas konania vo veci podľa , avšak

aj vtedy majú len predbežnú povahu, pretože ich možno nariadiť len pokiaľ nie sú splnené

podmienky pre konečné rozhodnutie. Predbežné opatrenia sú predbežnými aj v tom zmysle,

že neprejudikujú práva účastníkov ani tretích osôb a svoje opodstatnenie strácajú, keď súd

poskytne ohrozeným alebo porušeným právam definitívnu ochranu. Vydanie predbežného

opatrenia predpokladá, aby sa aspoň osvedčila danosť práva, a aby nebolo vážnejších

pochybností o potrebe predbežnej úpravy. V súvislosti s rozhodovaním o predbežných

opatreniach v konaní starostlivosti o mal. deti treba uviesť, že zmyslom právnej úpravy

formou predbežného opatrenia v uvedených konaniach je ochrana práv detí v prípade

konkrétneho ohrozenia, kedy možno nariadiť najmä odovzdať dieťa do starostlivosti

druhého rodiča alebo inej osoby ( ), prípadne určiť výživné

v nevyhnutnej miere, ak je výživa dieťaťa vážne ohrozená ( ).

V tejto súvislosti je treba uviesť, že zákon len demonštratívne vymenúva, čo môže byť

obsahom predbežného opatrenia, keď druhy predbežných opatrení uvedené v ust. § 75

ods. 1 nie sú konečné a podstatné je to, aby navrhovaná dočasná úprava smerovala

k ochrane práv maloletých detí v situáciách, keď sú práva dieťaťa zjavne ohrozené, a to

do doby, keď o výchove dieťaťa, ktoré je inštitútom hmotného práva, nebude rozhodnuté

podľa príslušných ustanovení Zákona o rodine.

V zmysle uvedených zákonných ustanovení postupoval v danej veci aj súd prvého

stupňa, a so záverom, ku ktorému dospel sa plne stotožnil aj odvolací súd. Podľa názoru

odvolacieho súdu na nariadenie predbežného opatrenia mal súd prvého stupňa dostatok

skutkových podkladov. V tejto súvislosti najmä vo vzťahu k otcom uvedeným odvolacím

námietkam odvolací súd zdôrazňuje, že v konaní o nariadení predbežného opatrenia sa

dokazovanie nevykonáva, vychádza sa len z obsahu návrhu a priložených dokladov

podporujúcich dôvodnosť podaného návrhu, prípadne zo skutkových zistení známych súdu

z prebiehajúceho konania o veci samej. To, že sa dokazovanie v konaní o nariadenie

predbežného opatrenia nevykonáva, vyjadruje aj forma a obsah rozhodnutia tým, že ide len

o dočasnú úpravu pomerov do rozhodnutia vo veci samej, v ktorej súd rozhoduje na základe

vykonaného dokazovania a riadneho zistenia skutkového stavu. Vychádzajúc z charakteru

inštitútu predbežného opatrenia, ktorý je procesným inštitútom, dôvody odvolania otca

potom nebolo možné zohľadniť. Otázka zverenia maloletých detí do striedavej osobnej

starostlivosti rodičov je inštitútom hmotného práva, a prípadné návrhy rodiča v tomto

smere, nemôže konajúci súd zohľadňovať pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia . V danej veci je treba uviesť, že i odvolací súd na základe návrhov

oboch rodičov na nariadenie predbežného opatrenia dospel k záveru o nevyhnutnosti

nariadiť predbežné opatrenie, v ktorom je upravený styk oboch maloletých detí s otcom

v období nasledujúcom po jeho nariadení, t. j. v období po 15. 7. 2011 do konca letných

prázdnin, smerujúci k možnosti umožniť matke stráviť letnú dovolenku s oboma dcérami bez

rizika vyhľadávania detí otcom a rušenia ich pokojného priebehu dovolenky. Odvolací súd

poznamenáva, že výrok prvostupňového súdu o zákaze styku otca s deťmi od 14. 8. 2011

do 4. 9. 2011 je len dočasnou úpravou (nejedná sa o rozhodovanie súdu podľa otcom cit.

ust. § 38 Zákona o rodine) za účelom právneho ošetrenia otcom nerealizovaného styku

s deťmi počas mesiaca august 2011 spadajúceho do obdobia od 14. 8. 2011 do 4. 9. 2011.“.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu, ako

aj napadnutého uznesenia okresného súdu (ktoré si vyžiadal) dospel k záveru, že ho

nemožno z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov považovať za

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Všeobecné súdy dôsledne preskúmali okolnosti

prípadu a citlivo vyhodnocovali jednotlivé dôkazy. Po zvážení všetkých okolností dospel

odvolací súd k záveru, že nariadenie predbežného opatrenia je potrebné a rozhodnutie

prvostupňového súdu bolo vecne správne. Krajský súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia uviedol dôvody potvrdenia uznesenia okresného súdu, preto odôvodnenie

predstavuje dostatočný základ na jeho výrok, lebo krajský súd v potrebnej miere vysvetlil,

na základe akých právnych úvah rozhodol.

Ústavný súd nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľa smerujúcich proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho

základného práva podľa a podľa listiny umožnila dospieť

k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedeného práva. V neposlednom

rade dospieť k iným právnym záverom, ako dospel krajský súd v napadnutom konaní, by

nebolo možné bez vykonania dokazovania, respektíve skúmania skutkového stavu, čo nie je

úlohou ústavného súdu. Navyše, ani v konaní pred všeobecnými súdmi, ktorého predmetom

je rozhodovanie o predbežnom opatrení, sa dokazovanie nevykonáva (stačí len osvedčenie

istých skutočností pre potreby vydania rozhodnutia, pozn.). Inak by tiež de facto mohlo

dôjsť k prejudikovaniu meritórneho rozhodnutia ako takého, a tým by sa nahradila činnosť

všeobecného súdu, čo v rámci konania o sťažnosti podľa nie je

žiaduce.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým,

t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov, ústavný súd považuje

napadnuté rozhodnutie krajského súdu za ústavne akceptovateľné.

Ústavný súd napokon dodáva, že predpokladom na záver o porušení základných práv

a slobôd je také pochybenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné v činnosti súdu

pred začatím konania alebo v konaní o veci samej ( a nasl. a ), resp. ktoré

nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom

poriadku v spojitosti s predbežnými opatreniami. Potvrdenie prvostupňového uznesenia,

ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie, však nemôže samo osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného

základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), sťažnosť

sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a podľa listiny napadnutým uznesením krajského súdu, odmietol pre jej

zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd navyše zistil, že okresný súd medzičasom rozsudkom sp. zn.

z 30. augusta 2012 rozhodol v merite veci, v ktorom komplexne upravil styk

sťažovateľa s jeho maloletými deťmi.

Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva na rovnosť účastníkov

konania podľa čl. 37 ods. 3 listiny. V odôvodnení svojej sťažnosti však neuviedol žiadne

konkrétne dôvody, ktoré by naznačovali porušenie či ohrozenie tohto jeho základného

práva. Sťažovateľ nepreukázal také pochybenie odvolacieho súdu, na základe ktorého by sa

v dôsledku protiprávneho postupu tohto súdu ocitol v nerovnom postavení v napadnutom

konaní. Tiež zo samotného uznesenia krajského súdu ani okresného súdu nevyplývajú

žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že všeobecné súdy vytvorili

v predmetnom konaní nerovnaké procesné podmienky pre účastníkov konania. Ústavný súd

preto považuje túto námietku za neopodstatnenú a konštatuje, že nie je daná taká príčinná

súvislosť medzi týmto označeným základným právom sťažovateľa a napadnutým uznesením

krajského súdu, resp. postupom, ktorý mu predchádzal, ktorá by naznačovala možnosť

porušenia uvedeného základného práva. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti podľa

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje

aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,

pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie

Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000, č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala

neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia, resp.

aj , ). Vzhľadom na to bolo potrebné sťažnosť aj vo vzťahu

k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietnuť pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa

a podľa čl. 32 ods. 4 listiny a podľa čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 14 ods. 2 a čl. 18 Dohovoru

o právach dieťaťa napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa (resp. listiny) starostlivosť o deti a ich

výchova je právom rodičov, deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva

rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len

rozhodnutím súdu na základe zákona.

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým

hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými

alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo

zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná

pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov

alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné

zákonodarné a správne opatrenia.

Podľa čl. 14 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, uznávajú práva a povinnosti rodičov, a v zodpovedajúcich prípadoch zákonných

zástupcov, usmerňovať dieťa pri výkone jeho práva spôsobom, ktorý zodpovedá jeho

rozvíjajúcim sa schopnostiam.

Podľa čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, vynaložia všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že obaja rodičia majú

spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. Rodičia alebo v zodpovedajúcich

prípadoch zákonní zástupcovia, majú prvotnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.

Základným zmyslom ich starostlivosti musí pritom byť záujem dieťaťa.

Podľa čl. 18 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa za účelom zaručenia a podpory práv

ustanovených týmto Dohovorom poskytujú štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,

rodičom a zákonným zástupcom potrebnú pomoc pri plnení ich úlohy výchovy detí

a zabezpečujú rozvoj inštitúcií, zariadení a služieb starostlivosti o deti.

Podľa čl. 18 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, robia všetky potrebné opatrenia na to, aby sa zabezpečilo právo detí pracujúcich

rodičov využívať služby a zariadenia starostlivosti o deti, ktoré sú pre ne určené.

V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv podľa

a listiny a článkov Dohovoru o právach dieťaťa ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú

judikatúru (napr. , , ), súčasťou ktorej je aj právny

názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných

práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 41

ods. 4 a listiny a práva vyplývajúce z a 2 a a 2

Dohovoru o právach dieťaťa), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy zaručené v až . O prípadnom

porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by

zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení

s ich porušením.

Absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej

zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa

hmotnoprávneho charakteru, a preto ústavný súd odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosť aj v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa

a listiny.

Ústavný súd takisto odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namieta

porušenie čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 14 a čl. 18 Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré obsahujú

záväzky štátu týkajúce sa ochrany práv dieťaťa, ktoré samy osobe nemôžu byť predmetom

posudzovania v konaní o sťažnosti.

S poukazom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.4 K namietanému porušeniu čl. 6 Európskeho dohovoru o výkone práv detí

Ústavný súd sa napokon musel vysporiadať aj s námietkou sťažovateľa, že

napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu malo dôjsť k porušeniu čl. 6

Európskeho dohovoru o výkone práv detí.

V tejto súvislosti ústavný súd viazaný („... vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republiky ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom...“) konštatuje nedostatok svojej právomoci konať o takto

vymedzenom predmete konania, pretože Slovenská republika predmetný dokument zatiaľ

iba podpísala, ale dosiaľ neratifikovala.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2012