Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 497/2017
PDF · 253.92 KB
No categories available
I. ÚS 497/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, , , , a
, , zastúpených advokátom JUDr. Eduardom Šoškom,
Daniela Dlabača 21, Žilina, vo veci namietaného porušenia ich základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 14 Co 312/2016 z 13. júna 2016 a uznesením Okresného súdu Ružomberok
č. k. 4 C 33/2006-1004 z 8. apríla 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , ,
a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
14. septembra 2016 doručená sťažnosť , ,
a (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou
namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 312/2016 z 13. júna 2016 (ďalej len „uznesenie
krajského súdu“) a uznesením Okresného súdu Ružomberok (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 4 C 33/2006-1004 z 8. apríla 2016 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“).
2. Z obsahu podanej sťažnosti a k nej priložených príloh vyplýva, že sťažovatelia sú
žalovanými v konaní vedenom na okresnom súde, ktoré sa týka určenia práva vydržaním
a zriadením vecného bremena a nariadenia predbežného opatrenia. Sťažovatelia sú
spoluvlastníkmi pozemkov, cez ktoré žalobcovia žiadajú o právo zodpovedajúce vecnému
bremenu spočívajúce v prechádzaní, a to pešo, detským kočíkom, bicyklami, príručnými
vozíkmi, jednostopovými a osobnými motorovými vozidlami, traktormi, nákladnými
vozidlami, a to v časti nevyhnutne potrebnej na realizáciu tohto práva. Uznesením
okresného súdu bolo vyhovené návrhu žalobcov na nariadenie predbežného opatrenia. Proti
uvedenému uzneseniu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd tak, že
uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne.
3. Sťažovatelia považujú napadnuté uznesenia za nesprávne z dôvodu, že všeobecné
súdy svojím postupom odopreli poskytnúť právnu ochranu sťažovateľom a rozhodli tak bez
zákonného dôvodu. V prvom rade namietali chybu pri doručovaní uznesenia okresného
súdu, ktoré doručili , pričom splnomocneným zástupcom
sťažovateľov v predmetnom konaní bol ako žalovaný v 1. rade. Napriek
tomu okresný súd vyznačil doložku právoplatnosti a vykonateľnosti na predmetnom
uznesení, pričom evidentne na to neboli splnené zákonné podmienky.
4. Napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu
základných práv a slobôd sťažovateľov aj tým, že uznesenie okresného súdu bolo doručené
sťažovateľom bez návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Vo veci taktiež rozhodla
sudkyňa okresného súdu, voči ktorej majú sťažovatelia dôvodnú pochybnosť, že je zaujatá,
pretože žalobca v 1. rade je sudcom Okresného súdu Dolný Kubín a stretáva sa v rámci
svojich pracovných povinností so sudkyňou rozhodujúcou vo veci samej. Ďalej namietali
identický petit návrhu na nariadenie predbežného opatrenia so žalobným petitom, a preto
súd nariadením predbežného opatrenia prekročil nutnú mieru prejudikovania výsledku
konania vo veci samej.
5. Sťažovatelia spochybňujú aj právomoc okresného súdu na vydanie predbežného
opatrenia, pretože na jeho vydanie neboli splnené procesné a hmotnoprávne podmienky.
Jeden z výrokov predbežného opatrenia sa vzťahuje na povinnosť strpieť prechod osobou,
ktorá je synom žalobcov, ale nie je účastníkom konania. Žalobcovia nepredložili okresnému
súdu žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval bezprostredne hroziacu ujmu odôvodňujúcu
nariadenie predbežného opatrenia. Sťažovatelia takmer identicky ako v odvolaní proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu, aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu uviedli,
že napadnuté uznesenie okresného súdu je nezákonné, lebo v konaní došlo k vadám podľa
§ 221 ods. 1 písm. f) a h) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
účinnom do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“) v spojení s § 205 ods. 2 písm. a), b), d), e) a f)
OSP. Taktiež považujú obmedzenia, ktoré musia strpieť, za neprimerané vo vzťahu
k zabezpečovanému nároku, preto ho považujú za neprimeraný a neodôvodnený. Predbežné
opatrenie považujú za materiálne nevykonateľné, pretože ukladá povinnosti sťažovateľom,
pričom spoluvlastníkom je aj ďalšia osoba, ktorá síce bola žalovaná, ale nebola jej
vo výroku uznesenia o nariadení predbežného opatrenia uložená žiadna povinnosť.
Uznesenie okresného súdu podľa sťažovateľov vybočuje z doterajšej rozhodovacej činnosti
okresného súdu a ostatných súdov a je celkom zjavne arbitrárne, čím došlo k porušeniu nimi
označených práv podľa ústavy a dohovoru.
6. Na základe uvedenej argumentácie sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd
rozhodol tak, že vysloví porušenie ich základného práva na súdnu ochranu na nezávislom
a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu a uznesením okresného súdu.
Súčasne navrhujú, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského
súdu, vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a aby im priznal náhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
7. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
8. Ústavný súd v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to,
aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom.
II.A
K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu
10. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že okresný súd napadnutým
uznesením o nariadení predbežného opatrenia porušil ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
11. Ak sťažovatelia mali v minulosti možnosť domáhať sa ochrany svojich
označených práv pred všeobecným súdom, tak to vylučuje právomoc ústavného súdu konať
o ich sťažnosti. V danom prípade sa sťažovatelia mali možnosť obrátiť odvolaním podľa
§ 201 a nasl. OSP proti napadnutému uzneseniu okresného súdu na príslušný krajský súd, čo
v danom prípade aj využili a o ich odvolaní rozhodol uznesením krajský súd 13. júna 2016.
Nedostatok právomoci ústavného súdu vyplýva priamo z ústavy (čl. 127 ods. 1) a ústavný
súd ho nemôže prekonať postupom podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktorý sa
vzťahuje len na neprípustnosť sťažnosti spočívajúcu v nevyužití iných ako súdnych
prostriedkov ochrany označených práv sťažovateľov.
12. Ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti konštatuje, že na konanie
o sťažnosti v časti, v ktorej sťažovatelia namietajú porušenie základného práva zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného
súdu, nie je daná jeho právomoc, a preto sťažnosť v tejto časti pre nedostatok právomoci
odmietol.
II.B
K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, II. ÚS 70/00,
14. Sťažovatelia svojou v podstate totožnou argumentáciou, ktorú uviedli v odvolaní
proti uzneseniu okresného súdu, spochybňujú aj napadnuté uznesenie krajského súdu,
ktorým nevyhovel ich odvolaniu proti uzneseniu okresného súdu a potvrdil jeho vecnú
správnosť, čím mal porušiť dotknuté práva sťažovateľov, pretože ho považujú za nezákonné
a arbitrárne z dôvodu ignorovania odvolacích dôvodov.
15. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124
ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných
súdov, avšak iba z hľadiska, či tieto rozhodnutia, resp. v nich vyslovené závery sú alebo nie
sú v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, ak
samotným rozhodovaním alebo v konaniach, ktoré im predchádzali, došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu
byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00). Ústavný súd, pokiaľ ide o veci patriace do právomoci
všeobecných súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou a nie je ani
súčasťou sústavy všeobecných súdov, ktorú završuje najvyšší súd (mutatis mutandis
16. Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali porušenie svojich ústavou
a dohovorom garantovaných práv napadnutým uznesením krajského súdu. Úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či medzi odôvodnením
napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu a sťažovateľmi označeným základným právom
podľa ústavy a právom podľa dohovoru existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po
eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na
vyslovenie ich porušenia.
17. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu dospel
k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil, čo potvrdzuje
jeho argumentácia. V odôvodnení krajský súd (v podstatnom vo vzťahu k námietkam
sťažovateľov) uviedol:
„... Okresný súd svoje rozhodnutie riadne a dostatočne argumentačne presvedčivo
zdôvodnil a to vo vzťahu ku každému výroku uznesenia osobitne. Nad rámec odôvodnenia
uznesenia okresného súdu preto odvolací súd už nepovažuje za potrebné a nevyhnutné
uvádzať ďalšie zásadnejšie skutočnosti práve s poukazom na presvedčivé a vyčerpávajúce
odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu a odvolací súd sa preto zameral na dôvodnosť
odvolacích námietok obsiahnutých v odvolaní odporcov.
Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd vyhodnocuje ako opodstatnený argument
obsiahnutý v odvolaní týkajúci sa nesprávneho procesného postupu okresného súdu
nasledujúceho po vydaní uznesenia o predbežnom opatrení a spočívajúci v nesprávnom
doručovaní uznesenia splnomocnenému zástupcovi odporcov v 2., 4. a 5. rade. Okresný súd
administratívne pochybil, keď uznesenie o nariadení predbežného opatrenia doručoval
odporcovi 4/, ktorý však je v konaní zastúpený splnomocneným odporcom 1/, pričom
v dôsledku tohto postupu okresného súdu možno konštatovať, že pred podaním odvolania
nebolo uznesenie okresného súdu riadne doručené odporcom v 1., v 2. a v 5. rade. Napriek
tejto skutočnosti však odvolanie podal odporca 1/, konajúci sám za seba a súčasne ako
splnomocnený zástupca odporcov v 2., v 4. a 5. rade. Odvolací súd však v súvislosti
s nesprávnym postupom okresného súdu v dôsledku administratívnej chyby pri doručovaní
uznesenia okresného súdu konštatuje, že tento nedostatok v procesnom postupe súdu bol už
v čase pred rozhodovaním odvolacieho súdu a v čase pred predložením spisu odvolaciemu
súdu konvalidovaný následným procesným postupom okresného súdu, ktorý po zistení
administratívneho pochybenia uznesenie okresného súdu o nariadení predbežného
opatrenia, ako aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia spolu s prílohami, riadne
a preukázateľne dňa 27. 5. 2016 doručil odporcovi 1/, konajúcemu sám za seba a súčasne
ako splnomocnenému zástupcovi odporcov v 2., 4. a 5. rade.
Pokiaľ odporcovia v odvolaní namietali zaujatosť zákonnej sudkyne s poukazom na
jej možný pomer k veci a k účastníkovi konania vzhľadom na jej kolegiálny vzťah
k navrhovateľovi 1/, ktorý u odporcov vzbudzuje pochybnosť o jej nezaujatosti, nakoľko
navrhovateľ 1/ je sudcom Okresného súdu Dolný Kubín a pravidelne sa zúčastňuje na
grémiách a stretnutiach sudcov v rámci Žilinského samosprávneho kraja, kde má možnosť
osloviť a kontaktovať zákonnú sudkyňu ohľadom prejednávanej veci, odvolací súd sa
predmetnou námietkou zaujatosti s poukazom na ustanovenie § 15a ods. 4 O. s. p. osobitne
nezaoberal. V zmysle predmetného zákonného ustanovenia na opakované námietky
zaujatosti podané z toho istého dôvodu súd neprihliadne, ak už o nich rozhodol nadriadený
súd; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Odvolací súd poznamenáva,
že o námietke zaujatosti odporcov z totožného dôvodu už bolo Krajským súdom v Banskej
Bystrici, ako súdom nadriadeným, rozhodované uznesením č. k. 12 NcC/19/2013-828
zo dňa 28. 8. 2013, pričom nadriadený súd námietku zaujatosti vyhodnotil ako nedôvodnú
a zákonnú sudkyňu v prejednávanej veci z rozhodovania nevylúčil.
Pokiaľ odporcovia namietajú 1. výrok napadnutého uznesenia, ktorým súd uložil
odporcom povinnosť strpieť prechod tretej osobe - synovi navrhovateľa 1/ maloletému
a to pešo po časti spornej nehnuteľnosti vymedzenej geometrickým
plánom, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť uznesenia okresného súdu, odvolací súd
poznamenáva, že nakoľko vo veci samej sa navrhovatelia domáhajú deklarovania existencie
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu vzťahujúcemu sa k nehnuteľnosti - teda in rem
a nie in personám, vo vzťahu ku konkrétnym osobám, je zrejmé, že meritórne rozhodnutie
vo veci samej bude mať dopad nielen na vlastníkov nehnuteľnosti v prospech ktorý bude
vecné bremeno deklarované, ale deklarované právo bude mať dopad aj na rodinných
príslušníkov obývajúcich nehnuteľnosť vo vzťahu ku ktorej by malo byť rozhodnutím súdu
deklarované právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Odvolací súd sa stotožňuje
s argumentom, že hoci maloletý vzhľadom na predmet konania nie je jeho
účastníkom, keďže mu nesvedčí vecná legitimácia, predbežným opatrením možno poskytnúť
ochranu práva uložením povinnosti účastníkovi konania aj vo vzťahu k osobe, ktorá
priamym účastníkom konania nie je, ale ktorej, v prípade vecnej dôvodnosti žaloby vo veci
samej, prislúchajú práva odvodené od práv účastníkov konania.
Nie je opodstatnený ani argument odvolateľov, že petity návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia sú vo svojich dôsledkoch totožné s petitmi návrhu vo veci samej.
Porovnaním oboch procesných podaní navrhovateľov je zrejmý a zjavný rozdiel jednak
v rozsahu a miere intenzity navrhovanej ochrany subjektívneho práva, no predovšetkým je
zrejmý rozdiel predmetu predbežného opatrenia a právneho a skutkového základu merita
vo veci samej.
Odvolací súd sa taktiež nestotožňuje s námietkou odporcov ohľadne údajnej
nevykonateľnosti nariadeného predbežného opatrenia z dôvodu, že nebolo nariadené
vo vzťahu ku všetkým pasívne legitimovaným účastníkom konania. Vzhľadom na charakter
a sledovaný účel inštitútu predbežného opatrenia - ktorým je dočasne upraviť pomery medzi
účastníkmi konania do meritórneho rozhodnutia súdu avšak za predpokladu, ak si takúto
dočasnú úpravu pomerov vyžiada naliehavosť a potreba úpravy pomerov vzhľadom na
existenciu konkrétnych okolností, nie je vylúčená situácia, že takáto potreba a neodkladnosť
potreby upraviť dočasne určité práva a povinnosti vystane len vo vzťahu k niektorým
z viacerých účastníkov konania. Nariadené predbežné opatrenie sa preto nemusí
nevyhnutne vzťahovať na všetkých účastníkov konania, ktorým vo veci samej svedčí či už
aktívna alebo pasívna legitimácia, pokiaľ sa dôvody a naliehavosť potreby nariadiť
predbežne určité práva a povinnosti na všetkých účastníkov konania nevzťahujú. Nebolo
v konaní preukázané, že by konaním odporcu v 3. rade bolo zasahované do práv
navrhovateľov, ktorých výkonu sa nariadené predbežné opatrenie týka, nebol tak preto ani
daný zákonný dôvod nariadiť predbežné opatrenie aj vo vzťahu k tomuto odporcovi a táto
skutočnosť nespôsobuje nevykonateľnosť nariadeného predbežného opatrenia...
... Nariadené predbežné opatrenie nepredstavuje ani neprimeraný a ani bezdôvodný
zásah do výkonu práv odporcov a požiadavka vyváženosti dočasnej úpravy pomerov
účastníkov tak zostáva zachovaná.“
18. Predmetné uznesenie krajského súdu aj v spojení s uznesením okresného súdu,
s ktorým sa krajský súd ako s vecne správnym a zákonným stotožnil, obsahuje dostatok
skutkových a právnych záverov a ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli
svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z neho ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím jeho podstaty
a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom všeobecného súdu nestotožňujú,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
19. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že krajský súd sa
zaoberal námietkami sťažovateľov v rozsahu, v ktorom dostali odpoveď na všetky podstatné
okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05,
I. ÚS 117/05) a také rozhodnutie možno považovať za ústavne konformné. Ústavný súd
v okolnostiach prípadu nezistil, že by rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné alebo
v zjavnom vzájomnom rozpore či urobené v zrejmom omyle a v rozpore s platnou právnou
úpravou. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali
závery napadnutých rozhodnutí, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu
vo vykonanom dokazovaní.
20. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že predbežné opatrenie je jedným
zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu, ktorého zabezpečovacia funkcia má
za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé následky, ktoré by mohli pred začatím
konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak
znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi a už vôbec
nemôže ísť o prejudikovanie konečného rozhodnutia vo veci samej. Naopak, predbežným
opatrením sa iba zaisťuje, aby konečné rozhodnutie vo veci samej mohlo mať reálny
význam. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých
sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.
Osvedčenie zákonných predpokladov pre potreby nariadenia predbežného opatrenia však
nemožno zamieňať s požiadavkou preukázania rozhodujúcich skutočností, tak ako to je pri
rozhodovaní vo veci samej. Cieľom predbežného opatrenia je urýchlene vyriešiť situáciu,
keď je potrebný okamžitý zásah súdu. Aj z tohto dôvodu zákonodarca upustil
od požiadavky osobitného odôvodňovania uznesenia o nariadení predbežného opatrenia
(§ 76 ods. 4 OSP), ak súd návrhu na vydanie predbežného opatrenia v celom rozsahu
vyhovie a stotožňuje sa s dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.
21. Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné
opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd
je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou
všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (obdobne I. ÚS 46/00,
III. ÚS 409/2015). Aj v prípade vyhovenia návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
je garantované právo dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu
poskytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej. Ochrana účastníka konania, voči ktorému
výrok uznesenia o nariadení predbežného opatrenia smeruje, však nesmie prekročiť
intenzitu, ktorá by prakticky znemožnila dosiahnutie oprávnených záujmov druhého
účastníka konania. Nariadenie predbežného opatrenia v žiadnom prípade nevylučuje, aby
všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu právam, porušenie ktorých
sťažovatelia namietajú.
22. Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“), táto vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke
predbežných opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo
záväzkoch [pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika č. 39754/98 z 10. 1. 2000, v
ktorom sa konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 dohovoru ratione materiae v konaní (o
zrušení predbežného opatrenia); napr. aj III. ÚS 339/2012, IV. ÚS 560/2012]. Na druhej
strane ESĽP aj v tomto prípade pripustil už výnimky, ba dokonca s ohľadom na rozsudok
ESĽP z 15. októbra 2009 vo veci Miccallef proti Malte (č. sťažnosti 17056/06) bol tento
záver v judikatúre ESĽP už prekonaný, keď v tomto rozsudku uviedol, že aj rozhodnutím
o predbežnom opatrení môže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru.
23. Realizácia inštitútu predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku
v civilnom procese nemôže sama osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby
alebo právnickej osoby vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje
účastníkovi, proti ktorému smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú
a efektívnu ochranu pred prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto
rozhodnutia aj počas konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd
jednak za účinnú a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže
súčasne dovolávať aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis
II. ÚS 37/00, I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/07, III. ÚS 281/07).
24. Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej
rozhodovacej činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných
opatreniach, zásadne však išlo o ojedinelé prípady charakterizované
výnimočnými okolnosťami veci. V tejto súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť
do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu,
že by takýmto rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by
zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle
(obdobne III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07).
25. Pre úplnosť je však potrebné uviesť, že pozornosti ústavného súdu neušli niektoré
z námietok sťažovateľov, ktoré ani nemajú súvislosť s vecnou podstatou napadnutého
uznesenia krajského súdu. Nesprávne vyznačenie doložky vykonateľnosti na uznesení
okresného súdu, ktorá bola navyše opravená ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu má
význam predovšetkým pre katastrálne konanie pred príslušným správnym orgánom. Taktiež
pokiaľ ide o námietku zaujatosti voči konajúcej sudkyni, o nej už raz bolo rozhodnuté
v inom konaní tak, že príslušný súd ju vyhodnotil ako nedôvodnú ešte predtým, než okresný
súd rozhodol o predbežnom opatrení (uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
12 NcC/19/2013 z 28. 8. 2013). Napokon, ústavnoprávny problém nevzhliadol ústavný súd
ani v tom, že predmetom predbežného opatrenia je výrok postihujúci hlavne žalovaného
v 1. rade vzhľadom na skutočnosť, že ostatní žalovaní nebránia žalobcom v užívaní ich
nehnuteľnosti.
26. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil signály, ktoré by
nasvedčovali tomu, že v prípade sťažovateľov rozhodnutím všeobecného súdu došlo
k takému procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého
procesu majúci charakter svojvôle, teda niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným
rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľov
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto jej
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
27. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že jeho pozornosti neušlo, že
sťažovatelia tak v texte samotnej sťažnosti, ako aj v samotnom petite nesprávne označili
jedného z porušovateľov ich práv, a to Krajský súd v Žiline, hoci správne malo ísť o krajský
súd. Uvedená okolnosť – sama osebe – je spôsobilým dôvodom na odmietnutie sťažnosti
z dôvodu nesplnenia zákonných náležitostí.
28. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľov ako celku nebol už právny dôvod zaoberať
sa ich ostanými návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2017