Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 409/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti EuroFinancovanie s. r. o., Nové

Záhrady I 13/A, Bratislava, zastúpenú advokátkou JUDr. Katarínou Dvorskou,

Vietnamská 48, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 28. januára 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti EuroFinancovanie s. r. o. o d m i e t a

pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2015

doručená sťažnosť EuroFinancovanie s. r. o., Nové Záhrady I 13/A, Bratislava (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17

Co 2/2015 z 28. januára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že navrhovateľka ,

(ďalej len „navrhovateľka“), podala na Okresnom súde Prievidza

(ďalej len „okresný súd“) návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhala,

aby súd odporcom (ďalej len

„dlžník“), a sťažovateľke zakázal akokoľvek nakladať s označenými nehnuteľnosťami

vo svojom návrhu. Svoj návrh odôvodnila tým, že dlžník je vlastníkom týchto nehnuteľností

a sťažovateľka je záložným veriteľom, ktorá začala s výkonom záložného práva označených

nehnuteľností. Navrhovateľka v súčasnosti vedie exekučné konanie proti dlžníkovi

na základe notárskej zápisnice, v ktorej dlžník uznal svoj dlh vyplývajúci zo zmenky

a súhlasil s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Navrhovateľka zistila, že dlžník ako

vlastník označených nehnuteľností zriadil záložné právo v prospech sťažovateľky na základe

zmluvy o zriadení záložného práva 19. septembra 2013 (ďalej len „záložná zmluva“), ktorou

je zabezpečená pohľadávka sťažovateľky ako záložného veriteľa zo zmluvy o úvere. Dlžník

v záložnej zmluve súhlasil s výkonom záložného práva priamym predajom v prípade

nesplácania poskytnutého úveru sťažovateľkou, ktorá z dôvodu nesplácania úveru aj začala

s výkonom záložného práva. Podľa názoru navrhovateľky boli splnené predpoklady na

nariadenie predbežného opatrenia, keďže osvedčila nárok, ktorému má byť poskytnutá

ochrana, a aj nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, ak by nedošlo k nariadeniu

predbežného opatrenia. Okresný súd uznesením vyhovel návrhu navrhovateľky a zakázal

nakladať medzi iným aj sťažovateľke s označenými nehnuteľnosťami. Sťažovateľka

nespokojná s označeným uznesením okresného súdu podala proti nemu odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa

potvrdil ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že krajský súd napadnutým uznesením porušil jej

označené práva. Argumentuje tým, že napadnuté uznesenie je arbitrárne, pretože krajský

súd sa ústavne konformným spôsobom nevysporiadal s jej námietkami, ktorými

spochybňovala splnenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia. Sťažovateľka

tvrdí, že nebola splnená ani jedna z podmienok na nariadenie predbežného opatrenia,

pretože podľa jej názoru navrhovateľka neosvedčila svoj nárok, v tomto smere poukazovala

2

na nedostatok uznania dlhu v notárskej zápisnici, pretože predpokladom uznania dlhu je

jeho existencia v čase uznania, a tvrdila že navrhovateľka sa nestala oprávneným

so zmenky, pretože absentuje podpis indosanta, preto ak indosament je neplatný,

navrhovateľka vlastne nie je veriteľom pohľadávky a notárska zápisnica nie je legitímnym

exekučným titulom, a to z dôvodu, že nie je možné uznať záväzok, ktorý v čase uznania

neexistoval. Sťažovateľka ďalej spochybňovala úspešnosť návrhu navrhovateľky vo veci

samej, totiž ak sa navrhovateľka domáha v konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza

(sp. zn. ) určenia neplatnosti záložnej zmluvy, nemôže byť v takomto konaní

úspešná, pretože v zmysle ňou označeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 25. februára 2009 na takomto určení nie je naliehavý

právny záujem. Pokiaľ ide o bezprostredne hroziacu ujmu na strane navrhovateľky,

sťažovateľka tvrdí, že ani táto nebola osvedčená, pretože rovnaký účel ako predbežné

opatrenie by navrhovateľka docielila prostredníctvom informatívnej poznámky o začatí

súdneho konania vo veci samej (určenie neplatnosti záložnej zmluvy, pozn.) do katastra

nehnuteľností. Krajský súd podľa názoru sťažovateľky interpretoval a aplikoval ustanovenia

spôsobom týkajúcim sa predbežného opatrenia nesprávne,

selektívne a excesne, nezohľadnil a nebral do úvahy zistený skutkový stav a „dospel

k záveru, ktorý zjavne odporuje pravidlám formálnej a právnej logiky, porušil princíp

legality, princíp právnej istoty účastníka konania, pričom vystavil sťažovateľku

nespravodlivosti sprevádzanej procesným neúspechom v konaní“.

Na základe všetkých uvedených skutočností v závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje,

aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva zaručeného dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vrátil

vec krajskému súdu na nové konanie a zaviazal krajský súd na náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo

návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez

ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je namietaná neústavnosť, ako aj namietané porušenie práv

garantovaných dohovorom, a to rozhodnutím krajského súdu potvrdzujúcim vecnú

správnosť prvostupňového rozhodnutia, ktorým bolo vyhovené návrhu navrhovateľky

na nariadenie predbežného opatrenia, smerujúceho okrem iného aj proti sťažovateľke.

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery

účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude možné

vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné opatrenie

alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledky

a spôsob zániku upravujú ustanovenia až .

4

Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,

ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé

následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť

tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu

vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov

práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý

okruh vzťahov.

Z citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého

ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.

Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných

súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, prípadne

rozhodnutím o zrušení nariadeného predbežného opatrenia vydaným v rámci

občianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka

súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa čl. 127

ods. 1 len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom

účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými

súdmi (princíp subsidiarity) ().

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta

a postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkov

nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva

(tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné

opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu

podľa . Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je

však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného

súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej ( a nasl. ) (obdobne

). Aj v prípade vyhovenia návrhu na nariadenie predbežného opatrenia je

garantované právo dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu

poskytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej. Nariadenie predbežného opatrenia

v žiadnom prípade nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu

právam, porušenie ktorých sťažovateľka namieta.

Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje

aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,

pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie

Apis versus Slovenská republika z 10. 1. 2000, č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala

neaplikovateľnosť čl. 6 dohovoru ratione materiae v konaní o zrušení predbežného

opatrenia).

Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu

predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže sama

osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby

vyplývajúceho z alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému

smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu

pred prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas

konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú

a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať

aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis ,

, , , ).

Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej

činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne

však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto

súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím

6

všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne ,

).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľkou napadnuté uznesenie krajského súdu

takéto známky zjavnej svojvôle nenesie. Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia svoj právny

záver o osvedčení splnenia zákonných podmienok pre nariadenie navrhnutého predbežného

opatrenia oprel o zistený skutkový stav a uviedol, že „nemožno pri rozhodovaní

o predbežnom opatrení posudzovať otázky rozhodujúce až pre vec samú, ako v tomto

prípade namietaný naliehavý právny záujem na určení požadovanom vo veci samej

a nedostatky indosamentu. Rovnako pri rozhodovaní o predbežnom opatrení nebol priestor

na skúmanie bonity ostatných dlžníkov navrhovateľa a správa exekútora pre potreby

rozhodnutia o predbežnom opatrní dostatočne osvedčovala, že tu dostatok iného majetku

na splnenie dlhu nie je. To sa napokon javí pravdepodobné aj z informácie o začatí

konkurzného konania voči odporcovi 1/. Čo sa týka nebezpečenstva bezprostredne hroziacej

ujmy, nie je možné ju nepovažovať za danú za situácie, kedy sa už vedie exekúcia

na vymoženie dlhu a v tom čase sú vykonávané také úkony (výkon záložného práva), ktoré

majú bezpochyby dopad na umenšenie majetku dlžníka. To, že neplatnosť záložnej zmluvy,

a z nej vyplývajúce neprípustnosť výkonu záložného práva ostáva do značnej miery sporná

nie je v tomto prípade predbežnému opatreniu na prekážku. Výkon záložného práva je totiž

odporcovi 2/ znemožnený aj v dôsledku prebiehajúceho konkurzného konania na majetok

odporcu 1/, a preto ujma, ktorá nariadeným predbežným opatrením na jeho strane hrozí je

minimálna. Hrozbe tvrdenej a osvedčenej ujmy sa tak predchádza s minimálnym

negatívnym dopadom na odporcu 2/, a preto niet dôvod poistku v podobe predbežného

opatrenia v danom prípade odstraňovať. Napokon nemožno uznať ani argumentáciu

odporcu 2/, že účel predbežného opatrenia bolo možné dosiahnuť zápisom poznámky podľa

Tá nie je spôsobilá zamedziť úbytku v majetkovej sfére odporcu 1/, čo je

účelom nariadeného predbežného opatrenia a nie je preto prostriedkom, ktorým možno cieľ

predbežného opatrenia dosiahnuť aj bez jeho nariadenia.“.

Ústavný súd je toho názoru, že krajským súdom prijatý právny záver vychádza

z okolností prípadu, odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno prima

facie považovať ani za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, pretože sa riadne zaoberal

námietkami sťažovateľky, a úvahy uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia nemožno

považovať ani za svojvoľné alebo také, ktoré by boli v rozpore so zmyslom a účelom

predbežného opatrenia. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť aj to, že osvedčenie

zákonných predpokladov pre potreby nariadenia predbežného opatrenia nemožno zamieňať

s požiadavkou preukázania rozhodujúcich skutočností, tak ako to je pri rozhodovaní vo veci

samej, ako to správne uviedol krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia. Vychádzajúc

z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil signály, ktoré by nasvedčovali tomu, že

v prípade sťažovateľky rozhodnutím všeobecného súdu došlo k takému procesnému excesu,

ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu majúci charakter

svojvôle. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec

odlišný názor a s napadnutým uznesením krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť

totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky (obdobne

m. m. , , , ).

V danom prípade teda ústavný súd na základe uvedených zistení konštatuje, že nie je

daná jeho právomoc na prerokovanie veci sťažovateľky, pretože ochranu jej právam ako

účastníkovi konania poskytuje a občianskoprávny (všeobecný)

súd v dotknutom konaní, a to prostredníctvom účinného a dostupného právneho prostriedku

nápravy. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015

8