Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)III. ÚS 409/2015
PDF · 394.48 KB
No categories available
III. ÚS 409/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti EuroFinancovanie s. r. o., Nové
Záhrady I 13/A, Bratislava, zastúpenú advokátkou JUDr. Katarínou Dvorskou,
Vietnamská 48, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17 Co 2/2015 z 28. januára 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti EuroFinancovanie s. r. o. o d m i e t a
pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2015
doručená sťažnosť EuroFinancovanie s. r. o., Nové Záhrady I 13/A, Bratislava (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17
Co 2/2015 z 28. januára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že navrhovateľka ,
(ďalej len „navrhovateľka“), podala na Okresnom súde Prievidza
(ďalej len „okresný súd“) návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhala,
aby súd odporcom (ďalej len
„dlžník“), a sťažovateľke zakázal akokoľvek nakladať s označenými nehnuteľnosťami
vo svojom návrhu. Svoj návrh odôvodnila tým, že dlžník je vlastníkom týchto nehnuteľností
a sťažovateľka je záložným veriteľom, ktorá začala s výkonom záložného práva označených
nehnuteľností. Navrhovateľka v súčasnosti vedie exekučné konanie proti dlžníkovi
na základe notárskej zápisnice, v ktorej dlžník uznal svoj dlh vyplývajúci zo zmenky
a súhlasil s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Navrhovateľka zistila, že dlžník ako
vlastník označených nehnuteľností zriadil záložné právo v prospech sťažovateľky na základe
zmluvy o zriadení záložného práva 19. septembra 2013 (ďalej len „záložná zmluva“), ktorou
je zabezpečená pohľadávka sťažovateľky ako záložného veriteľa zo zmluvy o úvere. Dlžník
v záložnej zmluve súhlasil s výkonom záložného práva priamym predajom v prípade
nesplácania poskytnutého úveru sťažovateľkou, ktorá z dôvodu nesplácania úveru aj začala
s výkonom záložného práva. Podľa názoru navrhovateľky boli splnené predpoklady na
nariadenie predbežného opatrenia, keďže osvedčila nárok, ktorému má byť poskytnutá
ochrana, a aj nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy, ak by nedošlo k nariadeniu
predbežného opatrenia. Okresný súd uznesením vyhovel návrhu navrhovateľky a zakázal
nakladať medzi iným aj sťažovateľke s označenými nehnuteľnosťami. Sťažovateľka
nespokojná s označeným uznesením okresného súdu podala proti nemu odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdil ako vecne správne.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že krajský súd napadnutým uznesením porušil jej
označené práva. Argumentuje tým, že napadnuté uznesenie je arbitrárne, pretože krajský
súd sa ústavne konformným spôsobom nevysporiadal s jej námietkami, ktorými
spochybňovala splnenie podmienok na nariadenie predbežného opatrenia. Sťažovateľka
tvrdí, že nebola splnená ani jedna z podmienok na nariadenie predbežného opatrenia,
pretože podľa jej názoru navrhovateľka neosvedčila svoj nárok, v tomto smere poukazovala
2
na nedostatok uznania dlhu v notárskej zápisnici, pretože predpokladom uznania dlhu je
jeho existencia v čase uznania, a tvrdila že navrhovateľka sa nestala oprávneným
so zmenky, pretože absentuje podpis indosanta, preto ak indosament je neplatný,
navrhovateľka vlastne nie je veriteľom pohľadávky a notárska zápisnica nie je legitímnym
exekučným titulom, a to z dôvodu, že nie je možné uznať záväzok, ktorý v čase uznania
neexistoval. Sťažovateľka ďalej spochybňovala úspešnosť návrhu navrhovateľky vo veci
samej, totiž ak sa navrhovateľka domáha v konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza
(sp. zn. 6 C 178/2014) určenia neplatnosti záložnej zmluvy, nemôže byť v takomto konaní
úspešná, pretože v zmysle ňou označeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4 Cdo 89/2007 z 25. februára 2009 na takomto určení nie je naliehavý
právny záujem. Pokiaľ ide o bezprostredne hroziacu ujmu na strane navrhovateľky,
sťažovateľka tvrdí, že ani táto nebola osvedčená, pretože rovnaký účel ako predbežné
opatrenie by navrhovateľka docielila prostredníctvom informatívnej poznámky o začatí
súdneho konania vo veci samej (určenie neplatnosti záložnej zmluvy, pozn.) do katastra
nehnuteľností. Krajský súd podľa názoru sťažovateľky interpretoval a aplikoval ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku spôsobom týkajúcim sa predbežného opatrenia nesprávne,
selektívne a excesne, nezohľadnil a nebral do úvahy zistený skutkový stav a „dospel
k záveru, ktorý zjavne odporuje pravidlám formálnej a právnej logiky, porušil princíp
legality, princíp právnej istoty účastníka konania, pričom vystavil sťažovateľku
nespravodlivosti sprevádzanej procesným neúspechom v konaní“.
Na základe všetkých uvedených skutočností v závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje,
aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vrátil
vec krajskému súdu na nové konanie a zaviazal krajský súd na náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo
návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť bez
ústneho pojednávania.
Predmetom sťažnosti je namietaná neústavnosť, ako aj namietané porušenie práv
garantovaných dohovorom, a to rozhodnutím krajského súdu potvrdzujúcim vecnú
správnosť prvostupňového rozhodnutia, ktorým bolo vyhovené návrhu navrhovateľky
na nariadenie predbežného opatrenia, smerujúceho okrem iného aj proti sťažovateľke.
Podľa § 102 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery
účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude možné
vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné opatrenie
alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho dôsledky
a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77a OSP.
4
Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,
ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé
následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť
tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu
vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov
práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý
okruh vzťahov.
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť
ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého
ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.
Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných
súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, prípadne
rozhodnutím o zrušení nariadeného predbežného opatrenia vydaným v rámci
občianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka
súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa čl. 127
ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom
účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými
súdmi (princíp subsidiarity) (III. ÚS 281/07).
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta
a postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkov
nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva
(tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.
Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné
opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je
však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného
súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. OSP) (obdobne
I. ÚS 46/00). Aj v prípade vyhovenia návrhu na nariadenie predbežného opatrenia je
garantované právo dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu
poskytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej. Nariadenie predbežného opatrenia
v žiadnom prípade nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu
právam, porušenie ktorých sťažovateľka namieta.
Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje
aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,
pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie
Apis versus Slovenská republika z 10. 1. 2000, č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala
neaplikovateľnosť čl. 6 dohovoru ratione materiae v konaní o zrušení predbežného
opatrenia).
Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu
predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže sama
osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby
vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému
smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu
pred prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas
konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú
a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať
aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis II. ÚS 37/00,
I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07).
Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej
činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne
však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto
súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov
o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím
6
všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne III. ÚS 169/2010,
Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľkou napadnuté uznesenie krajského súdu
takéto známky zjavnej svojvôle nenesie. Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia svoj právny
záver o osvedčení splnenia zákonných podmienok pre nariadenie navrhnutého predbežného
opatrenia oprel o zistený skutkový stav a uviedol, že „nemožno pri rozhodovaní
o predbežnom opatrení posudzovať otázky rozhodujúce až pre vec samú, ako v tomto
prípade namietaný naliehavý právny záujem na určení požadovanom vo veci samej
a nedostatky indosamentu. Rovnako pri rozhodovaní o predbežnom opatrení nebol priestor
na skúmanie bonity ostatných dlžníkov navrhovateľa a správa exekútora pre potreby
rozhodnutia o predbežnom opatrní dostatočne osvedčovala, že tu dostatok iného majetku
na splnenie dlhu nie je. To sa napokon javí pravdepodobné aj z informácie o začatí
konkurzného konania voči odporcovi 1/. Čo sa týka nebezpečenstva bezprostredne hroziacej
ujmy, nie je možné ju nepovažovať za danú za situácie, kedy sa už vedie exekúcia
na vymoženie dlhu a v tom čase sú vykonávané také úkony (výkon záložného práva), ktoré
majú bezpochyby dopad na umenšenie majetku dlžníka. To, že neplatnosť záložnej zmluvy,
a z nej vyplývajúce neprípustnosť výkonu záložného práva ostáva do značnej miery sporná
nie je v tomto prípade predbežnému opatreniu na prekážku. Výkon záložného práva je totiž
odporcovi 2/ znemožnený aj v dôsledku prebiehajúceho konkurzného konania na majetok
odporcu 1/, a preto ujma, ktorá nariadeným predbežným opatrením na jeho strane hrozí je
minimálna. Hrozbe tvrdenej a osvedčenej ujmy sa tak predchádza s minimálnym
negatívnym dopadom na odporcu 2/, a preto niet dôvod poistku v podobe predbežného
opatrenia v danom prípade odstraňovať. Napokon nemožno uznať ani argumentáciu
odporcu 2/, že účel predbežného opatrenia bolo možné dosiahnuť zápisom poznámky podľa
§ 159a O. s. p. Tá nie je spôsobilá zamedziť úbytku v majetkovej sfére odporcu 1/, čo je
účelom nariadeného predbežného opatrenia a nie je preto prostriedkom, ktorým možno cieľ
predbežného opatrenia dosiahnuť aj bez jeho nariadenia.“.
Ústavný súd je toho názoru, že krajským súdom prijatý právny záver vychádza
z okolností prípadu, odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno prima
facie považovať ani za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, pretože sa riadne zaoberal
námietkami sťažovateľky, a úvahy uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia nemožno
považovať ani za svojvoľné alebo také, ktoré by boli v rozpore so zmyslom a účelom
predbežného opatrenia. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť aj to, že osvedčenie
zákonných predpokladov pre potreby nariadenia predbežného opatrenia nemožno zamieňať
s požiadavkou preukázania rozhodujúcich skutočností, tak ako to je pri rozhodovaní vo veci
samej, ako to správne uviedol krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia. Vychádzajúc
z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil signály, ktoré by nasvedčovali tomu, že
v prípade sťažovateľky rozhodnutím všeobecného súdu došlo k takému procesnému excesu,
ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu majúci charakter
svojvôle. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec
odlišný názor a s napadnutým uznesením krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť
totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky (obdobne
m. m. II. ÚS 218/02, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).
V danom prípade teda ústavný súd na základe uvedených zistení konštatuje, že nie je
daná jeho právomoc na prerokovanie veci sťažovateľky, pretože ochranu jej právam ako
účastníkovi konania poskytuje Občiansky súdny poriadok a občianskoprávny (všeobecný)
súd v dotknutom konaní, a to prostredníctvom účinného a dostupného právneho prostriedku
nápravy. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd o odmietnutí sťažnosti sťažovateľky
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015
8