Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 127/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2018

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Midas real s. r. o., Nobelova 3,

Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou JUDr. Michal Krutek, s.r.o., Hlavná 11,

Trnava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Michal Krutek, vo veci namietaného

porušenia základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky, práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Midas real s. r. o. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára

2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Midas real s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“)

vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“), práva na súdnu ochranu podľa

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -45 zo 16. novembra (ďalej len „uznesenie

okresného súdu“) bolo nariadené neodkladné opatrenie. Týmto neodkladným opatrením

bolo sťažovateľke uložené zdržať sa výkonu vlastníckeho práva ‒strpieť užívanie

nehnuteľností presne špecifikovaných v tomto uznesení okresného súdu do právoplatného

skončenia predmetného konania okresného súdu (ide o konanie o určenie neplatnosti

dražby, pozn.). Na základe podaného odvolania sťažovateľky proti predmetnému

rozhodnutiu okresného súdu bolo uznesením krajského súdu sp. zn.

zo 16. januára 2018 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) potvrdené predmetné uznesenie

okresného súdu. Sťažovateľka uviedla, že «uplatňovanie námietok týkajúcich sa práva

k obydliu a následné uznesenie okresného súdu o nariadení neodkladného opatrenia

v spojení s uznesením krajského súdu je v rozpore s dobrými mravmi a tiež výsledkom

zneužitia práva, nakoľko Žalobca v rade 1 používa ustanovenia

o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov ako pomyselný

„štít proti veriteľom“ a súčasne bráni uspokojeniu pohľadávok svojich veriteľov, nakoľko

súčasná situácia je pre Žalobcu v rade 1 vyhovujúca. Žalobca v rade 1 nemusí platiť

poplatky za energie ani nájomné a rozhodnutím o vydaní neodkladného opatrenia bolo

fakticky znemožnené podať na súd návrh na vypratanie predmetnej nehnuteľnosti a zároveň

podaním žaloby o neplatnosti dobrovoľnej dražby Žalobcami bráni k uspokojeniu

pohľadávok svojich veriteľov. V predmetnej veci sú všetky návrhy podávané Žalobcom

v rade 1 účelové, iba s cieľom zabrániť speňaženiu majetku a znemožniť uspokojenie

pohľadávok veriteľov Žalobcu v rade 1. V predmetnej veci je speňažovaniu majetku účelovo

bránené odvolávaním sa na ochranu nedotknuteľnosti obydlia Žalobcom.».

3. Sťažovateľka tiež uviedla, že „... ak Žalobca v rade 1 podal sám voči svojej osobe

návrh na vyhlásenie konkurzu, musel už dopredu predvídať situáciu a počítať so

skutočnosťou, že svoje obydlie bude musieť opustiť, nakoľko jeho obydlie bude predmetom

speňaženia, a to bez ohľadu na to či bola dobrovoľná dražba platná, alebo neplatná. Aj

prípade vyhlásenia opakovanej dobrovoľnej dražby za neplatnú bude nehnuteľnosť

opätovne správcom konkurznej podstaty speňažená. Zo správania Žalobcu v rade 1

usudzujeme, že možnosť opustenia svojho obydlia si ani len nepripúšťa a absolútne

nezodpovedne nevyriešil otázku svojho nasledujúceho bývania. Ochrana obydlia žalobcov

v rozpore s výkonom vlastníckeho práva sťažovateľky je v rozpore s dobrými mravmi,

zakladá obštrukcie v konkurznom konaní voči majetku Žalobcov a skutočným zámerom

Žalobcov je iba status quo bez poskytnutia akejkoľvek súčinnosti voči veriteľom, správcovi

a vydražiteľovi. Ak by bol skutočný zámer Žalobcov ochrániť svoje obydlie, Žalobca v rade

1 by po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzného konania vyhľadal adekvátnu náhradu

svojho príbytku alebo Žalobca v rade 2 by v prvom rade uplatnil svoje predkupné právo

voči rodinnému domu.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil

porušenie jej v bode 1 uvedených základných práv postupom krajského súdu v napadnutom

konaní, zrušil uznesenie krajského súdu, zrušil uznesenie okresného súdu a prikázal

okresnému súdu opätovne konať a rozhodnúť.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

8. Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

9. Ústavný súd preskúmal pri predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska

existencie dôvodov podľa .

10. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

13. Ústavný súd v prvom rade uvádza, že neodkladné opatrenie podľa zákona č.

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“) je

jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu, ktorého zabezpečovacia funkcia

má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé následky, ktoré by mohli v jeho

priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde

o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením nezískava jeden

z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodovať v budúcnosti, ale sa ním len dočasne

upravuje určitý okruh vzťahov. Navyše, umožňuje v prípade

zmeny pomerov jednak zrušiť z tohto dôvodu už nariadené neodkladné opatrenie alebo,

naopak, napriek skoršiemu zamietnutiu návrhu na jeho vydanie dovoľuje ho v prípade

zmeny skutkových okolností významných pre rozhodnutie vydať, pretože takéto skoršie

právoplatné rozhodnutie nezakladá prekážku rozhodnutej veci ( ). Nie je

teda vylúčené, aby v prípade zmeny skutkových okolností významných pre rozhodnutie

sťažovateľka znova o zrušenie neodkladného opatrenia požiadala.

14. Z už citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity,

podľa ktorého ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú

všeobecné súdy.

15. Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných

súvislostiach vo vzťahu k predbežnému opatreniu vyslovil názor, že rozhodnutím

o nariadení predbežného opatrenia, prípadne rozhodnutím o zrušení nariadeného

predbežného opatrenia vydaným v rámci občianskoprávneho konania môže súd porušiť

základné právo alebo slobodu účastníka súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa

mohlo stať predmetom konania podľa len vtedy, ak by mu nebolo

možné poskytnúť ochranu prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy

dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými súdmi (princíp subsidiarity)

().

16. Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na neodkladné

opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu

podľa . Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je

však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného

súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (obdobne ).

17. V prípade vyhovenia návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia

je garantované právo dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu

poskytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej. Nariadenie neodkladného opatrenia

v žiadnom prípade nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu

právam, porušenie ktorých sťažovateľka namieta.

18. Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje

aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke neodkladných

(predbežných) opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo

záväzkoch (pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika č. 39754/98 z 10. 1. 2000,

v ktorom sa konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 dohovoru ratione materiae v konaní

o zrušení predbežného opatrenia).

19. Reflektujúc na uvedené východiská, ústavný súd konštatuje, že realizácia

inštitútu neodkladného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese

nemôže sama osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej

osoby vyplývajúceho z alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti

ktorému smeruje výrok rozhodnutia o neodkladnom opatrení, primeranú a efektívnu

ochranu pred prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia

aj počas konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak

za účinnú a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne

dovolávať aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis

, , , , , ).

20. Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej

rozhodovacej činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných

opatreniach, zásadne však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými

okolnosťami veci. V tejto súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí

všeobecných súdov o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto

rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný

rozpor s princípmi spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne

, ).

21. Sťažovateľka síce v petite napáda postup krajského súdu, ale z obsahu sťažnosti

vyplýva, že napáda uznesenie krajského súdu, ktorý potvrdil uznesenie okresného súdu

o nariadení neodkladného opatrenia. Ústavný súd je toho názoru, že uznesenie krajského

súdu takéto známky zjavnej svojvôle nenesie a pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ani

nezistil porušenie žiadneho z aspektov spravodlivého konania, ktorý by mohol byť

spôsobený v súvislosti s rozhodovaním krajského súdu o odvolaní sťažovateľky proti

uzneseniu okresného súdu o nariadení neodkladného opatrenia.

22. V danom prípade teda ústavný súd na základe uvedených zistení v prvom rade

konštatuje, že prima facie nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci, pretože ochranu

právam sťažovateľky poskytuje a všeobecný súd v dotknutom

konaní vo veci samej, a to prostredníctvom účinných a dostupných právnych prostriedkov

nápravy. Ústavný súd vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu upravenej

v sťažnosť sťažovateľky mohol odmietnuť už pre nedostatok svojej

právomoci ( ). K podobným záverom už ústavný súd

viackrát dospel v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. m. m. ,

, ).

23. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

24. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva (body 16, 17, 19 a 22, ktoré

ústavný súd necituje, pretože sú sťažovateľke známe), že tento sa v celom rozsahu stotožnil

s odôvodnením uznesenia okresného súdu. Po preskúmaní odôvodnenia uznesenia krajského

súdu ústavný súd zastáva názor, že krajským súdom prijaté závery vychádzajú z logickej

úvahy opierajúcej sa o primerané odôvodnenie. Ústavný súd preto konštatuje, že úvahy

uvedené v odôvodnení uznesenia krajského súdu nemožno považovať ani za svojvoľné a ani

také, ktoré by boli v rozpore so zmyslom a účelom neodkladného opatrenia. Z týchto

dôvodov preto považoval ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2

).

25. Ústavný súd v súvislosti s prejavom nespokojnosti s uznesením krajského súdu

tiež poznamenáva, že obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.

, ). Tvrdenie sťažovateľky o účelovosti podanej žaloby

o vyhlásenie dražby za neplatnú s cieľom zabrániť speňaženiu majetku a znemožniť

uspokojenie pohľadávok veriteľov nemá ústavnoprávnu relevanciu, pretože fyzická alebo

právnická osoba má právo na využitie všetkých dostupných právnych prostriedkov, ktoré jej

zákon poskytuje na účinné presadzovanie svojich práv a oprávnených záujmov.

26. Sťažovateľka na strane 4 svojej sťažnosti odôvodňuje porušenie svojho

vlastníckeho práva podľa (ods. 1) tak, že v danej veci ústavný súd „musí

vyhodnotiť konflikt SR garantovaného vlastníckeho práva a práva

k nedotknuteľnosti obydlia“. Pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie

uvedených základných práv, ústavný súd po odmietnutí sťažnosti k podstatným a nosným

dôvodom k a právu podľa dohovoru sa jej námietkami

bližšie nezaoberal, lebo posúdenie podmienok prípadného konfliktu uvedených práv

(porušenie práva na nedotknuteľnosť obydlia sťažovateľka ani v petite nenamieta, pozn.) je

v prvom rade vecou všeobecných súdov ( ) a jej argumenty by mal riešiť

predovšetkým všeobecný súd (subsidiarita) v konaní vo veci samej. Svedčí o tom aj

konštatovanie krajského súdu v rozhodnutí o neodkladnom opatrení (bod 21): „Odvolací

súd dáva do pozornosti, že neodkladné opatrenie je zabezpečovacím civilno-procesným

prostriedkom. V prejednávanej veci nie je konečným rozhodnutím a jeho účelom je dočasná

úprava pomerov strán konania. Nariadením neodkladného opatrenia sa nenadobúdajú

práva, o ktorých bude rozhodnuté až rozhodnutím vo veci samej. Z uvedeného charakteru

daného opatrenia vyplýva, že pred jeho nariadením nemusí súd zisťovať všetky skutočnosti,

ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia, a pri zisťovaní nemusí byť vždy

dodržaný formálny postup stanovený na dokazovanie. (Pozri Uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. ).“

27. Nad rámec ústavný súd uvádza, že sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným

právnym zástupcom, podala sťažnosť ústavnému súdu v elektronickej podobe na

elektronickom formulári „Podanie návrhu na konanie pred ÚS SR“. Zároveň bola

ústavnému súdu v elektronickej podobe doručená sťažnosť s rovnakým obsahom ako

„Podanie návrhu na konanie pred ÚS SR“, ktorá ale nemala povahu formuláru. Tieto

podania však neboli autorizované, t. j. podpísané zaručeným elektronickým podpisom alebo

zaručenou elektronickou pečaťou. Ústavný súd tiež konštatuje, že ani splnomocnenie na

zastupovanie sťažovateľky advokátom v konaní pred ústavným súdom doručené

v elektronickej podobe neobsahuje elektronický podpis. O skutočnosti, že tieto písomnosti

neobsahujú elektronický podpis, bol právny zástupca sťažovateľky informovaný

„Oznámením o výsledku overenia elektronických podpisov podania ePodateľňou ÚS SR“

odoslaným 27. februára 2018. V lehote desiatich dní však sťažovateľka ústavnému súdu

nedoručila sťažnosť spolu so splnomocnením v listinnej podobe alebo v elektronickej

podobe autorizované podľa osobitného predpisu v zmysle v spojení

s .

28. Formulácia petitu sťažnosti tiež nezodpovedá § 20 ods. 4 zákona o ústavnom

súde. Sťažovateľka totiž porušenie práv nenapáda vo vzťahu k okresnému súdu, ale napriek

tomu žiada zrušiť jeho rozhodnutie a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Sťažovateľka zároveň

žiada zrušiť rozhodnutie krajského súdu a okresného súdu, tieto však nie sú dostatočne

konkretizované (nie je uvedené, z ktorého dňa sú predmetné rozhodnutia). Ústavný súd

pripomína, že je viazaný návrhom na začatie konania a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa

sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti.

29. Sťažovateľka spolu so sťažnosťou doručila aj splnomocnenie z 23. februára 2018,

ktorým splnomocnila advokáta na zastupovanie „v právnej veci podania sťažnosti

Ústavnému súdu Slovenskej republiky a zastupovania pred Ústavným súdom Slovenskej

republiky“. Ústavný súd vzhľadom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o ústavnom

súde konštatuje, že predmetné splnomocnenie bolo udelené vo všeobecnosti na

zastupovanie pred ústavným súdom, ale bez označenia konkrétneho právoplatného

rozhodnutia, opatrenia či iného zásahu, ktoré majú byť v konaní pred ústavným súdom

sťažnosťou napadnuté. V prípade, že sťažovateľka mieni udeliť splnomocnenie advokátovi

na zastupovanie pred ústavným súdom v konaní o jeho sťažnosti smerujúcej proti súdnemu

rozhodnutiu, je potrebné, aby splnomocnenie obsahovalo nezameniteľné a dostatočne určité

označenie predmetu konania o sťažnosti, ktorým je právoplatné rozhodnutie súdu

minimálne s identifikačnými údajmi: o aký druh rozhodnutia ide (napr. rozsudok,

uznesenie), označenie súdu, ktorý rozhodnutie vydal, označenie veci, na ktorú sa

rozhodnutie vzťahuje (uvedením jej spisovej značky alebo čísla konania), a dátum (čas)

vydania rozhodnutia (deň, mesiac a rok).

30. Z dôvodov uvedených v bodoch 27, 28 a 29 tak prichádza do úvahy odmietnutie

sťažnosti sťažovateľky podľa aj pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2018