Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 127/2018
PDF · 204.37 KB
No categories available
I. ÚS 127/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Midas real s. r. o., Nobelova 3,
Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou JUDr. Michal Krutek, s.r.o., Hlavná 11,
Trnava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Michal Krutek, vo veci namietaného
porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.
16 Co 5/2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Midas real s. r. o. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. februára
2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Midas real s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“)
vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 5/2018.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením Okresného súdu Stará Ľubovňa
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 97/2017-45 zo 16. novembra (ďalej len „uznesenie
okresného súdu“) bolo nariadené neodkladné opatrenie. Týmto neodkladným opatrením
bolo sťažovateľke uložené zdržať sa výkonu vlastníckeho práva ‒strpieť užívanie
nehnuteľností presne špecifikovaných v tomto uznesení okresného súdu do právoplatného
skončenia predmetného konania okresného súdu (ide o konanie o určenie neplatnosti
dražby, pozn.). Na základe podaného odvolania sťažovateľky proti predmetnému
rozhodnutiu okresného súdu bolo uznesením krajského súdu sp. zn. 16 Co 5/2018
zo 16. januára 2018 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) potvrdené predmetné uznesenie
okresného súdu. Sťažovateľka uviedla, že «uplatňovanie námietok týkajúcich sa práva
k obydliu a následné uznesenie okresného súdu o nariadení neodkladného opatrenia
v spojení s uznesením krajského súdu je v rozpore s dobrými mravmi a tiež výsledkom
zneužitia práva, nakoľko Žalobca v rade 1 používa ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov ako pomyselný
„štít proti veriteľom“ a súčasne bráni uspokojeniu pohľadávok svojich veriteľov, nakoľko
súčasná situácia je pre Žalobcu v rade 1 vyhovujúca. Žalobca v rade 1 nemusí platiť
poplatky za energie ani nájomné a rozhodnutím o vydaní neodkladného opatrenia bolo
fakticky znemožnené podať na súd návrh na vypratanie predmetnej nehnuteľnosti a zároveň
podaním žaloby o neplatnosti dobrovoľnej dražby Žalobcami bráni k uspokojeniu
pohľadávok svojich veriteľov. V predmetnej veci sú všetky návrhy podávané Žalobcom
v rade 1 účelové, iba s cieľom zabrániť speňaženiu majetku a znemožniť uspokojenie
pohľadávok veriteľov Žalobcu v rade 1. V predmetnej veci je speňažovaniu majetku účelovo
bránené odvolávaním sa na ochranu nedotknuteľnosti obydlia Žalobcom.».
3. Sťažovateľka tiež uviedla, že „... ak Žalobca v rade 1 podal sám voči svojej osobe
návrh na vyhlásenie konkurzu, musel už dopredu predvídať situáciu a počítať so
skutočnosťou, že svoje obydlie bude musieť opustiť, nakoľko jeho obydlie bude predmetom
speňaženia, a to bez ohľadu na to či bola dobrovoľná dražba platná, alebo neplatná. Aj
prípade vyhlásenia opakovanej dobrovoľnej dražby za neplatnú bude nehnuteľnosť
opätovne správcom konkurznej podstaty speňažená. Zo správania Žalobcu v rade 1
usudzujeme, že možnosť opustenia svojho obydlia si ani len nepripúšťa a absolútne
nezodpovedne nevyriešil otázku svojho nasledujúceho bývania. Ochrana obydlia žalobcov
v rozpore s výkonom vlastníckeho práva sťažovateľky je v rozpore s dobrými mravmi,
zakladá obštrukcie v konkurznom konaní voči majetku Žalobcov a skutočným zámerom
Žalobcov je iba status quo bez poskytnutia akejkoľvek súčinnosti voči veriteľom, správcovi
a vydražiteľovi. Ak by bol skutočný zámer Žalobcov ochrániť svoje obydlie, Žalobca v rade
1 by po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzného konania vyhľadal adekvátnu náhradu
svojho príbytku alebo Žalobca v rade 2 by v prvom rade uplatnil svoje predkupné právo
voči rodinnému domu.“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie jej v bode 1 uvedených základných práv postupom krajského súdu v napadnutom
konaní, zrušil uznesenie krajského súdu, zrušil uznesenie okresného súdu a prikázal
okresnému súdu opätovne konať a rozhodnúť.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
9. Ústavný súd preskúmal pri predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska
existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
10. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
13. Ústavný súd v prvom rade uvádza, že neodkladné opatrenie podľa zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) je
jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu, ktorého zabezpečovacia funkcia
má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé následky, ktoré by mohli v jeho
priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde
o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením nezískava jeden
z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodovať v budúcnosti, ale sa ním len dočasne
upravuje určitý okruh vzťahov. Navyše, Civilný sporový poriadok umožňuje v prípade
zmeny pomerov jednak zrušiť z tohto dôvodu už nariadené neodkladné opatrenie alebo,
naopak, napriek skoršiemu zamietnutiu návrhu na jeho vydanie dovoľuje ho v prípade
zmeny skutkových okolností významných pre rozhodnutie vydať, pretože takéto skoršie
právoplatné rozhodnutie nezakladá prekážku rozhodnutej veci (§ 329 ods. 3 CSP). Nie je
teda vylúčené, aby v prípade zmeny skutkových okolností významných pre rozhodnutie
sťažovateľka znova o zrušenie neodkladného opatrenia požiadala.
14. Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity,
podľa ktorého ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú
všeobecné súdy.
15. Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných
súvislostiach vo vzťahu k predbežnému opatreniu vyslovil názor, že rozhodnutím
o nariadení predbežného opatrenia, prípadne rozhodnutím o zrušení nariadeného
predbežného opatrenia vydaným v rámci občianskoprávneho konania môže súd porušiť
základné právo alebo slobodu účastníka súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa
mohlo stať predmetom konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo
možné poskytnúť ochranu prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy
dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými súdmi (princíp subsidiarity)
16. Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na neodkladné
opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je
však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného
súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (obdobne I. ÚS 46/00).
17. V prípade vyhovenia návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia
je garantované právo dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu
poskytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej. Nariadenie neodkladného opatrenia
v žiadnom prípade nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu
právam, porušenie ktorých sťažovateľka namieta.
18. Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje
aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke neodkladných
(predbežných) opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo
záväzkoch (pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika č. 39754/98 z 10. 1. 2000,
v ktorom sa konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 dohovoru ratione materiae v konaní
o zrušení predbežného opatrenia).
19. Reflektujúc na uvedené východiská, ústavný súd konštatuje, že realizácia
inštitútu neodkladného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese
nemôže sama osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej
osoby vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti
ktorému smeruje výrok rozhodnutia o neodkladnom opatrení, primeranú a efektívnu
ochranu pred prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia
aj počas konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak
za účinnú a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne
dovolávať aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis
II. ÚS 37/00, I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07, III. ÚS 95/2016).
20. Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej
rozhodovacej činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných
opatreniach, zásadne však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými
okolnosťami veci. V tejto súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí
všeobecných súdov o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne
III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07).
21. Sťažovateľka síce v petite napáda postup krajského súdu, ale z obsahu sťažnosti
vyplýva, že napáda uznesenie krajského súdu, ktorý potvrdil uznesenie okresného súdu
o nariadení neodkladného opatrenia. Ústavný súd je toho názoru, že uznesenie krajského
súdu takéto známky zjavnej svojvôle nenesie a pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ani
nezistil porušenie žiadneho z aspektov spravodlivého konania, ktorý by mohol byť
spôsobený v súvislosti s rozhodovaním krajského súdu o odvolaní sťažovateľky proti
uzneseniu okresného súdu o nariadení neodkladného opatrenia.
22. V danom prípade teda ústavný súd na základe uvedených zistení v prvom rade
konštatuje, že prima facie nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci, pretože ochranu
právam sťažovateľky poskytuje Civilný sporový poriadok a všeobecný súd v dotknutom
konaní vo veci samej, a to prostredníctvom účinných a dostupných právnych prostriedkov
nápravy. Ústavný súd vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu upravenej
v čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť sťažovateľky mohol odmietnuť už pre nedostatok svojej
právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). K podobným záverom už ústavný súd
viackrát dospel v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. m. m. III. ÚS 409/2015,
23. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
24. Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva (body 16, 17, 19 a 22, ktoré
ústavný súd necituje, pretože sú sťažovateľke známe), že tento sa v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením uznesenia okresného súdu. Po preskúmaní odôvodnenia uznesenia krajského
súdu ústavný súd zastáva názor, že krajským súdom prijaté závery vychádzajú z logickej
úvahy opierajúcej sa o primerané odôvodnenie. Ústavný súd preto konštatuje, že úvahy
uvedené v odôvodnení uznesenia krajského súdu nemožno považovať ani za svojvoľné a ani
také, ktoré by boli v rozpore so zmyslom a účelom neodkladného opatrenia. Z týchto
dôvodov preto považoval ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2
25. Ústavný súd v súvislosti s prejavom nespokojnosti s uznesením krajského súdu
tiež poznamenáva, že obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy
účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať
do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.
I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Tvrdenie sťažovateľky o účelovosti podanej žaloby
o vyhlásenie dražby za neplatnú s cieľom zabrániť speňaženiu majetku a znemožniť
uspokojenie pohľadávok veriteľov nemá ústavnoprávnu relevanciu, pretože fyzická alebo
právnická osoba má právo na využitie všetkých dostupných právnych prostriedkov, ktoré jej
zákon poskytuje na účinné presadzovanie svojich práv a oprávnených záujmov.
26. Sťažovateľka na strane 4 svojej sťažnosti odôvodňuje porušenie svojho
vlastníckeho práva podľa čl. 20 (ods. 1) ústavy tak, že v danej veci ústavný súd „musí
vyhodnotiť konflikt Ústavou SR garantovaného vlastníckeho práva a práva
k nedotknuteľnosti obydlia“. Pokiaľ sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie
uvedených základných práv, ústavný súd po odmietnutí sťažnosti k podstatným a nosným
dôvodom k čl. 46 ods. 1 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa jej námietkami
bližšie nezaoberal, lebo posúdenie podmienok prípadného konfliktu uvedených práv
(porušenie práva na nedotknuteľnosť obydlia sťažovateľka ani v petite nenamieta, pozn.) je
v prvom rade vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy) a jej argumenty by mal riešiť
predovšetkým všeobecný súd (subsidiarita) v konaní vo veci samej. Svedčí o tom aj
konštatovanie krajského súdu v rozhodnutí o neodkladnom opatrení (bod 21): „Odvolací
súd dáva do pozornosti, že neodkladné opatrenie je zabezpečovacím civilno-procesným
prostriedkom. V prejednávanej veci nie je konečným rozhodnutím a jeho účelom je dočasná
úprava pomerov strán konania. Nariadením neodkladného opatrenia sa nenadobúdajú
práva, o ktorých bude rozhodnuté až rozhodnutím vo veci samej. Z uvedeného charakteru
daného opatrenia vyplýva, že pred jeho nariadením nemusí súd zisťovať všetky skutočnosti,
ktoré sú potrebné pre vydanie konečného rozhodnutia, a pri zisťovaní nemusí byť vždy
dodržaný formálny postup stanovený na dokazovanie. (Pozri Uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo 218/2000).“
27. Nad rámec ústavný súd uvádza, že sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným
právnym zástupcom, podala sťažnosť ústavnému súdu v elektronickej podobe na
elektronickom formulári „Podanie návrhu na konanie pred ÚS SR“. Zároveň bola
ústavnému súdu v elektronickej podobe doručená sťažnosť s rovnakým obsahom ako
„Podanie návrhu na konanie pred ÚS SR“, ktorá ale nemala povahu formuláru. Tieto
podania však neboli autorizované, t. j. podpísané zaručeným elektronickým podpisom alebo
zaručenou elektronickou pečaťou. Ústavný súd tiež konštatuje, že ani splnomocnenie na
zastupovanie sťažovateľky advokátom v konaní pred ústavným súdom doručené
v elektronickej podobe neobsahuje elektronický podpis. O skutočnosti, že tieto písomnosti
neobsahujú elektronický podpis, bol právny zástupca sťažovateľky informovaný
„Oznámením o výsledku overenia elektronických podpisov podania ePodateľňou ÚS SR“
odoslaným 27. februára 2018. V lehote desiatich dní však sťažovateľka ústavnému súdu
nedoručila sťažnosť spolu so splnomocnením v listinnej podobe alebo v elektronickej
podobe autorizované podľa osobitného predpisu v zmysle § 125 ods. 2 CSP v spojení
s § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde.
28. Formulácia petitu sťažnosti tiež nezodpovedá § 20 ods. 4 zákona o ústavnom
súde. Sťažovateľka totiž porušenie práv nenapáda vo vzťahu k okresnému súdu, ale napriek
tomu žiada zrušiť jeho rozhodnutie a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Sťažovateľka zároveň
žiada zrušiť rozhodnutie krajského súdu a okresného súdu, tieto však nie sú dostatočne
konkretizované (nie je uvedené, z ktorého dňa sú predmetné rozhodnutia). Ústavný súd
pripomína, že je viazaný návrhom na začatie konania a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa
sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti.
29. Sťažovateľka spolu so sťažnosťou doručila aj splnomocnenie z 23. februára 2018,
ktorým splnomocnila advokáta na zastupovanie „v právnej veci podania sťažnosti
Ústavnému súdu Slovenskej republiky a zastupovania pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky“. Ústavný súd vzhľadom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 2 zákona o ústavnom
súde konštatuje, že predmetné splnomocnenie bolo udelené vo všeobecnosti na
zastupovanie pred ústavným súdom, ale bez označenia konkrétneho právoplatného
rozhodnutia, opatrenia či iného zásahu, ktoré majú byť v konaní pred ústavným súdom
sťažnosťou napadnuté. V prípade, že sťažovateľka mieni udeliť splnomocnenie advokátovi
na zastupovanie pred ústavným súdom v konaní o jeho sťažnosti smerujúcej proti súdnemu
rozhodnutiu, je potrebné, aby splnomocnenie obsahovalo nezameniteľné a dostatočne určité
označenie predmetu konania o sťažnosti, ktorým je právoplatné rozhodnutie súdu
minimálne s identifikačnými údajmi: o aký druh rozhodnutia ide (napr. rozsudok,
uznesenie), označenie súdu, ktorý rozhodnutie vydal, označenie veci, na ktorú sa
rozhodnutie vzťahuje (uvedením jej spisovej značky alebo čísla konania), a dátum (čas)
vydania rozhodnutia (deň, mesiac a rok).
30. Z dôvodov uvedených v bodoch 27, 28 a 29 tak prichádza do úvahy odmietnutie
sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. apríla 2018