Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 95/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosti , , zastúpeného

advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vedenú

pod sp. zn. a sťažnosť , ,

zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Slebodníkom, advokátska kancelária, Štúrova 20,

Košice, vedenú pod sp. zn. , ktorou namietajú porušenie svojho základného

práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19

ods. 2 , na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného života

podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 25. septembra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosti a vedené pod sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

Sťažnosti a o d m i e t a pre nedostatok

právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. novembra 2015 doručená sťažnosť a sťažnosť

, obaja (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú

porušenie svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním

do súkromného života podľa (ďalej len „“),

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 25. septembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažností, ktoré sú identické, a ich príloh vyplýva, že sťažovatelia podali

9. júna 2015 na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) návrh na nariadenie

predbežného opatrenia, ktorým sa domáhali, aby súd nariadil Dopravnému podniku mesta

Košice (ďalej len „odporca“) zdržať sa užívania miestnej komunikácie pred bytovým

domom na ako zastávky autobusov mestskej hromadnej dopravy

do právoplatného skončenia konania o ochranu osobnostných práv sťažovateľov.

Z ich návrhu na nariadenie predbežného opatrenia tiež vyplynulo, že sťažovatelia sa

návrhom vo veci samej budú domáhať proti správcovi miestnej komunikácie a odporcovi

ochrany pred neoprávneným zásahom do ich súkromia vrátane náhrady nemajetkovej ujmy

za porušenie ich práva na súkromie.

Okresný súd o návrhu sťažovateľov rozhodol uznesením sp. zn.

zo 7. júla 2015 tak, že návrh sťažovateľov na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Sťažovatelia podali proti uvedenému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa

potvrdil.

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd dospel k záveru, že „navrhovanú

dočasnú úpravu pomerov účastníkov predbežným opatrením v znení, ktorým by súd zakázal

odporcovi užívať miestnu komunikáciu na ako zastávku (všetkých)

2

autobusov mestskej hromadnej dopravy v Košiciach prevádzkovanej odporcom, však podľa

názoru odvolacieho súdu nemožno považovať za primeranú (proporcionálnu) vo vzťahu

k osvedčenému porušeniu práv a právom chránených záujmov navrhovateľov. Požadovaná

predbežná úprava pomerov účastníkov vo svojich dôsledkoch by viedla k zrušeniu

(dočasnej) autobusovej zastávky MHD ako takej, ktorej zriadenie a umiestnenie ako

dočasné riešenie a na nevyhnutný čas z dôvodu vykonávania rekonštrukčných prác

na električkových tratiach v Košiciach, bolo schválené Mestom Košice a Krajským

dopravným inšpektorátom v Košiciach ako orgánmi vykonávajúcimi verejnú správu

a odborný dozor v cestnej doprave... Predbežným opatrením s navrhovaným obsahom by

bolo neprípustne (nad rozsah nevyhnutne potrebnej miery obmedzenia) zasiahnuté do práv

odporcu a jeho prevádzkovej činnosti pri poskytovaní dopravných a prepravných služieb

v mestskej doprave, ktoré je odporca v primeranom rozsahu povinný zabezpečiť na území

mesta v súlade so zmluvou o dopravných službách vo verejnom záujme a povinnosťami

vyplývajúcimi zo o cestnej doprave... So zreteľom na uvedené

skutočnosti... bolo možné vyvodiť len ten záver, že navrhovateľmi navrhovaná dočasná

úprava pomerov vo vzťahu k odporcovi neprichádza do úvahy pre prekročenie medzí

určených zákonnými predpokladmi predbežného opatrenia.“.

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že krajský súd napadnutým uznesením porušil ich

označené práva. Argumentuje tým, že napadnuté uznesenie je arbitrárne, pretože krajský

súd odmietol poskytnúť ochranu ich porušovaným právam, ústavne konformným spôsobom

sa nevysporiadal s ich námietkami. Sťažovatelia tvrdia, že ustanovenia právnych predpisov

nedávali súdu žiaden priestor na úvahu o tom, či zásah do súkromia navrhovateľov

je primeraný, či je nevyhnutný, či je prípustný z hospodárskych či iných dôvodov, keďže

akýkoľvek z uvedených zásahov by musel byť v súlade so zákonom. Podľa názoru

sťažovateľov princíp proporcionality je uplatniteľný len v rámci princípu legality, teda

zákonom dovoleného zásahu do základných práv.

Na základe uvedených skutočností v závere svojich sťažností sťažovatelia zhodne

navrhujú, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich základného

práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19

ods. 2 , na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie súkromného života podľa

čl. 8 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie

krajského súdu zrušil, priznal každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie v sume

2 500 € a zaviazal krajský súd na náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

4

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej aj „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť napadnutého uznesenia

krajského súdu, identickú argumentáciu použitú v ich sťažnostiach, ako aj identický rozsah

napadnutých práv a totožnosť v osobe krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú,

rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l

výroku tohto uznesenia.

2. K sťažnostiam samotným (bod 2 výroku tohto uznesenia)

Predmetom sťažnosti je namietaná neústavnosť, ako aj namietané porušenie práv

garantovaných dohovorom, a to rozhodnutím krajského súdu, ktorý potvrdil prvostupňové

rozhodnutie tak, že nevyhovel návrhu sťažovateľov na nariadenie predbežného opatrenia.

Podľa ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery

účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude možné

vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné

opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho

dôsledky a spôsob zániku upravujú až .

Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,

ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé

následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť

tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu

vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov

práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý

okruh vzťahov.

Z citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého

ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.

Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných

súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, prípadne

rozhodnutím o zrušení nariadeného predbežného opatrenia vydaným v rámci

občianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka

súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa

len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom

účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými

súdmi (princíp subsidiarity) ().

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta

a postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkov

nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva

(tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.

Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné

opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu

podľa . Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je

však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného

súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej ( a nasl. ) (obdobne

). Aj v prípade vyhovenia návrhu na nariadenie predbežného opatrenia je

garantované právo dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu

poskytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej. Nariadenie predbežného opatrenia

6

v žiadnom prípade nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu

právam, porušenie ktorých sťažovateľ namieta.

Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje

aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,

pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie

Apis versus Slovenská republika z 10. 1. 2000, č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala

neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).

Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu

predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže sama

osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby

vyplývajúceho z alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému

smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu pred

prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas

konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú

a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať

aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis ,

, , , ).

Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej

činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne

však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto

súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov

o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím

všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi

spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne ,

).

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľmi napadnuté uznesenie krajského súdu

takéto známky zjavnej svojvôle nenesie. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia

svoj právny záver o správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu odôvodnil

neprimeranosťou navrhovaného predbežného opatrenia, ktorej relevantnú časť ústavný súd

citoval v prvej časti tohto rozhodnutia. Ústavný súd je toho názoru, že krajským súdom

prijatý právny záver vychádza z okolností prípadu, odôvodnenie napadnutého uznesenia

krajského súdu nemožno prima facie považovať ani za zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, pretože z odôvodnenia napadnutého uznesenia nepriamo vyplýva to, že by

odporcovi v konaní hrozila nepomerne väčšia ujma v dôsledku nariadenia predbežného

opatrenia než ujma, ktorú osvedčili sťažovatelia vo svojom návrhu. V tejto súvislosti

krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dodal, že kompenzácia tvrdenej ujmy

sťažovateľov spôsobenej nedovoleným zásahom do ich práv bude ešte predmetom konania

vo veci samej. Táto miera úvahy je logická a vyvážená, pričom vychádza z konkrétnych

osvedčených skutočností. V súvislostiach vyváženosť tejto úvahy spočíva aj v dočasnosti

osvedčeného zásahu do práv sťažovateľov, pretože sťažovatelia si boli vedomí dočasného

nepohodlia v súvislosti s rekonštrukciu električkových tratí. Sťažovatelia napriek

uvedenému sa v danej situácii domáhali ochrany svojich práv práve predbežným opatrením,

ktoré, ak by súd nariadil, v konečnom dôsledku by tak znamenalo nepomerne väčší zásah

do práv a povinností odporcu, ako aj iných osôb ̶verejnosti. Ústavný súd preto konštatuje,

že úvahy uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia nemožno považovať ani

za svojvoľné alebo také, ktoré by boli v rozpore so zmyslom a účelom predbežného

opatrenia. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil signály, ktoré by

nasvedčovali tomu, že v prípade sťažovateľov rozhodnutím všeobecného súdu došlo

k takému procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého

procesu majúci charakter svojvôle. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť,

že sťažovatelia majú na celú vec odlišný názor a s napadnutým uznesením krajského súdu

nesúhlasia. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv

sťažovateľov (obdobne m. m. , , , ).

V danom prípade teda ústavný súd na základe uvedených zistení konštatuje, že nie je

daná jeho právomoc na prerokovanie veci sťažovateľov, pretože ochranu ich označeným

právam ako účastníkom konania poskytuje a občianskoprávny

(všeobecný) súd v dotknutom konaní vo veci samej, a to prostredníctvom účinného

8

a dostupného právneho prostriedku nápravy. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd

o odmietnutí sťažnosti sťažovateľov pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2016