Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)III. ÚS 95/2016
PDF · 188.2 KB
No categories available
III. ÚS 95/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosti , , zastúpeného
advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vedenú
pod sp. zn. Rvp 15592/2015 a sťažnosť , ,
zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Slebodníkom, advokátska kancelária, Štúrova 20,
Košice, vedenú pod sp. zn. Rvp 15593/2015, ktorou namietajú porušenie svojho základného
práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného života
podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11 Co 449/2015 z 25. septembra 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosti a vedené pod sp. zn.
Rvp 15592/2015 a sp. zn. Rvp 15593/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej
vedené pod sp. zn. III. ÚS 95/2016.
Sťažnosti a o d m i e t a pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. novembra 2015 doručená sťažnosť a sťažnosť
, obaja (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú
porušenie svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na rešpektovanie súkromného života podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 449/2015
z 25. septembra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažností, ktoré sú identické, a ich príloh vyplýva, že sťažovatelia podali
9. júna 2015 na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) návrh na nariadenie
predbežného opatrenia, ktorým sa domáhali, aby súd nariadil Dopravnému podniku mesta
Košice (ďalej len „odporca“) zdržať sa užívania miestnej komunikácie pred bytovým
domom na ako zastávky autobusov mestskej hromadnej dopravy
do právoplatného skončenia konania o ochranu osobnostných práv sťažovateľov.
Z ich návrhu na nariadenie predbežného opatrenia tiež vyplynulo, že sťažovatelia sa
návrhom vo veci samej budú domáhať proti správcovi miestnej komunikácie a odporcovi
ochrany pred neoprávneným zásahom do ich súkromia vrátane náhrady nemajetkovej ujmy
za porušenie ich práva na súkromie.
Okresný súd o návrhu sťažovateľov rozhodol uznesením sp. zn. 17 C 367/2015
zo 7. júla 2015 tak, že návrh sťažovateľov na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.
Sťažovatelia podali proti uvedenému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdil.
V odôvodnení napadnutého uznesenia krajský súd dospel k záveru, že „navrhovanú
dočasnú úpravu pomerov účastníkov predbežným opatrením v znení, ktorým by súd zakázal
odporcovi užívať miestnu komunikáciu na ako zastávku (všetkých)
2
autobusov mestskej hromadnej dopravy v Košiciach prevádzkovanej odporcom, však podľa
názoru odvolacieho súdu nemožno považovať za primeranú (proporcionálnu) vo vzťahu
k osvedčenému porušeniu práv a právom chránených záujmov navrhovateľov. Požadovaná
predbežná úprava pomerov účastníkov vo svojich dôsledkoch by viedla k zrušeniu
(dočasnej) autobusovej zastávky MHD ako takej, ktorej zriadenie a umiestnenie ako
dočasné riešenie a na nevyhnutný čas z dôvodu vykonávania rekonštrukčných prác
na električkových tratiach v Košiciach, bolo schválené Mestom Košice a Krajským
dopravným inšpektorátom v Košiciach ako orgánmi vykonávajúcimi verejnú správu
a odborný dozor v cestnej doprave... Predbežným opatrením s navrhovaným obsahom by
bolo neprípustne (nad rozsah nevyhnutne potrebnej miery obmedzenia) zasiahnuté do práv
odporcu a jeho prevádzkovej činnosti pri poskytovaní dopravných a prepravných služieb
v mestskej doprave, ktoré je odporca v primeranom rozsahu povinný zabezpečiť na území
mesta v súlade so zmluvou o dopravných službách vo verejnom záujme a povinnosťami
vyplývajúcimi zo zákona č. 56/2012 Z. z. o cestnej doprave... So zreteľom na uvedené
skutočnosti... bolo možné vyvodiť len ten záver, že navrhovateľmi navrhovaná dočasná
úprava pomerov vo vzťahu k odporcovi neprichádza do úvahy pre prekročenie medzí
určených zákonnými predpokladmi predbežného opatrenia.“.
Sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že krajský súd napadnutým uznesením porušil ich
označené práva. Argumentuje tým, že napadnuté uznesenie je arbitrárne, pretože krajský
súd odmietol poskytnúť ochranu ich porušovaným právam, ústavne konformným spôsobom
sa nevysporiadal s ich námietkami. Sťažovatelia tvrdia, že ustanovenia právnych predpisov
nedávali súdu žiaden priestor na úvahu o tom, či zásah do súkromia navrhovateľov
je primeraný, či je nevyhnutný, či je prípustný z hospodárskych či iných dôvodov, keďže
akýkoľvek z uvedených zásahov by musel byť v súlade so zákonom. Podľa názoru
sťažovateľov princíp proporcionality je uplatniteľný len v rámci princípu legality, teda
zákonom dovoleného zásahu do základných práv.
Na základe uvedených skutočností v závere svojich sťažností sťažovatelia zhodne
navrhujú, aby ústavný súd rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie ich základného
práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného života podľa čl. 19
ods. 2 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie súkromného života podľa
čl. 8 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie
krajského súdu zrušil, priznal každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie v sume
2 500 € a zaviazal krajský súd na náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)
4
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 15592/2015 a sp. zn. Rvp 15593/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť napadnutého uznesenia
krajského súdu, identickú argumentáciu použitú v ich sťažnostiach, ako aj identický rozsah
napadnutých práv a totožnosť v osobe krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l
výroku tohto uznesenia.
2. K sťažnostiam samotným (bod 2 výroku tohto uznesenia)
Predmetom sťažnosti je namietaná neústavnosť, ako aj namietané porušenie práv
garantovaných dohovorom, a to rozhodnutím krajského súdu, ktorý potvrdil prvostupňové
rozhodnutie tak, že nevyhovel návrhu sťažovateľov na nariadenie predbežného opatrenia.
Podľa § 102 ods. 1 OSP ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery
účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude možné
vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné
opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho
dôsledky a spôsob zániku upravujú § 74 až § 77a OSP.
Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,
ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé
následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť
tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu
vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov
práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý
okruh vzťahov.
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť
ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity, podľa ktorého
ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú všeobecné súdy.
Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných
súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, prípadne
rozhodnutím o zrušení nariadeného predbežného opatrenia vydaným v rámci
občianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka
súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom
účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými
súdmi (princíp subsidiarity) (III. ÚS 281/07).
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta
a postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych prostriedkov
nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení dotýka, domnieva
(tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo slobôd.
Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné
opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd je
však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného
súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (§ 74 a nasl. OSP) (obdobne
I. ÚS 46/00). Aj v prípade vyhovenia návrhu na nariadenie predbežného opatrenia je
garantované právo dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu
poskytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej. Nariadenie predbežného opatrenia
6
v žiadnom prípade nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu
právam, porušenie ktorých sťažovateľ namieta.
Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje
aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,
pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie
Apis versus Slovenská republika z 10. 1. 2000, č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala
neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).
Reflektujúc na uvedené východiská ústavný súd konštatuje, že realizácia inštitútu
predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese nemôže sama
osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby
vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti ktorému
smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú a efektívnu ochranu pred
prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj počas
konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak za účinnú
a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne dovolávať
aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis II. ÚS 37/00,
I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07).
Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej
činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných opatreniach, zásadne
však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými okolnosťami veci. V tejto
súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov
o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne III. ÚS 169/2010,
Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľmi napadnuté uznesenie krajského súdu
takéto známky zjavnej svojvôle nenesie. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia
svoj právny záver o správnosti rozhodnutia prvostupňového súdu odôvodnil
neprimeranosťou navrhovaného predbežného opatrenia, ktorej relevantnú časť ústavný súd
citoval v prvej časti tohto rozhodnutia. Ústavný súd je toho názoru, že krajským súdom
prijatý právny záver vychádza z okolností prípadu, odôvodnenie napadnutého uznesenia
krajského súdu nemožno prima facie považovať ani za zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, pretože z odôvodnenia napadnutého uznesenia nepriamo vyplýva to, že by
odporcovi v konaní hrozila nepomerne väčšia ujma v dôsledku nariadenia predbežného
opatrenia než ujma, ktorú osvedčili sťažovatelia vo svojom návrhu. V tejto súvislosti
krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dodal, že kompenzácia tvrdenej ujmy
sťažovateľov spôsobenej nedovoleným zásahom do ich práv bude ešte predmetom konania
vo veci samej. Táto miera úvahy je logická a vyvážená, pričom vychádza z konkrétnych
osvedčených skutočností. V súvislostiach vyváženosť tejto úvahy spočíva aj v dočasnosti
osvedčeného zásahu do práv sťažovateľov, pretože sťažovatelia si boli vedomí dočasného
nepohodlia v súvislosti s rekonštrukciu električkových tratí. Sťažovatelia napriek
uvedenému sa v danej situácii domáhali ochrany svojich práv práve predbežným opatrením,
ktoré, ak by súd nariadil, v konečnom dôsledku by tak znamenalo nepomerne väčší zásah
do práv a povinností odporcu, ako aj iných osôb ̶verejnosti. Ústavný súd preto konštatuje,
že úvahy uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia nemožno považovať ani
za svojvoľné alebo také, ktoré by boli v rozpore so zmyslom a účelom predbežného
opatrenia. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil signály, ktoré by
nasvedčovali tomu, že v prípade sťažovateľov rozhodnutím všeobecného súdu došlo
k takému procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého
procesu majúci charakter svojvôle. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť,
že sťažovatelia majú na celú vec odlišný názor a s napadnutým uznesením krajského súdu
nesúhlasia. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv
sťažovateľov (obdobne m. m. II. ÚS 218/02, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).
V danom prípade teda ústavný súd na základe uvedených zistení konštatuje, že nie je
daná jeho právomoc na prerokovanie veci sťažovateľov, pretože ochranu ich označeným
právam ako účastníkom konania poskytuje Občiansky súdny poriadok a občianskoprávny
(všeobecný) súd v dotknutom konaní vo veci samej, a to prostredníctvom účinného
8
a dostupného právneho prostriedku nápravy. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd
o odmietnutí sťažnosti sťažovateľov pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2016