Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 559/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného

advokátom JUDr. Slavomírom Dubjelom, Žriedlová 3, Košice, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa , a a 5

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 17 Všeobecnej deklarácie ľudských práv, práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 21. júna 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. septembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 13 ods. 4, čl. 19 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 a 5

(ďalej len „“), práva podľa Všeobecnej deklarácie

ľudských práv (ďalej len „všeobecná deklarácia“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 21. júna 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa podaným návrhom domáhal

zrušenia neodkladného opatrenia nariadeného Okresným súdom Košice II uznesením č. k.

-37 z 18. septembra 2015, ktorým bol sťažovateľovi ako žalovanému

nariadený zákaz nakladať s nehnuteľnosťami bližšie špecifikovanými v uznesení na čas

do právoplatného skončenia konania vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II

pod sp. zn. . V konaní vo veci samej sa žalobcovia v 1. až 7. rade domáhajú

voči sťažovateľovi určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Okresný súd Košice II

svojím uznesením č. k. -99 z 24. augusta 2016 návrh na zrušenie

neodkladného opatrenia zamietol. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd napadnutým

uznesením tak, že potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne.

3. Sťažovateľ v sťažnosti namieta v podstate nesprávne právne posúdenie veci,

keď podľa jeho názoru neboli splnené podmienky na nariadenie neodkladného opatrenia,

najmä nebola preukázaná potreba dočasnej úpravy, a zároveň namieta, že nariadené

neodkladné opatrenie neoprávnene zasahuje do jeho vlastníckeho práva tým, že sa vzťahuje

na celú nehnuteľnosť, pričom predmetom sporu vo veci samej je len podiel

na nehnuteľnostiach o veľkosti 29/36 a zostávajúci podiel o veľkosti 6/36 nie je sporom

dotknutý.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil

porušenie jeho práv (bod 1) napadnutým uznesením krajského súdu, toto napadnuté

uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa návrhy

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže

ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

7. Ústavný súd preskúmal pri predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska

existencie dôvodov podľa .

8. Podľa pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy,

ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov

a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu

verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 všeobecnej deklarácie každý má právo vlastniť majetok ako sám,

tak spolu s inými. Nikto nesmie byť svojvoľne zbavený svojho majetku.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti

akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

9. Ako zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, k porušeniu ním označených práv malo

dôjsť napadnutým uznesením krajského súdu, ktorý potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie

o zamietnutí návrhu sťažovateľa na zrušenie neodkladného opatrenia.

10. Neodkladné opatrenie podľa je jedným

zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu, ktorého zabezpečovacia funkcia

má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé následky, ktoré by mohli v jeho

priebehu nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde

o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením nezískava jeden

z účastníkov práva, o ktorých sa má rozhodovať v budúcnosti, ale sa ním len dočasne

upravuje určitý okruh vzťahov. Navyše, umožňuje v prípade

zmeny pomerov jednak zrušiť z tohto dôvodu už nariadené neodkladné opatrenie alebo,

naopak, napriek skoršiemu zamietnutiu návrhu na jeho vydanie dovoľuje ho v prípade

zmeny skutkových okolností významných pre rozhodnutie vydať, pretože takéto skoršie

právoplatné rozhodnutie nezakladá prekážku rozhodnutej veci (§ 329 ods. 3 Civilného

sporového poriadku). Nie je teda vylúčené, aby v prípade zmeny skutkových okolností

významných pre rozhodnutie sťažovateľ znova o zrušenie neodkladného opatrenia požiadal.

11. Z citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity,

podľa ktorého ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú

všeobecné súdy.

12. Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných

súvislostiach vo vzťahu k predbežnému opatreniu vyslovil názor, že rozhodnutím

o nariadení predbežného opatrenia, prípadne rozhodnutím o zrušení nariadeného

predbežného opatrenia vydaným v rámci občianskoprávneho konania môže súd porušiť

základné právo alebo slobodu účastníka súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa

mohlo stať predmetom konania podľa len vtedy, ak by mu nebolo

možné poskytnúť ochranu prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy

dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými súdmi (princíp subsidiarity)

().

13. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením

miesta a postavenia neodkladného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych

prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o neodkladnom predbežnom

opatrení dotýka, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv

alebo slobôd.

14. Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné

(neodkladné) opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva

na súdnu ochranu podľa . Predpokladom pre záver o porušení

základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo

odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci

samej (obdobne ). V tejto súvislosti je potrebné dodať, že sťažovateľ,

kvalifikovane zastúpený advokátom, v podanej sťažnosti (jej petite) porušenie základného

práva podľa ani nenamietal a táto skutočnosť sama osebe je formálnym

dôvodom na odmietnutie sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (k tomu pozri

aj bod 16 a 26). Vychádzajúc z dikcie je totiž ústavný

súd viazaný petitom sťažnosti, z čoho inter alia vyplýva, že ústavný súd môže rozhodnúť

len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti.

15. Aj v prípade vyhovenia návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia

je garantované právo dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu

poskytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej. Nariadenie neodkladného opatrenia

v žiadnom prípade nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu

právam, porušenie ktorých sťažovateľ namieta.

16. Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje

aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke neodkladných

(predbežných) opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo

záväzkoch (pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika č. 39754/98 z 10. 1. 2000,

v ktorom sa konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 dohovoru ratione materiae v konaní

o zrušení predbežného opatrenia).

17. Reflektujúc na uvedené východiská, ústavný súd konštatuje, že realizácia

inštitútu neodkladného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese

nemôže sama osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej

osoby vyplývajúceho z alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti

ktorému smeruje výrok rozhodnutia o neodkladnom opatrení, primeranú a efektívnu

ochranu pred prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia

aj počas konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak

za účinnú a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne

dovolávať aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis

, , , , , ).

18. Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej

rozhodovacej činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných

opatreniach, zásadne však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými

okolnosťami veci. V tejto súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí

všeobecných súdov o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto

rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný

rozpor s princípmi spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne

, ).

19. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského

súdu takéto známky zjavnej svojvôle nenesie a pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

z namietaného uznesenia krajského súdu nezistil ani porušenie žiadneho z aspektov

spravodlivého konania, ktorý by mohol byť spôsobený v súvislosti s rozhodovaním

krajského súdu o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na zrušenie

neodkladného opatrenia, ako to uvádza sťažovateľ v dôvodoch svojej sťažnosti.

20. V danom prípade teda ústavný súd na základe uvedených zistení v prvom rade

konštatuje, že prima facie nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci, pretože ochranu

právam sťažovateľa poskytuje a všeobecný súd v dotknutom

konaní vo veci samej, a to prostredníctvom účinných a dostupných právnych prostriedkov

nápravy. Ústavný súd vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu upravenej

v sťažnosť sťažovateľa mohol odmietnuť už pre nedostatok svojej

právomoci ( ). K podobným záverom už ústavný súd

viackrát dospel v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. m. m. ,

, ).

21. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

22. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento

sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením uznesenia súdu prvej inštancie. Súd prvej

inštancie v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:

«V danom prípade má súd za to, že podmienky na zrušenie neodkladného

(predbežného) opatrenia neboli splnené, keďže doposiaľ neodpadli dôvody na jeho

zrušenie. Žalovaný v návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia poukazoval na

uplatňovaný nárok žalobcov – uvedený v žalobe v rozsahu 29/36 s tým, že jeho vlastnícke

právo k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam je v podiele 35/36, pričom žalobcovia ako

navrhovatelia neodkladného opatrenia neuviedli a ani nemohli uviesť skutočnosti týkajúce

sa okolností, ktoré sa týkajú nariadenia neodkladného opatrenia vo vzťahu k podielu

žalovaného na nehnuteľnostiach o veľkosti 6/36, keďže tento podiel predmetom sporu nie je,

a ani samotní žalobcovia sa nedomáhajú práv k nemu. Preto v časti návrhu na nariadenie

neodkladného (predbežného) opatrenia, ktorý sa týkal podielu 6/36 na dotknutých

nehnuteľnostiach, šlo zo strany žalobcov o zjavne bezúspešné uplatňovanie práva, ktoré

nemá súvis so samotnou žalobou a teda k osvedčeniu nároku v predmetnej časti nedošlo,

nakoľko nie je daný hmotnoprávny nárok, ktorý by mal byť predmetom sporu o veci samej.

V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že v konaní doposiaľ nebolo vykonané žiadne

dokazovanie ohľadne skutkových tvrdení sporových strán, žalovaný ani v odvolaní proti

neodkladnému opatreniu (zo dňa 8.10.2015; č. l. 47), ani vo vyjadrení k vyjadreniu

žalobcov (zo dňa 18.11.2015; č. l. 69) a ani vo vyjadrení k veci samej (zo dňa 22.3.2016;

č. l. 84) nenamietal skutočnosti týkajúce sa spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 6/36,

pričom súd má za to, že spoluvlastnícky podiel o tejto veľkosti žalovanému ani nepatrí,

keďže ako sám uvádza, žalovaný je vlastníkom nehnuteľnosti v podiele 35/36, žalobcovia

si uplatňujú nárok na predmetné nehnuteľnosti v celkovom podiele 29/36 a ďalšou

podielovou spoluvlastníčkou v podiele 1/36 je podľa výpisu z ,

ktorá nie je stranou v spore. Žalovaný tak nemôže žiadať, že neodkladné opatrenie

sa nebude ďalej vzťahovať na časť podielu žalovaného na pozemkoch parc. registra „C“

v časti jeho spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 6/36.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd návrh žalovaného na zrušenie

neodkladného opatrenia zamietol.

Skutočnosť, že žalovaný sa stal, alebo nestal vlastníkom predmetných nehnuteľností

bude predmetom dokazovania a hodnotenia iba v konaní o veci samej, preto súd,

rozhodujúci o návrhu na nariadenie či zrušenie neodkladného opatrenia, práve so zreteľom

na povahu tohto inštitútu, ju nemôže posudzovať ako predbežnú otázku, lebo by tým

prejudikoval rozhodnutie vo veci samej, čo mu neprislúcha.»

Krajský súd na doplnenie uviedol: „Podľa súd na návrh neodkladné

opatrenie zruší, ak odpadnú dôvody, pre ktoré bolo nariadené.

... O zrušení neodkladného opatrenia pre odpadnutie dôvodov môže súd rozhodnúť

výlučne na návrh. Pre neodkladné opatrenie je rozhodujúci stav v čase vydania uznesenia

súdu prvej inštancie ( ) a prípadné dodatočné odpadnutie dôvodov

nemôže odvolací súd zohľadniť. Z daného hľadiska môže byť predmetom odvolacieho

prieskumu iba splnenie zákonných podmienok na nariadenie neodkladného opatrenia v čase

vydania napadnutého rozhodnutia, a nie odpadnutie dôvodov jeho nariadenia, ako to

predpokladá Na základe rovnakého princípu nemôže byť dôvodom na zrušenie

neodkladného opatrenia podľa to, že podmienky na jeho nariadenie neboli

(spätne) nikdy splnené. K zrušeniu neodkladného opatrenia môže teda viesť iba odpadnutie

toho dôvodu, pre ktorý bolo pôvodne nariadené. Dôkazné bremeno vo vzťahu k splneniu

danej podmienky zaťažuje stranu, ktorá sa zrušenia neodkladného opatrenia domáha.

Žalovaný v návrhu na zrušenie neodkladného opatrenia argumentuje tým, že nikdy

neboli splnené podmienky na nariadenie predbežného, teraz neodkladného opatrenia

(spätne), ktoré dôvody nie je možné z hľadiska odpadnutia dôvodov, pre ktoré bolo

neodkladné opatrenie nariadené vziať do úvahy.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že doposiaľ nie sú

dôvody na zrušenie nariadenia neodkladného opatrenia a v celom rozsahu na ne poukazuje.

O. i., v prípade, že nariadené neodkladné opatrenie sa týka aj podielu 6/36, ktorého

žalovaný nie je spoluvlastníkom, nemôže spôsobiť žalovanému žiadnu ujmu, resp. škodu.“

23. Po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

zastáva názor, že krajským súdom prijaté závery vo veci samej vychádzajú z logickej úvahy

opierajúcej sa o primerané odôvodnenie. Ústavný súd preto konštatuje, že úvahy uvedené

v odôvodnení uznesenia krajského súdu nemožno považovať ani za svojvoľné a ani také,

ktoré by boli v rozpore so zmyslom a účelom neodkladného opatrenia.

Z týchto dôvodov preto považoval ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú

( ).

24. Ústavný súd v súvislosti s prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením

krajského súdu tiež poznamenáva, že obsahom základného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (obdobne napr. , ).

25. Sťažovateľ súčasne namietal aj porušenie základných práv podľa čl. 13 ods. 4,

a a 5 , práva podľa všeobecnej deklarácie a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým uznesením krajského súdu.

26. Keďže sťažovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátom, namietané porušenie

, a a 5 , všeobecnej deklarácie a

dodatkového protokolu riadne ústavnoprávne v sťažnosti neodôvodnil (§ 20 ods. 1 zákona

o ústavnom súde), ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa touto časťou sťažnosti.

27. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho

významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2017