Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)III. ÚS 339/2012
PDF · 169.97 KB
No categories available
III. ÚS 339/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť L., pozemkové spoločenstvo, so sídlom v Č., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež čl. 14 Ústavy Slovenskej republiky a
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl. 37 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 Co/82/2012 z 23. apríla 2012 a
takto
rozhodol:
Sťažnosť L., pozemkové spoločenstvo, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. júla 2012
faxom a 13. júla 2012 poštou doručená sťažnosť L., pozemkového spoločenstva (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a tiež čl. 14 ústavy a základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 35 ods. 1 a čl.
37 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1
Co/82/2012 z 23. apríla 2012.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že «je pozemkovým spoločenstvom, ktoré je
žalovaným účastníkom súdneho konania vedeného na Okresnom súde Rožňava - ako súde
prvého stupňa - pod sp. zn. 5 C/88/2011...
Navrhovatelia E. P. a spol. (žalobcovia v 1. až 7. rade) v konaní vedenom na
Okresnom súde Rožňava pod sp. zn. 5 C/88/2011 podali na súd žalobu o určenie neplatnosti
uznesenia valného zhromaždenia pozemkového spoločenstva L... a súčasne podali aj návrh
na vydanie predbežného opatrenia.
Okresný súd Rožňava (ďalej aj ako „okresný súd“) rozhodol dňa 27. 12. 2011
uznesením č. k. 5 C/88/2011-65 o návrhu žalobcov 1. E. P. a spol. na nariadenie
predbežného opatrenia tak, že návrh zamietol.
Krajský súd v Košiciach na základe odvolania podaného žalobcami... rozhodol dňa
23. 04. 2012 uznesením č. k. 1 Co/82/2012-110 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie
prvostupňového súdu zmenil a uložil PaedDr. V. Š., D. Š., T. B., V. O., Ing. B. T. zdržať sa
konania v mene L., pozemkového spoločenstva vo vzťahu k tretím osobám až do
právoplatného rozhodnutia vo veci samej.
Rozhodnutím porušovateľa došlo k tomu, že sťažovateľovi sa predbežným opatrením
zamedzuje vykonávať akékoľvek právne úkony...
V súčasnosti totiž ešte nie je rozhodnuté vo veci samej, a preto ak by osoby uvedené v
uznesení porušovateľa č. k. 1 Co/82/2012-110 zo dňa 23. apríla 2012 sa museli zdržať
konania vo vzťahu k tretím osobám, tak by to viedlo k znefunkčneniu sťažovateľa, pretože by
za neho nemal kto vykonávať právne úkony. O. i. by napr. nebolo možné podať ani len túto
sťažnosť na ústavný súd a domáhať sa tak ochrany na ústavnom súde...
V enunciáte uznesenia porušovateľa č. k. 1 Co/82/2012-110 chýba špecifikácia alebo
aspoň upresnenie rozsahu v akom sa majú osoby konajúce za sťažovateľa zdržať konania v
mene sťažovateľa. Napr. ak dôjde k akejkoľvek kalamitnej situácii na lesných pozemkoch
obhospodarovaných sťažovateľom, situácia bude za stavu rešpektovania predbežného
opatrenia neriešiteľná...».
Sťažovateľ tiež uvádza, že uznesenie krajského súdu je „svojvoľné - porušovateľ sa
nevyjadruje k deklaratórnosti zápisu volených orgánov, túto deklaratórnosť opomenie, ale
vychádza z predpokladu, že kým nedôjde k zápisu do registra, osoby zvolené valným
zhromaždením konať nemôžu. Porušovateľ nevysvetľuje na základe čoho dospel k takémuto
záveru, len uvádza, že vyvodil takýto záver.
To značí, že ak by niekto z členov štatutárneho orgánu napr. umrel, vykonával by
svoju funkciu až do rozhodnutia príslušného správneho orgánu. Len na okraj
poznamenávame, že deklaratórne účinky majú napr. aj zápisy do obchodného registra.
Porušovateľ, ak by už aj mal pochybnosť o platnosti uznesenia, nevymedzil rozsah
obmedzenia konať v mene sťažovateľa, ale priamo prikázal zdržať sa akýchkoľvek úkonov v
mene sťažovateľa do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Teda ani nie do rozhodnutia
správneho orgánu, na ktoré sa odvoláva v odôvodnení, ale do právoplatného rozhodnutia
vo veci samej...
Žalovaný je subjektom, ktorý si plní povinnosti v rámci lesného hospodárstva.“.
Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo L., pozemkové spoločenstvo... na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Co/82/2012-110 zo dňa 23. apríla 2012
porušené bolo.
2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 1 Co/82/2012-110 zo dňa 23. apríla
2012 Ústavný súd... zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi L., pozemkové
spoločenstvo... náhradu trov konania, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť bez ústneho pojednávania.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Predmetom sťažnosti (vychádzajúc z petitu sťažnosti) je namietané porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a označeným rozhodnutím
krajského súdu, ktorý zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa (ktorým prvostupňový súd
zamietol návrh navrhovateľov na vydanie predbežného opatrenia) tak, že návrhu na vydanie
predbežného opatrenia navrhovateľov vyhovel.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. V danom prípade je
týmto zákonom zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“).
Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje
aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,
pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri rozhodnutie
Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000 č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala
neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného opatrenia).
Podľa ustanovenia § 102 ods. 1 OSP ak treba po začatí konania dočasne upraviť
pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné
vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné
opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho
dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77 OSP.
Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,
ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé
následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť
tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu
vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov
práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý
okruh vzťahov.
Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením miesta
a postavenia predbežného opatrenia, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení
dotýka, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo
slobôd.
Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné opatrenie, resp.
o návrhu na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia možno považovať za súčasť
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom na záver
o porušení základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo
odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci
samej (§ 74 a nasl. OSP; obdobne I. ÚS 46/00).
V kontexte argumentácie sťažovateľa je potrebné osobitne poznamenať, že
posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je predovšetkým vecou
všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Preto samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného zasahovať do
rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a
okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania nezasahujú
konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku predbežných
opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia
o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len
za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí
všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu.
V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované
minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu, resp. základnému
právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí
mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané
príslušným orgánom a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite
odôvodnené. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že všeobecný súd predbežným opatrením
dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť
ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných
pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich
charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania,
lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu
(obdobne III. ÚS 309/2012).
Ústavný súd zistil, že krajský súd v zmysle zásad upravených v § 212 OSP
preskúmal napadnuté uznesenie prvostupňového súdu spolu s konaním, ktoré mu
predchádzalo, a zistil, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia v danom štádiu
konania je opodstatnený, pretože boli splnené zákonné podmienky na dočasnú úpravu
pomerov účastníkov, a preto zmenil uznesenie Okresného súdu Rožňava (ďalej len
„okresný súd“) sp. zn. 5 C/88/2011 z 27. decembra 2011 tak, že návrhu navrhovateľov
vyhovel, a tak rozhodol v neprospech sťažovateľa.
Krajský súd v konaní o určenie neplatnosti uznesenia z valného zhromaždenia
(o vydanie predbežného opatrenia) opísal skutkové a právne závery z rozhodnutia
okresného súdu a námietky navrhovateľov uvedené v odvolaní a po preskúmaní rozhodnutia
okresného súdu konštatoval, že „súd prvého stupňa založil svoje závery vedúce k
nedôvodnosti návrhu na vydanie predbežného opatrenia na nesprávnom právnom závere a
v dôsledku toho nesprávne vo veci rozhodol...“.
Krajský súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 74 ods. 1, § 76 ods. 1
písm. f) a § 76 ods. 2 OSP a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil a skúmal splnenie
zákonných podmienok na jeho vydanie, teda predovšetkým otázku, či navrhovatelia
osvedčili právo, ktorému má byť poskytnutá ochrana formou predbežného opatrenia.
Bez toho, aby ústavný súd podrobne opisoval právne úvahy krajského súdu uvedené na
strane 3 až 6, ktoré sú sťažovateľovi dobre známe, je potrebné konštatovať, že rozhodnutie
krajského súdu nie je v žiadnom prípade svojvoľné, ako to uvádza sťažovateľ, ale možno ho
považovať za ústavne udržateľné. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia sp. zn.
1 Co/82/2012 z 23. apríla 2012 totiž uviedol jasné a zrozumiteľné dôvody, prečo zmenil
rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia,
a v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých záverov a právnych úvah rozhodol inak ako
okresný súd. Ústavný súd preto konštatoval, že nezistil, že by relevancia námietok
sťažovateľa smerujúcich proti napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu v kontexte
posúdenia možného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru, ktorý
by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného
základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02), sťažnosť sťažovateľa,
ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom a
uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Co/82/2012 z 23. apríla 2012, odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá a sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti
ani neuviedol bližšie dôvody namietaného sekundárneho porušenia čl. 14 ústavy a súčasne
tiež aj porušenia práva zaručeného čl. 20 ústavy, ale tiež aj porušenia práva zaručeného
v čl. 35 a čl. 37 ústavy, ústavný súd viazaný petitom jeho sťažnosti sa jeho námietkami už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2012