Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 815/2016
PDF · 271.57 KB
No categories available
III. ÚS 815/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. novembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného spoločnosťou Peter Farkaš, advokátska kancelária spol. s r. o., Puškinova 6,
Prešov, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Peter Farkaš, vo veci namietaného
porušenia čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 19
ods. 2, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky; čl. 1, čl. 3
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základných práv podľa čl. 10 ods. 2, čl. 32 ods. 4,
čl. 36 ods. 1 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd; práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8
ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd; čl. 2 ods. 2, čl. 3
a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach,
ako aj čl. 17 ods. 1 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 23 CoP 17/2016 z 3. augusta 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním
doručeným 14. novembra 2016, ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 19 ods. 2, čl. 41
ods. 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy; čl. 1, čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a základných práv podľa čl. 10 ods. 2, čl. 32 ods. 4, čl. 36 ods. 1 a čl. 37
ods. 3 listiny; práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“); čl. 2 ods. 2, čl. 3 a čl. 14 ods. 1
Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, ako aj čl. 17
ods. 1 a čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach uznesením
Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 CoP 17/2016 z 3. augusta
2016 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ návrhom z 21. januára 2016
podaným na Okresnom súde Prešov (ďalej len „okresný súd“) žiadal, aby do právoplatného
skončenia konania vo veci samej (konanie o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností
k maloletému dieťaťu) vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 30 P 519/2015 nariadil
okresný súd predbežné opatrenie, ktorým by maloletú dcéru sťažovateľa a
(ďalej len „matka“) , (ďalej len „maloletá“), zveril
do osobnej starostlivosti matke a zároveň predbežne upravil styk sťažovateľa s maloletou
tak, že bude oprávnený sa s ňou stretávať párne týždne striedavo, a to od piatku 17.00 h
do nedele 17.00 h a od stredy 17.00 h do nedele 17.00 h.
3. Okresný súd uznesením sp. zn. 30 P 24/2016 z 12. februára 2016 rozhodol
predbežným opatrením o zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky, ktorá je
oprávnená a povinná ju zastupovať a spravovať jej majetok. Zároveň predbežne upravil styk
sťažovateľa s maloletou tak, že sťažovateľ ako otec maloletej je oprávnený sa s ňou stýkať
každý týždeň v sobotu od 14.00 h do 18.00 h v prítomnosti matky.
4. Uznesením krajského súdu sp. zn. 10 CoP 5/2016 z 22. marca 2016 bolo zmenené
toto uznesenie okresného súdu vo výroku o úprave styku sťažovateľa s maloletou tak,
že otec maloletého dieťaťa je oprávnený sa s ňou stýkať každý sobotu párneho týždňa
v mesiaci od 09.00 h do 11.30 h a od 14.00 h do 17.00 h v prítomnosti matky.
5. Dňa 7. júna 2016 bol na okresnom súde podaný návrh sťažovateľa na zmenu
vydaného predbežného opatrenia, v ktorom žiadal, aby súd zmenil predbežné opatrenie
v časti úpravy styku s maloletou tak, že bude oprávnený sa s ňou stretávať každý párny
týždeň v mesiaci od piatku 16.00 h do nedele do 18.00 h a každý rok počas letných prázdnin
v mesiaci júl od 1. júla od 09.00 h do 7. júla do 18.00 h a v mesiaci august od 1. augusta
od 09.00 h do 7. augusta do 18.00 h.
6. Okresný súd uznesením sp. zn. 30 P 519/2015 z 29. júna 2016 zmenil uznesenie
okresného súdu sp. zn. 30 P 24/2016 z 12. februára 2016 v spojení s uznesením krajského
súdu sp. zn. 10 CoP 5/2016 z 22. marca 2016 v časti úpravy styku tak, že upravil predbežne
styk sťažovateľa s maloletou každý párny týždeň v mesiaci od piatku od 16.00 h do nedele
do 18.00 h, každý rok počas letných prázdnin v mesiaci júl od 1. júla od 9.00 h do 7. júla
do 18.00 h a v mesiaci august od 1. augusta od 9.00 h do 7. augusta do 18.00 h.
7. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala odvolanie matka maloletej,
v ktorom namietala, že nikdy nebránila styku sťažovateľa s maloletou, avšak upozorňovala
na jej plačlivosť a úzkostné stavy v trvaní niekoľkých dní, ak nebola nepretržite prítomná
v jej blízkosti po návrate od sťažovateľa. Preto už v konaní pred okresným súdom navrhla
vykonanie znaleckého dokazovania, súd prvej inštancie však nepristúpil k nariadeniu
znaleckého dokazovania, ale rozšíril styk sťažovateľa s maloletou.
8. Krajský súd napadnutým uznesením na základe podaného odvolania zmenil výrok
uznesenia okresného súdu sp. zn. 30 P 519/2015 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 10 CoP 5/2016 z 22. marca 2016 tak, že upravil predbežne styk sťažovateľa
s maloletou každý párny týždeň v roku, a to v piatok od 16.00 h do 18.00 h, v sobotu
od 9.00 h do 18.00 h a v nedeľu od 9.00 h do 18.00 h.
9. S napadnutým uznesením krajského súdu sa sťažovateľ nestotožňuje a považuje ho
za také, ktoré porušuje v petite sťažnosti označené články, ako aj základné práva a slobody
podľa ústavy, listiny a ďalších medzinárodných dohovorov. Podľa jeho názoru je potrebné
pri úprave styku vychádzať z toho, že rodič má právo na to, aby s dieťaťom strávil polovicu
jeho voľného času pracovné dni, víkendy, sviatky, prázdniny. Poukazuje pri tom
na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP 409/2013, v ktorom odvolací súd
vyslovil, že úprava stretávania pod tento rozsah je obmedzením styku, ku ktorému je možné
pristúpiť len za podmienok daných v § 25 ods. 3 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine v znení
neskorších predpisov. Z uvedeného rozhodnutia pre sťažovateľa vyplýva, že je správne
a predovšetkým spravodlivé, aby „otec (tam matka), ktorý je rodičovský rovnako hodnotný
ako matka (tam otec), napriek tomu, že dieťa bolo zverené do osobnej starostlivosti matky
(tam otca), mohol si plniť svoju otcovskú (tam materskú) rolu v plnej miere.“ Príslušný súd
nezistil dôvody na obmedzenie styku rodiča s dieťaťom iba dvakrát do mesiaca počas
víkendov, a preto ho upravil aj počas sviatkov a letných prázdnin, čo rešpektovalo
aj okolnosti tohto rodiča, ktorého bydlisko je od miesta bydliska dieťaťa vzdialené 120 km.
10. V sťažovateľovom prípade krajský súd obmedzil styk otca s dieťaťom, ktorý bol
predbežne upravený okresným súdom, na každý druhý víkend v roku a dva týždne počas
letných prázdnin (1 týždeň v júli, 1 týždeň v auguste), neprihliadajúc okrem ďalej
uvedeného ani na bydlisko sťažovateľa, ktoré je od bydliska maloletej vzdialené vyše
400 km.
11. Krajský súd si podľa sťažovateľa pri svojom rozhodovaní o odvolaní osvojil
nepreukázané tvrdenie matky o tom, že „maloletá je po návrate od otca plačlivá a
prejavuje sa u nej separačná úzkosť. Matka toto svoje tvrdenie preukázala len čestným
vyhlásením jej rodičov, ktorý dôkaz vzhľadom na ich vzájomný vzťah otec nepovažuje za
hodnoverný. Otec matku opakovane žiadal, aby ho ihneď kontaktovala, keď bude dcéra po
návrate od neho plačlivá a bude sa u nej prejavovať separačná úzkosť, ale ani raz sa tak
nestalo. Napriek tomu si súd toto jej tvrdenie osvojil s tým, že mu nie je známy dôkaz
svedčiaci v prospech toho, že stretávanie otca s maloletou s jej prespatím u otca, nebude
pre ňu nadmerne stresujúce, napriek tomu, že otec v konaní produkoval veľké množstvo
dôkazov svedčiacich o tom, že žiaden stres dcéra s otcom neprežíva.“.
12. Krajský súd zároveň nebral do úvahy, že v čase odlúčenia rodičov mala maloletá
približne pol roka a v tom období matka umožňovala stretávanie dieťaťa so sťažovateľom
na 2 5 dní bez prítomnosti matky a sťažovateľ bez problémov zvládol starostlivosť
o maloletú.
13. V danom prípade krajský súd neprihliadal ani na stanovisko kolíznej
opatrovníčky, ktorej povinnosťou bolo chrániť práva a právom chránené záujmy maloletej
v konaní, zabezpečiť jej priaznivý a všestranný psychický, fyzický a sociálny vývin.
14. Napokon sťažovateľ vyjadruje, že si je vedomý všeobecnej neakceptovateľnosti
predbežných opatrení (teraz neodkladných opatrení) z preskúmavania ústavným súdom
vzhľadom na povahu týchto opatrení. Poukazujeme však na to, že ústavný súd už v rámci
svojej rozhodovacej činnosti výnimočne pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí
o predbežných opatreniach, pričom judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných
súdov o predbežných opatreniach možno iba za predpokladu, že by takýmto rozhodnutím
všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi
spravodlivého procesu majúceho charakter svojvôle. V danom prípade krajský súd
neakceptoval množstvo dôkazov, ktoré sťažovateľ v konaní predložil, neakceptoval
odporúčanie kolíznej opatrovníčky a celé rozhodnutie zakladá na jedinom nepreukázanom
tvrdení matky o tom, že dcéra (maloletá) je po príchode od otca (sťažovateľa) plačlivá
a prežíva úzkostné stavy. V zmysle uvedeného preto sťažovateľ zastáva názor, že závery
napadnutého rozhodnutia nevychádzajú z logickej úvahy, ktoré by sa opierali o dostatočne
náležité odôvodnenie, a z tohto dôvodu toto rozhodnutie nesie známky svojvôle.
15. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby vydal nález,
v ktorom vysloví, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu v petite
sťažnosti označených článkov, základných práv a slobôd podľa ústavy, listiny a ďalších
medzinárodných dohovorov, zruší toto uznesenie a vec vráti na ďalšie konanie.
II.
16. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
17. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
18. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, o iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má
právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú
právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté
deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní
podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 1 listiny ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva
a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Podľa čl. 3 ods. 1
listiny základné práva a slobody sa zaručujú všetkým bez rozdielu pohlavia, rasy, farby
pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo
sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnostnej alebo etnickej menšine, majetku, rodu alebo
iného postavenia. Podľa čl. 10 ods. 2 listiny každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života. Podľa čl. 32 ods. 4 listiny starostlivosť
o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu
a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť
proti ich vôli iba rozhodnutím súdu na základe zákona. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa
môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v určených prípadoch na inom orgáne. Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si
v konaní rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom člne, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď to
vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu
považovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti
mohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti. Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru
každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia
a korešpondencie. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto
dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode,
ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie,
národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo
iné postavenie.
Podľa čl. 2 ods. 2 Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych
právach štáty, zmluvné strany paktu, sa zaväzujú, že zaručia, že práva formulované v tomto
pakte sa budú uskutočňovať bez akéhokoľvek rozlišovania podľa rasy, farby, pohlavia,
jazyka, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania národnostného a sociálneho
pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia. Podľa čl. 3 Medzinárodného paktu
o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach rozvojové krajiny môžu s patričným
zreteľom na ľudské práva a svoje národné hospodárstvo určiť, v akom rozsahu by zaručili
hospodárske práva uznané v tomto pakte cudzím štátnym príslušníkom. Podľa čl. 14 ods. 1
Medzinárodného paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach všetky osoby sú
si pred súdom rovné. Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne
vypočutý nezávislým a nestranným súdom, ktorý rozhoduje buď o jeho právach
a povinnostiach, alebo o akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu. Tlač
a verejnosť môžu byť vylúčené z celého konania alebo z jeho časti z dôvodov morálky,
verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti alebo vtedy,
keď to vyžaduje súkromný záujem strán, alebo môžu byť vylúčené v rozsahu, ktorý je podľa
prísnej mienky súdu nevyhnutný pri osobitných okolnostiach, keby zverejnenie
prejudikovalo záujmy spravodlivosti; ale každý rozsudok vynesený v trestnej alebo
občianskoprávnej veci, s výnimkou prípadov, keď záujem mladistvých osôb vyžaduje iný
postup alebo keď sa konanie týka manželských sporov alebo opatrovníctva deti, bude
zverejnený.
Podľa čl. 17 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach nikto
nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, do rodiny, domova
alebo korešpondencie ani útokom na svoju česť a povesť. Podľa čl. 26 Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo
na rovnakú ochranu zákona bez akejkoľvek diskriminácie. Zákon zakáže akúkoľvek
diskrimináciu a zaručí všetkým osobám rovnakú a účinnú ochranu proti diskriminácii
z akýchkoľvek dôvodov, napr. podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického
alebo iného presvedčenia, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku a rodu.
19. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že napadnutým uznesením
krajského súdu boli porušené v petite sťažnosti označené články ústavy, medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach, medzinárodného paktu o hospodárskych,
sociálnych a kultúrnych právach; základné práva podľa ústavy a listiny, ako aj práva
podľa dohovoru.
20. Podľa § 102 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery
účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude možné
vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné
opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho
dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77a OSP.
21. Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,
ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé
následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť
tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu
vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov
práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý
okruh vzťahov.
22. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity,
podľa ktorého ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú
všeobecné súdy. Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
23. Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných
súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie vo veciach
starostlivosti o maloletých patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je
súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov.
24. Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných
súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, prípadne
rozhodnutím o zrušení nariadeného predbežného opatrenia vydaným v rámci
občianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka
súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu
prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania
pred všeobecnými súdmi (princíp subsidiarity) (III. ÚS 281/07).
25. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením
miesta a postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych
prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení
dotýka, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo
slobôd.
26. Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné
opatrenie, resp. o jeho zmene možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom pre záver o porušení
základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo
odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci
samej (obdobne I. ÚS 46/00, III. ÚS 409/2015). Aj v prípade vyhovenia návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia je garantované právo dotknutého účastníka konania
na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej.
Nariadenie predbežného opatrenia v žiadnom prípade nevylučuje, aby všeobecný súd
poskytol v konečnom dôsledku ochranu právam, porušenie ktorých sťažovateľ namieta.
27. Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje
aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení,
pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch [pozri rozhodnutie
Apis versus Slovenská republika z 10. 1. 2000, č. 39754/98, v ktorom sa konštatovala
neaplikovateľnosť čl. 6 dohovoru ratione materiae v konaní (o zrušení predbežného
opatrenia), napr. aj III. ÚS 339/2012, IV. ÚS 560/2012, I. ÚS 342/2016].
28. Realizácia inštitútu predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku
v civilnom procese nemôže sama osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby
alebo právnickej osoby vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje
účastníkovi, proti ktorému smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú
a efektívnu ochranu pred prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto
rozhodnutia aj počas konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd
jednak za účinnú a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže
súčasne dovolávať aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom
(mutatis mutandis II. ÚS 37/00, I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/07, III. ÚS 281/07,
29. Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej
rozhodovacej činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných
opatreniach, zásadne však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými
okolnosťami veci. V tejto súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí
všeobecných súdov o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne
III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07).
30. V danom prípade teda ústavný súd na základe uvedených zistení v prvom rade
konštatuje, že prima facie nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci, pretože ochranu
právam sťažovateľa poskytoval Občiansky súdny poriadok, od 1. júla 2016 Civilný sporový
poriadok a všeobecný súd okresný súd, a to prostredníctvom účinných a dostupných
právnych prostriedkov nápravy, pričom v rámci tohto konania vo veci samej môže
sťažovateľ naplno uplatniť (aj) námietky, ktoré uvádza v podanej sťažnosti. Ústavný súd,
vychádzajúc zo svojej subsidiárnej právomoci upravenej v čl. 127 ods. 1 ústavy, sťažnosť
sťažovateľa mohol odmietnuť už pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde). K podobným záverom už ústavný súd viackrát dospel v rámci svojej
rozhodovacej činnosti (napr. m. m. III. ÚS 409/2015, II. ÚS 81/07, I. ÚS 46/00).
31. Ústavný súd však súčasne v rámci predbežného prerokovania preskúmal aj
sťažovateľom napadnuté uznesenie krajského súdu.
32. Nadväzne na to ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti konštatuje,
že z namietaného uznesenia krajského súdu nezistil porušenie žiadneho z aspektov
spravodlivého konania, ktorý by mohol byť spôsobený v súvislosti s rozhodovaním
krajského súdu o odvolaní matky maloletej proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bolo
zmenené uznesenie o nariadení predbežného opatrenia, nie v súlade s jeho návrhom, ako to
uvádza v dôvodoch svojej sťažnosti.
33. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
34. Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že základom jeho rozhodnutia
bola skutočnosť, že z rozhodnutia súdu prvej inštancie nebolo možné zistiť, aký dôkaz
svedčí o tom, že prespávanie v domácnosti sťažovateľa bez prítomnosti matky nebude
pre maloletú stresujúce a že maloletá netrpí úzkostnými stavmi po dlhšom odlúčení
od matky. Ďalej krajský súd uviedol, že pri rozhodovaní o predbežnom opatrení súd
vychádza len z osvedčených skutočností a v konaní vo veciach starostlivosti o maloletých
je potrebné taktiež prihliadať na najlepší záujem maloletých deti. Zo všetkých vyjadrení
matky krajskému súdu vyplynulo, že „po návrate maloletej od otca sa prejavuje
u maloletej separačná úzkosť. Súdu nie je známy dôkaz svedčiaci v prospech toho, že
stretávanie otca s maloletou s prespatím maloletej u otca nebude pre mal.
nadmerne stresujúce.“.
Krajský súd preto zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a rozhodol, že stretávanie
maloletej so sťažovateľom sa bude uskutočňovať každý párny týždeň v roku, a to v piatok
od 16.00 h do 18.00 h, v sobotu od 9.00 h do 18.00 h a v nedeľu od 9.00 h do 18.00 h
bez prítomnosti matky. Takáto úprava umožní podľa názoru krajského súdu sťažovateľovi
rozvíjať svoj vzťah s maloletou a umožní aj pripraviť maloletú na to, aby mohla
v domácnosti sťažovateľa aj prespávať.
35. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu v okolnostiach danej veci
nemožno prima facie považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, pretože krajský
súd sa primerane zaoberal okolnosťami danej veci a jeho úvahy uvedené v odôvodnení
napadnutého uznesenia nemožno považovať ani za svojvoľné. Obsahové náležitosti
namietaného uznesenia jednoznačne spĺňajú minimálne požiadavky na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia (§ 393 Civilného sporového poriadku), a preto podľa názoru
ústavného súdu je sťažnosť v tejto časti aj zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde).
36. Ústavný súd v súvislosti s prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením
krajského súdu tiež poznamenáva, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom,
aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako
zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv
(obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
37. Ústavný súd poukazuje aj na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná
úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov
konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak ako v konaní
o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery
účastníkov konania a je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania
predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh
smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť
do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia
zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia predstavujú
opatrenia, trvanie účinkov ktorých je časovo obmedzené a môžu byť kedykoľvek na návrh
účastníka konania zrušené (IV. ÚS 257/2010).
38. Ústavný súd aj vzhľadom na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom
skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov pri zisťovaní
skutkového stavu, považuje uznesenie krajského súdu z ústavnoprávneho hľadiska
za akceptovateľné a udržateľné.
39. Dôvody, na ktorých je namietané uznesenie krajského súdu založené,
podľa názoru ústavného súdu zodpovedajú požiadavkám vyplývajúcim z § 74 ods. 1 OSP,
podľa ktorého pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné,
aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho
rozhodnutia bol ohrozený.
40. Konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 30 P 519/2015 o úpravu
rodičovských práv a povinností k maloletej nebolo ku dňu podania sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy právoplatne skončené.
41. Zákonná úprava postupu pri vydávaní predbežných opatrení vyžaduje, aby
navrhovateľ splnil podmienky konania ustanovené Občianskym súdnym poriadkom (§ 74
a nasl.). V danom prípade podľa názoru ústavného súdu boli tieto zákonné limity
ustanovené v § 74 a nasl. OSP pre nevyhovenie návrhu sťažovateľa na zmenu už
nariadeného predbežného opatrenia rešpektované. Skutočnosť, že krajský súd sa nestotožnil
s názorom okresného súdu a že nedošlo k úprave pomerov k maloletej v súlade
s predstavami sťažovateľa, a z uvedeného dôvodu uprednostnil úpravu pomerov k maloletej
v súlade s návrhom matky maloletej v danej veci prezentovanej v jej odvolaní, nesignalizuje
sama osebe možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy. Krajský súd si bol pritom vedomý,
a to aj z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že ide o dočasnú úpravu pomerov
účastníkov, čo mu umožňuje menej formalizovaný postup určený na dokazovanie a
zisťovanie všetkých skutočností potrebných na vydanie rozhodnutia vo veci samej.
42. K argumentácii sťažovateľa poukazom na rozsudok Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 8 CoP 409/2013 ústavný súd konštatuje, že v danom prípade išlo už o rozhodovanie
v merite veci o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu,
a nie o predbežnú úpravu styku.
43. V danom prípade však ústavný súd zistil, že k porušeniu ústavnoprocesných
princípov vyplývajúcich z čl. 46 ústavy nemohlo dôjsť, a preto nie je možné uvažovať ani
o prípadnom porušení ďalších v sťažnosti označených článkov, ako aj základných práv
a slobôd podľa ústavy, listiny a ďalších medzinárodných dohovorov.
44. Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom
prerokovaní (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
45. Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. novembra 2016