Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 342/2016
PDF · 293.75 KB
No categories available
I. ÚS 342/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 predbežne
prerokoval sťažnosť ,
, , právne zastúpených
advokátkou Mgr. Tatianou Frištikovou, Štúrova 27, Košice, vo veci namietaného porušenia
ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 3
ods. 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 13 CoP 7/2016 z 23. februára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“)
a (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“, spolu len „sťažovateľky“),
ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“), sťažovateľka v 2. rade namieta aj porušenie svojho práva na ochranu
a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa
a na ochranu pred zneužívaním vrátane sexuálneho zneužívania podľa čl. 19 ods. 1 a 2
Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 13 CoP 7/2016 z 23. februára 2016 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
2. Sťažovateľky v sťažnosti uviedli, že boli účastníčkami konania vedeného
pred Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. 4 P 70/2015 «v právnej veci starostlivosti o
, v ktorej okresný súd rozhodoval o návrhu sťažovateľky v 1. rade ako
matky na nariadenie predbežného opatrenia, podaného dňa 27.10.2015, ktorým žiadala,
aby súd otcovi mal. dieťaťa ... dočasne zakázal styk
so sťažovateľkou v 2. rade ako mal. dieťaťom, a to až do právoplatného skončenia konania
o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k mal. dieťaťu na čas po rozvode,
vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 41P/92/2014.
Predmetný návrh... bol odôvodnený tým, že po poslednej úprave styku otca s mal.
dieťaťom uznesením Okresného súdu Lučenec č. k. 12P/60/2014-45 zo dňa 17.9.2014
v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 14CoP/79/2014-45 zo dňa
28.10.2014 vyšli najavo viaceré závažné skutočnosti, z ktorých vyplýva, že mal. dieťa bolo
v minulosti vystavené nevhodnému, škodlivému a patogénnemu správaniu zo strany otca,
v dôsledku čoho mal. dieťa utrpelo závažnú psychickú traumu, prejavujúcu sa viacerými
neprirodzenými, závažne rušivými prvkami v chovaní mal. dieťaťa (opakované kresby a hry
s výraznými sexuálnymi motívmi, opakujúce sa predstavy o ubližovaní iným dievčatkám,
nutkanie na močenie, obsesné umývanie rúk, nadmerné zaujatie pohlavnými orgánmi, nočné
mory), v dôsledku ktorej je dieťa dlhodobým pacientom psychologickej ambulancie. Každé
stretnutie s otcom u mal. dieťaťa znovuoživuje traumatizujúce zážitky, čo sa prejavuje
zhoršením psychického stavu dieťaťa a prehĺbením rušivých prvkov v chovaní dieťaťa
(najmä nočné mory, nechutenstvo, podráždenosť, nadmerné zaujatie pohlavnými orgánmi),
pričom trvá približne týždeň, kým sa stav dieťaťa upokojí.»
Na osvedčenie týchto skutočností bol k návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
pripojený znalecký posudok č. 63/2015 z 13. októbra 2015 vypracovaný znalkyňou
z odboru psychológie, z odvetvia klinickej psychológie detí
a dospelých po takmer jeden a pol ročnom klinickom sledovaní a vyšetrovaní sťažovateľky
v 2. rade...
Vo vzťahu k styku s otcom znalkyňa uviedla, že „kontakt maloletej s otcom znovu
oživuje, oslovuje jej vytesnené obsahy, ktoré majú tendenciu odchádzať do úzadia, to dieťa
udržuje obsahy aktívne živé, čo korešponduje následne s nepohodou, rozrušením, čo trvá asi
jeden týždeň, pokiaľ sa dieťa dostane do normálu“, na základe čoho znalkyňa uzavrela, že
„Je v najlepšom záujme maloletej zakázať styk s otcom.“.
Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“) na základe návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia uznesením č. k. 4 P 70/2015-33 z 25. novembra 2015 nariadil
predbežné opatrenie, ktorým otcovi dočasne zakázal styk so sťažovateľkou v 2. rade, a to až
do právoplatného skončenia konania o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností
rodičov k sťažovateľke v 2. rade na čas po rozvode vedeného na Okresnom súde Košice II
pod sp. zn. 41 P 92/2014.
Uznesením krajského súdu č. k. 13 CoP 7/2016-65 z 23. februára 2016 krajský súd
toto uznesenie na základe odvolania otca zmenil tak, že návrh na nariadenie predbežného
opatrenia zamietol.
3. Sťažovateľky zastávajú názor, že k porušeniu ich základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru došlo tým, že „krajský súd svoje rozhodnutie založil na aplikácii ústavne
nekonformného a arbitrárneho právneho názoru... keď uzavrel, že návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia nemožno vyhovieť bez dokázania určitých skutočností
prostredníctvom vykonania riadneho dokazovania a vyhodnotenia dôkazov v konaní vo veci
samej...
... jeho skutkové závery priamo odporujú skutkovému stavu, ktorý vyplýval
z predložených listín...
... odôvodnenie jeho rozhodnutia nespĺňa minimálne požiadavky na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia.“.
4. Krajský súd tiež neposkytol ochranu základným právam sťažovateľky v 2. rade
ako maloletému dieťaťu podľa čl. 3 ods. 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa,
„keď napriek splneniu všetkých podmienok na nariadenie predbežného opatrenia rozhodol
o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, čím dal svojvoľne
prednosť záujmu otca na presadzovaní realizácie styku, ktorý nie je v záujme sťažovateľky
v 2. rade...“.
5. Sťažovateľky v sťažnosti ďalej poukazujú na to, že krajský súd sa „vôbec
nevysporiadal s rozhodujúcim dôvodom pre nariadenie predbežného opatrenia, ktorým bola
skutočnosť, že každé stretnutie sťažovateľky v 2. rade s otcom v nej neustále oživuje prežitú
traumu, čo spôsobuje zhoršenie jej psychických problémov, keď v tejto súvislosti len
konštatoval, že ochrana záujmov dieťaťa je dostatočne zabezpečená realizáciou styku
v prítomnosti matky, čo vylučuje možnosť akýchkoľvek nevhodných foriem správania
zo strany otca. Skutočnosť, že styk sa realizuje v prítomnosti matky však nedokáže
zabezpečiť to, aby u mal. dieťaťa nedochádzalo k oživovaniu prežitej traumy, ktorá sa tak
každým stretnutím ďalej prehlbuje, a to je práve rozhodujúci dôvod pre zákaz styku otca
so sťažovateľkou v 2. rade...
V konaní bola osvedčená existencia dôvodnej a naliehavej potreby, predbežne styk
otca so sťažovateľkou v 2. rade zakázať...
Na základe vyššie uvedených skutočnosti je preukázané, že realizáciu tohto styku
spôsobuje sťažovateľke psychické problémy a enormnú záťaž, čím je bezprostredne
ohrozené jej duševné zdravie. Vzhľadom k tomu bez odloženia vykonateľnosti predmetného
uznesenia hrozí vznik vážnej ujmy v podobe nenapraviteľných následkov na strane
sťažovateľky v 2. rade, ktorá výrazne väčšia, ako ujma, ktorá môže prípadne vzniknúť
v dôsledku odloženia jeho vykonateľnosti. Toto odloženie vykonateľnosti zároveň nie je
v rozpore so žiadnym verejným záujmom.“
6. Sťažovateľky preto v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) navrhujú, aby ústavný súd „odložil vykonateľnosť uznesenia krajského
súdu č. k. 13 CoP 7/2016-65 zo dňa 23.2.2016 do právoplatného rozhodnutia vo veci
samej“, a následne sa domáhajú vydania nálezu, ktorým ústavný súd vysloví, že ich
„základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na
spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj právo sťažovateľky v 2.rade na ochranu a starostlivosť
nevyhnutnú pre blaho dieťaťa, zaručené v čl. 3 ods. 2 Dohovoru o ochrane práv dieťaťa...
a na ochranu pred zneužívaním, vrátane sexuálneho zneužívania podľa § 19 ods. 1 a 2
Dohovoru o ochrane práv dieťaťa uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13
CoP/7/2016-65 zo dna 23.2.2016, porušené boli.“.
Súčasne sa domáhajú, aby ústavný súd zrušil predmetné uznesenie krajského súdu
a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, a tiež požadujú aj náhradu trov konania
v sume 446,16 €.
II.
7. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
9. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti
nemu. Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa „Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná
pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov
alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné
zákonodarné a správne opatrenia.“. Podľa čl. 19 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty,
ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia všetky potrebné zákonodarné, správne, sociálne
a výchovné opatrenia na ochranu detí pred akýmkoľvek telesným alebo duševným násilím,
urážaním alebo zneužívaním, včítane sexuálneho zneužívania, zanedbávaním alebo
nedbanlivým zaobchádzaním, trýznením alebo vykorisťovaním počas doby, keď sú
v starostlivosti jedného alebo oboch rodičov, zákonných zástupcov alebo akýchkoľvek
iných osôb starajúcich sa o dieťa. Podľa § 19 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa tieto
ochranné opatrenia zahŕňajú podľa potreby účinné postupy na vytvorenie sociálnych
programov zameraných na poskytnutie nevyhnutnej podpory dieťaťu a tým, ktorým sa
zverilo, ako aj iné formy prevencie. Na účely zistenia, oznámenia, postúpenia, vyšetrovania,
liečenia a následné sledovanie uvedených prípadov zlého zaobchádzania s deťmi zahŕňajú
takisto podľa potreby postupy pre zásahy súdnych orgánov.
11. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateliek, že namietaným uznesením
krajského súdu boli porušené ich označené práva (pozri bod 1, 7 a 10) podľa ústavy,
dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa.
12. Podľa § 102 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery
účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude možné
vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné
opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho
dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia § 74 až § 77a OSP.
13. Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,
ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé
následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť
tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu
vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov
práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý
okruh vzťahov.
14. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity,
podľa ktorého ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú
všeobecné súdy. Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
15. Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných
súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie vo veciach
starostlivosti o maloletých patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je
súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy
všeobecných súdov.
16. Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných
súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, prípadne
rozhodnutím o zrušení nariadeného predbežného opatrenia vydaným v rámci
občianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka
súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom
účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými
súdmi (princíp subsidiarity) (III. ÚS 281/07).
17. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením
miesta a postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych
prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení
dotýka, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo
slobôd.
18. Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné
opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd
je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou
všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (obdobne I. ÚS 46/00,
III. ÚS 409/2015). Aj v prípade vyhovenia návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
je garantované právo dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu
poskytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej. Nariadenie predbežného opatrenia
v žiadnom prípade nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu
právam, porušenie ktorých sťažovateľ namieta.
19. Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“), táto vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke
predbežných opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo
záväzkoch (pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. 1. 2000, č. 39754/98),
v ktorom sa konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 dohovoru ratione materiae v konaní (o
zrušení predbežného opatrenia), napr. aj III. ÚS 339/2012, IV. ÚS 560/2012, čo potvrdzujú
aj sťažovateľky v sťažnosti. Avšak tiež uvádzajú, že na druhej strane ESĽP aj v tomto
prípade pripustil už výnimky, ba dokonca s ohľadom na rozsudok ESĽP z 15. 10. 2009 vo
veci Miccallef proti Malte, č. sťažnosti 17056/06, bol tento záver v judikatúre ESĽP už
prekonaný, keď v tomto rozsudku uviedol, že aj rozhodnutím o predbežnom opatrení môže
dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru.
20. Realizácia inštitútu predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku
v civilnom procese nemôže sama osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby
alebo právnickej osoby vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje
účastníkovi, proti ktorému smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú
a efektívnu ochranu pred prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto
rozhodnutia aj počas konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd
jednak za účinnú a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže
súčasne dovolávať aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis
II. ÚS 37/00, I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/07, III. ÚS 281/07).
21. Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej
rozhodovacej činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných
opatreniach, zásadne však išlo o ojedinelé prípady charakterizované
výnimočnými okolnosťami veci. V tejto súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť
do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu,
že by takýmto rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by
zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle
(obdobne III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07).
22. V danom prípade teda ústavný súd na základe uvedených zistení v prvom rade
konštatuje, že prima facie nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci, pretože ochranu
právam sťažovateliek poskytuje Občiansky súdny poriadok a všeobecný súd Okresný súd
Košice II v dotknutom konaní, a to prostredníctvom účinných a dostupných právnych
prostriedkov nápravy, pričom v rámci tohto konania vo veci samej môžu sťažovateľky
naplno uplatniť (aj) námietky, ktoré uvádzajú v podanej sťažnosti. Ústavný súd,
vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu upravenej v čl. 127 ods. 1 ústavy,
sťažnosť sťažovateliek mohol odmietnuť už pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). K podobným záverom už ústavný súd viackrát dospel v rámci
svojej rozhodovacej činnosti (napr. m. m. III. ÚS 409/2015, II. ÚS 81/07, I. ÚS 46/00).
23. Ústavný súd súčasne však v rámci predbežného prerokovania preskúmal
aj sťažovateľkami napadnuté uznesenie krajského súdu, k čomu si vyžiadal aj spisový
materiál okresného súdu sp. zn. 4 P 70/2015, ale tiež 13. mája 2016 nahliadol do spisového
materiálu Okresného súdu Košice II sp. zn. 41 P 92/2014, do znaleckého posudku
(z 5. júla 2015) a znaleckého posudku č. 8/2016 vypracovaného
(doručeného tomuto súdu 15. marca 2016).
24. Z okolností danej veci vyplýva, že v konaní o rozvod manželstva a úpravu práv
a povinností rodičov (začalo 15. júla 2014 na Okresnom súde Košice II) sťažovateľka
v 1. rade okrem iného žiadala vydať rozsudok, v ktorom mal okresný súd upraviť styk
otca so sťažovateľkou v 2. rade tak, že je oprávnený stýkať sa s ňou iba v prítomnosti
matky, a to jedenkrát mesačne, vždy v prvú sobotu v mesiaci od 14.00 h do 18.00 h
(č. l. 4 v spise). Otec navrhoval (okrem toho čo žiadal predtým v návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia) aj úpravu styku so sťažovateľkou v 2. rade počas jarných, letných
a zimných prázdnin podľa dohody rodičov.
25. Dňa 27. októbra 2015 podala sťažovateľka v 1. rade návrh na nariadenie
predbežného opatrenia, v ktorom žiadala okresný súd, aby zakázal styk otca so
sťažovateľkou v 2. rade do právoplatného skončenia konania o rozvod manželstva a úpravu
práv a povinností rodičov na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 41 P 92/2014. Svoj návrh
opierala o znalecký posudok znalkyne z odboru psychológie, klinickej psychológie detí
a klinickej psychológie dospelých (znalecký posudok pozri bližšie bod 2 nebol
vyžiadaný súdom), výpovede dvoch svedkov (jej matky a švagrinej) a tiež navrhla vyžiadať
zápisnicu z pojednávania konaného 16. októbra 2015 na Okresnom súde Košice II, ktoré
bolo odročené na neurčito z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania.
26. Okresný súd následne po ustanovení kolízneho opatrovníka 24. novembra 2015,
nariadil 25. novembra 2015 predbežné opatrenie (č. l. 33 až 36), ktorým otcovi dočasne
zakázal styk so sťažovateľkou v 2. rade v zmysle návrhu sťažovateľky v 1. rade. Proti
rozhodnutiu podal 14. decembra 2015 odvolanie otec sťažovateľky v 2. rade, v ktorom
uviedol, že okresný súd vychádzal pri rozhodovaní len z posudku predloženého matkou,
ktorý vypracovala , a to na základe jej požiadavky. Na svoju obranu
uviedol, že v konaní pred Okresným súdom Košice II sa podrobil dobrovoľne vyšetreniu
znalkyni ( z odboru psychiatrie, drogových závislostí, alkoholizmu
a sexuológie), ktorú ustanovil tento okresný súd na základe návrhu sťažovateľky v 1. rade,
ktorá v závere znaleckého posudku (č. l. 259 v tomto spise) predloženého 14. augusta 2015
uviedla, že „prítomnosť pedofilného zamerania či známok sexuálnej agresivity nezistila...“.
Okrem toho otec sťažovateľky v 2. rade tiež uviedol, že už pôvodné rozhodnutie krajského
súdu (stretávanie sťažovateľky v 2. rade s otcom za prítomnosti matky) nebolo samotnou
sťažovateľkou v 1. rade rešpektované (ďalšie dôvody odvolania sú uvedené v spise
okresného súdu pod č. l. 39 až č. l. 40 a jeho súčasťou bol aj znalecký posudok menovanej
znalkyne č. l. 42 až č. l. 49, pozn.). Sťažovateľka vo vyjadrení k odvolaniu z 21. decembra
2015 (č. l. 61) uviedla, že „tento posudok nie je spôsobilý preukázať, či k danému konaniu
otca došlo alebo nie...“.
27. Krajský súd namietaným uznesením na základe odvolania otca zmenil nariadené
predbežné opatrenie o zákaze styku otca so sťažovateľkou v 2. rade tak, že návrh
sťažovateľky v 1. rade na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Krajský súd predtým
uznesením sp. zn. 14 CoP 79/2014 z 28. októbra 2014 už raz upravil styk otca každý párny
víkend v mesiaci v sobotu a nedeľu od 10.00 h do 18.00 h, a to v prítomnosti matky, až do
času právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.
41 P 92/2014, čím zmenil uznesenie okresného súdu zo 17. septembra 2014, ktorým bolo
vyhovené návrhu otca v plnom rozsahu (v konaní o predbežnom opatrení navrhoval styk
každý párny víkend v mesiaci od piatka 16.00 h do nedele do 19.00 h). Okresný súd
vo svojom rozhodnutí zo 17. septembra 2014 na s. 4 uviedol, že „je v záujme maloletej, aby
jej bolo umožnené stretávať sa aj s otcom. Aj podľa vyjadrenia samotnej maloletej s ockom
sa chce stretávať aj na viacej dní, aj cez noc bez prítomnosti matky.“.
28. V konaní o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov (pozri bližšie
bod 24) pojednávanie 16. októbra 2015 bolo odročené na neurčito z dôvodu nariadeného
znaleckého dokazovania (na návrh sťažovateľky v 1. rade a jej právneho zástupcu okresný
súd ustanovil znalkyňu , v odbore psychológie, ktorá znalecký
posudok doručila okresnému súdu 15. marca 2016, odporca a jeho právna zástupkyňa na
pojednávaní namietali túto znalkyňu, pretože ju navrhla sťažovateľka v 1. rade, pozn.),
pričom táto znalkyňa v závere posudku na otázku okresného súdu v bode 10 „Aká je
najvhodnejšia forma úpravy styku maloletej s tým rodičom, ktorému nebude maloletá
zverená do výchovy?“ odporúčala „stretávanie sa otca s mal. dieťaťom v relevantnej
inštitúcii (ÚPSVa R) v neprítomnosti matky, za účasti psychológa Referátu poradensko-
psychologických služieb“. Dňa 4. mája 2015 sa konalo na okresnom súde pojednávanie,
ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania.
29. Nadväzne na to ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti konštatuje, že
z namietaného uznesenia krajského súdu [jeho obsah dodatočne preskúmal až
z vyžiadaného spisu okresného súdu, pretože bolo predložené ústavnému súdu (od s. 3
do s. 10 v nečitateľnej podobe)] nezistil porušenie žiadneho z aspektov spravodlivého
konania, ktorý by mohol byť spôsobený v súvislosti s rozhodovaním krajského súdu
o zamietnutí predbežného opatrenia, ako to uvádzajú sťažovateľky v dôvodoch
svojej sťažnosti uvedených v bodoch 2 až 6.
30. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
31. Z namietaného uznesenia krajského súdu (obsahuje 10 strán) vyplýva, že
základom jeho rozhodnutia bola skutočnosť, že styk medzi otcom a sťažovateľkou v 2. rade
bol dočasne (t. j. do času rozhodnutia v merite veci) upravený už existujúcim
a právoplatným uznesením o nariadení predbežného opatrenia za prítomnosti sťažovateľky
v 1. rade, ktorá tak sama predtým aj navrhla, čo logicky podľa názoru krajského súdu
„vylučuje možnosť akýchkoľvek nevhodných foriem správania zo strany otca dieťaťa voči
maloletému dieťaťu“.
32. Okrem toho krajský súd v namietanom uznesení uviedol, že «Predbežné
opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov v civilnom procese. Zabezpečovacia
funkcia predbežného opatrenia sa prejavuje najmä v jeho schopnosti zabrániť dočasnou
a provizórnou úpravou nepriaznivým následkom, ktoré by mohli pred začatím konania
alebo už v začatom súdnom konaní nastať. Z dikcie ust. § 102 ods. 1 OSP vyplýva, že po
začatí konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie ak je potrebné, aby: a) boli dočasne
upravené pomery účastníkov alebo b) ak je potrebné zabezpečiť dôkaz, pretože ho neskôr
nebude možné vykonať. Prvý z uvedených prípadov prichádza do úvahy vtedy, ak existuje
potreba dočasne regulovať (upraviť) právne vzťahy medzi účastníkmi. Občiansky súdny
poriadok rozlišuje niekoľko druhov predbežných opatrení, ktoré sa odlišujú svojim obsahom
a spôsobom nariadenia. V každom prípade však základným znakom predbežného opatrenia
je jeho dočasnosť a provizórnosť (čo vyplýva zo samotného označenia uvedeného
procesného inštitútu - „predbežné opatrenie“) v tom slova zmysle, že nejde o konečnú
a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi konkrétnych právnych vzťahov, ale o úpravu
dočasnú, provizórnu. Súd, ktorý následne rozhoduje vo veci samej nie je viazaný
výrokom rozhodnutia o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, resp. skutočnosťou,
či predbežné opatrenie bolo alebo nebolo nariadené. Významným prvkom uplatňovaným
v súvislosti s nariadením predbežného opatrenia je zásada proporcionality. V danom
prípade je na jednej miske váh záujem dieťaťa na zachovaní vzťahu s druhým rodičom
(otcom dieťaťa), ktorý vyplýva tak z vnútroštátnej právnej úpravy (zák. č. 36/2005 Z. z.) ako
aj z medzinárodnoprávnej úpravy, ktorou je Slovenská republika viazaná (Dohovor OSN
o právach dieťaťa) a tiež z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý opakovane
vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že „je v záujme dieťaťa, aby udržovalo väzby
s odlúčeným rodičom“ a „že dieťa má právo na to, aby dostalo príležitosť rozvíjať svoj
vzťah ku každému z rodičov“, a na druhej miske váh je ochrana dieťaťa pred tvrdenými
nevhodnými formami správania otca dieťaťa vo vzťahu k maloletému dieťaťu, z tvrdenej
existencie ktorých odvodila matka dieťaťa v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
potrebu dočasnej úpravy pomerov vo forme nariadenia predbežného opatrenia, ktorým by
súd dočasne zakázal otcovi dieťaťa styk s .
Podľa ust. § 25 ods. 3 Zákona o rodine, ak je to potrebné v záujme maloletého
dieťaťa, súd obmedzí styk maloletého dieťaťa s rodičom alebo ho zakáže. Ide o výnimočné
riešenie a vážny zásah do výkonu rodičovských práv a povinností, ktorý môže byť
odôvodnený len okolnosťami na strane dieťaťa. Tieto musia byť natoľko závažné, že
ochrana záujmu dieťaťa vyvolá potrebu obmedziť kontakt s druhým rodičom. V uvedenej
súvislosti odvolací súd uvádza, že z dôkazov predložených v konaní o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia v procese osvedčovania dôvodnosti návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia nevyplýva, akú kvalitu má vzťah otca a dieťaťa, či dieťa odmieta
osobu otca, pretože má s ním verbálne nevyslovený problém, prípadne, či ho odmieta
z iných dôvodov, navyše znalkyňa vo svojom znaleckom posudku
uviedla, že „maloletá v masívnej projekcii symbolicky vyjadruje, že v podvedomí je zážitok
spojený s blízkou vzťahovou osobou“, neuviedla výslovne, že zážitok je spojený s otcom
dieťaťa. Tieto skutočnosti musia byť predmetom riadneho dokazovania v konaní vedenom
na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 41 P/92/2014 spolu s ostatnými tvrdeniami
účastníkov konania a tiež predmetom vyhodnotenia vykonaných dôkazov v zmysle ust. § 132
OSP, pretože takéto dokazovanie presahuje rámec inštitútu predbežného opatrenia.
V konaní vedenom na Okresnom súde Košice II by mala byť vypočutá v zmysle ust. § 178
ods. 2 OSP aj , pretože právo dieťaťa byť vypočuté v konaní pred súdom je
jedným z kľúčových práv dieťaťa» (sťažovateľka v 2. rade bola vypočutá pred všeobecným
súdom na pojednávaní 4. mája 2015 za účasti kolízneho opatrovníka, pozn.).
33. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu v bode 32 v okolnostiach
danej veci (pozri k tomu body 23 až 28, 29 a 31) nemožno prima facie považovať za zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, pretože sa krajský súd primerane zaoberal okolnosťami
danej veci a jeho úvahy uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia nemožno považovať
ani za svojvoľné. Obsahové náležitosti namietaného uznesenia jednoznačne spĺňajú
minimálne požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 a § 167
ods. 2 OSP), a preto podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť v tejto časti aj zjavne
neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
34. Ústavný súd v súvislosti s prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením
krajského súdu tiež poznamenáva, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (čo v plnom rozsahu platí aj vo vzťahu k právu zaručenému čl. 6 ods. 1
dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka
konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať
do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.
35. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka v 2. rade namieta porušenie
svojich práv podľa čl. 3 ods. 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa namietaným
uznesením krajského súdu, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že
sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.
36. Obsahom týchto ustanovení Dohovoru o právach dieťaťa je pozitívny záväzok
štátu urobiť opatrenia, prostredníctvom ktorých sa každému dieťaťu zabezpečí možnosť
uplatniť svoje práva zaručené dohovorom a zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť,
aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov
a robia všetky potrebné zákonodarné, správne, sociálne a výchovné opatrenia na ochranu
detí pred akýmkoľvek telesným alebo duševným násilím, urážaním alebo zneužívaním
včítane sexuálneho zneužívania, ako aj prijímajú ochranné opatrenia a postupy na
vytvorenie sociálnych programov zameraných na poskytnutie nevyhnutnej podpory dieťaťu.
37. Argumentáciu sťažovateliek považuje ústavný súd z hľadiska svojich zistení
za subjektívnu a účelovú a medzi ich námietkami a namietaným uznesením krajského súdu
nie je taká relevantná súvislosť, ktorá by odôvodňovala záver o porušení týchto práv
z dôvodov uvedených sťažovateľkami v bode 4. Krajský súd v rámci svojej rozhodovacej
činnosti v predmetnom konaní o predbežnom opatrení nemohol porušiť práva
sťažovateľky zakotvené v týchto článkoch Dohovoru o právach dieťaťa citovaných
v bode 10, a preto v tomto smere nebolo možné sťažnosti sťažovateliek vyhovieť.
38. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateliek v časti namietajúcej
porušenie práv podľa čl. 3 ods. 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
39. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu,
aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateliek uplatnených v sťažnosti
(pozri bod 6).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júna 2016