Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 342/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2016 predbežne

prerokoval sťažnosť ,

, , právne zastúpených

advokátkou Mgr. Tatianou Frištikovou, Štúrova 27, Košice, vo veci namietaného porušenia

ich základného práva podľa , ako aj práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 3

ods. 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. z 23. februára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“)

a (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“, spolu len „sťažovateľky“),

ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), sťažovateľka v 2. rade namieta aj porušenie svojho práva na ochranu

a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa

a na ochranu pred zneužívaním vrátane sexuálneho zneužívania podľa čl. 19 ods. 1 a 2

Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 23. februára 2016 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

2. Sťažovateľky v sťažnosti uviedli, že boli účastníčkami konania vedeného

pred Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. «v právnej veci starostlivosti o

, v ktorej okresný súd rozhodoval o návrhu sťažovateľky v 1. rade ako

matky na nariadenie predbežného opatrenia, podaného dňa 27.10.2015, ktorým žiadala,

aby súd otcovi mal. dieťaťa ... dočasne zakázal styk

so sťažovateľkou v 2. rade ako mal. dieťaťom, a to až do právoplatného skončenia konania

o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k mal. dieťaťu na čas po rozvode,

vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. .

Predmetný návrh... bol odôvodnený tým, že po poslednej úprave styku otca s mal.

dieťaťom uznesením Okresného súdu Lučenec č. k. -45 zo dňa 17.9.2014

v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -45 zo dňa

28.10.2014 vyšli najavo viaceré závažné skutočnosti, z ktorých vyplýva, že mal. dieťa bolo

v minulosti vystavené nevhodnému, škodlivému a patogénnemu správaniu zo strany otca,

v dôsledku čoho mal. dieťa utrpelo závažnú psychickú traumu, prejavujúcu sa viacerými

neprirodzenými, závažne rušivými prvkami v chovaní mal. dieťaťa (opakované kresby a hry

s výraznými sexuálnymi motívmi, opakujúce sa predstavy o ubližovaní iným dievčatkám,

nutkanie na močenie, obsesné umývanie rúk, nadmerné zaujatie pohlavnými orgánmi, nočné

mory), v dôsledku ktorej je dieťa dlhodobým pacientom psychologickej ambulancie. Každé

stretnutie s otcom u mal. dieťaťa znovuoživuje traumatizujúce zážitky, čo sa prejavuje

zhoršením psychického stavu dieťaťa a prehĺbením rušivých prvkov v chovaní dieťaťa

(najmä nočné mory, nechutenstvo, podráždenosť, nadmerné zaujatie pohlavnými orgánmi),

pričom trvá približne týždeň, kým sa stav dieťaťa upokojí.»

Na osvedčenie týchto skutočností bol k návrhu na nariadenie predbežného opatrenia

pripojený znalecký posudok č. 63/2015 z 13. októbra 2015 vypracovaný znalkyňou

z odboru psychológie, z odvetvia klinickej psychológie detí

a dospelých po takmer jeden a pol ročnom klinickom sledovaní a vyšetrovaní sťažovateľky

v 2. rade...

Vo vzťahu k styku s otcom znalkyňa uviedla, že „kontakt maloletej s otcom znovu

oživuje, oslovuje jej vytesnené obsahy, ktoré majú tendenciu odchádzať do úzadia, to dieťa

udržuje obsahy aktívne živé, čo korešponduje následne s nepohodou, rozrušením, čo trvá asi

jeden týždeň, pokiaľ sa dieťa dostane do normálu“, na základe čoho znalkyňa uzavrela, že

„Je v najlepšom záujme maloletej zakázať styk s otcom.“.

Okresný súd Lučenec (ďalej len „okresný súd“) na základe návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia uznesením č. k. -33 z 25. novembra 2015 nariadil

predbežné opatrenie, ktorým otcovi dočasne zakázal styk so sťažovateľkou v 2. rade, a to až

do právoplatného skončenia konania o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností

rodičov k sťažovateľke v 2. rade na čas po rozvode vedeného na Okresnom súde Košice II

pod sp. zn. .

Uznesením krajského súdu č. k. -65 z 23. februára 2016 krajský súd

toto uznesenie na základe odvolania otca zmenil tak, že návrh na nariadenie predbežného

opatrenia zamietol.

3. Sťažovateľky zastávajú názor, že k porušeniu ich základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru došlo tým, že „krajský súd svoje rozhodnutie založil na aplikácii ústavne

nekonformného a arbitrárneho právneho názoru... keď uzavrel, že návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia nemožno vyhovieť bez dokázania určitých skutočností

prostredníctvom vykonania riadneho dokazovania a vyhodnotenia dôkazov v konaní vo veci

samej...

... jeho skutkové závery priamo odporujú skutkovému stavu, ktorý vyplýval

z predložených listín...

... odôvodnenie jeho rozhodnutia nespĺňa minimálne požiadavky na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia.“.

4. Krajský súd tiež neposkytol ochranu základným právam sťažovateľky v 2. rade

ako maloletému dieťaťu podľa čl. 3 ods. 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa,

„keď napriek splneniu všetkých podmienok na nariadenie predbežného opatrenia rozhodol

o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, čím dal svojvoľne

prednosť záujmu otca na presadzovaní realizácie styku, ktorý nie je v záujme sťažovateľky

v 2. rade...“.

5. Sťažovateľky v sťažnosti ďalej poukazujú na to, že krajský súd sa „vôbec

nevysporiadal s rozhodujúcim dôvodom pre nariadenie predbežného opatrenia, ktorým bola

skutočnosť, že každé stretnutie sťažovateľky v 2. rade s otcom v nej neustále oživuje prežitú

traumu, čo spôsobuje zhoršenie jej psychických problémov, keď v tejto súvislosti len

konštatoval, že ochrana záujmov dieťaťa je dostatočne zabezpečená realizáciou styku

v prítomnosti matky, čo vylučuje možnosť akýchkoľvek nevhodných foriem správania

zo strany otca. Skutočnosť, že styk sa realizuje v prítomnosti matky však nedokáže

zabezpečiť to, aby u mal. dieťaťa nedochádzalo k oživovaniu prežitej traumy, ktorá sa tak

každým stretnutím ďalej prehlbuje, a to je práve rozhodujúci dôvod pre zákaz styku otca

so sťažovateľkou v 2. rade...

V konaní bola osvedčená existencia dôvodnej a naliehavej potreby, predbežne styk

otca so sťažovateľkou v 2. rade zakázať...

Na základe vyššie uvedených skutočnosti je preukázané, že realizáciu tohto styku

spôsobuje sťažovateľke psychické problémy a enormnú záťaž, čím je bezprostredne

ohrozené jej duševné zdravie. Vzhľadom k tomu bez odloženia vykonateľnosti predmetného

uznesenia hrozí vznik vážnej ujmy v podobe nenapraviteľných následkov na strane

sťažovateľky v 2. rade, ktorá výrazne väčšia, ako ujma, ktorá môže prípadne vzniknúť

v dôsledku odloženia jeho vykonateľnosti. Toto odloženie vykonateľnosti zároveň nie je

v rozpore so žiadnym verejným záujmom.“

6. Sťažovateľky preto v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) navrhujú, aby ústavný súd „odložil vykonateľnosť uznesenia krajského

súdu č. k. -65 zo dňa 23.2.2016 do právoplatného rozhodnutia vo veci

samej“, a následne sa domáhajú vydania nálezu, ktorým ústavný súd vysloví, že ich

„základné právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v a právo na

spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj právo sťažovateľky v 2.rade na ochranu a starostlivosť

nevyhnutnú pre blaho dieťaťa, zaručené v čl. 3 ods. 2 Dohovoru o ochrane práv dieťaťa...

a na ochranu pred zneužívaním, vrátane sexuálneho zneužívania podľa § 19 ods. 1 a 2

Dohovoru o ochrane práv dieťaťa uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13

CoP/7/2016-65 zo dna 23.2.2016, porušené boli.“.

Súčasne sa domáhajú, aby ústavný súd zrušil predmetné uznesenie krajského súdu

a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, a tiež požadujú aj náhradu trov konania

v sume 446,16 €.

II.

7. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

9. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu. Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa „Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná

pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov

alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné

zákonodarné a správne opatrenia.“. Podľa čl. 19 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty,

ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia všetky potrebné zákonodarné, správne, sociálne

a výchovné opatrenia na ochranu detí pred akýmkoľvek telesným alebo duševným násilím,

urážaním alebo zneužívaním, včítane sexuálneho zneužívania, zanedbávaním alebo

nedbanlivým zaobchádzaním, trýznením alebo vykorisťovaním počas doby, keď sú

v starostlivosti jedného alebo oboch rodičov, zákonných zástupcov alebo akýchkoľvek

iných osôb starajúcich sa o dieťa. Podľa § 19 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa tieto

ochranné opatrenia zahŕňajú podľa potreby účinné postupy na vytvorenie sociálnych

programov zameraných na poskytnutie nevyhnutnej podpory dieťaťu a tým, ktorým sa

zverilo, ako aj iné formy prevencie. Na účely zistenia, oznámenia, postúpenia, vyšetrovania,

liečenia a následné sledovanie uvedených prípadov zlého zaobchádzania s deťmi zahŕňajú

takisto podľa potreby postupy pre zásahy súdnych orgánov.

11. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateliek, že namietaným uznesením

krajského súdu boli porušené ich označené práva (pozri bod 1, 7 a 10) podľa ,

dohovoru a Dohovoru o právach dieťaťa.

12. Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) ak treba po začatí konania dočasne upraviť pomery

účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude možné

vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné

opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho

dôsledky a spôsob zániku upravujú ustanovenia až .

13. Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,

ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé

následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť

tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu

vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov

práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý

okruh vzťahov.

14. Z citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity,

podľa ktorého ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú

všeobecné súdy. Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

15. Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných

súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie vo veciach

starostlivosti o maloletých patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je

súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov.

16. Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných

súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, prípadne

rozhodnutím o zrušení nariadeného predbežného opatrenia vydaným v rámci

občianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka

súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa

len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom

účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými

súdmi (princíp subsidiarity) ().

17. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením

miesta a postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych

prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení

dotýka, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo

slobôd.

18. Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné

opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu

podľa . Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd

je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou

všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci samej (obdobne ,

). Aj v prípade vyhovenia návrhu na nariadenie predbežného opatrenia

je garantované právo dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu

poskytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej. Nariadenie predbežného opatrenia

v žiadnom prípade nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu

právam, porušenie ktorých sťažovateľ namieta.

19. Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“), táto vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke

predbežných opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo

záväzkoch (pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. 1. 2000, č. 39754/98),

v ktorom sa konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 dohovoru ratione materiae v konaní (o

zrušení predbežného opatrenia), napr. aj , , čo potvrdzujú

aj sťažovateľky v sťažnosti. Avšak tiež uvádzajú, že na druhej strane ESĽP aj v tomto

prípade pripustil už výnimky, ba dokonca s ohľadom na rozsudok ESĽP z 15. 10. 2009 vo

veci Miccallef proti Malte, č. sťažnosti 17056/06, bol tento záver v judikatúre ESĽP už

prekonaný, keď v tomto rozsudku uviedol, že aj rozhodnutím o predbežnom opatrení môže

dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru.

20. Realizácia inštitútu predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku

v civilnom procese nemôže sama osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby

alebo právnickej osoby vyplývajúceho z alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje

účastníkovi, proti ktorému smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú

a efektívnu ochranu pred prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto

rozhodnutia aj počas konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd

jednak za účinnú a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže

súčasne dovolávať aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis

, , , , ).

21. Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej

rozhodovacej činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných

opatreniach, zásadne však išlo o ojedinelé prípady charakterizované

výnimočnými okolnosťami veci. V tejto súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť

do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu,

že by takýmto rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by

zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle

(obdobne , ).

22. V danom prípade teda ústavný súd na základe uvedených zistení v prvom rade

konštatuje, že prima facie nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci, pretože ochranu

právam sťažovateliek poskytuje a všeobecný súd  Okresný súd

Košice II v dotknutom konaní, a to prostredníctvom účinných a dostupných právnych

prostriedkov nápravy, pričom v rámci tohto konania vo veci samej môžu sťažovateľky

naplno uplatniť (aj) námietky, ktoré uvádzajú v podanej sťažnosti. Ústavný súd,

vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu upravenej v ,

sťažnosť sťažovateliek mohol odmietnuť už pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2

). K podobným záverom už ústavný súd viackrát dospel v rámci

svojej rozhodovacej činnosti (napr. m. m. , , ).

23. Ústavný súd súčasne však v rámci predbežného prerokovania preskúmal

aj sťažovateľkami napadnuté uznesenie krajského súdu, k čomu si vyžiadal aj spisový

materiál okresného súdu sp. zn. , ale tiež 13. mája 2016 nahliadol do spisového

materiálu Okresného súdu Košice II sp. zn. , do znaleckého posudku

(z 5. júla 2015) a znaleckého posudku č. 8/2016 vypracovaného

(doručeného tomuto súdu 15. marca 2016).

24. Z okolností danej veci vyplýva, že v konaní o rozvod manželstva a úpravu práv

a povinností rodičov (začalo 15. júla 2014 na Okresnom súde Košice II) sťažovateľka

v 1. rade okrem iného žiadala vydať rozsudok, v ktorom mal okresný súd upraviť styk

otca so sťažovateľkou v 2. rade tak, že je oprávnený stýkať sa s ňou iba v prítomnosti

matky, a to jedenkrát mesačne, vždy v prvú sobotu v mesiaci od 14.00 h do 18.00 h

(č. l. 4 v spise). Otec navrhoval (okrem toho čo žiadal predtým v návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia) aj úpravu styku so sťažovateľkou v 2. rade počas jarných, letných

a zimných prázdnin podľa dohody rodičov.

25. Dňa 27. októbra 2015 podala sťažovateľka v 1. rade návrh na nariadenie

predbežného opatrenia, v ktorom žiadala okresný súd, aby zakázal styk otca so

sťažovateľkou v 2. rade do právoplatného skončenia konania o rozvod manželstva a úpravu

práv a povinností rodičov na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. . Svoj návrh

opierala o znalecký posudok znalkyne z odboru psychológie, klinickej psychológie detí

a klinickej psychológie dospelých (znalecký posudok  pozri bližšie bod 2  nebol

vyžiadaný súdom), výpovede dvoch svedkov (jej matky a švagrinej) a tiež navrhla vyžiadať

zápisnicu z pojednávania konaného 16. októbra 2015 na Okresnom súde Košice II, ktoré

bolo odročené na neurčito z dôvodu nariadenia znaleckého dokazovania.

26. Okresný súd následne po ustanovení kolízneho opatrovníka 24. novembra 2015,

nariadil 25. novembra 2015 predbežné opatrenie (č. l. 33 až 36), ktorým otcovi dočasne

zakázal styk so sťažovateľkou v 2. rade v zmysle návrhu sťažovateľky v 1. rade. Proti

rozhodnutiu podal 14. decembra 2015 odvolanie otec sťažovateľky v 2. rade, v ktorom

uviedol, že okresný súd vychádzal pri rozhodovaní len z posudku predloženého matkou,

ktorý vypracovala , a to na základe jej požiadavky. Na svoju obranu

uviedol, že v konaní pred Okresným súdom Košice II sa podrobil dobrovoľne vyšetreniu

znalkyni ( z odboru psychiatrie, drogových závislostí, alkoholizmu

a sexuológie), ktorú ustanovil tento okresný súd na základe návrhu sťažovateľky v 1. rade,

ktorá v závere znaleckého posudku (č. l. 259 v tomto spise) predloženého 14. augusta 2015

uviedla, že „prítomnosť pedofilného zamerania či známok sexuálnej agresivity nezistila...“.

Okrem toho otec sťažovateľky v 2. rade tiež uviedol, že už pôvodné rozhodnutie krajského

súdu (stretávanie sťažovateľky v 2. rade s otcom za prítomnosti matky) nebolo samotnou

sťažovateľkou v 1. rade rešpektované (ďalšie dôvody odvolania sú uvedené v spise

okresného súdu pod č. l. 39 až č. l. 40 a jeho súčasťou bol aj znalecký posudok menovanej

znalkyne č. l. 42 až č. l. 49, pozn.). Sťažovateľka vo vyjadrení k odvolaniu z 21. decembra

2015 (č. l. 61) uviedla, že „tento posudok nie je spôsobilý preukázať, či k danému konaniu

otca došlo alebo nie...“.

27. Krajský súd namietaným uznesením na základe odvolania otca zmenil nariadené

predbežné opatrenie o zákaze styku otca so sťažovateľkou v 2. rade tak, že návrh

sťažovateľky v 1. rade na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. Krajský súd predtým

uznesením sp. zn. z 28. októbra 2014 už raz upravil styk otca každý párny

víkend v mesiaci v sobotu a nedeľu od 10.00 h do 18.00 h, a to v prítomnosti matky, až do

času právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

, čím zmenil uznesenie okresného súdu zo 17. septembra 2014, ktorým bolo

vyhovené návrhu otca v plnom rozsahu (v konaní o predbežnom opatrení navrhoval styk

každý párny víkend v mesiaci od piatka 16.00 h do nedele do 19.00 h). Okresný súd

vo svojom rozhodnutí zo 17. septembra 2014 na s. 4 uviedol, že „je v záujme maloletej, aby

jej bolo umožnené stretávať sa aj s otcom. Aj podľa vyjadrenia samotnej maloletej s ockom

sa chce stretávať aj na viacej dní, aj cez noc bez prítomnosti matky.“.

28. V konaní o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov (pozri bližšie

bod 24) pojednávanie 16. októbra 2015 bolo odročené na neurčito z dôvodu nariadeného

znaleckého dokazovania (na návrh sťažovateľky v 1. rade a jej právneho zástupcu okresný

súd ustanovil znalkyňu , v odbore psychológie, ktorá znalecký

posudok doručila okresnému súdu 15. marca 2016, odporca a jeho právna zástupkyňa na

pojednávaní namietali túto znalkyňu, pretože ju navrhla sťažovateľka v 1. rade, pozn.),

pričom táto znalkyňa v závere posudku na otázku okresného súdu v bode 10 „Aká je

najvhodnejšia forma úpravy styku maloletej s tým rodičom, ktorému nebude maloletá

zverená do výchovy?“ odporúčala „stretávanie sa otca s mal. dieťaťom v relevantnej

inštitúcii (ÚPSVa R) v neprítomnosti matky, za účasti psychológa Referátu poradensko-

psychologických služieb“. Dňa 4. mája 2015 sa konalo na okresnom súde pojednávanie,

ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania.

29. Nadväzne na to ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti konštatuje, že

z namietaného uznesenia krajského súdu [jeho obsah dodatočne preskúmal až

z vyžiadaného spisu okresného súdu, pretože bolo predložené ústavnému súdu (od s. 3

do s. 10 v nečitateľnej podobe)] nezistil porušenie žiadneho z aspektov spravodlivého

konania, ktorý by mohol byť spôsobený v súvislosti s rozhodovaním krajského súdu

o zamietnutí predbežného opatrenia, ako to uvádzajú sťažovateľky v dôvodoch

svojej sťažnosti uvedených v bodoch 2 až 6.

30. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

31. Z namietaného uznesenia krajského súdu (obsahuje 10 strán) vyplýva, že

základom jeho rozhodnutia bola skutočnosť, že styk medzi otcom a sťažovateľkou v 2. rade

bol dočasne (t. j. do času rozhodnutia v merite veci) upravený už existujúcim

a právoplatným uznesením o nariadení predbežného opatrenia za prítomnosti sťažovateľky

v 1. rade, ktorá tak sama predtým aj navrhla, čo logicky podľa názoru krajského súdu

„vylučuje možnosť akýchkoľvek nevhodných foriem správania zo strany otca dieťaťa voči

maloletému dieťaťu“.

32. Okrem toho krajský súd v namietanom uznesení uviedol, že «Predbežné

opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov v civilnom procese. Zabezpečovacia

funkcia predbežného opatrenia sa prejavuje najmä v jeho schopnosti zabrániť dočasnou

a provizórnou úpravou nepriaznivým následkom, ktoré by mohli pred začatím konania

alebo už v začatom súdnom konaní nastať. Z dikcie ust. vyplýva, že po

začatí konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie ak je potrebné, aby: a) boli dočasne

upravené pomery účastníkov alebo b) ak je potrebné zabezpečiť dôkaz, pretože ho neskôr

nebude možné vykonať. Prvý z uvedených prípadov prichádza do úvahy vtedy, ak existuje

potreba dočasne regulovať (upraviť) právne vzťahy medzi účastníkmi. Občiansky súdny

poriadok rozlišuje niekoľko druhov predbežných opatrení, ktoré sa odlišujú svojim obsahom

a spôsobom nariadenia. V každom prípade však základným znakom predbežného opatrenia

je jeho dočasnosť a provizórnosť (čo vyplýva zo samotného označenia uvedeného

procesného inštitútu - „predbežné opatrenie“) v tom slova zmysle, že nejde o konečnú

a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi konkrétnych právnych vzťahov, ale o úpravu

dočasnú, provizórnu. Súd, ktorý následne rozhoduje vo veci samej nie je viazaný

výrokom rozhodnutia o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, resp. skutočnosťou,

či predbežné opatrenie bolo alebo nebolo nariadené. Významným prvkom uplatňovaným

v súvislosti s nariadením predbežného opatrenia je zásada proporcionality. V danom

prípade je na jednej miske váh záujem dieťaťa na zachovaní vzťahu s druhým rodičom

(otcom dieťaťa), ktorý vyplýva tak z vnútroštátnej právnej úpravy () ako

aj z medzinárodnoprávnej úpravy, ktorou je Slovenská republika viazaná (Dohovor OSN

o právach dieťaťa) a tiež z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý opakovane

vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že „je v záujme dieťaťa, aby udržovalo väzby

s odlúčeným rodičom“ a „že dieťa má právo na to, aby dostalo príležitosť rozvíjať svoj

vzťah ku každému z rodičov“, a na druhej miske váh je ochrana dieťaťa pred tvrdenými

nevhodnými formami správania otca dieťaťa vo vzťahu k maloletému dieťaťu, z tvrdenej

existencie ktorých odvodila matka dieťaťa v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia

potrebu dočasnej úpravy pomerov vo forme nariadenia predbežného opatrenia, ktorým by

súd dočasne zakázal otcovi dieťaťa styk s .

Podľa ust. § 25 ods. 3 Zákona o rodine, ak je to potrebné v záujme maloletého

dieťaťa, súd obmedzí styk maloletého dieťaťa s rodičom alebo ho zakáže. Ide o výnimočné

riešenie a vážny zásah do výkonu rodičovských práv a povinností, ktorý môže byť

odôvodnený len okolnosťami na strane dieťaťa. Tieto musia byť natoľko závažné, že

ochrana záujmu dieťaťa vyvolá potrebu obmedziť kontakt s druhým rodičom. V uvedenej

súvislosti odvolací súd uvádza, že z dôkazov predložených v konaní o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia v procese osvedčovania dôvodnosti návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia nevyplýva, akú kvalitu má vzťah otca a dieťaťa, či dieťa odmieta

osobu otca, pretože má s ním verbálne nevyslovený problém, prípadne, či ho odmieta

z iných dôvodov, navyše znalkyňa vo svojom znaleckom posudku

uviedla, že „maloletá v masívnej projekcii symbolicky vyjadruje, že v podvedomí je zážitok

spojený s blízkou vzťahovou osobou“, neuviedla výslovne, že zážitok je spojený s otcom

dieťaťa. Tieto skutočnosti musia byť predmetom riadneho dokazovania v konaní vedenom

na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. spolu s ostatnými tvrdeniami

účastníkov konania a tiež predmetom vyhodnotenia vykonaných dôkazov v zmysle ust. § 132

, pretože takéto dokazovanie presahuje rámec inštitútu predbežného opatrenia.

V konaní vedenom na Okresnom súde Košice II by mala byť vypočutá v zmysle ust. § 178

ods. 2 aj , pretože právo dieťaťa byť vypočuté v konaní pred súdom je

jedným z kľúčových práv dieťaťa» (sťažovateľka v 2. rade bola vypočutá pred všeobecným

súdom na pojednávaní 4. mája 2015 za účasti kolízneho opatrovníka, pozn.).

33. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu v bode 32 v okolnostiach

danej veci (pozri k tomu body 23 až 28, 29 a 31) nemožno prima facie považovať za zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, pretože sa krajský súd primerane zaoberal okolnosťami

danej veci a jeho úvahy uvedené v odôvodnení napadnutého uznesenia nemožno považovať

ani za svojvoľné. Obsahové náležitosti namietaného uznesenia jednoznačne spĺňajú

minimálne požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 a § 167

ods. 2 ), a preto podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť v tejto časti aj zjavne

neopodstatnená ( ).

34. Ústavný súd v súvislosti s prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením

krajského súdu tiež poznamenáva, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa

(čo v plnom rozsahu platí aj vo vzťahu k právu zaručenému

dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.

, ).

35. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľka v 2. rade namieta porušenie

svojich práv podľa čl. 3 ods. 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa namietaným

uznesením krajského súdu, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že

sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

36. Obsahom týchto ustanovení Dohovoru o právach dieťaťa je pozitívny záväzok

štátu urobiť opatrenia, prostredníctvom ktorých sa každému dieťaťu zabezpečí možnosť

uplatniť svoje práva zaručené dohovorom a zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť,

aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov

a robia všetky potrebné zákonodarné, správne, sociálne a výchovné opatrenia na ochranu

detí pred akýmkoľvek telesným alebo duševným násilím, urážaním alebo zneužívaním

včítane sexuálneho zneužívania, ako aj prijímajú ochranné opatrenia a postupy na

vytvorenie sociálnych programov zameraných na poskytnutie nevyhnutnej podpory dieťaťu.

37. Argumentáciu sťažovateliek považuje ústavný súd z hľadiska svojich zistení

za subjektívnu a účelovú a medzi ich námietkami a namietaným uznesením krajského súdu

nie je taká relevantná súvislosť, ktorá by odôvodňovala záver o porušení týchto práv

z dôvodov uvedených sťažovateľkami v bode 4. Krajský súd v rámci svojej rozhodovacej

činnosti v predmetnom konaní o predbežnom opatrení nemohol porušiť práva

sťažovateľky zakotvené v týchto článkoch Dohovoru o právach dieťaťa citovaných

v bode 10, a preto v tomto smere nebolo možné sťažnosti sťažovateliek vyhovieť.

38. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateliek v časti namietajúcej

porušenie práv podľa čl. 3 ods. 2 a čl. 19 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

39. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu,

aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateliek uplatnených v sťažnosti

(pozri bod 6).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2016