Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 730/2016
PDF · 201.5 KB
No categories available
I. ÚS 730/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. novembra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
zastúpenej advokátom JUDr. Ing. Martinom Cimrákom LLM., Advokátska kancelária
JUDr. Cimrák, s. r. o., Štefánikova trieda 7, Nitra, vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupmi
Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 170/2014 a jeho uznesením
zo 16. februára 2016, ako aj Krajského súdu v Nitre konaní vedenom
pod sp. zn. 25 Co 286/2016 a jeho uznesením z 3. júna 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie základného práva spočívajúceho v nútenom obmedzení vlastníckeho práva
v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu
podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupmi Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 170/2014 a jeho uznesením zo 16. februára 2016, ako
aj Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 25 Co 286/2016 a jeho uznesením z 3. júna 2016 (ďalej aj „namietané
uznesenia“ alebo „rozhodnutia“). Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľky
doručeným ústavnému súdu 23. augusta 2016 (predložené splnomocnenie na zastupovanie
sťažovateľky, pozn.).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 8. augusta 2014 podala na okresnom súde
návrh „na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov“. V tomto konaní podal
1. februára 2016 odporca návrh na nariadenie predbežného opatrenia obmedzujúceho vstup
sťažovateľky do spoločnej nehnuteľnosti podľa § 74 a 76 ods. 1 písm. g) zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“),
ktorému okresný súd vyhovel a uznesením zo 16. februára 2016 zakázal sťažovateľke
vstupovať do bytu až do právoplatného skončenia tohto konania vo veci samej.
3. Sťažovateľka zastáva názor, že k porušeniu jej označených práv v bode 1 došlo
tým, že predmetný byt, do ktorého jej okresný súd zakázal vstup, spadá do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov (BSM). Týmto uznesením jej de facto bolo upreté užívacie právo
vyplývajúce z vlastníctva nehnuteľnosti, a to bez akejkoľvek dohody. V odvolaní uviedla,
že okresný súd svoje rozhodnutie nepresvedčivo a nedostatočne odôvodnil, a tvrdí,
že v konaní o vyporiadanie BSM nie je možné predbežné opatrenia nariadiť, pretože
„takéto predbežné opatrenie je zákonným podkladom podľa § 76 ods. 3 OSP spolu s § 146
ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka na podanie žaloby o obmedzenie
užívacieho práva k spoločnej nehnuteľnosti“.
4. Krajský súd namietaným uznesením na základe odvolania sťažovateľky uznesenie
okresného súdu potvrdil, pričom sťažovateľka vidí porušenie svojho práva v tom,
že okresný súd svoje rozhodnutie nesprávne právne odôvodnil [§ 76 ods. 1 písm. g) OSP,
pozn.]. Nesúhlasí s tým, čo uviedol krajský súd, že odporca to v konaní o predbežnom
opatrení ako navrhovateľ nenavrhoval a že odporca užíva byt, má v ňom osobné veci a platí
všetky náklady spojené s bytom, čo odôvodňuje vydanie predbežného opatrenia (naopak,
sťažovateľka byt neužíva a neznáša ani žiadne náklady spojené s bytom).
5. Sťažovateľka s uvedeným odôvodnením krajského súdu nesúhlasí, pretože jednak
v jej veci neboli pre rozhodnutie splnené zákonné podmienky uvedené v čl. 20 ods. 4
ústavy, čím nebola rešpektovaná základná zásada vyjadrená v čl. 2 ods. 2 ústavy, a tiež
považuje názor krajského súdu za arbitrárny a nepreskúmateľný popierajúci jej ústavou
chránené právo na súdnu ochranu, pretože práve odporca v návrhu na predbežné opatrenie
navrhoval vydať predbežné opatrenie podľa § 76 ods. 1 písm. g) OSP, a nie ako to krajský
súd nesprávne uviedol vo svojom rozhodnutí.
6. Sťažovateľka na základe uvedeného navrhuje, aby ústavný súd vydal nález,
ktorým vysloví, že jej základné práva podľa čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy postupmi
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 170/2014 a jeho uznesením
zo 16. februára 2016, ako aj krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Co 286/2016
a jeho uznesením z 3. júna 2016 porušené boli. Ďalej žiada zrušiť namietané uznesenia
okresného súdu a krajského súdu, vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a požaduje,
aby ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby neporušoval jej označené základné práva
(bod 1). Domáha sa aj priznania finančného zadosťučinenia v celkovej sume 10 000 €
a úhrady trov konania.
II.
7. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
9. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá
ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že namietanými uzneseniami
okresného súdu a krajského súdu boli porušené jej označené práva (pozri bod 1 a 10)
zaručené ústavou. Dôvody sú uvedené v bodoch 3 až 5 tohto uznesenia.
II.A K namietanému porušeniu označených práv namietaným rozhodnutím
okresného súdu
12. Sťažovateľka v tejto časti namieta porušenie označených práv takým
rozhodnutím okresného súdu (o predbežnom opatrení), ktoré bolo na základe využitia
riadneho opravného prostriedku (odvolania) preskúmané krajským súdom v odvolacom
konaní.
Z princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadreného v čl. 127 ods. 1
ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam
a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Preto právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Proti namietanému uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie.
Sťažovateľka teda mala k dispozícii na ochranu svojich práv účinný opravný prostriedok,
o ktorom bol príslušný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť vo veci
ochrany označených práv a námietkach sťažovateľky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného
súdu na jej prerokovanie.
II.B K namietanému porušeniu označených práv namietaným rozhodnutím
krajského súdu
13. Podľa § 102 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov účinného do 30. júna 2016, ak treba po začatí konania dočasne upraviť
pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskoršie ho nebude
možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne vydá predbežné
opatrenie alebo zabezpečí dôkaz. Predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, jeho
dôsledky a spôsob zániku upravovali ustanovenia § 74 až § 77a OSP.
14. Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,
ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé
následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť
tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu
vzťahov medzi subjektmi. Nariadením predbežného opatrenia nezískava jeden z účastníkov
práva, o ktorých sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý
okruh vzťahov.
15. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity,
podľa ktorého ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú
všeobecné súdy. Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
16. Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných
súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie vo veciach
predbežných opatrení (teraz neodkladných opatreniach) patrí do právomoci všeobecných
súdov.
17. Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných
súvislostiach vyslovil názor, že rozhodnutím o nariadení predbežného opatrenia, prípadne
rozhodnutím o zrušení nariadeného predbežného opatrenia vydaným v rámci
občianskoprávneho konania môže súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka
súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo možné poskytnúť ochranu prostredníctvom
účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými
súdmi (princíp subsidiarity) (III. ÚS 281/07).
18. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením
miesta a postavenia predbežného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych
prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o predbežnom opatrení
dotýka, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv alebo
slobôd.
19. Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné
opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom pre záver o porušení základných práv a slobôd
je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou
všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej (obdobne
I. ÚS 46/00, III. ÚS 409/2015). Aj v prípade vyhovenia návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia je garantované právo dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu
ochranu poskytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej. Nariadenie predbežného opatrenia
v žiadnom prípade nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu
právam, porušenie ktorých sťažovateľ namieta.
20. Realizácia inštitútu predbežného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku
v civilnom procese nemôže sama osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby
alebo právnickej osoby vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje
účastníkovi, proti ktorému smeruje výrok rozhodnutia o predbežnom opatrení, primeranú
a efektívnu ochranu pred prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto
rozhodnutia aj počas konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd
jednak za účinnú a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže
súčasne dovolávať aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis
II. ÚS 37/00, I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/07, III. ÚS 281/07).
21. Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej
rozhodovacej činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných
opatreniach, zásadne však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými
okolnosťami veci. V tejto súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí
všeobecných súdov o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne
III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07).
22. V danom prípade teda ústavný súd na základe uvedených zistení v prvom rade
konštatuje, že prima facie nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci, pretože ochranu
právam sťažovateľke poskytoval Občiansky súdny poriadok a všeobecné súdy okresný súd
a krajský súd, a to prostredníctvom účinných a dostupných právnych prostriedkov nápravy,
pretože v rámci tohto konania ešte vo veci samej môže sťažovateľka naplno uplatniť (aj)
námietky, ktoré uvádza v podanej sťažnosti. Ústavný súd, vychádzajúc zo subsidiárnej
právomoci ústavného súdu upravenej v čl. 127 ods. 1 ústavy, sťažnosť sťažovateľky mohol
odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
K podobným záverom už ústavný súd viackrát dospel v rámci svojej rozhodovacej činnosti
(napr. m. m. I. ÚS 342/2016, III. ÚS 409/2015, II. ÚS 81/07, I. ÚS 46/00).
23. Ústavný súd zo sťažnosti a z jej príloh tiež zistil, že argumentácia sťažovateľky
je iba pokračovaním prebiehajúceho súdneho sporu a nedosahuje potrebný ústavný rozmer.
K výhradám sťažovateľky treba uviesť, že nedostatky právnej argumentácie zo strany
okresného súdu (k čomu by, samozrejme, nemalo dochádzať) materiálne napravil krajský
súd [uviedol, že nešlo o predbežné opatrenie podľa § 76 ods. 1 písm. g) OSP], a hoci
nesprávne uviedol, že odporca to v návrhu nenavrhoval, toto formálne pochybenie
v odôvodnení nemá podľa ústavného súdu žiadny alebo len veľmi minimálny dopad
na intenzitu prípadného porušenia práv sťažovateľky, pretože z iných okolností danej veci
vyplývalo nielen to, že sťažovateľka sa v byte reálne dlhší čas nezdržiavala, ale za užívanie
bytu ani len neplatila. Obdobne na rozhodnutie odvolacieho súdu mali vplyv aj iné
relevantné skutočnosti, prečo krajský súd v konaní o vyporiadanie bezpodielového
spoluvlastníctva manželov po rozvode potvrdil namietané uznesenie okresného súdu
o nariadení predbežného opatrenia [po vyžiadaní spisu z polície v súvislosti s podozrením
zo spáchania priestupku voči občianskemu spolunažívaniu (predchádzalo návrhu na vydanie
predbežného opatrenia) krajský súd zistil jej nevhodné správanie pri poslednej návšteve
bytu, pozn.]. Takisto krajský súd v závere jasne konštatoval, že „obmedzenie navrhovateľky
(sťažovateľky pozn.) predbežným opatrením sa týka výkonu jej práva byt užívať, hoci
navrhovateľka v byte dobrovoľne nebýva ani nie je na bývanie v ňom odkázaná, preto
ju uvedené obmedzenie, aby do tohto bytu ani sporadicky nevstupovala, výrazne na jej
právach nepoškodí“.
24. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
25. Z namietaného uznesenia krajského súdu (obsahuje 7 strán) je zrejmé,
že právnym základom jeho rozhodnutia boli ustanovenia o predbežnom opatrení zakotvené
v § 74 ods. 1, § 102 ods. 1 prvej vete a § 76 ods. 1 písm. f) OSP, ktoré krajský súd citoval
a tiež aplikoval v danej veci (krajský súd správne vec právne posúdil), a na tom nemení nič
skutočnosť, že omylom uviedol, že odporca svoj návrh neoprel o ustanovenie § 76 ods. 1
písm. g) OSP. Po preskúmaní uznesenia krajského súdu teda ústavný súd nezistil priamu
príčinnú súvislosť medzi údajným porušením označených práv sťažovateľky (body 1 a 10)
a rozhodnutím krajského súdu o predbežnom opatrení, ako to uvádza sťažovateľka
v dôvodoch svojej sťažnosti uvedených v bodoch 3 až 5.
26. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu na s. 3 až na s. 7
v okolnostiach danej veci nemožno prima facie považovať za zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, pretože krajský súd sa primerane zaoberal okolnosťami danej veci. Obsahové
náležitosti namietaného uznesenia jednoznačne spĺňajú minimálne požiadavky na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia (vtedy platného § 157 ods. 2 a § 167 ods. 2 OSP).
Odvolací súd v závere tiež správne zdôraznil (po vyžiadaní spisu z polície týkajúceho
sa podozrenia zo spáchania priestupku voči občianskemu spolunažívaniu, ktoré
predchádzalo návrhu na vydanie predbežného opatrenia, z ktorého vyplývalo aj nevhodné
správanie pri poslednej návšteve bytu), že „obmedzenie navrhovateľky (sťažovateľky, pozn.)
predbežným opatrením sa týka výkonu jej práva byt užívať, hoci navrhovateľka v byte
dobrovoľne nebýva ani nie je na bývanie v ňom odkázaná, preto ju uvedené obmedzenie,
aby do tohto bytu ani sporadicky nevstupovala, výrazne na jej právach nepoškodí“.
27. Ústavný súd v súvislosti s prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením
krajského súdu tiež poznamenáva, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy
účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne
akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať
do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr.
28. Argumentáciu sťažovateľky v bodoch 3 až 5 považuje ústavný súd z hľadiska
svojich zistení za subjektívnu a účelovú a medzi jej námietkami a namietaným uznesením
krajského súdu nie je taká relevantná súvislosť, ktorá by odôvodňovala záver o porušení
jej označených základných práv uvedených v bode 1 a 10.
29. Na základe uvedeného ústavný súd jej sťažnosť mohol v tejto časti odmietnuť
aj ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
30. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu,
aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti
(pozri bod 6).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. novembra 2016