Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 278/2012
PDF · 208.49 KB
No categories available
IV. ÚS 278/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. B. – T., K., konateľky a spoločníčky obchodnej
spoločnosti Z., s. r. o., K., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. B., B., vo veci namietaného
porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 208/2011 zo 17. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. L. B. – T., konateľky a spoločníčky obchodnej spoločnosti Z., s. r. o.,
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta
2011 doručená sťažnosť Ing. L. B. – T., K., konateľky (v čase doručenia sťažnosti, pozn.)
a spoločníčky obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj
„sťažovateľky“), zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. B., B., vo veci namietaného porušenia jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob
208/2011 zo 17. júna 2011.
Právna zástupkyňa sťažovateľky podaním z 23. januára 2012 doručeným ústavnému
súdu 21. januára 201 a následne podaním 12. februára 2012 doručeným ústavnému súdu
20. februára 2012 doplnila sťažnosť o ďalšie relevantné skutočnosti a listinné dôkazy
(preukazujúce podanie jej ďalšieho návrhu okresnému súdu na neplatnosť uznesenia
mimoriadneho valného zhromaždenia z 27. októbra 2011, 2. novembra 2011
a z 22. decembra 2011).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že „sťažovateľky podali dňa 04. 03. 2011, na Okresnom
súde Bratislava I, návrh podľa ustanovenia § 131 ods. 1 Obchodného zákonníka, o určenie
neplatnosti uznesenia č. 3, o vymenovaní PhDr. M. P., s účinnosťou od 08. 02. 2011 do
funkcie konateľa spoločnosti Z., s. r. o., prijatého na mimoriadnom valnom zhromaždení
spoločnosti Z., s. r. o., konaného dňa 08. 02. 2011, a o nariadenie predbežného opatrenia,
pre rozpor uznesenia:
- s ustanoveniami spoločenskej zmluvy, článok 7, článok 11, bod 1., článok 13 bod 3.,
- s ustanovením § 3 Občianskeho zákonníka, relevantného aj pre obchodné vzťahy,
s následkom neplatnosti právneho úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka, na ktoré
nadväzuje ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka,
- s ustanovením § 56a ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka,
- s ustanovením § 129 ods. 2 Obchodného zákonníka,
- so všeobecne zachovávanými a uznávanými mravnými zásadami a princípmi
vzájomných vzťahov,
- s článkom 12, ods. 1, ods. 2, ods. 4 Ústavy SR, v spojení s článkom 1., 3., Listiny
základných práv a slobôd,
- s článkom 16 ods. 2 Ústavy SR, v spojení s článkom 7 ods. 2 Listiny...,
- s článkom 20 ods. 1, ods. 3 Ústavy SR, v spojení s článkom 11 ods. 1, ods. 3
Listiny...,
- s článkom 13 Európskeho dohovoru...,
- s článkom 14 Európskeho dohovoru...“.
Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 34 Cb 27/2011
z 23. marca 2011 o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia v konaní o určenie
neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia rozhodol tak, že návrh zamietol. Proti tomuto
uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením
sp. zn. 3 Cob 208/2011 zo 17. júna 2011 tak, že namietané uznesenie okresného súdu
potvrdil.
Sťažovateľka zastáva názor, že namietaným uznesením krajského súdu došlo
k porušeniu jej označených práv podľa ústavy a dohovoru, a to z dôvodu, že:
„1. Z rozhodnutia krajského súdu ako i z rozhodnutia prvostupňového súdu,
s ktorým sa krajský súd stotožnil v celom rozsahu, nie je zrejmé, či súd návrh o nariadenie
predbežného opatrenia zamietol z dôvodu, že v čase o jeho rozhodovaní bol už vykonaný
zápis v obchodnom registri, preto uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa úkonov, ku
ktorým ho oprávňuje uznesenie mimoriadneho valného zhromaždenia nie je možné, neboli
naplnené podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia, nakoľko už nejde o naliehavú
potrebu, ani o dočasnú úpravu pomerov, nariadením predbežného opatrenia by už nemohlo
dôjsť k účinkom voči žalovanému, alebo z dôvodu, že súd vychádzajúc z listinných dôkazov
založených v spise, a zo zistení v obchodnom registri dospel k záveru, že neboli splnené
zákonné predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, ohrozenie pomerov účastníkov
nebolo preukázané, nebolo nutné okamžité dočasné súdne opatrenie, nariadenie
predbežného opatrenia nie je nutné, primerané, ani účelné. V rozhodnutiach nie je ani
uvedené, akým postupom súdy k uvedeným záverom dospeli.
2. Zápis PhDr. M. P. ako tretieho konateľa spoločnosti v obchodnom registri, v čase
rozhodovania súdu o návrhu o nariadenie predbežného opatrenia je pre rozhodovanie súdu
o návrhu o nariadenie predbežného opatrenia právne irelevantný, nemá právnu relevanciu
ani pre záver súdu, že nariadením predbežného opatrenia by už nemohlo dôjsť k účinkom
voči žalovanému.
3. Zápis PhDr. M. P. ako tretieho konateľa spoločnosti v obchodnom registri nemá
právnu relevanciu ani pre záver súdu, že obmedziť alebo zakázať výkon funkcie konateľa
predbežným opatrením by znamenalo úplne znefunkčnenie spoločnosti odporcu. Spoločnosť
má spolu s PhDr. M. P. troch konateľov a za spoločnosť konajú dvaja konatelia spoločnosti
spoločne.“
V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že „z návrhu vo veci samej, aj pre konanie
o návrhu na vydanie predbežného opatrenia, z listinných dôkazov k návrhu pripojených,
jednoznačne vyplýva:
a) Kontinuita návrhu vo veci samej a návrhu o vydanie predbežného opatrenia.
b) Za stavu pred ustanovením PhDr. M. P. za tretieho konateľa spoločnosti, kedy
spoločnosť mala dvoch konateľov, za stavu že v mene spoločnosti konali dvaja konatelia
spoločnosti spoločne, za stavu personálneho prepojenia osôb, mali spoločníci postavenie,
ktoré umožňovalo aj menšinovému spoločníkovi podieľať sa na rozhodovaní spoločnosti.
c) ustanovením tretieho konateľa PhDr. M. P., proti vôli menšinového spoločníka,
pri zachovaní, že za spoločnosť konajú dvaja konatelia spoločne, toto postavenie väčšinový
spoločník váhou svojich hlasov proti vôli menšinového spoločníka zmenil tak, že môže úplne
vylúčiť z rozhodovania o záležitostiach spoločnosti Ing. L. B. – T., konateľku, spoločníčku a
zakladateľku spoločnosti.
d) Väčšinový spoločník jednostranne zvýhodnil svoje postavenie na úkor zhoršenia
postavenia menšinového spoločníka, zvýhodnenie je umocnené personálnym prepojením
osôb.“.
Podľa názoru sťažovateľky „správanie a konanie dvoch konateľov nie sú v súlade so
všeobecne zachovávanými a uznávanými mravnými zásadami a princípmi vzájomných
vzťahov, s obvyklým, poctivým a spravodlivým správaním sa, s internými predpismi, ani
s relevantnými právnymi predpismi, nie sú v súlade s legitímnymi kompetenciami, sú bez ich
adresnej zodpovednosti, sú absolútnou ignoráciou postavenia navrhovateľky ako konateľky,
riaditeľky a spoločníčky spoločnosti, ktorá nesie adresnú zodpovednosť...“.
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť
na ďalšie konanie a následne nálezom o nej takto rozhodol:
„1. Krajský súd Bratislava právoplatným uznesením proti ktorému nie je možný
riadny ani mimoriadny opravný prostriedok, porušil základné právo sťažovateliek na súdnu
ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, v spojení s ustanovením § 1 a nasl. O. s. p., ktorého súčasťou je
aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky, v spojení
s nesprávnymi a neodôvodnenými skutkovými zisteniami a právnymi závermi v tomto
uznesení, ktoré sú z ústavného hľadiska neakceptovateľné.
2. Uznesenie Krajského súdu Bratislava, sp. zn.: 3 Cob/208/2011-62, 1111207117 zo
dňa 17. 06. 2011 zrušuje, vec vracia Krajskému súdu Bratislava za účelom opätovného
prerokovania a rozhodnutia vo veci s tým, že v ďalšom postupe je súd viazaný právnymi
názormi Ústavného súdu SR.
3. Sťažovateľkám priznáva primerané finančné zadosťučinenie spoločne vo výške
10 000,- €, ktoré im je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Krajský súd Bratislava je povinný zaplatiť sťažovateľkám náhradu trov konania vo
výške podľa vyčíslenia, na účet advokátky JUDr. Ľ. B., do 15 dní odo dňa právoplatnosti
tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a skúmal, či spĺňa zákonom predpísané
náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s uznesením krajského súdu
sp. zn. 3 Cob 208/2011 zo 17. júna 2011, ktorým ako odvolací súd potvrdil uznesenie súdu
prvého stupňa z 23. marca 2011 o zamietnutí jej návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia v konaní o neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia vedenom okresným
súdom pod sp. zn. 34 Cb 27/2011. Sťažovateľka v postavení menšinového spoločníka
a konateľa obchodnej spoločnosti Z., s. r. o. (ďalej len „spoločnosť“), nariadením
predbežného opatrenia, ktorým by súd uložil spoločnosti zdržať sa všetkých úkonov, ku
ktorým ju oprávňuje uznesenie č. 3 o vymenovaní PhDr. M. P. do funkcie konateľa
(tretieho) spoločnosti prijaté na mimoriadnom valnom zhromaždení spoločnosti 8. februára
2011, sledovala zabránenie stavu, aby bola „úplne vylúčené z rozhodovania o záležitostiach
spoločnosti...“.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej príčinnej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným
zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie
žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02
a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
Ústavný súd vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry považuje za potrebné tiež
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej
moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09
atď.).
Sťažovateľka namieta, že uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Cob 208/2011
zo 17. júna 2011 došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Z hľadiska sťažovateľkou uplatnenej argumentácie ústavný súd považoval
za potrebné zdôrazniť, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia je
predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdny
orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje za oprávneného
zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú predbežné opatrenia, resp.
návrhy na ich nariadenie zamietajú, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci
sústavy všeobecných súdov, ale aj preto, že ide o také súdne rozhodnutia, ktorými sa
do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09).
Ústavný súd posudzuje predbežné opatrenia zásadne iba v ojedinelých prípadoch
a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí
návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže
zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu,
že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého procesu (IV. ÚS 350/2011).
V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované
minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého súdneho konania
vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. základnému právu na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať
predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným
orgánom a nemôže byť prejavom jeho svojvôle, pričom musí byť aj primeraným spôsobom
odôvodnené.
Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná
úprava práv a povinností, ktorá nevylučuje, že o právach a povinnostiach účastníkov
konania o predbežnom opatrení bude vo veci samej rozhodnuté inak, než v konaní
o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery
účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa
vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti
komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla
zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich
nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia
predstavujú opatrenia, trvanie účinkov ktorých je časovo obmedzené a môže byť
kedykoľvek na návrh účastníka konania zrušené (IV. ÚS 257/2010).
Krajský súd v danom prípade v zmysle zásad upravených v § 212 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo, pričom vec prerokoval vec bez nariadenia pojednávania
v súlade s § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné,
a preto ho v nadväznosti na tento záver potvrdil.
V odôvodnení namietaného uznesenia krajský súd okrem iného uviedol, že „sa
v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia, a preto sa v odôvodnení
obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2
O. s. p.).
Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia, i s prihliadnutím na tvrdenia
navrhovateliek v odvolaní, odvolací súd považuje za potrebné uviesť najprv vo vzťahu
k odôvodneniu tohto uznesenia, že sa nestotožnil s námietkou navrhovateliek, že
z predmetného rozhodnutia nie je zrejmé z akých dôvodov súd prvého stupňa návrh
zamietol.
Odvolací súd poukazuje na to, že navrhovateľky podali návrh na nariadenie
predbežného opatrenia po začatí konania, t. j. podľa § 102 ods. 1 O. s. p., ako správne
uviedol súd prvého stupňa. Na nariadenie predbežného opatrenia i po začatí konania treba
aplikovať § 74 a nasl. O. s. p., t. j. ako na jeho nariadenie pred začatím konania.
Podľa § 74 ods. 1 O. s. p. súd môže nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné,
aby dočasne boli upravené pomery účastníkov alebo ak je obava, že by výkon súdneho
rozhodnutia bol ohrozený.
Z dikcie tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že nariadenie predbežného opatrenia
predpokladá, aby sa aspoň osvedčila danosť práva (nároku) a aby neboli vážnejšie
pochybnosti o potrebe dočasnej úpravy.
Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením odvolateliek, že z napadnutého uznesenia nie
je zrejmé, z akého dôvodu súd prvého stupňa návrh zamietol. Súd prvého stupňa v zmysle
citovaného zákonného ustanovenia správne postupoval, keď najprv skúmal, či je osvedčená
danosť nároku a v ďalšom sa zaoberal tým, či nie sú vážnejšie pochybnosti o potrebe
dočasnej úpravy a posudzoval otázku, či v prípade jeho nariadenia nedôjde k nevyváženému
zásahu do vzťahov účastníkov.
Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že nie sú splnené
zákonné podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia, pretože nie je daná naliehavá
potreba upraviť právne vzťahy medzi účastníkmi navrhovaným spôsobom, a to i vzhľadom
na to, že zápis konateľa bol už realizovaný v obchodnom registri. Obmedziť, resp. zakázať
výkon funkcie konateľa by znamenalo úplné znefunkčnenie spoločnosti odporcu. O tom, či
príslušné rozhodnutie valného zhromaždenia odporcu je platné alebo neplatné môže súd
rozhodnúť len rozsudkom vo veci samej.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil
v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne.“.
K námietke sťažovateľky, podľa ktorej o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia
nerozhodoval zákonný sudca, krajský súd uviedol:
«V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na Všeobecné zásady k Rozvrhu práce
Okresného súdu Bratislava I na rok 2011, podľa ktorých v stanovenej lehote sudca, ktorému
bol vec náhodným výberom pridelená môže reklamovať, že bola nesprávne pridelená. Tento
postup dodržal sudca z oddelenia „C“ (civilnoprávne), pretože vec patrila ako do oddelenia
„Cb“ (obchodnoprávne) a predsedníčka OS Bratislava I s týmto súhlasila a dala pokyn
náhodným elektronickým výberom vec previesť do oddelenia „Cb“. V tomto oddelení bola
týmto spôsobom určená vo veci konať a rozhodnúť sudkyňa JUDr. M. B. ako zákonná
sudkyňa. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd nestotožnil s námietkou navrhovateliek, že
bolo porušené ich ústavné a zákonné právo na súdnu ochranu.»
Ústavný súd aj vzhľadom na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom
skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov pri zisťovaní
skutkového stavu, považuje napadnuté uznesenie krajského súdu z ústavnoprávneho
hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.
Dôvody, na ktorých je namietané uznesenie krajského súdu založené, podľa názoru
ústavného súdu zodpovedajú požiadavkám vyplývajúcim z § 74 ods. 1 OSP, podľa ktorého
pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne
boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol
ohrozený.
Podľa § 76 ods. 1 písm. e) OSP predbežným opatrením môže súd nariadiť
účastníkovi, aby nenakladal s určitými vecami alebo právami. Môže mu tiež nariadiť, aby
niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal [§ 76 ods. 1 písm. f) OSP].
Podľa § 133 ods. 1 Obchodného zákonníka štatutárnym orgánom spoločnosti je jeden
alebo viac konateľov. Ak je konateľov viac, je oprávnený konať v mene spoločnosti každý
z nich samostatne, ak spoločenská zmluva neurčuje inak. Obmedziť konateľské oprávnenie
môže iba spoločenská zmluva alebo valné zhromaždenie [(teda nie súd), pozri uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 96/2002, Zo súdnej praxe,
č. 38/2002].
Z citovaného § 133 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že od konateľa
obchodnej spoločnosti nemožno spravodlivo žiadať, aby obmedzil svoje konateľské
oprávnenia, čoho sa sťažovateľka navrhovaným predbežným opatrením v podstate domáha,
lebo toto obmedzenie by bolo v rozpore so zákonom, aj s platnou spoločenskou zmluvou.
Konanie vedené pod sp. zn. 34 Cb 27/2001 o neplatnosť uznesenia č. 3 o
vymenovaní PhDr. M. P. s účinnosťou od 8. februára 2011 do funkcie konateľa spoločnosti
prijaté na mimoriadnom valnom zhromaždení spoločnosti 8. februára 2011 na návrh
sťažovateľky nie je právoplatne skončené (dosiaľ nebol vydaný rozsudok v merite veci
okresným súdom).
Zákonná úprava postupu pri vydávaní predbežných opatrení vyžaduje, aby
navrhovateľ splnil podmienky konania ustanovené Občianskym súdnym poriadkom (§ 74
a nasl.). V danom prípade podľa názoru ústavného súdu boli tieto zákonné limity
ustanovené v § 74 a nasl. OSP pre zamietnutie návrhu sťažovateľky na vydanie
predbežného opatrenia rešpektované. Skutočnosť, že sa krajský súd stotožnil s názorom
okresného súdu, že rozsah oprávnení, ktoré sťažovateľka žiadala obmedziť, resp. zdržať sa
výkonu práv, sú oprávneniami konateľov spoločnosti, a z uvedeného dôvodu konštatovali
nesplnenie zákonných podmienok na nariadenie predbežného opatrenia v danej veci,
nesignalizuje sama osebe možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Krajský súd si bol pritom vedomý, a to aj z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že ide
o dočasnú úpravu pomerov účastníkov, čo mu umožňuje menej formalizovaný postup
určený na dokazovanie a zisťovanie všetkých skutočností potrebných na vydanie
rozhodnutia vo veci samej.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
medzi namietaným uznesením krajského súdu a sťažovateľkou označeným základným
právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká
príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom
prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať sa s ďalšími
návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. mája 2012