Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 533/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť maloletej , zastúpenej zákonným

zástupcom – matkou , obe bytom

, právne zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,

Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa , práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

práva na zohľadnenie záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva

na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru

o právach dieťaťa a práva na to, aby názorom dieťaťa bola venovaná patričná pozornosť

zodpovedajúca jeho veku a úrovni podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa

uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 22. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra

2015 faxom a 18. septembra 2015 osobným podaním doručená sťažnosť maloletej

, (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej matkou

, (ďalej len

„zákonná zástupkyňa maloletej“ alebo aj „matka maloletej“), pre namietané porušenie jej

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva

na zohľadnenie záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva

na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru

o právach dieťaťa a práva na to, aby dieťaťu bola venovaná patričná pozornosť

zodpovedajúca jeho veku a úrovni podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa

uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 22. júna 2015.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný

súd“) prebieha konanie o rozvode rodičov maloletej sťažovateľky, ako aj konanie o úpravu

práv a povinností rodičov k maloletej sťažovateľke a jej staršej sestre, ktoré je vedené

pod sp. zn. . Zákonná zástupkyňa sťažovateľky podala 7. júla 2014

na okresnom súde návrh na nariadenie predbežného opatrenia, v ktorom žiadala, aby súd

zveril maloletú sťažovateľku do jej osobnej starostlivosti až do právoplatného ukončenia

konania o úpravu práv a povinností k maloletej sťažovateľke. Okresný súd uznesením

sp. zn. z 10. júla 2014 návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol,

keď zistil, že „žiadna bezprostredná ujma maloletej nehrozí“, a tiež konštatoval, že

starostlivosť o maloletú nie je zanedbaná a že otec maloletej sa na jej výchove rovnako

podieľa. Proti tomuto rozhodnutiu podala zákonná zástupkyňa maloletej odvolanie,

v ktorom namietala, že súd sa neriadil hľadiskom najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa,

ktorý je nadradený aj nad rodičovské práva a záujmy. Krajský súd odvolaním napadnuté

rozhodnutie okresného súdu potvrdil rozhodnutím sp. zn.

z 9. septembra 2014, keď dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvého stupňa.

O návrhu otca maloletej sťažovateľky z 9. októbra 2014 na nariadenie predbežného

opatrenia na zverenie maloletej (sestry sťažovateľky) do jeho osobnej starostlivosti

a zverenie maloletej sťažovateľky do osobnej starostlivosti jej matky a o úpravu styku otca

s maloletou sťažovateľkou rozhodol okresný súd uznesením č. k. 144

z 13. októbra 2014 tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol, keď usúdil,

že otec nepreukázal vážnu potrebu dočasnej právnej úpravy. Na základe odvolania otca

maloletej krajský súd uznesením č. k. 158 z 26. novembra 2014 zmenil

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa úpravy styku otca s maloletou

sťažovateľkou, ktorý upravil v rozsahu, v ktorom sa ho otec dožadoval.

Návrhom na zmenu predbežného opatrenia z 20. apríla 2015 sa matka maloletej

sťažovateľky domáhala zmeny rozsahu krajským súdom upraveného styku otca s maloletou

sťažovateľkou. Okresný súd uznesením č. k. z 24. apríla 2015 návrh

na zmenu predbežného opatrenia po tom, ako zistil, že žiadna bezprostredná ujma maloletej

nehrozí a matka nepreukázala vážnu potrebu dočasnej právnej úpravy, zamietol. O odvolaní

matky maloletej rozhodol krajský súd uznesením č. k. 267 z 22. júna 2015,

ktorým potvrdil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa odvolal

na dôvody svojho uznesenia, ktorým upravil styk otca s maloletou sťažovateľkou a tiež

konštatoval, že „jediným kritériom pre vyslovenie obmedzenia alebo dokonca zákazu styku

je aktuálna nevyhnutnosť takéhoto opatrenia a záujmu dieťaťa, z ktorého takáto

nevyhnutnosť vyplýva, ale aj takéto rozhodnutie musí byť zabezpečené vytvorením

predpokladov preto, aby zúžený alebo prerušený kontakt mohol byť perspektívne obnovený“.

Podľa názoru odvolacieho súdu je možné očakávať rozhodnutie okresného súdu vo veci

samej v blízkom časovom horizonte.

Sťažovateľka a jej zákonná zástupkyňa poukazujú na porušenie základného práva

podľa a práva podľa dohovoru z dôvodov, že považujú

skutkové a právne závery krajského súdu za zjavne neodôvodnené a arbitrárne.

V sťažnosti k tomu uvádzajú:

«Sťažovateľka považuje predovšetkým za potrebné poukázať na to, že ústavný súd

vo svojej rozhodovacej činnosti (, , ) nevylúčil z práva

na súdnu ochranu podľa rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu

na predbežné opatrenie.

Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je také porušenie, ktoré

nie je napraviteľné, alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania, alebo vo veci

samej.

V prípade sťažovateľky ide o osobitý prípad, keďže sťažovateľkyne práva a povinnosti

(povinnosť stretávať sa s otcom v rozsahu stanovenom súdom) bola stanovená predbežným

opatrením.

Pomery sťažovateľky teda boli podrobne upravené rozhodnutím, ktoré bolo vydané

nie na základe dokazovania, ktoré by v potrebnom rozsahu umožnilo súdu zistiť všetky

skutočnosti významné pre rozhodnutie o úprave je styku s otcom, ale na v konaní o návrhu

na nariadenie predbežného opatrenia, v ktorom prvostupňový a druhostupňový súd

opakovane konštatuje, sa „len osvedčuje“ potreba takéhoto rozhodnutia súdu.

Ako na to bolo už v článku I. tejto sťažnosti poukázané, pri nariaďovaní predbežného

opatrenie o úprave jej styku s otcom, súd ani nevychádzal z naliehavosti potreby takejto

úpravy, ale zo všeobecných úvah o proporcionálnom rozdelení voľného času dieťaťa

vo všeobecnosti medzi jeho rodičov.

Sťažovateľka je teda presvedčená o tom, že princípu spravodlivého súdneho konania

nezodpovedá taký postup súdu, ktorý takéto predbežné opatrenie zamietaním návrhov

na jeho zmenu robí nemenným a jeho zmenu podmieňuje rozsiahlym dokazovaním, ktoré

však pred nariadením predbežného opatrenia za potrebné nepovažoval.

Vychádzajúc s princípu právnej istoty a legitímneho očakávania predvídateľnosti

súdnych rozhodnutí ako základného pilieru spravodlivého súdneho konania, nie je možné

akceptovať taký postup súdu, ktorý v konaní vo veci starostlivosti o mal. sťažovateľku urobí

prakticky nemenným rozhodnutie o predbežnom opatrení.

Sťažovateľka rovnako nemôže nevnímať ako porušenie svojho namietaného práva

taký postup súdu (prvostupňového), ale toto pochybenie odvolací súd nenapravil, ak

apriórne akýkoľvek dôkaz odmietne vyhodnotiť z hľadiska jeho dôkazu a z hľadiska jeho

vzťahu k tvrdeným skutočnostiam, a to len preto, že iný účastník konania, otec sťažovateľky,

sa k tomuto, matkou sťažovateľky predkladanému dôkazu, nemal možnosť vyjadriť.»

Porušenie práv maloletej v zmysle čl. 3 ods. 1 a čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach

dieťaťa odôvodňuje sťažovateľka takto:

«V konaní, v ktorom sa matka sťažovateľky domáhala zmeny predbežného opatrenia,

ktorým je sťažovateľka nútená stretávať sa s otcom v rozsahu, ktorý odmieta, predložila

matka sťažovateľky lekárske správy preukazujúce tieto jej tvrdenia, ako aj vyjadrenie

triednej učiteľky sťažovateľky.

Všetky tieto dôkazy preukazovali na ohrozenie psychického vývoja sťažovateľky

a naliehali na potrebu zabezpečenia stabilného, emocionálne pozitívne sýtiaceho

výchovného prostredia.

Navyše, súdom ustanovený znalec vo svojom posudku vo vzťahu k rizikovosti vývoja

mal. sťažovateľky uviedol na str. 16 znaleckého posudku, že maloletá mu pri

explorácii posudzovanej rodinnej situácie uviedla: „po rozchode rodičov musí chodievať

s otcom, ktorý vraj kašle na to, čo ona chce robiť, alebo aký program má naplánovaný, on

ju proste prinúti ísť a ona musí, toto sú vraj pre ňu najhoršie chvíle v jej živote, najviac

nenávidí jeho ťahanie na chatu, on si tam chodí hrať tenis a potom sa opíja v krčme a ona

s musia tam proste s ním byť (poznámka znalca v časti explorácie, kedy boli obe

maloleté spoločne prítomné v pracovni znalca obe na túto tému spontánne rozprávali o tom,

ako to z duše neznášajú, ako nenávidia tú chatu, aké je to strašné, keď tam musia tráviť celý

víkend, kedy by mohli robiť veci, ktoré ich bavia a ktorých sa musia zriecť).“

Na str. 24 a 25 znaleckého posudku znalec na Základe vykonaného psychologického

vyšetrenia maloletej konštatuje: „... vzhľadom k zisteným emočným prejavom vývin

jej osobnosti z pedopsychologického hľadiska treba považovať za rizikový, pričom je

žiaduce prioritne eliminovať rodinný stres a predísť tak chronifikácii uvedených markerov.

... voči otcovi vykazuje negatívne postoje s odmietaním trávenia času s nim na jeho

chate, pričom kladné pocity voči otcovi nevykázala ani počas spoločnej explorácie všetkých

členov pôvodnej rodiny.

... vývoj jej osobnosti prebieha s rizikovými markermi na rovine emočného

prežívania, kde dominuje intrapsychická tenzia, anxiozita, pocity bezmocnosti

a bezradnosti, impulzívne a obsesívne pohnútky, emočný profil vyvíjajúcej sa osobnosti

vykazuje rizikovú intenzitu emočnej lability a symptómov, odrážajúcich jej emočnú reakciu

na rodinný stres, ktorého odstránenie je prioritné v záujme maloletej, aby nedošlo

k chronifikácii a fixácii do osobnostných štruktúr, takže sama nedokáže zvládať emočné

reakcie na rozpad rodiny a stratu staršej sestry.“

Citované závery znalca však súd prvého stupňa, ani krajský súd z dôvodov, ktoré

nemožno pochopiť nezohľadnili, ani nijakým spôsobom nevyhodnotili, a to napriek tomu, že

z čl. 3 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa im takáto povinnosť vyplýva.

Sťažovateľka na záver tejto časti uvádza, že pokiaľ krajský súd zdôrazňoval právo

otca na to, aby mohol so sťažovateľkou stráviť polovicu jej voľného času, toto právo nemôže

byť „nadradené“ nad blaho dieťaťa a jeho najlepší záujem.»

K namietanému porušeniu práva maloletej sťažovateľky podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa sa v sťažnosti uvádza:

„Ako je zrejmé z obsahu rozhodnutia krajského súdu, ale aj súdu prvého stupňa,

názor sťažovateľky bol v predmetnom konaní vyjadrený sprostredkovane prostredníctvom

lekársky správ, opisujúcich priebeh vyšetrení.

Z týchto listí však jednoznačne vyplynul odmietavý postoj sťažovateľky k takému

rozsahu styku s otcom, aký je v súčasnosti nariadený predbežným opatrením.

Napriek tomu, že súd prvého stupňa uvedené správy kvalifikoval apriórne ako

účelové, zaujal k prejavenému názoru sťažovateľky postoj, že ide o prejav jej trucu.

Rovnako krajský súd v reakcii na odmietanie sťažovateľky stretávať sa s otcom

v nariadenom rozsahu poukázal na to, že takýto postoj nie je významný a naopak

spochybnil spôsobilosť jej matky zabezpečiť vhodné výchovné prostredie pre sťažovateľku,

ak táto nevie presvedčiť sťažovateľku na styk s otcom.

Je teda celkom zjavné, že odvolací súd názoru sťažovateľky neprikladal žiadny

význam.

So zreteľom na uvedené nebolo v konaní o zmenu predbežného opatrenia zisťované

ani prostredníctvom kolízneho opatrovníka aký je postoj sťažovateľky k stretávaniu sa

s otcom.

Prvostupňový súd celkom zjavne týmto spôsobom názor sťažovateľky nezisťoval pre

krátkosť času (4 dni), v ktorom rozhodol o zamietnutí návrhu a pre odvolací súd bol názor

sťažovateľky, napriek tomu, že jeho pôvod bol zrozumiteľne objasnený súdnym znalcom,

nezaujímavý.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd uznesením

prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľky vo veci porušenia jej práv

na spravodlivé súdne konanie, zakotvené v čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde, zakotvené

v ,

na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa

na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa článku 3 ods. 2

Dohovoru o právach dieťaťa,

na to, aby názorom dieťaťa bola venovaná patričná pozornosť zodpovedajúca jeho

veku a úrovni zakotvené v článku 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa

uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 22. 6. 2015,

ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. zo dňa

24. 4. 2015 bolo porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo dňa 22. 6. 2015, ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného

súdu Košice I sp. zn. zo dňa 24. 4. 2015 a vracia vec Krajskému súdu

v Košiciach na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľky sú jej tvrdenia o porušení jej základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu, skutkové a právne závery

ktorého sú podľa nej zjavne neodôvodnené a arbitrárne a porušujúce základné práva dieťaťa

uvedené v čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. V sťažnosti vyjadruje

najmä svoj nesúhlas so spôsobom, akým sa krajský súd vysporiadal s hľadiskom

podstatným pre rozhodnutie veci, ktorým je najlepší záujem maloletej zakotvený v čl. 3

ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, a s tým, že nezohľadnil názor dieťaťa, a napokon aj

s prístupom súdu k hodnoteniu dôkazov.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým

hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými

alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo

zákonodarnými orgánmi.

Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná

pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov

alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné

zákonodarné a správne opatrenia.

Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou

Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo

tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa

názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru ústavný súd

v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou uvádza, že do obsahu základného práva

na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo

na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov

a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci

rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že

neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva

na spravodlivý proces.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (,

, ).

Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu. Ústavný súd nie je ani skutkovým súdom a preto nehodnotí dôkazy

a ani nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a

aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ).

Napadnutým rozhodnutím potvrdil krajský súd zamietajúce rozhodnutie

prvostupňového súdu o návrhu matky maloletej sťažovateľky na zmenu predbežného

opatrenia, ktorým bol dočasne upravený styk maloletej sťažovateľky s jej otcom.

Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,

ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé

následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť

tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu

vzťahov medzi účastníkmi. Jeho nariadením nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých

sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.

Ústavný súd zdôrazňuje, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia

je predovšetkým vecou všeobecných súdov ( ), a preto ústavný súd ako

nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ) sa spravidla nepovažuje

za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou

sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností

účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (). Ústavný súd

posudzuje problematiku predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch

a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí

návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže

zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu,

že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný

rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

Aj v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musia byť rešpektované

minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu podľa čl. 6. ods. 1

dohovoru a základnému právu na súdnu ochranu podľa . Ústavný súd

poukazuje ďalej na to, že všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery

účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa

vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti

komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla

zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich

nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu (napr. ,

).

Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať rovnako ako

iné rozhodnutia predovšetkým zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom

a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené. Všeobecný súd

pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

Krajský súd odôvodnil svoje potvrdzujúce rozhodnutie takto:

«Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom

rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd na základe odvolania otca preskúmal napadnuté uznesenie aj

s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa bez nariadenia

pojednávania podľa a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne

zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre nariadenie predbežného opatrenia, posúdil ho

podľa správnych zákonných ustanovení v súlade s

, preto je odôvodnenie napadnutého uznesenia presvedčivé a s jeho závermi sa

odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. V súlade s odvolací súd

dodáva, že preskúmaním všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k predmetu konania

dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, a že v prejednávanej veci

neboli splnené zákonné podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia, ktorou je

naliehavosť predbežnej úpravy daná záujmom maloletého dieťaťa na zmene úpravy styku

s otcom. Odvolací súd pre úplnosť dodáva a konštatuje, že dieťa má právo na zachovaní

vzťahov k obom rodičom a absencia výchovného pôsobenia jedného z rodičov môže mať

negatívny dopad na harmonický vývoj osobností dieťaťa, čo si ešte maloleté dieťa nemusí

uvedomovať a v konečnom dôsledku ani zo záverov už doteraz vykonaného dokazovania

vo veci samej a predovšetkým zo záverov znaleckého dokazovania, znaleckého posudku

vypracovaného súdnym znalcom nevyplýva, že by obmedzenie

styku otca s maloletým dieťaťom v danom prípade bolo dôvodné. V tejto súvislosti odvolací

súd poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 158

z 26.11.2014, ktorý konštatoval, že v prípade ak medzi rodičmi pretrvávajú negatívne

emócie, ktoré môžu ohroziť realizáciu stretávania sa otca s maloletým dieťaťom, je vždy

nutné autoritatívne styk upraviť a vo svojom odôvodnení zdôraznil, že rodičovské práva

a povinnosti sú budované na základe rovnoprávneho postavenia otca a matky pri ich

výkone, teda pri úprave styku je nutné vychádzať z toho, že rodič má právo na to, aby

s dieťaťom strávil polovicu jeho voľného času. Tým sa myslí nielen tzv. bežný voľný čas

počas pracovných dní školského roka ale všetok voľný čas dieťaťa vrátane víkendov,

sviatkov a prázdnin. Ďalej konštatoval, že je v záujme dieťaťa, aby boli udržované rodinné

zväzky s odlúčeným rodičom a aby nebolo odtrhnuté od svojich koreňov. Odvolací súd sa

v plnom rozsahu stotožňuje s touto konštatáciou v danom rozhodnutí z novembra 2014

a v tejto súvislosti poukazuje aj na veľmi krátke časové obdobie, ktoré uplynulo od tohto

rozhodnutia a apeluje na matku, aby rešpektovala právo otca na zachovanie jeho vzťahu

k maloletému dieťaťu. Zdôrazňuje, že spôsobilosť rodičov dieťa vychovávať nie je daná len

ich hmotnými podmienkami, ale aj ich prístupom k právam druhého rodiča a právu dieťaťa

na starostlivosť oboch rodičov. Neobstojí argumentácia rodiča, že dieťa sa nechce s druhým

rodičom stretávať a že nemôže dieťa nútiť do stretávania sa s týmto rodičom, aby mu

nespôsoboval stres a pod.. Rodič zabezpečujúci osobnú starostlivosť o maloleté dieťa má

prvoradú zodpovednosť za prípravu dieťaťa na stretávanie sa s druhým rodičom a nemôže

nechávať na dieťati, či má alebo nemá chuť sa s druhým rodičom stretnúť. Obidvaja rodičia

si musia uvedomiť, že úloha druhého rodiča pri výchove má svoj význam a pokiaľ jeden

z rodičov nie je schopný zabezpečiť druhému rodičovi právo podieľať sa na výchove dieťaťa,

možno dôvodne pochybovať o výchovnej spôsobilosti tohto rodiča. Rodičovské práva sú

koncipované na rovnoprávnom postavení obidvoch rodičov, preto je potrebné pri úprave

styku vychádzať zásadne z toho, že rodič má právo na to, aby s dieťaťom strávil polovicu

jeho voľného času. Úprava stretávania pod tento rozsah je obmedzením styku. Jediným

kritériom pre vyslovenie obmedzenia alebo dokonca zákazu styku je aktuálna nevyhnutnosť

takéhoto opatrenia a záujmu dieťaťa, z ktorého táto nevyhnutnosť vyplýva, ale aj takéto

rozhodnutie musí byť zabezpečené vytvorením predpokladov preto, aby zúžený alebo

prerušený kontakt mohol byť perspektívne obnovený. Odvolací súd tiež poznamenáva, že

spoľahlivé poznanie skutočností, či styk rodiča ohrozuje fyzické alebo psychické zdravie

dieťaťa alebo ide o predstieraný stav vyvolávaný zámerným pôsobením rodiča, ktorý má

dieťa v osobnej starostlivosti, vyžaduje spravidla spoluprácu súdu s odborníkmi iných

vedných odborov. Pri úprave by mala byť zachovaná proporcionalita zloženia pri

rešpektovaní rovnakých práv každého z rodičov. Právo styku a zásady jeho správneho

výkonu sa premietajú do judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý opakovane

konštatoval, že „je v záujme dieťaťa, aby udržoval rodinné zväzky s odlúčeným rodičom

a aby nebolo odtrhnuté od svojich koreňov“ a „dieťa má právo na to, aby dostalo príležitosť

rozvíjať svoj vzťah ku každému z rodičov a prejaviť svoje city skutočne slobodne bez

akéhokoľvek vonkajšieho tlaku zo strany druhého rodiča“. V danom prípade ide o dočasnú

úpravu pomerov účastníka konania, preto nebolo úlohou odvolacieho súdu dôsledne sa

zaoberať skutočnosťami tvrdenými matkou v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a

v odvolaní matky, ktorými sa bude zaoberať konajúci súd v rámci zisťovania skutkového

stavu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej. V tejto súvislosti odvolací súd po

oboznámení sa s obsahom spisu konštatuje, že v danej veci už bolo doteraz vykonané

rozsiahle a dôkladné dokazovanie výsluchom účastníkov konania, ako aj znaleckým

dokazovaním, bol vytýčený termín pojednávania a preto je možné očakávať rozhodnutie

vo veci samej v blízkom časovom horizonte. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uznesenie

súdu prvého stupňa ako vecne správne a zákonné podľa ust. potvrdil.»

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru,

že z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov ho nemožno považovať za

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Krajský súd preskúmal a vyhodnotil jednotlivé

okolnosti prípadu, po ktorých zvážení dospel k záveru, že zmena nariadeného predbežného

opatrenia nie je pre absenciu bezprostredne hroziacej ujmy potrebná a rozhodnutie

prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu na zmenu predbežného opatrenia je vecne

správne. Krajský súd primerane vysvetlil zásady, ktoré aplikoval pri hodnotení relevantných

dôkazov, najmä znaleckého posudku súdom ustanoveného znalca a tiež dostatočne

zdôvodnil, prečo nevyhovel odvolacím námietkam matky formulovaným v jej odvolaní,

pričom rozsah jeho odpovede na tieto námietky aj vzhľadom na podstatu rozhodnutia, ktoré

má len dočasný charakter, považuje ústavný súd z ústavného hľadiska za akceptovateľný.

Potvrdenie prvostupňového uznesenia, ktorým bol návrh na zmenu predbežného

opatrenia zamietnutý, nemôže podľa ústavného súdu viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu, a nezakladá preto ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.

Ústavný súd nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľky smerujúcich proti

napadnutému uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jej

základného práva podľa umožnila dospieť k záveru, ktorý by

odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedeného práva.

Z uvedených dôvodov ústavný súd v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie

svojho základného práva podľa napadnutým uznesením krajského súdu,

odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Napokon, pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto

vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných

opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri

rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. 1. 2000, č. 39754/98, v ktorom sa

konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného

opatrenia, resp. aj a ). Vzhľadom na to bolo potrebné

sťažnosť aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietnuť

pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ ide o ďalšie námietky sťažovateľky, že napadnutým uznesením krajského súdu

nebol zohľadnený jej najlepší záujem, ktorý musí byť v zmysle čl. 3 ods. 1 Dohovoru o

právach dieťaťa prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa maloletých detí,

že jej všeobecný súd neposkytol ochranu, ktorá je nevyhnutná pre jej blaho v zmysle čl. 3

ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a že jej názorom nebola venovaná patričná pozornosť, tak

ako to vyžaduje čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ústavný súd dôvodnosť týchto

námietok nezistil.

Posúdenie opodstatnenosti rozsahu styku rodiča a maloletého dieťaťa prislúcha iba

všeobecnému súdu, ktorý je pri rozhodovaní viazaný všeobecne záväznými právnymi

predpismi, a skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje alebo nesúhlasí s jeho posúdením skutkového stavu, sama osebe nemôže viesť

k záveru o namietanom porušení označených práv a nezakladá oprávnenie ústavného súdu

nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Všeobecný súd dostatočne posúdil skutkový

stav veci a vyhodnotil ho spôsobom, ktorý zodpovedá zákonným požiadavkám

na odôvodnenie rozsudku.

Ústavný súd súhlasne s odôvodnením odvolacieho súdu uvádza, že rodičovské práva

a povinnosti patria obidvom rodičom. Či už rodičia žijú v manželstve, alebo nie,

predpokladá sa, že dieťa vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujme

maloletého dieťaťa. o rodine a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) preferuje predovšetkým

dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 35, § 36, § 25 ods. 1 a § 24

ods. 2 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv,

rozhodne o ich výkone súd vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa bez

ohľadu na to, či si to maloleté dieťa uvedomuje. Ústavný súd tiež súhlasne s odôvodnením

krajského súdu dodáva, že prejavená nechuť a neochota maloletého dieťaťa stretávať sa

s druhým rodičom nemôže byť základným argumentom pri posudzovaní hľadiska

„najlepšieho záujmu dieťaťa“, keďže súd musí aj v súlade s princípmi vyjadrenými

v Dohovore o právach dieťaťa posudzovať jeho názory v súlade s jeho mentálnou

vyspelosťou a vekom a maloleté dieťa všetky okolnosti, ktoré vplývajú na vývoj jeho

osobnosti, si v konečnom dôsledku ani nemôže a nemusí uvedomovať.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , , ), ktorej súčasťou

je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým patrí aj základné právo

vyplývajúce z čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa), ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

zaručené v až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení týchto

základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného

súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných

princípov vyjadrených v až , resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd ani nenachádza vecnú súvislosť medzi maloletou sťažovateľkou

namietaným uznesením krajského súdu a jej právami podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1

a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, keďže konajúci súd aplikoval relevantné právne predpisy

podľa ich obsahu a vykladal ich v súlade so všeobecnými právnymi princípmi. K tomu

ústavný súd poukazuje na právne názory vyslovené v predchádzajúcej časti odôvodnenia

k obsahu pojmu „najlepší záujem dieťaťa“ a poznamenáva, že vzhľadom na účasť kolízneho

opatrovníka v konaní zastupujúceho maloletú sťažovateľku nesignalizuje obsah napadnutého

uznesenia a konanie, ktoré mu predchádzalo, žiadnu možnosť porušenia označených práv

vyplývajúcich z označených ustanovení Dohovoru o právach dieťaťa.

V okolnostiach prípadu teda nemožno považovať napadnuté uznesenie za popierajúce

obsah čl. 3 ods. 1 a 2, ako aj čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a z tohto dôvodu

za arbitrárne. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd dospel k svojim záverom logickým

a ústavne konformným výkladom relevantnej právnej úpravy nepopierajúcim jej účel

a zmysel. V rámci meritórneho prerokovania predmetnej sťažnosti tak pri predbežnom

prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť zistenia porušenia práv

sťažovateľky podľa označených článkov Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré by mohlo

dosahovať ústavnú relevanciu, a vzhľadom na uvedené okolnosti dospel k záveru o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti aj v tejto jej časti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015