Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 533/2015
PDF · 523.52 KB
No categories available
III. ÚS 533/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť maloletej , zastúpenej zákonným
zástupcom – matkou , obe bytom
, právne zastúpenej advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou,
Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
práva na zohľadnenie záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva
na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru
o právach dieťaťa a práva na to, aby názorom dieťaťa bola venovaná patričná pozornosť
zodpovedajúca jeho veku a úrovni podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa
uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP/243/2015 z 22. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra
2015 faxom a 18. septembra 2015 osobným podaním doručená sťažnosť maloletej
, (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej matkou
, (ďalej len
„zákonná zástupkyňa maloletej“ alebo aj „matka maloletej“), pre namietané porušenie jej
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva
na zohľadnenie záujmu dieťaťa podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, práva
na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru
o právach dieťaťa a práva na to, aby dieťaťu bola venovaná patričná pozornosť
zodpovedajúca jeho veku a úrovni podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa
uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP/243/2015
z 22. júna 2015.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný
súd“) prebieha konanie o rozvode rodičov maloletej sťažovateľky, ako aj konanie o úpravu
práv a povinností rodičov k maloletej sťažovateľke a jej staršej sestre, ktoré je vedené
pod sp. zn. 21 P/179/2013. Zákonná zástupkyňa sťažovateľky podala 7. júla 2014
na okresnom súde návrh na nariadenie predbežného opatrenia, v ktorom žiadala, aby súd
zveril maloletú sťažovateľku do jej osobnej starostlivosti až do právoplatného ukončenia
konania o úpravu práv a povinností k maloletej sťažovateľke. Okresný súd uznesením
sp. zn. 21 P/179/2013 z 10. júla 2014 návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol,
keď zistil, že „žiadna bezprostredná ujma maloletej nehrozí“, a tiež konštatoval, že
starostlivosť o maloletú nie je zanedbaná a že otec maloletej sa na jej výchove rovnako
podieľa. Proti tomuto rozhodnutiu podala zákonná zástupkyňa maloletej odvolanie,
v ktorom namietala, že súd sa neriadil hľadiskom najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa,
ktorý je nadradený aj nad rodičovské práva a záujmy. Krajský súd odvolaním napadnuté
rozhodnutie okresného súdu potvrdil rozhodnutím sp. zn. 8 CoP/374/2014
z 9. septembra 2014, keď dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvého stupňa.
O návrhu otca maloletej sťažovateľky z 9. októbra 2014 na nariadenie predbežného
opatrenia na zverenie maloletej (sestry sťažovateľky) do jeho osobnej starostlivosti
a zverenie maloletej sťažovateľky do osobnej starostlivosti jej matky a o úpravu styku otca
s maloletou sťažovateľkou rozhodol okresný súd uznesením č. k. 21 P/179/2013 144
z 13. októbra 2014 tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol, keď usúdil,
že otec nepreukázal vážnu potrebu dočasnej právnej úpravy. Na základe odvolania otca
maloletej krajský súd uznesením č. k. 8 CoP/473/2014 158 z 26. novembra 2014 zmenil
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa úpravy styku otca s maloletou
sťažovateľkou, ktorý upravil v rozsahu, v ktorom sa ho otec dožadoval.
Návrhom na zmenu predbežného opatrenia z 20. apríla 2015 sa matka maloletej
sťažovateľky domáhala zmeny rozsahu krajským súdom upraveného styku otca s maloletou
sťažovateľkou. Okresný súd uznesením č. k. 21 P/179/2013 214 z 24. apríla 2015 návrh
na zmenu predbežného opatrenia po tom, ako zistil, že žiadna bezprostredná ujma maloletej
nehrozí a matka nepreukázala vážnu potrebu dočasnej právnej úpravy, zamietol. O odvolaní
matky maloletej rozhodol krajský súd uznesením č. k. 8 CoP/243/2015 267 z 22. júna 2015,
ktorým potvrdil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa. Odvolací súd sa odvolal
na dôvody svojho uznesenia, ktorým upravil styk otca s maloletou sťažovateľkou a tiež
konštatoval, že „jediným kritériom pre vyslovenie obmedzenia alebo dokonca zákazu styku
je aktuálna nevyhnutnosť takéhoto opatrenia a záujmu dieťaťa, z ktorého takáto
nevyhnutnosť vyplýva, ale aj takéto rozhodnutie musí byť zabezpečené vytvorením
predpokladov preto, aby zúžený alebo prerušený kontakt mohol byť perspektívne obnovený“.
Podľa názoru odvolacieho súdu je možné očakávať rozhodnutie okresného súdu vo veci
samej v blízkom časovom horizonte.
Sťažovateľka a jej zákonná zástupkyňa poukazujú na porušenie základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodov, že považujú
skutkové a právne závery krajského súdu za zjavne neodôvodnené a arbitrárne.
V sťažnosti k tomu uvádzajú:
«Sťažovateľka považuje predovšetkým za potrebné poukázať na to, že ústavný súd
vo svojej rozhodovacej činnosti (II. ÚS 81/07, II. ÚS 198/08, I. ÚS 52/09) nevylúčil z práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozhodovanie a rozhodnutie o návrhu
na predbežné opatrenie.
Predpokladom na záver o porušení základných práv a slobôd je také porušenie, ktoré
nie je napraviteľné, alebo odstrániteľné v činnosti súdu pred začatím konania, alebo vo veci
samej.
V prípade sťažovateľky ide o osobitý prípad, keďže sťažovateľkyne práva a povinnosti
(povinnosť stretávať sa s otcom v rozsahu stanovenom súdom) bola stanovená predbežným
opatrením.
Pomery sťažovateľky teda boli podrobne upravené rozhodnutím, ktoré bolo vydané
nie na základe dokazovania, ktoré by v potrebnom rozsahu umožnilo súdu zistiť všetky
skutočnosti významné pre rozhodnutie o úprave je styku s otcom, ale na v konaní o návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia, v ktorom prvostupňový a druhostupňový súd
opakovane konštatuje, sa „len osvedčuje“ potreba takéhoto rozhodnutia súdu.
Ako na to bolo už v článku I. tejto sťažnosti poukázané, pri nariaďovaní predbežného
opatrenie o úprave jej styku s otcom, súd ani nevychádzal z naliehavosti potreby takejto
úpravy, ale zo všeobecných úvah o proporcionálnom rozdelení voľného času dieťaťa
vo všeobecnosti medzi jeho rodičov.
Sťažovateľka je teda presvedčená o tom, že princípu spravodlivého súdneho konania
nezodpovedá taký postup súdu, ktorý takéto predbežné opatrenie zamietaním návrhov
na jeho zmenu robí nemenným a jeho zmenu podmieňuje rozsiahlym dokazovaním, ktoré
však pred nariadením predbežného opatrenia za potrebné nepovažoval.
Vychádzajúc s princípu právnej istoty a legitímneho očakávania predvídateľnosti
súdnych rozhodnutí ako základného pilieru spravodlivého súdneho konania, nie je možné
akceptovať taký postup súdu, ktorý v konaní vo veci starostlivosti o mal. sťažovateľku urobí
prakticky nemenným rozhodnutie o predbežnom opatrení.
Sťažovateľka rovnako nemôže nevnímať ako porušenie svojho namietaného práva
taký postup súdu (prvostupňového), ale toto pochybenie odvolací súd nenapravil, ak
apriórne akýkoľvek dôkaz odmietne vyhodnotiť z hľadiska jeho dôkazu a z hľadiska jeho
vzťahu k tvrdeným skutočnostiam, a to len preto, že iný účastník konania, otec sťažovateľky,
sa k tomuto, matkou sťažovateľky predkladanému dôkazu, nemal možnosť vyjadriť.»
Porušenie práv maloletej v zmysle čl. 3 ods. 1 a čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach
dieťaťa odôvodňuje sťažovateľka takto:
«V konaní, v ktorom sa matka sťažovateľky domáhala zmeny predbežného opatrenia,
ktorým je sťažovateľka nútená stretávať sa s otcom v rozsahu, ktorý odmieta, predložila
matka sťažovateľky lekárske správy preukazujúce tieto jej tvrdenia, ako aj vyjadrenie
triednej učiteľky sťažovateľky.
Všetky tieto dôkazy preukazovali na ohrozenie psychického vývoja sťažovateľky
a naliehali na potrebu zabezpečenia stabilného, emocionálne pozitívne sýtiaceho
výchovného prostredia.
Navyše, súdom ustanovený znalec vo svojom posudku vo vzťahu k rizikovosti vývoja
mal. sťažovateľky uviedol na str. 16 znaleckého posudku, že maloletá mu pri
explorácii posudzovanej rodinnej situácie uviedla: „po rozchode rodičov musí chodievať
s otcom, ktorý vraj kašle na to, čo ona chce robiť, alebo aký program má naplánovaný, on
ju proste prinúti ísť a ona musí, toto sú vraj pre ňu najhoršie chvíle v jej živote, najviac
nenávidí jeho ťahanie na chatu, on si tam chodí hrať tenis a potom sa opíja v krčme a ona
s musia tam proste s ním byť (poznámka znalca v časti explorácie, kedy boli obe
maloleté spoločne prítomné v pracovni znalca obe na túto tému spontánne rozprávali o tom,
ako to z duše neznášajú, ako nenávidia tú chatu, aké je to strašné, keď tam musia tráviť celý
víkend, kedy by mohli robiť veci, ktoré ich bavia a ktorých sa musia zriecť).“
Na str. 24 a 25 znaleckého posudku znalec na Základe vykonaného psychologického
vyšetrenia maloletej konštatuje: „... vzhľadom k zisteným emočným prejavom vývin
jej osobnosti z pedopsychologického hľadiska treba považovať za rizikový, pričom je
žiaduce prioritne eliminovať rodinný stres a predísť tak chronifikácii uvedených markerov.
... voči otcovi vykazuje negatívne postoje s odmietaním trávenia času s nim na jeho
chate, pričom kladné pocity voči otcovi nevykázala ani počas spoločnej explorácie všetkých
členov pôvodnej rodiny.
... vývoj jej osobnosti prebieha s rizikovými markermi na rovine emočného
prežívania, kde dominuje intrapsychická tenzia, anxiozita, pocity bezmocnosti
a bezradnosti, impulzívne a obsesívne pohnútky, emočný profil vyvíjajúcej sa osobnosti
vykazuje rizikovú intenzitu emočnej lability a symptómov, odrážajúcich jej emočnú reakciu
na rodinný stres, ktorého odstránenie je prioritné v záujme maloletej, aby nedošlo
k chronifikácii a fixácii do osobnostných štruktúr, takže sama nedokáže zvládať emočné
reakcie na rozpad rodiny a stratu staršej sestry.“
Citované závery znalca však súd prvého stupňa, ani krajský súd z dôvodov, ktoré
nemožno pochopiť nezohľadnili, ani nijakým spôsobom nevyhodnotili, a to napriek tomu, že
z čl. 3 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa im takáto povinnosť vyplýva.
Sťažovateľka na záver tejto časti uvádza, že pokiaľ krajský súd zdôrazňoval právo
otca na to, aby mohol so sťažovateľkou stráviť polovicu jej voľného času, toto právo nemôže
byť „nadradené“ nad blaho dieťaťa a jeho najlepší záujem.»
K namietanému porušeniu práva maloletej sťažovateľky podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa sa v sťažnosti uvádza:
„Ako je zrejmé z obsahu rozhodnutia krajského súdu, ale aj súdu prvého stupňa,
názor sťažovateľky bol v predmetnom konaní vyjadrený sprostredkovane prostredníctvom
lekársky správ, opisujúcich priebeh vyšetrení.
Z týchto listí však jednoznačne vyplynul odmietavý postoj sťažovateľky k takému
rozsahu styku s otcom, aký je v súčasnosti nariadený predbežným opatrením.
Napriek tomu, že súd prvého stupňa uvedené správy kvalifikoval apriórne ako
účelové, zaujal k prejavenému názoru sťažovateľky postoj, že ide o prejav jej trucu.
Rovnako krajský súd v reakcii na odmietanie sťažovateľky stretávať sa s otcom
v nariadenom rozsahu poukázal na to, že takýto postoj nie je významný a naopak
spochybnil spôsobilosť jej matky zabezpečiť vhodné výchovné prostredie pre sťažovateľku,
ak táto nevie presvedčiť sťažovateľku na styk s otcom.
Je teda celkom zjavné, že odvolací súd názoru sťažovateľky neprikladal žiadny
význam.
So zreteľom na uvedené nebolo v konaní o zmenu predbežného opatrenia zisťované
ani prostredníctvom kolízneho opatrovníka aký je postoj sťažovateľky k stretávaniu sa
s otcom.
Prvostupňový súd celkom zjavne týmto spôsobom názor sťažovateľky nezisťoval pre
krátkosť času (4 dni), v ktorom rozhodol o zamietnutí návrhu a pre odvolací súd bol názor
sťažovateľky, napriek tomu, že jeho pôvod bol zrozumiteľne objasnený súdnym znalcom,
nezaujímavý.“
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd uznesením
prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:
„Právo sťažovateľky vo veci porušenia jej práv
na spravodlivé súdne konanie, zakotvené v čl. 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde, zakotvené
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
na zohľadnenie záujmu dieťaťa pri činnosti súdu podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru
o právach dieťaťa
na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa článku 3 ods. 2
Dohovoru o právach dieťaťa,
na to, aby názorom dieťaťa bola venovaná patričná pozornosť zodpovedajúca jeho
veku a úrovni zakotvené v článku 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa
uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8CoP/243/2015 zo dňa 22. 6. 2015,
ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Košice I sp. zn. 21P/179/2013 zo dňa
24. 4. 2015 bolo porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 8CoP/243/2015 zo dňa 22. 6. 2015, ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného
súdu Košice I sp. zn. 21P/179/2013 zo dňa 24. 4. 2015 a vracia vec Krajskému súdu
v Košiciach na ďalšie konanie.
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Podstatou námietok sťažovateľky sú jej tvrdenia o porušení jej základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského súdu, skutkové a právne závery
ktorého sú podľa nej zjavne neodôvodnené a arbitrárne a porušujúce základné práva dieťaťa
uvedené v čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. V sťažnosti vyjadruje
najmä svoj nesúhlas so spôsobom, akým sa krajský súd vysporiadal s hľadiskom
podstatným pre rozhodnutie veci, ktorým je najlepší záujem maloletej zakotvený v čl. 3
ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, a s tým, že nezohľadnil názor dieťaťa, a napokon aj
s prístupom súdu k hodnoteniu dôkazov.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým
hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými
alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo
zákonodarnými orgánmi.
Podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná
pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov
alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné
zákonodarné a správne opatrenia.
Podľa čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou
Dohovoru, zabezpečujú dieťaťu, ktoré je schopné formulovať svoje vlastné názory, právo
tieto názory slobodne vyjadrovať vo všetkých záležitostiach, ktoré sa ho dotýkajú, pričom sa
názorom dieťaťa musí venovať patričná pozornosť zodpovedajúca jeho veku a úrovni.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd
v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou uvádza, že do obsahu základného práva
na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo
na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov
a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci
rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že
neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07,
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu. Ústavný súd nie je ani skutkovým súdom a preto nehodnotí dôkazy
a ani nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a
aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
Napadnutým rozhodnutím potvrdil krajský súd zamietajúce rozhodnutie
prvostupňového súdu o návrhu matky maloletej sťažovateľky na zmenu predbežného
opatrenia, ktorým bol dočasne upravený styk maloletej sťažovateľky s jej otcom.
Predbežné opatrenie je jedným zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu,
ktorého zabezpečovacia funkcia má za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé
následky, ktoré by mohli pred začatím konania alebo v jeho priebehu nastať. Dočasnosť
tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú a definitívnu úpravu
vzťahov medzi účastníkmi. Jeho nariadením nezískava jeden z účastníkov práva, o ktorých
sa má rozhodnúť až v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý okruh vzťahov.
Ústavný súd zdôrazňuje, že posúdenie podmienok na vydanie predbežného opatrenia
je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy), a preto ústavný súd ako
nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) sa spravidla nepovažuje
za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou
sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností
účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd
posudzuje problematiku predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch
a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí
návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže
zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu,
že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého procesu.
Aj v konaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musia byť rešpektované
minimálne požiadavky zodpovedajúce princípom spravodlivého procesu podľa čl. 6. ods. 1
dohovoru a základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd
poukazuje ďalej na to, že všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery
účastníkov konania, pričom je dôležité, že je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa
vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti
komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla
zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich
nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu (napr. III. ÚS 309/2012,
Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať rovnako ako
iné rozhodnutia predovšetkým zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom
a nemôže byť prejavom svojvôle, teda musí byť najmä náležite odôvodnené. Všeobecný súd
pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
Krajský súd odôvodnil svoje potvrdzujúce rozhodnutie takto:
«Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd na základe odvolania otca preskúmal napadnuté uznesenie aj
s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O. s. p. bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne
zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre nariadenie predbežného opatrenia, posúdil ho
podľa správnych zákonných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v súlade s § 132
O. s. p., preto je odôvodnenie napadnutého uznesenia presvedčivé a s jeho závermi sa
odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. V súlade s § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd
dodáva, že preskúmaním všetkých relevantných skutočností vo vzťahu k predmetu konania
dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvého stupňa, a že v prejednávanej veci
neboli splnené zákonné podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia, ktorou je
naliehavosť predbežnej úpravy daná záujmom maloletého dieťaťa na zmene úpravy styku
s otcom. Odvolací súd pre úplnosť dodáva a konštatuje, že dieťa má právo na zachovaní
vzťahov k obom rodičom a absencia výchovného pôsobenia jedného z rodičov môže mať
negatívny dopad na harmonický vývoj osobností dieťaťa, čo si ešte maloleté dieťa nemusí
uvedomovať a v konečnom dôsledku ani zo záverov už doteraz vykonaného dokazovania
vo veci samej a predovšetkým zo záverov znaleckého dokazovania, znaleckého posudku
vypracovaného súdnym znalcom nevyplýva, že by obmedzenie
styku otca s maloletým dieťaťom v danom prípade bolo dôvodné. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 8CoP 473/2014 158
z 26.11.2014, ktorý konštatoval, že v prípade ak medzi rodičmi pretrvávajú negatívne
emócie, ktoré môžu ohroziť realizáciu stretávania sa otca s maloletým dieťaťom, je vždy
nutné autoritatívne styk upraviť a vo svojom odôvodnení zdôraznil, že rodičovské práva
a povinnosti sú budované na základe rovnoprávneho postavenia otca a matky pri ich
výkone, teda pri úprave styku je nutné vychádzať z toho, že rodič má právo na to, aby
s dieťaťom strávil polovicu jeho voľného času. Tým sa myslí nielen tzv. bežný voľný čas
počas pracovných dní školského roka ale všetok voľný čas dieťaťa vrátane víkendov,
sviatkov a prázdnin. Ďalej konštatoval, že je v záujme dieťaťa, aby boli udržované rodinné
zväzky s odlúčeným rodičom a aby nebolo odtrhnuté od svojich koreňov. Odvolací súd sa
v plnom rozsahu stotožňuje s touto konštatáciou v danom rozhodnutí z novembra 2014
a v tejto súvislosti poukazuje aj na veľmi krátke časové obdobie, ktoré uplynulo od tohto
rozhodnutia a apeluje na matku, aby rešpektovala právo otca na zachovanie jeho vzťahu
k maloletému dieťaťu. Zdôrazňuje, že spôsobilosť rodičov dieťa vychovávať nie je daná len
ich hmotnými podmienkami, ale aj ich prístupom k právam druhého rodiča a právu dieťaťa
na starostlivosť oboch rodičov. Neobstojí argumentácia rodiča, že dieťa sa nechce s druhým
rodičom stretávať a že nemôže dieťa nútiť do stretávania sa s týmto rodičom, aby mu
nespôsoboval stres a pod.. Rodič zabezpečujúci osobnú starostlivosť o maloleté dieťa má
prvoradú zodpovednosť za prípravu dieťaťa na stretávanie sa s druhým rodičom a nemôže
nechávať na dieťati, či má alebo nemá chuť sa s druhým rodičom stretnúť. Obidvaja rodičia
si musia uvedomiť, že úloha druhého rodiča pri výchove má svoj význam a pokiaľ jeden
z rodičov nie je schopný zabezpečiť druhému rodičovi právo podieľať sa na výchove dieťaťa,
možno dôvodne pochybovať o výchovnej spôsobilosti tohto rodiča. Rodičovské práva sú
koncipované na rovnoprávnom postavení obidvoch rodičov, preto je potrebné pri úprave
styku vychádzať zásadne z toho, že rodič má právo na to, aby s dieťaťom strávil polovicu
jeho voľného času. Úprava stretávania pod tento rozsah je obmedzením styku. Jediným
kritériom pre vyslovenie obmedzenia alebo dokonca zákazu styku je aktuálna nevyhnutnosť
takéhoto opatrenia a záujmu dieťaťa, z ktorého táto nevyhnutnosť vyplýva, ale aj takéto
rozhodnutie musí byť zabezpečené vytvorením predpokladov preto, aby zúžený alebo
prerušený kontakt mohol byť perspektívne obnovený. Odvolací súd tiež poznamenáva, že
spoľahlivé poznanie skutočností, či styk rodiča ohrozuje fyzické alebo psychické zdravie
dieťaťa alebo ide o predstieraný stav vyvolávaný zámerným pôsobením rodiča, ktorý má
dieťa v osobnej starostlivosti, vyžaduje spravidla spoluprácu súdu s odborníkmi iných
vedných odborov. Pri úprave by mala byť zachovaná proporcionalita zloženia pri
rešpektovaní rovnakých práv každého z rodičov. Právo styku a zásady jeho správneho
výkonu sa premietajú do judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý opakovane
konštatoval, že „je v záujme dieťaťa, aby udržoval rodinné zväzky s odlúčeným rodičom
a aby nebolo odtrhnuté od svojich koreňov“ a „dieťa má právo na to, aby dostalo príležitosť
rozvíjať svoj vzťah ku každému z rodičov a prejaviť svoje city skutočne slobodne bez
akéhokoľvek vonkajšieho tlaku zo strany druhého rodiča“. V danom prípade ide o dočasnú
úpravu pomerov účastníka konania, preto nebolo úlohou odvolacieho súdu dôsledne sa
zaoberať skutočnosťami tvrdenými matkou v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia a
v odvolaní matky, ktorými sa bude zaoberať konajúci súd v rámci zisťovania skutkového
stavu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej. V tejto súvislosti odvolací súd po
oboznámení sa s obsahom spisu konštatuje, že v danej veci už bolo doteraz vykonané
rozsiahle a dôkladné dokazovanie výsluchom účastníkov konania, ako aj znaleckým
dokazovaním, bol vytýčený termín pojednávania a preto je možné očakávať rozhodnutie
vo veci samej v blízkom časovom horizonte. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uznesenie
súdu prvého stupňa ako vecne správne a zákonné podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.»
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru,
že z hľadiska dodržania základných ústavnoprocesných princípov ho nemožno považovať za
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Krajský súd preskúmal a vyhodnotil jednotlivé
okolnosti prípadu, po ktorých zvážení dospel k záveru, že zmena nariadeného predbežného
opatrenia nie je pre absenciu bezprostredne hroziacej ujmy potrebná a rozhodnutie
prvostupňového súdu o zamietnutí návrhu na zmenu predbežného opatrenia je vecne
správne. Krajský súd primerane vysvetlil zásady, ktoré aplikoval pri hodnotení relevantných
dôkazov, najmä znaleckého posudku súdom ustanoveného znalca a tiež dostatočne
zdôvodnil, prečo nevyhovel odvolacím námietkam matky formulovaným v jej odvolaní,
pričom rozsah jeho odpovede na tieto námietky aj vzhľadom na podstatu rozhodnutia, ktoré
má len dočasný charakter, považuje ústavný súd z ústavného hľadiska za akceptovateľný.
Potvrdenie prvostupňového uznesenia, ktorým bol návrh na zmenu predbežného
opatrenia zamietnutý, nemôže podľa ústavného súdu viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti právneho názoru krajského súdu, a nezakladá preto ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím vlastným.
Ústavný súd nezistil, že by relevancia námietok sťažovateľky smerujúcich proti
napadnutému uzneseniu krajského súdu v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy umožnila dospieť k záveru, ktorý by
odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedeného práva.
Z uvedených dôvodov ústavný súd v časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie
svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu,
odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Napokon, pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto
vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných
opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo záväzkoch (pozri
rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. 1. 2000, č. 39754/98, v ktorom sa
konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 ratione materiae v konaní o zrušení predbežného
opatrenia, resp. aj III. ÚS 59/2012 a III. ÚS 309/2012). Vzhľadom na to bolo potrebné
sťažnosť aj vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietnuť
pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Pokiaľ ide o ďalšie námietky sťažovateľky, že napadnutým uznesením krajského súdu
nebol zohľadnený jej najlepší záujem, ktorý musí byť v zmysle čl. 3 ods. 1 Dohovoru o
právach dieťaťa prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa maloletých detí,
že jej všeobecný súd neposkytol ochranu, ktorá je nevyhnutná pre jej blaho v zmysle čl. 3
ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa a že jej názorom nebola venovaná patričná pozornosť, tak
ako to vyžaduje čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ústavný súd dôvodnosť týchto
námietok nezistil.
Posúdenie opodstatnenosti rozsahu styku rodiča a maloletého dieťaťa prislúcha iba
všeobecnému súdu, ktorý je pri rozhodovaní viazaný všeobecne záväznými právnymi
predpismi, a skutočnosť, že sa sťažovateľka s právnym názorom všeobecného súdu
nestotožňuje alebo nesúhlasí s jeho posúdením skutkového stavu, sama osebe nemôže viesť
k záveru o namietanom porušení označených práv a nezakladá oprávnenie ústavného súdu
nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. Všeobecný súd dostatočne posúdil skutkový
stav veci a vyhodnotil ho spôsobom, ktorý zodpovedá zákonným požiadavkám
na odôvodnenie rozsudku.
Ústavný súd súhlasne s odôvodnením odvolacieho súdu uvádza, že rodičovské práva
a povinnosti patria obidvom rodičom. Či už rodičia žijú v manželstve, alebo nie,
predpokladá sa, že dieťa vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody a v záujme
maloletého dieťaťa. Zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) preferuje predovšetkým
dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 35, § 36, § 25 ods. 1 a § 24
ods. 2 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone rodičovských práv,
rozhodne o ich výkone súd vždy však s prihliadnutím na záujem maloletého dieťaťa bez
ohľadu na to, či si to maloleté dieťa uvedomuje. Ústavný súd tiež súhlasne s odôvodnením
krajského súdu dodáva, že prejavená nechuť a neochota maloletého dieťaťa stretávať sa
s druhým rodičom nemôže byť základným argumentom pri posudzovaní hľadiska
„najlepšieho záujmu dieťaťa“, keďže súd musí aj v súlade s princípmi vyjadrenými
v Dohovore o právach dieťaťa posudzovať jeho názory v súlade s jeho mentálnou
vyspelosťou a vekom a maloleté dieťa všetky okolnosti, ktoré vplývajú na vývoj jeho
osobnosti, si v konečnom dôsledku ani nemôže a nemusí uvedomovať.
V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju
stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou
je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru (ku ktorým patrí aj základné právo
vyplývajúce z čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa), ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy
zaručené v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto
základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného
súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných
princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Ústavný súd ani nenachádza vecnú súvislosť medzi maloletou sťažovateľkou
namietaným uznesením krajského súdu a jej právami podľa čl. 3 ods. 1 a 2 a čl. 12 ods. 1
a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, keďže konajúci súd aplikoval relevantné právne predpisy
podľa ich obsahu a vykladal ich v súlade so všeobecnými právnymi princípmi. K tomu
ústavný súd poukazuje na právne názory vyslovené v predchádzajúcej časti odôvodnenia
k obsahu pojmu „najlepší záujem dieťaťa“ a poznamenáva, že vzhľadom na účasť kolízneho
opatrovníka v konaní zastupujúceho maloletú sťažovateľku nesignalizuje obsah napadnutého
uznesenia a konanie, ktoré mu predchádzalo, žiadnu možnosť porušenia označených práv
vyplývajúcich z označených ustanovení Dohovoru o právach dieťaťa.
V okolnostiach prípadu teda nemožno považovať napadnuté uznesenie za popierajúce
obsah čl. 3 ods. 1 a 2, ako aj čl. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa a z tohto dôvodu
za arbitrárne. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd dospel k svojim záverom logickým
a ústavne konformným výkladom relevantnej právnej úpravy nepopierajúcim jej účel
a zmysel. V rámci meritórneho prerokovania predmetnej sťažnosti tak pri predbežnom
prerokovaní nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť zistenia porušenia práv
sťažovateľky podľa označených článkov Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré by mohlo
dosahovať ústavnú relevanciu, a vzhľadom na uvedené okolnosti dospel k záveru o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti aj v tejto jej časti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2015