Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 516/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-71

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca), zo sudkyne

Jany Laššákovej a sudcu Petra Molnára predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

Stavebného bytového družstva Bratislava IV, Polianky 9, Bratislava, IČO 00 169 731,

zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Drvárom, Belinského 16, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. januára 2020 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 12. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť Stavebného bytového družstva Bratislava IV o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája

2020 doručená ústavná sťažnosť Stavebného bytového družstva Bratislava IV (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 30. januára 2020 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“)

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 12. apríla 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Z obšírnej, neprehľadnej i opakujúcej sa argumentácie v ústavnej sťažnosti

na 66 stranách a z jej príloh na 356 stranách je zrejmé, že sťažovateľ bol v danej veci

v procesnom postavení žalovaného na Okresnom súde Bratislava IV (ďalej len „okresný

súd“ alebo „súd prvej inštancie“). Žalobcom bolo Správcovské bratislavské družstvo,

Drobného 27, Bratislava (ďalej len „žalobca“ alebo „SBD“). V návrhu opisuje podrobne

skutkové a právne dôvody, pre ktoré podľa neho došlo k zjavnému porušeniu jeho

základných práv a slobôd. Nesúhlasí so závermi najvyššieho súdu v dovolacom konaní

a tiež krajského súdu v odvolacom konaní a tvrdí, že skutkový stav v rámci dokazovania

a hodnotenia dôkazov nebol náležite zistený.

3. Sťažovateľ poukazuje na to, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu i napadnutý

rozsudok krajského súdu nerešpektujú nesporné fakty vyplývajúce z listinných dôkazov

založených v súdnom spise, ktoré nevzali všeobecné súdy pri rozhodovaní do úvahy,

čím nepostupovali ústavne konformným spôsobom a arbitrárne. V podobných veciach

totožných sporových strán žalobcu alebo sťažovateľa ako strany žalovaného rozhodli iné

senáty najvyššieho súdu opačne v prospech sťažovateľa. Pre meritórne rozhodnutie vo veci

od počiatku stačilo kvalifikované, legálne posúdenie namietaného premlčania práva súdom

prvej inštancie.

4. Vo všetkých týchto súdnych konaniach na najvyššom súde súvisiacich

so skončením správy v bytových domoch v roku 2001 žiadny zákon neukladal končiacemu

správcovi tú povinnosť, ktorá bola zavedená až s účinnosťou od 1. júla 2004 zákonom

č. 367/2004 Z. z [(novelizáciou

Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“).

5. Právne relevantné je podľa sťažovateľa to, že v rozhodnom čase skončenia správy

správcom pre bytové domy v roku 2001 (teda pred 1. júlom 2004) v zákone o vlastníctve

bytov ani inom všeobecne záväznom právnom predpise nebola predmetom právnej úpravy

povinnosť končiaceho správcu previesť zostatok majetku vlastníkov bytov a nebytových

priestorov v príslušnom bytovom dome na účtoch v banke, na účet spoločenstva

(ak vzniklo) alebo nového správcu, ak tento na základe zmluvy o výkone správy namiesto

pôvodného správcu v dome začal vykonávať správu. SBD na základe mandátnej zmluvy

ako mandatár vykonávalo namiesto sťažovateľa majúceho status mandanta komplexne

správu v rozpore s § 6 a nasl. zákona o vlastníctve bytov ‒ podľa § 566 a nasl. Obchodného

zákonníka.

6. V roku 2004 došlo k masovému iniciovaniu súdnych konaní stranou žalobcov,

ktoré boli založené na rovnakých listinných dôkazoch, ktoré však podľa sťažovateľa

v tomto prípade neboli riadne preukázané. Okrem formálnych náležitostí (i) LV týkajúceho

sa príslušného bytového domu, ii) zmluvy o výkone správy s SBD ako novým správcom

a vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v príslušnom bytovom dome, potvrdení

o konečnom finančnom vyúčtovaní prostriedkov z fondu opráv ku dňu skončenia správy

bolo to predovšetkým uznanie dlhu, ktorý bol aj predmetom tohto konania.

7. Uznaný dlh nespĺňa v tomto prípade požiadavky ustanovené § 558 Občianskeho

zákonníka, pretože je neurčitým a nepreskúmateľným jednostranným právnym úkonom

v prospech SBD, aj keď bol vyhotovený , vtedajším predsedom

sťažovateľa konajúceho opakovane v kolízii interesov sťažovateľa a SBD, vždy v prospech

SBD.

8. Sťažovateľ opisuje podrobne priebeh konania na všeobecných súdoch

od roku 2010, kde cituje aj z rozhodnutí súdu prvej inštancie, odvolacieho a dovolacieho

súdu, s ktorými závermi a ich formuláciou nesúhlasí a vyslovuje na vec svoj právny názor.

Spochybňuje náležitosti a nezmyselný text podanej žaloby, ktorá ako celok je

nepreskúmateľná a kritizuje aj vykonanie dokazovania (prehliadanie predložených dôkazov)

a tiež neobjektívnu výpoveď svedkyne nekompetentnej na vyhotovenie konečného

vyúčtovania a nesúhlasí s neudržateľným názorom z produkcie konateľky pôvodnej

zástupkyne sporovej strany.

9. Namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa

v súvislosti s celkovou dĺžkou konania na súde prvej inštancie, jeho neefektívnym

a nehospodárnym konaním.

10. Najvyšší súd formálne v odôvodnení svojho uznesenia síce interpretoval § 220

ods. 2 (ďalej aj „“) perfektne, ale ustanovenie aplikoval

nesprávne a nedôsledne. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým sa

bez ďalšieho stotožnil s nedostatočným odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie,

navrhovateľ musí klasifikovať za neprípustné a v konečnom dôsledku aj arbitrárne,

svojvoľné, bez logického záveru, čím bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces

zo strany všeobecných súdov.

11. Z hľadiska ústavnoprávneho sťažovateľ namieta, že v dovolacom konaní najvyšší

súd neposúdil procesný postup najmä odvolacieho súdu spôsobom súladným s platnou

právnou úpravou v rozhodnom čase a v intenciách platnej právnej úpravy v Civilnom

sporovom poriadku, platnej v rozhodnom období a majúcej aj účinky podľa § 470 ods. 1

. Tiež namieta nerešpektovanie sporovou stranou,

ktorá nepreukázala ňou produkovaných neobjektívnych tvrdení o údajnej existencii

nebytových priestorov v dome, toto tvrdenie nepreukázala žiadnym dôkazom.

12. Do pozornosti ústavného súdu dáva sťažovateľ zistenia znaleckej organizácie

publikované na s. 10 napadnutého rozsudku krajského súdu a namieta extrémny nesúlad

právnych záverov všeobecného súdu s vykonaným dokazovaním skutkovými a právnymi

zisteniami.

13. Odvolací súd mal obligatórne nariadiť aj odvolacie pojednávanie, čo neurobil

napriek výslovnej písomnej požiadavke sťažovateľa, obdobne pochybil aj dovolací súd, keď

bez účasti sporových strán odmietli odvolanie a dovolanie procesným postupom, čím konali

v rozpore s regulujúcim dokazovanie. Týmto postupom došlo k odmietnutiu

spravodlivosti (denegatio iustitie) a porušeniu jeho základných práv zaručených čl. 48 ods. 2

a .

14. Nekompetentní autori uznania dlhu a

protiprávne konajúci v neprospech navrhovateľa nemali nielen kompetencie, ale konali

systematicky, kontinuálne a protiprávne zjavne v neprospech sťažovateľa, zištne v prospech

SBD po dobu viacerých rokov pred podaním žaloby, už len samotným založením SBD.

Tento fakt unikol pozornosti všeobecných súdov, prehliadali ho v dokazovaní a hodnotení

dôkazov, nevyvodili zo skutkových zistení náležité právne závery.

15. Zmätočnosť uznesenia najvyššieho súdu namieta navrhovateľ najmä vo vzťahu

k iným rozhodnutiam najvyššieho súdu, napr. sp. zn. , a tiež iným rozsudkom

krajského súdu sp. zn. , sp. zn. , ktoré rozhodli v prospech

neho, ktorých dôvody boli založené najmä na rešpektovaní sťažovateľovej úspešnej

námietky premlčania práva SBD v obdobných veciach a rešpektovaní § 558 Občianskeho

zákonníka ustanovujúceho esenciálne náležitosti uznania dlhu. Tvrdí, že napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu prehliadlo evidentné premlčania práva SBD v špeciálnej

dvojročnej, ako aj všeobecnej trojročnej lehote na premlčanie práva podľa § 100 a nasl.

, a jeho rozhodnutie tak spočíva na nesprávnom právnom posúdení

veci.

16.. Napadnuté uznesenie neobsahuje podľa sťažovateľa ani náležitosti uvedené

v , je tak nepreskúmateľné a okrem iného aj prejavom nerešpektovania

princípu nestrannosti všeobecných súdov, ktoré ho zjavne diskriminuje. Racionálne

predvídať i rozhodovaciu činnosť odvolacieho súdu v právne identických (analogických)

veciach totožných strán sporu pri viac-menej identickej dôkaznej situácií je tak nemožné.

To isté možno povedať aj vo vzťahu k napadnutému uznesenia najvyššieho súdu, ktoré je

nespravodlivé, zjavne nelegitímne a neústavné.

17. Z ústavnej sťažnosti ďalej vyplýva, že 7. novembra 2018 pod sp. zn.

283 EX 178/2019 súdny exekútor JUDr. Martin. H. vydal upovedomenie o začatí exekúcie

v prospech SBD ako oprávneného na základe rozsudku súdu prvej inštancie v spojení

s rozsudkom odvolacieho súdu (ako exekučným titulom), exekučné konanie je naďalej

vedené ‒ doteraz nie je skončené.

18. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje ústavnému súdu, aby nálezom

vyslovil, že jeho „základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

a “ napadnutým uznesením najvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom

krajského súdu porušené bolo. Súčasne požaduje, aby ústavný súd zrušil uvedené

rozhodnutia a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu. Súčasne sa

domáha aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 12 000 € a náhrady trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

19. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

20. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

21. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

22. Ústavný súd poznamenáva, že v obsahu základného práva na súdnu ochranu

podľa a jemu porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadných odlišností a je ich potrebné posudzovať

spoločne.

23. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9

neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

24. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

25. Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca

domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku

použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil.

Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty

strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých

dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá,

aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

26. Podľa ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie

v potrebnom rozsahu zopakuje sám. Podľa § 384 ods. 2 odvolací súd môže doplniť

dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd prvej

inštancie, hoci ich strana navrhla. Podľa § 384 ods. 3 odvolací súd môže doplniť

dokazovanie za podmienok uvedených v § 366. (4) Aj bez návrhu môže odvolací súd

vykonať dôkazy na zistenie, či sú splnené procesné podmienky.

26.1 Podľa ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh

určený čo sa týka dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval.

Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel

o jeho premlčaní.

III.

Predbežné prerokovanie návrhu a právne posúdenie veci ústavným súdom

27. Ústavný súd preskúmal sťažnostnú argumentáciu a dospel názoru, že ústavnú

sťažnosť je potrebné v celku odmietnuť [ a ].

III.A K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

28. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

(). Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto

súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú.

29. Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 12. apríla 2018 mohol

podať sťažovateľ dovolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd.

Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského

súdu sťažovateľ dovolanie podal, pričom uplatnil dovolací dôvod podľa .

Vadu zmätočnosti videl sťažovateľ v tom, že odvolací súd nenariadil pojednávanie vo veci

(hoci o to výslovne požiadal), vec napokon rozhodol v jeho neprítomnosti. Nesúhlasil

so závermi krajského súdu a tvrdil, že skutkový stav v rámci dokazovania a hodnotenia

dôkazov nebol náležite zistený. Napadnutý rozsudok krajského súdu nerešpektuje nesporné

fakty vyplývajúce z listinných dôkazov založených v súdnom spise, ktoré nevzal

pri rozhodovaní do úvahy. Tým odvolací súd postupoval a rozhodol arbitrárne.

30. Najvyšší súd po preskúmaní naplnenia uplatneného dovolacieho dôvodu

uznesením sp. zn. z 30. januára 2020 dovolanie odmietol ako procesne

neprípustné, hodnotiac, že právne závery, na ktorých svoje rozhodnutie založil odvolací súd,

nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Dospel k záveru, že nie je založený sťažovateľom tvrdený

dôvod prípustnosti dovolania podľa , a teda nedošlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces zmätočnosťou alebo arbitrárnosťou odôvodnenia rozsudku.

Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu, pritom argumentácia uplatnená v ústavnej sťažnosti je totožná

s argumentáciu uvedenou v dovolaní. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa pre nedostatok právomoci

ústavného súdu na jej prerokovanie.

III.B K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

31. Z vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

32. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru,

podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou,

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

33. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

34. Podľa názoru sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru malo dôjsť tým, že najvyšší súd sa náležite

nevysporiadal s jeho námietkami v podanom dovolaní (až na 39 stranách, pozn.), nevykonal

riadne dokazovanie a nenariadil na ten účel pojednávanie, a tiež tým, že napadnuté

rozhodnutie je arbitrárne, zmätočné a nepreskúmateľné.

35. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon ().

36. Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo

na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené

čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie

veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo byť

prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia a iné požiadavky

spravodlivého procesu ().

37. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , , ),

t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania

na spravodlivý proces (m. m. , ). Judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý

argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa

osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

38. Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Za súčasť označeného základného práva nemožno považovať aj povinnosť

súdu vykonať všetky dôkazy označené (resp. navrhnuté) účastníkom súdneho konania,

pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou

spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho

uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú (m. m. ). Právo na spravodlivý

proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)

skutkový stav a po použití relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu,

že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

39. Ústavný súd nie je skutkovým súdom, a preto nie je oprávnený preskúmavať

skutkové zistenia všeobecných súdov a spochybňovať výsledky záverov vyplývajúcich

z nimi vykonaných dôkazov, a to aj za predpokladu vzniku možnosti určitých faktických

pochybení v procese vykonávania a posudzovania dôkazov, pokiaľ tieto výsledky

hodnotenia dôkazov a posudzovania výsledkov procesu dokazovania zodpovedajú

pravidlám právnej a formálnej logiky, nie sú navzájom rozporuplné a vytvárajú celistvý

rámec ako podklad na rozhodnutie (m. m. ). Ústavný súd v tejto súvislosti

tiež pripomína, že jeho úlohou nie je pôsobiť ako tzv. štvrtá inštancia súdnictva

a poskytovať ochranu pred skutkovými a/alebo právnymi omylmi všeobecných súdov.

Výklad a aplikácia zákonov patrí do právomoci všeobecných súdov, a pokiaľ tento výklad

nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu do neho zasahovať.

40. Napokon ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je posudzovanie právnej

perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek

vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto

aspektov jeho „vylepšovanie“, ale posúdenie jeho ústavnej udržateľnosti

(m. m. , ).

41. Ústavný súd aj vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že odôvodnenie

rozhodnutí všeobecných súdov nemožno posudzovať izolovane (m. m. ,

, , ), pretože konanie pred nimi tvoria jeden

celok.

42. Na tomto mieste ústavný súd poznamenáva, že nevyhnutnosť nariadenia

pojednávania je vyjadrením zásady ústnosti a bezprostrednosti konania. Táto zásada nie je

však absolútna, preto nariadenie pojednávania nie je predpokladom, aby každému

rozhodnutiu súdu predchádzalo pojednávanie. Tak to je v prípade, ak nie je potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to nevyžaduje verejný záujem (§ 385 ods. 1

a contrário), resp. dovolací súd v zásade rozhodne o dovolaní bez pojednávania (

). Z už uvedeného teda vyplýva, že krajský súd nepotreboval nariadiť pojednávanie

na zopakovanie dokazovania, pretože považoval skutkový stav za riadne preukázaný

a uznanie dlhu bolo napokon v inom konaní vyhodnotené za platné, a najvyšší súd

nepovažoval za potrebné procesným dokazovaním na pojednávaní zistiť obsah dovolacích

dôvodov na uzavretie otázky ich dovolenosti, ktoré prima facie považoval za také,

ktoré nenaplňujú podmienky prípustnosti dovolania podľa .

43. Ústavný súd nezistil v časti ústavnej sťažnosti vo vzťahu k najvyššiemu súdu,

že by jeho napadnutým uznesením mohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru sťažovateľa.

44. V tejto súvislosti je potrebné najprv uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo

nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí

do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu.

45. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie

samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa

(m. m. ). Úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať.

46. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu na 20 stranách konštatuje, že právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené,

nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ústavne

akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade nie je založený

sťažovateľom tvrdený dôvod prípustnosti jeho dovolania podľa , a teda

že nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces zmätočnosťou alebo arbitrárnosťou

odôvodnenia rozsudku krajského súdu ako súdu odvolacieho, ktoré na rozdiel

od sťažovateľa ústavný súd považoval za zákonné a riadne odôvodnené. Bez toho, aby

podrobne citoval z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, napr. z bodov 47 až 70,

pretože jeho obsah sťažovateľ dobre pozná, konštatuje, že formulované námietky

sťažovateľa nie sú spôsobilé spochybniť ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu z hľadiska namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

47. Ústavnému súdu neprináleží nahrádzať právne názory najvyššieho súdu, a pokiaľ

závery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový stav nie sú

zjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné, ústavný súd

nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti dovolania

na základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu zasahovať.

48. Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa k inej rozhodovacej praxi všeobecných

súdov v obdobných veciach sťažovateľa, ústavný súd vzhľadom na svoje postavenie

v okolnostiach posudzovanej veci konštatuje, že nemá ambíciu tvoriť, resp. kreovať

zjednocujúci právny názor na danú problematiku, a tým aj ustáliť výklad noriem

jednoduchého práva. Právomoc poskytovať zjednocujúce stanoviská k výkladovým

rozdielom obsiahnutých v jednotlivých rozhodnutiach vyšších súdnych autorít patrí

najvyššiemu súdu prostredníctvom inštitútu dovolania z dôvodu podľa . Dovolací

súd sa k tejto námietke vyjadril jasne napr. v bode 68, keď uviedol: „Dovolací súd taktiež

poukazuje na to, že rozhodnutie, na ktoré odkazuje žalovaný v dovolaní,

sp. zn. . Najvyššieho súdu SR bolo rozhodnutie o dovolaní proti zmeňujúcemu

rozhodnutiu odvolacieho súdu, pri ktorom procesnom postupe dovolací súd sa riadil

odlišnými procesnými ustanoveniami vtedy platného procesného predpisu (§ 220, § 157

ods. 2 , viď ods. 26 rozhodnutia).“

49. Na základe prezentovaných záverov preto ústavný súd odmietol i túto časť

ústavnej sťažnosti podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

50. Keďže sťažovateľ sa ústavnej ochrany vo vzťahu k namietanému porušeniu

základného práva podľa (bod 9) nedomáhal v petite svojej ústavnej

sťažnosti (bod 18), spomenul to len v odôvodnení, ústavný súd sa jeho námietkami bližšie

nezaoberal, hoci je tiež nepochybne zrejmé, že súd prvej inštancie už nemohol v čase

podania ústavnej sťažnosti v roku 2020 spôsobovať sťažovateľovi žiadnu ujmu.

51. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v danej veci preto stratilo opodstatnenie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu