Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 97/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. februára 2014

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Správa služieb diplomatického zboru,

a. s., Palisády 31, Bratislava, zastúpenej JUDr. Ľubomírom Schweighoferom, advokátom,

Šafárikovo námestie 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu podľa , základného práva na

rovnosť účastníkov v konaní podľa a 3 a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 13. októbra 2011

a postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z

27. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Správa služieb diplomatického zboru, a. s.,

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. septembra 2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Správa služieb

diplomatického zboru, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -522 z 13. októbra 2011 (ďalej aj

„rozsudok krajského súdu“) a postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 27. júna 2013 (ďalej aj

„rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka bola účastníčkou súdneho konania vedeného Okresným súdom

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. na návrh M. K. a J. N.

(ďalej len „navrhovatelia“) vo veci určenia vlastníckeho práva k pozemku „parc. č...,

zastavané plochy a nádvoria, zapísanej na LV..., list vlastníctva vedený Správou katastra

pre hlavné mesto SR Bratislavu“ a k pozemku „parc. č..., zastavané plochy a nádvoria,

zapísanej na LV..., list vlastníctva vedený Správou katastra pre hlavné mesto SR

Bratislavu“. Okresný súd rozsudkom č. k. -345 z 23. februára 2006 (ďalej aj

„rozsudok okresného súdu“) podaný návrh v celom rozsahu zamietol. V odvolacom konaní

najskôr krajský súd rozsudkom č. k. -388 z 20. novembra 2008 rozsudok

okresného súdu potvrdil. Na základe podanej sťažnosti navrhovateľov však ústavný súd

nálezom č. k. -27 z 26. novembra 2009 vyslovil, že rozsudkom krajského

súdu z 20. novembra 2008 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. boli

porušené práva navrhovateľov zaručené a dohovoru, na

základe čoho ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k. -388 z 20.

novembra 2008 a vec vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní potom krajský súd vec

znovu prerokoval a rozhodol rozsudkom č. k. -522 z 13. októbra 2011, zmeniac

pritom rozsudok okresného súdu tak, že navrhovateľom do podielového spoluvlastníctva

určil jednu z dvoch parciel, ktorej určenia vlastníckeho práva sa navrhovatelia domáhali, t. j.

parcely č..., vo vzťahu k druhej parcele č... však rozsudok okresného súdu potvrdil. Najvyšší

súd dovolanie sťažovateľky v časti, v ktorej smeruje proti výroku rozsudku krajského súdu,

vo veci samej zamietol a vo zvyšnej časti ho odmietol.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti nesúhlasí s dôvodmi uvedenými v rozsudku

krajského súdu, pre ktoré zmenil rozsudok okresného súdu v jej neprospech a podľa ktorých

považuje krajský súd argumentáciu sťažovateľky k veci za „účelovú a zavádzajúcu“,

pričom však neuvádza, „akým spôsobom je argumentácia účelová a zavádzajúca“.

Namieta, že ak by navrhovatelia „riadne postupovali v konaní pred Obvodným súdom

Bratislava I, spis. zn. , súd by v konaní s určitosťou musel vyriešiť charakter

trvalého užívania nehnuteľnosti zo strany Maďarskej republiky vo vzťahu k zákonu

o mimosúdnych rehabilitáciách, a teda či je možné nehnuteľnosť vydať, ak je na liste

vlastníctva uvedená Maďarská republika ako trvalá užívateľka. V rámci tohto konania by

musela byť následne otvorená aj otázka vzniku právneho vzťahu Maďarskej republiky

k nehnuteľnosti, pričom sťažovateľ má za to, že by sa v konaní pred Obvodným súdom

Bratislava I, spis. zn. preukázalo, že držiteľom nehnuteľnosti nie je Maďarská

republika.“. Sťažovateľka ďalej odmieta záver krajského súdu, že lehota 3 mesiacov

uvedená v medzivládnej dohode s Maďarskou republikou sa nevzťahovala na zaplatenie

jednorázovej sumy 2 059 200 Kčs za trvalé užívanie, ale len na prenechanie nehnuteľnosti

Maďarskej republike, a keďže táto dohodnutá suma zaplatená nebola, sťažovateľka sa

„domnieva, že právo trvalého užívania na strane Maďarskej republiky nikdy nevzniklo...

Maďarská republika nemohla byť držiteľom a ani detentorom, keďže na jej strane

absentovala vôľa nehnuteľnosť vôbec užívať. V tejto súvislosti je treba spomenúť, že ani

samotná Maďarská republika sa nikdy nesprávala či už ako užívateľ alebo vlastník, nemala

záujem o vysporiadanie si svojich vzťahov ani o zaplatenie pôvodnej sumy 2.059.200,- Kčs,

ku ktorej sa zaviazala a neprejavila žiadnym právnym úkonom záujem tento pozemok či už

držať, užívať alebo vlastniť.“.

Poukazujúc na rozhodnutie Okresného úradu Bratislava I, katastrálneho odboru...

z 25. februára 1998, ktoré má podľa sťažovateľky konštatovať „neuhradenie odplaty za

zriadenie práva trvalého užívania k nehnuteľnosti a nevysporiadanie nájomného vzťahu

a zánik nájomného právneho vzťahu zo zákona“, ako aj na obsah § 135 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) sťažovateľka uvádza, že krajský súd „neprihliadal na

rozhodnutie príslušného správneho orgánu a ani sa s rozhodnutím správneho orgánu

nevysporiadal“. Nadväzne na to sťažovateľka uzatvára, že krajský súd „nevyhodnocuje

situáciu navrhovateľov podľa platného práva, ale z titulu ich pozície občanov vo vzťahu k

štátu“.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn.

z 27. júna 2013 odôvodnil svoje rozhodnutie zhovievavejším spôsobom vo vzťahu len

k jednej zo sporových strán (navrhovateľom). Spôsob, akým sa najvyšší súd vysporiadal

s otázkou použiteľnosti všeobecných občianskoprávnych predpisov a reštitučných

predpisov, je podľa sťažovateľky „nesprávne a v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov

konania“. Namieta pritom rozsudok najvyššieho súdu, v zmysle ktorého „napriek oprave

údajov v príslušnom katastri nehnuteľností, neskoršia zmena údajov vyznačených v katastri

nehnuteľností nemôže mať v okolnostiach daného prípadu negatívny dopad na právne

postavenie a procesno-právne možnosti navrhovateľov v tom zmysle, že by neprípustnou

bola ich vlastnícka žaloba v zmysle všeobecných občianskoprávnych predpisov“. Podľa

názoru sťažovateľky konajúce súdy „prejudiciálne na základe voľnej úvahy odpovedajú na

otázku, kto bol v čase podania návrhu na vydanie nehnuteľnosti povinnou osobou, pričom

tento problém mal byť právoplatne vyriešený v rámci súdneho konania vedeného Okresným

súdom Bratislava I, spis. zn. , nakoľko ak by sa v tomto konaní riadne

pokračovalo, otázka, právneho vzťahu Maďarskej republiky by bola v tomto konaní

zodpovedaná.

Chybu v rozhodnutí právneho zástupcu oprávnených osôb vziať svoj návrh na

vydanie nehnuteľnosti späť, oba súdy posúdili nakoniec v prospech oprávnených a umožnili

im po takmer 20 rokoch, aby na základe vlastníckej žaloby bez toho, aby boli povinní vrátiť

kúpnu cenu a náhradné byty, sa stali vlastníkmi pozemku, ktorý v minulosti dobrovoľne na

ich vlastnú žiadosť spolu s nehnuteľnosťou odpredali.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka formuluje argumenty k najvyšším súdom

posudzovanej otázke platnosti kúpnej zmluvy, na základe ktorej malo dôjsť k prevodu

sporných nehnuteľností. Nesúhlasí pritom s právnym záverom o neslobode vôle

navrhovateľov, pretože „v konaní bolo preukázané, že zo strany štátu a jej orgánov nebol

na navrhovateľov vyvíjaný nátlak a navrhovatelia neboli pri uzatváraní kúpnej zmluvy v

tiesni, čo sami potvrdili, ako je uvedené nižšie.

Nie je pravdivé ani tvrdenie NS SR, že všetci vlastníci nájomných domov boli zo

strany štátu nejakým spôsobom prenasledovaní. V čase, kedy sa rozhodovalo o sanácii

budovy, jej odkúpení a kedy aj k prevodu vlastníctva k nehnuteľnostiam došlo, bol už režim

ďaleko voľnejší v porovnaní s 50-tymi rokmi 20. storočia. Pokiaľ by sme porovnávali

podmienky vlastníkov nájomných domov v tom čase, zistili by sme, že nebolo do ich práv

výrazne zasahované, okrem prípadov podobných navrhovateľom, kedy havarijný stav

neudržiavanej nehnuteľnosti bol príčinou na to, aby štátne orgány z titulu svojich

právomocí a povinností zasiahli vo verejnom záujme.“.

Následne opisuje skutkové okolnosti prípadu, ktoré majú svedčiť o tom,

že navrhovatelia sa pri odpredaji svojej nehnuteľnosti nenachádzali v tiesni, ako aj o tom,

že v 80. rokoch minulého storočia boli navrhovatelia v konaní o vyvlastnení v konečnom

dôsledku úspešní, keďže odvolaniu proti rozhodnutiu Obvodného národného výboru,

odboru výstavby a územného plánovania č. výst... z 19. júla 1984 o vyvlastnení spornej

nehnuteľnosti bolo na odvolanie navrhovateľov Národným výborom hlavného mesta SSR

vyhovené. Sťažovateľka tvrdí, že „správny orgán, ktorý rozhodoval o odvolaní

navrhovateľov, chránil ich záujmy tým, že odvolaniu navrhovateľov vyhovel, pričom

dôsledne skonštatoval jednotlivé porušenia, ktorých sa dopustil prvostupňový správny

orgán. Bývalý národný výbor vo svojom rozhodnutí výslovne uvádza, že pre uvedený účel

nie je vyvlastnenie prípustné. Nie je preto vôbec zrejmé, z akého dôvodu či už Krajský súd v

Bratislave alebo Najvyšší súd SR vyhodnotil postup štátnych orgánov v tomto prípade ako

šikanózny či vytvárajúci nátlak alebo spôsobujúci tieseň.“. Súčasne poukazuje na žiadosť

jedného z navrhovateľov na kúpu nehnuteľnosti Mestskou správou komunikácií, čo malo byť

v konaní preukázané priamo na pojednávaní, a spochybňuje súdmi ustálený dôvod vrátenia

sumy 8 699 Kčs navrhovateľmi (t. j. že malo ísť o vrátenie preplatku za nehnuteľnosť).

Zároveň pripomína na uplatnený dôvod reštitučnej žaloby z roku 1992, ktorou sa

navrhovatelia domáhali navrátenia nehnuteľnosti podľa § 6 ods. 1 písm. i) zákona č.

o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o mimosúdnych rehabilitáciách“), v zmysle ktorého sa povinnosť vydať vec vzťahuje na tie

prípady, keď v rozhodnom období vec prešla na štát vyvlastnením za náhradu, pokiaľ vec

existuje a nikdy neslúžila účelu, na ktorý bola vyvlastnená, a dodáva, že ak by navrhovatelia

mali «dojem, že zmluvu neuzatvorili dobrovoľne, určite by si uplatnili svoj reštitučný nárok

v zmysle § 6 ods. 1 písm. g) zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, kde je uvedené, že

„povinnosť vydať vec sa vzťahuje na tie prípady, keď v rozhodnom období vec prešla na

štát na základe kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok“...

Ak v roku 1992 nepociťovali žiadnu krivdu a ani si ju neuplatňovali, hoci mohli, je

ťažko vysvetliteľné, že k tejto krivde dospeli až po desiatich rokoch, keď v roku 2002

po značne dlhej dobe zistili, že vlastne nekonali slobodne. Vyššie uvedené je teda

jednoznačným dôkazom, že navrhovateľom sa žiadna krivda nestala, nekonali v tiesni za

nápadne nevýhodných podmienok a pri predaji nebol porušený žiaden z vtedy platných a

účinných právnych predpisov...

Je nutné skonštatovať, že celý prevod vlastníckeho práva k predmetným

nehnuteľnostiam z navrhovateľov bol urobený v zmysle platného práva a nebol

navrhovateľmi spochybnený ani v reštitučnom konaní...

Okrem toho, že navrhovateľom bola vyplatená kúpna cena riadne vypočítaná

v zmysle znaleckého posudku, ktorý bol jednou z náležitostí znaleckého posudku v tom čase,

boli im pridelené aj dve bytové jednotky, ktoré v súčasnosti majú hodnotu približne

100.000,- EUR...

Krajský súd v Bratislave vytvoril a NS SR potvrdil protiprávny stav, keďže

u navrhovateľov preukázateľne vzniklo bezdôvodné obohatenie, a to jednak z titulu

poskytnutia náhradných bytových jednotiek a z titulu prijatia kúpnej ceny vo výške 68.758,-

Kčs zo strany navrhovateľov.».

Sťažovateľka uvádza, že konajúce súdy poskytli sťažovateľom vyššiu mieru právnej

ochrany na úkor relevantných právnych noriem, ktoré mali byť v prípade aplikované.

Taktiež spôsob, akým sa najvyšší súd „nevysporiadal so skutočnosťami uvedenými v tejto

ústavnej sťažnosti... kde sťažovateľ spochybnil tieseň alebo nátlak na navrhovateľov zo

strany štátnych orgánov, považuje sťažovateľ za ničím neodôvodnený záver súdu, ktorý

možno označiť za arbitrárny...

Vzhľadom na to, že sa NS SR s uvedenými skutočnosťami v žiadnom ohľade

nevysporiadal a iba všeobecne uvádzal príklady nátlaku zo strany štátu na súkromného

osoby, sťažovateľ považuje v tomto ohľade napadnuté rozhodnutie za prejav svojvôle súdu

pri rozhodovaní o veci.“.

K namietanému porušeniu základného práva zaručeného a 3

sťažovateľka uvádza, že pokiaľ najvyšší súd argumentuje nevyhnutnosťou byť v rámci

uplatňovania reštitučných nárokov zhovievavejším k forme a obsahu týchto nárokov,

otvorene tým zvýhodňuje navrhovateľov z dôvodu, že sú fyzickými osobami. Podľa

sťažovateľky vlastne svojím rozhodnutím krajský súd „ospravedlňuje konanie

navrhovateľov... ktorí sa v procese reštitúcie dopustili chyby, na úkor práv a oprávnených

záujmov sťažovateľa, čím neguje ústavne garantovanú rovnosť strán v konaní, pričom

Najvyšší súd SR si tento právny názor osvojil.

Sťažovateľ tiež zdôrazňuje, že je potrebné mať na pamäti tú skutočnosť, že

navrhovatelia boli aj v pôvodnom reštitučnom konaní riadne právne zastúpení, a tak

nemožno, na nich nahliadať iba ako na občanov bez právneho vzdelania, ktorí neboli

náležite o svojich právach poučení...

Tým, že Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR zvolili iný prístup k

navrhovateľom, umožnili im, aby napriek ich procesnému pochybeniu, resp. procesnému

pochybeniu ich právneho zástupcu pred dvadsiatimi rokmi, získali podielové

spoluvlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam bez toho, aby boli zaviazaní na vrátenie

kúpnej ceny a náhradných bytov.“.

V závere sťažnosti sťažovateľka tvrdí, že krajský súd sa neriadil právnym názorom

ústavného súdu, v rozpore so zásadou špeciality aplikuje všeobecné právne predpisy napriek

tomu, že sú k dispozícii špeciálne, a najvyšší súd tento postup svojím rozsudkom potvrdil

poskytujúc tým navrhovateľom vyššiu mieru právnej ochrany, a tak nepristupujúc

k obidvom účastníkom konania rovnocenne.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej takto

rozhodol:

„Základné právo spoločnosti Správa služieb diplomatickému zboru, a. s. na súdnu

a inú právnu ochranu garantované v článku 46 ods. 1 , právo na spravodlivý proces

podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru a právo na rovnosť účastníkov v konaní garantované

v článku 47 ods. 2 a 3 boli porušené postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, spis. zn. v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 13. 10. 2011, spis. zn. zn. -522.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. 06. 2013, spis. zn.

, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29. 07. 2013 a rozhodnutia, ktoré mu

predchádzali, sa zrušujú a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

2.1 K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom krajského súdu

Vzhľadom na to, že sťažovateľka petitom svojej sťažnosti namieta porušenie

označených základných práv postupom a rozsudkom najvyššieho súdu v spojení

s rozsudkom krajského súdu, sa ústavný súd zaoberal aj možnosťami ústavného prieskumu

rozsudku krajského súdu, najmä či ústavný súd má právomoc na jeho preskúmanie, a ak

áno, či sú splnené aj ostatné podmienky prípadného prijatia sťažnosti.

Pokiaľ ide o zmeňujúcu časť rozsudku krajského súdu, táto bola v zmysle prvého

bodu výrokovej časti rozsudku najvyššieho súdu predmetom dovolacieho prieskumu

realizovaným najvyšším súdom, ktorý dovolanie v tejto časti zamietol. Meritórne

preskúmanie tejto časti rozsudku krajského súdu by teda bolo v rozpore s princípom

subsidiarity vyplývajúcim z in fine, v zmysle ktorého môže ústavný

súd konať o namietanom porušení práv sťažovateľov, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd (v okolnostiach prípadu ide o najvyšší súd). Ústavný súd v tejto

súvislosti predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Vychádzajúc z opísaného princípu subsidiarity vyplývajúceho priamo

z bolo preto potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa

ods. 2 pre nedostatok právomoci (obdobne ,

, ).

Druhá časť výroku rozsudku krajského súdu potvrdzujúca zamietajúci výrok

rozsudku okresného súdu v časti o určení vlastníctva nehnuteľnosti parc. č..., zapísanej na

LV... v katastri nehnuteľností... predmetom dovolacieho prieskumu nebola; na strane 9

odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sa uvádza, že z obsahu dovolania sťažovateľky

„vyplýva, že ním napadla tak rozhodnutie vo veci samej – zmeňujúci výrok rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bolo určené vlastníctvo žalobcov (viď najmä úvodnú časť bodu

XV dovolania), ako aj výrok o náhrade trov konania (viď bod XIV. dovolania)“. Keďže ide

o tú časť výroku rozsudku krajského súdu, ktorým sa odvolaniu navrhovateľov proti

rozsudku okresného súdu nevyhovelo a svojím obsahom je v prospech sťažovateľky, je tento

záver dovolacieho súdu racionálny. Avšak vzhľadom na to, že sťažovateľka svojou

sťažnosťou napáda rozsudok krajského súdu len v spojitosti s rozsudkom najvyššieho súdu,

je dôvodný záver, že aj rozsudok krajského súdu sťažovateľka namieta len v rozsahu, v

akom bol napadnutý dovolaním. Aj keby sťažovateľka napádala svojou sťažnosťou

potvrdzujúcu časť výroku rozsudku krajského súdu, ústavný súd poznamenáva, že by ju

musel odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť, keďže touto časťou rozsudku, ktorý je svojím

obsahom v jej prospech, nemohla byť žiadnym spôsobom dotknutá na svojich právach.

Napokon, pokiaľ ide o tretiu časť výroku, ktorým krajský súd sťažovateľku zaviazal

na zaplatenie trov konania navrhovateľom, avšak ktorého dovolací prieskum najvyšší súd

z dôvodu neprípustnosti odmietol, ústavný súd zistil, že sťažovateľka k tejto časti rozsudku

krajského súdu v sťažnosti nepredkladá žiadne právne (ani ústavne relevantné) argumenty.

Ústavný súd konštatuje, že krajským súdom použitý výklad právnych noriem dopadajúcich

v danej veci na rozhodnutie o náhrade trov konania nevykazuje znaky arbitrárnosti, je

odôvodnený ústavne udržateľným spôsobom a ústavný súd nenachádza dostatok dôvodov na

svoj zásah do tohto výsledku rozhodovacej činnosti krajského súdu. Na základe uvedeného

ústavný súd považuje sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa a 3

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

a rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ( až ) a jeho

porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné

posudzovať spoločne a niet medzi nimi zásadných odlišností.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa je

potrebné vykladať vo väzbe na . Rovnosť účastníkov v občianskom

súdnom konaní všeobecný súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností

na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Všetci účastníci konania majú rovnaké

práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia alebo

diskriminácie niektorej z procesných strán (). Pod rovnakým postavením

účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý

proces. Požiadavka spravodlivého procesu obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu

v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať

možnosť podstatnej výhody voči protistrane (, ,

).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovnosti zbraní

vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju

záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, ako

v ktorej je jej odporca (Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45).

Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť

nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť sa so

všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie

súdu, a vyjadriť sa k nim (podľa citovaného rozsudku Komanický, § 46, pozri tiež

).

Sťažovateľka v prvom rade namieta, že najvyšší súd nesprávne pripustil možnosť

posudzovania prípadu podľa všeobecných občianskoprávnych predpisov, a nie podľa

reštitučných predpisov, ktoré mali byť podľa názoru sťažovateľky použité prednostne.

Nadväzne na to nesúhlasí s prejudiciálnym záverom najvyššieho súdu o tom, kto bol v čase

podania návrhu na vydanie nehnuteľností povinnou osobou, hoci táto otázka mala byť

právoplatne vyriešená v konaní o reštitučnom návrhu. Najvyšší súd pritom k daným

otázkam uviedol:

«Judikatúrou najvyššieho súdu je zastávaný názor, že reštitučné zákony sú voči

všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi špeciálnymi. Vychádza sa z toho, že pokiaľ

osobitný (reštitučný) zákon stanovuje určité predpoklady a postup pre uplatnenie nároku,

nemožno ten istý nárok uplatňovať podľa iného (všeobecného) predpisu, i keby tento

predpis stanovil niektoré podmienky alebo predpoklady uplatnenia nároku odchylne.

V zmysle zásady „lex specialis derodat lex generalis“ (zvláštny zákon má prednosť pred

všeobecným zákonom) sa musí špeciálna právna úpravy použiť vtedy, ak sú splnené

podmienky pre jej použitie. Naopak, ak nie sú splnené podmienky aplikácie zvláštnej

právnej úpravy, musí sa postupovať podľa všeobecnej úpravy (viď rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. ).

Lex specialis neruší platnosť a záväznosť lex generalis, len jeho primárnu aplikáciu

vylučuje dovtedy, než je zistené, že ustanovenia lex specialis na daný prípad nedopadajú a

preto ich nemožno uplatniť; aplikácia ustanovení lex generalis nastupuje preto za týchto

predpokladov až sekundárne (viď rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. )...

Pokiaľ ide o zmiernenie následkov majetkových krívd formou vydania veci, upravuje

podmienky a predpoklady založenia osobitného právneho vzťahu

(„reštitučného vzťahu“), ktorý vzniká medzi oprávnenou osobou (

Zb.) a povinnou osobou ( ) a obsahom ktorého sú ich vzájomné

práva a povinnosti pri vydaní veci v prípadoch uvedených v § 6 tohto zákona.

Reštitučné zákony upravujú vzťahy osôb označených v ňom ako osoby oprávnené a

povinné, ktoré sa týkajú právnych skutočností vzniknutých v rozhodnom období z presne

stanoveného právneho dôvodu; pre úspešné uplatnenie nároku oprávnenej osoby musia byť

kumulatívne splnené všetky tri uvedené predpoklady. Ak tieto predpoklady aplikácie

reštitučného zákona nie sú súčasne splnené, aplikácia lex specialis sa neuplatní (porovnaj

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ).

Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. uviedol, že takýto „reštitučný

vzťah“ nevzniká vtedy, ak neexistuje osoba, ktorá zodpovedá zákonnej definícii oprávnenej

osoby (t. j. prvý z predpokladov vzniku tohto vzťahu); v tom prípade neprichádza do úvahy

aplikácia osobitného reštitučného predpisu.

Obdobne o prípad, v ktorom nevzniká takýto „reštitučný právny vzťah“ ide vtedy,

keď vec neprešla na štát spôsobom, ktorý označuje za relevantný

„reštitučný dôvod“ (druhý z uvedených predpokladov).

Napokon, daný právny vzťah nevzniká tiež vtedy, keď toho, kto drží vec ku dňu

účinnosti tohto zákona, nemožno zaradiť do pojmu „povinná osoba“ (tretí predpoklad

vzniku „reštitučného právneho vzťahu“).

Povinnou osobou nie je ten, kto nevykazuje znaky, ktoré sú zadefinované priamo

zákonom. V zmysle povinnými osobami sú štát alebo

právnické osoby, ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona vec držia, s výnimkou a/ podnikov so

zahraničnou majetkovou účasťou a obchodných spoločností, ktorých spoločníkmi alebo

účastníkmi sú výhradne fyzické osoby (táto výnimka však neplatí, ak ide o veci nadobudnuté

od právnických osôb po 1. októbri 1990), b/ cudzích štátov.

Dovolací súd, nadväzujúc na právne úvahy, ku ktorým dospel v rozhodnutí sp. zn.

, pre účely preskúmavanej veci dodáva, že tak, ako

neumožňuje, aby sa vydania nehnuteľnosti domáhal ten, kto nie je oprávnenou osobou,

neumožňuje ani to, aby sa oprávnená osoba domáhala vydania nehnuteľnosti voči tomu, kto

nie je povinnou osobou. Z tohto dôvodu sa právna úprava vydania nehnuteľnosti podľa

nevzťahuje na právne vzťahy oprávnených osôb () a tých

subjektov, pri ktorých tento zákon výslovne uvádza, že nie sú povinnými osobami (vrátane

§ 4 ods. 1 písm. b/); v ich právnych vzťahoch preto ani nemožno uplatniť zásadu,

že špeciálny (reštitučný) zákon vylučuje použitie všeobecného zákona...

Pri úvahách súdu o tom, či možno aplikovať alebo či je jeho

aplikácia vylúčená - teda bez ohľadu na to, či tieto úvahy smerujú k zmierneniu krívd

postupom podľa tohto zákona, alebo naopak, k vylúčeniu tohto postupu - nesmie absentovať

zohľadnenie mimoriadnej povahy tohto reštitučného zákona. Prípadné legislatívne

nedôslednosti rôzneho druhu, ako aj nepredvídateľnosť v postupe rôznych štátnych orgánov

alebo osôb konajúcich za štát, nemožno vykladať v neprospech oprávnených osôb, ale vždy

vo vzťahu ku konkrétnej veci a s ohľadom na princípy demokratického právneho štátu.

Reštitučné nároky sú nárokmi mimoriadnymi, a to do tej miery, že je tu odôvodnený aj

mimoriadny postup súdov byť zhovievavejší k forme a obsahu uplatnenia týchto nárokov

(viď rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. )...

V danom prípade bola Maďarská republika (Veľvyslanectvo Maďarskej republiky v

ČSFR) počas prebiehajúceho reštitučného konania vedená v katastri nehnuteľností ako

trvalá užívateľka. Tento údaj bol v liste vlastníctva vyznačený po celú dobu plynutia lehôt, v

ktorých bolo možné uplatniť reštitučné nároky v zmysle Žalobcom

nemožno uprieť, že vyvinuli potrebnú mieru starostlivosti o obstaranie podkladov

potrebných pre posúdenie, kto „vec drží“ ku dňu účinnosti , a proti

komu majú podať „reštitučnú“ žalobu. Nemožno im ani vytýkať, že sa spoliehali na

správnosť zápisu údajov v katastri nehnuteľností. Neskoršia zmena údajov vyznačených v

katastri nehnuteľností nemôže mať v okolnostiach daného prípadu negatívny dopad na

právne postavenie a procesno-právne možnosti žalobcov vtom zmysle, že by neprípustnou

bola ich vlastnícka žaloba. Treba mať na zreteli, že žalobcovia sa pôvodne svojich nárokov

domáhali v reštitučnom konaní, takže ich zámerom zjavne nebolo obchádzať zmysel a účel

reštitučného zákonodarstva. V neskoršom občianskom súdnom konaní o ich vlastníckej

žalobe bolo legitímne ich očakávame, že nimi zvolený postup zodpovedá zákonu, lebo v čase

jej podania aj niektoré rozhodnutia najvyššieho súdu v týchto prípadoch pripúšťali možnosť

domáhať sa určenia vlastníctva (viď napríklad rozhodnutie sp. zn. ).

Z týchto dôvodov dovolací súd uzatvára, že obsah spisu umožňoval odvolaciemu

súdu prijať záver, že žalobcovia sa v danom prípade mohli domáhať ochrany svojich práv

vlastníckou žalobou.»

Citované právne závery týkajúce sa otázky, či na daný prípad bolo možné aplikovať

len reštitučné právne predpisy, alebo aj všeobecné občianskoprávne predpisy, sú podľa

názoru ústavného súdu dostatočne odôvodnené a ústavne udržateľné.

Ústavný súd predovšetkým poukazuje na účel celého reštitučného zákonodarstva

vrátane zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, ktorým je zmierniť následky niektorých

majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v období rokov 1948 až 1989, spočívajúcich

v porušovaní všeobecne uznávaných základných práv zo strany štátu v označenom období.

Zmyslom reštitučného zákonodarstva vo všeobecnosti bolo uľahčiť oprávneným osobám

dosiahnutie ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností v (nepochybne častých)

prípadoch, keď štát zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody nedbal ani na platné právo.

Jeho účelom však nebolo znemožniť navrátenie tohto vlastníctva oprávneným osobám, ale

dosiahnutie takého právneho stavu usporiadania majetkových práv k týmto

nehnuteľnostiam, aký by nepochybne existoval, ak by do neho nezasiahlo obdobie

neslobody, ktorého následky mali byť označeným zákonom zmiernené. Zmyslom

reštitučného zákonodarstva teda nemohlo byť stanovenie zákazu dosiahnutia revízie krokov

štátu (štátnych organizácií) urobených v rozhodnom období márnym uplynutím lehoty

uplatnenia reštitučného nároku, tak ako to vyplýva z argumentácie sťažovateľky (obdobne

, , , , ).

Zásadný dôvod, pre ktorý sa najvyšší súd v danej veci priklonil k záveru

o prípustnosti aplikácie všeobecných predpisov občianskeho práva vychádza zo skutočnosti,

že v čase možného uplatnenia reštitučného nároku navrhovatelia na základe zapísaného

stavu v katastri nehnuteľností dôvodne považovali za povinnú osobu cudzí štát, v dôsledku

čoho vzali pôvodne podanú reštitučnú žalobu späť. Ústavný súd tento dôvod hodnotí ako

ústavne akceptovateľný, zohľadňujúci aj judikatúrne ustálené názory ústavného súdu na

posudzovanú otázku.

Uvedený záver najvyššieho súdu rešpektuje aj obsah nálezu ústavného súdu č. k.

-27 z 26. novembra 2009 vydaného v konaní o sťažnosti proti rozsudku

krajského súdu sp. zn. z 20. novembra 2008, ktorým bolo vo veci pôvodne

rozhodnuté, keďže uvedeným nálezom bol krajský súd len zaviazaný zaoberať sa otázkou

aplikovateľnosti reštitučných predpisov a svoj záver ústavne konformným spôsobom

odôvodniť, čo sa v danom prípade aj naplnilo. Podľa názoru ústavného súdu neobstojí ani

námietka sťažovateľky, že len v konaní o reštitučnom nároku, na ktoré bol príslušný bývalý

Obvodný súd Bratislava I, mohla byť „relevantným spôsobom príslušnou autoritou“

rozhodnutá otázka vzťahu Maďarskej republiky k spornej nehnuteľnosti, pretože uvedená

otázka druhovo nepatrí medzi niektorý z prípadov vymenovaných v ,

ktoré by konajúci súd nemohol riešiť ako otázku predbežnú.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej namieta, že najvyšší súd nesprávne uzavrel aj

prejudiciálnu otázku neplatnosti kúpnej zmluvy k spornej nehnuteľnosti, ktorá bola pre

konečné právne posúdenie žaloby o určenie vlastníckeho práva najpodstatnejšia.

V okolnostiach prípadu bolo potom najdôležitejším posúdenie slobody vôle navrhovateľov

pri uzatváraní namietaného právneho úkonu, k čomu najvyšší súd uviedol tieto všeobecné

úvahy:

«O právny úkon slobodný nejde v prípade priameho fyzického donútenia, pri ktorom

je vôľa konajúceho nahradená vôľou donucujúceho subjektu.

Neslobodný je tiež právny úkon, pri ktorom vôľu prejavujúci subjekt konal pod

vplyvom bezprávnej vyhrážky. Bezprávna vyhrážka je okolnosť takého druhu a intenzity,

ktorá pôsobí na konajúceho tak, že pod jej vplyvom sú v ňom vyvolané obavy alebo strach,

ktoré ho následne vedú k urobeniu právneho úkonu, ktorý by inak neurobil. Vyhrážka musí

byť bezprávna (právom nepodložená). O bezprávnu vyhrážku ide jednak vtedy, keď sa ňou

vynucuje niečo, čo nie je dovolené ňou vynucovať, jednak vtedy, keď sama táto okolnosť

(vyhrážka) je dôvodná, avšak jej prostredníctvom sa vynucuje niečo, na čo vyhrážka nesmie

byť zneužitá. Bezprávna vyhrážka nemusí spočívať len vo výslovnom (ústnom alebo

písomnom) prejave vyhrážajúceho sa; o bezprávnu vyhrážku môže ísť tiež pri protiprávnom

faktickom konaní, ktoré má znaky psychického donucovacieho prostriedku prelamujúceho

vôľu donucovaného a nútiaceho ho urobiť úkon, ktorý si neželá. Donucovaná osoba potom

uzavrie zmluvu podľa pokynov stanovených budúcim spoluúčastníkom zmluvy, ktorú by -

nebyť dôvodného strachu o svoju osobu, prípadne o svoje záujmy - za normálnych okolností

neuzavrela. Medzi bezprávnou vyhrážkou a urobením právneho úkonu musí byť vzťah

príčiny a následku.

Na slobodu vôle konajúceho môže pôsobiť tiež tieseň - stav, v ktorom sa nachádza

konajúci a ktorý na neho pôsobí takým spôsobom, že obmedzuje jeho slobodu

rozhodovania, v dôsledku čoho urobí právny úkon, ktorý by inak neurobil.

Podľa názoru dovolacieho súdu išlo v preskúmavanej veci o prípad, v ktorom na

vôľu predávajúcich pôsobila bezprávna vyhrážka, pričom ale nezanedbateľný vplyv na jej

vznik a intenzitu mala tiež tiesnivá situácia, v ktorej sa v rokoch 1948 až 1989 nachádzali

vlastníci nájomných domov. I keď tieseň sama nezakladá neplatnosť právneho úkonu

konajúceho (viď ), môže byť v určitom prípade pridružujúcou

sa okolnosťou alebo jedným z viacerých spolupôsobiacich faktorov, ktoré ako celok vedú k

tomu, že vôľa konajúceho prejavená v zmluve je neslobodná (až) tak, že to zakladá

absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu. Pokiaľ totiž tiesnivý stav pôsobí na určitú

osobu intenzívne po dlhú dobu, je vôľu konajúceho schopná „zlomiť“ aj taká okolnosť,

ktorá by inak sama o sebe prípadne ani nemala (až) také dopady, aké má bezprávna

vyhrážka, popri ktorej sa nevyskytuje tieseň. Na vôľu toho, kto koná v takomto stave, pôsobí

intenzívnejšie každá bezprávna vyhrážka.»

Potom, ako najvyšší súd poukázal na právne riešenia obdobných otázok v skoršej

judikatúre najvyššieho súdu, napríklad na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

alebo rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. , k týmto úvahám

ďalej uviedol, že vlastníci nájomných domov boli v dobe neslobody fakticky a právne

v submisívnom postavení voči vrchnostenskému štátu a jeho orgánom či organizáciám,

čo «výrazne limitovalo nielen ich schopnosť, ale aj možnosť vzdorovať zámerom a cieľom

sledovaným štátom, viesť s ním prípadný spor a v širších spoločenských a politických

súvislostiach sa brániť jeho tlaku.

Úkony súkromných vlastníkov nájomných domov boli robené v obmedzujúcich

hraniciach vytvorených vtedajším nedemokratickým právnym poriadkom, ktorý nielenže

nevytváral dostatočné možnosti ochrany ich vlastníctva, ale dokonca ani neskrýval

ideologický zámer totalitného štátu zlikvidovať toto „socializmu cudzie“ vlastníctvo ako

ekonomickú bázu triedneho nepriateľa. V dôvodovej správe k

v znení účinnom v čase uzavretia kúpnej zmluvy sa otvorene uvádza, že opatrenia

národných výborov „vytvárajú hospodárske a právne predpoklady pre postupný prechod

tohto domového majetku do štátneho socialistického vlastníctva“.

Právny poriadok v rokoch 1948 až 1989 nedovoľoval súkromným vlastníkom

nájomných domov rozhodovať o nájme bytov, ktoré sa v nich nachádzali; k bytom mali

prideľovacie práva národné výbory (viď § 493 ods. 1 a § 153 až 189 Občianskeho

zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia kúpnej zmluvy) a ich vlastníci boli povinní

odvádzať nájomné na viazaný účet v štátnej sporiteľni (viď vyhlášku č. 2/1953 Ú. v.).

Peniaze ukladané na osobitnom účte boli účelovo viazané a najmenej 30 % z nich musel

vlastník venovať na úhradu nákladov na opravy budovy. Popieranie podstaty nájomného

vzťahu, ktorý v právnom štáte spočíva na princípe dobrovoľnosti, dohody a ekvivalentnosti

vzájomných plnení, znemožňovalo vlastníkom nájomných domov riadnu starostlivosť o

nájomné domy a byty v nich. Faktické príjmy vlastníkov bytových domov z nájmu bytov

(„voľné“ príjmy, s ktorými mohli fakticky nakladať) vtedajší štát cielene limitoval tak, aby

nestačili ani na bežnú údržbu domov. Zámerom bolo dosiahnuť stav, v ktorom by

nedostatok finančných prostriedkov použiteľných na údržbu takýchto domov viedol k ich

chátraniu, a ktorý by následne bol donucujúcou pohnútkou k tomu, aby vlastník

nachádzajúci sa vo finančnej núdzi previedol dom na štát, alebo aby štát mocensky svojimi

orgánmi administratívne zasiahol proti vlastníkovi z titulu, že zanedbáva starostlivosť o

predmet svojho vlastníctva (viď bližšie a o opatreniach

týkajúcich sa niektorého súkromného domového majetku). Takto, ekonomicky a právne

navodený stav znemožňoval vlastníkom nájomných domov reálny výkon vlastníckych práv a

objektívne vytváral možnosť mocenského zásahu štátu do vlastníckych práv.»

Nadväzne na to vo vzťahu k posudzovanej otázke vyhodnotil najvyšší súd podstatné

skutkové okolnosti prípadu takto:

«Najvyšší súd už vyššie uviedol, že v rozhodnom období sa štát netajil zámerom

dosiahnuť postupne prechod súkromného vlastníctva nájomných domov do štátneho

socialistického vlastníctva; štát dokonca tento zámer aj navonok (legislatívne) deklaroval.

Obsah spisu nesvedčí o tom, že by štát tento zámer nemal v prípade žalobcov. Otázku, či

konkrétne kroky štátu voči žalobcom mali v rozhodnom období znaky dovolených opatrení

obsahujúcich len prípustné formy presviedčania a istého nátlaku alebo či mali znaky (až)

právne neprípustného psychického donútenia (bezprávnej vyhrážky), posudzoval dovolací

súd v kontexte celého vtedajšieho právneho poriadku. V preskúmavanej veci išlo najmä o

posúdenie, či konanie štátu nenieslo hrozbu niečím, čo štát vôbec nebol oprávnený

vyžadovať, prípadne či jeho konanie mohlo obstáť z pohľadu legitimity cieľa. Dovolací súd

mal v rámci tohto posudzovania na zreteli nielen to, že „po zmene politického režimu zo

socialistického na demokratický... je legitímne aplikovať 'staré právo' takými

interpretačnými a aplikačnými postupmi, ktoré sú vlastné novému demokratickému

politickému režimu...“, ale tiež to, že „... demokratické štáty môžu dovoliť svojim

inštitúciám aplikovať právo, ktoré má svoj pôvod v preddemokratickom režime, len

spôsobom, ktorý je vlastný demokratickému politickému režimu“ (viď nález ústavného súdu

zo 7. februára 2013 sp. zn. ).

V inej právnej veci už najvyšší súd uviedol, že sama hrozba vyvlastnením

nepredstavuje bezprávnu vyhrážku (viď jeho rozhodnutie sp. zn. ). Avšak

hrozba vyvlastnením, ktoré je uskutočnené napriek tomu, že nemá oporu v zákone a prieči

sa jeho ustanoveniam (ako to bolo v preskúmavanej veci), má predsa len na psychiku a

následne aj vôľu vyvlastňovaného iné dopady, než hrozba legálne vykonaným vyvlastnením.

Negatívny dopad takejto hrozby je bezpochyby umocnený vtedy, ak nezostane len pri

„hrozbe“ vyvlastnením, ale dôjde aj k štádiu prvotnej realizácie vyvlastnenia

prvostupňovým vyvlastňovacím orgánom - zvlášť v situácii, v ktorej vyvlastňovanému

subjektu musí byť zrejmé, že nezrealizovaným vyvlastnením v nedemokratickom právnom

prostredí, ktoré je ideovo nasmerované na postupnú likvidáciu súkromného vlastníctva

nájomných domov, nekončia pokusy získať predmet vyvlastnenia a že štát zvolí ďalšie

riešenie ako získať vec, ktorá je predmetom jeho záujmu.

So žalobcami bolo niekoľkokrát rokované a zámer asanovať ich nehnuteľnosť im bol

prezentovaný ako nezvratný proces. Existencia tohto zámeru nebola medzi účastníkmi

konania sporná. Definitívnosť zámeru asanácie vyplýva z „Technickej správy

k dokumentácii existujúceho stavu budovy na...“, ponuky MSK z 18. februára 1981

adresovanej žalobcom, výzvy ONV zo 7. júna 1983, ako aj cenovej ponuky MSK z 28. marca

1984. Dňa 12. júla 1983 bola rozhodnutím NVMB č... udelená výnimka na demoláciu

objektu. V zmysle prvostupňového vyvlastňovacieho rozhodnutia tvoril dom akútnu bodovú

závadu, pre ktorú bola „udelená výnimka na demoláciu objektu“. V rozhodnutí

druhostupňového vyvlastňovacieho orgánu sa uvádza, že „vyvlastniteľ okrem demolácie

objektu a zabezpečovacích prác nesmie nič podnikať“. Dňa 18. júna 1985 sa v objekte

uskutočnilo „miestne zisťovanie“, pri ktorom boli konštatované viaceré stavebné

nedostatky. ONV rozhodnutím z 20. júna 1985 č... (ďalej len „rozhodnutie ONV o statickom

posudku“) žalobcom uložil povinnosť predložiť v lehote 60 dní statický posudok na

porušené zvislé a vodorovné konštrukcie ich domu s tým, že náklady spojené s

vypracovaním posudku znášajú spoluvlastníci objektu a ak nariadené opatrenia

nevykonajú, bude stavebný úrad postupovať v zmysle o

územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení v čase vydania

uvedeného rozhodnutia (ďalej len „“). Odvolanie, ktoré proti tomuto

rozhodnutiu podali žalobcovia, zamietol NVMB rozhodnutím z 29. októbra 1985 č... (ďalej

len „rozhodnutie NVMB o statickom posudku“), v ktorom medziiným uviedol, že výsledky

miestneho zisťovania z 18. júna 1985 sú nepostačujúce pre dôsledné a objektívne posúdenie

otázky, aké opatrenia v zmysle až 88 by sa mali urobiť).

V bezprostrednej väzbe na vecné a časové súvislosti týchto okolností bol objekt napokon

kúpnou zmluvou z 2. decembra 1985 prevedený do vlastníctva štátu.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu, ktorý vyvodzuje z časovej postupnosti

právne významných skutočností uvedených v predchádzajúcom odseku, skutočným cieľom

štátu, ku ktorému smerovali všetky vyššie uvedené kroky jeho orgánov, bolo prekonať odpor

vlastníkov nájomného domu a získať jeho vlastníctvo. Vôľa žalobcov prejavená v kúpnej

zmluve nebola slobodná. V situácii, v ktorej sa vtedy nachádzali (najvyšší súd ju už vyššie

označil za tiesnivú...), im hrozili pre nich podstatné finančné výdavky (či už ako

„dobrovoľné“ - nimi priamo vynaložené alebo ako „vynútené“ ukladaním pokút, prípadne

uhradené najskôr štátom a potom od nich následne vymáhané za statický posudok vo výške

minimálne 10 000 Kčs, teda zhruba šestiny im dovtedy ponúkanej kúpnej ceny.

Na podklade obsahu spisu dospel dovolací súd k záveru, že pokiaľ aj prípadne

jednotlivé kroky štátu v čase pred vyvlastnením objektu žalobcov a bezprostredne po ňom

možno posudzovať iba ako prípustný nátlak, takto nie je možné kvalifikovať celkové konanie

štátu, ktoré bolo zavŕšené uložením povinnosti obstarať statický posudok.

Keďže predmetný nájomný dom bol definitívne určený na asanáciu a dokonca už

v roku 1983 bolo rozhodnuté o prípustnosti jeho demolácie, je na mieste otázka, prečo

vôbec bolo potrebné obstarať statický posudok. Pokiaľ bol dom v čase jeho predaja

(december 1985) určený na demoláciu, od žalobcov vyžadovaný statický posudok bol za

daného stavu nadbytočný. V požiadavke adresovanej žalobcom, aby tento posudok

predložili stavebnému úradu, treba za týchto okolností vidieť iba ďalší krok štátu, ktorý ich

mal viesť k prevodu vlastníctva domu.

ONV sa v rozhodnutí o statickom posudku odvolal na

a vlastníkom nájomného domu nariadil, aby do 60 dní „vykonali tieto opatrenia: predložili

stavebnému úradu statický posudok na porušené zvislé a vodorovné konštrukcie obytného

domu...“. Uvedené ustanovenie umožňovalo stavebnému úradu, aby vlastníkovi, ktorý

neudržiava svoju stavbu „v dobrom stave“, uložil povinnosť postarať sa o nápravu (teda

opravami alebo údržbovými prácami vykonanými na stavbe opätovne dosiahnuť „dobrý

stav“ stavby); z uvedeného ustanovenia ale nevyplývalo oprávnenie stavebného úradu

uložiť vlastníkovi stavby povinnosť predložiť stavebnému úradu statický posudok, na

podklade ktorého by stavebný úrad mohol posúdiť, či stavba je alebo nie je „v dobrom

stave“, prípadne v akom smere či rozsahu nie je „v dobrom stave“. Uvedené ustanovenie

teda neumožňovalo uložiť žalobcom povinnosť, ktorá im bola uložená.

NVMB v rozhodnutí o statickom posudku poukázal aj na § 31 ods. 1 veta druhá, § 32

ods. 1 a 2 posledná veta, až 4 a o správnom konaní

(správny poriadok) v znení v čase vydania tohto rozhodnutia (ďalej len „

Zb.“). Tieto ustanovenia neumožňovali stavebnému úradu žiadať od účastníka konania, aby

predložil listinu, ktorú nemá. Ustanovenie predpokladalo, že ak

je pre odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie potrebný znalecký

posudok, správny orgán (sám) ustanoví znalca, pričom trovy konania, ktoré vznikli

správnemu orgánu, znáša tento orgán; len za určitých okolností bol účastník povinný (až

spätne) nahradiť trovy vzniknuté správnemu orgánu alebo ostatným účastníkom konania

( ). Pokiaľ teda bola napriek tomu žalobcom uložená

povinnosť obstarať statický posudok a bolo im dokonca pohrozené ukladaním pokút

v prípade, že nebudú nerešpektovať túto povinnosť ( ), treba

konanie štátu vo vyššie uvedenom kontexte kvalifikovať ako hrozbu niečím, čím sa hroziť

nesmelo.

Konanie štátu zavŕšené v danom prípade uložením takejto povinnosti v čase a mieste

jej uloženia a v situácii, v ktorej sa vtedy žalobcovia nachádzali, je pri aplikačnom postupe

vlastnom demokratickému politickému režimu () potrebné považovať

za konanie, ktoré z pohľadu legitimity cieľa neobstojí, lebo jeho skutočným zámerom bolo

pozbaviť žalobcov ich vlastníctva...

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru o správnosti právneho názoru

odvolacieho súdu, že vôľa žalobcov pri uzatváraní kúpnej zmluvy nebola slobodná. Na tom

nič nemení to, že žalobcovia „uznali dôvodnosť asanácie“, ale ani to, že žalobca 1/ sám

inicioval stretnutie s vtedajším riaditeľom MSK - tak totiž koná aj ten, vôľa koho bola

prelomená vôľou iného a už mu ide len o to, aby bol čo najskôr ukončený stav, ktorý na jeho

psychiku pôsobí nepriaznivo.

Keďže v kúpnej zmluve prejavená vôľa žalobcov bola formovaná pod vplyvom

bezprávnej vyhrážky, čo už samo o sebe zakladá absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy,

nebolo v dovolacom konaní potrebné zaoberať sa nielen ďalšími skutočnosťami, z ktorých

žalobcovia vyvodzovali neplatnosť tohto právneho úkonu, ale ani ďalšími dôvodmi,

z ktorých žalovaná vyvodzovala opodstatnenosť jej dovolania.

Vzhľadom na to, že neplatný právny úkon nemá účinky platného právneho úkonu,

nedošlo na podklade kúpnej zmluvy k prevodu vlastníctva, v dôsledku čoho treba žalobcov v

skutkovom a právnom rámci, ktorý vyplýva z obsahu spisu, považovať za spoluvlastníkov

parcely č...»

Ústavný súd v prvom rade zdôrazňuje, že jeho úlohou pri rozhodovaní o sťažnostiach

podľa nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného

rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich

zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov a z týchto aspektov jeho

„vylepšovanie“ (), ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti

a udržateľnosti. Ústavný súd nie je ani opravným súdom právnych názorov všeobecných

súdov. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je

opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného súdu by

mohol nahradiť napadnutý právny názor všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (mutatis mutandis ).

Z obsahu uvedených častí napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd svoj

právny záver o nedostatku slobody vôle navrhovateľov pri uzatváraní kúpnej zmluvy,

ktorou malo dôjsť k prevodu predmetnej nehnuteľnosti, obšírne odôvodnil. Zo vzájomnej

súvislosti jednotlivých úkonov účastníkov namietanej kúpnej zmluvy, ako aj štátnych

orgánov, s prihliadnutím na ich chronologickú postupnosť a opierajúc sa o širšie politicko-

spoločenské súvislosti charakterizujúce obdobie neslobody, v ktorom k posudzovanému

právnemu úkonu došlo, najvyšší súd logickým spôsobom vyvodil tiesnivú situáciu

pôsobiacu na rozhodnutie navrhovateľov privoliť k uzatvoreniu platnosťou posudzovanej

kúpnej zmluvy. Najvyšším súdom zvolený výklad aplikovaných právnych predpisov pritom

zodpovedá ústavnoprávnym aspektom, ku ktorým sa svojou rozhodovacou činnosťou hlási

aj ústavný súd a v tomto smere výstižne poukazuje na právne názory formulované v náleze

ústavného súdu sp. zn. zo 7. februára 2013.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľky o tom, že najvyšší súd (ani krajský súd)

sa k niektorým okolnostiam prípadu nevyjadril (napríklad, že dôvody určovacej žaloby

sa nezhodujú s dôvodmi uplatnenými v reštitučnom návrhu) alebo že sa s niektorými

námietkami sťažovateľky nevysporiadal (napríklad spochybňujúcim preukázanie vrátenia

časti kúpnej ceny v sume 8 699 Kčs), ústavný súd pripomína, že základné právo na súdnu

ochranu, ako aj právo na spravodlivé prejednanie záležitosti nevyžadujú, aby odôvodnenie

súdneho rozhodnutia nevyhnutne muselo odpovedať na všetky otázky a zachádzať

do všetkých detailov sporu, postačuje len odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k tým

otázkam, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia.

Okolnosti prevažne skutkového charakteru, ktorým sa sťažovateľka vo svojej

sťažnosti podrobne venuje s cieľom zvrátiť pre ňu nepriaznivé právne posúdenie veci, však

neodôvodňujú záver o tom, že by sa najvyšší súd dopustil takých zjavných omylov

v právnom posúdení prípadu, ktoré by mohli viesť k záveru ústavného súdu o arbitrárnosti

a odporovali by právnym záverom prijatým vo veci najvyšším súdom. Uvedené platí aj

v prípade, keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľky uberala iným

smerom ako právny názor najvyššieho súdu (a rovnako tak aj krajského súdu), ktorý síce

rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľka nesúhlasí, ale rozhodnutie dostatočne odôvodnil

na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je

oprávnený a ani povinný nahrádzať. K tomu ústavný súd obdobne poznamenáva, že ak sa

konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť

sama osebe nie je právnym základom pre namietanie porušenia základného práva (napr.

).

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie

a aplikácie relevantných právnych noriem s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Aplikujúc východiská svojej konštantnej

judikatúry na napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že v spojení

s rozsudkom krajského súdu je dostatočne odôvodnené a nevykazuje znaky arbitrárnosti.

Samotný výklad príslušných ustanovení relevantných právnych predpisov (v konkrétnom

prípade najmä v znení neskorších

predpisov) patrí do výlučnej právomoci všeobecných súdov, pričom ich aplikácia bola

najvyšším súdom odôvodnená ústavne udržateľným spôsobom. Ústavný súd ani nezistil

existenciu skutočností svedčiacich o tom, že by napadnuté uznesenie bolo možné považovať

za popierajúce zmysel práva na súdnu ochranu, pretože najvyšší súd právne závery,

ku ktorým dospel, zrozumiteľne vysvetlil.

Aj keď sťažovateľka napáda rozsudok najvyššieho súdu v celosti, z obsahu sťažnosti

nevyplýva žiadna argumentácia k rozhodnutiu najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania

proti výroku rozsudku krajského súdu o trovách konania. S prihliadnutím na to sa ústavný

súd obmedzuje na konštatovanie, že v záveroch najvyššieho súdu o vylúčení prípustnosti

dovolania proti výroku o trovách konania nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné

považovať napadnutý rozsudok za arbitrárny, resp. ústavne neakceptovateľný.

S porušením základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 dohovoru sťažovateľka spája aj porušenie základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní. Toto právo je garantované , nie však , ktorý

sťažovateľka v súvislosti s týmto základným právom taktiež označuje.

Článkom 47 ods. 2 je zaručené právo na právnu pomoc (resp. právo

na tlmočníka) v konaní pred štátnymi orgánmi (vrátane súdov). Vzhľadom na obsah

sťažnosti, v ktorej sťažovateľka netvrdí a ani neargumentuje, že by jej v namietanom

súdnom konaní bola upretá kvalifikovaná právna pomoc, ako aj oboznámiac sa s obsahom

napadnutých súdnych rozhodnutí, ústavný súd zastáva názor, že v postupe najvyššieho súdu

ani jeho rozsudkom nemohlo dôjsť k žiadnemu porušeniu tohto základného práva

zaručeného , v dôsledku čoho aj vo vzťahu k tomuto ustanoveniu

považuje ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

sťažovateľka odvodzuje od výsledku konania, poukazujúc pritom na konštatovanie

najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku o „nevyhnutnosti byť v rámci uplatňovania

reštitučných nárokov zhovievavejším k forme a obsahu týchto nárokov“.

Vo vzťahu k tejto námietke ústavný súd pripomína, že obsahom tohto základného

práva je vytvorenie rovnakých procesných možností na uplatnenie práv účastníkov konania

a plnenie ich povinností. Z argumentácie sťažovateľky však nevyplýva, že by v porovnaní

s navrhovateľmi nemala v konaní rovnakú možnosť prednesenia svojich argumentov,

návrhov na dokazovanie či uplatňovanie opravných prostriedkov. Zvýhodnenie

navrhovateľov vo svojej podstate teda sťažovateľka vníma v hmotnoprávnej rovine, t. j. pri

v právnom posúdení prípadu, nie však v porušení procesnoprávnych pravidiel prerokovania

veci pred súdom, resp. porušení zásad kontradiktórnosti konania. Právo na použitie

relevantnej právnej normy, ako aj na zlučiteľnosť jej interpretácie s či

medzinárodnými zmluvami však nie je chránené základným právom na rovnosť účastníkov

konania garantovaným , ale základným právom zaručeným

.

Keďže ústavný súd nezistil závažné porušenia procesno-právnych predpisov, ktoré

by mohli dosahovať ústavnú relevanciu, dospel k záveru o absencii akejkoľvek príčinnej

súvislosti medzi namietaným porušením základného práva na rovnosť účastníkov konania

zaručeným a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Aj v tomto

kontexte ústavný súd poznamenáva, že základné právo na rovnosť účastníkov konania

rovnako ako ani základné súdnu ochranu nezakladajú nárok na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom najvyššieho súdu

nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3

ani práva zaručeného dohovoru, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a uvedenými právami, čo viedlo ústavný súd

k záveru o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti.

Vychádzajúc zo záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti a sčasti aj zo záveru

o nedostatku právomoci na jej prerokovanie ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25

ods. 2 . S prihliadnutím na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie

o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný

súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2014