Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/58/2012

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Emila

Franciscyho a členiek senátu JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. E. Siebenstichovej, v právnej

veci ţalobcov 1/ I. K., bývajúceho v B., 2/ J. N., bývajúcej v B., zastúpených JUDr. E. Ľ.,

advokátkou so sídlom v B., proti ţalovanej S., a.s. so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej

JUDr. Ľ. S., advokátom so sídlom v B., o určenie vlastníctva, vedenej na Okresnom súde

Bratislava I pod sp. zn. , o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave z 13. októbra 2011 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

1. z a m i e t a v časti, ktorá smeruje proti výroku rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 13. októbra 2011 sp. zn. vo veci samej,

2. o d m i e t a vo zvyšnej časti.

Ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobcom do 3 dní náhradu trov dovolacieho konania

680,34 € na účet JUDr. E. Ľ., advokátky so sídlom v B., ktorý je vedený v T., a.s. pod č. X..

O d ô v o d n e n i e

Ţalobcovia sa v konaní domáhali určenia, ţe v podieloch po 1/2 sú spoluvlastníkmi

nehnuteľností v katastrálnom území S., ktoré sú vedené na liste vlastníctva č. X. ako parcela

2

č. 221/1 – zastavané plochy a nádvoria vo výmere 580 m(ďalej len „parcela č. 221/1“)

2

a na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. 221/2 – zastavaná plocha nádvoria vo výmere 113 m

2

(ďalej len „parcela č. 221/2). Pôvodne išlo o parcelu č. 221 – dom s dvorom vo výmere 693

2

mzapísanú v pozemkovej knihe vo vloţke č. X. funkčne spojenú s nájomným domom v ich

spoluvlastníctve, ktorý sa nachádzal v B. na V. nábreţí č. X. (ďalej aj len „dom“). Nájomný

dom spolu s pozemkom (ďalej aj len „objekt“) boli prevedené do vlastníctva štátu kúpnou

zmluvou z 2. decembra 1985 (ďalej len „kúpna zmluva“), ktorú ţalobcovia uzavreli s

Mestskou správou komunikácií Bratislava (ďalej len „MSK“). Pri uzatváraní kúpnej zmluvy

konali ţalobcovia pod psychickým nátlakom vyvíjaným na nich vtedajšími štátnymi orgánmi

a inštitúciami. Ţalobcovia nekonali slobodne, preto kúpna zmluva je neplatná. Neplatnosť

tohto právneho úkonu vyplýva aj z jeho neurčitosti a z toho, ţe kúpnu cenu určila

jednostranne MSK. Neplatná kúpna zmluva nemohla zaloţiť vlastníctvo štátu, preto uvedené

pozemky sú naďalej v spoluvlastníctve ţalobcov.

Okresný súd Bratislava I po vykonanom dokazovaní rozsudkom z 23. februára 2006

č. k. -345 ţalobu zamietol. V časti, ktorá sa týkala parcely č. 221/1, odôvodnil

zamietnutie ţaloby tým, ţe ţalobcovia nepreukázali nimi tvrdenú tieseň ani nevýhodné

podmienky pri uzatváraní kúpnej zmluvy, ani neplatnosť tohto právneho úkonu. V súvislosti

s otázkami spojenými s dojednaním kúpnej ceny súd prvého stupňa uviedol, ţe výška kúpnej

ceny bola určená podľa vtedajšieho cenového predpisu – vyhlášky č. o cenách

stavieb, pozemkov, porastov, úhradách za zriadenie práva osobného uţívania pozemkov

a o náhradách za dočasné uţívanie pozemkov (ďalej len „“).

Uzavretiu tejto kúpnej zmluvy predchádzalo rozhodnutie Obvodného národného výboru

Bratislava I (ďalej len „ONV“) o vyvlastnení vydané 19. júla 1984 (ďalej len “prvostupňové

vyvlastňovacie rozhodnutie“), ktoré ale bolo na základe odvolania ţalobcov zrušené

rozhodnutím Národného výboru hlavného mesta SSR Bratislavy (ďalej len „NVMB“)

z 18. decembra 1984 (ďalej len „rozhodnutie druhostupňového vyvlastňovacieho orgánu“).

Ţalobcovia sami sa vyjadrili, ţe do objektu neinvestovali, nakoľko sa očakávala jeho

asanácia. Zo svedeckej výpovede Ing. J. B., vtedajšieho riaditeľa MSK, vyplynulo, ţe ţalobca

1/ v tom čase sám inicioval spoločné stretnutie za účelom dohody o odkúpení domu.

Ţalobcovia v konaní nepreukázali zníţenie kúpnej ceny o 8 699 Kčs, ku ktorému malo podľa

nich dôjsť jednostranne a bez dohody s nimi v čase po uzavretí kúpnej zmluvy. Predloţili síce

kópiu poštovej poukáţky znejúcej na túto sumu, z kópie ale nevyplýva dôvod jej zaplatenia.

Podľa názoru súdu prvého stupňa sa ţalobcovia mali a mohli domáhať vydania parcely č.

221/1 postupom podľa o mimosúdnych rehabilitáciách (ďalej len

„“). Keďţe uplatnenie reštitučných nárokov bolo viazané na zákonom

3

stanovené lehoty, nemôţu sa uţ podľa všeobecných občianskoprávnych predpisov domáhať

určenia vlastníctva, lebo by sa tým narušila právna istota subjektov, ktoré nehnuteľnosť

získali po tom, keď uţ bolo zrejmé, ţe nebol uplatnený reštitučný nárok. Zamietnutie ţaloby

v časti určenia spoluvlastníctva parcely č. 221/2 odôvodnil súd prvého stupňa tým, ţe

ţalovaná nie je v katastri nehnuteľností vedená ako jej vlastník, teda v danom prípade nie je

pasívne vecne legitimovaná.

Uvedený rozsudok súdu prvého stupňa napadli ţalobcovia odvolaním, v ktorom

vyjadrili názor, ţe súd neposudzoval vec z hľadiska nimi namietaných dôvodov neplatnosti

kúpnej zmluvy. Podľa ich názoru dospel k nepodloţenému záveru, ţe kúpna cena bola určená

správne. Naďalej tvrdili, ţe sumu 8 699 Kčs vrátili titulom „preplatku nehn. r. 85“,

čo potvrdzuje, ţe cenu určoval jednostranne len kupujúci. Zároveň to svedčí aj skutočnosti,

ţe vrátenie časti kúpnej ceny spôsobilo neplatnosť kúpnej zmluvy, pretoţe v jej písomnom

vyhotovení chýbala dohoda o cene. Podľa ich názoru sa im MSK a štátne orgány protiprávne

vyhráţali spôsobom relevantným v zmysle . Poukázali

tieţ na to, ţe „bojovali o svoj majetok so socialistickým reţimom 40 rokov a za ten čas prišli

o všetko – počnúc osobným automobilom, hotelom, domom – viackrát boli vysídlení z miesta

bydliska, či vylučovaní zo škôl a pod.“. Spochybnili tieţ správnosť záveru, ţe ţalovaná nie

je vo vzťahu k parcele č. 221/2 pasívne vecne legitimovaná. K otázke aplikácie reštitučných

zákonov ţalobcovia uviedli, ţe vzťah týchto zákonov k je vzťahom

špeciálneho zákona ku všeobecnému zákonu, ale len ak sú splnené všetky predpoklady pre

pouţitie osobitného zákona.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 20. novembra 2008 sp. zn.

odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil. Vychádzal z názoru, ţe ţalobcovia v odvolaní

neuviedli ţiadne skutočnosti, s ktorými by sa nebol vysporiadal uţ súd prvého stupňa.

Odôvodnenie svojho potvrdzujúceho rozsudku zaloţil na aplikácii ustanovenia § 219

ods. 2 , pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uviedol, ţe

z dokazovania pred súdom prvého stupňa nevyplynuli skutočnosti, ktoré by nasvedčovali

tomu, ţe ţalobcovia uzavreli kúpnu zmluvu pod tlakom bezprávnej vyhráţky. Poukázal

na skutočnosť, ţe k vyvlastneniu objektu nikdy nedošlo, ţalobcovia vyvlastňovacím zámerom

úspešne čelili a na ich odvolanie bolo prvostupňové vyvlastňovacie rozhodnutie zrušené.

V konaní nebolo preukázané, ţe by neskoršia poţiadavka, aby dali vyhotoviť statický

posudok, slúţila ako zámienka pre „opätovné vyvlastnenie“ a ţe by štátne orgány sledovali

jediný cieľ – pozbaviť ţalobcov majetku. Kúpna zmluva nebola uzavretá ani v tiesni

za nápadne nevýhodných podmienok, lebo kúpna cena bola určená podľa vyhlášky

č.

Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadli ţalobcovia sťaţnosťou. Ústavný súd

Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze z 26. novembra 2009 sp. zn.

(ďalej len „nález“) uviedol, ţe odvolací súd porušil základné právo ţalobcov

na súdnu ochranu. Vzhľadom na to ústavný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení nálezu uviedol, ţe prvostupňový súd

správne poukázal na moţnosť posudzovania veci podľa ,

čo by vylučovalo aplikáciu ustanovení o absolútnej neplatnosti

kúpnej zmluvy. Spornou bola preto predovšetkým otázka, či ţalobcovia mohli svoje nároky

uplatňovať podľa reštitučných predpisov. Aţ po negatívnej odpovedi na ňu malo význam

skúmať neplatnosť kúpnej zmluvy. Prvostupňový súd v prvom rade analyzoval moţnosť

absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy a len okrajovo poukázal na moţnosť aplikácie

reštitučných predpisov. Súd prvého stupňa zo súvisiaceho spisu vedel, ţe ţalobcovia

sa svojich práv domáhali najskôr v konaní začatom podľa , v ktorom

za ţalovanú označili medziiným tieţ Maďarskú republiku, teda cudzí štát, ktorý podľa § 4

ods. 1 písm. b/ nie je povinnou osobou. To vyvoláva pochybnosti,

či ţalobcovia mohli podľa tohto zákona uplatniť svoje práva k predmetu sporu. Odpoveď

na túto otázku mala pre prerokovávanú vec podstatný význam, pretoţe ak mohli (mali)

postupovať podľa , bolo by potrebné ich vlastnícku ţalobu bez ďalšieho

zamietnuť. Súd prvého stupňa túto otázku zodpovedal vyslovením názoru, ktorý je síce

správny, nepredchádzala mu ale potrebná analýza okolností daného prípadu. Ústavný súd

preto konštatoval, ţe súdy dostatočne neodôvodnili záver o pouţiteľnosti právneho názoru

o vzťahu všeobecných občianskoprávnych predpisov a predpisov reštitučných na prípad

ţalobcov. Ako nedostatočné hodnotil ústavný súd aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu

v otázke určenia kúpnej ceny v roku 1985. Ţalobcovia v odvolaní poukazovali na konkrétne

ustanovenie cenového predpisu, ktoré sa malo aplikovať, odvolací súd ale bez bliţšieho

vysvetlenia iba konštatoval, ţe kúpna cena bola určená v súlade s vyhláškou č.

V otázke určovania kúpnej ceny nebolo bez významu ani tvrdenie ţalobcov, ţe po určitom

čase od uzavretia kúpnej zmluvy boli povinní vrátiť časť prijatej kúpnej ceny (8 699 Kčs

z titulu „preplatku nehn. r. 85“). Odvolací súd ale na to primerane nereagoval. Ústavný súd

z týchto dôvodov sťaţnosťou napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu

na ďalšie konanie.

Krajský súd v Bratislave, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, rozsudkom

z 13. októbra 2011 sp. zn. ţalobu zamietajúci výrok rozsudku Okresného súdu

Bratislava 1 z 23. februára 2006 č. k. -345: a/ zmenil vo výroku týkajúcom

parcely č. 221/1 tak, ţe určil, ţe ţalobcovia 1/ a 2/ sú v podieloch po 1/2 jej podielovými

spoluvlastníkmi, b/ potvrdil vo výroku týkajúcom sa parcely č. 221/2. Uvedeným rozsudkom

odvolací súd zároveň ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcom 1/ a 2/ do 3 dní náhradu

trov konania vo výške 9 487,89 €. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe doplnil dokazovanie

a na podklade jeho výsledkov pristúpil k riešeniu otázky, či nárok uplatnený ţalobou treba

posudzovať podľa reštitučných právnych predpisov, alebo podľa všeobecných ustanovení

. Z doplneného dokazovania mal preukázané, ţe sporné nehnuteľnosti

predali ţalobcovia MSK. Na základe uznesenia Vlády Slovenskej socialistickej republiky

(ďalej len „SSR“) č. 38 z 21. februára 1986 došlo k uzavretiu delimitačného protokolu,

v zmysle ktorého MSK odovzdala dňom 1. januára 1987 Investorovi dopravných stavieb

hlavného mesta SSR Bratislavy aj parcelu č. 221/1 a ten previedol jej správu na S. k 1.

januáru 1990 na základe uznesenia Vlády SSR č. 190 z 22. júna 1989. Na základe dohody

medzi vládou Československej socialistickej republiky a vládou Maďarskej republiky

podpísanej v Budapešti 8. decembra 1989 (ďalej len „Medzivládna dohoda“) bola parcela č.

221/1 protokolárne odovzdaná Maďarskej republike za účelom zriadenia pobočky

Maďarského kultúrneho strediska v Bratislave. Zo spisu Obvodného súdu Bratislava 1 sp. zn.

mal odvolací súd preukázané, ţe ţalobcovia podali na súde 12. marca 1992

ţalobu, ktorou sa podľa domáhali voči ţalovaným – Správe sluţieb

diplomatickému zboru Bratislava, ďalej Českej a Slovenskej Federatívnej republike (ďalej len

„ČSFR“) a Maďarskej republike vydania parcely č. 221. Podaním zo 16. marca 1993 vzali

ţalobu v tomto konaní (ďalej len „reštitučné konanie“) späť. V reštitučnom konaní sa Správa

sluţieb diplomatickému zboru vyjadrila, ţe sporný pozemok nemá v drţbe ani operatívnej

správe z dôvodu, ţe táto nehnuteľnosť bola prevedená na maďarskú stranu a vec je potrebné

riešiť podľa Veľvyslanectvo Maďarskej republiky

sa vyjadrilo, ţe k nehnuteľnosti ich strana získala právo trvalého uţívania a nezmenene si na

nej ţelá postaviť Maďarské kultúrne stredisko. Maďarská republika bola ako drţiteľ spornej

nehnuteľnosti vedená v katastri nehnuteľností aţ do rozhodnutia Okresného úradu Bratislava I

– katastrálneho odboru z 25. februára 1998 č. 108/98 vo veci prešetrenia zápisu práva trvalého

uţívania nehnuteľnosti (ďalej len „rozhodnutie katastra“). To znamená, ţe v čase

prebiehajúceho reštitučného konania (od 12. marca 1992 do 16. marca 1993) bol v katastri

nehnuteľností ako drţiteľ parcely č. 221 vedený cudzí štát, ktorý v zmysle § 4 ods. 1 písm. b/

nebol povinnou osobou. Ţalobcovia sa preto voči nemu nemohli

domáhať vydania nehnuteľnosti. Názor, ţe ţalobcovia mali postupovať podľa tohto zákona,

opierala ţalovaná o to, ţe podľa Medzivládnej dohody mala Maďarská publika zaplatiť do

troch mesiacov odo dňa podpisu dohody sumu 2 095 200 Kčs, ktorú ale neuhradila a nikdy sa

nestala trvalou uţívateľkou ani oprávnenou drţiteľkou a ani vlastníčkou nehnuteľnosti.

Ţalovaná zastávala názor, ţe ak by ţalobcovia pokračovali v reštitučnom konaní, bolo by

v ňom vyšlo najavo, ţe vlastníčkou a drţiteľkou bola stále ČSFR, resp. Slovenská republika

(ďalej len „SR“). Tieto tvrdenia ţalovanej označil odvolací súd za účelové a zavádzajúce,

lebo počas reštitučného konania bola v katastri nehnuteľností ako drţiteľka objektu vedená

Maďarská republika. V reštitučnom konaní ţalovaná uviedla, ţe nehnuteľnosť nemá v drţbe

ani v operatívnej správe a Maďarská republika potvrdila existenciu svojho práva

k nehnuteľnosti. Za tohto stavu ani ţalobcovia nemali ţiadny dôvod spochybňovať správnosť

zápisu práva v katastri nehnuteľností. Keďţe túto parcelu podľa výpisu z katastra drţal cudzí

štát, nemali ani právnu moţnosť domáhať sa jej vydania podľa

Odvolací súd preto v ďalšom preskúmal vec podľa všeobecných ustanovení Občianskeho

zákonníka. Vychádzal zo zistenia, ţe v období rokov 1981 aţ 1985 cez štátne orgány

a socialistické organizácie bol na ţalobcov vyvíjaný psychický nátlak, aby objekt predali, lebo

inak im bude vyvlastnený. V konkrétnostiach poukázal odvolací súd na to, ţe MSK listom

z 18. februára 1981 dala ţalobcom ponuku na kúpnu cenu za sporné nehnuteľnosti, ktoré

chcela odkúpiť za účelom realizácie stavby „Rekonštrukcia V. nábreţia v Bratislave“.

Ţalobkyňa 2/ listom z 24. februára 1981 v reakcii na túto ponuku uviedla, ţe nesúhlasí

s finančnou náhradou a ţiada poskytnúť rodinný dom alebo dva byty v osobnom vlastníctve

adekvátne k bytu, ktorý uţívali s rodinou v bytovom dome. Ţalobca 1/ listom z 9. marca 1981

adresovanom MSK oznámil, ţe chápe potrebu asanácie objektu, ale ţiada aby bola vyriešená

otázka plného uspokojenia obyvateľov bytového domu náhradnými bytmi a tieţ otázka

náhrady za objekt; v liste namietal tieţ neúplnosť znaleckého posudku v tom zmysle, ţe

výmera najväčšieho bytu v nájomnom dome úplne chýba. MSK listom z 28. marca 1984

ponúkla ţalobcom za objekt kúpnu cenu 45 151 Kčs. Ţalobcovia listom z 5. apríla 1984

oznámili MSK, ţe nesúhlasia s ponúknutou kúpnou cenou a poukázali na dôvody uvedené

v ich listoch z 24. februára 1981 a 9. marca 1981. Ţalobkyňa 2/ listom zo 14. júna 1984

opätovne namietla správnosť výšky náhrady za vyvlastnenie a upozornila, ţe pri vyvlastnení

má vyvlastňujúci orgán ponúknuť namiesto finančnej náhrady naturálnu náhradu (za takú

primeranú náhradu označila dom vo vlastníctve štátu, ktorý sa nachádza v B. na ulici F. č..).

Pri rokovaní zúčastnených MSK uviedla, ţe trvá na vyvlastnení a poţiadavke poskytnúť

náhradu in natura nemôţe, lebo nedisponuje s bytmi. Prvostupňovým vyvlastňovacím

rozhodnutím došlo k vyvlastneniu objektu; ţalobcovia podali proti nemu odvolanie, ktorému

bolo vyhovené. Dôvodom zrušenia tohto rozhodnutia bola skutočnosť, ţe stavba

„Rekonštrukcia V. nábreţia v Bratislave“ je síce plánovaná, avšak odsunutá na neurčito a pre

tento účel vyvlastnenie objektu neprichádza do úvahy. Prvostupňový správny orgán porušil

svoju povinnosť vytvoriť účastníkom moţnosť vyjadriť sa vopred k rozhodnutiu a jeho

podkladom a nedostatočne rešpektoval zásadu, ţe občanom musí poskytovať pomoc

a poučenie, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli ujmu. Prvostupňový

vyvlastňovací orgán nepostupoval správne aj v tom, ţe s vyvlastňovanými vôbec

neprerokoval otázku vyvlastňovacej náhrady. Rozhodnutím ONV z 20. júna 1985 č. Výst.

1922/1985-Ja/l7/1 bolo ţalobcom nariadené predloţiť stavebnému úradu do 60 dní statický

posudok na zvislé a vodorovné konštrukcie obytného domu, pričom tomuto rozhodnutiu bol

odňatý odkladný účinok odvolania. Ţalobcovia podali 19. júla 1985 proti tomuto rozhodnutiu

odvolanie, ktoré ale NVMB rozhodnutím z 29. októbra 1985 č. UPA-4278-254/3-85-Vd

zamietol. Po takmer päťročnom pôsobení štátu, jeho orgánov a organizácií na psychiku

ţalobcov vlastníci objektu podľahli a 2. decembra 1985 uzavreli kúpnu zmluvu, ktorou dom

s pozemkom odpredali za kúpnu cenu 68 758 Kčs určenú podľa znaleckého posudku. Konanie

kupujúcej strany malo znaky postupu, ktorý viedol k absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy.

Odvolací súd mal výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, ţe dom bol v schátralom

stave a v roku 1979 bol určený na asanáciu. I keď vtedajší právny poriadok neumoţňoval

vyvlastniť objekt na účel, ktorý bol uvedený v prvostupňovom vyvlastňovacom rozhodnutí,

predsa len bolo rozhodnuté o vyvlastnení. Toto rozhodnutie bolo síce zrušené rozhodnutím

druhostupňového vyvlastňovacieho orgánu, následne ale štát pokračoval v nových pokusoch

získať objekt. Ţalobcom bolo nariadené predloţiť statický posudok objektu, zaplatením za

ktorý by u nich došlo k ďalšej finančnej ujme. Cena za statický posudok sa v tom čase mohla

pohybovať od 10 000 Kčs (podľa ţalovanej) do 40 000 Kčs (podľa ţalobcov). Pri príjme

ţalobcov z nájomného za byty v dome (3 780 Kčs), z ktorého sa 70% odvádzalo štátu na

osobitný účet a len 30% (1 134 Kčs) zostalo na opravu, údrţbu objektu, by aj ţalovanou

uvádzaná cena statického posudku predstavovala zhruba nájomné za 9 rokov; ak by

ţalobcovia túto sumu pouţili na obstaranie statického posudku, nezostali by im prostriedky na

investície do objektu. Na druhej strane ale, pokiaľ by nedali vypracovať statický posudok,

8

obstarali by ho príslušné orgány, jeho cenu by však museli napokon i tak zaplatiť ţalobcovia

zo svojho. Odvolací súd zohľadnil na jednej strane výšku kúpnej ceny uvedenú v kúpnej

zmluve, na druhej strane výšku náhrady za statický posudok a konštatoval nielen ich nepomer,

ale aj nedostatok logiky v postupe orgánov a inštitúcií štátu – ak bol totiţ objekt určený na

asanáciu, nedôvodne bola ţalobcom uloţená povinnosť predloţiť statický posudok. Od

ţalobcov bolo teda vynucované niečo, čo nebolo dovolené vynucovať. Toto konanie štátu

malo znaky bezprávnej vyhráţky vzbudzujúcej v ţalobcoch dôvodné obavy, ţe napokon za

objekt nezískajú takmer ţiadne finančné prostriedky. V ďalšom sa odvolací súd, riadiac sa

záväzným právnym názorom ústavného súdu, zaoberal otázkami, ktoré súvisia s tým, ako bola

v danom prípade určená výška kúpnej ceny. Odvolací súd mal z vyjadrení ţalobcov, z obsahu

kúpnej zmluvy a zo znaleckého posudku o cene objektu preukázané, ţe medzi predávajúcimi

a kupujúcou nedošlo k dohode o kúpnej cene. Svedok Ing. J. B. (v čase uzavretia kúpnej

zmluvy riaditeľ MSK) sa vyjadril, ţe nerokoval so ţalobcami o kúpnej cene, lebo to bolo

vecou ekonómov a právnikov. Zo znaleckého posudku spracovaného znalcom Ing. F. B.,

z ktorého sa vychádzalo pri určení kúpnej ceny, mal odvolací súd preukázané, ţe tento

posudok objednávala MSK. Posudok bol vypracovaný 26. marca 1984 a v ňom určená cena

nehnuteľnosti predstavovala 45 151 Kčs. Znalec k tomuto posudku vypracoval doplnok z 13.

septembra 1985, v zmysle ktorého bola cena objektu 71 137 Kčs. V znaleckom posudku boli

neznámou osobou a z neznámych dôvodov vykonané škrty. Vzhľadom na to bolo potrebné

vychádzať z toho, ţe ak po týchto úpravách bola v znaleckom posudku uvedená suma 68 758

Kčs, treba naďalej za cenu podľa znaleckého posudku povaţovať cenu určenú znalcom – vo

výše 71 137 Kčs. Opodstatnené je preto tvrdenie ţalobcov, ţe i keď je v kúpnej zmluve

uvedená kúpna cena 68 758 Kčs, v skutočnosti k dohode o kúpnej cene medzi účastníkmi

kúpnej zmluvy nedošlo. Odvolací súd k tomuto záveru dospel aj s prihliadnutím na to, ţe

ţalobcovia boli následne vyzvaní, aby vrátili časť kúpnej ceny (8 699 Kčs); túto sumu

ţalobcovia poukázali MSK 13. septembra 1986 s poznámkou, ţe ide o „prepl. nehn. r. 85“.

Odvolací súd v tom videl nielen skutočnosť svedčiacu o absencii dohody o zmene kúpnej

ceny (zníţenie kúpnej ceny o 1/8), ale tieţ dôvod zakladajúci neplatnosť kúpnej zmluvy.

Tvrdenie ţalovanej, ţe táto suma sa nemusela týkať plnenia na základe kúpnej zmluvy, ale ţe

mohlo ísť o plnenie v inom právnom vzťahu (ako napríklad nedoplatok elektriny), povaţoval

odvolací súd za nepodloţené, lebo k iným (kúpnou zmluvou nezaloţeným) právnym vzťahom

medzi ţalobcami a MSK nedošlo. Odvolací súd zo všetkých uvedených dôvodov zmenil

rozsudok súdu prvého stupňa ( ) v časti určenia vlastníctva parcely č. 221/1tak, ţe

ţalobe vyhovel; v časti týkajúcej sa parcely č. 221/2 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne

správny s odôvodnením, ţe ţalovaná nie je v katastri nehnuteľností vedená ako jej vlastníčka.

O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení a

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie. Z obsahu jej

mimoriadneho opravného prostriedku ( ) vyplýva, ţe ním napadla tak

rozhodnutie vo veci samej – zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo určené

vlastníctvo ţalobcov (viď najmä úvodnú časť bodu XV. dovolania), ako aj výrok o náhrade

trov konania (viď bod XIV. dovolania). Podľa jej názoru došlo v danom konaní k procesnej

vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( )

a dovolaním napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ ). Ţalovaná pripomenula záver prvostupňové súdu, ţe pokiaľ by podľa

všeobecných predpisov bolo moţné domáhať sa vydania nehnuteľnosti alebo určenia jej

vlastníctva po uplynutí lehôt stanovených , bola by porušená právna

istota tých subjektov, ktoré po tom, keď bolo zrejmé, ţe reštitučný nárok nebol uplatnený,

získali nehnuteľnosti od povinnej osoby. Podľa názoru ţalovanej sa ţalobcovia nemohli

domáhať ochrany svojho práva určovacou ţalobou, lebo sa podľa

mohli domáhať vydania predmetných nehnuteľností alebo poţadovať za ne finančnú náhradu.

Pokiaľ v ţalobe o určenie vlastníctva uvádzali, ţe nehnuteľnosti previedli na štát v tiesni

za nápadne nevýhodných podmienok (čo je zároveň relevantný spôsob prechodu

nehnuteľnosti na štát v zmysle ), v reštitučnom

konaní ako „reštitučný dôvod“ uviedli to, ţe objekt bol vyvlastnený za náhradu a nikdy

neslúţil účelu, na ktorý bol vyvlastnený ( ).

Ţalobcovia vzali ţalobu v reštitučnom konaní späť tvrdiac, ţe nehnuteľnosti drţí cudzí štát

(Maďarská republika), ktorý je v zmysle vyňatý

z okruhu povinných osôb. Maďarská republika sa ale nikdy nestala vlastníčkou sporných

nehnuteľností, ani ich trvalou uţívateľkou alebo oprávnenou drţiteľkou, lebo nesplnila

podmienky uvedené v Medzivládnej dohode. Maďarská republika bola teda na príslušnom

liste vlastníctva zapísaná len formálne a jediným vlastníkom a drţiteľom nehnuteľnosti bol

po celý čas štát (t.j. ČSFR, resp. SR). Rozhodnutím katastra bol tento chybný údaj v katastri

nehnuteľností opravený. Podľa názoru ţalovanej sa v zmeňujúcom rozsudku odvolacieho

súdu nesprávne uvádza, ţe rozhodnutím katastra došlo k oprave nesprávneho zápisu

„po zrušení nájmu, prípadne po odstúpení od nájomnej zmluvy“ s Maďarskou republikou.

Rozhodnutie katastra nekonštatuje ţiadnu z uvedených moţností, spomína iba neuhradenie

odplaty za zriadenie práva trvalého uţívania, nevysporiadanie vzťahu a zánik nájomného

právneho vzťahu zo zákona. Odvolací súd sa teda pri rozhodovaní neriadil ustanovením § 135

ods. 2 , neprihliadal na rozhodnutie katastra a s jeho obsahom sa nevysporiadal; jeho

úvahy o odstúpení od nájomnej zmluvy alebo o zrušení Medzivládnej dohody sú nadbytočné.

Odvolací súd bez bliţšieho vysvetlenia označil za zavádzajúcu argumentáciu ţalovanej, ţe

Maďarská republika nebola trvalou uţívateľkou, drţiteľkou alebo vlastníčkou sporných

nehnuteľností; konštatoval ich drţbu Maďarskou republikou, neuviedol ale, z čoho vyvodil

názor, ţe išlo o drţbu. Ak by ţalobcovia boli pokračovali v reštitučnom konaní, súd by v ňom

musel vyriešiť otázku, či Maďarská republika bola nositeľkou práva vylučujúceho postup

podľa , a či ţalobcom nevznikol nárok (len) na finančnú náhradu podľa

§ 13 zákona č. 87/1191 Zb.; odvolací súd sa tým ale vôbec nezaoberal. V ďalšej časti

dovolania sa ţalovaná vyjadrila k otázkam týkajúcim sa ţalobcami namietanej neplatnosti

kúpnej zmluvy. Pokiaľ odvolací súd za preukázaný povaţoval nátlak na ţalobcov, podľa

ţalovanej neboli v odvolacom konaní v tomto smere produkované ţiadne nové dôkazy

a odvolací súd vyhodnotil situáciu v úplnom rozpore s tým, ako ju posúdil v predchádzajúcom

odvolacom konaní. V odôvodnení zmeňujúceho rozsudku nie je vysvetlené, ktoré okolnosti

mali vplyv na túto zmenu právneho názoru. Ţalobcovia predloţili súdu doklad z 11. mája

1948, v zmysle ktorého mal nájomný dom hodnotu 1 222 500 Kčs, išlo ale o hodnotu v starej

mene platnej do 1. júna 1953, ktorá sa následne vymieňala v pomere 50:1. Od roku 1953

do objektu nikto neinvestoval ţiadne prostriedky, okrem bytu na 1. poschodí v roku 1956,

a preto ho bolo potrebné asanovať. Skutočnosť, ţe dom bolo potrebné asanovať uţ v 70-tych

rokoch potvrdili aj samotní ţalobcovia. Úroveň všetkých bytov – s výnimkou 5-izbového bytu

– v objekte bola na úrovni 4. triedy a nespĺňala ani základné hygienické normy. Vzhľadom

na potrebnú asanáciu poţiadala MSK listom z 18. februára 1981 ţalobcov o vyjadrenie,

či súhlasia s výškou náhrady za objekt určenou znaleckým posudkom (38 044 Kčs). Ţalobca

1/ vo svojej odpovedi vyjadril pochopenie so zámerom asanovať objekt, ţiadal ale vyriešiť

všetky súvisiace otázky (uspokojenie náhradnými bytmi, poskytnutie náhrady za objekt

a za vybavenie bytu na 1. poschodí); poukázal tieţ na neúplnosť znaleckého posudku

a poţadoval jeho doplnenie. Ţalobkyňa 2/ sa vo svojej písomnej reakcii z 24. februára 1981

vyjadrila, ţe chápe dôvody asanácie, nesúhlasí ale s finančnou náhradou zaň. Obaja

ţalobcovia sa potom 3. júna 1981 zúčastnili ústneho konania na ONV vo veci vyvlastnenia.

Keďţe technický stav bytového domu sa rapídne zhoršoval a jeho obyvatelia ţili

v nevyhovujúcich hygienických pomeroch, ONV vyzval MSK, aby sa vyjadrila k stavu

asanácie. Na základe tohto podnetu MSK dala vyhotoviť ďalší znalecký posudok z 26. marca

1984, ktorý stanovil hodnotu stavby v celkovej výške 45 151 Kčs. M. potom vyzvala

11

ţalobcov, aby sa vyjadrili, či súhlasia s touto cenou. Ţalobcovia s ňou v odpovedi z 25. apríla

1984 opätovne nesúhlasili. ONV preto objekt vyvlastnil, prvostupňové vyvlastňovacie

rozhodnutie bolo ale zrušené z dôvodu, ţe daný účel vyvlastnenia je neprípustný, vec nebola

riadne prerokovaná s účastníkmi na ústnom konaní a ani im nebola daná dostatočná moţnosť

vyjadriť sa. Podľa názoru ţalovanej treba v tom vidieť skutkové okolnosti, ktoré preukazujú,

ţe orgán štátu v konečnom dôsledku chránil záujmy ţalobcov. Nie je preto vôbec zrejmé,

z akého dôvodu odvolací súd vyhodnotil predmetný postup štátnych orgánov ako šikanózny.

Podľa vykonaného dokazovania práve v tomto období navštívil ţalobca 1/ riaditeľa MSK (I.

J. B.) so ţiadosťou, aby MSK odkúpila predmetnú nehnuteľnosť. Vzhľadom na túto ţiadosť

bol vypracovaný nový znalecký posudok na celkovú výšku 68 758 Kčs, v ktorom znalec Ing.

F. B. dokonca podľa vyhlášky č. zvýšil hodnotu stavby o 14%. Odvolací

súd bez vysvetlenia uviedol, ţe „v rekapitulácii došlo k chybe“, podľa názoru ţalovanej ale

išlo len o nevýznamnú matematickú chybu pri súčte hodnoty vedľajších stavieb (namiesto

2 318 Kčs malo ísť o 232 Kčs). Odvolací súd účelovo prihliada na hodnotu objektu vyčíslenú

sumou 71 137 Kčs, i keď má vedomosť o tom, ţe správna výška ceny bola 68 758 Kčs.

Rovnako prihliada na sumu 8 699 Kčs vrátenú ţalobcami z titulu preplatku za nehnuteľnosti,

hoci nebolo preukázané, či išlo o súčasť kúpnej ceny. V tejto súvislosti ţalovaná upriamila

pozornosť na ţalobu podanú v reštitučnom konaní, v ktorej ţalobcovia sami formulovali petit

tak, ţe v prípade jej úspechu majú štátu vrátiť 68 758 Kčs (teda bez zohľadnenia sumy

8 699 Kčs). V tom ţalovaná videla zhodu s jej tvrdením, ţe medzi ţalobcami a MSK mohli

v minulosti existovať aj iné vzťahy, v ktorých im vznikla povinnosť vrátiť túto sumu.

V konaní bolo preukázané, ţe ţalobcovia sa vedeli dostatočne dôrazne a úspešne ubrániť

pred vyvlastnením; to odôvodňuje predpoklad, ţe ak by MSK neoprávnene od nich ţiadala

vrátiť sumu 8 699 Kčs, nezaplatili by ju. Z napadnutého rozsudku nevyplýva, z čoho vyvodil

odvolací súd záver o uzavretí kúpnej zmluvy v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok.

Právna zástupkyňa ţalobcov predloţila doklad spoločnosti H., s.r.o., v zmysle ktorého cena za

vyhotovenie od ţalobcov poţadovaného statického posudku mohla predstavovať 47 360 Kčs,

právny zástupca ţalovanej nechal ale tento doklad posúdiť spoločnosťou I. P., s.r.o., ktorá

konštatovala, ţe cena statického posudku predmetného objektu v rokoch 1980 aţ 1990

predstavovala 7 000 Kčs, nanajvýš 10 000 Kčs. Ţalobcovia neopodstatnene tvrdia nátlak,

ktorý bol údajne na nich vyvíjaný v súvislosti s uloţením povinnosti obstarať statický

posudok. Bol to totiţ práve ţalobca 1/, ktorý inicioval stretnutie s riaditeľom MSK a

dobrovoľne navrhol, aby odkúpila objekt (jedinou podmienkou bola vyššia kúpna cena

a náhradné bývanie); nemoţno preto hovoriť o ţiadnom nátlaku alebo vydieraní zo strany

12

štátnych úradov. Vyvlastňovacie konanie bolo jednoznačne a natrvalo voči ţalobcom

zamietnuté a teda neexistovala ţiadna hrozba, na základe ktorej by ţalobcovia boli nútení

niečo konať alebo opomenúť – nemuseli (neboli donútení) teda kúpnu zmluvu uzavrieť.

Najzávaţnejším dôkazom, ktorý sa právna zástupkyňa ţalobcov snaţila bagatelizovať

a odvolací súd prehliadol, bolo, ţe ţalobcovia sa v reštitučnom konaní domáhali vydania

nehnuteľností v zmysle ; nenamietali ani tieseň ani

nápadne nevýhodné podmienky ( ). Logický je preto

predpoklad, ţe ak by konanie štátu od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len

„rozhodné obdobie“) skutočne vnímali ako nátlak, perzekúciu alebo diskrimináciu, dozaista

by to boli uviedli uţ v reštitučnom konaní. Ţalobcovia to ale neurobili, čo podľa ţalovanej

potvrdzuje, ţe pri uzatváraní kúpnej zmluvy nekonali v tiesni za nápadne nevýhodných

podmienok. Skutočným dôvodom predaja objektu bolo, ţe dom sa rozpadával a jeho

obyvatelia ţili v nevyhovujúcich pomeroch. Za predaj nehnuteľnosti bola ţalobcom

poskytnutá nielen kúpna cena, ale aj dve bytové jednotky (ktoré majú podľa názoru ţalovanej

v súčasnosti hodnotu 100 000 €). Týmito okolnosťami sa ale odvolací súd nezaoberal.

V záverečnej časti dovolania ţalovaná namietla aj správnosť výroku napadnutého rozhodnutia

o náhrade trov konania. Odvolací súd vychádzal z tarifnej odmeny advokáta z hodnoty

predmetu sporu (v pôvodnej výške 2 095 200 Kčs), v konaní o určenie vlastníctva

nehnuteľnosti (trhová hodnota ktorej neustále kolíše a nie je ju preto moţné určiť) mala byť

ale odmena advokáta určená v zmysle vyhlášky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška

č. ). Ţalovaná, a to aj s poukázaním na niektoré rozhodnutia najvyššieho súdu,

vyslovila názor, ţe z hľadiska určenia výšky tarifnej odmeny advokáta za poskytovanie

právnych sluţieb treba aplikovať rovnaký princíp ako vyjadruje spoločná poznámka

1. k poloţke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „)

a pri stanovení základu tarifnej odmeny vychádzať zo sadzby stanovenej pre spory

s neoceniteľnou hodnotou veci ( vyhlášky č. ). Zo všetkých

uvedených dôvodov ţiadala ţalovaná napadnutý rozsudok zmeniť (ţalobu zamietnuť

a ţalovanej priznať náhradu trov dovolacieho konania) alebo zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu

súdu na ďalšie konanie.

Ţalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu vyjadrili nesúhlas s dovolacou argumentáciou

ţalovanej. Podľa ich názoru bolo v konaní dostatočne preukázané, ţe voči Maďarskej

republike – cudziemu štátu (v prospech práva ktorého aţ do roku 1998 vyznievali údaje

zapísané v katastri nehnuteľností) nemohli úspešne viesť reštitučný spor o vydanie

nehnuteľnosti; to, napokon, uznávala aj ţalovaná v reštitučnom konaní. V čase, keď

prebiehalo reštitučné konanie, nebolo moţné ani spravodlivé od nich ţiadať, aby si overili,

či cudzí štát na základe medzinárodnej zmluvy poskytol alebo neposkytol dohodnuté peňaţné

plnenie, resp. aby ţiadali predbeţne určiť, kto je vlastníkom alebo drţiteľom sporných

nehnuteľností. Neobstojí preto výčitka, ţe odvolací súd neskúmal platnosť Medzivládnej

dohody alebo moţnosť poskytnutia finančnej náhrady za nehnuteľnosti, ktoré nie je moţné

vydať. Otázka absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy bola odvolacím súdom vyriešená

správne. K bezprávnej vyhráţke došlo v danom prípade konaním štátnych orgánov

od rozhodnutia o asanácii, cez vyvlastnenie, jeho zrušenie, uloţenie povinnosti predloţiť

statický posudok aţ po „kúpu“ s jednostranným určením podmienok kúpy. Absurdná

je argumentácia ţalovanej, ţe hodnota nehnuteľnosti sa zniţovala pomerom starej a novej

meny, ţe správna hodnota 6-bytového trojpodlaţného domu s pozemkom, dvorom a garáţou

bola 68 758 Kčs a vrátenie sumy 8 699 Kčs neuviedli v reštitučnom konaní. Podobne je to aj

ohľadne ceny statického posudku – je totiţ otázne, načo bol statický posudok potrebný

v situácii, v ktorej štát ako budúci vlastník mal uţ vopred úmysel zbúrať dom. Podľa názoru

ţalobcov aj náhrada za tento posudok vo výške uvádzanej ţalovanou (10 000 Kčs) bola

vo vtedajšej situácii pre ţalobcov likvidačná. Reštitučné dôvody uvedené v § 6 ods. 1 zákona

č. boli rovnocenné a ich vtedajší právny zástupca uplatnil v reštitučnom konaní

ten dôvod, ktorý vtedy z hľadiska preukázania povaţoval za najmenej skutkovo náročný;

to však neznamená, ţe by ţalobcovia sami popierali, ţe neexistoval aj iný reštitučný dôvod.

Ţalobcovia na nich spáchanú krivdu pociťovali od momentu, keď im štát bez ich súhlasu

obsadil dom nájomníkmi s ročným nájomným 3 780 Kčs viazaným na osobitnom účte

v štátnej banke, pričom pre nich bola voľná len suma 1 135 Kčs, za ktorú sa nedali vykonať

ani základné údrţbové práce. Štát od nich odkúpil celý objekt za cca 60 000 Kčs, len samotný

pozemok uţ ale zakrátko predával cudziemu štátu za 30-násobok. Stotoţňovanie právnej

úpravy vyrubenia súdneho poplatku za návrh na začatie konania a určením výšky odmeny

advokáta za poskytovanie právnych sluţieb nemá ţiadne opodstatnenie. Hodnotu

nehnuteľnosti, ku ktorej sa v danom konaní určovalo vlastníctvo, predurčil ešte v roku 1989

právny predchodca ţalovanej. Z týchto dôvodov ţiadali ţalobcovia dovolanie zamietnuť ako

smerujúce proti vecne správnemu rozsudku odvolacieho súdu a priznať im náhradu trov

dovolacieho konania.

14

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená advokátom (

ods. 1 ) proti zmeňujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému

je dovolanie prípustné ( ), preskúmal vec v zmysle a bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) dospel k záveru, ţe dovolanie

treba v tejto časti zamietnuť.

Podľa môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní

došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci.

1. Dovolací súd v zmysle veta druhá najskôr skúmal, či v konaní

nedošlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v

O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Vady konania uvedené v neboli v dovolaní namietané a ani nevyšli

v dovolacom konaní.

2. Plniac povinnosť, ktorá vyplýva z veta druhá , dovolací súd ďalej

skúmal, či v konaní nedošlo k niektorej z tzv. iných procesných vád majúcich za následok

nesprávne rozhodnutie veci ( ).

Inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv

na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka,

ktoré nemoţno podriadiť pod , ale ich dôsledok sa mohol prejaviť na výsledku

konania, ktorý je formulovaný vo výroku meritórneho súdneho rozhodnutia. Pri hodnotení

15

konkrétne namietanej vady súd skúma, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný,

ak by k predmetnej vade konania nedošlo.

V priebehu občianskeho súdneho konania dochádza k celému radu procesných

úkonov, postupov a opatrení súdu; pri takom mnoţstve môţe dôjsť k rôznym procesným

nesprávnostiam, ktorých význam a vplyv na konanie alebo výsledok konania ale nemusí byť

rovnaký. V prípade výskytu procesných vád je úlohou prieskumného súdu diferencovane

posúdiť, či určitá (dovolateľom namietaná alebo v dovolacom konaní zistená) procesná vada

mala alebo nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolacieho

prieskumu je totiţ relevantná len tá „iná vada“, ktorá „mala“ za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (viď veta druhá ).

Ţalovaná v dovolaní vytkla odvolaciemu súdu viacero nesprávností, v súvislosti s tým

ale nie vţdy dôsledne uviedla, s ktorým ňou uplatneným dovolacím dôvodom tú – ktorú

nesprávnosť spája. Dovolací súd pri rozhraničení, o akú nesprávnosť ide, za určujúce

povaţoval obsahové hľadisko kaţdej z námietok ( ).

2.1. Z dovolania vyplýva, ţe ţalovaná existenciu vady konania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ vyvodzuje z toho, ţe „súd sa pri rozhodovaní neriadil ustanovením

ods. 2 “ a pri posudzovaní obsahu a účinkov rozhodnutia katastra nevychádzal z toho, ţe

„nájomný vzťah zanikol zo zákona“.

Ustanovenie uvádza, kedy je súd pri rozhodovaní viazaný

rozhodnutím iného orgánu. Podľa ale inak otázky, o ktorých patrí

rozhodnúť inému orgánu, môţe súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané

príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza. Povaha tvrdení ţalovanej a moţné

dopady tejto, ţalovanou namietanej nesprávnosti, viedli najvyšší súd k záveru, ţe i keby k nej

prípadne došlo, bola by táto dovolacia námietka bez právneho významu, lebo sa týka takej

okolnosti (otázky, či nájomný vzťah zanikol alebo nezanikol zo zákona), ktorá v rámci

právnych záverov dovolacieho súdu uvedených ďalej v bode 3.1.5. odôvodnenia tohto

rozsudku dovolacieho súdu „nemá“ (viď ) ţiadny dopad na vecnú

správnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia.

16

2.2. Podľa názoru ţalovanej odvolací súd v napadnutom rozhodnutí konštatoval drţbu

Maďarskej republiky v čase prebiehajúceho reštitučného konania, neuviedol ale, z čoho

vyvodil názor, ţe išlo o drţbu.

Z hľadiska obsahového tu môţe ísť o námietku, ţe rozsudok odvolacieho súdu

je nepreskúmateľný (ak je táto námietka súčasťou tvrdenia, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci, dovolací súd poukazuje na bod 3. odôvodnenia

rozsudku dovolacieho súdu).

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu je povaţovaná za tzv. inú vadu konania

v zmysle (viď R 111/1998). Aj nepreskúmateľnosť je v rámci

procesne prípustného dovolacieho prieskumu právne významná iba ak „mala“ za následok

nesprávne rozhodnutie veci.

Podľa názoru dovolacieho súdu zodpovedá napadnutý rozsudok poţiadavkám

vyplývajúcim z na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia.

Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán

k prerokovávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na závery

vyplývajúce z uznesení ústavného súdu sp. zn. a , podľa ktorých

súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na všetky

námietky alebo argumenty v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú určujúci

význam pre rozhodnutie o odvolaní a ktoré zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom

konaní.

17

Z rozhodnutia odvolacieho súdu ako celku je zrejmé, ktoré skutkové okolnosti

odvolací súd zohľadnil, k akým skutkovým zisteniam dospel a ako ich právne vyhodnotil.

Je v ňom primerane vysvetlené to, čo odvolací súd povaţoval za určujúce z hľadiska

rozhraničenia vzťahu lex specialis – lex generalis, totiţ skutočnosť, ţe Maďarská republika

bola počas prebiehajúceho reštitučného konania v katastri vedená ako subjekt, ktorému

k dotknutej nehnuteľnosti prislúcha také právo (či uţ o drţbu išlo alebo nešlo), ktoré by inak

– keby patrilo tuzemskej právnickej osobe – zakladalo jej postavenie ako povinnej osoby;

keďţe ale toto právo patrilo cudziemu štátu, nemohlo ísť o povinnú osobu (§ 4 ods. 1

písm. b/ ).

Túto časť odôvodnenia svojho rozhodnutia uzatvára preto najvyšší súd konštatovaním,

ţe námietka ţalovanej o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia nie je dôvodná.

2.3. Dovolací súd – vzhľadom na niektoré dovolacie argumentácie a tieţ formulácie

zvolené v dovolaní – povaţuje za potrebné uviesť aj nasledovné:

V zmysle odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak nie

sú splnené podmienky ani na potvrdenie ( ), ani na jeho zrušenie ( ).

Ak odvolací súd má za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213

ods. 3 ).

Odvolací súd pred posúdením veci po právnej stránke musí preskúmať správnosť

skutkových záverov súdu prvého stupňa. I keď sú úvahy odvolacieho súdu o správnosti

skutkových záverov súdu prvého stupňa značne obmedzené ( ), v prípade,

ak má pochybnosti o ich správnosti, má odvolací súd moţnosť dospieť k iným skutkovým

záverom, a to vtedy, ak tieto vyplynú z poznatkov, ktoré odvolací súd získal tým, ţe

zopakoval dôkazy vykonané súdom prvého stupňa alebo vykonal nové dôkazy. Viazanosť

odvolacieho súdu skutkovým stavom ustáleným súdom prvého stupňa a podmienenie zmeny

jeho skutkových záverov opakovaním alebo vykonaním nových dôkazov je dôsledkom

uplatnenia zásady priamosti a ústnosti občianskeho súdneho konania. Pre opakovanie dôkazov

vykonaných súdom prvého stupňa nie je nevyhnutné opakovať všetky dôkazy; postačujúcim

je opakovanie tých dôkazov, o výsledkoch správnosti ktorých má odvolací súd pochybnosti.

18

V preskúmavanej veci je zo spisu zrejmé, ţe odvolací súd v priebehu odvolacieho

konania vykonal dokazovanie, ktorým si vytvoril skutkový podklad pre svoje rozhodnutie

( ). Obsah spisu – zápisníc o pojednávaniach pred odvolacím súdom

z 3. marca 2011, 14. apríla 2011, 13. októbra 2011 (č.l. 433 aţ 438, 474 a 513 aţ 515 spisu),

výlučne z ktorých má dovolací súd moţnosť vychádzať pri prijímaní záverov o tom, ako

prebiehalo konanie na súde niţšieho stupňa, svedčí o tom, ţe odvolací súd vykonal vlastné

dokazovanie spôsobom, ktorý uviedol na str. 6 svojho rozhodnutia. Samu skutočnosť, ţe

odvolací súd v niektorej z relevantných otázok dospel na rozdiel od súdu prvého stupňa alebo

na rozdiel od svojho predchádzajúceho rozhodnutia k odlišnému právnemu záveru, nemoţno

povaţovať za procesnú vadu. Dovolací súd v tejto súvislosti pripomína potrebu dôsledného

rozlišovania medzi zisteniami skutkovej povahy, ich vyhodnotením a následným právnym

posúdením.

Pri skutkovom vyhodnocovaní svojich zistení zohľadňuje súd výsledky vykonaného

dokazovania, ktoré hodnotí podľa zásad uvedených v ; pokiaľ sa pri tom prípadne

dopustí hodnotiacej nesprávnosti, nejde o spôsobilý dovolací dôvod v zmysle § 241

ods. 2 (porovnaj R 42/1993 a tieţ ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad

z 25. septembra 2008 sp. zn. ). Jeho neprípustnosť je daná charakterom

dovolacieho konania, v ktorom sa dôkazy nevykonávajú ( ), a tak ani

neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané súdmi niţších stupňov.

Pre úplnosť dovolací súd uvádza, ţe do obsahu základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať

sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov ().

2.4. Ţalovaná uvádza, ţe v odvolacom konaní „neboli produkované ţiadne nové

dôkazy o nátlaku na ţalobcov“ v čase prípravy a realizácie kúpnej zmluvy, odvolací súd ale

napriek tomu vyhodnotil situáciu v úplnom rozpore ako v predchádzajúcom odvolacom

konaní. Rovnako tvrdí, ţe „od predchádzajúceho odvolacieho konania sa nijako nezmenila

dôkazná situácia ţalobcov, odvolací súd ju ale vyhodnotil v ich prospech“.

Predmetná námietka sa z hľadiska obsahového týka správnosti vyhodnotenia

výsledkov vykonaného dokazovania (k tomu viď uţ spomenuté R 42/1993).

19

Dovolací súd pre úplnosť k tejto námietke poznamenáva, ţe odvolací súd nie

je viazaný skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel pri svojom predchádzajúcom

rozhodovaní. nemá ţiadne ustanovenie, ktoré by vyslovovalo

viazanosť súdu, ktorý pôvodný právny názor vyslovil, ak sa vec v dôsledku opravného

prostriedku podanému proti ďalšiemu rozhodnutiu znovu stane predmetom opravného

konania (R 68/1971).

3. Dovolateľka namieta, ţe zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

V danom prípade bolo úlohou dovolacieho súdu preskúmať, či spočíva na správnom

právnom posúdení veci finálny záver odvolacieho súdu, ţe ţalobcovia sú v podieloch po 1/2

spoluvlastníkmi parcely č. 221/1. To ale znamenalo posúdiť najskôr, či sa ţalobcovia

so zreteľom na individuálne okolnosti preskúmavanej veci mohli domáhať ochrany

ich vlastníctva určovacou ţalobou (viď ďalej 3.1.1. aţ 3.1.5.); v prípade kladného

zodpovedania tejto otázky bolo ďalej potrebné posúdiť správnosť riešenia, ku ktorému dospel

odvolací súd vo vzťahu k otázke platnosti kúpnej zmluvy (viď 3.2.1. aţ 3.2.6.).

Pred samotným vysvetlením výsledkov posúdenia, či napadnuté rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci, najvyšší súd poznamenáva, ţe daná vec sa síce týka

určenia vlastníctva, bezprostredne ale súvisí s problematikou moţnosti zmiernenia krívd

v zmysle , preto sa pri jej preskúmaní v dovolacom konaní nemoţno

vyhnúť úvahám, ktoré sa typicky vyskytujú v konaniach podľa reštitučných zákonov. Bez

týchto úvah je – aj so zreteľom na závery ústavného súdu vyjadrené v náleze – nemysliteľné

zodpovedanie otázky, či sa ţalobcovia mohli alebo nemohli domáhať ochrany ich práv

vlastníckou ţalobou.

3.1.1. Dovolací súd v predchádzajúcich častiach odôvodnenia tohto rozsudku podal

podrobný opis priebehu konania na súdoch oboch niţších stupňov, preto odkazujúc na tento

opis uvádza v tomto bode odôvodnenia iba zhrnutie toho, čo povaţuje za určujúce:

Ţalobcovia 1/ a 2/ podali na súde 12. marca 1992 ţalobu, ktorou sa podľa zákona

č. domáhali vydania spornej parcely. V tomto reštitučnom konaní sa ţalobou ako

oprávnené osoby ( ) domáhali vydania sporného pozemku

voči povinným osobám ( ), za ktoré označili štát, ďalej Správu

sluţieb diplomatického zboru Bratislava a Maďarskú republiku. Ako tzv. reštitučný dôvod

uvádzali to, ţe pozemok, vydania ktorého sa domáhali, prešiel na štát právnym titulom

vyvlastnenia za náhradu, naďalej existuje a nikdy neslúţil účelu, na ktorý bol vyvlastnený

( ). Správa sluţieb diplomatického zboru

sa v reštitučnom konaní vyjadrila, ţe tento pozemok nemá v drţbe ani operatívnej správe,

lebo bol „prevedený na maďarskú stranu“, a preto treba aplikovať § 4 ods. 1 písm. b/ zákona

č. (viď č.l. 9 predmetného spisu). Maďarská republika, ktorá bola počas

reštitučného konania vedená v katastri nehnuteľností ako trvalá uţívateľka, potvrdila, ţe

v tomto právnom postavení chce na pozemku postaviť Maďarské kultúrne stredisko

(viď stanovisko vlády Maďarskej republiky na č.l. 16 predmetného spisu). V tomto spise

zaloţený list vlastníctva č. 4081 svedčí o tom, ţe Maďarská republika bola v tom čase

skutočne vedená ako výlučná trvalá uţívateľka predmetu sporu. Ţalobcovia v reštitučnom

konaní procesným úkonom zo 16. marca 1993 vzali ţalobu späť.

V preskúmavanej veci sa ţalobcovia 1/ a 2/ ţalobou z 8. októbra 2002 domáhali voči

ţalovanej určenia, ţe v podieloch po 1/2 sú spoluvlastníkmi parcely č. 221/1.

Prvou otázkou, ktorá mala v preskúmavanej veci zásadný význam, bolo, či ţalobcovia,

pokiaľ sa chceli domôcť späť svojho vlastníctva k uvedenej parcele, mali (mohli) pokračovať

v reštitučnom konaní, resp. či sa mali (mohli) domáhať ochrany svojho práva vlastníckou

ţalobou v situácii, ţe stanovil všeobecné podmienky a postup pri vydaní

vecí, ktoré v rozhodnom období prešli na štát. Na potrebu vyriešiť túto otázku bol odvolací

súd upozornený aj nálezom ústavného súdu.

3.1.2. Judikatúrou najvyššieho súdu je zastávaný názor, ţe reštitučné zákony sú voči

všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi špeciálnymi. Vychádza sa z toho, ţe pokiaľ

21

osobitný (reštitučný) zákon stanovuje určité predpoklady a postup pre uplatnenie nároku,

nemoţno ten istý nárok uplatňovať podľa iného (všeobecného) predpisu, i keby tento predpis

stanovil niektoré podmienky alebo predpoklady uplatnenia nároku odchylne. V zmysle zásady

„lex specialis derodat lex generalis“ (zvláštny zákon má prednosť pred všeobecným zákonom)

sa musí špeciálna právna úpravy pouţiť vtedy, ak sú splnené podmienky pre jej pouţitie.

Naopak, ak nie sú splnené podmienky aplikácie zvláštnej právnej úpravy, musí sa postupovať

podľa všeobecnej úpravy (viď rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ).

Lex specialis neruší platnosť a záväznosť lex generalis, len jeho primárnu aplikáciu

vylučuje dovtedy, neţ je zistené, ţe ustanovenia lex specialis na daný prípad nedopadajú

a preto ich nemoţno uplatniť; aplikácia ustanovení lex generalis nastupuje preto za týchto

predpokladov aţ sekundárne (viď rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ).

3.1.3. Podľa sa tento reštitučný zákon vzťahuje

na zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ktoré v rozhodnom období vznikli

občianskoprávnymi a pracovnoprávnymi úkonmi a správnymi aktmi, urobenými počas

nedemokratického stavu a vývoja spoločnosti a štátu v rozpore so zásadami demokratickej

spoločnosti.

na zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd

(obdobne ako iné reštitučné zákony) nezvolil právne riešenie, pri ktorom by boli za neplatné

označené všetky právne úkony urobené oprávnenými osobami alebo zrušené všetky

rozhodnutia a akty odnímajúce v rozhodnom období vlastníctvo oprávneným osobám.

Vychádzajúc z poznania rozmanitých foriem, spôsobov a druhov nedemokratických zásahov

štátu do majetkovej sféry fyzických a právnických osôb stanovil mechanizmus a podmienky

vrátenia (obnovenia vlastníctva) násilne odňatého majetku. Súdy Slovenskej republiky

sa v podstate uţ od účinnosti reštitučných predpisov (vrátane ) zaoberali

otázkou, či slovenský právny poriadok nevylučuje uplatnenie práv vlastníckou ţalobou vtedy,

keď ţalobca ako vlastník nevyuţil (nemohol vyuţiť) moţnosť uplatniť svoj nárok podľa

reštitučných predpisov. Touto otázkou sa opakovane zoberal aj ústavný súd, ktorý dospel

k záveru, ţe reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho

práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva

(viď napríklad , , , ).

Zmyslom a účelom reštitučného zákonodarstva nemohlo byť a ani nebolo vytváranie

dodatočných právnych titulov pre nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom) s odstupom

mnohých rokov, a tým aj legalizácia takých postupov štátu v dobe neslobody, ktoré boli

nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale

boli v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období. Takýto účel právnej úpravy

z ustanovení nevyplýva.

3.1.4. Podľa zmiernenie následkov majetkových

a iných krívd spôsobených občianskoprávnymi úkonmi, ku ktorým došlo v rozhodnom

období, spočíva medziiným: a/ vo vydaní veci alebo b/ v poskytnutí finančnej náhrady vtedy,

ak je to v zákone výslovne uvedené, alebo ak ním došlo na základe ustanovení právnych

predpisov, ktoré tento zákon zrušuje, alebo ak boli dôsledkom politickej perzekúcie alebo

postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva.

Pokiaľ ide o zmiernenie následkov majetkových krívd formou vydania veci, upravuje

podmienky a predpoklady zaloţenia osobitného právneho vzťahu

(„reštitučného vzťahu“), ktorý vzniká medzi oprávnenou osobou ( )

a povinnou osobou ( ) a obsahom ktorého sú ich vzájomné práva

a povinnosti pri vydaní veci v prípadoch uvedených v § 6 tohto zákona.

Reštitučné zákony upravujú vzťahy osôb označených v ňom ako osoby oprávnené

a povinné, ktoré sa týkajú právnych skutočností vzniknutých v rozhodnom období z presne

stanoveného právneho dôvodu; pre úspešné uplatnenie nároku oprávnenej osoby musia byť

kumulatívne splnené všetky tri uvedené predpoklady. Ak tieto predpoklady aplikácie

reštitučného zákona nie sú súčasne splnené, aplikácia lex specialis sa neuplatní (porovnaj

rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ).

Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. uviedol, ţe takýto „reštitučný

vzťah“ nevzniká vtedy, ak neexistuje osoba, ktorá zodpovedá zákonnej definícii oprávnenej

osoby (t.j. prvý z predpokladov vzniku tohto vzťahu); v tom prípade neprichádza do úvahy

aplikácia osobitného reštitučného predpisu.

23

Obdobne o prípad, v ktorom nevzniká takýto „reštitučný právny vzťah“ ide vtedy, keď

vec neprešla na štát spôsobom, ktorý označuje za relevantný „reštitučný

dôvod“ (druhý z uvedených predpokladov).

Napokon, daný právny vzťah nevzniká tieţ vtedy, keď toho, kto drţí vec ku dňu

účinnosti tohto zákona, nemoţno zaradiť do pojmu „povinná osoba“ (tretí predpoklad vzniku

„reštitučného právneho vzťahu“).

Povinnou osobou nie je ten, kto nevykazuje znaky, ktoré sú zadefinované priamo

zákonom. V zmysle povinnými osobami sú štát alebo

právnické osoby, ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona vec drţia, s výnimkou a/ podnikov

so zahraničnou majetkovou účasťou a obchodných spoločností, ktorých spoločníkmi alebo

účastníkmi sú výhradne fyzické osoby (táto výnimka však neplatí, ak ide o veci nadobudnuté

od právnických osôb po 1. októbri 1990), b/ cudzích štátov.

Dovolací súd, nadväzujúc na právne úvahy, ku ktorým dospel v rozhodnutí sp. zn.

, pre účely preskúmavanej veci dodáva, ţe tak, ako

neumoţňuje, aby sa vydania nehnuteľnosti domáhal ten, kto nie je oprávnenou osobou,

neumoţňuje ani to, aby sa oprávnená osoba domáhala vydania nehnuteľnosti voči tomu, kto

nie je povinnou osobou. Z tohto dôvodu sa právna úprava vydania nehnuteľnosti podľa

nevzťahuje na právne vzťahy oprávnených osôb () a tých subjektov,

pri ktorých tento zákon výslovne uvádza, ţe nie sú povinnými osobami (vrátane § 4 ods. 1

písm. b/); v ich právnych vzťahoch preto ani nemoţno uplatniť zásadu, ţe špeciálny

(reštitučný) zákon vylučuje pouţitie všeobecného zákona.

Najvyšší súd záverom tejto časti odôvodnenia svojho rozsudku zdôrazňuje potrebu

dôsledného rozlišovania medzi prípadom, v ktorom v súlade so :

I. bol zaloţený „reštitučný právny vzťah“ medzi oprávnenou osobou a povinnou osobou,

v rámci ktorého sa síce oprávnená osoba môţe proti povinnej osobe domáhať vydania veci,

avšak – so zreteľom na zákonom vymedzené dôvody – buď sama oprávnená osoba

uprednostní finančnú náhradu pred vydaním veci (viď napr. )

alebo oprávnenej osobe vec nemôţe byť vydaná (viď napr. ),

II. nebol vôbec zaloţený takýto „reštitučný právny vzťah“ medzi oprávnenou osobou

a povinnou osobou, lebo chýbal jeden z jeho subjektov [v danom prípade povinná osoba

24

(je tu síce subjekt, ktorý vec ku dňu účinnosti zákona „drţí“, zákon ale tento subjekt sám

vylučuje z okruhu povinných osôb)].

3.1.5. Pri úvahách súdu o tom, či moţno aplikovať alebo

či je jeho aplikácia vylúčená – teda bez ohľadu na to, či tieto úvahy smerujú k zmierneniu

krívd postupom podľa tohto zákona, alebo naopak, k vylúčeniu tohto postupu – nesmie

absentovať zohľadnenie mimoriadnej povahy tohto reštitučného zákona. Prípadné legislatívne

nedôslednosti rôzneho druhu, ako aj nepredvídateľnosť v postupe rôznych štátnych orgánov

alebo osôb konajúcich za štát, nemoţno vykladať v neprospech oprávnených osôb, ale vţdy

vo vzťahu ku konkrétnej veci a s ohľadom na princípy demokratického právneho štátu.

Reštitučné nároky sú nárokmi mimoriadnymi, a to do tej miery, ţe je tu odôvodnený

aj mimoriadny postup súdov byť zhovievavejší k forme a obsahu uplatnenia týchto nárokov

(viď rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ).

Ustanovenie výslovne hovorí o „drţaní veci“. Zákon

tu zohľadňuje mnoţstvo, komplikovanosť a tieţ malú prehľadnosť relatívne samostatných

uţívacích inštitútov, na základe ktorých právnické osoby v rozhodnom období vykonávali

určité práva. Účelu a zmyslu tohto zákona zodpovedá, aby vec vydal ten, kto ju „drţí“ – tento

subjekt má totiţ vec na základe právom uznávanej právnej skutočnosti „pri sebe“. Súdy,

zohľadňujúc realitu rozhodného obdobia a tieţ mnoţstvo a v ňom existujúcich vlastníckych

a uţívateľských inštitútov, nezotrvávali na rigoróznom prístupe, ktorý by za kaţdú cenu trval

na naplnení pojmu „drţba“. Aj odborná právnická literatúra z obdobia krátko po nadobudnutí

účinnosti zastávala názor, ţe „mnohoznačným slovom drţba veci“

sa rozumie faktická moţnosť vydať ju (viď JUDr. Jaroslav Bičovský, JUDr. Milan Holub,

„Prováděcí a souvisicí předpisy k Občanskému zákoníku“, Linde Praha, 1992 str. 123).

V danom prípade bola Maďarská republika (Veľvyslanectvo Maďarskej republiky

v ČSFR) počas prebiehajúceho reštitučného konania vedená v katastri nehnuteľností ako

trvalá uţívateľka. Tento údaj bol v liste vlastníctva vyznačený po celú dobu plynutia lehôt,

v ktorých bolo moţné uplatniť reštitučné nároky v zmysle Ţalobcom

nemoţno uprieť, ţe vyvinuli potrebnú mieru starostlivosti o obstaranie podkladov potrebných

pre posúdenie, kto „vec drţí“ ku dňu účinnosti , a proti komu majú

podať „reštitučnú“ ţalobu. Nemoţno im ani vytýkať, ţe sa spoliehali na správnosť zápisu

údajov v katastri nehnuteľností. Neskoršia zmena údajov vyznačených v katastri

25

nehnuteľností nemôţe mať v okolnostiach daného prípadu negatívny dopad na právne

postavenie a procesno-právne moţnosti ţalobcov v tom zmysle, ţe by neprípustnou bola

ich vlastnícka ţaloba. Treba mať na zreteli, ţe ţalobcovia sa pôvodne svojich nárokov

domáhali v reštitučnom konaní, takţe ich zámerom zjavne nebolo obchádzať zmysel a účel

reštitučného zákonodarstva. V neskoršom občianskom súdnom konaní o ich vlastníckej

ţalobe bolo legitímne ich očakávanie, ţe nimi zvolený postup zodpovedá zákonu, lebo v čase

jej podania aj niektoré rozhodnutia najvyššieho súdu v týchto prípadoch pripúšťali moţnosť

domáhať sa určenia vlastníctva (viď napríklad rozhodnutie sp. zn. ).

Z týchto dôvodov dovolací súd uzatvára, ţe obsah spisu umoţňoval odvolaciemu súdu

prijať záver, ţe ţalobcovia sa v danom prípade mohli domáhať ochrany svojich práv

vlastníckou ţalobou.

3.2. V ďalšom pristúpil najvyšší súd k posúdeniu správnosti právneho záveru

odvolacieho súdu ( ), v zmysle ktorého ţalobcovia sú v podieloch

po 1/2 podielovými spoluvlastníkmi parcely č. 221/1; predtým ale podrobil dovolaciemu

prieskumu záver odvolacieho súdu o neplatnosti kúpnej zmluvy.

Podľa je právny úkon prejav vôle smerujúci najmä

k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto

prejavom spájajú. V zmysle sa právny úkon musí urobiť

slobodne a váţne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.

V ustanovení sú stanovené niektoré základné

náleţitosti (vlastnosti) vôle a jej prejavu, aby išlo o platný právny úkon. Keď prejav vôle tieto

náleţitosti nemá, právny úkon síce existuje, je však absolútne neplatný. Absolútna neplatnosť

pôsobí priamo zo zákona, od počiatku a bez ohľadu na to, či sa jej niekto dovolal.

Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prihliada súd aj bez návrhu. Z absolútne neplatného

právneho úkonu nevznikajú subjektívne občianske práva a povinnosti; vzhľadom na to zákon

ani nestanovuje lehotu, do ktorej moţno zohľadňovať túto vadu právneho úkonu.

3.2.1. Jednou z náleţitostí vôle je jej sloboda.

26

O právny úkon slobodný nejde v prípade priameho fyzického donútenia, pri ktorom

je vôľa konajúceho nahradená vôľou donucujúceho subjektu.

Neslobodný je tieţ právny úkon, pri ktorom vôľu prejavujúci subjekt konal

pod vplyvom bezprávnej vyhráţky. Bezprávna vyhráţka je okolnosť takého druhu a intenzity,

ktorá pôsobí na konajúceho tak, ţe pod jej vplyvom sú v ňom vyvolané obavy alebo strach,

ktoré ho následne vedú k urobeniu právneho úkonu, ktorý by inak neurobil. Vyhráţka musí

byť bezprávna (právom nepodloţená). O bezprávnu vyhráţku ide jednak vtedy, keď sa ňou

vynucuje niečo, čo nie je dovolené ňou vynucovať, jednak vtedy, keď sama táto okolnosť

(vyhráţka) je dôvodná, avšak jej prostredníctvom sa vynucuje niečo, na čo vyhráţka nesmie

byť zneuţitá. Bezprávna vyhráţka nemusí spočívať len vo výslovnom (ústnom alebo

písomnom) prejave vyhráţajúceho sa; o bezprávnu vyhráţku môţe ísť tieţ pri protiprávnom

faktickom konaní, ktoré má znaky psychického donucovacieho prostriedku prelamujúceho

vôľu donucovaného a nútiaceho ho urobiť úkon, ktorý si neţelá. Donucovaná osoba potom

uzavrie zmluvu podľa pokynov stanovených budúcim spoluúčastníkom zmluvy, ktorú

by – nebyť dôvodného strachu o svoju osobu, prípadne o svoje záujmy – za normálnych

okolností neuzavrela. Medzi bezprávnou vyhráţkou a urobením právneho úkonu musí byť

vzťah príčiny a následku.

Na slobodu vôle konajúceho môţe pôsobiť tieţ tieseň – stav, v ktorom sa nachádza

konajúci a ktorý na neho pôsobí takým spôsobom, ţe obmedzuje jeho slobodu rozhodovania,

v dôsledku čoho urobí právny úkon, ktorý by inak neurobil.

Podľa názoru dovolacieho súdu išlo v preskúmavanej veci o prípad, v ktorom na vôľu

predávajúcich pôsobila bezprávna vyhráţka, pričom ale nezanedbateľný vplyv na jej vznik

a intenzitu mala tieţ tiesnivá situácia, v ktorej sa v rokoch 1948 aţ 1989 nachádzali vlastníci

nájomných domov. I keď tieseň sama nezakladá neplatnosť právneho úkonu konajúceho

(viď ), môţe byť v určitom prípade pridruţujúcou sa okolnosťou

alebo jedným z viacerých spolupôsobiacich faktorov, ktoré ako celok vedú k tomu, ţe vôľa

konajúceho prejavená v zmluve je neslobodná (aţ) tak, ţe to zakladá absolútnu neplatnosť

tohto právneho úkonu. Pokiaľ totiţ tiesnivý stav pôsobí na určitú osobu intenzívne po dlhú

dobu, je vôľu konajúceho schopná „zlomiť“ aj taká okolnosť, ktorá by inak sama o sebe

prípadne ani nemala (aţ) také dopady, aké má bezprávna vyhráţka, popri ktorej

27

sa nevyskytuje tieseň. Na vôľu toho, kto koná v takomto stave, pôsobí intenzívnejšie kaţdá

bezprávna vyhráţka.

3.2.2. Na niektoré okolnosti, ktoré v rokoch 1948 aţ 1989 pôsobili na slobodu vôle

vlastníkov nájomných domov pri úkonoch, ktorými disponovali s predmetom ich vlastníctva,

poukázal najvyšší súd uţ v skorších rozhodnutiach, napríklad:

Ak súkromný vlastník nájomného domu nemohol rozhodovať o jeho nájme, mal

povinnosť nájomné odvádzať na viazaný účet opráv, bol povinný trpieť zásahy zo strany

tretích osôb (štátnych orgánov a socialistických organizácií) do vlastníckeho práva

a v dôsledku toho mu bolo fakticky znemoţnené s ním slobodne a voľne disponovať, potom

touto dlhodobou situáciou mohol byť vyvolaný stav tiesne v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1

(viď bliţšie rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. ).

Vedomie nedostatku zákonnej ochrany súkromného vlastníctva bolo objektívne

pôsobiacim a existujúcim stavom, teda tiesňou, a táto potom bola pohnútkou vôle konajúcej

osoby, pretoţe vlastníctvo k takejto veci stratilo pre ňu ako jednotlivca zmysel, lebo

administratívnymi opatreniami stratila moţnosť po celú dobu trvania vlastníctva ju uţívať

formou, pre akú ju pôvodne nadobudla (viď bliţšie rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

).

3.2.3. V rokoch 1948 aţ 1989 boli vlastníci nájomných domov fakticky a právne

v submisívnom postavení voči vrchnostenskému štátu a jeho orgánom či organizáciám.

To výrazne limitovalo nielen ich schopnosť, ale aj moţnosť vzdorovať zámerom a cieľom

sledovaným štátom, viesť s ním prípadný spor a v širších spoločenských a politických

súvislostiach sa brániť jeho tlaku.

Úkony súkromných vlastníkov nájomných domov boli robené v obmedzujúcich

hraniciach vytvorených vtedajším nedemokratickým právnym poriadkom, ktorý nielenţe

nevytváral dostatočné moţnosti ochrany ich vlastníctva, ale dokonca ani neskrýval

ideologický zámer totalitného štátu zlikvidovať toto „socializmu cudzie“ vlastníctvo ako

ekonomickú bázu triedneho nepriateľa. V dôvodovej správe k

v znení účinnom v čase uzavretia kúpnej zmluvy sa otvorene uvádza, ţe opatrenia národných

28

výborov „vytvárajú hospodárske a právne predpoklady pre postupný prechod tohto domového

majetku do štátneho socialistického vlastníctva“.

Právny poriadok v rokoch 1948 aţ 1989 nedovoľoval súkromným vlastníkom

nájomných domov rozhodovať o nájme bytov, ktoré sa v nich nachádzali; k bytom mali

prideľovacie práva národné výbory (viď a aţ 189

v znení účinnom v čase uzavretia kúpnej zmluvy) a ich vlastníci boli povinní odvádzať

nájomné na viazaný účet v štátnej sporiteľni (viď vyhlášku č. 2/1953 Ú.v.). Peniaze ukladané

na osobitnom účte boli účelovo viazané a najmenej 30% z nich musel vlastník venovať

na úhradu nákladov na opravy budovy. Popieranie podstaty nájomného vzťahu, ktorý

v právnom štáte spočíva na princípe dobrovoľnosti, dohody a ekvivalentnosti vzájomných

plnení, znemoţňovalo vlastníkom nájomných domov riadnu starostlivosť o nájomné domy

a byty v nich. Faktické príjmy vlastníkov bytových domov z nájmu bytov („voľné“ príjmy,

s ktorými mohli fakticky nakladať) vtedajší štát cielene limitoval tak, aby nestačili ani

na beţnú údrţbu domov. Zámerom bolo dosiahnuť stav, v ktorom by nedostatok finančných

prostriedkov pouţiteľných na údrţbu takýchto domov viedol k ich chátraniu, a ktorý

by následne bol donucujúcou pohnútkou k tomu, aby vlastník nachádzajúci sa vo finančnej

núdzi previedol dom na štát, alebo aby štát mocensky svojimi orgánmi administratívne

zasiahol proti vlastníkovi z titulu, ţe zanedbáva starostlivosť o predmet svojho vlastníctva

(viď bliţšie a o opatreniach týkajúcich sa niektorého

súkromného domového majetku). Takto, ekonomicky a právne navodený stav znemoţňoval

vlastníkom nájomných domov reálny výkon vlastníckych práv a objektívne vytváral moţnosť

mocenského zásahu štátu do vlastníckych práv.

3.2.4. Vyššie uvedené všeobecné úvahy (viď 3.2.2. a 3.2.3.) konkretizuje dovolací súd

na preskúmavanú vec nasledovne:

Obsah spisu (najmä č.l. 191 aţ 244) odôvodňuje záver, ţe ţalobcovia osobne a tieţ

ich rodiny boli v rozhodnom období dotknutí zásahmi vtedajšieho nedemokratického štátu

a jeho orgánov. Išlo o zásahy do sféry vlastníctva a uţívania vecí, ale aj o zásahy majúce

dopady z hľadiska moţností štúdia, výkonu zamestnania a uspokojovania bytových potrieb.

V rozhodnom období previedli ţalobcovia na štát trojpodlaţný nájomný dom

(so 6 bytovými jednotkami v hlavnej stavbe a 2 bytovými jednotkami v prístavku vo dvore),

29

vlastníctvo ktorého v právnom štáte bezpochyby posilňuje postavenie jeho vlastníka

(nie naopak), lebo je pre neho zdrojom príjmov. Zo spisu vyplýva, ţe ţalobcovia v nájomnom

dome aj sami bývali a tým uspokojovali svoje bytové potreby. To, ţe takéto bývanie

uprednostňovali pred bývaním v štátnych bytoch, je zrejmé z viacerých ich vyjadrení

zaloţených v spise, ktorými sa usilovali čeliť vyvlastneniu, resp. sa domáhali náhrady

„in natura“. Kúpnou zmluvou teda prišli predovšetkým o moţnosť uspokojovať bytové

potreby formou, ktorú si sami ţelali. Z pohľadu právneho štátu však pri tom boli zároveň

pozbavení aj majetku predstavujúceho zdroj ich opakujúcich sa príjmov v podobe nájomného,

prijímanie ktorého je samou podstatou a zmyslom vlastníctva nájomného domu. Z kúpnej

zmluvy vyplýva, ţe v čase jej uzavretia ešte nebola vyriešená ich bytová otázka – pri jej

uzatváraní konali teda v stave neistoty v oblasti osobitne citlivo vnímanej kaţdým človekom;

nevedeli, či a za akých podmienok, prípadne kedy, kým a v akej kvalite im bude pridelený

náhradný byt. Štát (jeho orgány a organizácie) v súvislosti s prevodom vlastníctva objektu

vytvoril pre ţalobcov a ich rodiny stav neistoty ohľadom ich budúceho bývania a navodil

situáciu, v ktorej ţalobcovia, vrátane ich rodinných príslušníkov boli napokon donútení

vysťahovať sa z bytových podmienok, ktoré im vyhovovali. Za predaný objekt nadobudli

ţalobcovia v zmysle kúpnej zmluvy kúpnu cenu 68 758 Kčs. Pokiaľ by neboli k predaju

donútení štátom a podmienkami, ktoré vytvoril štát, objekt by buď vôbec nemuseli predávať,

alebo by ho síce predali, avšak po uspokojivom vyriešení budúceho bývania a po stanovení

kúpnej ceny spôsobom a vo výške zodpovedajúcej mechanizmu, aký sa uplatňuje v právnom

štáte. Dovolací súd ako poznámku uvádza jednak to, ţe v spise je na čl. 385 zaloţený listinný

dôkaz – odborný posudok Ing. I. N. z júna 2008, ktorý časovú reprodukčnú hodnotu objektu

ku dňu jeho predaja stanovil sumou 622 568 Sk, jednak to, ţe aj ţalovaná sama v konaní

pripustila, ţe v roku 1985 „sa mohla stať určitá krivda ţalobcom“ ... „ţe cena mohla byť

vyššia“ (viď č.l. 435 spisu).

3.2.5. Všeobecný výklad, ktorý sa týka slobody vôle ako náleţitosti platného právneho

úkonu a dotýka sa aj problematiky bezprávnej vyhráţky (viď 3.2.1.), konkretizuje dovolací

súd na preskúmavanú vec nasledovne:

Najvyšší súd uţ vyššie uviedol, ţe v rozhodnom období sa štát netajil zámerom

dosiahnuť postupne prechod súkromného vlastníctva nájomných domov do štátneho

socialistického vlastníctva; štát dokonca tento zámer aj navonok (legislatívne) deklaroval.

Obsah spisu nesvedčí o tom, ţe by štát tento zámer nemal v prípade ţalobcov. Otázku,

30

či konkrétne kroky štátu voči ţalobcom mali v rozhodnom období znaky dovolených opatrení

obsahujúcich len prípustné formy presviedčania a istého nátlaku alebo či mali znaky (aţ)

právne neprípustného psychického donútenia (bezprávnej vyhráţky), posudzoval dovolací súd

v kontexte celého vtedajšieho právneho poriadku. V preskúmavanej veci išlo najmä

o posúdenie, či konanie štátu nenieslo hrozbu niečím, čo štát vôbec nebol oprávnený

vyţadovať, prípadne či jeho konanie mohlo obstáť z pohľadu legitimity cieľa. Dovolací súd

mal v rámci tohto posudzovania na zreteli nielen to, ţe „po zmene politického reţimu

zo socialistického na demokratický... je legitímne aplikovať 'staré právo' takými

interpretačnými a aplikačnými postupmi, ktoré sú vlastné novému demokratickému

politickému reţimu...“, ale tieţ to, ţe „... demokratické štáty môţu dovoliť svojim inštitúciám

aplikovať právo, ktoré má svoj pôvod v preddemokratickom reţime, len spôsobom, ktorý

je vlastný demokratickému politickému reţimu“ (viď nález ústavného súdu zo 7. februára

2013 sp. zn. ).

V inej právnej veci uţ najvyšší súd uviedol, ţe sama hrozba vyvlastnením

nepredstavuje bezprávnu vyhráţku (viď jeho rozhodnutie sp. zn. ). Avšak

hrozba vyvlastnením, ktoré je uskutočnené napriek tomu, ţe nemá oporu v zákone a prieči

sa jeho ustanoveniam (ako to bolo v preskúmavanej veci), má predsa len na psychiku

a následne aj vôľu vyvlastňovaného iné dopady, neţ hrozba legálne vykonaným

vyvlastnením. Negatívny dopad takejto hrozby je bezpochyby umocnený vtedy, ak nezostane

len pri „hrozbe“ vyvlastnením, ale dôjde aj k štádiu prvotnej realizácie vyvlastnenia

prvostupňovým vyvlastňovacím orgánom – zvlášť v situácii, v ktorej vyvlastňovanému

subjektu musí byť zrejmé, ţe nezrealizovaným vyvlastnením v nedemokratickom právnom

prostredí, ktoré je ideovo nasmerované na postupnú likvidáciu súkromného vlastníctva

nájomných domov, nekončia pokusy získať predmet vyvlastnenia a ţe štát zvolí ďalšie

riešenie ako získať vec, ktorá je predmetom jeho záujmu.

So ţalobcami bolo niekoľkokrát rokované a zámer asanovať ich nehnuteľnosť im bol

prezentovaný ako nezvratný proces. Existencia tohto zámeru nebola medzi účastníkmi

konania sporná. Definitívnosť zámeru asanácie vyplýva z „Technickej správy k dokumentácii

existujúceho stavu budovy na V. nábreţí č. X..“, ponuky M. z 18. februára 1981 adresovanej

ţalobcom, výzvy ONV zo 7. júna 1983, ako aj cenovej ponuky M. z 28. marca 1984. Dňa 12.

júla 1983 bola rozhodnutím NVMB č. ÚPA-2757-254/3-83-TK udelená výnimka na

demoláciu objektu. V zmysle prvostupňového vyvlastňovacieho rozhodnutia tvoril dom

31

akútnu bodovú závadu, pre ktorú bola „udelená výnimka na demoláciu objektu“.

V rozhodnutí druhostupňového vyvlastňovacieho orgánu sa uvádza, ţe „vyvlastniteľ okrem

demolácie objektu a zabezpečovacích prác nesmie nič podnikať“. Dňa 18. júna 1985 sa

v objekte uskutočnilo „miestne zisťovanie“, pri ktorom boli konštatované viaceré stavebné

nedostatky. ONV rozhodnutím z 20. júna 1985 č. Výst. 1922/1985-Ja/17/I (ďalej len

„rozhodnutie ONV o statickom posudku“) ţalobcom uloţil povinnosť predloţiť v lehote

60 dní statický posudok na porušené zvislé a vodorovné konštrukcie ich domu s tým, ţe

náklady spojené s vypracovaním posudku znášajú spoluvlastníci objektu a ak nariadené

opatrenia nevykonajú, bude stavebný úrad postupovať v zmysle

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení v čase vydania

uvedeného rozhodnutia (ďalej len „“). Odvolanie, ktoré proti tomuto

rozhodnutiu podali ţalobcovia, zamietol NVMB rozhodnutím z 29. októbra 1985

č. ÚPA-4278-254/3-85-Vd (ďalej len „rozhodnutie NVMB o statickom posudku“), v ktorom

medziiným uviedol, ţe výsledky miestneho zisťovania z 18. júna 1985 sú nepostačujúce

pre dôsledné a objektívne posúdenie otázky, aké opatrenia v zmysle § 86 aţ 88 zákona

č. by sa mali urobiť). V bezprostrednej väzbe na vecné a časové súvislosti týchto

okolností bol objekt napokon kúpnou zmluvou z 2. decembra 1985 prevedený do vlastníctva

štátu.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu, ktorý vyvodzuje z časovej postupnosti

právne významných skutočností uvedených v predchádzajúcom odseku, skutočným cieľom

štátu, ku ktorému smerovali všetky vyššie uvedené kroky jeho orgánov, bolo prekonať odpor

vlastníkov nájomného domu a získať jeho vlastníctvo. Vôľa ţalobcov prejavená v kúpnej

zmluve nebola slobodná. V situácii, v ktorej sa vtedy nachádzali (najvyšší súd ju uţ vyššie

označil za tiesnivú – viď body 3.2.3. a 3.2.4. odôvodnenia tohto rozsudku), im hrozili pre nich

podstatné finančné výdavky (či uţ ako „dobrovoľné“ – nimi priamo vynaloţené alebo ako

„vynútené“ ukladaním pokút, prípadne uhradené najskôr štátom a potom od nich následne

vymáhané za statický posudok vo výške minimálne 10 000 Kčs, teda zhruba šestiny

im dovtedy ponúkanej kúpnej ceny.

Na podklade obsahu spisu dospel dovolací súd k záveru, ţe pokiaľ aj prípadne

jednotlivé kroky štátu v čase pred vyvlastnením objektu ţalobcov a bezprostredne po ňom

moţno posudzovať iba ako prípustný nátlak, takto nie je moţné kvalifikovať celkové konanie

štátu, ktoré bolo zavŕšené uloţením povinnosti obstarať statický posudok.

Keďţe predmetný nájomný dom bol definitívne určený na asanáciu a dokonca

uţ v roku 1983 bolo rozhodnuté o prípustnosti jeho demolácie, je na mieste otázka, prečo

vôbec bolo potrebné obstarať statický posudok. Pokiaľ bol dom v čase jeho predaja

(december 1985) určený na demoláciu, od ţalobcov vyţadovaný statický posudok bol za

daného stavu nadbytočný. V poţiadavke adresovanej ţalobcom, aby tento posudok predloţili

stavebnému úradu, treba za týchto okolností vidieť iba ďalší krok štátu, ktorý ich mal viesť

k prevodu vlastníctva domu.

ONV sa v rozhodnutí o statickom posudku odvolal na

a vlastníkom nájomného domu nariadil, aby do 60 dní „vykonali tieto opatrenia: predloţili

stavebnému úradu statický posudok na porušené zvislé a vodorovné konštrukcie obytného

domu V. nábr. č. X“. Uvedené ustanovenie umoţňovalo stavebnému úradu, aby vlastníkovi,

ktorý neudrţiava svoju stavbu „v dobrom stave“, uloţil povinnosť postarať sa o nápravu (teda

opravami alebo údrţbovými prácami vykonanými na stavbe opätovne dosiahnuť „dobrý stav“

stavby); z uvedeného ustanovenia ale nevyplývalo oprávnenie stavebného úradu uloţiť

vlastníkovi stavby povinnosť predloţiť stavebnému úradu statický posudok, na podklade

ktorého by stavebný úrad mohol posúdiť, či stavba je alebo nie je „v dobrom stave“, prípadne

v akom smere či rozsahu nie je „v dobrom stave“. Uvedené ustanovenie teda neumoţňovalo

uloţiť ţalobcom povinnosť, ktorá im bola uloţená.

NVMB v rozhodnutí o statickom posudku poukázal aj na § 31 ods. 1 veta druhá, § 32

ods. 1 a 2 posledná veta, aţ 4 a o správnom

konaní (správny poriadok) v znení v čase vydania tohto rozhodnutia (ďalej len „zákon

č. “). Tieto ustanovenia neumoţňovali stavebnému úradu ţiadať od účastníka

konania, aby predloţil listinu, ktorú nemá. Ustanovenie

predpokladalo, ţe ak je pre odborné posúdenie skutočností dôleţitých pre rozhodnutie

potrebný znalecký posudok, správny orgán (sám) ustanoví znalca, pričom trovy konania,

ktoré vznikli správnemu orgánu, znáša tento orgán; len za určitých okolností bol účastník

povinný (aţ spätne) nahradiť trovy vzniknuté správnemu orgánu alebo inému ostatným

účastníkom konania ( ). Pokiaľ teda bola napriek tomu

ţalobcom uloţená povinnosť obstarať statický posudok a bolo im dokonca pohrozené

ukladaním pokút v prípade, ţe nebudú nerešpektovať túto povinnosť (§ 105 zákona

č. ), treba konanie štátu vo vyššie uvedenom kontexte kvalifikovať ako hrozbu

niečím, čím sa hroziť nesmelo.

Konanie štátu zavŕšené v danom prípade uloţením takejto povinnosti v čase a mieste

jej uloţenia a v situácii, v ktorej sa vtedy ţalobcovia nachádzali, je pri aplikačnom postupe

vlastnom demokratickému politickému reţimu () potrebné povaţovať

za konanie, ktoré z pohľadu legitimity cieľa neobstojí, lebo jeho skutočným zámerom bolo

pozbaviť ţalobcov ich vlastníctva.

3.2.6. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru o správnosti právneho názoru

odvolacieho súdu, ţe vôľa ţalobcov pri uzatváraní kúpnej zmluvy nebola slobodná. Na tom

nič nemení to, ţe ţalobcovia „uznali dôvodnosť asanácie“, ale ani to, ţe ţalobca 1/ sám

inicioval stretnutie s vtedajším riaditeľom MSK – tak totiţ koná aj ten, vôľa koho bola

prelomená vôľou iného a uţ mu ide len o to, aby bol čo najskôr ukončený stav, ktorý na jeho

psychiku pôsobí nepriaznivo.

Keďţe v kúpnej zmluve prejavená vôľa ţalobcov bola formovaná pod vplyvom

bezprávnej vyhráţky, čo uţ samo o sebe zakladá absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy, nebolo

v dovolacom konaní potrebné zaoberať sa nielen ďalšími skutočnosťami, z ktorých

ţalobcovia vyvodzovali neplatnosť tohto právneho úkonu, ale ani ďalšími dôvodmi, z ktorých

ţalovaná vyvodzovala opodstatnenosť jej dovolania.

Vzhľadom na to, ţe neplatný právny úkon nemá účinky platného právneho úkonu,

nedošlo na podklade kúpnej zmluvy k prevodu vlastníctva, v dôsledku čoho treba ţalobcov

v skutkovom a právnom rámci, ktorý vyplýva z obsahu spisu, povaţovať za spoluvlastníkov

parcely č. 221/1.

Vyššie uvedené uzatvára dovolací súd konštatovaním, ţe dovolateľka neopodstatnene

namieta, ţe dovolaním napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

( ).

4. Ţalovaná dovolaním napadla aj výrok rozsudku odvolacieho súdu o náhrade trov

konania. Odvolaciemu súdu vytkla, ţe vychádzal z tarifnej odmeny advokáta z hodnoty

predmetu sporu, avšak v danom konaní o určenie vlastníctva nehnuteľnosti (trhová hodnota

34

ktorej neustále kolíše a nie je ju preto moţné určiť) mala byť odmena advokáta určená

v zmysle vyhlášky č.

Dovolanie v uvedenej časti smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku

odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia ( ). Vzhľadom na to treba

prípustnosť tejto časti dovolania posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy

je prípustné dovolanie proti uzneseniu ( ). Prípustnosť dovolania proti výroku

rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania je ale v zmysle vylúčená;

jeho prípustnosť by zakladala iba procesná vada konania v zmysle Keďţe ale ani

vo vzťahu k tomuto výroku nebola preukázaná procesná vada konania zakladajúca

zmätočnosť, nemoţno prípustnosť tejto časti dovolania ţalovanej vyvodiť z

Najvyšší súd z týchto dôvodov dovolanie ţalovanej v uvedenej časti odmietol ako

procesne neprípustné ( v spojení s ).

5. V dovolacom konaní nebola ţalovaná procesne úspešná a vznikla jej povinnosť

nahradiť trovy procesne úspešným účastníkom tohto konania ( v spojení

s a ). Ţalobcovia v dovolacom konaní podali návrh

na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania ( v spojení

s ).

Najvyšší súd, aj so zreteľom na dovolacie námietky ţalovanej, konštatuje, ţe

rozhodovacia prax súdov (vrátane najvyššieho súdu) v otázke určovania tarifnej hodnoty veci

v konaniach o určenie vlastníctva vykazovala v niektorých prípadoch znaky nejednotnosti.

V rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. , , ,

a a bol napokon zaujatý právny názor,

s ktorým sa stotoţnil dovolací súd aj v preskúmavanej veci.

Podľa názoru dovolacieho súdu zastávaného v tejto veci treba mať na zreteli

nasledovné:

Z ustanovenia vyhlášky č. vyplýva, ţe základná sadzba

tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva. Podľa

ustanovenia § 10 ods. 2 citovanej vyhlášky ak nie je ustanovené inak, povaţuje sa za tarifnú

35

hodnotu výška peňaţného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna sluţba týka,

určená pri začatí poskytovania právnej sluţby. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden

úkon právnej sluţby je jedna trinástina výpočtového základu iba v prípade, ak nie je moţné

vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju moţno zistiť len s nepomernými

ťaţkosťami ( vyhlášky č. ).

Z uvedeného vyplýva, ţe pokiaľ je určitá vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom

súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa suma vyjadrujúca cenu povaţuje za základ

pre určenie tarifnej hodnoty, a to aj vo veciach určenia vlastníckeho práva k takejto veci, lebo

dôsledne rozlišuje, kedy je predmet právneho sporu, o ktorom

vlastníctve sa rozhoduje, peniazmi oceniteľný, a kedy nie je. Preto nie je moţné vychádzať

z názoru, ţe vtedy, keď je predmetom občianskeho súdneho konania určenie vlastníckeho

práva k veci, nemoţno tento predmet konania peniazmi oceniť z hľadiska tarifnej odmeny

podobne, ako je to pri vyrubovaní súdneho poplatku za určovací návrh na začatie konania

podľa

Predmetom sporu v danej veci bolo určenie vlastníctva pozemku, teda veci, ktorá

je oceniteľná a vyjadriteľná peniazmi. Pri priznávaní náhrady trov dovolacieho konania bolo

vzhľadom na túto skutočnosť potrebné vychádzať z tarifnej odmeny stanovenej nie v zmysle

ustanovenia vyhlášky č. , ale v zmysle tejto vyhlášky.

Dovolací súd pripomína, ţe ţalovaná nespochybnila správnosť hodnoty veci, ktorá

je predmetom konania.

Dovolací súd priznal ţalobcom náhradu, ktorá spočíva v odmene advokátky za 1 úkon

právnej sluţby poskytnutej spoločne ţalobcom 1/ a 2/ vypracovaním ich písomného

vyjadrenia k dovolaniu ţalovanej ( vyhlášky č. ). Sadzbu

za tento úkon určil podľa vyhlášky č. vo výške 559,33 €,

ktorú zníţil podľa vyhlášky č. Tarifnú odmenu určil potom

v celkovej výške 559,33 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky

a miestne prepravné ( vyhlášky č. ) vo výške 7,63 € a 20% DPH

(113,38 €) predstavuje spolu 680,34 €.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

36

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. júna 2013

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková