Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 35 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (42)4ba/388539.cb672b.pdf
PDF · 297.75 KB
No categories available
3Cdo/58/2012
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Emila
Franciscyho a členiek senátu JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. E. Siebenstichovej, v právnej
veci ţalobcov 1/ I. K., bývajúceho v B., 2/ J. N., bývajúcej v B., zastúpených JUDr. E. Ľ.,
advokátkou so sídlom v B., proti ţalovanej S., a.s. so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej
JUDr. Ľ. S., advokátom so sídlom v B., o určenie vlastníctva, vedenej na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 16 C 157/2002, o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Co 2/2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
1. z a m i e t a v časti, ktorá smeruje proti výroku rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Co 2/2010 vo veci samej,
2. o d m i e t a vo zvyšnej časti.
Ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobcom do 3 dní náhradu trov dovolacieho konania
680,34 € na účet JUDr. E. Ľ., advokátky so sídlom v B., ktorý je vedený v T., a.s. pod č. X..
O d ô v o d n e n i e
Ţalobcovia sa v konaní domáhali určenia, ţe v podieloch po 1/2 sú spoluvlastníkmi
nehnuteľností v katastrálnom území S., ktoré sú vedené na liste vlastníctva č. X. ako parcela
2
č. 221/1 – zastavané plochy a nádvoria vo výmere 580 m(ďalej len „parcela č. 221/1“)
2
a na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. 221/2 – zastavaná plocha nádvoria vo výmere 113 m
(ďalej len „parcela č. 221/2). Pôvodne išlo o parcelu č. 221 – dom s dvorom vo výmere 693
2
mzapísanú v pozemkovej knihe vo vloţke č. X. funkčne spojenú s nájomným domom v ich
spoluvlastníctve, ktorý sa nachádzal v B. na V. nábreţí č. X. (ďalej aj len „dom“). Nájomný
dom spolu s pozemkom (ďalej aj len „objekt“) boli prevedené do vlastníctva štátu kúpnou
zmluvou z 2. decembra 1985 (ďalej len „kúpna zmluva“), ktorú ţalobcovia uzavreli s
Mestskou správou komunikácií Bratislava (ďalej len „MSK“). Pri uzatváraní kúpnej zmluvy
konali ţalobcovia pod psychickým nátlakom vyvíjaným na nich vtedajšími štátnymi orgánmi
a inštitúciami. Ţalobcovia nekonali slobodne, preto kúpna zmluva je neplatná. Neplatnosť
tohto právneho úkonu vyplýva aj z jeho neurčitosti a z toho, ţe kúpnu cenu určila
jednostranne MSK. Neplatná kúpna zmluva nemohla zaloţiť vlastníctvo štátu, preto uvedené
pozemky sú naďalej v spoluvlastníctve ţalobcov.
Okresný súd Bratislava I po vykonanom dokazovaní rozsudkom z 23. februára 2006
č. k. 16 C 157/2002-345 ţalobu zamietol. V časti, ktorá sa týkala parcely č. 221/1, odôvodnil
zamietnutie ţaloby tým, ţe ţalobcovia nepreukázali nimi tvrdenú tieseň ani nevýhodné
podmienky pri uzatváraní kúpnej zmluvy, ani neplatnosť tohto právneho úkonu. V súvislosti
s otázkami spojenými s dojednaním kúpnej ceny súd prvého stupňa uviedol, ţe výška kúpnej
ceny bola určená podľa vtedajšieho cenového predpisu – vyhlášky č. 129/1984 Zb. o cenách
stavieb, pozemkov, porastov, úhradách za zriadenie práva osobného uţívania pozemkov
a o náhradách za dočasné uţívanie pozemkov (ďalej len „vyhláška č. 129/1984 Zb.“).
Uzavretiu tejto kúpnej zmluvy predchádzalo rozhodnutie Obvodného národného výboru
Bratislava I (ďalej len „ONV“) o vyvlastnení vydané 19. júla 1984 (ďalej len “prvostupňové
vyvlastňovacie rozhodnutie“), ktoré ale bolo na základe odvolania ţalobcov zrušené
rozhodnutím Národného výboru hlavného mesta SSR Bratislavy (ďalej len „NVMB“)
z 18. decembra 1984 (ďalej len „rozhodnutie druhostupňového vyvlastňovacieho orgánu“).
Ţalobcovia sami sa vyjadrili, ţe do objektu neinvestovali, nakoľko sa očakávala jeho
asanácia. Zo svedeckej výpovede Ing. J. B., vtedajšieho riaditeľa MSK, vyplynulo, ţe ţalobca
1/ v tom čase sám inicioval spoločné stretnutie za účelom dohody o odkúpení domu.
Ţalobcovia v konaní nepreukázali zníţenie kúpnej ceny o 8 699 Kčs, ku ktorému malo podľa
nich dôjsť jednostranne a bez dohody s nimi v čase po uzavretí kúpnej zmluvy. Predloţili síce
kópiu poštovej poukáţky znejúcej na túto sumu, z kópie ale nevyplýva dôvod jej zaplatenia.
Podľa názoru súdu prvého stupňa sa ţalobcovia mali a mohli domáhať vydania parcely č.
221/1 postupom podľa zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách (ďalej len
„zákon č. 87/1991 Zb.“). Keďţe uplatnenie reštitučných nárokov bolo viazané na zákonom
stanovené lehoty, nemôţu sa uţ podľa všeobecných občianskoprávnych predpisov domáhať
určenia vlastníctva, lebo by sa tým narušila právna istota subjektov, ktoré nehnuteľnosť
získali po tom, keď uţ bolo zrejmé, ţe nebol uplatnený reštitučný nárok. Zamietnutie ţaloby
v časti určenia spoluvlastníctva parcely č. 221/2 odôvodnil súd prvého stupňa tým, ţe
ţalovaná nie je v katastri nehnuteľností vedená ako jej vlastník, teda v danom prípade nie je
pasívne vecne legitimovaná.
Uvedený rozsudok súdu prvého stupňa napadli ţalobcovia odvolaním, v ktorom
vyjadrili názor, ţe súd neposudzoval vec z hľadiska nimi namietaných dôvodov neplatnosti
kúpnej zmluvy. Podľa ich názoru dospel k nepodloţenému záveru, ţe kúpna cena bola určená
správne. Naďalej tvrdili, ţe sumu 8 699 Kčs vrátili titulom „preplatku nehn. r. 85“,
čo potvrdzuje, ţe cenu určoval jednostranne len kupujúci. Zároveň to svedčí aj skutočnosti,
ţe vrátenie časti kúpnej ceny spôsobilo neplatnosť kúpnej zmluvy, pretoţe v jej písomnom
vyhotovení chýbala dohoda o cene. Podľa ich názoru sa im MSK a štátne orgány protiprávne
vyhráţali spôsobom relevantným v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Poukázali
tieţ na to, ţe „bojovali o svoj majetok so socialistickým reţimom 40 rokov a za ten čas prišli
o všetko – počnúc osobným automobilom, hotelom, domom – viackrát boli vysídlení z miesta
bydliska, či vylučovaní zo škôl a pod.“. Spochybnili tieţ správnosť záveru, ţe ţalovaná nie
je vo vzťahu k parcele č. 221/2 pasívne vecne legitimovaná. K otázke aplikácie reštitučných
zákonov ţalobcovia uviedli, ţe vzťah týchto zákonov k Občianskemu zákonníku je vzťahom
špeciálneho zákona ku všeobecnému zákonu, ale len ak sú splnené všetky predpoklady pre
pouţitie osobitného zákona.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 20. novembra 2008 sp. zn. 3 Co 177/2006
odvolaním napadnutý rozsudok potvrdil. Vychádzal z názoru, ţe ţalobcovia v odvolaní
neuviedli ţiadne skutočnosti, s ktorými by sa nebol vysporiadal uţ súd prvého stupňa.
Odôvodnenie svojho potvrdzujúceho rozsudku zaloţil na aplikácii ustanovenia § 219
ods. 2 O.s.p., pričom na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku uviedol, ţe
z dokazovania pred súdom prvého stupňa nevyplynuli skutočnosti, ktoré by nasvedčovali
tomu, ţe ţalobcovia uzavreli kúpnu zmluvu pod tlakom bezprávnej vyhráţky. Poukázal
na skutočnosť, ţe k vyvlastneniu objektu nikdy nedošlo, ţalobcovia vyvlastňovacím zámerom
úspešne čelili a na ich odvolanie bolo prvostupňové vyvlastňovacie rozhodnutie zrušené.
V konaní nebolo preukázané, ţe by neskoršia poţiadavka, aby dali vyhotoviť statický
posudok, slúţila ako zámienka pre „opätovné vyvlastnenie“ a ţe by štátne orgány sledovali
jediný cieľ – pozbaviť ţalobcov majetku. Kúpna zmluva nebola uzavretá ani v tiesni
za nápadne nevýhodných podmienok, lebo kúpna cena bola určená podľa vyhlášky
č. 129/1984 Zb.
Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadli ţalobcovia sťaţnosťou. Ústavný súd
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze z 26. novembra 2009 sp. zn.
III. ÚS 279/09 (ďalej len „nález“) uviedol, ţe odvolací súd porušil základné právo ţalobcov
na súdnu ochranu. Vzhľadom na to ústavný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení nálezu uviedol, ţe prvostupňový súd
správne poukázal na moţnosť posudzovania veci podľa zákona č. 87/1991 Zb.,
čo by vylučovalo aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka o absolútnej neplatnosti
kúpnej zmluvy. Spornou bola preto predovšetkým otázka, či ţalobcovia mohli svoje nároky
uplatňovať podľa reštitučných predpisov. Aţ po negatívnej odpovedi na ňu malo význam
skúmať neplatnosť kúpnej zmluvy. Prvostupňový súd v prvom rade analyzoval moţnosť
absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy a len okrajovo poukázal na moţnosť aplikácie
reštitučných predpisov. Súd prvého stupňa zo súvisiaceho spisu vedel, ţe ţalobcovia
sa svojich práv domáhali najskôr v konaní začatom podľa zákona č. 87/1991 Zb., v ktorom
za ţalovanú označili medziiným tieţ Maďarskú republiku, teda cudzí štát, ktorý podľa § 4
ods. 1 písm. b/ zákona č. 87/1991 Zb. nie je povinnou osobou. To vyvoláva pochybnosti,
či ţalobcovia mohli podľa tohto zákona uplatniť svoje práva k predmetu sporu. Odpoveď
na túto otázku mala pre prerokovávanú vec podstatný význam, pretoţe ak mohli (mali)
postupovať podľa zákona č. 87/1991 Zb., bolo by potrebné ich vlastnícku ţalobu bez ďalšieho
zamietnuť. Súd prvého stupňa túto otázku zodpovedal vyslovením názoru, ktorý je síce
správny, nepredchádzala mu ale potrebná analýza okolností daného prípadu. Ústavný súd
preto konštatoval, ţe súdy dostatočne neodôvodnili záver o pouţiteľnosti právneho názoru
o vzťahu všeobecných občianskoprávnych predpisov a predpisov reštitučných na prípad
ţalobcov. Ako nedostatočné hodnotil ústavný súd aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu
v otázke určenia kúpnej ceny v roku 1985. Ţalobcovia v odvolaní poukazovali na konkrétne
ustanovenie cenového predpisu, ktoré sa malo aplikovať, odvolací súd ale bez bliţšieho
vysvetlenia iba konštatoval, ţe kúpna cena bola určená v súlade s vyhláškou č. 129/1984 Zb.
V otázke určovania kúpnej ceny nebolo bez významu ani tvrdenie ţalobcov, ţe po určitom
čase od uzavretia kúpnej zmluvy boli povinní vrátiť časť prijatej kúpnej ceny (8 699 Kčs
z titulu „preplatku nehn. r. 85“). Odvolací súd ale na to primerane nereagoval. Ústavný súd
z týchto dôvodov sťaţnosťou napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie.
Krajský súd v Bratislave, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, rozsudkom
z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Co 2/2010 ţalobu zamietajúci výrok rozsudku Okresného súdu
Bratislava 1 z 23. februára 2006 č. k. 16 C 157/2002-345: a/ zmenil vo výroku týkajúcom
parcely č. 221/1 tak, ţe určil, ţe ţalobcovia 1/ a 2/ sú v podieloch po 1/2 jej podielovými
spoluvlastníkmi, b/ potvrdil vo výroku týkajúcom sa parcely č. 221/2. Uvedeným rozsudkom
odvolací súd zároveň ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcom 1/ a 2/ do 3 dní náhradu
trov konania vo výške 9 487,89 €. V odôvodnení rozsudku uviedol, ţe doplnil dokazovanie
a na podklade jeho výsledkov pristúpil k riešeniu otázky, či nárok uplatnený ţalobou treba
posudzovať podľa reštitučných právnych predpisov, alebo podľa všeobecných ustanovení
Občianskeho zákonníka. Z doplneného dokazovania mal preukázané, ţe sporné nehnuteľnosti
predali ţalobcovia MSK. Na základe uznesenia Vlády Slovenskej socialistickej republiky
(ďalej len „SSR“) č. 38 z 21. februára 1986 došlo k uzavretiu delimitačného protokolu,
v zmysle ktorého MSK odovzdala dňom 1. januára 1987 Investorovi dopravných stavieb
hlavného mesta SSR Bratislavy aj parcelu č. 221/1 a ten previedol jej správu na S. k 1.
januáru 1990 na základe uznesenia Vlády SSR č. 190 z 22. júna 1989. Na základe dohody
medzi vládou Československej socialistickej republiky a vládou Maďarskej republiky
podpísanej v Budapešti 8. decembra 1989 (ďalej len „Medzivládna dohoda“) bola parcela č.
221/1 protokolárne odovzdaná Maďarskej republike za účelom zriadenia pobočky
Maďarského kultúrneho strediska v Bratislave. Zo spisu Obvodného súdu Bratislava 1 sp. zn.
12 C 68/1992 mal odvolací súd preukázané, ţe ţalobcovia podali na súde 12. marca 1992
ţalobu, ktorou sa podľa zákona č. 87/1991 Zb. domáhali voči ţalovaným – Správe sluţieb
diplomatickému zboru Bratislava, ďalej Českej a Slovenskej Federatívnej republike (ďalej len
„ČSFR“) a Maďarskej republike vydania parcely č. 221. Podaním zo 16. marca 1993 vzali
ţalobu v tomto konaní (ďalej len „reštitučné konanie“) späť. V reštitučnom konaní sa Správa
sluţieb diplomatickému zboru vyjadrila, ţe sporný pozemok nemá v drţbe ani operatívnej
správe z dôvodu, ţe táto nehnuteľnosť bola prevedená na maďarskú stranu a vec je potrebné
riešiť podľa § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 87/1991 Zb. Veľvyslanectvo Maďarskej republiky
sa vyjadrilo, ţe k nehnuteľnosti ich strana získala právo trvalého uţívania a nezmenene si na
nej ţelá postaviť Maďarské kultúrne stredisko. Maďarská republika bola ako drţiteľ spornej
nehnuteľnosti vedená v katastri nehnuteľností aţ do rozhodnutia Okresného úradu Bratislava I
– katastrálneho odboru z 25. februára 1998 č. 108/98 vo veci prešetrenia zápisu práva trvalého
uţívania nehnuteľnosti (ďalej len „rozhodnutie katastra“). To znamená, ţe v čase
prebiehajúceho reštitučného konania (od 12. marca 1992 do 16. marca 1993) bol v katastri
nehnuteľností ako drţiteľ parcely č. 221 vedený cudzí štát, ktorý v zmysle § 4 ods. 1 písm. b/
zákona č. 87/1991 Zb. nebol povinnou osobou. Ţalobcovia sa preto voči nemu nemohli
domáhať vydania nehnuteľnosti. Názor, ţe ţalobcovia mali postupovať podľa tohto zákona,
opierala ţalovaná o to, ţe podľa Medzivládnej dohody mala Maďarská publika zaplatiť do
troch mesiacov odo dňa podpisu dohody sumu 2 095 200 Kčs, ktorú ale neuhradila a nikdy sa
nestala trvalou uţívateľkou ani oprávnenou drţiteľkou a ani vlastníčkou nehnuteľnosti.
Ţalovaná zastávala názor, ţe ak by ţalobcovia pokračovali v reštitučnom konaní, bolo by
v ňom vyšlo najavo, ţe vlastníčkou a drţiteľkou bola stále ČSFR, resp. Slovenská republika
(ďalej len „SR“). Tieto tvrdenia ţalovanej označil odvolací súd za účelové a zavádzajúce,
lebo počas reštitučného konania bola v katastri nehnuteľností ako drţiteľka objektu vedená
Maďarská republika. V reštitučnom konaní ţalovaná uviedla, ţe nehnuteľnosť nemá v drţbe
ani v operatívnej správe a Maďarská republika potvrdila existenciu svojho práva
k nehnuteľnosti. Za tohto stavu ani ţalobcovia nemali ţiadny dôvod spochybňovať správnosť
zápisu práva v katastri nehnuteľností. Keďţe túto parcelu podľa výpisu z katastra drţal cudzí
štát, nemali ani právnu moţnosť domáhať sa jej vydania podľa zákona č. 87/1991 Zb.
Odvolací súd preto v ďalšom preskúmal vec podľa všeobecných ustanovení Občianskeho
zákonníka. Vychádzal zo zistenia, ţe v období rokov 1981 aţ 1985 cez štátne orgány
a socialistické organizácie bol na ţalobcov vyvíjaný psychický nátlak, aby objekt predali, lebo
inak im bude vyvlastnený. V konkrétnostiach poukázal odvolací súd na to, ţe MSK listom
z 18. februára 1981 dala ţalobcom ponuku na kúpnu cenu za sporné nehnuteľnosti, ktoré
chcela odkúpiť za účelom realizácie stavby „Rekonštrukcia V. nábreţia v Bratislave“.
Ţalobkyňa 2/ listom z 24. februára 1981 v reakcii na túto ponuku uviedla, ţe nesúhlasí
s finančnou náhradou a ţiada poskytnúť rodinný dom alebo dva byty v osobnom vlastníctve
adekvátne k bytu, ktorý uţívali s rodinou v bytovom dome. Ţalobca 1/ listom z 9. marca 1981
adresovanom MSK oznámil, ţe chápe potrebu asanácie objektu, ale ţiada aby bola vyriešená
otázka plného uspokojenia obyvateľov bytového domu náhradnými bytmi a tieţ otázka
náhrady za objekt; v liste namietal tieţ neúplnosť znaleckého posudku v tom zmysle, ţe
výmera najväčšieho bytu v nájomnom dome úplne chýba. MSK listom z 28. marca 1984
ponúkla ţalobcom za objekt kúpnu cenu 45 151 Kčs. Ţalobcovia listom z 5. apríla 1984
oznámili MSK, ţe nesúhlasia s ponúknutou kúpnou cenou a poukázali na dôvody uvedené
v ich listoch z 24. februára 1981 a 9. marca 1981. Ţalobkyňa 2/ listom zo 14. júna 1984
opätovne namietla správnosť výšky náhrady za vyvlastnenie a upozornila, ţe pri vyvlastnení
má vyvlastňujúci orgán ponúknuť namiesto finančnej náhrady naturálnu náhradu (za takú
primeranú náhradu označila dom vo vlastníctve štátu, ktorý sa nachádza v B. na ulici F. č..).
Pri rokovaní zúčastnených MSK uviedla, ţe trvá na vyvlastnení a poţiadavke poskytnúť
náhradu in natura nemôţe, lebo nedisponuje s bytmi. Prvostupňovým vyvlastňovacím
rozhodnutím došlo k vyvlastneniu objektu; ţalobcovia podali proti nemu odvolanie, ktorému
bolo vyhovené. Dôvodom zrušenia tohto rozhodnutia bola skutočnosť, ţe stavba
„Rekonštrukcia V. nábreţia v Bratislave“ je síce plánovaná, avšak odsunutá na neurčito a pre
tento účel vyvlastnenie objektu neprichádza do úvahy. Prvostupňový správny orgán porušil
svoju povinnosť vytvoriť účastníkom moţnosť vyjadriť sa vopred k rozhodnutiu a jeho
podkladom a nedostatočne rešpektoval zásadu, ţe občanom musí poskytovať pomoc
a poučenie, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli ujmu. Prvostupňový
vyvlastňovací orgán nepostupoval správne aj v tom, ţe s vyvlastňovanými vôbec
neprerokoval otázku vyvlastňovacej náhrady. Rozhodnutím ONV z 20. júna 1985 č. Výst.
1922/1985-Ja/l7/1 bolo ţalobcom nariadené predloţiť stavebnému úradu do 60 dní statický
posudok na zvislé a vodorovné konštrukcie obytného domu, pričom tomuto rozhodnutiu bol
odňatý odkladný účinok odvolania. Ţalobcovia podali 19. júla 1985 proti tomuto rozhodnutiu
odvolanie, ktoré ale NVMB rozhodnutím z 29. októbra 1985 č. UPA-4278-254/3-85-Vd
zamietol. Po takmer päťročnom pôsobení štátu, jeho orgánov a organizácií na psychiku
ţalobcov vlastníci objektu podľahli a 2. decembra 1985 uzavreli kúpnu zmluvu, ktorou dom
s pozemkom odpredali za kúpnu cenu 68 758 Kčs určenú podľa znaleckého posudku. Konanie
kupujúcej strany malo znaky postupu, ktorý viedol k absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy.
Odvolací súd mal výsledkami vykonaného dokazovania preukázané, ţe dom bol v schátralom
stave a v roku 1979 bol určený na asanáciu. I keď vtedajší právny poriadok neumoţňoval
vyvlastniť objekt na účel, ktorý bol uvedený v prvostupňovom vyvlastňovacom rozhodnutí,
predsa len bolo rozhodnuté o vyvlastnení. Toto rozhodnutie bolo síce zrušené rozhodnutím
druhostupňového vyvlastňovacieho orgánu, následne ale štát pokračoval v nových pokusoch
získať objekt. Ţalobcom bolo nariadené predloţiť statický posudok objektu, zaplatením za
ktorý by u nich došlo k ďalšej finančnej ujme. Cena za statický posudok sa v tom čase mohla
pohybovať od 10 000 Kčs (podľa ţalovanej) do 40 000 Kčs (podľa ţalobcov). Pri príjme
ţalobcov z nájomného za byty v dome (3 780 Kčs), z ktorého sa 70% odvádzalo štátu na
osobitný účet a len 30% (1 134 Kčs) zostalo na opravu, údrţbu objektu, by aj ţalovanou
uvádzaná cena statického posudku predstavovala zhruba nájomné za 9 rokov; ak by
ţalobcovia túto sumu pouţili na obstaranie statického posudku, nezostali by im prostriedky na
investície do objektu. Na druhej strane ale, pokiaľ by nedali vypracovať statický posudok,
obstarali by ho príslušné orgány, jeho cenu by však museli napokon i tak zaplatiť ţalobcovia
zo svojho. Odvolací súd zohľadnil na jednej strane výšku kúpnej ceny uvedenú v kúpnej
zmluve, na druhej strane výšku náhrady za statický posudok a konštatoval nielen ich nepomer,
ale aj nedostatok logiky v postupe orgánov a inštitúcií štátu – ak bol totiţ objekt určený na
asanáciu, nedôvodne bola ţalobcom uloţená povinnosť predloţiť statický posudok. Od
ţalobcov bolo teda vynucované niečo, čo nebolo dovolené vynucovať. Toto konanie štátu
malo znaky bezprávnej vyhráţky vzbudzujúcej v ţalobcoch dôvodné obavy, ţe napokon za
objekt nezískajú takmer ţiadne finančné prostriedky. V ďalšom sa odvolací súd, riadiac sa
záväzným právnym názorom ústavného súdu, zaoberal otázkami, ktoré súvisia s tým, ako bola
v danom prípade určená výška kúpnej ceny. Odvolací súd mal z vyjadrení ţalobcov, z obsahu
kúpnej zmluvy a zo znaleckého posudku o cene objektu preukázané, ţe medzi predávajúcimi
a kupujúcou nedošlo k dohode o kúpnej cene. Svedok Ing. J. B. (v čase uzavretia kúpnej
zmluvy riaditeľ MSK) sa vyjadril, ţe nerokoval so ţalobcami o kúpnej cene, lebo to bolo
vecou ekonómov a právnikov. Zo znaleckého posudku spracovaného znalcom Ing. F. B.,
z ktorého sa vychádzalo pri určení kúpnej ceny, mal odvolací súd preukázané, ţe tento
posudok objednávala MSK. Posudok bol vypracovaný 26. marca 1984 a v ňom určená cena
nehnuteľnosti predstavovala 45 151 Kčs. Znalec k tomuto posudku vypracoval doplnok z 13.
septembra 1985, v zmysle ktorého bola cena objektu 71 137 Kčs. V znaleckom posudku boli
neznámou osobou a z neznámych dôvodov vykonané škrty. Vzhľadom na to bolo potrebné
vychádzať z toho, ţe ak po týchto úpravách bola v znaleckom posudku uvedená suma 68 758
Kčs, treba naďalej za cenu podľa znaleckého posudku povaţovať cenu určenú znalcom – vo
výše 71 137 Kčs. Opodstatnené je preto tvrdenie ţalobcov, ţe i keď je v kúpnej zmluve
uvedená kúpna cena 68 758 Kčs, v skutočnosti k dohode o kúpnej cene medzi účastníkmi
kúpnej zmluvy nedošlo. Odvolací súd k tomuto záveru dospel aj s prihliadnutím na to, ţe
ţalobcovia boli následne vyzvaní, aby vrátili časť kúpnej ceny (8 699 Kčs); túto sumu
ţalobcovia poukázali MSK 13. septembra 1986 s poznámkou, ţe ide o „prepl. nehn. r. 85“.
Odvolací súd v tom videl nielen skutočnosť svedčiacu o absencii dohody o zmene kúpnej
ceny (zníţenie kúpnej ceny o 1/8), ale tieţ dôvod zakladajúci neplatnosť kúpnej zmluvy.
Tvrdenie ţalovanej, ţe táto suma sa nemusela týkať plnenia na základe kúpnej zmluvy, ale ţe
mohlo ísť o plnenie v inom právnom vzťahu (ako napríklad nedoplatok elektriny), povaţoval
odvolací súd za nepodloţené, lebo k iným (kúpnou zmluvou nezaloţeným) právnym vzťahom
medzi ţalobcami a MSK nedošlo. Odvolací súd zo všetkých uvedených dôvodov zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa (§ 220 O.s.p.) v časti určenia vlastníctva parcely č. 221/1tak, ţe
ţalobe vyhovel; v časti týkajúcej sa parcely č. 221/2 napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne
správny s odôvodnením, ţe ţalovaná nie je v katastri nehnuteľností vedená ako jej vlastníčka.
O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 224 a § 142 ods. 3 O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie. Z obsahu jej
mimoriadneho opravného prostriedku (§ 41 ods. 2 O.s.p.) vyplýva, ţe ním napadla tak
rozhodnutie vo veci samej – zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bolo určené
vlastníctvo ţalobcov (viď najmä úvodnú časť bodu XV. dovolania), ako aj výrok o náhrade
trov konania (viď bod XIV. dovolania). Podľa jej názoru došlo v danom konaní k procesnej
vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.)
a dovolaním napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Ţalovaná pripomenula záver prvostupňové súdu, ţe pokiaľ by podľa
všeobecných predpisov bolo moţné domáhať sa vydania nehnuteľnosti alebo určenia jej
vlastníctva po uplynutí lehôt stanovených zákonom č. 87/1991 Zb., bola by porušená právna
istota tých subjektov, ktoré po tom, keď bolo zrejmé, ţe reštitučný nárok nebol uplatnený,
získali nehnuteľnosti od povinnej osoby. Podľa názoru ţalovanej sa ţalobcovia nemohli
domáhať ochrany svojho práva určovacou ţalobou, lebo sa podľa zákona č. 87/1991 Zb.
mohli domáhať vydania predmetných nehnuteľností alebo poţadovať za ne finančnú náhradu.
Pokiaľ v ţalobe o určenie vlastníctva uvádzali, ţe nehnuteľnosti previedli na štát v tiesni
za nápadne nevýhodných podmienok (čo je zároveň relevantný spôsob prechodu
nehnuteľnosti na štát v zmysle § 6 ods. 1 písm. g/ zákona č. 87/1991 Zb.), v reštitučnom
konaní ako „reštitučný dôvod“ uviedli to, ţe objekt bol vyvlastnený za náhradu a nikdy
neslúţil účelu, na ktorý bol vyvlastnený (§ 6 ods. 1 písm. i/ zákona č. 87/1991 Zb.).
Ţalobcovia vzali ţalobu v reštitučnom konaní späť tvrdiac, ţe nehnuteľnosti drţí cudzí štát
(Maďarská republika), ktorý je v zmysle § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 87/1991 Zb. vyňatý
z okruhu povinných osôb. Maďarská republika sa ale nikdy nestala vlastníčkou sporných
nehnuteľností, ani ich trvalou uţívateľkou alebo oprávnenou drţiteľkou, lebo nesplnila
podmienky uvedené v Medzivládnej dohode. Maďarská republika bola teda na príslušnom
liste vlastníctva zapísaná len formálne a jediným vlastníkom a drţiteľom nehnuteľnosti bol
po celý čas štát (t.j. ČSFR, resp. SR). Rozhodnutím katastra bol tento chybný údaj v katastri
nehnuteľností opravený. Podľa názoru ţalovanej sa v zmeňujúcom rozsudku odvolacieho
súdu nesprávne uvádza, ţe rozhodnutím katastra došlo k oprave nesprávneho zápisu
„po zrušení nájmu, prípadne po odstúpení od nájomnej zmluvy“ s Maďarskou republikou.
Rozhodnutie katastra nekonštatuje ţiadnu z uvedených moţností, spomína iba neuhradenie
odplaty za zriadenie práva trvalého uţívania, nevysporiadanie vzťahu a zánik nájomného
právneho vzťahu zo zákona. Odvolací súd sa teda pri rozhodovaní neriadil ustanovením § 135
ods. 2 O.s.p., neprihliadal na rozhodnutie katastra a s jeho obsahom sa nevysporiadal; jeho
úvahy o odstúpení od nájomnej zmluvy alebo o zrušení Medzivládnej dohody sú nadbytočné.
Odvolací súd bez bliţšieho vysvetlenia označil za zavádzajúcu argumentáciu ţalovanej, ţe
Maďarská republika nebola trvalou uţívateľkou, drţiteľkou alebo vlastníčkou sporných
nehnuteľností; konštatoval ich drţbu Maďarskou republikou, neuviedol ale, z čoho vyvodil
názor, ţe išlo o drţbu. Ak by ţalobcovia boli pokračovali v reštitučnom konaní, súd by v ňom
musel vyriešiť otázku, či Maďarská republika bola nositeľkou práva vylučujúceho postup
podľa zákona č. 87/1991 Zb., a či ţalobcom nevznikol nárok (len) na finančnú náhradu podľa
§ 13 zákona č. 87/1191 Zb.; odvolací súd sa tým ale vôbec nezaoberal. V ďalšej časti
dovolania sa ţalovaná vyjadrila k otázkam týkajúcim sa ţalobcami namietanej neplatnosti
kúpnej zmluvy. Pokiaľ odvolací súd za preukázaný povaţoval nátlak na ţalobcov, podľa
ţalovanej neboli v odvolacom konaní v tomto smere produkované ţiadne nové dôkazy
a odvolací súd vyhodnotil situáciu v úplnom rozpore s tým, ako ju posúdil v predchádzajúcom
odvolacom konaní. V odôvodnení zmeňujúceho rozsudku nie je vysvetlené, ktoré okolnosti
mali vplyv na túto zmenu právneho názoru. Ţalobcovia predloţili súdu doklad z 11. mája
1948, v zmysle ktorého mal nájomný dom hodnotu 1 222 500 Kčs, išlo ale o hodnotu v starej
mene platnej do 1. júna 1953, ktorá sa následne vymieňala v pomere 50:1. Od roku 1953
do objektu nikto neinvestoval ţiadne prostriedky, okrem bytu na 1. poschodí v roku 1956,
a preto ho bolo potrebné asanovať. Skutočnosť, ţe dom bolo potrebné asanovať uţ v 70-tych
rokoch potvrdili aj samotní ţalobcovia. Úroveň všetkých bytov – s výnimkou 5-izbového bytu
– v objekte bola na úrovni 4. triedy a nespĺňala ani základné hygienické normy. Vzhľadom
na potrebnú asanáciu poţiadala MSK listom z 18. februára 1981 ţalobcov o vyjadrenie,
či súhlasia s výškou náhrady za objekt určenou znaleckým posudkom (38 044 Kčs). Ţalobca
1/ vo svojej odpovedi vyjadril pochopenie so zámerom asanovať objekt, ţiadal ale vyriešiť
všetky súvisiace otázky (uspokojenie náhradnými bytmi, poskytnutie náhrady za objekt
a za vybavenie bytu na 1. poschodí); poukázal tieţ na neúplnosť znaleckého posudku
a poţadoval jeho doplnenie. Ţalobkyňa 2/ sa vo svojej písomnej reakcii z 24. februára 1981
vyjadrila, ţe chápe dôvody asanácie, nesúhlasí ale s finančnou náhradou zaň. Obaja
ţalobcovia sa potom 3. júna 1981 zúčastnili ústneho konania na ONV vo veci vyvlastnenia.
Keďţe technický stav bytového domu sa rapídne zhoršoval a jeho obyvatelia ţili
v nevyhovujúcich hygienických pomeroch, ONV vyzval MSK, aby sa vyjadrila k stavu
asanácie. Na základe tohto podnetu MSK dala vyhotoviť ďalší znalecký posudok z 26. marca
1984, ktorý stanovil hodnotu stavby v celkovej výške 45 151 Kčs. M. potom vyzvala
ţalobcov, aby sa vyjadrili, či súhlasia s touto cenou. Ţalobcovia s ňou v odpovedi z 25. apríla
1984 opätovne nesúhlasili. ONV preto objekt vyvlastnil, prvostupňové vyvlastňovacie
rozhodnutie bolo ale zrušené z dôvodu, ţe daný účel vyvlastnenia je neprípustný, vec nebola
riadne prerokovaná s účastníkmi na ústnom konaní a ani im nebola daná dostatočná moţnosť
vyjadriť sa. Podľa názoru ţalovanej treba v tom vidieť skutkové okolnosti, ktoré preukazujú,
ţe orgán štátu v konečnom dôsledku chránil záujmy ţalobcov. Nie je preto vôbec zrejmé,
z akého dôvodu odvolací súd vyhodnotil predmetný postup štátnych orgánov ako šikanózny.
Podľa vykonaného dokazovania práve v tomto období navštívil ţalobca 1/ riaditeľa MSK (I.
J. B.) so ţiadosťou, aby MSK odkúpila predmetnú nehnuteľnosť. Vzhľadom na túto ţiadosť
bol vypracovaný nový znalecký posudok na celkovú výšku 68 758 Kčs, v ktorom znalec Ing.
F. B. dokonca podľa § 21 vyhlášky č. 129/1984 Zb. zvýšil hodnotu stavby o 14%. Odvolací
súd bez vysvetlenia uviedol, ţe „v rekapitulácii došlo k chybe“, podľa názoru ţalovanej ale
išlo len o nevýznamnú matematickú chybu pri súčte hodnoty vedľajších stavieb (namiesto
2 318 Kčs malo ísť o 232 Kčs). Odvolací súd účelovo prihliada na hodnotu objektu vyčíslenú
sumou 71 137 Kčs, i keď má vedomosť o tom, ţe správna výška ceny bola 68 758 Kčs.
Rovnako prihliada na sumu 8 699 Kčs vrátenú ţalobcami z titulu preplatku za nehnuteľnosti,
hoci nebolo preukázané, či išlo o súčasť kúpnej ceny. V tejto súvislosti ţalovaná upriamila
pozornosť na ţalobu podanú v reštitučnom konaní, v ktorej ţalobcovia sami formulovali petit
tak, ţe v prípade jej úspechu majú štátu vrátiť 68 758 Kčs (teda bez zohľadnenia sumy
8 699 Kčs). V tom ţalovaná videla zhodu s jej tvrdením, ţe medzi ţalobcami a MSK mohli
v minulosti existovať aj iné vzťahy, v ktorých im vznikla povinnosť vrátiť túto sumu.
V konaní bolo preukázané, ţe ţalobcovia sa vedeli dostatočne dôrazne a úspešne ubrániť
pred vyvlastnením; to odôvodňuje predpoklad, ţe ak by MSK neoprávnene od nich ţiadala
vrátiť sumu 8 699 Kčs, nezaplatili by ju. Z napadnutého rozsudku nevyplýva, z čoho vyvodil
odvolací súd záver o uzavretí kúpnej zmluvy v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok.
Právna zástupkyňa ţalobcov predloţila doklad spoločnosti H., s.r.o., v zmysle ktorého cena za
vyhotovenie od ţalobcov poţadovaného statického posudku mohla predstavovať 47 360 Kčs,
právny zástupca ţalovanej nechal ale tento doklad posúdiť spoločnosťou I. P., s.r.o., ktorá
konštatovala, ţe cena statického posudku predmetného objektu v rokoch 1980 aţ 1990
predstavovala 7 000 Kčs, nanajvýš 10 000 Kčs. Ţalobcovia neopodstatnene tvrdia nátlak,
ktorý bol údajne na nich vyvíjaný v súvislosti s uloţením povinnosti obstarať statický
posudok. Bol to totiţ práve ţalobca 1/, ktorý inicioval stretnutie s riaditeľom MSK a
dobrovoľne navrhol, aby odkúpila objekt (jedinou podmienkou bola vyššia kúpna cena
a náhradné bývanie); nemoţno preto hovoriť o ţiadnom nátlaku alebo vydieraní zo strany
štátnych úradov. Vyvlastňovacie konanie bolo jednoznačne a natrvalo voči ţalobcom
zamietnuté a teda neexistovala ţiadna hrozba, na základe ktorej by ţalobcovia boli nútení
niečo konať alebo opomenúť – nemuseli (neboli donútení) teda kúpnu zmluvu uzavrieť.
Najzávaţnejším dôkazom, ktorý sa právna zástupkyňa ţalobcov snaţila bagatelizovať
a odvolací súd prehliadol, bolo, ţe ţalobcovia sa v reštitučnom konaní domáhali vydania
nehnuteľností v zmysle § 6 ods. 1 písm. i/ zákona č. 87/1991 Zb.; nenamietali ani tieseň ani
nápadne nevýhodné podmienky (§ 6 ods. 1 písm. g/ zákona č. 87/1991 Zb.). Logický je preto
predpoklad, ţe ak by konanie štátu od 25. februára 1948 do 1. januára 1990 (ďalej len
„rozhodné obdobie“) skutočne vnímali ako nátlak, perzekúciu alebo diskrimináciu, dozaista
by to boli uviedli uţ v reštitučnom konaní. Ţalobcovia to ale neurobili, čo podľa ţalovanej
potvrdzuje, ţe pri uzatváraní kúpnej zmluvy nekonali v tiesni za nápadne nevýhodných
podmienok. Skutočným dôvodom predaja objektu bolo, ţe dom sa rozpadával a jeho
obyvatelia ţili v nevyhovujúcich pomeroch. Za predaj nehnuteľnosti bola ţalobcom
poskytnutá nielen kúpna cena, ale aj dve bytové jednotky (ktoré majú podľa názoru ţalovanej
v súčasnosti hodnotu 100 000 €). Týmito okolnosťami sa ale odvolací súd nezaoberal.
V záverečnej časti dovolania ţalovaná namietla aj správnosť výroku napadnutého rozhodnutia
o náhrade trov konania. Odvolací súd vychádzal z tarifnej odmeny advokáta z hodnoty
predmetu sporu (v pôvodnej výške 2 095 200 Kčs), v konaní o určenie vlastníctva
nehnuteľnosti (trhová hodnota ktorej neustále kolíše a nie je ju preto moţné určiť) mala byť
ale odmena advokáta určená v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb (ďalej len „vyhláška
č. 655/2004 Z.z.). Ţalovaná, a to aj s poukázaním na niektoré rozhodnutia najvyššieho súdu,
vyslovila názor, ţe z hľadiska určenia výšky tarifnej odmeny advokáta za poskytovanie
právnych sluţieb treba aplikovať rovnaký princíp ako vyjadruje spoločná poznámka
1. k poloţke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.)
a pri stanovení základu tarifnej odmeny vychádzať zo sadzby stanovenej pre spory
s neoceniteľnou hodnotou veci (§ 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.). Zo všetkých
uvedených dôvodov ţiadala ţalovaná napadnutý rozsudok zmeniť (ţalobu zamietnuť
a ţalovanej priznať náhradu trov dovolacieho konania) alebo zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu
súdu na ďalšie konanie.
Ţalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu vyjadrili nesúhlas s dovolacou argumentáciou
ţalovanej. Podľa ich názoru bolo v konaní dostatočne preukázané, ţe voči Maďarskej
republike – cudziemu štátu (v prospech práva ktorého aţ do roku 1998 vyznievali údaje
zapísané v katastri nehnuteľností) nemohli úspešne viesť reštitučný spor o vydanie
nehnuteľnosti; to, napokon, uznávala aj ţalovaná v reštitučnom konaní. V čase, keď
prebiehalo reštitučné konanie, nebolo moţné ani spravodlivé od nich ţiadať, aby si overili,
či cudzí štát na základe medzinárodnej zmluvy poskytol alebo neposkytol dohodnuté peňaţné
plnenie, resp. aby ţiadali predbeţne určiť, kto je vlastníkom alebo drţiteľom sporných
nehnuteľností. Neobstojí preto výčitka, ţe odvolací súd neskúmal platnosť Medzivládnej
dohody alebo moţnosť poskytnutia finančnej náhrady za nehnuteľnosti, ktoré nie je moţné
vydať. Otázka absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy bola odvolacím súdom vyriešená
správne. K bezprávnej vyhráţke došlo v danom prípade konaním štátnych orgánov
od rozhodnutia o asanácii, cez vyvlastnenie, jeho zrušenie, uloţenie povinnosti predloţiť
statický posudok aţ po „kúpu“ s jednostranným určením podmienok kúpy. Absurdná
je argumentácia ţalovanej, ţe hodnota nehnuteľnosti sa zniţovala pomerom starej a novej
meny, ţe správna hodnota 6-bytového trojpodlaţného domu s pozemkom, dvorom a garáţou
bola 68 758 Kčs a vrátenie sumy 8 699 Kčs neuviedli v reštitučnom konaní. Podobne je to aj
ohľadne ceny statického posudku – je totiţ otázne, načo bol statický posudok potrebný
v situácii, v ktorej štát ako budúci vlastník mal uţ vopred úmysel zbúrať dom. Podľa názoru
ţalobcov aj náhrada za tento posudok vo výške uvádzanej ţalovanou (10 000 Kčs) bola
vo vtedajšej situácii pre ţalobcov likvidačná. Reštitučné dôvody uvedené v § 6 ods. 1 zákona
č. 87/1991 Zb. boli rovnocenné a ich vtedajší právny zástupca uplatnil v reštitučnom konaní
ten dôvod, ktorý vtedy z hľadiska preukázania povaţoval za najmenej skutkovo náročný;
to však neznamená, ţe by ţalobcovia sami popierali, ţe neexistoval aj iný reštitučný dôvod.
Ţalobcovia na nich spáchanú krivdu pociťovali od momentu, keď im štát bez ich súhlasu
obsadil dom nájomníkmi s ročným nájomným 3 780 Kčs viazaným na osobitnom účte
v štátnej banke, pričom pre nich bola voľná len suma 1 135 Kčs, za ktorú sa nedali vykonať
ani základné údrţbové práce. Štát od nich odkúpil celý objekt za cca 60 000 Kčs, len samotný
pozemok uţ ale zakrátko predával cudziemu štátu za 30-násobok. Stotoţňovanie právnej
úpravy vyrubenia súdneho poplatku za návrh na začatie konania a určením výšky odmeny
advokáta za poskytovanie právnych sluţieb nemá ţiadne opodstatnenie. Hodnotu
nehnuteľnosti, ku ktorej sa v danom konaní určovalo vlastníctvo, predurčil ešte v roku 1989
právny predchodca ţalovanej. Z týchto dôvodov ţiadali ţalobcovia dovolanie zamietnuť ako
smerujúce proti vecne správnemu rozsudku odvolacieho súdu a priznať im náhradu trov
dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) proti zmeňujúcemu výroku rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému
je dovolanie prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v zmysle § 242 ods. 1 O.s.p. a bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, ţe dovolanie
treba v tejto časti zamietnuť.
Podľa § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci.
1. Dovolací súd v zmysle § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. najskôr skúmal, či v konaní
nedošlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 písm. f/ O.s.p.
O vadu v zmysle tohto ustanovenia ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Vady konania uvedené v § 237 O.s.p. neboli v dovolaní namietané a ani nevyšli
v dovolacom konaní.
2. Plniac povinnosť, ktorá vyplýva z § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., dovolací súd ďalej
skúmal, či v konaní nedošlo k niektorej z tzv. iných procesných vád majúcich za následok
nesprávne rozhodnutie veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
Inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv
na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka,
ktoré nemoţno podriadiť pod § 237 O.s.p., ale ich dôsledok sa mohol prejaviť na výsledku
konania, ktorý je formulovaný vo výroku meritórneho súdneho rozhodnutia. Pri hodnotení
konkrétne namietanej vady súd skúma, či by obsah výroku rozhodnutia bol iný,
ak by k predmetnej vade konania nedošlo.
V priebehu občianskeho súdneho konania dochádza k celému radu procesných
úkonov, postupov a opatrení súdu; pri takom mnoţstve môţe dôjsť k rôznym procesným
nesprávnostiam, ktorých význam a vplyv na konanie alebo výsledok konania ale nemusí byť
rovnaký. V prípade výskytu procesných vád je úlohou prieskumného súdu diferencovane
posúdiť, či určitá (dovolateľom namietaná alebo v dovolacom konaní zistená) procesná vada
mala alebo nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolacieho
prieskumu je totiţ relevantná len tá „iná vada“, ktorá „mala“ za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (viď § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.).
Ţalovaná v dovolaní vytkla odvolaciemu súdu viacero nesprávností, v súvislosti s tým
ale nie vţdy dôsledne uviedla, s ktorým ňou uplatneným dovolacím dôvodom tú – ktorú
nesprávnosť spája. Dovolací súd pri rozhraničení, o akú nesprávnosť ide, za určujúce
povaţoval obsahové hľadisko kaţdej z námietok (§ 41 ods. 2 O.s.p.).
2.1. Z dovolania vyplýva, ţe ţalovaná existenciu vady konania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p. vyvodzuje z toho, ţe „súd sa pri rozhodovaní neriadil ustanovením § 135
ods. 2 O.s.p.“ a pri posudzovaní obsahu a účinkov rozhodnutia katastra nevychádzal z toho, ţe
„nájomný vzťah zanikol zo zákona“.
Ustanovenie § 135 ods. 1 O.s.p. uvádza, kedy je súd pri rozhodovaní viazaný
rozhodnutím iného orgánu. Podľa § 135 ods. 2 O.s.p. ale inak otázky, o ktorých patrí
rozhodnúť inému orgánu, môţe súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané
príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza. Povaha tvrdení ţalovanej a moţné
dopady tejto, ţalovanou namietanej nesprávnosti, viedli najvyšší súd k záveru, ţe i keby k nej
prípadne došlo, bola by táto dovolacia námietka bez právneho významu, lebo sa týka takej
okolnosti (otázky, či nájomný vzťah zanikol alebo nezanikol zo zákona), ktorá v rámci
právnych záverov dovolacieho súdu uvedených ďalej v bode 3.1.5. odôvodnenia tohto
rozsudku dovolacieho súdu „nemá“ (viď § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) ţiadny dopad na vecnú
správnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia.
2.2. Podľa názoru ţalovanej odvolací súd v napadnutom rozhodnutí konštatoval drţbu
Maďarskej republiky v čase prebiehajúceho reštitučného konania, neuviedol ale, z čoho
vyvodil názor, ţe išlo o drţbu.
Z hľadiska obsahového tu môţe ísť o námietku, ţe rozsudok odvolacieho súdu
je nepreskúmateľný (ak je táto námietka súčasťou tvrdenia, ţe napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci, dovolací súd poukazuje na bod 3. odôvodnenia
rozsudku dovolacieho súdu).
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu je povaţovaná za tzv. inú vadu konania
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (viď R 111/1998). Aj nepreskúmateľnosť je v rámci
procesne prípustného dovolacieho prieskumu právne významná iba ak „mala“ za následok
nesprávne rozhodnutie veci.
Podľa názoru dovolacieho súdu zodpovedá napadnutý rozsudok poţiadavkám
vyplývajúcim z § 157 ods. 2 O.s.p. na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia.
Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán
k prerokovávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na závery
vyplývajúce z uznesení ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03 a II. ÚS 78/05, podľa ktorých
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na všetky
námietky alebo argumenty v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú určujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní a ktoré zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní.
Z rozhodnutia odvolacieho súdu ako celku je zrejmé, ktoré skutkové okolnosti
odvolací súd zohľadnil, k akým skutkovým zisteniam dospel a ako ich právne vyhodnotil.
Je v ňom primerane vysvetlené to, čo odvolací súd povaţoval za určujúce z hľadiska
rozhraničenia vzťahu lex specialis – lex generalis, totiţ skutočnosť, ţe Maďarská republika
bola počas prebiehajúceho reštitučného konania v katastri vedená ako subjekt, ktorému
k dotknutej nehnuteľnosti prislúcha také právo (či uţ o drţbu išlo alebo nešlo), ktoré by inak
– keby patrilo tuzemskej právnickej osobe – zakladalo jej postavenie ako povinnej osoby;
keďţe ale toto právo patrilo cudziemu štátu, nemohlo ísť o povinnú osobu (§ 4 ods. 1
písm. b/ zákona č. 87/1991 Zb.).
Túto časť odôvodnenia svojho rozhodnutia uzatvára preto najvyšší súd konštatovaním,
ţe námietka ţalovanej o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia nie je dôvodná.
2.3. Dovolací súd – vzhľadom na niektoré dovolacie argumentácie a tieţ formulácie
zvolené v dovolaní – povaţuje za potrebné uviesť aj nasledovné:
V zmysle § 220 O.s.p. odvolací súd zmení rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak nie
sú splnené podmienky ani na potvrdenie (§ 219 O.s.p.), ani na jeho zrušenie (§ 220 O.s.p.).
Ak odvolací súd má za to, ţe súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213
ods. 3 O.s.p.).
Odvolací súd pred posúdením veci po právnej stránke musí preskúmať správnosť
skutkových záverov súdu prvého stupňa. I keď sú úvahy odvolacieho súdu o správnosti
skutkových záverov súdu prvého stupňa značne obmedzené (§ 213 ods. 1 O.s.p.), v prípade,
ak má pochybnosti o ich správnosti, má odvolací súd moţnosť dospieť k iným skutkovým
záverom, a to vtedy, ak tieto vyplynú z poznatkov, ktoré odvolací súd získal tým, ţe
zopakoval dôkazy vykonané súdom prvého stupňa alebo vykonal nové dôkazy. Viazanosť
odvolacieho súdu skutkovým stavom ustáleným súdom prvého stupňa a podmienenie zmeny
jeho skutkových záverov opakovaním alebo vykonaním nových dôkazov je dôsledkom
uplatnenia zásady priamosti a ústnosti občianskeho súdneho konania. Pre opakovanie dôkazov
vykonaných súdom prvého stupňa nie je nevyhnutné opakovať všetky dôkazy; postačujúcim
je opakovanie tých dôkazov, o výsledkoch správnosti ktorých má odvolací súd pochybnosti.
V preskúmavanej veci je zo spisu zrejmé, ţe odvolací súd v priebehu odvolacieho
konania vykonal dokazovanie, ktorým si vytvoril skutkový podklad pre svoje rozhodnutie
(§ 213 ods. 3 O.s.p.). Obsah spisu – zápisníc o pojednávaniach pred odvolacím súdom
z 3. marca 2011, 14. apríla 2011, 13. októbra 2011 (č.l. 433 aţ 438, 474 a 513 aţ 515 spisu),
výlučne z ktorých má dovolací súd moţnosť vychádzať pri prijímaní záverov o tom, ako
prebiehalo konanie na súde niţšieho stupňa, svedčí o tom, ţe odvolací súd vykonal vlastné
dokazovanie spôsobom, ktorý uviedol na str. 6 svojho rozhodnutia. Samu skutočnosť, ţe
odvolací súd v niektorej z relevantných otázok dospel na rozdiel od súdu prvého stupňa alebo
na rozdiel od svojho predchádzajúceho rozhodnutia k odlišnému právnemu záveru, nemoţno
povaţovať za procesnú vadu. Dovolací súd v tejto súvislosti pripomína potrebu dôsledného
rozlišovania medzi zisteniami skutkovej povahy, ich vyhodnotením a následným právnym
posúdením.
Pri skutkovom vyhodnocovaní svojich zistení zohľadňuje súd výsledky vykonaného
dokazovania, ktoré hodnotí podľa zásad uvedených v § 132 O.s.p.; pokiaľ sa pri tom prípadne
dopustí hodnotiacej nesprávnosti, nejde o spôsobilý dovolací dôvod v zmysle § 241
ods. 2 O.s.p. (porovnaj R 42/1993 a tieţ ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad
z 25. septembra 2008 sp. zn. 5 Cdo 258/2007). Jeho neprípustnosť je daná charakterom
dovolacieho konania, v ktorom sa dôkazy nevykonávajú (§ 243a ods. 2 O.s.p.), a tak ani
neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy vykonané súdmi niţších stupňov.
Pre úplnosť dovolací súd uvádza, ţe do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
2.4. Ţalovaná uvádza, ţe v odvolacom konaní „neboli produkované ţiadne nové
dôkazy o nátlaku na ţalobcov“ v čase prípravy a realizácie kúpnej zmluvy, odvolací súd ale
napriek tomu vyhodnotil situáciu v úplnom rozpore ako v predchádzajúcom odvolacom
konaní. Rovnako tvrdí, ţe „od predchádzajúceho odvolacieho konania sa nijako nezmenila
dôkazná situácia ţalobcov, odvolací súd ju ale vyhodnotil v ich prospech“.
Predmetná námietka sa z hľadiska obsahového týka správnosti vyhodnotenia
výsledkov vykonaného dokazovania (k tomu viď uţ spomenuté R 42/1993).
Dovolací súd pre úplnosť k tejto námietke poznamenáva, ţe odvolací súd nie
je viazaný skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel pri svojom predchádzajúcom
rozhodovaní. Občiansky súdny poriadok nemá ţiadne ustanovenie, ktoré by vyslovovalo
viazanosť súdu, ktorý pôvodný právny názor vyslovil, ak sa vec v dôsledku opravného
prostriedku podanému proti ďalšiemu rozhodnutiu znovu stane predmetom opravného
konania (R 68/1971).
3. Dovolateľka namieta, ţe zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
V danom prípade bolo úlohou dovolacieho súdu preskúmať, či spočíva na správnom
právnom posúdení veci finálny záver odvolacieho súdu, ţe ţalobcovia sú v podieloch po 1/2
spoluvlastníkmi parcely č. 221/1. To ale znamenalo posúdiť najskôr, či sa ţalobcovia
so zreteľom na individuálne okolnosti preskúmavanej veci mohli domáhať ochrany
ich vlastníctva určovacou ţalobou (viď ďalej 3.1.1. aţ 3.1.5.); v prípade kladného
zodpovedania tejto otázky bolo ďalej potrebné posúdiť správnosť riešenia, ku ktorému dospel
odvolací súd vo vzťahu k otázke platnosti kúpnej zmluvy (viď 3.2.1. aţ 3.2.6.).
Pred samotným vysvetlením výsledkov posúdenia, či napadnuté rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci, najvyšší súd poznamenáva, ţe daná vec sa síce týka
určenia vlastníctva, bezprostredne ale súvisí s problematikou moţnosti zmiernenia krívd
v zmysle zákona č. 87/1991 Zb., preto sa pri jej preskúmaní v dovolacom konaní nemoţno
vyhnúť úvahám, ktoré sa typicky vyskytujú v konaniach podľa reštitučných zákonov. Bez
týchto úvah je – aj so zreteľom na závery ústavného súdu vyjadrené v náleze – nemysliteľné
zodpovedanie otázky, či sa ţalobcovia mohli alebo nemohli domáhať ochrany ich práv
vlastníckou ţalobou.
3.1.1. Dovolací súd v predchádzajúcich častiach odôvodnenia tohto rozsudku podal
podrobný opis priebehu konania na súdoch oboch niţších stupňov, preto odkazujúc na tento
opis uvádza v tomto bode odôvodnenia iba zhrnutie toho, čo povaţuje za určujúce:
Ţalobcovia 1/ a 2/ podali na súde 12. marca 1992 ţalobu, ktorou sa podľa zákona
č. 87/1991 Zb. domáhali vydania spornej parcely. V tomto reštitučnom konaní sa ţalobou ako
oprávnené osoby (§ 3 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb.) domáhali vydania sporného pozemku
voči povinným osobám (§ 4 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb.), za ktoré označili štát, ďalej Správu
sluţieb diplomatického zboru Bratislava a Maďarskú republiku. Ako tzv. reštitučný dôvod
uvádzali to, ţe pozemok, vydania ktorého sa domáhali, prešiel na štát právnym titulom
vyvlastnenia za náhradu, naďalej existuje a nikdy neslúţil účelu, na ktorý bol vyvlastnený
(§ 6 ods. 1 písm. i/ zákona č. 87/1991 Zb.). Správa sluţieb diplomatického zboru
sa v reštitučnom konaní vyjadrila, ţe tento pozemok nemá v drţbe ani operatívnej správe,
lebo bol „prevedený na maďarskú stranu“, a preto treba aplikovať § 4 ods. 1 písm. b/ zákona
č. 87/1991 Zb. (viď č.l. 9 predmetného spisu). Maďarská republika, ktorá bola počas
reštitučného konania vedená v katastri nehnuteľností ako trvalá uţívateľka, potvrdila, ţe
v tomto právnom postavení chce na pozemku postaviť Maďarské kultúrne stredisko
(viď stanovisko vlády Maďarskej republiky na č.l. 16 predmetného spisu). V tomto spise
zaloţený list vlastníctva č. 4081 svedčí o tom, ţe Maďarská republika bola v tom čase
skutočne vedená ako výlučná trvalá uţívateľka predmetu sporu. Ţalobcovia v reštitučnom
konaní procesným úkonom zo 16. marca 1993 vzali ţalobu späť.
V preskúmavanej veci sa ţalobcovia 1/ a 2/ ţalobou z 8. októbra 2002 domáhali voči
ţalovanej určenia, ţe v podieloch po 1/2 sú spoluvlastníkmi parcely č. 221/1.
Prvou otázkou, ktorá mala v preskúmavanej veci zásadný význam, bolo, či ţalobcovia,
pokiaľ sa chceli domôcť späť svojho vlastníctva k uvedenej parcele, mali (mohli) pokračovať
v reštitučnom konaní, resp. či sa mali (mohli) domáhať ochrany svojho práva vlastníckou
ţalobou v situácii, ţe zákon č. 87/1991 Zb. stanovil všeobecné podmienky a postup pri vydaní
vecí, ktoré v rozhodnom období prešli na štát. Na potrebu vyriešiť túto otázku bol odvolací
súd upozornený aj nálezom ústavného súdu.
3.1.2. Judikatúrou najvyššieho súdu je zastávaný názor, ţe reštitučné zákony sú voči
všeobecnej občianskoprávnej úprave predpismi špeciálnymi. Vychádza sa z toho, ţe pokiaľ
osobitný (reštitučný) zákon stanovuje určité predpoklady a postup pre uplatnenie nároku,
nemoţno ten istý nárok uplatňovať podľa iného (všeobecného) predpisu, i keby tento predpis
stanovil niektoré podmienky alebo predpoklady uplatnenia nároku odchylne. V zmysle zásady
„lex specialis derodat lex generalis“ (zvláštny zákon má prednosť pred všeobecným zákonom)
sa musí špeciálna právna úpravy pouţiť vtedy, ak sú splnené podmienky pre jej pouţitie.
Naopak, ak nie sú splnené podmienky aplikácie zvláštnej právnej úpravy, musí sa postupovať
podľa všeobecnej úpravy (viď rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 120/2003).
Lex specialis neruší platnosť a záväznosť lex generalis, len jeho primárnu aplikáciu
vylučuje dovtedy, neţ je zistené, ţe ustanovenia lex specialis na daný prípad nedopadajú
a preto ich nemoţno uplatniť; aplikácia ustanovení lex generalis nastupuje preto za týchto
predpokladov aţ sekundárne (viď rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 1/1998).
3.1.3. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. sa tento reštitučný zákon vzťahuje
na zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ktoré v rozhodnom období vznikli
občianskoprávnymi a pracovnoprávnymi úkonmi a správnymi aktmi, urobenými počas
nedemokratického stavu a vývoja spoločnosti a štátu v rozpore so zásadami demokratickej
spoločnosti.
Zákon č. 87/1991 Zb. na zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd
(obdobne ako iné reštitučné zákony) nezvolil právne riešenie, pri ktorom by boli za neplatné
označené všetky právne úkony urobené oprávnenými osobami alebo zrušené všetky
rozhodnutia a akty odnímajúce v rozhodnom období vlastníctvo oprávneným osobám.
Vychádzajúc z poznania rozmanitých foriem, spôsobov a druhov nedemokratických zásahov
štátu do majetkovej sféry fyzických a právnických osôb stanovil mechanizmus a podmienky
vrátenia (obnovenia vlastníctva) násilne odňatého majetku. Súdy Slovenskej republiky
sa v podstate uţ od účinnosti reštitučných predpisov (vrátane zákona č. 87/1991 Zb.) zaoberali
otázkou, či slovenský právny poriadok nevylučuje uplatnenie práv vlastníckou ţalobou vtedy,
keď ţalobca ako vlastník nevyuţil (nemohol vyuţiť) moţnosť uplatniť svoj nárok podľa
reštitučných predpisov. Touto otázkou sa opakovane zoberal aj ústavný súd, ktorý dospel
k záveru, ţe reštitučné predpisy neboli vydané pre ten účel, aby spôsobili zánik vlastníckeho
práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva
(viď napríklad III. ÚS 102/04, III. ÚS 178/06, II. ÚS 231/09, IV. ÚS 208/2012).
Zmyslom a účelom reštitučného zákonodarstva nemohlo byť a ani nebolo vytváranie
dodatočných právnych titulov pre nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom) s odstupom
mnohých rokov, a tým aj legalizácia takých postupov štátu v dobe neslobody, ktoré boli
nezlučiteľné nielen s ústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale
boli v rozpore aj s právom platným v rozhodnom období. Takýto účel právnej úpravy
z ustanovení zákona č. 87/1991 Zb. nevyplýva.
3.1.4. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. zmiernenie následkov majetkových
a iných krívd spôsobených občianskoprávnymi úkonmi, ku ktorým došlo v rozhodnom
období, spočíva medziiným: a/ vo vydaní veci alebo b/ v poskytnutí finančnej náhrady vtedy,
ak je to v zákone výslovne uvedené, alebo ak ním došlo na základe ustanovení právnych
predpisov, ktoré tento zákon zrušuje, alebo ak boli dôsledkom politickej perzekúcie alebo
postupu porušujúceho všeobecne uznávané ľudské práva.
Pokiaľ ide o zmiernenie následkov majetkových krívd formou vydania veci, upravuje
zákon č. 87/1991 Zb. podmienky a predpoklady zaloţenia osobitného právneho vzťahu
(„reštitučného vzťahu“), ktorý vzniká medzi oprávnenou osobou (§ 3 zákona č. 87/1991 Zb.)
a povinnou osobou (§ 4 zákona č. 87/1991 Zb.) a obsahom ktorého sú ich vzájomné práva
a povinnosti pri vydaní veci v prípadoch uvedených v § 6 tohto zákona.
Reštitučné zákony upravujú vzťahy osôb označených v ňom ako osoby oprávnené
a povinné, ktoré sa týkajú právnych skutočností vzniknutých v rozhodnom období z presne
stanoveného právneho dôvodu; pre úspešné uplatnenie nároku oprávnenej osoby musia byť
kumulatívne splnené všetky tri uvedené predpoklady. Ak tieto predpoklady aplikácie
reštitučného zákona nie sú súčasne splnené, aplikácia lex specialis sa neuplatní (porovnaj
rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 MCdo 4/2009).
Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 205/2009 uviedol, ţe takýto „reštitučný
vzťah“ nevzniká vtedy, ak neexistuje osoba, ktorá zodpovedá zákonnej definícii oprávnenej
osoby (t.j. prvý z predpokladov vzniku tohto vzťahu); v tom prípade neprichádza do úvahy
aplikácia osobitného reštitučného predpisu.
Obdobne o prípad, v ktorom nevzniká takýto „reštitučný právny vzťah“ ide vtedy, keď
vec neprešla na štát spôsobom, ktorý zákon č. 87/1991 Zb. označuje za relevantný „reštitučný
dôvod“ (druhý z uvedených predpokladov).
Napokon, daný právny vzťah nevzniká tieţ vtedy, keď toho, kto drţí vec ku dňu
účinnosti tohto zákona, nemoţno zaradiť do pojmu „povinná osoba“ (tretí predpoklad vzniku
„reštitučného právneho vzťahu“).
Povinnou osobou nie je ten, kto nevykazuje znaky, ktoré sú zadefinované priamo
zákonom. V zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. povinnými osobami sú štát alebo
právnické osoby, ktoré ku dňu účinnosti tohto zákona vec drţia, s výnimkou a/ podnikov
so zahraničnou majetkovou účasťou a obchodných spoločností, ktorých spoločníkmi alebo
účastníkmi sú výhradne fyzické osoby (táto výnimka však neplatí, ak ide o veci nadobudnuté
od právnických osôb po 1. októbri 1990), b/ cudzích štátov.
Dovolací súd, nadväzujúc na právne úvahy, ku ktorým dospel v rozhodnutí sp. zn.
3 Cdo 205/2009, pre účely preskúmavanej veci dodáva, ţe tak, ako zákon č. 87/1991 Zb.
neumoţňuje, aby sa vydania nehnuteľnosti domáhal ten, kto nie je oprávnenou osobou,
neumoţňuje ani to, aby sa oprávnená osoba domáhala vydania nehnuteľnosti voči tomu, kto
nie je povinnou osobou. Z tohto dôvodu sa právna úprava vydania nehnuteľnosti podľa
zákona č. 87/1991 Zb. nevzťahuje na právne vzťahy oprávnených osôb (§ 3) a tých subjektov,
pri ktorých tento zákon výslovne uvádza, ţe nie sú povinnými osobami (vrátane § 4 ods. 1
písm. b/); v ich právnych vzťahoch preto ani nemoţno uplatniť zásadu, ţe špeciálny
(reštitučný) zákon vylučuje pouţitie všeobecného zákona.
Najvyšší súd záverom tejto časti odôvodnenia svojho rozsudku zdôrazňuje potrebu
dôsledného rozlišovania medzi prípadom, v ktorom v súlade so zákonom č. 87/1991 Zb.:
I. bol zaloţený „reštitučný právny vzťah“ medzi oprávnenou osobou a povinnou osobou,
v rámci ktorého sa síce oprávnená osoba môţe proti povinnej osobe domáhať vydania veci,
avšak – so zreteľom na zákonom vymedzené dôvody – buď sama oprávnená osoba
uprednostní finančnú náhradu pred vydaním veci (viď napr. § 7 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb.)
alebo oprávnenej osobe vec nemôţe byť vydaná (viď napr. § 8 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb.),
II. nebol vôbec zaloţený takýto „reštitučný právny vzťah“ medzi oprávnenou osobou
a povinnou osobou, lebo chýbal jeden z jeho subjektov [v danom prípade povinná osoba
(je tu síce subjekt, ktorý vec ku dňu účinnosti zákona „drţí“, zákon ale tento subjekt sám
vylučuje z okruhu povinných osôb)].
3.1.5. Pri úvahách súdu o tom, či zákon č. 87/1991 Zb. moţno aplikovať alebo
či je jeho aplikácia vylúčená – teda bez ohľadu na to, či tieto úvahy smerujú k zmierneniu
krívd postupom podľa tohto zákona, alebo naopak, k vylúčeniu tohto postupu – nesmie
absentovať zohľadnenie mimoriadnej povahy tohto reštitučného zákona. Prípadné legislatívne
nedôslednosti rôzneho druhu, ako aj nepredvídateľnosť v postupe rôznych štátnych orgánov
alebo osôb konajúcich za štát, nemoţno vykladať v neprospech oprávnených osôb, ale vţdy
vo vzťahu ku konkrétnej veci a s ohľadom na princípy demokratického právneho štátu.
Reštitučné nároky sú nárokmi mimoriadnymi, a to do tej miery, ţe je tu odôvodnený
aj mimoriadny postup súdov byť zhovievavejší k forme a obsahu uplatnenia týchto nárokov
(viď rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 72/1999).
Ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb. výslovne hovorí o „drţaní veci“. Zákon
tu zohľadňuje mnoţstvo, komplikovanosť a tieţ malú prehľadnosť relatívne samostatných
uţívacích inštitútov, na základe ktorých právnické osoby v rozhodnom období vykonávali
určité práva. Účelu a zmyslu tohto zákona zodpovedá, aby vec vydal ten, kto ju „drţí“ – tento
subjekt má totiţ vec na základe právom uznávanej právnej skutočnosti „pri sebe“. Súdy,
zohľadňujúc realitu rozhodného obdobia a tieţ mnoţstvo a v ňom existujúcich vlastníckych
a uţívateľských inštitútov, nezotrvávali na rigoróznom prístupe, ktorý by za kaţdú cenu trval
na naplnení pojmu „drţba“. Aj odborná právnická literatúra z obdobia krátko po nadobudnutí
účinnosti zákona č. 87/1991 Zb. zastávala názor, ţe „mnohoznačným slovom drţba veci“
sa rozumie faktická moţnosť vydať ju (viď JUDr. Jaroslav Bičovský, JUDr. Milan Holub,
„Prováděcí a souvisicí předpisy k Občanskému zákoníku“, Linde Praha, 1992 str. 123).
V danom prípade bola Maďarská republika (Veľvyslanectvo Maďarskej republiky
v ČSFR) počas prebiehajúceho reštitučného konania vedená v katastri nehnuteľností ako
trvalá uţívateľka. Tento údaj bol v liste vlastníctva vyznačený po celú dobu plynutia lehôt,
v ktorých bolo moţné uplatniť reštitučné nároky v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. Ţalobcom
nemoţno uprieť, ţe vyvinuli potrebnú mieru starostlivosti o obstaranie podkladov potrebných
pre posúdenie, kto „vec drţí“ ku dňu účinnosti zákona č. 87/1991 Zb., a proti komu majú
podať „reštitučnú“ ţalobu. Nemoţno im ani vytýkať, ţe sa spoliehali na správnosť zápisu
údajov v katastri nehnuteľností. Neskoršia zmena údajov vyznačených v katastri
nehnuteľností nemôţe mať v okolnostiach daného prípadu negatívny dopad na právne
postavenie a procesno-právne moţnosti ţalobcov v tom zmysle, ţe by neprípustnou bola
ich vlastnícka ţaloba. Treba mať na zreteli, ţe ţalobcovia sa pôvodne svojich nárokov
domáhali v reštitučnom konaní, takţe ich zámerom zjavne nebolo obchádzať zmysel a účel
reštitučného zákonodarstva. V neskoršom občianskom súdnom konaní o ich vlastníckej
ţalobe bolo legitímne ich očakávanie, ţe nimi zvolený postup zodpovedá zákonu, lebo v čase
jej podania aj niektoré rozhodnutia najvyššieho súdu v týchto prípadoch pripúšťali moţnosť
domáhať sa určenia vlastníctva (viď napríklad rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 111/1999).
Z týchto dôvodov dovolací súd uzatvára, ţe obsah spisu umoţňoval odvolaciemu súdu
prijať záver, ţe ţalobcovia sa v danom prípade mohli domáhať ochrany svojich práv
vlastníckou ţalobou.
3.2. V ďalšom pristúpil najvyšší súd k posúdeniu správnosti právneho záveru
odvolacieho súdu (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), v zmysle ktorého ţalobcovia sú v podieloch
po 1/2 podielovými spoluvlastníkmi parcely č. 221/1; predtým ale podrobil dovolaciemu
prieskumu záver odvolacieho súdu o neplatnosti kúpnej zmluvy.
Podľa § 34 Občianskeho zákonníka je právny úkon prejav vôle smerujúci najmä
k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto
prejavom spájajú. V zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa právny úkon musí urobiť
slobodne a váţne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
V ustanovení § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka sú stanovené niektoré základné
náleţitosti (vlastnosti) vôle a jej prejavu, aby išlo o platný právny úkon. Keď prejav vôle tieto
náleţitosti nemá, právny úkon síce existuje, je však absolútne neplatný. Absolútna neplatnosť
pôsobí priamo zo zákona, od počiatku a bez ohľadu na to, či sa jej niekto dovolal.
Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prihliada súd aj bez návrhu. Z absolútne neplatného
právneho úkonu nevznikajú subjektívne občianske práva a povinnosti; vzhľadom na to zákon
ani nestanovuje lehotu, do ktorej moţno zohľadňovať túto vadu právneho úkonu.
3.2.1. Jednou z náleţitostí vôle je jej sloboda.
O právny úkon slobodný nejde v prípade priameho fyzického donútenia, pri ktorom
je vôľa konajúceho nahradená vôľou donucujúceho subjektu.
Neslobodný je tieţ právny úkon, pri ktorom vôľu prejavujúci subjekt konal
pod vplyvom bezprávnej vyhráţky. Bezprávna vyhráţka je okolnosť takého druhu a intenzity,
ktorá pôsobí na konajúceho tak, ţe pod jej vplyvom sú v ňom vyvolané obavy alebo strach,
ktoré ho následne vedú k urobeniu právneho úkonu, ktorý by inak neurobil. Vyhráţka musí
byť bezprávna (právom nepodloţená). O bezprávnu vyhráţku ide jednak vtedy, keď sa ňou
vynucuje niečo, čo nie je dovolené ňou vynucovať, jednak vtedy, keď sama táto okolnosť
(vyhráţka) je dôvodná, avšak jej prostredníctvom sa vynucuje niečo, na čo vyhráţka nesmie
byť zneuţitá. Bezprávna vyhráţka nemusí spočívať len vo výslovnom (ústnom alebo
písomnom) prejave vyhráţajúceho sa; o bezprávnu vyhráţku môţe ísť tieţ pri protiprávnom
faktickom konaní, ktoré má znaky psychického donucovacieho prostriedku prelamujúceho
vôľu donucovaného a nútiaceho ho urobiť úkon, ktorý si neţelá. Donucovaná osoba potom
uzavrie zmluvu podľa pokynov stanovených budúcim spoluúčastníkom zmluvy, ktorú
by – nebyť dôvodného strachu o svoju osobu, prípadne o svoje záujmy – za normálnych
okolností neuzavrela. Medzi bezprávnou vyhráţkou a urobením právneho úkonu musí byť
vzťah príčiny a následku.
Na slobodu vôle konajúceho môţe pôsobiť tieţ tieseň – stav, v ktorom sa nachádza
konajúci a ktorý na neho pôsobí takým spôsobom, ţe obmedzuje jeho slobodu rozhodovania,
v dôsledku čoho urobí právny úkon, ktorý by inak neurobil.
Podľa názoru dovolacieho súdu išlo v preskúmavanej veci o prípad, v ktorom na vôľu
predávajúcich pôsobila bezprávna vyhráţka, pričom ale nezanedbateľný vplyv na jej vznik
a intenzitu mala tieţ tiesnivá situácia, v ktorej sa v rokoch 1948 aţ 1989 nachádzali vlastníci
nájomných domov. I keď tieseň sama nezakladá neplatnosť právneho úkonu konajúceho
(viď § 49 Občianskeho zákonníka), môţe byť v určitom prípade pridruţujúcou sa okolnosťou
alebo jedným z viacerých spolupôsobiacich faktorov, ktoré ako celok vedú k tomu, ţe vôľa
konajúceho prejavená v zmluve je neslobodná (aţ) tak, ţe to zakladá absolútnu neplatnosť
tohto právneho úkonu. Pokiaľ totiţ tiesnivý stav pôsobí na určitú osobu intenzívne po dlhú
dobu, je vôľu konajúceho schopná „zlomiť“ aj taká okolnosť, ktorá by inak sama o sebe
prípadne ani nemala (aţ) také dopady, aké má bezprávna vyhráţka, popri ktorej
sa nevyskytuje tieseň. Na vôľu toho, kto koná v takomto stave, pôsobí intenzívnejšie kaţdá
bezprávna vyhráţka.
3.2.2. Na niektoré okolnosti, ktoré v rokoch 1948 aţ 1989 pôsobili na slobodu vôle
vlastníkov nájomných domov pri úkonoch, ktorými disponovali s predmetom ich vlastníctva,
poukázal najvyšší súd uţ v skorších rozhodnutiach, napríklad:
Ak súkromný vlastník nájomného domu nemohol rozhodovať o jeho nájme, mal
povinnosť nájomné odvádzať na viazaný účet opráv, bol povinný trpieť zásahy zo strany
tretích osôb (štátnych orgánov a socialistických organizácií) do vlastníckeho práva
a v dôsledku toho mu bolo fakticky znemoţnené s ním slobodne a voľne disponovať, potom
touto dlhodobou situáciou mohol byť vyvolaný stav tiesne v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1
zákona č. 87/1991 Zb. (viď bliţšie rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 125/1998).
Vedomie nedostatku zákonnej ochrany súkromného vlastníctva bolo objektívne
pôsobiacim a existujúcim stavom, teda tiesňou, a táto potom bola pohnútkou vôle konajúcej
osoby, pretoţe vlastníctvo k takejto veci stratilo pre ňu ako jednotlivca zmysel, lebo
administratívnymi opatreniami stratila moţnosť po celú dobu trvania vlastníctva ju uţívať
formou, pre akú ju pôvodne nadobudla (viď bliţšie rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
3.2.3. V rokoch 1948 aţ 1989 boli vlastníci nájomných domov fakticky a právne
v submisívnom postavení voči vrchnostenskému štátu a jeho orgánom či organizáciám.
To výrazne limitovalo nielen ich schopnosť, ale aj moţnosť vzdorovať zámerom a cieľom
sledovaným štátom, viesť s ním prípadný spor a v širších spoločenských a politických
súvislostiach sa brániť jeho tlaku.
Úkony súkromných vlastníkov nájomných domov boli robené v obmedzujúcich
hraniciach vytvorených vtedajším nedemokratickým právnym poriadkom, ktorý nielenţe
nevytváral dostatočné moţnosti ochrany ich vlastníctva, ale dokonca ani neskrýval
ideologický zámer totalitného štátu zlikvidovať toto „socializmu cudzie“ vlastníctvo ako
ekonomickú bázu triedneho nepriateľa. V dôvodovej správe k § 489 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom v čase uzavretia kúpnej zmluvy sa otvorene uvádza, ţe opatrenia národných
výborov „vytvárajú hospodárske a právne predpoklady pre postupný prechod tohto domového
majetku do štátneho socialistického vlastníctva“.
Právny poriadok v rokoch 1948 aţ 1989 nedovoľoval súkromným vlastníkom
nájomných domov rozhodovať o nájme bytov, ktoré sa v nich nachádzali; k bytom mali
prideľovacie práva národné výbory (viď § 493 ods. 1 a § 153 aţ 189 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom v čase uzavretia kúpnej zmluvy) a ich vlastníci boli povinní odvádzať
nájomné na viazaný účet v štátnej sporiteľni (viď vyhlášku č. 2/1953 Ú.v.). Peniaze ukladané
na osobitnom účte boli účelovo viazané a najmenej 30% z nich musel vlastník venovať
na úhradu nákladov na opravy budovy. Popieranie podstaty nájomného vzťahu, ktorý
v právnom štáte spočíva na princípe dobrovoľnosti, dohody a ekvivalentnosti vzájomných
plnení, znemoţňovalo vlastníkom nájomných domov riadnu starostlivosť o nájomné domy
a byty v nich. Faktické príjmy vlastníkov bytových domov z nájmu bytov („voľné“ príjmy,
s ktorými mohli fakticky nakladať) vtedajší štát cielene limitoval tak, aby nestačili ani
na beţnú údrţbu domov. Zámerom bolo dosiahnuť stav, v ktorom by nedostatok finančných
prostriedkov pouţiteľných na údrţbu takýchto domov viedol k ich chátraniu, a ktorý
by následne bol donucujúcou pohnútkou k tomu, aby vlastník nachádzajúci sa vo finančnej
núdzi previedol dom na štát, alebo aby štát mocensky svojimi orgánmi administratívne
zasiahol proti vlastníkovi z titulu, ţe zanedbáva starostlivosť o predmet svojho vlastníctva
(viď bliţšie § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1959 Zb. o opatreniach týkajúcich sa niektorého
súkromného domového majetku). Takto, ekonomicky a právne navodený stav znemoţňoval
vlastníkom nájomných domov reálny výkon vlastníckych práv a objektívne vytváral moţnosť
mocenského zásahu štátu do vlastníckych práv.
3.2.4. Vyššie uvedené všeobecné úvahy (viď 3.2.2. a 3.2.3.) konkretizuje dovolací súd
na preskúmavanú vec nasledovne:
Obsah spisu (najmä č.l. 191 aţ 244) odôvodňuje záver, ţe ţalobcovia osobne a tieţ
ich rodiny boli v rozhodnom období dotknutí zásahmi vtedajšieho nedemokratického štátu
a jeho orgánov. Išlo o zásahy do sféry vlastníctva a uţívania vecí, ale aj o zásahy majúce
dopady z hľadiska moţností štúdia, výkonu zamestnania a uspokojovania bytových potrieb.
V rozhodnom období previedli ţalobcovia na štát trojpodlaţný nájomný dom
(so 6 bytovými jednotkami v hlavnej stavbe a 2 bytovými jednotkami v prístavku vo dvore),
vlastníctvo ktorého v právnom štáte bezpochyby posilňuje postavenie jeho vlastníka
(nie naopak), lebo je pre neho zdrojom príjmov. Zo spisu vyplýva, ţe ţalobcovia v nájomnom
dome aj sami bývali a tým uspokojovali svoje bytové potreby. To, ţe takéto bývanie
uprednostňovali pred bývaním v štátnych bytoch, je zrejmé z viacerých ich vyjadrení
zaloţených v spise, ktorými sa usilovali čeliť vyvlastneniu, resp. sa domáhali náhrady
„in natura“. Kúpnou zmluvou teda prišli predovšetkým o moţnosť uspokojovať bytové
potreby formou, ktorú si sami ţelali. Z pohľadu právneho štátu však pri tom boli zároveň
pozbavení aj majetku predstavujúceho zdroj ich opakujúcich sa príjmov v podobe nájomného,
prijímanie ktorého je samou podstatou a zmyslom vlastníctva nájomného domu. Z kúpnej
zmluvy vyplýva, ţe v čase jej uzavretia ešte nebola vyriešená ich bytová otázka – pri jej
uzatváraní konali teda v stave neistoty v oblasti osobitne citlivo vnímanej kaţdým človekom;
nevedeli, či a za akých podmienok, prípadne kedy, kým a v akej kvalite im bude pridelený
náhradný byt. Štát (jeho orgány a organizácie) v súvislosti s prevodom vlastníctva objektu
vytvoril pre ţalobcov a ich rodiny stav neistoty ohľadom ich budúceho bývania a navodil
situáciu, v ktorej ţalobcovia, vrátane ich rodinných príslušníkov boli napokon donútení
vysťahovať sa z bytových podmienok, ktoré im vyhovovali. Za predaný objekt nadobudli
ţalobcovia v zmysle kúpnej zmluvy kúpnu cenu 68 758 Kčs. Pokiaľ by neboli k predaju
donútení štátom a podmienkami, ktoré vytvoril štát, objekt by buď vôbec nemuseli predávať,
alebo by ho síce predali, avšak po uspokojivom vyriešení budúceho bývania a po stanovení
kúpnej ceny spôsobom a vo výške zodpovedajúcej mechanizmu, aký sa uplatňuje v právnom
štáte. Dovolací súd ako poznámku uvádza jednak to, ţe v spise je na čl. 385 zaloţený listinný
dôkaz – odborný posudok Ing. I. N. z júna 2008, ktorý časovú reprodukčnú hodnotu objektu
ku dňu jeho predaja stanovil sumou 622 568 Sk, jednak to, ţe aj ţalovaná sama v konaní
pripustila, ţe v roku 1985 „sa mohla stať určitá krivda ţalobcom“ ... „ţe cena mohla byť
vyššia“ (viď č.l. 435 spisu).
3.2.5. Všeobecný výklad, ktorý sa týka slobody vôle ako náleţitosti platného právneho
úkonu a dotýka sa aj problematiky bezprávnej vyhráţky (viď 3.2.1.), konkretizuje dovolací
súd na preskúmavanú vec nasledovne:
Najvyšší súd uţ vyššie uviedol, ţe v rozhodnom období sa štát netajil zámerom
dosiahnuť postupne prechod súkromného vlastníctva nájomných domov do štátneho
socialistického vlastníctva; štát dokonca tento zámer aj navonok (legislatívne) deklaroval.
Obsah spisu nesvedčí o tom, ţe by štát tento zámer nemal v prípade ţalobcov. Otázku,
či konkrétne kroky štátu voči ţalobcom mali v rozhodnom období znaky dovolených opatrení
obsahujúcich len prípustné formy presviedčania a istého nátlaku alebo či mali znaky (aţ)
právne neprípustného psychického donútenia (bezprávnej vyhráţky), posudzoval dovolací súd
v kontexte celého vtedajšieho právneho poriadku. V preskúmavanej veci išlo najmä
o posúdenie, či konanie štátu nenieslo hrozbu niečím, čo štát vôbec nebol oprávnený
vyţadovať, prípadne či jeho konanie mohlo obstáť z pohľadu legitimity cieľa. Dovolací súd
mal v rámci tohto posudzovania na zreteli nielen to, ţe „po zmene politického reţimu
zo socialistického na demokratický... je legitímne aplikovať 'staré právo' takými
interpretačnými a aplikačnými postupmi, ktoré sú vlastné novému demokratickému
politickému reţimu...“, ale tieţ to, ţe „... demokratické štáty môţu dovoliť svojim inštitúciám
aplikovať právo, ktoré má svoj pôvod v preddemokratickom reţime, len spôsobom, ktorý
je vlastný demokratickému politickému reţimu“ (viď nález ústavného súdu zo 7. februára
2013 sp. zn. IV. ÚS 294/2012).
V inej právnej veci uţ najvyšší súd uviedol, ţe sama hrozba vyvlastnením
nepredstavuje bezprávnu vyhráţku (viď jeho rozhodnutie sp. zn. 2 Cdo 167/2003). Avšak
hrozba vyvlastnením, ktoré je uskutočnené napriek tomu, ţe nemá oporu v zákone a prieči
sa jeho ustanoveniam (ako to bolo v preskúmavanej veci), má predsa len na psychiku
a následne aj vôľu vyvlastňovaného iné dopady, neţ hrozba legálne vykonaným
vyvlastnením. Negatívny dopad takejto hrozby je bezpochyby umocnený vtedy, ak nezostane
len pri „hrozbe“ vyvlastnením, ale dôjde aj k štádiu prvotnej realizácie vyvlastnenia
prvostupňovým vyvlastňovacím orgánom – zvlášť v situácii, v ktorej vyvlastňovanému
subjektu musí byť zrejmé, ţe nezrealizovaným vyvlastnením v nedemokratickom právnom
prostredí, ktoré je ideovo nasmerované na postupnú likvidáciu súkromného vlastníctva
nájomných domov, nekončia pokusy získať predmet vyvlastnenia a ţe štát zvolí ďalšie
riešenie ako získať vec, ktorá je predmetom jeho záujmu.
So ţalobcami bolo niekoľkokrát rokované a zámer asanovať ich nehnuteľnosť im bol
prezentovaný ako nezvratný proces. Existencia tohto zámeru nebola medzi účastníkmi
konania sporná. Definitívnosť zámeru asanácie vyplýva z „Technickej správy k dokumentácii
existujúceho stavu budovy na V. nábreţí č. X..“, ponuky M. z 18. februára 1981 adresovanej
ţalobcom, výzvy ONV zo 7. júna 1983, ako aj cenovej ponuky M. z 28. marca 1984. Dňa 12.
júla 1983 bola rozhodnutím NVMB č. ÚPA-2757-254/3-83-TK udelená výnimka na
demoláciu objektu. V zmysle prvostupňového vyvlastňovacieho rozhodnutia tvoril dom
akútnu bodovú závadu, pre ktorú bola „udelená výnimka na demoláciu objektu“.
V rozhodnutí druhostupňového vyvlastňovacieho orgánu sa uvádza, ţe „vyvlastniteľ okrem
demolácie objektu a zabezpečovacích prác nesmie nič podnikať“. Dňa 18. júna 1985 sa
v objekte uskutočnilo „miestne zisťovanie“, pri ktorom boli konštatované viaceré stavebné
nedostatky. ONV rozhodnutím z 20. júna 1985 č. Výst. 1922/1985-Ja/17/I (ďalej len
„rozhodnutie ONV o statickom posudku“) ţalobcom uloţil povinnosť predloţiť v lehote
60 dní statický posudok na porušené zvislé a vodorovné konštrukcie ich domu s tým, ţe
náklady spojené s vypracovaním posudku znášajú spoluvlastníci objektu a ak nariadené
opatrenia nevykonajú, bude stavebný úrad postupovať v zmysle § 105 zákona č. 50/1976 Zb.
o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení v čase vydania
uvedeného rozhodnutia (ďalej len „zákon č. 50/1976 Zb.“). Odvolanie, ktoré proti tomuto
rozhodnutiu podali ţalobcovia, zamietol NVMB rozhodnutím z 29. októbra 1985
č. ÚPA-4278-254/3-85-Vd (ďalej len „rozhodnutie NVMB o statickom posudku“), v ktorom
medziiným uviedol, ţe výsledky miestneho zisťovania z 18. júna 1985 sú nepostačujúce
pre dôsledné a objektívne posúdenie otázky, aké opatrenia v zmysle § 86 aţ 88 zákona
č. 50/1976 Zb. by sa mali urobiť). V bezprostrednej väzbe na vecné a časové súvislosti týchto
okolností bol objekt napokon kúpnou zmluvou z 2. decembra 1985 prevedený do vlastníctva
štátu.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu, ktorý vyvodzuje z časovej postupnosti
právne významných skutočností uvedených v predchádzajúcom odseku, skutočným cieľom
štátu, ku ktorému smerovali všetky vyššie uvedené kroky jeho orgánov, bolo prekonať odpor
vlastníkov nájomného domu a získať jeho vlastníctvo. Vôľa ţalobcov prejavená v kúpnej
zmluve nebola slobodná. V situácii, v ktorej sa vtedy nachádzali (najvyšší súd ju uţ vyššie
označil za tiesnivú – viď body 3.2.3. a 3.2.4. odôvodnenia tohto rozsudku), im hrozili pre nich
podstatné finančné výdavky (či uţ ako „dobrovoľné“ – nimi priamo vynaloţené alebo ako
„vynútené“ ukladaním pokút, prípadne uhradené najskôr štátom a potom od nich následne
vymáhané za statický posudok vo výške minimálne 10 000 Kčs, teda zhruba šestiny
im dovtedy ponúkanej kúpnej ceny.
Na podklade obsahu spisu dospel dovolací súd k záveru, ţe pokiaľ aj prípadne
jednotlivé kroky štátu v čase pred vyvlastnením objektu ţalobcov a bezprostredne po ňom
moţno posudzovať iba ako prípustný nátlak, takto nie je moţné kvalifikovať celkové konanie
štátu, ktoré bolo zavŕšené uloţením povinnosti obstarať statický posudok.
Keďţe predmetný nájomný dom bol definitívne určený na asanáciu a dokonca
uţ v roku 1983 bolo rozhodnuté o prípustnosti jeho demolácie, je na mieste otázka, prečo
vôbec bolo potrebné obstarať statický posudok. Pokiaľ bol dom v čase jeho predaja
(december 1985) určený na demoláciu, od ţalobcov vyţadovaný statický posudok bol za
daného stavu nadbytočný. V poţiadavke adresovanej ţalobcom, aby tento posudok predloţili
stavebnému úradu, treba za týchto okolností vidieť iba ďalší krok štátu, ktorý ich mal viesť
k prevodu vlastníctva domu.
ONV sa v rozhodnutí o statickom posudku odvolal na § 86 zákona č. 50/1976 Zb.
a vlastníkom nájomného domu nariadil, aby do 60 dní „vykonali tieto opatrenia: predloţili
stavebnému úradu statický posudok na porušené zvislé a vodorovné konštrukcie obytného
domu V. nábr. č. X“. Uvedené ustanovenie umoţňovalo stavebnému úradu, aby vlastníkovi,
ktorý neudrţiava svoju stavbu „v dobrom stave“, uloţil povinnosť postarať sa o nápravu (teda
opravami alebo údrţbovými prácami vykonanými na stavbe opätovne dosiahnuť „dobrý stav“
stavby); z uvedeného ustanovenia ale nevyplývalo oprávnenie stavebného úradu uloţiť
vlastníkovi stavby povinnosť predloţiť stavebnému úradu statický posudok, na podklade
ktorého by stavebný úrad mohol posúdiť, či stavba je alebo nie je „v dobrom stave“, prípadne
v akom smere či rozsahu nie je „v dobrom stave“. Uvedené ustanovenie teda neumoţňovalo
uloţiť ţalobcom povinnosť, ktorá im bola uloţená.
NVMB v rozhodnutí o statickom posudku poukázal aj na § 31 ods. 1 veta druhá, § 32
ods. 1 a 2 posledná veta, § 34 ods. 1 aţ 4 a § 36 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (správny poriadok) v znení v čase vydania tohto rozhodnutia (ďalej len „zákon
č. 71/1967 Zb.“). Tieto ustanovenia neumoţňovali stavebnému úradu ţiadať od účastníka
konania, aby predloţil listinu, ktorú nemá. Ustanovenie § 36 zákona č. 71/1967 Zb.
predpokladalo, ţe ak je pre odborné posúdenie skutočností dôleţitých pre rozhodnutie
potrebný znalecký posudok, správny orgán (sám) ustanoví znalca, pričom trovy konania,
ktoré vznikli správnemu orgánu, znáša tento orgán; len za určitých okolností bol účastník
povinný (aţ spätne) nahradiť trovy vzniknuté správnemu orgánu alebo inému ostatným
účastníkom konania (§ 31 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.). Pokiaľ teda bola napriek tomu
ţalobcom uloţená povinnosť obstarať statický posudok a bolo im dokonca pohrozené
ukladaním pokút v prípade, ţe nebudú nerešpektovať túto povinnosť (§ 105 zákona
č. 50/1976 Zb.), treba konanie štátu vo vyššie uvedenom kontexte kvalifikovať ako hrozbu
niečím, čím sa hroziť nesmelo.
Konanie štátu zavŕšené v danom prípade uloţením takejto povinnosti v čase a mieste
jej uloţenia a v situácii, v ktorej sa vtedy ţalobcovia nachádzali, je pri aplikačnom postupe
vlastnom demokratickému politickému reţimu (IV. ÚS 294/2012) potrebné povaţovať
za konanie, ktoré z pohľadu legitimity cieľa neobstojí, lebo jeho skutočným zámerom bolo
pozbaviť ţalobcov ich vlastníctva.
3.2.6. Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru o správnosti právneho názoru
odvolacieho súdu, ţe vôľa ţalobcov pri uzatváraní kúpnej zmluvy nebola slobodná. Na tom
nič nemení to, ţe ţalobcovia „uznali dôvodnosť asanácie“, ale ani to, ţe ţalobca 1/ sám
inicioval stretnutie s vtedajším riaditeľom MSK – tak totiţ koná aj ten, vôľa koho bola
prelomená vôľou iného a uţ mu ide len o to, aby bol čo najskôr ukončený stav, ktorý na jeho
psychiku pôsobí nepriaznivo.
Keďţe v kúpnej zmluve prejavená vôľa ţalobcov bola formovaná pod vplyvom
bezprávnej vyhráţky, čo uţ samo o sebe zakladá absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy, nebolo
v dovolacom konaní potrebné zaoberať sa nielen ďalšími skutočnosťami, z ktorých
ţalobcovia vyvodzovali neplatnosť tohto právneho úkonu, ale ani ďalšími dôvodmi, z ktorých
ţalovaná vyvodzovala opodstatnenosť jej dovolania.
Vzhľadom na to, ţe neplatný právny úkon nemá účinky platného právneho úkonu,
nedošlo na podklade kúpnej zmluvy k prevodu vlastníctva, v dôsledku čoho treba ţalobcov
v skutkovom a právnom rámci, ktorý vyplýva z obsahu spisu, povaţovať za spoluvlastníkov
parcely č. 221/1.
Vyššie uvedené uzatvára dovolací súd konštatovaním, ţe dovolateľka neopodstatnene
namieta, ţe dovolaním napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
4. Ţalovaná dovolaním napadla aj výrok rozsudku odvolacieho súdu o náhrade trov
konania. Odvolaciemu súdu vytkla, ţe vychádzal z tarifnej odmeny advokáta z hodnoty
predmetu sporu, avšak v danom konaní o určenie vlastníctva nehnuteľnosti (trhová hodnota
ktorej neustále kolíše a nie je ju preto moţné určiť) mala byť odmena advokáta určená
v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
Dovolanie v uvedenej časti smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku
odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na to treba
prípustnosť tejto časti dovolania posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy
je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.). Prípustnosť dovolania proti výroku
rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania je ale v zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. vylúčená;
jeho prípustnosť by zakladala iba procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. Keďţe ale ani
vo vzťahu k tomuto výroku nebola preukázaná procesná vada konania zakladajúca
zmätočnosť, nemoţno prípustnosť tejto časti dovolania ţalovanej vyvodiť z § 237 O.s.p.
Najvyšší súd z týchto dôvodov dovolanie ţalovanej v uvedenej časti odmietol ako
procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
5. V dovolacom konaní nebola ţalovaná procesne úspešná a vznikla jej povinnosť
nahradiť trovy procesne úspešným účastníkom tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobcovia v dovolacom konaní podali návrh
na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 151 ods. 1 O.s.p.).
Najvyšší súd, aj so zreteľom na dovolacie námietky ţalovanej, konštatuje, ţe
rozhodovacia prax súdov (vrátane najvyššieho súdu) v otázke určovania tarifnej hodnoty veci
v konaniach o určenie vlastníctva vykazovala v niektorých prípadoch znaky nejednotnosti.
V rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 175/2008, 3 Cdo 187/2011, 4 Cdo 117/2009,
5 Cdo 141/2010 a 7 Cdo 54/2010 a 7 MCdo 10/2012 bol napokon zaujatý právny názor,
s ktorým sa stotoţnil dovolací súd aj v preskúmavanej veci.
Podľa názoru dovolacieho súdu zastávaného v tejto veci treba mať na zreteli
nasledovné:
Z ustanovenia § 9 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vyplýva, ţe základná sadzba
tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva. Podľa
ustanovenia § 10 ods. 2 citovanej vyhlášky ak nie je ustanovené inak, povaţuje sa za tarifnú
hodnotu výška peňaţného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna sluţba týka,
určená pri začatí poskytovania právnej sluţby. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej sluţby je jedna trinástina výpočtového základu iba v prípade, ak nie je moţné
vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju moţno zistiť len s nepomernými
ťaţkosťami (§ 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z.).
Z uvedeného vyplýva, ţe pokiaľ je určitá vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom
súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa suma vyjadrujúca cenu povaţuje za základ
pre určenie tarifnej hodnoty, a to aj vo veciach určenia vlastníckeho práva k takejto veci, lebo
vyhláška č. 655/2004 Z.z. dôsledne rozlišuje, kedy je predmet právneho sporu, o ktorom
vlastníctve sa rozhoduje, peniazmi oceniteľný, a kedy nie je. Preto nie je moţné vychádzať
z názoru, ţe vtedy, keď je predmetom občianskeho súdneho konania určenie vlastníckeho
práva k veci, nemoţno tento predmet konania peniazmi oceniť z hľadiska tarifnej odmeny
podobne, ako je to pri vyrubovaní súdneho poplatku za určovací návrh na začatie konania
podľa zákona č. 71/1992 Zb.
Predmetom sporu v danej veci bolo určenie vlastníctva pozemku, teda veci, ktorá
je oceniteľná a vyjadriteľná peniazmi. Pri priznávaní náhrady trov dovolacieho konania bolo
vzhľadom na túto skutočnosť potrebné vychádzať z tarifnej odmeny stanovenej nie v zmysle
ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., ale v zmysle § 10 ods. 1 tejto vyhlášky.
Dovolací súd pripomína, ţe ţalovaná nespochybnila správnosť hodnoty veci, ktorá
je predmetom konania.
Dovolací súd priznal ţalobcom náhradu, ktorá spočíva v odmene advokátky za 1 úkon
právnej sluţby poskytnutej spoločne ţalobcom 1/ a 2/ vypracovaním ich písomného
vyjadrenia k dovolaniu ţalovanej (§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.). Sadzbu
za tento úkon určil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo výške 559,33 €,
ktorú zníţil podľa § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Tarifnú odmenu určil potom
v celkovej výške 559,33 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky
a miestne prepravné (§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.) vo výške 7,63 € a 20% DPH
(113,38 €) predstavuje spolu 680,34 €.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. júna 2013
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková