Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 294/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-69

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. februára 2013 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava

Orosza o sťažnosti Ing. M. T., B., Ing. O. F., B., M. Č., L., Ing. S. W., B., a T. G., .,

zastúpených Advokátskou kanceláriou I., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a

advokáta JUDr. I. S., PhD., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , ako aj práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 31. januára 2011, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. M. T., Ing. O. F., M. Č., Ing. S. W. a T. G. podľa čl. 46 ods. 1

a právo podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo

180/2009 z 31. januára 2011 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 31. januára 2011 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý Ing. M. T., Ing. O. F., M. Č.,

Ing. S. W. a T. G. uhradiť trovy konania v sume 1 022,96 € (slovom tisícdvadsaťdva eur a

deväťdesiatšesť centov) na účet Advokátskej kancelárie I., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2011

doručená sťažnosť Ing. M. T., B., Ing. O. F., B., M. Č., L., Ing. S. W., B., a T. G., B. (ďalej

len „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskou kanceláriou I., s. r. o., B., konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. I. S., PhD., vo veci namietaného porušenia ich

základných práv podľa a (ďalej aj

„ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 31. januára 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že súvisí so žalobou M. T., právneho predchodcu

sťažovateľov, ktorou sa domáhal určenia, že jeho matka M. T., rod. B., bola vlastníčkou v

žalobe špecifikovaných nehnuteľností k 1. októbru 1948, k 25. máju 1958 a k 2. júlu 1958.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:

„Dôvod podania žaloby bola skutočnosť, že predpokladom úspešného uplatnenia

nároku v reštitučnom konaní bolo preukázanie, že nehnuteľnosti boli štátom odňaté fyzickej

osobe a nie právnickej osobe, ktorá nemá nárok na ochranu v zmysle reštitučných zákonov.

Navrhovateľ argumentoval skutočnosťou, že ohľadom nehnuteľností nemohlo dôjsť

k prechodu vlastníckeho práva z právnickej osoby na štát, nakoľko právnická osoba v čase

údajného prechodu už neexistovala a dokonca rozhodnutie, ktorým mali nehnuteľnosti

prejsť do vlastníctva štátu nebolo intabulované v pozemkových knihách.“

O žalobe rozhodol Okresný súd Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

rozsudkom č. k. -403 z 8. marca 2007 tak, že ju zamietol. Proti tomuto

rozsudku podal M. T. odvolanie. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom č. k. -449 z 20. novembra 2007 rozsudok okresného súdu

potvrdil. Sťažovatelia uviedli, že „Neakceptoval v odvolaní M. T. uvedenú námietku

vyžadovanej intabulácie v súlade s vtedy platnou právnou úpravou. Vzhľadom na tento

právny záver odvolací súd potom považoval za bezvýznamné zaoberať sa okolnosťou zániku

spoločnosti. Taktiež bez právneho zdôvodnenia len konštatoval, že M. T. nebola vlastníčkou

nehnuteľností, a že návrh bol súdom prvého stupňa zamietnutý dôvodne...“ Krajský súd vo

výroku svojho rozsudku pripustil dovolanie na otázku, „či k prechodu predmetných

nehnuteľností na Čsl. štát podľa mohlo dôjsť v období do 1. 10.

1948 i bez zápisu do pozemkovej knihy“.

Proti rozsudku krajského súdu podal M. T., právny predchodca sťažovateľov,

dovolanie s tým, že poukázal «na , podľa ktorého sa na konanie

podľa tohto zákona vzťahovali primerane príslušné predpisy zákona č. 215/1919 Zb. o

zabraní veľkého majetku pozemkového (ďalej len ,,záborový zákon“) a doplňujúcich

zákonov a pre samotné prevzatie zbytkových statkov podľa

platili primerane ustanovenia zákona č. 329/1920 Zb. o prevzatí a náhrade za zabraný

majetok pozemkový (ďalej len „náhradový zákon“), ktorého § 26 uvádzal, že kde bolo

podľa tohto zákona poznamenané zamýšľané prevzatie zabraného majetku štátom, vykonajú

na návrh pozemkového úradu súdy vklad vlastníckeho práva pre štát Československú

republiku s odvolaním sa na § 1 záborového zákona a na toto ustanovenie. Poukázal na to,

že pre nadobudnutie vlastníckeho práva štátom sa vyžadoval vklad vlastníckeho práva a k

prechodu nehnuteľností na štát nemohlo dôjsť do 1. Októbra 1948 bez jeho zápisu do

pozemkovej knihy.».

Sťažovatelia v sťažnosti poukázali na znenie otázky zásadného právneho významu,

v súvislosti s ktorou krajský súd pripustil dovolanie. V tejto súvislosti sťažovatelia uviedli:

«Samotnú dovolaciu otázku nie je možné vyriešiť bez preskúmania, či v danej veci

boli splnené všetky tri (3) zákonné podmienky prechodu vlastníctva na Čsl. štát, tak ako to

vyžadoval a to:

1. Podmienka: Súpis pozemkového majetku ( )

Súpis majetku v pozemkovej knihe sa v danej veci prejavil poznámkou „podlieha

revízii podľa “. Táto poznámka bola zapísaná iba na 1085 ha z celkovo

žalovaných cca 1586 ha (t. z. iba v pkn. vl. č. 1, 11, 23 pre k. ú. D., vl. č. 48 k. ú. P., vl. č.

1325 a 634 k. ú. P., vl. č. 1 a 2 k. ú. T.). U zvyšných cca 500 ha (pkn. vl. č. 251, 659, 865 a

867 všetko k. ú. P. a pkn. vl. č. 42, 120, 121 k. ú. T.) táto poznámka nikdy nebola zapísaná.

2. Podmienka: Revízia rozhodnutí ( )

Rozhodnutie ministerstva zemědelství ČSR zo dňa 6. 5. 1948 bolo iba rozhodnutím

podľa to znamená, že zrušilo rozhodnutie Štátneho pozemkového

úradu zo dňa 24. 1. 1931, ktorým bol majetok zo záboru vylúčený, prepustený, prídelom

ponechaný, zrušilo generálnu dohodu atď...

V pozemkovej knihe bola titulom predmetného rozhodnutia zapísaná iba poznámka

„majetok sa zamýšľa prevziať“, nie však vklad vlastníckeho práva v prospech Čsl. štátu a to

iba do pkn. vložiek o výmere 1085 ha (špecifikovaných v bode 1).

K ostatným nehnuteľnostiam o výmere cca 500 ha (pkn. vložky špecifikované v bode

1) predmetná poznámka nikdy nebola zapísaná, nehnuteľnosti neboli predmetom revízneho

rozhodnutia zo dňa 6. 5. 1948, neboli predmetom pozemnoknižnej žiadosti č. B-1673/48-I/D

č. k. 503, a teda ani nemohli byť

Zásadnou chybou všeobecných súdov bola skutočnosť, že všetky zabraté

nehnuteľnosti riešili an block a napriek tvrdeniam sťažovateľov sa nevyporiadali s odlišným

právnym režimom výmery cca 500 ha, kde nebol ani len čiastočne dodržaný postup v zmysle

Ak teda aj boli názoru, že došlo k platnému zabratiu 1085 ha, kde

bolo aj v PK vložkách uvedený zápis o podliehaní revízii v zmysle ,

mali priznať sťažovateľom aspoň nárok na zvyšných 500 ha.

Dôkazom toho je aj samotné rozhodnutie ONV P. č. 978/1957-EB zo dňa 2. 7. 1958,

kde sa doslovne uvádza, že pkn. vložky č. 251, 659, 865, 867, všetko k. ú. P. boli z revízie

vynechané.

Tento postup bol v priamom rozpore s ust. , ods. 2) , podľa

ktorého „vykonať revíziu pozemkovej reformy a vydať rozhodnutie o jej výsledku prísluší

Ministerstvu zemědelství, na Slovensku zásadne prostredníctvom Povereníctva

pôdohospodárstva a pozemkovej reformy.

3. Podmienka: Prevzatie zbytkových statkov ( )

Podmienkou pre prechod vlastníckeho práva na čsl. štát muselo byť prevzatie

majetku lesného podniku ( postupom podľa

Zb., pričom zbytkové statky prevezme Ministerstvo zemědelství. Pre prevzatie platí

ustanovenie zákona č. 328/1920 Zb. (náhradový zákon). Výpoveď z hospodárenia (Vyhláška

zo dňa 31. 5. 1948) síce bola daná k 1. októbru 1948, ale k samotnému prevzatiu majetku

nedošlo a v konaní nebol predložený žiaden dôkaz o jeho prevzatí (zápisnicou), pričom

terajší jeho správcovia (najmä Lesy SR, š. p. či SPF) takýto dôkaz nepredložili.

V pozemkovej knihe sa prechod vlastníckeho práva zapisoval až titulom rozhodnutí z roku

1958 a príslušných uznesení Ľudového súdu o vykonaní vkladu vlastníckeho práva na čsl.

štát. ...

Nepochybne ustanovenie Nariadenia vlády č. vydané na základe

§ 12 zák. č. 329/1920 Zb. a konkrétna Vyhláška Povereníctva pôdohospodárstva

a pozemkovej reformy - sekcie B číslo B-1673/1948 zo dňa 31. 5. 1948 (vydaná podľa § 12

náhradového zákona a nariadenia v znení Vládneho nariadenia č. 90 Zb.

zo dňa 13. 4. 1948), má per analógiám postavenie aktu hospodárskeho riadenia. Preto

použitie pojmu výpoveď z nájmu, v tomto kontexte, nemožno interpretovať tak, že výpoveď

zo dňa 31. 5. 1948 už dával vlastník dotknutých nehnuteľností.»

Najvyšší súd namietaným rozsudkom sp. zn. z 31. januára 2011

dovolanie sťažovateľov zamietol. Vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu sťažovatelia

v sťažnosti uviedli:

«Dovolací súd obišiel základné otázky nastolené sťažovateľmi, čo vyplýva najmä

z toho, že sa zaoberal len inštitútom „prevzatia“, nie však inštitútom „zamýšľaného

prevzatia“ a s tým súvisiacim povinnosťami štátu zakotvenými v § 26 zákona č. 329/1920

(náhradového zákona). Pritom vo svojom rozsudku nevychádzal zo zákonnej dikcie - ktorá

pre účely vzniku vlastníckeho vyžadovala intabuláciu ako konštitutívny akt, tvoriaci

nevyhnutnú podmienku vzniku vlastníckeho práva, ale oprel sa o „vtedajší právny výklad

príslušných právnych predpisov“. S prihliadnutím na to, že úlohou dovolacieho súdu nebolo

robiť historický exkurz do výkladu právnych predpisov platných v minulosti, ale rozhodnúť

spor na základe písaného práva platného v rozhodnej dobe, je zrejmé, že dovolací súd

zamietnutím dovolania sťažovateľov na základe úvah vyššie naznačených uprel

sťažovateľom právo na súdnu a inú ochranu zakotvené v , pretože

neskúmal otázky podstatné pre posúdenie veci (m. m. zo 7. decembra

2010). Sťažovateľom je známe, že Ústavný súd v roku 2008 judikoval oprávnenie

všeobecných súdov odkloniť sa v rozhodovacej činnosti od písaného práva, ak sa tým môže

lepšie vyhovieť duchu zákona a dosiahnuť spravodlivosť ako konečný cieľ každého súdneho

rozhodnutia. Nie je však spravodlivé použiť túto úvahu, ak jej výsledkom má byť

uprednostnenie výkladu právnych predpisov pred písaným právom zo strany orgánov štátu,

ktorý 28. februára 1948 práve vstúpil na cestu totality a kráčal po nej nedbajúc na

prekážky, bez ohľadu na to, či tieto boli tvorené oprávnenými záujmami jeho občanov alebo

jeho vlastným písaným právom.

Najvyšší súd v dovolacom konaní porušil aj právo sťažovateľov na ochranu

vlastníctva v zmysle SR a odklonil sa od zaužívaného výkladu k potrebe

intabulácie v zmysle záborového a náhradového zákona. Kým Najvyšší súd SR v dovolaní

odkazuje na vtedajšiu dobu, ktorá nevyžadovala podľa jeho názoru intabuláciu (duch

vtedajšej doby). Ústavný súd Českej republiky sa s danou otázkou už dávnejšie vysporiadal

okrem iného v náleze 166/1995 Sb., kde Ústavný súd ČR konštatoval, že náhradový zákon

v § 28 (na ktorý odkazuje aj zákon č. 142/1947 Sb.) vyžadoval intabuláciu a to aj po

nadobudnutí účinnosti zákona č. 142/1947 Sb. Najvyšší súd SR nijako nezdôvodnil, prečo

podľa jeho názoru intabulácia nebola potrebná a odchyľuje sa od názoru Ústavného súdu

ČR. Sám Najvyšší súd Slovenskej republiky pritom v odôvodnení svojho rozhodnutia

odkazuje na primeranú aplikáciu záborového a náhradového zákona v režime podľa zákona

č. 142/1947 Zb, čo je správne s odkazom na , no opomína už

vyššie uvedenú skutočnosť, že náhradový zákon je práve tým zákonom, ktorý ako

predpoklad nadobudnutia vlastníctva vyžaduje zápis v pozemkovej knihe. K pochybeniu

Najvyššieho súdu ale došlo tým, že podľa jeho názoru ani záborový a ani náhradový zákona

nevyžadovali intabuláciu, pričom uvedený názor je nesprávny a vyvrátený už spomínaným

nálezom Ústavného súdu ČR. Preto rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

o dovolaní tým, že nie je zdôvodnené, resp. výklad právnych predpisov súdu je v rozpore

s ich znením, porušuje tak právo na spravodlivý súdny proces a súdnu ochranu ako aj

ochranu vlastníctva.»

Na tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov Ing. M. T., Ing. O. F., M. Č., Ing. S. W. a T. G. na

ochranu vlastníctva v zmysle čl. 20 ods. 1 a na súdnu a inú právnu ochranu a na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a podľa . rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2011 č. k. porušené

bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2011 č. k. 4 Cdo

180/2009 zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť navrhovateľom trovy

konania.“

Ústavný súd 18. novembra 2011 vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k sťažnosti

sťažovateľov.

Najvyšší súd v prípise z 29. novembra 2011 (doručenom ústavnému súdu

2. decembra 2011 pod č. k. -90) uplatnil námietku predpojatosti sudcov

ústavného súdu „JUDr. Ladislava Orosza, JUDr. Ľudmily Gajdošíkovej a JUDr. Jána

Lubyho“, o ktorej rozhodol ústavný súd uznesením č. k. -20 z 21. marca

2012 tak, že sudcovia ústavného súdu Ladislav Orosz, Ľudmila Gajdošíková a Ján Luby nie

sú vylúčení z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom ústavným súdom pod sp. zn.

.

Následne najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľov zo 17. januára 2012

(doručenom ústavnému súdu 23. januára 2012 pod č. k. -90) navrhol sťažnosť

odmietnuť a ďalej uviedol:

„Námietky sťažovateľov nepovažujem za opodstatnené, pretože Najvyšší súd

Slovenskej republiky uskutočnil výklad ustanovení záborového a náhradového zákona

v súlade s doteraz zaužívanou praxou, odkaz sťažovateľov na rozhodnutie ústavného súdu

iného štátu je v danom prípade irelevantné. Štruktúra odôvodnenia sťažnosťou napadnutého

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky plne zodpovedá ustanoveniu § 157 ods. 2

; skutkový stav a právne závery sú náležite a veľmi

podrobne odôvodnené. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s vyslovenými závermi najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe.“

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní z 31. mája 2012 prijal sťažnosť podľa § 25

ods. 1 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na ďalšie konanie. Následne, 7. júna 2012

vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k sťažnosti a aby oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie.

Najvyšší súd na výzvu ústavného súdu vo svojom vyjadrení z 2. júla 2012 uviedol, že

„sa plne pridržiava svojho vyjadrenia zo 17. januára 2012 a zotrváva na svojom súhlase

s upustením od ústneho pojednávania, keďže od ústneho pojednávania nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci“.

Na výzvu ústavného súdu z 10. júla 2012 doručil právny zástupca sťažovateľov

18. júla 2012 ústavnému súdu stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu, v ktorom uvádza:

«Sťažovatelia nesúhlasia s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že ten

uskutočnil výklad ustanovení záborového a náhradového zákona v súlade so zaužívanou

praxou. Najvyšší súd uvádza, že odkaz na rozhodnutie ústavného súdu iného štátu je

irelevantné. Podľa nášho názoru sa ale jedná o dôležité rozhodnutie, nakoľko právna

úprava v Českej republike bola v rozhodnom období totožná s úpravou v Slovenskej

republike v otázke záborového a náhradového zákona. Sťažovatelia sa poukazom na

rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky snažia poukázať na skutočnosť, že Najvyšší

súd SR nesprávne aplikoval ustanovenia záborového a náhradového zákona v otázke

intabulácie.

Ústavný súd Českej republiky v náleze 166/1995 Sb. (, pozn.)

výkladom ustanovení záborového a náhradového zákona dospel k názoru o nutnej

intabulácii „Jestliže v ustanovení § 5 záborového zákona bylo uvedeno, že záborem

uvedeným v § 1 nabývá Československá republika práva zabraný majetek přejímat

a přidělovat (§ 10, 11) a v § 27 přídělového zákona se konečná rozhodnutí pozemkového

úřadu a dohody, opatřené jeho schvalovací doložkou, kladou na roveň vkladným listinám,

z ustanovení § 26 až 29 náhradového zákona jasně vyplýva, že stát i přídělce nabývali

vlastnictví k zabranému majetku či přídělu teprve zápisem v pozemkové knize“.

Stotožňujúc sa s názorom Ústavného súdu ČR máme za to, že výklad ustanovení

relevantných pre rozhodnutie veci Najvyšším súdom v napadnutom konaní bol arbitrárny,

keď Najvyšší súd nesprávne aplikoval ustanovenia zákonov.»

Právny zástupca sťažovateľov v podaní zo 7. novembra 2012 doručenom ústavnému

súdu 12. novembra 2012 zároveň oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od

ústneho pojednávania o prijatom návrhu.

V nadväznosti na vyjadrenia účastníkov konania ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2

upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od

neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ) (, , , ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

uvedené základné právo účastníkov garantované v (,

, , ).

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť

preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie

materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení

nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom

(, , , ).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a )

(, , , ).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ).

Podľa názoru ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa a dohovoru je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

aj „ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie, čo však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná

podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá

vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti

Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia

nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku,

ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Štruktúra odôvodnenia súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157 ods. 2

(ďalej len „OSP“) a táto norma sa uplatňuje primerane aj

v dovolacom konaní v rozsahu, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné ( ).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým namietajú výklad zákona č. 142/1947 Sb.

o revisi první pozemkové reformy (ďalej len „zákon č. 142/1947 Sb.“) a s týmto zákonom

súvisiacich ďalších zákonov – zákona č. 329/1920 Sb. o převzetí a náhradě za zabraný

majetek pozemkový (zákon náhradový) (ďalej len „náhradový zákon“), zákona č. 81/1920

Sb., kterým se vydávají po rozumu §u 10 zákona ze dne 16. dubna 1919, č. 215 Sb. zák.

a nař., ustanovení o přídělu zabrané půdy a upravuje se právní poměr ku přidělené půdě

(Zákon přídělový) (ďalej len „prídelový zákon“), a zákona č. 215/1919 Sb. o zabrání

velkého majetku pozemkového (ďalej len „záborový zákon“), ktorý uplatnil najvyšší súd

v predmetnom konaní, a tiež jeho záver, podľa ktorého intabulácia nie je (nemusí byť)

podmienkou prechodu vlastníckeho práva na štát. Poukazujú na to, že najvyšší súd pri

predmetnom výklade nerešpektoval dikciu zákona, ale vychádzal predovšetkým z vtedajšej

aplikácie týchto právnych predpisov, z ktorej je zrejmé, že „došlo k zlomu vo výklade,

ktorým okamihom dochádzalo k zmene skutočného vlastníka zabraného pozemkového

majetku“. Namietajú, že najvyšší súd založil svoj výklad na úvahe, že štát bol v tom období

„nútený dať pred zabezpečením súladu medzi skutočným právnym stavom a stavom

zapísaným v pozemkovej knihe prednosť tomu, aby pôda bola čo najrýchlejšie pridelená

novým vlastníkom...“. Podľa sťažovateľov najvyšší súd «vo svojom rozsudku nevychádzal

zo zákonnej dikcie – ktorá pre účely vzniku vlastníckeho [práva] vyžadovala intabuláciu ako

konštitutívny akt... ale oprel sa o „vtedajší právny výklad príslušných právnych

predpisov“». Úlohou najvyššieho súdu bolo podľa sťažovateľov „rozhodnúť spor na

základe písaného práva platného v rozhodnej dobe“, a nie „robiť historický exkurz do

výkladu právnych predpisov platných v minulosti“. Sťažovatelia tiež poukazujú na

judikatúru ústavného súdu (napr. sp. zn. ), z ktorej vyplýva, že súdy sa pri

aplikácii právnych predpisov môžu odchýliť od písaného práva za predpokladu, že sa tým

lepšie naplní duch zákona a dosiahne spravodlivosť. Takýto odklon ale nie je podľa ich

názoru spravodlivé použiť, ak sa má uprednostniť výklad zákona uskutočnený orgánmi štátu

po 28. februári 1948, keď sa tento štát vydal na cestu totality, nerešpektujúc oprávnené

záujmy svojich občanov, prípadne písané právo. Najvyšší súd s poukazom na vtedajší

výklad právnych predpisov dospel k záveru, že na prechod vlastníckeho práva k zabranému

nehnuteľnému majetku nebola potrebná intabulácia. Najvyšší súd podľa sťažovateľov

v odôvodnení „odkazuje na primeranú aplikáciu záborového a náhradového zákona

v režime podľa Zb, čo je správne s odkazom na

Zb., no opomína..., že náhradový zákon je práve tým zákonom, ktorý ako predpoklad

nadobudnutia vlastníctva vyžaduje zápis v pozemkovej knihe“. V súvislosti s týmto

argumentom sťažovatelia poukazujú na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

zo 14. júna 1995, v ktorom konštatoval, že „náhradový zákon v § 28...

vyžadoval intabuláciu a to aj po nadobudnutí účinnosti zákona č. 142/1947 Sb.“.

Sťažovatelia ďalej namietajú, že najvyšší súd sa vôbec nevyrovnal s ich podstatnou

dovolacou argumentáciou, ktorá sa týkala toho, že v ich prípade neboli splnené zákonné

podmienky prechodu vlastníckeho práva na štát, ktoré vyžadoval zákon č. 142/1947 Sb.

Poukazujú na to, že ak aj súdy dospeli k záveru, že došlo k platnému zabratiu 1085 ha,

nevyrovnali sa s odlišným právnym režimom výmery cca 500 ha, kde nebol dodržaný

postup podľa zákona č. 142/1947 Sb. V tejto súvislosti namietajú, že čo sa týka týchto

pozemkov, nebola splnená podmienka súpisu podľa § 3 zákona č. 142/1947 Sb., pretože

v pozemkovej knihe nebola zapísaná poznámka „podlieha revízii podľa zák.

č. “. Poukazujú na to, že na tieto pozemky sa nevzťahuje ani revízne

rozhodnutie zo 6. mája 1948 podľa § 4 zákona č. 142/1947 Sb., pretože poznámka „majetok

sa zamýšľa prevziať“ nebola zapísaná v príslušných pozemnoknižných vložkách a „neboli

predmetom pozemnoknižnej žiadosti..., a teda ani nemohli byť zákonne prevzatí podľa

“. Taktiež uvádzajú, že v rozhodnutí Okresného národného výboru

P. z 2. júla 1958 sa konštatuje, že „pkn. vložky č. 251, 659, 865, 867, všetko k. ú. P. boli z

revízie vynechané“. Podmienkou prechodu vlastníckeho práva na štát muselo byť podľa ich

názoru prevzatie majetku lesného podniku postupom podľa

Sb. v spojení s náhradovým zákonom. V tejto súvislosti argumentujú tým, že výpoveď

„bola daná k 1. októbru 1948, ale k samotnému prevzatiu majetku nedošlo a v konaní nebol

predložený žiaden dôkaz o jeho prevzatí (zápisnicou)...“, a že v pozemkovej knihe sa

prechod vlastníckeho práva zapisoval až na základe rozhodnutí z roku 1958. Sťažovatelia

tiež uvádzajú, že pojem „výpoveď“ je potrebné chápať analogicky, v zásade ako akt

hospodárskeho riadenia, ale nie ako výpoveď vlastníka voči nájomcovi. Konštatujú, že

najvyšší súd „obišiel [tieto] základné otázky...“. Z týchto dôvodov podľa ich názoru

rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní „tým, že nie je zdôvodnené, resp. výklad právnych

predpisov súdu je v rozpore s ich znením, porušuje tak právo na spravodlivý súdny proces a

súdnu ochranu ako aj ochranu vlastníctva“.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 31. januára 2011

vyplýva, že najvyšší súd zamietol dovolanie sťažovateľov. Najvyšší súd v namietanom

rozsudku konštatoval, že dovolanie je prípustné podľa v spojení s

ods. 2 písm. c) ; že nezistil prípustnosť dovolania podľa a nezistil ani inú

vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [ ].

Predmet dovolacieho konania najvyšší súd vymedzil tak, že sa môže týkať len nesprávneho

právneho posúdenia veci, a to len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo

dovolanie pripustené, s tým, že je viazaný obsahom dovolania. Na základe týchto úvah

najvyšší súd uviedol, že v konaní nepreskúmaval „správnosť žiadneho skutkového záveru,

ale ani správnosť tých právnych záverov, ktoré nesúvisia s otázkou zásadného právneho

významu, pre ktorú bolo dovolanie pripustené“.

Najvyšší súd po vymedzení otázky zásadného právneho významu uviedol, že

sťažovatelia v dovolaní namietali „nesprávne právne posúdenie prechodu nehnuteľností do

vlastníctva štátu zo zákona v období do 1. októbra 1948 uplynutím výpovednej doby i bez

vkladu vlastníckeho práva...“ konštatujúc, že podľa sťažovateľov k prechodu vlastníckeho

práva mohlo dôjsť do 1. októbra 1948 až vkladom vlastníckeho práva.

Najvyšší súd citoval príslušné ustanovenia zákona č. 142/1947 Sb. (najmä § 6

a § 17), záborového zákona, náhradového zákona, pričom sa zameral na postup, akým sa

realizovala revízia I. pozemkovej reformy na základe zákona č. 142/1947 Sb. (zápis

poznámky zamýšľaného prevzatia, výpoveď a prevzatie a pod.).

Z odôvodnenia namietaného rozsudku vyplýva, že najvyšší súd pripúšťa existenciu

intabulačného princípu, teda potrebu vkladu vlastníckeho práva na prechod vlastníckeho

práva na štát, avšak s poukazom na povojnové pomery (najmä hospodárske a politické) a na

vtedajší výklad predmetných právnych predpisov sa tento princíp podľa jeho názoru

(najvyššieho súdu) prekonal (a po 1. januári 1951 sa od neho úplne upustilo). Podľa

najvyššieho súdu sa vlastníctvo zabraného pozemkového majetku v povojnovej dobe

nadobúdalo už oprávneným prevzatím pôdy, pričom oprávnené prevzatie nastávalo

výpoveďou z hospodárenia podľa záborového zákona a náhradového zákona a riadnym

uplynutím výpovednej doby. Vyhotovenie vkladových listín a zápis do pozemkovej knihy

boli už len vykonaním knihovného poriadku bez konštitutívnych účinkov.

Na podporu tohto záveru najvyšší súd poukázal na novelizáciu

Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len

„“) v Českej republike, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 1993, podľa

ktorej sa za okamih prechodu vlastníckeho práva na štát alebo na inú právnickú osobu podľa

zákona č. 142/1947 Sb. považuje deň faktického prevzatia nehnuteľnosti týmto subjektom

(§ 32 ods. 2).

Následne najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozsudku uviedol, že sa stotožnil

so záverom krajského súdu, podľa ktorého „k prechodu vlastníctva k nehnuteľnostiam na

štát pred 1. októbrom 1948 došlo uplynutím výpovednej doby prevzatím nehnuteľností bez

zápisu vkladu vlastníckeho práva. Prevzatím podľa , za splnenia

predpokladov uvedených v tomto ustanovení, prechádzali nehnuteľnosti do vlastníctva

štátu. Týmto prevzatím sa rozumelo faktické prevzatie nehnuteľnosti... uplynutím

výpovednej doby.“. Sťažovatelia namietajú, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho

rozsudku nevyrovnal s ich dovolacou argumentáciou o tom, že vo vzťahu k

nehnuteľnostiam vo výmere 500 ha nebol dodržaný ani čiastočne postup podľa zákona č.

142/1947 Sb.

Sťažovatelia tvrdia, že namietaným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. januára 2011 došlo k porušeniu nimi označených základných práv

podľa a práva podľa dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd vykonal výklad

predmetných právnych predpisov v rozpore s ich znením a neodôvodnil svoj rozsudok

vo vzťahu k podstatnej dovolacej argumentácii.

V predmetnej veci bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či právny názor vyslovený

najvyšším súdom v namietanom rozsudku, podľa ktorého k prechodu vlastníctva

k nehnuteľnostiam na štát pred 1. októbrom 1948 došlo uplynutím výpovednej doby

prevzatím nehnuteľností bez zápisu vlastníckeho práva, je výsledkom ústavne konformného

výkladu vo veci aplikovaných ustanovení relevantných právnych predpisov. Rovnako tak

bolo úlohou ústavného súdu preskúmať námietku sťažovateľov o tom, že najvyšší súd sa

nevyrovnal s ich podstatnou dovolacou argumentáciou, že vo vzťahu k vymedzeným

nehnuteľnostiam (o výmere 500 ha) nebol dodržaný „ani čiastočne“ postup podľa zákona

č. 142/1947 Sb.

Najvyšší súd dospel v rozsudku sp. zn. z 31. januára 2011 k záveru,

že k prechodu vlastníctva k nehnuteľnostiam na štát pred 1. októbrom 1948 došlo uplynutím

výpovednej doby prevzatím, t. j. faktickým prevzatím nehnuteľností podľa § 6 ods. 1

zákona č. 142/1947 Sb. bez zápisu vkladu vlastníckeho práva. Tento právny názor najvyšší

súd odôvodnil tak, že poukázal

1. na vtedajšie politické a hospodársko-ekonomické podmienky, ktoré mali viesť

k odlišnému výkladu a aplikácii predpisov o revízii I. pozemkovej reformy. V tejto

súvislosti uviedol:

„... vzhľadom na situáciu v preskúmavanom období, s prihliadnutím na vtedajší

právny výklad príslušných právnych predpisov, poukazuje na to, že ukončením II. svetovej

vojny došlo k zlomu vo výklade, ktorým okamihom dochádzalo k zmene skutočného

vlastníka zabraného pozemkového majetku. Viedla k tomu vtedajšia hospodárska a politická

situácia. Štát bol v tej dobe nútený dať pred zabezpečením súladu medzi skutočným

právnym stavom a stavom zapísaným v pozemkovej knihe prednosť tomu, aby pôda bola čo

najrýchlejšie pridelená novým vlastníkom, ktorí by zabezpečili jej obhospodarovanie. Štát

považoval v tej dobe za nevyhnutné zabezpečiť nielen obhospodarovanie pôdy zabranej v I.

pozemkovej reforme, ale i obhospodarovanie rozsiahleho majetku konfiškovaného a

zabraného revíziou prvej pozemkovej reformy v súvislosti s ukončením II. svetovej vojny. S

ohľadom na tieto spoločenské zmeny bol v tej dobe uplatňovaný výklad, podľa ktorého sa

vlastníctvo k obhospodarovanej pôde nenadobúdalo ani zápisom vlastníctva do

pozemkových kníh, ani vyhotovením listín, na ktorých základe by takýto zápis bolo možné

vykonať. Podľa vtedajšieho výkladu sa vlastníctvo nehnuteľností nadobúdalo oprávneným

prevzatím faktickej držby, nie až prevzatím držby knihovnej. Vlastníctvo zabraného

pozemkového majetku sa teda v povojnovej dobe nadobúdalo už tým, že nový vlastník

zabranú pôdu oprávnene prevzal a začal na nej hospodáriť. Oprávnené prevzatie zabranej

pôdy v uvedenom zmysle nastávalo vtedy, keď bola daná pôvodnému vlastníkovi

preberaného majetku výpoveď z hospodárenia podľa záborového a náhradového zákona a

výpovedná doba riadne uplynula.“;

2. na platné právne predpisy, predovšetkým na § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb.

a tiež na zákon č. 90/1947 Sb. o provedení knihovního pořádku stran konfiskovaného

nepřátelského majetku a o úpravě některých právních poměrů vztahujících se na přidělený

majetek (ďalej len „zákon č. 90/1947 Sb.“). V tejto súvislosti v odôvodnení svojho rozsudku

uviedol:

„Uvedený záver vyplýva jednoznačne z vyššie uvedených ustanovení. Vyhotovenie

vkladových listín a zápis do pozemkovej knihy boli už len vykonaním knihovného poriadku.

Knihovný poriadok sa v určitých prípadoch vykonával až následne po prevzatí vlastníckeho

práva k pôde novým vlastníkom, ako jednoznačne vyplýva z ustanovení

Zb. Vykonanie knihovného poriadku bol proces, ktorým mal byť následne uvedený stav

zápisu v pozemkovej knihe a v pozemkovom katastri do súladu so skutočným právnym

stavom. Vzťahoval sa nielen na majetok konfiškovaný podľa dekrétov prezidenta republiky

č. a č. , ale aj na majetok zabraný, a to podľa zákona

č. Vykonaním knihovného poriadku žiadne práva nevznikali, len už

existujúcim právam bola poskytnutá verejná publicita. Preto z prípadného nevykonania

knihovného poriadku nemožno vyvodiť, že by nevzniklo právo, ktoré malo byť do

pozemkovej knihy zapísané. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na smerovaný

vývoj, ktorým bolo po 1. januári 1951 potom od intabulačného princípu celkom upustené.“;

3. na podpornú argumentáciu, a to na novelizáciu v Českej

republike, a v tejto súvislosti uviedol:

„... na podporu svojho právneho názoru považuje za potrebné poukázať na právne

ustanovenie, ktoré bolo v Českej republike doplnené do ..

s účinnosťou od 1. júla 1993, a to § 32 ods. 2, ktorým sa v Českej republike odstránili

výkladové rozpory a bolo jednoznačne ustálené, že za okamih prechodu na štát alebo inú

právnickú osobu postupom podľa sa považuje deň faktického

prevzatia nehnuteľnosti štátom alebo inou právnickou osobou.“

1. K dobovému výkladu a aplikácii právnych predpisov

1.1 K argumentácii najvyššieho súdu o spôsobe aplikácie a výkladu právnych

predpisov týkajúcich sa revízie I. pozemkovej reformy (predovšetkým

Sb.) je v prvom rade potrebné uviesť, že na pochopenie zmyslu a účelu uvedených právnych

predpisov je relevantné skúmať dobové súvislosti prijatia, aplikácie a výkladu týchto

právnych predpisov. Argumentácia najvyššieho súdu v tomto smere je však príliš všeobecná

a nekonkrétna. Podľa názoru ústavného súdu pri výklade a aplikácii predmetných právnych

predpisov je potrebné zohľadniť dobové súvislosti konkrétnejším spôsobom –

predovšetkým to, že zákon č. 142/1947 Sb. bol prijatý 11. júla 1947, teda v čase existencie

demokratického a pluralitného politického zriadenia. Predmetný právny predpis sa aplikoval

aj po 25. februári 1948, t. j. v čase, keď po zmenách spoločensko-politického zriadenia

mohlo dôjsť (došlo) k ďalšiemu zlomu v jeho aplikácii a výklade. Absencia odkazov, napr.

na dobovú odbornú literatúru, prípadne na vtedajšiu judikatúru, ktorá by prípadne

argumentáciu najvyššieho súdu konkretizovala a doplnila, umocňuje všeobecnosť

a neurčitosť argumentácie najvyššieho súdu.

Ústavný súd v súvislosti s uvedeným podčiarkuje, že pri svojom rozhodovaní bol

najvyšší súd povinný rešpektovať aj ústavné princípy vyvoditeľné z Slovenskej

republiky týkajúce sa interpretácie a aplikácie právnych predpisov vydaných pred

nadobudnutím jej účinnosti. V tejto súvislosti poukazuje na (podľa

ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ), ktorý zásadným

spôsobom spochybňuje uplatňovanie dobového výkladu právnych predpisov.

«nie je hodnotovo neutrálna, naopak, je založená na

relatívne ucelenej sústave hodnôt, ktoré si štát váži, rešpektuje ich a prostredníctvom

orgánov verejnej moci zabezpečuje ich ochranu. Tieto hodnoty majú objektívny charakter

a sú vyjadrením spoločensky uznávaného „všeobecného dobra“...» (), t. j.

nevymedzuje len inštitúcie a procesy, ale zahŕňa aj určité princípy, ktoré vyjadrujú

základné a nedotknuteľné hodnoty demokratickej spoločnosti (porovnaj k tomu tiež nález

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 21. decembra 1993). Uvedený

hodnotový základ je deklarovaný v jej prvej vete,

podľa ktorého Slovenská republika je demokratický a právny štát.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu interpretácia a aplikácia

je založená na koncepcii materiálneho právneho štátu, a nie formálneho právneho štátu.

V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iného stelesnené také

princípy, ako právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno

spoľahlivo vyvodiť z , sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých základných

práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť

reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (m. m. ,

, , ).

Princíp právnej istoty ako súčasť princípu právneho štátu spočíva okrem iného v tom,

že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú

konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať

a aplikovať (). Znakom právneho štátu je vytváranie právnej istoty tak pri

prijímaní zákonov a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj pri ich

uplatňovaní štátnymi orgánmi (). Ústavne súladný výklad a aplikácia právnych

predpisov prijatých po nadobudnutí účinnosti nadväzuje na to,

že už pri ich tvorbe bol normotvorca viazaný základnými hodnotami demokratického

a právneho štátu. Vo vzťahu k interpretácii a aplikácii zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov prijatých pred nadobudnutím účinnosti Slovenskej

republiky vytvoril ústavodarca špecifickú požiadavku vyjadrenú v už citovanom čl. 152

ods. 4 , v zmysle ktorého musia byť vykladané a aplikované v súlade s hodnotami, na

ktorých je založená .

Zásady aplikácie „starého“ práva v prípade prechodu štátu k demokratickému režimu

riešil aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý uviedol, že súdy takého štátu, ktoré nahradili

tie [súdy], ktoré existovali predtým, nemôžu byť kritizované za aplikáciu a výklad

v rozhodnej dobe platných právnych noriem podľa princípov ovládajúcich štát, ktorý

podlieha princípu vlády práva  rule of law (rozsudok vo veci Streletz, Kessler a Krenz proti

Nemecku z 22. marca 2001, odsek 81). Túto myšlienku ďalej rozviedol sudca Levits, vo

svojom stanovisku (concurring opinion), ktorým doplnil odôvodnenie rozsudku ESĽP

v predmetnej veci. V tomto stanovisku uviedol: «... interpretácia a aplikácia práva závisí od

všeobecného politického režimu, v ktorom právo funguje ako subsystém. Rozdiely

v interpretácii a aplikácii práva medzi demokratickým a socialistickým systémom pokrývajú

všetky dôležité elementy práva... osobitne pramene práva, autonómiu právnej argumentácie

a interpretácie právnych noriem (zvlášť nezávislými sudcami), metódy interpretácie

právnych noriem, hierarchiu právnych noriem... To nás privádza k otázke, či po zmene

politického režimu zo socialistického na demokratický, je legitímne aplikovať „staré

právo“... takými interpretačnými a aplikačnými postupmi, ktoré sú vlastné novému

demokratickému politickému režimu. Zdôrazňujem, že podľa môjho názoru iné riešenie nie

je možné. Demokratické štáty môžu dovoliť svojim inštitúciám aplikovať právo, ktoré má

svoj pôvod v preddemokratickom režime, len spôsobom, ktorý je vlastný demokratickému

politickému režimu (vo význame, v ktorom sa tento pojem vykladá v tradičných

demokraciách). Používanie akejkoľvek inej metódy aplikácie práva (z ktorej vyplýva

dosiahnutie odlišných výsledkov z rovnakého právneho textu) by poškodilo samotné jadro

verejného poriadku (ordre public) demokratického štátu.»

Podľa ústavného súdu uvedené úvahy je potrebné rešpektovať aj v prípade

Slovenskej republiky. Náš právny poriadok a súčasný demokratický právny štát je založený

na formálnej právnej kontinuite s predchádzajúcimi právnymi a politickými systémami

(princíp vyjadrený v ), výklad a aplikácia práva z doby pred rokom

1989 však musí rešpektovať zásady materiálneho právneho štátu. Stret „starého práva“

s demokratickým právnym štátom vyriešil v súlade s týmto aj Ústavný súd Českej

republiky. Konštatoval, že princíp právneho štátu je viazaný na formálne charakteristiky,

ktoré musia vykazovať právne pravidlá v danom právnom systéme. Na právne normy je ale

potrebné klásť aj obsahové požiadavky, pretože v materiálnom právnom štáte založenom na

myšlienke spravodlivosti predstavujú základné práva korektív tak obsahu právnych noriem,

ako aj ich interpretácie a aplikácie. Z toho vyplýva, že aj pri zachovaní (zásadnej) kontinuity

so „starým právom“ treba výklad a použitie právnych noriem podriadiť ich obsahovo

materiálnemu zmyslu. preto jasne akcentuje hodnotovú diskontinuitu so „starým

režimom“ (komunistickým) a zdôrazňuje ochranu základných práv a slobôd, ktoré

z ústavného poriadku vyplývajú (porovnaj napr. nálezy Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 21. decembra 1993, z 26. marca 2003, sp. zn.

z 24. februára 2009, sp. zn. z 26. júna 2012). Úlohou sudcu

v podmienkach materiálneho právneho štátu je preto nájsť riešenie, ktoré by zaisťovalo

maximálnu realizáciu základných práv účastníkov sporu, a ak to nie je možné, rozhodnúť

v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. podľa všeobecného prirodzeno-právneho

princípu (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 2. novembra

2009).

Z uvedených východísk je zrejmé, že argumentácia najvyššieho súdu dobovým

výkladom a aplikáciou predmetných právnych predpisov bez toho, aby bola kriticky

podrobená testu ústavnej súladnosti podľa , neobstojí a nie je ústavne

udržateľná. Najvyšší súd preto mal použitú právnu argumentáciu konkretizovať v tom

smere, aby bolo zrejmé, aké východiská, prípadne závery chce dobovým výkladom

a aplikáciou podporiť, dobový výklad a aplikáciu príslušných právnych predpisov podrobiť

testu ústavnosti podľa a vyhodnotiť, či tento výklad a aplikácia obstoja

a sú udržateľné. Z takéhoto prístupu by malo v zásade byť zrejmé, či dobový výklad

a aplikácia týchto právnych predpisov neboli prejavom svojvôle, prípadne či neboli

v zásadnom rozpore so základnými právami a slobodami, a najmä so všeobecne

akceptovanými princípmi spravodlivosti vlastnými demokratickému a právnemu štátu. Ak

by po vykonanom teste ústavnej súladnosti dospel k záveru, že dobový výklad a aplikácia

obstoja len čiastočne alebo že neobstoja vôbec, bolo potrebné, aby v príslušnom rozsahu

uskutočnil vlastný výklad a aplikáciu týchto právnych predpisov, v plnej miere rešpektujúc

. Podrobením testu ústavnosti podľa by teoreticky

bolo možné dospieť k záveru, že zákon č. 142/1947 Sb. v súčasnosti nemožno aplikovať

ústavne súladným spôsobom. Potom by bolo potrebné prihliadnuť na to, že krivdy, ktoré

vyvolala aplikácia zákona č. 142/1947 Sb., sa štát snažil zmierniť a do určitej miery

napraviť reštitučnými zákonmi a súčasná aplikácia a výklad zákona č. 142/1947 Sb. v tejto

veci by v zásade mala rešpektovať ich podstatu a zmysel.

1.2 Pokiaľ ide o argumentáciu najvyššieho súdu, že uvedený záver (v zásade

opustenie intabulačného princípu) vyplýva z citovaných ustanovení (predovšetkým z § 6

ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb.) s podpornou argumentáciou zákona č. 90/1947 Sb., ústavný

súd považuje túto argumentáciu za vnútorne rozpornú, všeobecnú a nekonkrétnu,

neposkytujúcu relevantný podklad na predmetný právny záver najvyššieho súdu.

Ústavný súd poukazuje predovšetkým na vnútornú rozpornosť odôvodnenia

namietaného rozsudku najvyššieho súdu v tejto časti. Je zrejmé, že argumentácia

najvyššieho súdu sa týka otázky výkladu, „ktorým okamihom dochádzalo k zmene

skutočného vlastníka zabraného pozemkového majetku“. Najvyšší súd poukazuje na zlom

v tejto otázke, pričom k uvedenému zlomu mala viesť „vtedajšia hospodárska a politická

situácia“, čo evokuje záver, že štátne orgány opustili intabulačný princíp svojvoľnou

aplikáciou a výkladom relevantných právnych predpisov bez skutočnej legislatívnej zmeny,

pričom tento záver potvrdzuje aj jeho konštatovanie, ktorým poukazuje na „vývoj, ktorým

bolo po 1. januári 1951 potom od intabulačného princípu celkom upustené“, čím zjavne

zohľadňuje zmenu právneho stavu (začiatok účinnosti Občiansky

zákonník). V predmetnej argumentácii tiež uvádza, že tento záver (opustenie intabulačného

princípu) „vyplýva jednoznačne z vyššie uvedených ustanovení“, pričom poukazuje na

zákon č. 142/1947 Sb., príslušné ustanovenia záborového zákona a náhradového zákona

a na zákon č. 90/1947 Sb. Ústavný súd zastáva ten názor, že v týchto smeroch si najvyšší

súd protirečí, čím je jeho odôvodnenie do určitej miery rozporuplné, a tým aj

nezrozumiteľné.

K argumentácii viažucej sa na aplikáciu príslušných ustanovení právnych predpisov

je potrebné uviesť, že znenie § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb. sa na prvý pohľad javí byť

jednoznačné, smerujúce k záveru, že prevzatím prechádzajú tieto nehnuteľnosti do

vlastníctva štátu s tým, že pre prevzatie platia primerane ustanovenia náhradového zákona.

Pri ich podrobnejšej analýze je však zrejmé, že predmetné ustanovenie

Sb. pripúšťa rôzny výklad. Náhradový zákon používa vo svojom texte okrem iného pojmy

„zamýšľané prevzatie v súvislosti s poznámkou v pozemkovej knihe“ (napr. § 3, § 9 a pod.),

rovnako tak používa pojem „skutočné prevzatie“ (napr. § 12, § 15, § 24). Celá časť II tohto

zákona má názov „O prevzatí“, ktorá sa týka vkladu vlastníckeho práva (v tejto súvislosti je

relevantná napr. formulácia v § 27: „Ak nie je predmetom prevzatia celé knihovné

teleso...“). Z uvedeného je zrejmé, že v tejto časti sa za prevzatie považuje knihovné

(právne) prevzatie, ktoré efektívne znamená vklad vlastníckeho práva do pozemkovej knihy.

Z tohto pohľadu by sa dokonca mohlo javiť, že § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb.

jednoznačne smeruje k tomu, že prevzatím je potrebné rozumieť knihovné (právne)

prevzatie v zmysle časti II náhradového zákona, teda vklad vlastníckeho práva do

pozemkovej knihy. Táto mnohovýznamovosť pojmu „prevzatie“ tiež vyplýva

z odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu, pretože najvyšší súd rozlišuje

medzi „oprávneným prevzatím faktickej držby“ a „prevzatím držby knihovnej“. Rovnako

tak svoju argumentáciu ukončuje najvyšší súd záverom, že „[t]ýmto prevzatím sa rozumelo

faktické prevzatie nehnuteľnosti“, pričom ale k tomuto záveru dospel len na základe

všeobecnej argumentácie, ktorá podľa názoru ústavného súdu neposkytuje dostatočný

podklad na tento jeho právny záver. Argumentácia zákonom č. 90/1947 Sb., ktorým sa

vykonával knihovný poriadok, neodstraňuje totiž nejasnosti v argumentácii najvyššieho

súdu. Najvyšší súd neuvádza ustanovenia tohto zákona, ktorými sa podľa neho rieši otázka

prechodu vlastníckeho práva k zabraným nehnuteľnostiam v súlade s jeho argumentáciou.

Nejednoznačnosť určenia momentu prechodu vlastníckeho práva na štát podporuje aj

skutočnosť, že v Českej republike táto otázka bola vyriešená až legislatívnym zásahom, teda

novelizáciou ; v Slovenskej republike takáto úprava ale absentuje.

V týchto súvislostiach ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru týkajúcu

sa interpretácie právnych predpisov. Podľa tejto judikatúry ako ústavne nesúladné

(porušujúce základné práva sťažovateľa) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutia

všeobecných súdov, v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy

interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného

formalizmu (, , , ,

, podobne aj Ústavný súd Českej republiky napr. ). Rovnako

tak k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu

zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale

predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona (, , m. m.

). Tieto východiská sú relevantné aj pri výklade právnych predpisov

týkajúcich sa revízie I. pozemkovej reformy, pri ktorých je potrebné zohľadniť nielen

zmysel a účel týchto právnych predpisov, ale aj princípy spravodlivosti, teda aplikovať taký

výklad, ktorý zabezpečí čo najspravodlivejšiu úpravu pomerov účastníkov konania.

V súvislosti s výkladom a aplikáciou právnych predpisov týkajúcich sa revízie

I. pozemkovej reformy je relevantné aj to, že predmet namietaného konania súvisí

s uplatnením reštitučného nároku právneho predchodcu sťažovateľov. Primeraným

spôsobom je preto potrebné prihliadať aj na to, že účelom reštitučných zákonov je uľahčiť

obnovenie vlastníckeho práva, a tak docieliť aspoň čiastočne nápravu krívd spôsobených

v rozhodnom období (m. m. , , ).

Ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom Ústavného súdu Českej republiky

vyjadreným v náleze , v ktorom uviedol, že „k reštitučným nárokom je

potrebné pristupovať zvlášť citlivo, aby v súdnom konaní prípadne nedošlo k ďalšej krivde.

Reštitučné zákony... majú zabezpečiť, aby demokratická spoločnosť pristúpila aspoň

k čiastočnému zmierneniu následkov minulých majetkových a iných krívd spočívajúcich

v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát a jeho

orgány sú teda povinné postupovať obzvlášť v konaní podľa týchto zákonov v súlade

so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach a slobodách

má byť aspoň čiastočne kompenzovaná.“. V tejto súvislosti poukazuje aj na nález

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. zo 4. apríla 2012, podľa ktorého

„K splneniu účelu a cieľa reštitúcií je preto najmä nutné, aby všeobecné súdy interpretovali

reštitučné zákony vo vzťahu k oprávneným osobám čo najústretovejšie... Prípadné

legislatívne nedôslednosti rôzneho druhu, ako aj nepredvídateľnosť v postupe rôznych

štátnych orgánov, alebo osôb konajúcich v podstate za štát, nemožno vykladať v neprospech

oprávnených osôb, ale vo vzťahu ku konkrétnej veci, s prihliadnutím na platné ústavné

hodnoty a princípy demokratického právneho štátu.“, a aj na nález Ústavného súdu Českej

republiky sp. zn. z 24. februára 2009, v ktorom uviedol, že „pri aplikácii

a výklade reštitučných predpisov nemožno postupovať príliš reštriktívne a formalisticky, ale

naopak, je nutné [ich] vykladať veľmi citlivo a vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti

prípadu“.

Ústavný súd, zohľadňujúc všetky uvedené skutočnosti, nepovažuje odôvodnenie

namietaného rozsudku najvyššieho súdu v tejto časti za dostatočne zrozumiteľné

a presvedčivé, pretože neposkytuje adekvátny podklad na ním prijatý právny názor

o momente prechodu vlastníckeho práva na štát, naopak, považuje ho z hľadiska

nerešpektovania požiadavky na ústavne konformný výklad vyvoditeľnej z čl. 152 ods. 4

za arbitrárne a z tohto dôvodu za ústavne neakceptovateľné.

2. K nezohľadneniu námietky týkajúcej sa časti nehnuteľnosti

Sťažovatelia v sťažnosti tiež namietajú, že najvyšší súd sa nevyrovnal s ich

dovolacou námietkou o tom, že vo vzťahu k časti nehnuteľnosti (o výmere 500 ha) nebol

vôbec dodržaný postup podľa zákona č. 142/1947 Sb. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje na to, že najvyšší súd v úvodných častiach odôvodnenia predmetného rozsudku,

v ktorých vymedzil predmet dovolacieho konania, uviedol, že v predmetnom konaní

„nepreskúmaval... správnosť tých právnych záverov, ktoré nesúvisia s otázkou zásadného

právneho významu, pre ktorú bolo dovolanie pripustené“. Vzhľadom na uvedené sa

nemožno stotožniť s jednoznačným záverom sformulovaným sťažovateľmi, že najvyšší súd

sa opomenul vyrovnať s touto ich dovolacou námietkou, pretože v rozhodnutí uviedol, že ju

nepovažuje za takú, ktorá by súvisela s otázkou zásadného právneho významu, pre ktorú

bolo dovolanie pripustené (s. 15 tejto časti). Vzhľadom na konkrétne okolnosti danej veci

a predmet namietaného konania sa však podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd mal

zaoberať aj s touto otázkou a výslovne k nej zaujať jednoznačný právny záver.

Sumarizujúc uvedené je potrebné predovšetkým zdôrazniť, že námietky sťažovateľov

sa týkajú právnych otázok, predovšetkým toho, aké dôsledky má na prechod vlastníckeho

práva nesplnenie zákonného postupu podľa zákona č. 142/1947 Sb. Uvedená právna otázka

nie je hypotetická, prípadne čisto akademická, pretože v súdnom spise sa zjavne nachádzajú

napr. kópie pozemnoknižných vložiek, v ktorých chýba poznámka „podlieha revízii podľa

zák. čís. 142/1947 Sb.“ alebo tiež rozhodnutie Okresného národného výboru P. z r. 1958,

ktoré konštatuje, že niektoré pozemnoknižné vložky boli z revízie vynechané. Argumentácia

najvyššieho súdu a jeho právne závery sú založené na implicitnom predpoklade, že bol

dodržaný postup podľa zákona č. 142/1947 Sb. Táto skutočnosť vyplýva aj zo samotného

textu odôvodnenia namietaného rozsudku (napr. „... stačilo k prechodu vlastníckeho práva

u nehnuteľností, u ktorých bola vyznačená poznámka zamýšľaného prevzatia, faktické

prevzatie štátom...“ alebo tiež „Samotná okolnosť, že vlastníctvo štátu nie je v katastri

zapísané tam, kde bola v pozemkovej knihe zapísaná poznámka zamýšľaného prevzatia, ešte

neznamená, že štát sa vlastníkom zabraných nehnuteľností nestal.“). Ak je teda

argumentácia najvyššieho súdu založená na predpoklade, že bol dodržaný postup podľa

zákona č. 142/1947 Sb., je relevantné vzhľadom na dovolaciu námietku sťažovateľov

skúmať, aké dôsledky má nesplnenie tohto postupu na prechod vlastníckeho práva na štát,

pričom táto otázka priamo súvisí s otázkou zásadného právneho významu, pre ktorú bolo

pripustené dovolanie. Z týchto dôvodov postup najvyššieho súdu, ktorý opomenul bez

akéhokoľvek odôvodnenia túto dovolaciu námietku sťažovateľov, nie je ústavne súladný.

Rovnako tak, ak by sa najvyšší súd domnieval, že uvedená námietka otvára právne otázky,

ktoré nesúvisia s otázkou zásadného právneho významu, bolo potrebné, aby tento svoj záver

náležitým spôsobom odôvodnil.

Z týchto dôvodov považoval ústavný súd rozsudok najvyššieho súdu o zamietnutí

dovolania sťažovateľov za rozporný so sťažovateľmi označenými článkami

a dohovoru, a preto rozhodol, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 31. januára 2011 porušil základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 20

ods. 1 ústavný súd uvádza, že v nadväznosti na vyslovenie porušenia základného

práva sťažovateľov podľa a práva podľa dohovoru a zrušenie

rozsudku najvyššieho súdu sa v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu

(, ) otvára priestor na to, aby sa najvyšší súd sám vyrovnal

s ochranou označeného základného práva hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti

v tejto časti nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu

subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným

súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadol aj na zásadu minimalizovania zásahov do

právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie

o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľom na ochranu ich práv

poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia týchto práv v rámci

sústavy všeobecných súdov (obdobne pozri napr. , ,

, ).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec

vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V nadväznosti na záver ústavného súdu, že najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 31. januára 2011 porušil označené základné právo sťažovateľov podľa

a právo podľa dohovoru, ústavný súd zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil najvyššiemu

súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). Najvyšší súd bude v ďalšom konaní

a rozhodovaní vo veci viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti

II tohto nálezu. Povinnosťou najvyššieho súdu bude v súlade s právnymi názormi ústavného

súdu znova posúdiť dovolacie námietky sťažovateľov a svoje rozhodnutie náležitým 

ústavne akceptovateľným  spôsobom odôvodniť.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym

zastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).

Sťažovatelia si uplatnili nárok na úhradu trov konania vo výške 1 022,96 €.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 1 022,96 €

zodpovedá sume vypočítanej ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) vrátane DPH.

Ústavný súd priznal každému zo sťažovateľov úhradu trov konania za tri úkony právnej

služby v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky. Keďže išlo

o spoločné úkony pri zastupovaní piatich účastníkov konania, základná sadzba tarifnej

odmeny sa znižuje podľa § 13 ods. 2 vyhlášky v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného

súdu (pozri najmä , , , ,

, , , , ,

) o 50 %, keďže išlo o spoločné úkony pri zastupovaní piatich osôb.

Trovy konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľov ( v spojení s ) podľa výroku

rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013