Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

TO-8C/96/2008

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nitra sudcom Mgr. Tomášom Kopperom v spore žalobcu: Slovenská republika, v mene ktorej koná Slovenský pozemkový fond, so sídlom Búdková 36, Bratislava, IČO: 17 335 345, proti žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom 2211 So.61 st. C., C., D. XXXXX, E., zastúpená: Právne centrum s.r.o., so sídlom Mýtna 42, Bratislava, o učenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaná m á nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100%, o výške ktorej rozhodne súd samostatným uznesením do 60 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam špecifikovaných v petite žaloby na skutkovom základe, že nehnuteľnosti boli na základe správneho aktu vydaného v zmysle zákona 142/1947 zb. o revízií od roku 1948 vo vlastníctve štátu. Avšak z LV č. XXXX, k.ú. F. G. bolo zistené, že predmetné nehnuteľnosti dedením prešli pôvodne na žalované 1 a 2. V priebehu konania žalovaná 2 zomrela a jej nástupcom sa stala žalovaná 1.

2. Zástupca žalovanej namietal aktívnu legitimáciu žalobcu, nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na podanej žalobe a čo do meritu veci, že v tom čase československá republika nerealizovala zápis zmeny vlastníckeho práva do katastra Podľa rozhodnutia o revízií pozemkov zo dňa 10.3.1948, namietali skutkový stav, že neboli splnené podmienky na revíziu nehnuteľností a nedostatok dôkazov. Na ktoré sa odvoláva ministerstvo zemedelstva.

3. Súd vykonal pojednávanie v neprítomnosti žalovanej, ktorej neprítomnosti ospravedlnil jej právny zástupca.

4. Zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že vo vyjadrení právneho zástupcu žalovanej oscilujú dve základne témy, prvá téma je namietanie aktívnej legitimácie zo strany SPF, druhá téma je nedostatok preukázania naliehavého právneho záujmu. K týmto dvom procesným témam by sa vyjadril tak, že ani jedna ani druhá nie sú relevantné. SPF zo zákona 330/1991 zastupuje ako správca majetok nehnuteľností vo vlastníctve SR ako aj nezistených vlastníkov, toto mu nadväzuje množstvo ďalších právny predpisov napr. 180/1995 a pozícia SPF ako zástupcu SR je ku dnešnému dňu nespochybniteľná. Nikto iný nemôže SR zastupovať, pokiaľ sa jedná o poľnohospodárske pozemky. Takže týmto by vylúčili pochybnosti o zastupovaní štátu v tomto spore. S týmto súvisí otázka právneho nástupníctva Slovenskej republiky po bývalej Československej republike, pretože historicky sa pohybujeme v čase prvej pozemkovej reformy. Len pre krátkosť a z dôvodu opatrnosti je notorietou, že právne nástupníctvo územno-právneho celku, ktorým bola

Československá republika sa po roku 1948 stala Československá socialistická republika, následne Československá federatívna republika následne po rozpade ČSFR to bola Slovenská republika. Takže táto subcesia je notorietou a keby toto začali spochybňovať tak sa zrúti akékoľvek konanie v mene Slovenskej republiky eo ipso. Pokiaľ sa jedná o preukázanie naliehavého právneho záujmu má za to, že je nesporné, že Slovenská republika, zastúpená správcom Slovenským pozemkovým fondom, tento naliehavý právny záujem preukázal tým, že sa obrátila na súd ako jedinú kompetentnú autoritu, ktorá je schopná rozhodnúť komu svedčí, alebo nesvedčí, vlastnícke právo v žalovanej veci. Výsledok sa nedá dosiahnuť iným spôsobom, jedine enuciátom súdnej autority. Tým sa dostáva do matérie, ktorou je určenie vlastníckeho práva, alebo k meritu problému, že vlastníctvo žalovaných v pôvodnom formáte, ku dnešnému dňu už žalovanej iba pani A. B., je v priamom konflikte s tým, že sporné nehnuteľnosti v kat. úz. F. G., zapísané v pozemkovej knihe vo vložke č. XXX vo vlastníctve pôvodných vlastníkov H. I. a J. I. sa stali predmetom revízie podľa zákona č. 142/47 Sb. a rozhodnutím č. 12.247/48-IK-R/12 zo dňa 10.03.1948 boli spomínané nehnuteľnosti prevzaté v tom čase Československou republikou a v zmysle citovaného zákona priamo zo zákona prešli do vlastníctva štátu. Oblúkom sa vráti k preukázaniu naliehavého právneho záujmu tým, že nie je možné, aby zostali vlastníkmi v tom čase všetky tri žalované osoby, ku dnešnému dňu iba univerzálna dedička pani A. B., keďže tento nehnuteľný majetok nemohol byť na právnych nástupcov pôvodných vlastníkov H. I. a J. I. prededený, pretože v tom čase už ani H. I., ani J. I., neboli vlastníkmi sporných nehnuteľností. Týmto považuje za zodpovedanie otázky aktívnej legitimácie a naliehavého právneho záujmu za zodpovedané. Pokiaľ sa jedná o meritum nie je pravdou, čo sa uvádza vo vyjadrení PZ žalovanej, že na PK vložke neexistujú žiadne informácie o revízií vlastníctva, dovolí si upozorniť na PK vložku č. XXX kat. úz. F. G. časť B vlastníctvo, poradové číslo poznámok 14, 15, 16, kde z roku 1948 pod č.d. XXX, č.d XXXX a č.d. XXXX sa píše cituje „poznamenáva sa, že nehnuteľnosti vedené na strane 6 sú predmetom revízie podľa zákona č. 142/47 Zb.“ V poznámke č. 15 posledná veta: „poznamenáva sa, že nehnuteľnosti vedené na strane xy, zapísané povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zamýšľa prevziať a že tento majetok je predmetom revízie podľa zákona č. 142/47 Sb.“. Zároveň pod zápisom č. 16 zo 16.06.1948: „vymazuje sa poznámka zamietnutia“. Tam sa domáhali svojho vlastníctva. Žalobca má za to, že tieto skutočnosti z archiválií sú nesporné. Rovnako je nesporná listina, ktorú už predtým citoval, je to rozhodnutie Československej republiky, Ministerstva zemědělstva z 10.03.1948, adresované H. a J. I., v tom čase bytom J., K. X, kde z textu v I. vyplýva, že „pozemkový majetok uvedený vo Vašej súpisovej prihláške zo dňa 15.01.1948 sa podľa citovaných zákonov preberá celý štátom podľa “. V odseku II. posledná veta: „akékoľvek nakladanie s týmto majetkom je po dobu revízie bez súhlasu Ministerstva zemědělstva neplatné“. V odôvodnení tohto rozhodnutia, ods. 2. sa píše: „Podľa Vášho oznámenia (rozumej oznámenia právnych predchodcov žalovanej, čiže H. I. a J. I.) uvedeného v súpisovej prihláške a pod písm. d) a potvrdeného Miestnym národným výborom v F. G. zo dňa 16.01.1948 ste dňa 08.07.1946 ako vlastníci horeuvedeného veľkostatku na tomto podniku osobne nehospodárili, hospodárenie na tomto podniku nebolo jediným zdrojom Vašej obživy, lebo ste zamestnaný u obilnej spoločnosti v Bratislave, nemali ste svoje stále bydlisko v sídle podniku a tým ste nesplnili riadne podmienky, na ktoré bol prídel Vášho podniku viazaný.“ Toto uviedol ako reakciu na včera doručenú kópiu Domovského listu, ktorý obdržal necelých 24 hodín pred dnešným pojednávaním s tým, že podľa právneho názoru predložený Domovský list je z časového hľadiska irelevantný, nakoľko bol vystavený v novembri 1947 a nevyplýva z neho, či po tomto dátume právni predchodcovia žalovanej naďalej v F. G. žili, alebo nie. Na tomto mieste kladie otázku, kedy sa z F. G. vysťahovali, pretože v zápisnici z pojednávania na Krajskom súde v Nitre zo dňa 13.07.2012, keď sa žalovaná jediný krát dostavila na pojednávanie a vypovedala, uvádza: „ja sa domáham navrátenia vlastníctva k nášmu majetku, ktorý pozostával nielen z poľnohospodárskej pôdy, ale aj z RD a budov, ktoré tvorili hospodársku usadlosť. My sme na tomto našom majetku hospodárili do roku 1949. Náš otec musel republiku opustiť v roku 1948. My tri sestry spolu s matkou sme v októbri 1949, kedy sme už bývali v Prahe (časovo neohraničené kedy opustili Malé Dvorany ale bolo to v období medzi rokom 1948 a októbrom 1949), kedy sme už bývali v Prahe, odkiaľ naša matka pochádzala, odišli sme do Nemecka...“ Z výpovede žalovanej vyplývajú dve nesporné skutočnosti. V čase revízie, tak ako je vložené rozhodnutie do spisu, zjavne už právni predchodcovia a ani pôvodne žalované sestry v G. nežili. Ako druhou nespornou skutočnosťou je nepriame potvrdenie toho, že k revízií skutočne došlo, majetok im bol odobraný, čo neskôr pôvodne žalované priamo potvrdili tým, že si uplatnili reštitučný nárok. Nielen sémanticky ale aj právne je jasné, že uplatnením reštitučného nároku so žiadosťou o vrátenie sporných nehnuteľností konštatuje, že žalované, a neskôr už iba žalovaná A. B., si boli plne vedomé straty sporných nehnuteľností, ktoré žiadali vydať späť. To, že Obvodný pozemkový úrad v Topoľčanoch vo svojom rozhodnutí z 09.02.2007 rozhodol, že sporné nehnuteľnosti nevráti žiadateľom vo veci uplatnenia reštitučného nároku z dôvodu,

že v čase jeho podania neboli štátnymi občiankami Slovenskej republiky a ani nežili na území Slovenskej republiky, je len otázkou procesne technickou. V tomto spore je cieľom žalobcu zistiť materiálnu pravdu, napriek hrubému historickému nánosu a reštančnému charakteru tohto sporu. Na základe uvedených skutočností na tomto pojednávaní, z textu žaloby samotnej, žalobu považuje za dôvodnú a žiada súd, aby jej vyhovel v plnom rozsahu. Právne nástupkyne po H. a J. I. a ani univerzálna dedička, žalovaná A. B., nevyprodukovali za takmer 19 rokov jediný dôkaz proti dôkazom procesného útoku produkovaných žalobou, ktorý by oproti predloženým dokladom, archiváliám a aj preukázaným skutočnostiam dokázal zvrátiť vlastníctvo v prospech žalovanej. V prípade, že tunajší súd žalobe vyhovie neuplatňuje si trovy konania.

5. Právny zástupca žalovanej na pojednávaní uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava vyjadrenia žalovanej, dôvodov v ňom uvedených. Naďalej zotrváva na námietke aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, námietke nepreukázania naliehavého právneho záujmu žalobcu na určení práva. Chcel by poukázať na to, že zástupca žalobcov uviedol, že vo vyjadrení uviedli, že nie je žiaden zápis na LV, to nie je v súlade so skutočným stavom, uviedli že je sporné, že sa na PK vložke vo vzťahu k pozemkom v kat. úz. F. G. nerealizoval zápis zmeny vlastníka podľa rozhodnutia o revízií pozemkov z 10.03.1948. Právne sporné je aj prevzatie nehnuteľného majetku štátom. Zotrváva tiež na námietke nepreukázania žalobcom, ktorý má dôkazné bremeno, naplnenia zákonných podmienok na revíziu pozemkov, keďže podľa ich vyjadrenia absentoval skutkový stav, to že by umožňoval aplikovať ust. zákona č. 142/1947 Sb. na pozemky vo vlastníctve právnych predchodcov žalovanej. Nemôž súhlasiť s tvrdeniami zástupcu žalobcu vo vzťahu k skutkovému stavu, či už časových okamihov, užívania nehnuteľností, pobytu právnych predchodcov žalovanej a iných vecí, ktoré sa týkajú výlučne skutkového stavu. Aj s ohľadom na to, že jedinou žijúcou osobou je žalovaná, ktorá sa vie k tomuto skutkovému stavu vyjadriť navrhuje vykonať dôkaz jej výsluchom a to aj výslovne uvádza k čomu je to skutkový stav v čase revízie pozemkov a preukázanie toho, že neboli naplnené dôvody na aplikáciu zákona o revíziu pozemkov. S ohľadom na skutkovú právnu náročnosť veci si zároveň dovoľuje požiadať súd o poskytnutie lehoty na vyjadrenie sa k niektorým ďalším tvrdeniam zástupcu žalobcu. K meritu veci teda žiada, aj tak ako uviedli vo vyjadrení, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol a žalovanej priznal voči žalobcovi právo na náhradu trov konania a právneho zastúpenia.

6. Zástupca žalobcu vo svojej záverečnej reči uviedol, že na základe právneho názoru prednesených súdnych autorít SR a ČR o tom, že rozhodujúce v tomto spore je uplatnenie intabulačného princípu je zjavne nepochybné, čo v tomto prípade znamená zásadný fakt. To, že sporné nehnuteľnosti boli následne obhospodarované štátnymi majetkami alebo neskôr vnesené do JRD a za celé to obdobie z nich boli brané plody a úžitok je v ostrom rozpore s tým evidenčným stavom a so zápisom vlastníctva v prospech Slovenskej republiky. Skutočnosťou je, že až do podania žaloby sa žalovaná o svoj majetok nezaujímala, nestarala sa oň, nemala ho v držbe, nakoľko sa zdržovala v zahraničí. Z tohto aspektu vyvstáva otázka vydržania vlastníckeho práva v prospech Slovenskej republiky, prostredníctvom poľnohospodárskych organizácií, ktoré na predmetných nehnuteľnostiach dennodenne hospodárili a brali z nich plody. Dovolí si reagovať na prednes právneho zástupcu žalovanej a z dôvodu hospodárnosti zamietnuť návrh na dôkaz výsluchu žalovanej, ktorá od roku 2012 ignorovala akékoľvek predvolanie, domáhala sa osobnej účasti na pojednávaniach, na ktoré bez ospravedlnenia neprišla alebo sa ospravedlnila, rovnako ako jej právny zástupca, ktorý nakoniec prestal žalovanú zastupovať vypovedaním plnej moci. V období prvej a druhej pozemkovej reformy existoval dokument, ktorý sa nazýval Knihovný pořádek, ktorý počítal s možnosťou, že v povojnových časoch nie vždy došlo k zápisu nových vlastníckych vzťahov po buď revízií, alebo konfiškácií. Je otázkou výkladov, či sa súdne autority s takýmto názorom v nejakých iných prípadoch vysporiadali. V prípade, že tunajší súd žalobu zamietne z dôvodu nezapísania vlastníckeho práva v prospech Československej republiky, tak navrhuje súdu, aby vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam priznal v prospech žalobcu z dôvodu vydržania vlastníckeho práva.

7. Právny zástupca žalovanej vo svojej záverečnej reči uviedol, že odmieta nevie či to nazvať zmenou žaloby, alebo iný právny titul žaloby, prednesený zástupcom žalobcu. Zdôrazňuje skutočnosť, že zápis osôb právnych predchodcov žalovanej, jej rodičov, následne po prededení zápis vlastníckeho práva žalovanej a jej súrodencov až do súčasného stavu, kedy je v súčte podielov žalovaná výlučným vlastníkom 1/1 je nepretržitý, neprerušený, tzn. nemôže byť žiadnych pochýb a nemôže byť sporné to, že žalovaná je výlučným vlastníkom sporných nehnuteľností. Odmieta teda aplikáciu právneho inštitútu vydržania a žiada, aby toto odmietol aj súd. Bol by to úplne iný právny titul žaloby, ktorý by vyžadoval

nové dokazovanie a s ohľadom na doterajšie dokazovanie a priebeh konania je to nehospodárne, neúčelné, aj s poukazom na právny názor súdu vo vzťahu k povinnosti intabulácie povolenia vkladu k nehnuteľnostiam. K dokumentu Knihovný poriadok, ktorý v prednese označil zástupca žalobcu sa objektívne nevie vyjadriť, keďže nebol predložený, ani jeho číslo a nemôže ani nahliadnuť do neho. Má však za to, že právne záväzný aj za tieto historické obdobia boli a sú zákony ako všeobecné záväzné právne predpisy, či už to bol alebo účinný do 31.12.1950. Knihovný poriadok nie je teda ani prameňom práva a súd by nemal naň opierať rozhodnutie, bez ohľadu na to, že sa nevie oboznámiť s obsahom tohto dokumentu. A k tej námietke zástupcu žalobcu žalovaná deklaruje pripravenosť dostaviť sa na pojednávanie s ohľadom na jej vysoký vek však si dovoľuje súd požiadať o termín až v období, ak by sa rozhodol, že dôkaz vykoná, prvý, druhý týždeň v novembri 2026, vzhľadom na klimatické podmienky a letecké podmienky, v skoršom čase to nedovoľuje teplota a iné podmienky. Aj s ohľadom na právny názor poskytnutý súdom zotrváva na zamietnutí žaloby v celom rozsahu a priznania náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia žalovanej. Ak by súd dnes nerozhodoval, žiada o poskytnutie lehoty na vyjadrenie sa ku skutočnostiam, ktoré boli dnes prezentované.

8. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa žalobou a listinnými dôkazmi, ktoré tvoria obsah súdneho spisu, oboznámením sa s vyjadreniami strán sporu a ich zástupcov a zistil tento skutkový a právny stav:

9. Podľa , žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

10. Podľa z. (ďalej len „ “) vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.

11. Podľa , výrok právoplatného rozsudku o určení vecného práva k nehnuteľnosti alebo o určení neplatnosti dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti je záväzný aj pre osobu, ktorej sa týka návrh na povolenie vkladu vecného práva k nehnuteľnosti, ak bol návrh podaný v čase, keď v katastri nehnuteľností bola zapísaná poznámka o súdnom konaní.

12. Podľa o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, pozemkový fond spravuje poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu ustanovené osobitným predpisom22) a podiely spoločnej nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu ustanovené osobitným predpisom.22a) Pozemkový fond nakladá s pozemkami, ktorých vlastník nie je známy22b) okrem pozemkov, ktoré sú lesnými pozemkami,22c) ako aj s podielmi spoločnej nehnuteľnosti, ktorých vlastník nie je známy.22b) Postup pozemkového fondu pri správe a nakladaní s nehnuteľnosťami upraví nariadenie vlády Slovenskej republiky.

13. Podľa o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom, fond nakladá podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov s pozemkami a) vo vlastníctve štátu uvedenými v osobitnom predpise a v a v (ďalej len "pozemok vo vlastníctve štátu"), b) s nezisteným vlastníkom (), c) ktorých vlastníctvo nie je evidované podľa predpisov o katastri nehnuteľností v súbore geodetických informácií a v súbore popisných informácií alebo ak sa nepreukáže inak, ak ide o lesné pozemky, obdobne postupuje správca.

14. Podľa o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom, fond pri nakladaní s pozemkami uvedenými v vystupuje vo vlastnom mene, a to aj pred súdmi a orgánmi verejnej správy.

15. Podľa o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom, príjmy z nakladania s pozemkami podľa odsekov 1 až 5 patria fondu, ak zákon neustanovuje inak.

16. Podľa , Ministerstvo zemědělství převezme zbytkové statky [, odst. 1, písm. d)], jsou-li dány předpoklady dále uvedené. Převzetím přecházejí tyto nemovitosti do vlastnictví

státu. Pro převzetí platí přiměřeně ustanovení náhradového zákona. Zbytkové statky budou převzaty, zjistí-li ministerstvo zemědělství, že a) 1. původní nabyvatel směnil nezabrané nemovitosti za nemovitosti nepřiměřeně hodnotnější, aniž byl oprávněným uchazečem podle § 1 přídělového zákona, po případě podle § 50a, odst. 2 náhradového zákona (§ 1, odst. 2), nebo že 2 původní nabyvatel nabyl nemovitostí jakýmkoliv jednáním svým nebo svého zástupce nebo osob třetích, zakládajícím skutkovou podstatu trestného činu nebo porušení úřední povinnosti, bez zřetele k tomu, možno-li ještě pachatele stíhati; nebyl-li pachatel ani trestně ani kárně uznán vinným, jest zjištění, zda jednání zakládá skutkovou podstatu trestného činu nebo porušení úřední povinnosti, vyhrazeno čtyřčlenné komisi jmenované vládou k návrhu ministerstva spravedlnosti ze soudců z povolání, nebo že 3. přídělová cena neodpovídala ustanovení § 77 náhradového zákona, po případě nabývací cena, za kterou byl získán zbytkový statek ze zabraného nebo propuštěného (ponechaného) pozemkového majetku, byla nižší, než by byla bývala přídělová cena podle § 77 náhradového zákona, a že zbytkový statek je dosud ve vlastnictví původního nabyvatele nebo jeho dědiců, nebo že 4.půda lesní nesloužila k účelům uvedeným v § 10, odst. 3 přídělového zákona a nevykazovala náležitosti tam uvedené, nebo b) ke dni 8. července 1946 vlastník (nabyvatel) 1.na zbytkovém statku trvale osobně nehospodařil nebo neměl v sídle podniku své stálé bydliště nebo nebyl zemědělec (hospodaření nebylo jediným zdrojem jeho obživy), pokud nejde o případy, kdy vlastníku okolnostmi na jeho vůli nezávislými (stáří, nemoc, vdova po hospodařícím zemědělci, nezletilost a pod.) nebo z důvodu výkonu veřejné funkce bylo zabráněno na zbytkovém statku trvale osobně hospodařiti, nebo že 2.neměl osobní náležitosti, které se vyžadují podle § 1 přídělového zákona nebo § 50a, odst. 2 náhradového zákona od uchazečů o příděl zabrané půdy, nebo že 3.nesplnil řádně podmínky, na které jest vázán příděl půdy podle přídělového zákona, po případě podle zákona ze dne 27. května 1931, č. 93 Sb., kterým se mění a doplňují předpisy o právním poměru k přidělené půdě (malý přídělový zákon), ve znění předpisů jej doplňujících a měnících, nebo jiné podmínky uložené mu původními rozhodnutími o přídělu (přídělovými listinami) nebo rozhodnutími o schválení trhových smluv podle § 7 záborového zákona, po případě rozhodnutími o schválení převodu pozemkového majetku na nynější vlastníky (nabyvatele). Osobní náležitosti, uvedené pod č. 1 až 3, u osob, které pozbyly pozemkového majetku (§ 1) pod tlakem okupace nebo v důsledku národní, rasové nebo politické persekuce (zákon ze dne 16. května 1946, č. 128 Sb., o neplatnosti některých majetkově-právních jednání z doby nesvobody a o nárocích z této neplatnosti a z jiných zásahů do majetku vzcházejících), se posuzují při revisi podle doby, kdy nastala událost, která jest důvodem pro navrácení v předešlý stav. U účastníků národního boje za osvobození (§§ 1 a 6 zákona ze dne 19. prosince 1946, č. 255 Sb., o příslušnících československé armády v zahraničí a o některých jiných účastnících národního boje za osvobození) povolí ministr zemědělství v případech zvláštního zřetele hodných na návrh ministra národní obrany výjimky z ustanovení předchozí věty. Je- li místní potřeba půdy naléhavá k uspokojení uchazečů oprávněných podle § 8, odst. 1, nebo žádá-li to veřejný zájem, lze na návrh rolnické komise převzíti celý zbytkový statek nebo jeho část. Ze zbytkových statků, které nejsou již ve vlastnictví původního nabyvatele nebo jeho dědiců, se ponechá vlastníku na jeho žádost půda ve výměře 50 ha, nejde-li o případy uvedené v odstavci 2, písm. a), č. 2 a nebyl-li nynější vlastník spoluvinen nebo účasten na některém z jednání uvedených v tomto ustanovení, nebo nejde-li o případy uvedené v odstavci 2 písm. b) nebo v odstavci 3. O tomto vlastníkově nároku platí rovněž přiměřeně ustanovení § 11, věty první záborového zákona. Při převzetí zbytkových statků do vlastnictví státu jsou vlastníci živého a mrtvého zařízení, jež až dosud sloužilo hospodaření na nich, povinni prodati státu za úřední cenu poměrnou část tohoto zařízení; není-li stanovena úřední cena, platí cena obecná. Bližší předpisy k provádění tohoto ustanovení stanoví ministr zemědělství vyhláškou v Úředním listě, která se na Slovensku uveřejní též v Úředním věstníku.

17. Podľa o revisi první pozemkové reformy, pro řízení podle tohoto zákona, včetně vyvlastnění půdy podle , odst. 3, platí - s výhradou ustanovení - přiměřeně příslušné předpisy záborového zákona a zákonů jej doplňující. Vláda může nařízením upraviti správní lhůty a podle potřeby i jiná ustanovení těchto zákonů o řízení.

18. Podľa 329/1920 Sb. o převzetí a náhradě za zabraný majetek pozemkový (zákon náhradový). Kde bylo podle tohoto zákona poznamenáno zamýšlené převzetí zabraného majetku státem, provedou na návrh pozemkového úřadu soudy vklad práva vlastnického pro stát Československé republiky s

odvoláním na § 1 záborového zákona a na toto zákonné ustanovení. Právo nakládati tímto majetkem jménem státu náleží pozemkovému úřadu v mezích záborového zákona. Zároveň s vkladem práva vlastnického vymaže soud z moci úřední všechna knihovní břemena a dluhy, pokud pozemkový úřad neučiní jiného návrhu, zejména se zřetelem na pozemkové služebnosti a na ustanovení § 70.

19. Žalovaný v priebehu konania namietal aktívnu legitimáciu žalobcu, pričom súd poukazuje na 34 ods. 3 a , z ktorého je zrejmé, že Slovenský pozemkový fond je ako jediná štátna inštitúcia oprávnená a povinná zastupovať štát, ak ide o pozemky vo vlastníctve štátu a teda má súd za to, že je daná aktívna legitimácia žalobcu. Táto je vo vzťahu k štátu daná tým, že si v spore určovacou žalobou uplatňuje právo k nehnuteľnosti, ktorá mala prejsť na Československý štát a teda má za to, že žalobca je vlastníkom sporných nehnuteľností.

20. Žalobca sa v konaní domáhal určenia, či tu právo je alebo nie je, preto súd v súlade s posudzoval, či má žalobca naliehavý právny záujem na tomto určení. Naliehavý právny záujem je daný vtedy, ak existuje objektívny stav, aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, pričom nie je rozhodujúce ako táto neistota vznikla. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca sa domáha určenia právnych skutočností v petite na základe stavu evidencie v katastri nehnuteľností. Právne postavenie žalobcu je neisté v tom, že žalobca iným spôsobom ako žalobou nemôže dosiahnuť zmenu tohto zápisu. Preto má súd za to, že žalobca preukázal naliehavý právny záujem na určení.

21. Súd následne pristúpil k meritu veci a zistil, že žaloba žalobcu je nedôvodná. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia a preukázania skutočností, ktoré mali mať za následok, že žalobca je vlastníkom predmetných nehnuteľností.

22. Z predložených listín vyplýva, že Československá republika, v jej mene ministerstvo zemedelstva rozhodnutím zo dňa 10.3.1948 rozhodlo, že zbytkový statok podľa § 1 ods. 1 písm. d) zákona 142/1947 zb. preberá v celosti štát podľa § 6 ods. 2 písm. b) predmetného zákona. Súčasne ministerstvo upozorňuje, že až do prevzatia, ku ktorému sa prikročí podľa náhradového zákona, je povinný statok riadne obhospodarovať.

23. Z predloženého podania vydaného Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reforme sa navrhuje podľa § 3 ods. 2 a § 7 zákona 142/1947 zb. aby sa v k.ú. F. G., vl. 167 vykonal zápis na strane A – podlieha revízií, na strane B, poznamenáva sa, že nehnuteľnosti vedené na strane A sú predmetom revízie. Podanie bolo určené okresnému súdu v Topoľčanoch. Z predmetného podania vyplýva, že revízia bola poznačená.

24. Z pkvl. 167, k.ú. F. G. vyplýva v bode 15, že podľa návrhu a oznámenia povereníctva zo dňa 11.6.1948 sa poznamenáva, že nehnuteľnosti na strane A sa zamýšľa prevziať a že tento majetok je predmetom revízie. Vymazáva sa poznámka zamietnutia pod B 13.

25. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) v náleze zo 7. februára 2013 sp. zn. (ďalej len ,,nález“) konštatoval, že v súvislosti s výkladom a aplikáciou právnych predpisov týkajúcich sa revízie I. pozemkovej reformy je relevantné aj to, že predmet namietaného konania súvisí s uplatnením reštitučného nároku právneho predchodcu sťažovateľov. Primeraným spôsobom je preto potrebné prihliadať aj na to, že účelom reštitučných zákonov je uľahčiť obnovenie vlastníckeho práva a tak docieliť aspoň čiastočne nápravu krívd spôsobených v rozhodnom období (, , ).

26. V odôvodnení rozhodnutia NS SR, ps. zn. zo dňa 24.6.2015 sa uvádza, „Podľa názoru dovolacieho súdu, v súlade s týmto ustanovením, ministerstvo pôdohospodárstva mohlo prevziať zbytkové statky (§ 1 ods. 1 písm. d/) len za predpokladov v tomto ustanovení ďalej uvedených (z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, že by sa súdy týmito predpokladmi v preskúmavanom prípade zaoberali). Toto ustanovenie ďalej v druhej vete síce uvádza, že nehnuteľnosti predchádzali do vlastníctva štátu prevzatím, až pre prevzatie platili, ako je uvedené v tretej vete, primerane ustanovenia náhradového zákona. V tomto predpise bolo prevzatie upravené nie ako jednorazový proces, ale proces pozostávajúci z niekoľkých fáz, ktorými bolo postupne obmedzené vlastnícke právo pôvodného

vlastníka zabraného majetku a zavŕšený bol až právnym prevzatím – vkladom vlastníckeho práva. Zároveň podľa § 17 zákona č. 142/1947 Sb., pre konanie podľa tohto zákona, vrátane vyvlastnenia pôdy podľa § 1 ods. 3, platili okrem § 8 primerane príslušné predpisy záborového zákona a zákonov ho doplňujúcich. Na základe zákona č. 142/1947 Sb., sa tak na konanie o prevzatí nehnuteľností, ktoré sa stali opäť zabranými, vzťahovali primerane aj príslušné predpisy záborového zákona a na prevzatie primerane ustanovenia náhradového zákona.....Na základe uvedených ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na úpravu revízie prvej pozemkovej reformy sa dovolací súd nestotožňuje so záverom odvolacieho súdu, že k prechodu vlastníctva k nehnuteľnostiam na štát pred 1. októbrom 1948 došlo uplynutím výpovednej doby prevzatím nehnuteľnosti bez zápisu vkladu vlastníckeho práva. Prevzatím podľa § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb., za splnenia predpokladov uvedených v tomto ustanovení, prechádzali nehnuteľnosti do vlastníctva štátu. Avšak týmto prevzatím sa rozumelo právne prevzatie nehnuteľnosti v súlade s II. časťou náhradového zákona nazvanou ,,Prevzatie“, na ktorý odkazovala práve posledná veta § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb. Právnym prevzatím nehnuteľnosti bol vklad vlastníckeho práva na štát na návrh pozemkového úradu podľa § 26 a nasl. náhradového zákona. Pokiaľ pozemkový úrad rozhodol o prídele skôr, než došlo k ich prevzatiu, bolo vlastnícke právo zapísané priamo na nového nadobúdateľa. Až dňom vkladu vlastníckeho práva (§ 29 zákona č. 142/1947 Sb.) prešli na štát (resp. iného nadobúdateľa) oprávnenia vlastníka (napr. nehnuteľnosti držať, užívať). Náhradový zákon upresňujúci prevzatie, tak výslovne vyžadoval vklad ako podmienku nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnostiam. Pokiaľ odvolací súd zo záveru, že uplynutím výpovednej doby došlo k prevzatiu nehnuteľností, ţe týmto prevzatím prešlo podľa § 6 zákona č. 142/1947 Sb. aj vlastnícke právo na štát bez toho, aby sa vyžadoval vklad vlastníckeho práva, jeho záver nemožno považovať za správny; náhradový zákon vychádza z intabulačnej povinnosti. ...Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň poukazuje aj na všeobecnú právnu úpravu nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a to zákon č. 941/1811 Všeobecný (ďalej len ,.“), podľa ktorého ( a nasl.) v preskúmavanom období (do 1. októbra 1948) sa vlastnícke právo k veciam, ktoré už mali vlastníka nadobúdalo tak, že sa právne previedli od vlastníka na inú osobu ( v.o.z.). Právnym dôvodom takéhoto nadobudnutia bola zmluva, dedenie, súdne rozhodnutie alebo nariadenie vyplývajúce zo zákona ( v.o.z.). Samotný právny dôvod však ešte nezakladal vlastníctvo k veciam. Vlastníctvo sa mohlo (okrem prípadov ustanovených priamo v zákone) nadobudnúť len právnym odovzdaním a prevzatím (spôsob nadobudnutia v.o.z.). Na prevod vlastníctva nehnuteľných vecí sa vyžadovala intabulácia (vklad), čo znamenalo, že nadobúdacie konanie muselo byť zapísané do verejných kníh ( v.o.z.). Až vkladom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nadobudol nový vlastník vlastníctvo, práva s ním spojené a prešli naňho aj bremená zaznamenané vo verejných knihách. Pokiaľ išlo o zánik, vlastníctvo mohlo zaniknúť na základe vôle vlastníka, zákonom a súdnym výrokom (dôvody zániku). Vlastníctvo nehnuteľných vecí z uvedených dôvodov zaniklo výmazom z verejných kníh (spôsob zániku

- v.o.z.). Tento zákonník platil do 1. januára 1951, kedy nadobudol účinnosť nový zákona č. 141/1950 Sb. Vzťahujúc uvedenú všeobecnú právnu úpravu na preskúmavaný prípad, právnym dôvodom (titulom) nadobudnutia vlastníctva štátu bol sám zákon. To však neznamená, že zákon bol aj spôsobom nadobudnutia vlastníctva štátu a že by vlastníctvo prešlo na štát zo zákona. Spôsobom nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnostiam v preskúmavanom období, ako vyplýva aj z uvedenej všeobecnej právnej úpravy, bola intabulácia. Rovnako právna úprava rozlišovala aj pri zániku vlastníckeho práva medzi dôvodmi zániku a spôsobom zániku, podľa ktorej vlastníctvo zaniklo aţ výmazom z verejných kníh. Podľa tejto všeobecnej právnej úpravy sa intabulácia vyžadovala. Hoci boli prípustné výnimky (pokiaľ tak zákon ustanovoval), v preskúmavanom prípade je z vyššie uvedenej osobitnej právnej úpravy zrejmé, že o takýto prípad (výnimku) nejde. Naopak, aj tieto osobitné predpisy všeobecný princíp intabulácie potvrdili a vychádzali z nej.

27. Záborovým zákonem (č. 215/1919 Sb. z . a n. , o zabrání velkého majetku, pozemkového) byl státem zabrán velký majetek pozemkový, v jeho ustanoveni § 2 specifikovaný. Aby byla provedena úprava pozemkového vlastnictví, byl zároveň zřízen úřad pozemkový (§ 1 záborového zákona; zákon č. 330/1919 Sb. z. a n.) . Z jeho podnětu byly u zabraného majetku knihovními soudy činěny poznámky na listech vlastnických, že majetek je zabrán státem podle záborového zákona. Tím však ještě k právnímu převzetí, tj . k nabytí vlastnictví k zabranému majetku státem, nedošlo. Jak totiž plyne z ustanovení § 26 náhradového zákona (č. 329/1920 Sb. z. a n. ) , nabýval stát vlastnictví k zabranému majetku teprve vkladem práva vlastnického. Pokud ovšem pozemkový úřad rozhodl již dříve o přídělu, směně nebo zcizení zabíraných nemovitostí do vlastnictví jiných osob, nebylo již potřeba provést vklad práva vlastnického pro stát; soudy převáděly na návrh pozemkového úřadu právo vlastnické přímo na

nabyvatele pozemkovým úřadem jim označené (§ 26 a 28 zákona náhradového). SJS 422/99, [SoJ.1999, Rozhodnutí, 5:137] (229/1991 Sb.)

28. Súd rovnako poukazuje aj na odôvodnenie v bode 27. tohto odôvodnenia citovaného rozhodnutia rozhodnutie z ktorého vyplýva, že : „ Tato první fáze spočívala ve vyrozumění vlastníka o tom, které nemovitosti se stát (pozemkový úřad) rozhodl převzít podle svého pracovního plánu. Pozemkový úřad oznámení o zamýšleném převzetí podal u knihovního soudu, v jehož knihách byl dotčený nemovitostní majetek zapsán, soud pak nařídil poznámkou zamýšlené převzetí ve svých knihách (viz příslušná ustanovení zákona záborového a zákona náhradového). K právnímu převzetí, tj. k nabytí vlastnictví k zabranému majetku státem, došlo pak tím, že na návrh pozemkového úřadu soud provedl vklad vlastnického práva pro stát. Pokud pozemkový úřad rozhodl o přídělu směne či zcizení zabíraných nemovitostí dříve, než došlo k jejich převzetí, byl vklad proveden již na nového vlastníka (viz § 26 a § 28 zákona náhradového). Vzhledem k tomu, že v posuzovaném případě v knihovní vložce č. 36 pro katastrální obec Š. je na listu B. poslední zápis č. d. 596 ze dne 30. května 1921, korespondující pouze první fázi převzetí předmětného pozemku státem a orgány veřejné moci se v dosavadních řízeních nezabývaly otázkou vkladu vlastnického práva na stát podle výše citovaného § 26, resp. na eventuální jiné subjekty ve smyslu § 28 zákona náhradového, je Ústavní soud toho názoru, že závěr o tom, že předmětná nemovitost přešla na stát mimo tzv. rozhodné období, není dostatečně podložen. Výše uvedený poslední zápis provedený na listu B v knihovní vložce č. 36 pro obec Š. totiž ještě nezpůsobil ztrátu vlastnického práva původního vlastníka.“

29. Z uvedeného je tak zrejmé, že v danom prípade tak žalobca nepostupoval, keď do konania predložil ako dôkazy pozemnoknižnú vložku č. XXX, k.ú. F. G., rozhodnutie Československej republiky, v jej mene ministerstvo zemedelstva zo dňa 10.3.1948, kde sa uvádza, že zbytkový statok podľa § 1 ods. 1 písm. d) zákona 142/1947 zb. preberá v celosti štát podľa § 6 ods. 2 písm. b) predmetného zákona. Súčasne ministerstvo upozorňuje, že až do prevzatia, ku ktorému sa prikročí podľa náhradového zákona, je povinný statok riadne obhospodarovať, podanie označené ako poznámka revízie podľa zákona č. 142/1947 Sb., vydaného Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reforme, ktorým sa navrhuje podľa § 3 ods. 2 a § 7 zákona 142/1947 zb. aby sa v k.ú. F. G., vl. 167 vykonal zápis na strane A – podlieha revízií, na strane B, poznamenáva sa, že nehnuteľnosti vedené na strane A sú predmetom revízie. Z uvedeného podania vyplýva, že toto podanie bolo určené okresnému súdu v Topoľčanoch. Z predmetného podania vyplýva, že revízia bola poznačená. Z pkvl. XXX, k.ú. F. G. vyplýva v bode 15, že podľa návrhu a oznámenia povereníctva zo dňa 11.6.1948 sa poznamenáva, že nehnuteľnosti na strane A sa zamýšľa prevziať a že tento majetok je predmetom revízie. Vymazáva sa poznámka zamietnutia pod B, čiže žiadnym spôsobom nepreukázal, že došlo ku vkladu vlastníckeho práva a teda že dňom vkladu vlastníckeho práva prešlo na základe § 29 zákona č. 142/1947 Sb. vlastnícke právo na štát. Toto ustanovenie výslovne uvádzalo, že dňom vkladu vlastníckeho práva prechádza držba, užívanie a nebezpečenstvo, verejnoprávne povinnosti a prevzaté bremená, ako aj práva spojené s držbou prevzatých nehnuteľností na štát alebo priamo na nadobúdateľov podľa § 28. Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň poukázal aj na všeobecnú právnu úpravu nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a to zákon č. 941/1811 Všeobecný (ďalej len ,.“), podľa ktorého ( a nasl.) v preskúmavanom období (do 1. októbra 1948) sa vlastnícke právo k veciam, ktoré už mali vlastníka nadobúdalo tak, že sa právne previedli od vlastníka na inú osobu ( v.o.z.). Právnym dôvodom takéhoto nadobudnutia bola zmluva, dedenie, súdne rozhodnutie alebo nariadenie vyplývajúce zo zákona ( v.o.z.). Samotný právny dôvod však ešte nezakladal vlastníctvo k veciam. Vlastníctvo sa mohlo (okrem prípadov ustanovených priamo v zákone) nadobudnúť len právnym odovzdaním a prevzatím (spôsob nadobudnutia v.o.z.). Na prevod vlastníctva nehnuteľných vecí sa vyžadovala intabulácia (vklad), čo znamenalo, že nadobúdacie konanie muselo byť zapísané do verejných kníh ( v.o.z.). Až vkladom vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nadobudol nový vlastník vlastníctvo, práva s ním spojené a prešli naňho aj bremená zaznamenané vo verejných knihách. Z uvedeného je zrejmé, že štát nenadobudol vlastnícke právo a sa teda vlastníkom sporných nehnuteľností nestal a tie ostali vo vlastníctve teraz už len žalovanej a to na základe dedičských rozhodnutí (dedenie po rodičoch a následne po sestre, ktorá bola pôvodne tiež žalovanou v tomto konaní).

30. Zástupca žalobcu v záverečnej reči uviedol, že na základe právneho názoru prednesených súdnych autorít SR a ČR o tom, že rozhodujúce v tomto spore je uplatnenie intabulačného princípu je zjavne nepochybné, čo v tomto prípade znamená zásadný fakt a to, že sporné nehnuteľnosti boli následne

obhospodarované štátnymi majetkami alebo neskôr vnesené do JRD a za celé to obdobie z nich boli brané plody a úžitok je v ostrom rozpore s tým evidenčným stavom a so zápisom vlastníctva v prospech Slovenskej republiky. Skutočnosťou je, že až do podania žaloby sa žalovaná o svoj majetok nezaujímala, nestarala sa oň, nemala ho v držbe, nakoľko sa zdržovala v zahraničí. Z tohto aspektu vyvstáva otázka vydržania vlastníckeho práva v prospech Slovenskej republiky, prostredníctvom poľnohospodárskych organizácií, ktoré na predmetných nehnuteľnostiach dennodenne hospodárili a brali z nich plody. Je teda zrejmé, že žalobca až v rámci záverečnej reči sa začal domáhať nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním v prospech žalobcu. Tu súd poznamená, že aj keď konanie začalo za účinnosti v roku 2008, žalobca do okamihu záverečnej reči žiadnym spôsobom neargumentoval, že by mal nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním.

31. Tu súd uvádza, že podmienkou vydržania je dobromyseľnosť po celú dobu držby. Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe. O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí.

32. Súd má za to, že v predmetnej veci nemožno o vydržaní vlastníckeho práva štátom ani uvažovať. Z náhradového zákona jasne vyplývalo, že právnym prevzatím nehnuteľnosti bol vklad vlastníckeho práva na štát na návrh pozemkového úradu podľa § 26 a nasl. náhradového zákona a že až dňom vkladu vlastníckeho práva (§ 29 zákona č. 142/1947 Sb.) prešli na štát (resp. iného nadobúdateľa) oprávnenia vlastníka (napr. nehnuteľnosti držať, užívať). Náhradový zákon upresňujúci prevzatie, tak výslovne vyžadoval vklad ako podmienku nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnostiam.

33. Z vykonaného dokazovania má súd za to, že v danom prípade však podmienka dobrej viery (dobromyseľnosť) nebola splnená, keďže štát ako tvorca samotných zákonov si musí byť vedomý, akým okamihom sa nadobúdalo v danom období (do 1.1.1951) vlastnícke právo a teda nemožno argumentovať že z uvedeného dôvodu bol z titulu „zamýšľaného prevzatia“ dobromyseľný v tom, že mu vlastnícke právo svedčí. Odvodzovať dobromyseľnosť v tomto prípade kde sa jednalo o nedotiahnutie vlastných procesov (nevykonaním tzv. 2 fázy) sa javí súdu ako nenáležité. Okrem uvedeného súd podotýka, že žalovaná (resp. jej právni predchodcovia) nikdy nesúhlasili s tým, že má dôjsť k odňatiu ich vlastníctva, počas ich životov a doposiaľ nikdy neuznali, že by im vlastníctvo nemalo svedčať, práve naopak. Popierali, že by v prípade dotknutých nehnuteľností mal byť vlastníkom ktokoľvek iný okrem nich. Súd záverom uvádza, že v predmetnej veci má za to, že žalovaná (resp. jej právni predchodcovia) nikdy neprestali byť vlastníkmi dotknutých nehnuteľností a vlastnícke právo ku dnešnému dňu nepochybne patrí žalovanej.

34. Je tak zrejmé, že štát nenadobudol vlastnícke právo ani podľa náhradového zákona (§26) a ani nemohol nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním pre nesplnenie podmienky dobromyseľnosti, a preto súd žalobu zamietol.

35. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

36. Pretože týmto rozhodnutím sa konanie končí, súd podľa rozhodol aj o náhrade trov konania. Pretože žalobca bol v konaní neúspešný, keď súd žalobu zamietol, priznal nárok na náhradu trov konania žalovanej ako úspešnej strane sporu. O výške náhrady trov konania rozhodne vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku podľa .

Poučenie:

Proti rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Nitra na Krajský súd v Nitre. ( )

V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka tohto konania. ( a ) V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). ( )

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. ( )

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. ( )

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.( )

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. ( )

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.