Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 212/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. októbra 2010 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť J. B., H., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., T., pre namietané

porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na

súdnu ochranu podľa a podľa Listiny

základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. februára

2010 a takto

rozhodol:

1. Základné právo J. B. vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na súdnu

ochranu podľa a podľa Listiny

základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. februára

2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. februára 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť J. B. trovy konania v

sume 149,23 € (slovom stoštyridsaťdeväť € a dvadsaťtri centov) do dvoch mesiacov od

doručenia tohto rozhodnutia na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. J. F., T.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -12

z 25. mája 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. B., H. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. J. F., T., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť

majetok podľa (ďalej len „“) a podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu

ochranu podľa a podľa listiny, práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru

(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. februára 2010.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:

„Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 22. 01. 2009 pod sp. zn.

potvrdil rozhodnutie odporcu Obvodného pozemkového úradu R. zo dňa 01. 02. 2008 č. sp.

2008/00014, ev. č. 2008/000102 a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v danej veci mohla náprava majetkových krívd

spôsobených odňatím vlastníckeho práva podľa Vládneho nariadenia č. nastať

iba podľa o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd a ja

som si tento reštitučný nárok neuplatnila, preto mi právo zaniklo. Reštitučný nárok v zmysle

o navrátení vlastníctva k pozemkom neprichádza v úvahu, lebo

nedošlo k vyvlastňovaciemu rozhodnutiu, ale iba k zoštátneniu predmetného nehnuteľného

majetku rozhodnutím bývalého finančného odboru ONV v R., zo dňa 28. 06. 1963, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 15. 08. 1963 na základe Vládneho nariadenia č. a §

11 vyhl. č. 88/1959 Úradného vestníka o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí

užívaných organizáciami socialistického sektoru. Pretože predmetné pozemky neprešli na

štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku reštitučných titulov uvedených v § 3 zák. č.

nebolo možné môjmu opravnému prostriedku vyhovieť a konštatoval, že

takýto reštitučný titul prechodu pozemkov na štát nie je uvedený v § 3 ods. 1 až 3 zákona.

Proti tomuto rozsudku som podala odvolanie a navrhla som, aby NS SR napadnutý

rozsudok zrušil a vrátil KS Košice na nové konanie a rozhodnutie.

NS SR rozsudkom zo dňa 24. 02. 2010 pod sp. zn. potvrdil rozsudok

KS Košice zo dňa 22. 01. 2009 pod sp. zn. -41 a nepriznal účastníkom náhradu

trov odvolacieho konania. ...

Zo správneho spisu a teda už aj súdneho spisu nebolo preukázané, že by socialistická

organizácia Š. n. p. S., ktorej nehnuteľnosti boli štátom dané do správy rozhodnutím

Finančného odboru ONV R. zo dňa 28. 06. 1963 č. Fin 88/ev.19/H/1962 maj mala uzavreté

s vlastníkmi nehnuteľnosti fyzickými osobami nájomné zmluvy na poľnohospodársku pôdu,

resp. že by socialistická organizácia užívala túto nehnuteľnosť prípadne na základe iného

právneho pomeru vzniknutého pred 25. 03. 1959 v zmysle §§ 1, 3 vyhl. č. 88/59 Ú. l.

Zo spisov nie je preukázaný nájomný vzťah alebo iný právny pomer a nie je

preukázaný pokus o odkupovanie nehnuteľností v zmysle § 4 vlád. nar. 15/59 Zb. § 7 ods. 1

vyhl. č. 88/59 Ú. l.

Zo spisov nie je preukázané, že by po prechode najatej veci bolo rozhodované

o náhrade v zmysle §§ 4 ods. 3, 5 vlád. nar. 15/59 Zb. a §§ 9, 10 vyhl. č. 88/59 Ú. l. ako to

zistil správny orgán a ako to uvádzal v rozsudku prvostupňový súd podľa oznámenia

Okresného súdu Rožňava zo dňa 16. 10. 2007.

Rozhodnutie Finančného odboru ONV R. zo dňa 28. 06. 1963 č. Fin 88/ev.19/H/1962

maj bolo vydané preto v rozpore s vtedy platnými predpismi t. j. vlád. nar. 15/59 Zb. a §§ 9,

10 vyhl. č. 88/59 Ú. l., lebo bolo rozhodnuté o prechode vlastníctva bez toho, že by

existovali nájomné zmluvy alebo iný právny pomer pred účinnosťou nariadenia a k

prechodu vlastníckeho práva došlo bez náhrady. Bol porušený princíp právneho štátu

založeného na úcte k právam občanov a súdy neposkytli nám dostatočnú súdnu ochranu

a inú právnu ochranu ako to vyplýva z čl. 36 Listiny.

Z uvedeného dôvodu zo strany orgánov štátnej moci a i zo strany socialistickej

organizácie pri zoštátnení pozemku došlo k hrubému zneužitiu vtedy platných predpisov, čo

zakladá môj reštitučný nárok...

Predkladám Ústavnému súdu rozsudok NS SR zo dňa 14. 10. 2009 sp. zn.

v spojení s opravným uznesením zo dňa 27. 11. 2009. Ide o vec KS Košice

pod sp. zn. . V tejto veci súd zaujal stanovisko, že navrhovateľ O. B. má nárok

na reštitúciu podľa , lebo pozemky prešli na štát v

rozpore s vtedy platnými predpismi alebo bez vyplatenia náhrady. Ide o tú istú nehnuteľnosť

a z tých istých právnych dôvodov.“

Sťažovateľka je toho názoru, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. februára 2010 porušuje jej základné právo vlastniť majetok podľa

a podľa listiny, základné právo na súdnu ochranu podľa

a podľa listiny, právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Porušenie svojich práv vidí v tom, že uvedeným rozhodnutím bolo nesprávne rozhodnuté

o jej reštitučnom nároku na navrátenie pozemkov do jej vlastníctva.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 24. februára 2010 porušil jej základné

právo podľa a listiny, základné právo podľa

a listiny, právo podľa dohovoru a právo podľa

dodatkového protokolu, aby uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na

ďalšie konanie a sťažovateľke priznal trovy právneho zastúpenia v sume 149,23 €.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda najvyššieho súdu

listom č. k. -57 z 18. júna 2010, v ktorom uviedol:

„... Námietky uvádzané navrhovateľkou považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky

za nedôvodné.

V predmetnej veci krajský súd na základe opravného prostriedku navrhovateľky

preskúmal zákonnosť rozhodnutia odporcu, pričom postupoval v intenciách ustanovení

tretej hlavy piatej časti . Súc viazaný ustanovením

ods.1 vychádzal zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase

vydania napadnutého rozhodnutia. Keďže dospel k záveru, že v predmetnej veci bol náležite

zistený skutkový stav veci a odporca dospel k správnym právnym záverom, opravný

prostriedok postupujúc podľa potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil so záverom vysloveným v rozsudku

krajského súdu. V danom prípade z dôvodov uvedených v časti odôvodnenia rozsudku

odvolanie navrhovateľky nebolo dôvodné a námietky v ňom uvedené boli skutkovo i právne

bezvýznamné pre rozhodnutie v preskúmavanej veci. Napadnutý rozsudok krajského súdu

bol vecne správny, a preto ho Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné zdôrazniť, že nie je možné

prisvedčiť tvrdeniu navrhovateľky, že v prípade ňou uplatneného reštitučného nároku prešlo

vlastníctvo oprávnenej osoby na štát v dôsledku niektorého zo zákonných ustanovení § 3

V uvedenom citovanom ustanovení zákona sú taxatívne

vymenované dôvody prechodu vlastníctva nehnuteľností na štát, na základe ktorých je

možné o reštitučnom nároku rozhodnúť ako i o navrátení vlastníctva k pozemkom

pôvodných vlastníkov, a v prípade ich smrti dedičom uvedeným v ustanovení § 3 citovaného

zákona.

V prípade nehnuteľností, ktoré prešli na štát na základe vládneho nariadenia

č. tento spôsob prechodu na štát bol dotknutý

o zmiernení niektorých majetkových krívd, z ktorého vyplýva priamo z ustanovenia § 1, že

tento zákon sa vzťahuje na následky majetkových krívd spôsobených fyzickým a súkromným

právnickým osobám podľa vládneho nariadenia č. o opatreniach týkajúcich sa

niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektora.

Vychádzajúc z uvedeného považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť

sťažovateľky za nedôvodnú.“

Predseda najvyššieho súdu v podaní z 30. júna 2010 a sťažovateľ v sťažnosti

z 10. mája 2010 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych

oprávnení, medzi ktoré patrí aj právo vec užívať (ius utendi), s vecou nakladať (ius

disponendi), teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Citovaný čl. 20

ods. 1 teda nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne

zaručuje (podobne aj čl. 1 dodatkového protokolu) realizáciu vlastníckych oprávnení

vyplývajúcich aj z v znení neskorších predpisov. Slovné

spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v , implikuje v sebe aj

potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v tomto čl. 20

ods. 1 a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a nasl. (). Článok 20

ods. 1 zabezpečuje každému rovnaké zákonné predpoklady a možnosti nadobúdať

veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené v ústave alebo v ďalších zákonoch.

Vlastnícke právo každej osoby má rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na

to, či ide o štát, právnickú osobu, obec alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej

v nemožno však odvodzovať ústavné právo získať vec do svojho

vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené

zákonmi. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi

poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré

nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho

dôvodu.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ) každý

má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa

relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej

republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala

a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa

v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na

dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, obdobne aj , ).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ). Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému

súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že

všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní a rozhodovaní veci patriacich do ich právomoci

zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu ochranu

neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby

bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech

v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je

v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

().

Takýto postup vyplýva zo znenia (ďalej

len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie podstatný obsah predmetov,

stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, a o ktoré

dôkazy oprel svoje skutkové zistenie, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil

a posúdi zistený stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Podľa ustanovenia takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok

odvolacieho súdu.

Úlohou všeobecného súdu nie je predložiť odpovede na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Povinnosť odôvodniť rozhodnutie je preto aj podľa názoru Európskeho súdu pre

ľudské práva vždy posudzovaná so zreteľom na konkrétny prípad (Georgidias v. Grécko

z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

V odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 24. februára 2010

sa okrem iného uvádza:

„... Predmetom prekúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie obvodného

pozemkového úradu o reštitučnom nároku podľa

upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo

vydané podľa osobitného predpisu. Aj cieľom tohto zákona je spolu s ostatnými reštitučnými

zákonmi zabezpečiť tzv. reštitučné procesy zmiernenia niektorých majetkových krívd,

ku ktorým došlo v zákone presne ustanovenom období vo vzťahu k presne vymedzenému

okruhu osôb a na základe v zákone taxatívne ustanovených prípadov straty majetku.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu ako i výsledkov doterajšieho

priebehu konania súd zistil, že predmetom preskúmavacieho konania bolo rozhodnutie

odporcu č. 2008/00014, ev. č. 2008/000102 zo dňa 1. februára 2008 týkajúce sa

reštitučného nároku navrhovateľky. V uvedenej právnej veci je zrejmé, že navrhovateľka si

uplatnila nárok na navrátenie vlastníctva podľa k

nehnuteľnostiam, ktoré prešli na štát podľa vládneho nariadenia č. a

vyhlášky č. 88/1959 Úradného vestníka o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí

užívaných organizáciami socialistického sektora.

Z obsahu administratívneho spisu odporcu nepochybne vyplýva, že finančný odbor

Okresného národného výboru v R. na žiadosť žiadateľa Š. n. p. v S. podľa vládneho

nariadenia č. a vyhlášky č. 88/3959 Ú. v. vydal dňa 28. júna 1963

rozhodnutie č. Fin 88/ev.19/H/1952 máj, ktorým nehnuteľnosti v katastrálnom území H.

uvedené vo výkaze plôch ku geometrickému plánu a súpisu nehnuteľností zo dňa 30.

novembra 1961, č. 0-920-72-1/2-2 vyhotovenom Strediskom geodézie v K. prešli do

vlastníctva Československého štátu konkrétne do správy Š. n. p. v S. dňom právoplatnosti

uvedeného rozhodnutia, t. j. 15. augusta 1963. Tieto nehnuteľnosti sa na základe uvedeného

rozhodnutia stali súčasťou vodného diela R. správnym nástupcom Š. n. p. v S. sa stal na

základe Delimitačného protokolu z 27. apríla 1997 V. š. p. M., ktorý tieto nehnuteľnosti

odovzdal S. v B., ktorý ich následne kúpnou zmluvou zo dňa 29. mája 1998 predal fyzickým

osobám.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenej právnej veci konštatuje, že právny

názor krajského súdu je správny. Nie je možné prisvedčiť tvrdeniu navrhovateľky, že

v prípade ňou uplatneného reštitučného nároku prešlo vlastníctvo oprávnenej osoby na štát

v dôsledku niektorého zo zákonných ustanovení V uvedenom

citovanom ustanovení zákona sú taxatívne vymenované spôsoby prechodu vlastníctva

nehnuteľnosti na štát, na základe ktorých je možné o reštitučnom nároku rozhodnúť ako

i o navrátení vlastníctva k pozemkom pôvodných vlastníkov, a v prípade ich smrti dedičom

uvedeným v ustanovení § 2 citovaného zákona.

Podľa názoru odvolacieho súdu správny orgán dôsledne postupoval v dôkaznom

konaní pre presné a úplné zistenie skutočného stavu veci v súvislosti s preukázaním

prechodu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam na štát. Je v danom štádiu konania

nepochybné, že podmienky ustanovené v ustanovení § 3 ods. 1 citovaného zákona neboli,

pokiaľ sa jedná o nárok navrhovateľky, splnené. Nebolo možné priznať vlastníctvo

navrhovateľke k predmetným pozemkom a ani priznať právo na náhradu za pozemky.

V prípade nehnuteľností, ktoré prešli na štát na základe vládneho nariadenia

č. , tento spôsob prechodu na štát bol dotknutý

o zmiernení niektorých majetkových krívd, z ktorého vyplýva priamo z ustanovenia § 1, že

tento zákon sa vzťahuje na následky majetkových krívd spôsobených fyzickým a súkromným

právnickým osobám odňatím vlastníckeho práva k nehnuteľným, prípadne hnuteľným

veciam podľa vládneho nariadenia č. o opatreniach týkajúcich sa niektorých

vecí užívaných organizáciami socialistického sektora.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzajúc z vyššie uvedeného preto potvrdil

rozsudok krajského súdu ako vecne správny (§ 219 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho

poriadku), keď sa stotožnil správnym posúdením vecí a s jeho závermi, ktoré krajský súd

náležité odôvodnil. ...“

Reštitučné zákony, najmä zákon o mimosúdnych rehabilitáciách (č.

v platnom znení) a zákon o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku (č. v platnom znení) boli vydané s cieľom

zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom v týchto

zákonoch špecifikovaného majetku v období rokov 1948 až 1989. Splnenie cieľa a účelu

zákona vyžaduje, aby všetky orgány verejnej moci vychádzali z tejto špeciálnej úpravy pri

posudzovaní nárokov osôb, ktorých majetok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu

v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990, a hlavne aby v tom duchu interpretovali

zákonom ustanovené okolnosti, v dôsledku ktorých došlo k prechodu majetku, a to

predovšetkým tam, kde orgán verejnej moci musí vychádzať z vlastnej úvahy (napr.

o konaní v tiesni, o politickej perzekúcii a pod.). Obdobie rokov 1948 až 1989 je označené

ako obdobie neslobody podľa ustanovenia o dobe neslobody

(ďalej len „“).

Možno sa stotožniť s hodnotením Ústavného súdu Českej republiky, ktorý rieši

totožné právne problémy z čias spoločnej štátnosti, v ktorom uviedol:

„K reštitučným nárokom je potrebné pristupovať zvlášť citlivo, aby v súdnom konaní

prípadne nedošlo k ďalšej krivde. Reštitučné zákony, napr. zákon č. 87/1991 Sb. alebo

zákon č. 229/1991 Sb. majú zabezpečiť, aby demokratická spoločnosť pristupovala aspoň

k čiastočnému zmierneniu následkov minulých majetkových a iných krívd spočívajúcich

v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát a jeho

orgány sú teda povinné postupovať obzvlášť v konaní podľa týchto zákonov v súlade

so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach a slobodách

má byť aspoň čiastočne kompenzovaná (nález ÚS ČR zo dňa 6. 11. 1996 sp. zn.

, Sb. nál. a usn., č. 117, sv. 6).

Rozhodnúť o prechode nejakej veci do tzv. socialistického vlastníctva podľa § 4

ods. 1 vládneho nariadenia č. 15/1959 Sb. o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí

užívaných organizáciami socialistického sektora, bolo možné len u vecí užívaných na

základe právneho titulu (nie teda u vecí užívaných iba fakticky) (nález ÚS ČR zo dňa

19. 11. 2001 sp. zn. , Sb. nál. a usn., č. 175, sv. 24).“

Reštitučné zákony vo všeobecnosti predstavujú právnu úpravu zmiernenia

majetkových a iných krívd z obdobia od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Je to právna

úprava, ktorá mala prispieť k zmierneniu rozsiahlych krívd, ku ktorým došlo v pomerne

dlhom období v oblasti občiansko-právnych a administratívno-právnych vzťahov.

Reštitučné zákony boli vydané s cieľom zmierniť následky niektorých majetkových krívd,

ku ktorým došlo voči vlastníkom v týchto zákonoch špecifikovanom majetku v období

rokov 1948 – 1989. Uplatnenie reštitučných predpisov má za cieľ obnoviť oprávneným

osobám ich pôvodné vlastnícke vzťahy, prípadne poskytnúť náhradný pozemok alebo

finančnú náhradu. K reštitúcii dochádza na základe presne stanoveného dôvodu, ktorým boli

menovite uvedené prípady straty vlastníctva majetku (reštitučný titul). Už uvedené judikáty

Ústavného súdu Českej republiky sú použiteľné aj v prípade reštitúcií podľa zákona

č. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o niektorých opatreniach na

usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o navrátení vlastníctva k pozemkom“).

Podľa vládneho nariadenia o opatreniach týkajúcich sa

niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektora (ďalej len „vládne

“) sa toto nariadenie vzťahuje na veci, ktoré sú vo vlastníctve

fyzických osôb alebo súkromných právnických osôb, a ich celkom, prípadne prevažne

užívajú organizácie socialistického sektora (ďalej len "nájomca") na plnenie svojich úloh,

a to na základe nájomného alebo iného právneho pomeru vzniknutého pred začiatkom

účinnosti tohto nariadenia.

Podľa § 3 ods. 1 písm. n) zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom oprávneným

osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu

v dôsledku znárodnenia vykonaného v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo bez

vyplatenia náhrady.

Základnou námietkou sťažovateľky bolo tvrdenie, že rozhodnutie finančného odboru

ONV R. č. Fin 88/ev.19/H/1962 máj z 28. júna 1963 bolo vydané v rozpore s vtedy

platnými predpismi, t. j. s vládnym nariadením a , 10 vyhlášky č. 88/1959

Ú. l. o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického

sektora (ďalej len „vyhláška č. 88/1959 Ú. l.“), lebo bolo rozhodnuté o prechode vlastníctva

bez toho, že by existovali nájomné zmluvy alebo iný právny pomer pred účinnosťou

nariadenia a k prechodu vlastníckeho práva došlo bez náhrady. Najvyšší súd sa s týmito

tvrdeniami sťažovateľky nevysporiadal spôsobom zlučiteľným s a dohovorom, len

formálne konštatoval, že z rozhodnutia finančného odboru ONV R. č. Fin 88/ev.19/H/1962

máj z 28. júna 1963 vyplýva, že nehnuteľnosti, na ktoré si sťažovateľka uplatnila reštitučný

nárok podľa zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom, prešli na štát na základe vládneho

nariadenia č. , a preto si sťažovateľka mala uplatniť svoj reštitučný nárok podľa

o zmiernení niektorých majetkových krívd v znení neskorších

predpisov, ktorý sa výslovne vzťahuje na reštitučný titul – vládne

Podľa názoru najvyššieho súdu reštitučný titul, ktorý si uplatňuje sťažovateľka, nie je

upravený v § 3 ods. 1 až 3 zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom. Najvyšší súd sa

nezaoberal tvrdením sťažovateľky, že bolo rozhodnuté o prechode vlastníctva bez toho, že

by existovali nájomné zmluvy alebo iný právny pomer pred účinnosťou vládneho nariadenia

č. , a ani tvrdením, že k prechodu vlastníckeho práva došlo bez náhrady, pričom

podľa § 3 ods. 1 písm. n) zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom je reštitučným titulom

aj znárodnenie vykonané v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo bez vyplatenia

náhrady. Najvyšší súd sa s týmto reštitučným titulom nevysporiadal.

Z vyjadrenia Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) zo 16. októbra 2007

vyplýva, že do depozitu Štátneho notárstva nebola zložená žiadna náhrada za odňaté

pozemky v katastrálnom území H. patriace do vlastníctva pôvodných vlastníkov

a prevedené do vlastníctva Československého štátu – do správy Š., n. p., S.

Okresný súd ďalej upozornil, že v danom prípade rozhodnutie bývalého ONV

finančného odboru v R. č. Fin.88/ev.19/H/1962 máj z 28. júna 1963 nie je vyvlastňovacím

rozhodnutím, ale ide o rozhodnutie o zoštátnení nehnuteľného majetku patriaceho do

vlastníctva súkromných vlastníkov podľa vládneho nariadenia č. Keďže cena

užívaných nehnuteľností prevyšovala čiastku uvedenú v § 7 ods. 1 vyhlášky č. 88/1959 Ú.

l., o náhrade sa malo rozhodnúť podľa osobitného vykonávacieho predpisu (§ 11 vyhlášky).

Najvyšší súd, ako aj pozemkový úrad a krajský súd, ktorí vo veci rozhodovali, opreli

svoje rozhodnutia o závery, že v danom prípade došlo k prechodu vlastníctva predmetného

pozemku z právneho predchodcu sťažovateľky na štát podľa vládneho nariadenia č. 15/1959

Zb. a tento reštitučný titul bolo možné uplatniť iba a výlučne podľa

Dôsledky, ktoré pre tento prípad z uvedeného právneho posúdenia vyplynuli, možno

označiť aj za ex post uskutočnenú aprobáciu postupu vtedajších štátnych orgánov. Možno

ho chápať aj ako exkulpáciu zlého postupu a úmyslu vtedajších orgánov verejnej moci

sledujúcich svoje politické a právne ciele, medzi ktoré nesporne patrilo aj potláčanie

súkromného vlastníctva.

V tejto súvislosti ústavný súd znova pripomína nutnosť osobitného postupu pri

uplatnení reštitučných nárokov už vzhľadom na ustanovenie ,

ktorý je súčasťou nášho právneho poriadku a ktorý toto obdobie rokov 1948 až 1989

komunistického režimu označuje za dobu neslobody, v ktorej dochádzalo k porušovaniu

ľudských práv, ako aj vlastných zákonov.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že vládne bolo

vydané v rozpore s vtedy platnou , podľa ktorej obmedzenie vlastníctva

a vyvlastnenie je možné vykonať iba na základe zákona ( ústavného

Zb. – Československej republiky), a keďže citované vládne nariadenie (teda nie

požadovaný zákon) bolo vydané na základe a

o druhom päťročnom pláne rozvoja národného hospodárstva Československej republiky, je

už na prvý pohľad zrejmé, že v postupoch v intenciách už uvedenej vyhlášky má za cieľ

predovšetkým zoštátnenie majetku na účely plnenia hospodárskych plánov a rozširovanie

„socialistického vlastníctva“ a orgány verejnej moci nemali záujem skúmať v konkrétnych

prípadoch splnenie podmienok, ktoré oprávňovalo rozhodnúť príslušný orgán o prechode

vlastníctva na štát bez toho, aby bral ohľad na existujúce vlastnícke vzťahy.

Najvyšší súd nevyváženým spôsobom akcentoval jeden z ústavných princípov

(princíp právnej istoty), keď sústredil svoje rozhodnutie na formálne právne postupy

vtedajších orgánov verejnej moci a považoval ich za zákonné.

Z rozhodnutia najvyššieho súdu a jeho odôvodnenia vyplývajú len všeobecné

a neurčite formulované konštatovania splnenia nevyhnutných podmienok, pričom nemožno

opomenúť, že v týchto prípadoch nestačilo faktické užívanie, ale muselo ísť o nájomný

alebo iný právny pomer, čo si v prípade nehnuteľnosti aj za vtedy platných právnych

pomerov vyžadovalo písomnú formu.

Bez ďalšieho dokazovania vedeného orgánmi verejnej moci nemožno mať za

preukázaný okrem ďalších rozumných pochybností priebeh a následok konania, pokiaľ ide

o prechod vlastníckeho práva na štát podľa vládneho nariadenia č. vo veci

sťažovateľky.

Samozrejme, že pri takom postupe sa musia všeobecné súdy vyvarovať svojvôle

(arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy (zákona o navrátení vlastníctva

k pozemkom) musia založiť na racionálnej argumentácii.

V prípade nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti ustanovení právnych predpisov môžu

uprednostniť výklad ratio legis pred doslovným gramatickým výkladom.

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti taktiež vyslovil, že slovné

spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v , implikuje v sebe aj

potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1

a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a nasl. (,

).

Sťažovateľka namietala aj iný postup najvyššieho súdu zo 14. októbra 2009 vo veci

jej brata O. B. vedenej pod sp. zn. , ktorá sa týkala totožnej majetkovej

podstaty „len v iných podieloch“. Ústavný súd považuje za potrebné v nadväznosti na túto

námietku sťažovateľky poznamenať, že mu neprislúcha podľa právomoc

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov. Takúto právomoc má podľa zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov len najvyšší súd (napr. ).

Úlohou ústavného súdu je posúdiť právne závery rozhodnutí všeobecných súdov

z hľadiska ich možnej arbitrárnosti a zjavnej neodôvodnenosti. Ústavný súd v rámci svojej

stabilnej judikatúry zdôvodnil, že k imanentným znakom právneho štátu patrí

neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (), ktorého súčasťou je tiež

požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých

podmienkach dala rovnaká odpoveď ( a iné).

Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej

otázke za rovnakej alebo analogicky skutkovej situácie pokiaľ ju nemožno objektívne

a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná ().

Rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom súdnom

systéme, ktorý je založený na existencii viacerých súdov s územnou pôsobnosťou. Úlohou

najvyššieho súdu je usmerniť a vyriešiť protirečivé rozsudky (Zielenski, Pradal, Gonzalez

a ďalší v. Francúzsko, Európsky súd pre ľudské práva č. 24846/94, 34165/96 až 34173/96,

bod 59).

Podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva je preto v rozpore so základným

princípom právnej istoty, ktorý je obsahom vo viacerých dohovorom garantovaných

právach a tvorí aj princíp právneho štátu, ak najvyšší súd je sám zdrojom hlbokých

a trvalých inkonzistencii (Baranovszki v. Poľsko a iné). Takéto rozporné názory môžu viesť

v konečnom dôsledku k podkopaniu dôvery občanov vo vlastný súdny systém.

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd dôsledne nepostupoval v konaní tak, že by

preskúmal rozhodnutia predchádzajúcich orgánov verejnej moci v súlade s ustanovením

.

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 24. februára 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľky

vlastniť majetok podľa a podľa listiny, základné právo na

súdnu ochranu podľa a podľa listiny, právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1

dodatkového protokolu. Dôvodom tohto porušenia je skutočnosť, že najvyšší súd

neposkytol sťažovateľke účinnú ochranu. Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. februára 2010 je zjavne neodôvodnený (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky vlastniť majetok podľa a podľa listiny,

základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa listiny,

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. februára 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu).

Úlohou najvyššieho súdu je preskúmať námietku sťažovateľky, že bolo rozhodnuté

o prechode vlastníctva bez toho, aby existovali nájomné zmluvy alebo iný právny pomer

pred účinnosťou vládneho nariadenia č. , ako aj tvrdenie, že k prechodu

vlastníctva došlo bez náhrady, pričom podľa § 3 ods. 1 písm. n) zákona o navrátení

vlastníctva k pozemkom je reštitučným titulom aj znárodnenie vykonané v rozpore s vtedy

platnými právnymi predpismi alebo bez vyplatenia náhrady. Po vykonaní uvedených

úkonov najvyšší súd musí z týchto zistení vyvodiť príslušné právne závery.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. F.

Právny zástupca sťažovateľky si v sťažnosti z 10. mája 2010 uplatnil trovy konania v sume

149,23 € za dva úkony právnej služby vrátane DPH.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 v sume 721,40 €.

Právnemu zástupcovi sťažovateľky vznikol podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov nárok na náhradu trov právneho zastúpenia

za dva úkony právnej služby. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona

o ústavnom súde) náhradu trov konania v sume uplatnenej právnym zástupcom

sťažovateľky 149,23 € z dôvodu trov právneho zastúpenia vzhľadom na to, že podľa § 20

ods. 3 je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania

a uplatnené trovy právneho zastúpenia nie sú v rozpore s vyhláškou Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb. Ústavný súd vyslovil povinnosť najvyššieho súdu

uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľky (bod 3 výroku

nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2010