Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 14 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)III. ÚS 212/2010
PDF · 302.37 KB
No categories available
III. ÚS 212/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. októbra 2010 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť J. B., H., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., T., pre namietané
porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 121/2009 z 24. februára
2010 a takto
rozhodol:
1. Základné právo J. B. vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 121/2009 z 24. februára
2010 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 121/2009
z 24. februára 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na
ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť J. B. trovy konania v
sume 149,23 € (slovom stoštyridsaťdeväť € a dvadsaťtri centov) do dvoch mesiacov od
doručenia tohto rozhodnutia na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. J. F., T.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 212/2010-12
z 25. mája 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. B., H. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. J. F., T., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru
(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo 121/2009 z 24. februára 2010.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla:
„Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 22. 01. 2009 pod sp. zn. 3 Sp/1/2008
potvrdil rozhodnutie odporcu Obvodného pozemkového úradu R. zo dňa 01. 02. 2008 č. sp.
2008/00014, ev. č. 2008/000102 a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v danej veci mohla náprava majetkových krívd
spôsobených odňatím vlastníckeho práva podľa Vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. nastať
iba podľa zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd a ja
som si tento reštitučný nárok neuplatnila, preto mi právo zaniklo. Reštitučný nárok v zmysle
zák. č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom neprichádza v úvahu, lebo
nedošlo k vyvlastňovaciemu rozhodnutiu, ale iba k zoštátneniu predmetného nehnuteľného
majetku rozhodnutím bývalého finančného odboru ONV v R., zo dňa 28. 06. 1963, ktoré
nadobudlo právoplatnosť 15. 08. 1963 na základe Vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. a §
11 vyhl. č. 88/1959 Úradného vestníka o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí
užívaných organizáciami socialistického sektoru. Pretože predmetné pozemky neprešli na
štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku reštitučných titulov uvedených v § 3 zák. č.
503/2003 Z. z. nebolo možné môjmu opravnému prostriedku vyhovieť a konštatoval, že
takýto reštitučný titul prechodu pozemkov na štát nie je uvedený v § 3 ods. 1 až 3 zákona.
Proti tomuto rozsudku som podala odvolanie a navrhla som, aby NS SR napadnutý
rozsudok zrušil a vrátil KS Košice na nové konanie a rozhodnutie.
NS SR rozsudkom zo dňa 24. 02. 2010 pod sp. zn. 2 Sžo 121/2009 potvrdil rozsudok
KS Košice zo dňa 22. 01. 2009 pod sp. zn. 3 Sp/1/2008-41 a nepriznal účastníkom náhradu
trov odvolacieho konania. ...
Zo správneho spisu a teda už aj súdneho spisu nebolo preukázané, že by socialistická
organizácia Š. n. p. S., ktorej nehnuteľnosti boli štátom dané do správy rozhodnutím
Finančného odboru ONV R. zo dňa 28. 06. 1963 č. Fin 88/ev.19/H/1962 maj mala uzavreté
s vlastníkmi nehnuteľnosti fyzickými osobami nájomné zmluvy na poľnohospodársku pôdu,
resp. že by socialistická organizácia užívala túto nehnuteľnosť prípadne na základe iného
právneho pomeru vzniknutého pred 25. 03. 1959 v zmysle §§ 1, 3 vyhl. č. 88/59 Ú. l.
Zo spisov nie je preukázaný nájomný vzťah alebo iný právny pomer a nie je
preukázaný pokus o odkupovanie nehnuteľností v zmysle § 4 vlád. nar. 15/59 Zb. § 7 ods. 1
vyhl. č. 88/59 Ú. l.
Zo spisov nie je preukázané, že by po prechode najatej veci bolo rozhodované
o náhrade v zmysle §§ 4 ods. 3, 5 vlád. nar. 15/59 Zb. a §§ 9, 10 vyhl. č. 88/59 Ú. l. ako to
zistil správny orgán a ako to uvádzal v rozsudku prvostupňový súd podľa oznámenia
Okresného súdu Rožňava zo dňa 16. 10. 2007.
Rozhodnutie Finančného odboru ONV R. zo dňa 28. 06. 1963 č. Fin 88/ev.19/H/1962
maj bolo vydané preto v rozpore s vtedy platnými predpismi t. j. vlád. nar. 15/59 Zb. a §§ 9,
10 vyhl. č. 88/59 Ú. l., lebo bolo rozhodnuté o prechode vlastníctva bez toho, že by
existovali nájomné zmluvy alebo iný právny pomer pred účinnosťou nariadenia a k
prechodu vlastníckeho práva došlo bez náhrady. Bol porušený princíp právneho štátu
založeného na úcte k právam občanov a súdy neposkytli nám dostatočnú súdnu ochranu
a inú právnu ochranu ako to vyplýva z čl. 36 Listiny.
Z uvedeného dôvodu zo strany orgánov štátnej moci a i zo strany socialistickej
organizácie pri zoštátnení pozemku došlo k hrubému zneužitiu vtedy platných predpisov, čo
zakladá môj reštitučný nárok...
Predkladám Ústavnému súdu rozsudok NS SR zo dňa 14. 10. 2009 sp. zn.
6 Sžo 240/2008 v spojení s opravným uznesením zo dňa 27. 11. 2009. Ide o vec KS Košice
pod sp. zn. 1 Sp 3/2008. V tejto veci súd zaujal stanovisko, že navrhovateľ O. B. má nárok
na reštitúciu podľa § 3 ods. 1 písm. n zák. č. 503/2003 Z. z., lebo pozemky prešli na štát v
rozpore s vtedy platnými predpismi alebo bez vyplatenia náhrady. Ide o tú istú nehnuteľnosť
a z tých istých právnych dôvodov.“
Sťažovateľka je toho názoru, že namietaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
2 Sžo 121/2009 z 24. februára 2010 porušuje jej základné právo vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Porušenie svojich práv vidí v tom, že uvedeným rozhodnutím bolo nesprávne rozhodnuté
o jej reštitučnom nároku na navrátenie pozemkov do jej vlastníctva.
Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že
najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžo 121/2009 z 24. februára 2010 porušil jej základné
právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny, základné právo podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 1
dodatkového protokolu, aby uvedený rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na
ďalšie konanie a sťažovateľke priznal trovy právneho zastúpenia v sume 149,23 €.
Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci vyjadril predseda najvyššieho súdu
listom č. k. KP 4/2010-57 z 18. júna 2010, v ktorom uviedol:
„... Námietky uvádzané navrhovateľkou považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky
za nedôvodné.
V predmetnej veci krajský súd na základe opravného prostriedku navrhovateľky
preskúmal zákonnosť rozhodnutia odporcu, pričom postupoval v intenciách ustanovení
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Súc viazaný ustanovením § 250i
ods.1 Občianskeho súdneho poriadku vychádzal zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase
vydania napadnutého rozhodnutia. Keďže dospel k záveru, že v predmetnej veci bol náležite
zistený skutkový stav veci a odporca dospel k správnym právnym záverom, opravný
prostriedok postupujúc podľa § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil so záverom vysloveným v rozsudku
krajského súdu. V danom prípade z dôvodov uvedených v časti odôvodnenia rozsudku
odvolanie navrhovateľky nebolo dôvodné a námietky v ňom uvedené boli skutkovo i právne
bezvýznamné pre rozhodnutie v preskúmavanej veci. Napadnutý rozsudok krajského súdu
bol vecne správny, a preto ho Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné zdôrazniť, že nie je možné
prisvedčiť tvrdeniu navrhovateľky, že v prípade ňou uplatneného reštitučného nároku prešlo
vlastníctvo oprávnenej osoby na štát v dôsledku niektorého zo zákonných ustanovení § 3
zákona č. 503/2003 Z. z. V uvedenom citovanom ustanovení zákona sú taxatívne
vymenované dôvody prechodu vlastníctva nehnuteľností na štát, na základe ktorých je
možné o reštitučnom nároku rozhodnúť ako i o navrátení vlastníctva k pozemkom
pôvodných vlastníkov, a v prípade ich smrti dedičom uvedeným v ustanovení § 3 citovaného
zákona.
V prípade nehnuteľností, ktoré prešli na štát na základe vládneho nariadenia
č. 15/1959 Zb. tento spôsob prechodu na štát bol dotknutý zákonom č. 403/1990 Zb.
o zmiernení niektorých majetkových krívd, z ktorého vyplýva priamo z ustanovenia § 1, že
tento zákon sa vzťahuje na následky majetkových krívd spôsobených fyzickým a súkromným
právnickým osobám podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. o opatreniach týkajúcich sa
niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektora.
Vychádzajúc z uvedeného považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť
sťažovateľky za nedôvodnú.“
Predseda najvyššieho súdu v podaní z 30. júna 2010 a sťažovateľ v sťažnosti
z 10. mája 2010 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych
oprávnení, medzi ktoré patrí aj právo vec užívať (ius utendi), s vecou nakladať (ius
disponendi), teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Citovaný čl. 20
ods. 1 ústavy teda nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne
zaručuje (podobne aj čl. 1 dodatkového protokolu) realizáciu vlastníckych oprávnení
vyplývajúcich aj z § 123 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Slovné
spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj
potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v tomto čl. 20
ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01). Článok 20
ods. 1 ústavy zabezpečuje každému rovnaké zákonné predpoklady a možnosti nadobúdať
veci do vlastníctva za podmienok, ktoré sú upravené v ústave alebo v ďalších zákonoch.
Vlastnícke právo každej osoby má rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na
to, či ide o štát, právnickú osobu, obec alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej
v čl. 20 ods. 1 ústavy nemožno však odvodzovať ústavné právo získať vec do svojho
vlastníctva (vlastniť majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené
zákonmi. Funkcia práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi
poskytla a súčasne aj trvale garantovala právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré
nadobudol v súlade s platnými zákonmi, nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho
dôvodu.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06) každý
má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa
relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala
a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa
v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií
uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo
ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom
verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní
dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.
Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva
alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania
a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné
požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní
predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná
zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na
dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne
pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom
sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy
orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené
zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (II. ÚS 143/02,
III. ÚS 60/04, obdobne aj II. ÚS 9/00, III. ÚS 300/06).
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ústavy). Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému
súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že
všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní a rozhodovaní veci patriacich do ich právomoci
zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu ochranu
neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby
bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech
v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie základného práva. Je
v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať
Takýto postup vyplýva zo znenia § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie podstatný obsah predmetov,
stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, a o ktoré
dôkazy oprel svoje skutkové zistenie, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil
a posúdi zistený stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.
Podľa ustanovenia § 211 OSP takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok
odvolacieho súdu.
Úlohou všeobecného súdu nie je predložiť odpovede na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Povinnosť odôvodniť rozhodnutie je preto aj podľa názoru Európskeho súdu pre
ľudské práva vždy posudzovaná so zreteľom na konkrétny prípad (Georgidias v. Grécko
z 29. mája 1997, Recueil III/1997).
V odôvodnení rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 121/2009 z 24. februára 2010
sa okrem iného uvádza:
„... Predmetom prekúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie obvodného
pozemkového úradu o reštitučnom nároku podľa zákona č. 503/2005 Z. z.
Zákon č. 503/2003 Z. z. upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo
vydané podľa osobitného predpisu. Aj cieľom tohto zákona je spolu s ostatnými reštitučnými
zákonmi zabezpečiť tzv. reštitučné procesy zmiernenia niektorých majetkových krívd,
ku ktorým došlo v zákone presne ustanovenom období vo vzťahu k presne vymedzenému
okruhu osôb a na základe v zákone taxatívne ustanovených prípadov straty majetku.
Z obsahu predloženého administratívneho spisu ako i výsledkov doterajšieho
priebehu konania súd zistil, že predmetom preskúmavacieho konania bolo rozhodnutie
odporcu č. 2008/00014, ev. č. 2008/000102 zo dňa 1. februára 2008 týkajúce sa
reštitučného nároku navrhovateľky. V uvedenej právnej veci je zrejmé, že navrhovateľka si
uplatnila nárok na navrátenie vlastníctva podľa zákona č. 503/2003 Z. z. k
nehnuteľnostiam, ktoré prešli na štát podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. a § 11
vyhlášky č. 88/1959 Úradného vestníka o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí
užívaných organizáciami socialistického sektora.
Z obsahu administratívneho spisu odporcu nepochybne vyplýva, že finančný odbor
Okresného národného výboru v R. na žiadosť žiadateľa Š. n. p. v S. podľa vládneho
nariadenia č. 15/1959 Zb. a § 11 vyhlášky č. 88/3959 Ú. v. vydal dňa 28. júna 1963
rozhodnutie č. Fin 88/ev.19/H/1952 máj, ktorým nehnuteľnosti v katastrálnom území H.
uvedené vo výkaze plôch ku geometrickému plánu a súpisu nehnuteľností zo dňa 30.
novembra 1961, č. 0-920-72-1/2-2 vyhotovenom Strediskom geodézie v K. prešli do
vlastníctva Československého štátu konkrétne do správy Š. n. p. v S. dňom právoplatnosti
uvedeného rozhodnutia, t. j. 15. augusta 1963. Tieto nehnuteľnosti sa na základe uvedeného
rozhodnutia stali súčasťou vodného diela R. správnym nástupcom Š. n. p. v S. sa stal na
základe Delimitačného protokolu z 27. apríla 1997 V. š. p. M., ktorý tieto nehnuteľnosti
odovzdal S. v B., ktorý ich následne kúpnou zmluvou zo dňa 29. mája 1998 predal fyzickým
osobám.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenej právnej veci konštatuje, že právny
názor krajského súdu je správny. Nie je možné prisvedčiť tvrdeniu navrhovateľky, že
v prípade ňou uplatneného reštitučného nároku prešlo vlastníctvo oprávnenej osoby na štát
v dôsledku niektorého zo zákonných ustanovení § 3 zákona č. 503/2003 Z. z. V uvedenom
citovanom ustanovení zákona sú taxatívne vymenované spôsoby prechodu vlastníctva
nehnuteľnosti na štát, na základe ktorých je možné o reštitučnom nároku rozhodnúť ako
i o navrátení vlastníctva k pozemkom pôvodných vlastníkov, a v prípade ich smrti dedičom
uvedeným v ustanovení § 2 citovaného zákona.
Podľa názoru odvolacieho súdu správny orgán dôsledne postupoval v dôkaznom
konaní pre presné a úplné zistenie skutočného stavu veci v súvislosti s preukázaním
prechodu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam na štát. Je v danom štádiu konania
nepochybné, že podmienky ustanovené v ustanovení § 3 ods. 1 citovaného zákona neboli,
pokiaľ sa jedná o nárok navrhovateľky, splnené. Nebolo možné priznať vlastníctvo
navrhovateľke k predmetným pozemkom a ani priznať právo na náhradu za pozemky.
V prípade nehnuteľností, ktoré prešli na štát na základe vládneho nariadenia
č. 15/1959 Zb., tento spôsob prechodu na štát bol dotknutý zákonom č. 403/1990 Zb.
o zmiernení niektorých majetkových krívd, z ktorého vyplýva priamo z ustanovenia § 1, že
tento zákon sa vzťahuje na následky majetkových krívd spôsobených fyzickým a súkromným
právnickým osobám odňatím vlastníckeho práva k nehnuteľným, prípadne hnuteľným
veciam podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. o opatreniach týkajúcich sa niektorých
vecí užívaných organizáciami socialistického sektora.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzajúc z vyššie uvedeného preto potvrdil
rozsudok krajského súdu ako vecne správny (§ 219 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho
poriadku), keď sa stotožnil správnym posúdením vecí a s jeho závermi, ktoré krajský súd
náležité odôvodnil. ...“
Reštitučné zákony, najmä zákon o mimosúdnych rehabilitáciách (č. 87/1991 Zb.
v platnom znení) a zákon o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku (č. 229/1991 Zb. v platnom znení) boli vydané s cieľom
zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom v týchto
zákonoch špecifikovaného majetku v období rokov 1948 až 1989. Splnenie cieľa a účelu
zákona vyžaduje, aby všetky orgány verejnej moci vychádzali z tejto špeciálnej úpravy pri
posudzovaní nárokov osôb, ktorých majetok prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu
v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990, a hlavne aby v tom duchu interpretovali
zákonom ustanovené okolnosti, v dôsledku ktorých došlo k prechodu majetku, a to
predovšetkým tam, kde orgán verejnej moci musí vychádzať z vlastnej úvahy (napr.
o konaní v tiesni, o politickej perzekúcii a pod.). Obdobie rokov 1948 až 1989 je označené
ako obdobie neslobody podľa ustanovenia § 1 zákona č. 480/1991 Zb. o dobe neslobody
(ďalej len „zákon č. 480/1991 Zb.“).
Možno sa stotožniť s hodnotením Ústavného súdu Českej republiky, ktorý rieši
totožné právne problémy z čias spoločnej štátnosti, v ktorom uviedol:
„K reštitučným nárokom je potrebné pristupovať zvlášť citlivo, aby v súdnom konaní
prípadne nedošlo k ďalšej krivde. Reštitučné zákony, napr. zákon č. 87/1991 Sb. alebo
zákon č. 229/1991 Sb. majú zabezpečiť, aby demokratická spoločnosť pristupovala aspoň
k čiastočnému zmierneniu následkov minulých majetkových a iných krívd spočívajúcich
v porušovaní všeobecne uznávaných ľudských práv a slobôd zo strany štátu. Štát a jeho
orgány sú teda povinné postupovať obzvlášť v konaní podľa týchto zákonov v súlade
so zákonnými záujmami osôb, ktorých ujma na základných ľudských právach a slobodách
má byť aspoň čiastočne kompenzovaná (nález ÚS ČR zo dňa 6. 11. 1996 sp. zn.
I. ÚS 289/1995, Sb. nál. a usn., č. 117, sv. 6).
Rozhodnúť o prechode nejakej veci do tzv. socialistického vlastníctva podľa § 4
ods. 1 vládneho nariadenia č. 15/1959 Sb. o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí
užívaných organizáciami socialistického sektora, bolo možné len u vecí užívaných na
základe právneho titulu (nie teda u vecí užívaných iba fakticky) (nález ÚS ČR zo dňa
19. 11. 2001 sp. zn. IV. ÚS 2/2001, Sb. nál. a usn., č. 175, sv. 24).“
Reštitučné zákony vo všeobecnosti predstavujú právnu úpravu zmiernenia
majetkových a iných krívd z obdobia od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Je to právna
úprava, ktorá mala prispieť k zmierneniu rozsiahlych krívd, ku ktorým došlo v pomerne
dlhom období v oblasti občiansko-právnych a administratívno-právnych vzťahov.
Reštitučné zákony boli vydané s cieľom zmierniť následky niektorých majetkových krívd,
ku ktorým došlo voči vlastníkom v týchto zákonoch špecifikovanom majetku v období
rokov 1948 – 1989. Uplatnenie reštitučných predpisov má za cieľ obnoviť oprávneným
osobám ich pôvodné vlastnícke vzťahy, prípadne poskytnúť náhradný pozemok alebo
finančnú náhradu. K reštitúcii dochádza na základe presne stanoveného dôvodu, ktorým boli
menovite uvedené prípady straty vlastníctva majetku (reštitučný titul). Už uvedené judikáty
Ústavného súdu Českej republiky sú použiteľné aj v prípade reštitúcií podľa zákona
č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na
usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o navrátení vlastníctva k pozemkom“).
Podľa § 2 ods. 1 vládneho nariadenia 15/1959 Zb. o opatreniach týkajúcich sa
niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektora (ďalej len „vládne
nariadenie č. 15/1959 Zb.“) sa toto nariadenie vzťahuje na veci, ktoré sú vo vlastníctve
fyzických osôb alebo súkromných právnických osôb, a ich celkom, prípadne prevažne
užívajú organizácie socialistického sektora (ďalej len "nájomca") na plnenie svojich úloh,
a to na základe nájomného alebo iného právneho pomeru vzniknutého pred začiatkom
účinnosti tohto nariadenia.
Podľa § 3 ods. 1 písm. n) zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom oprávneným
osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú právnickú osobu
v dôsledku znárodnenia vykonaného v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo bez
vyplatenia náhrady.
Základnou námietkou sťažovateľky bolo tvrdenie, že rozhodnutie finančného odboru
ONV R. č. Fin 88/ev.19/H/1962 máj z 28. júna 1963 bolo vydané v rozpore s vtedy
platnými predpismi, t. j. s vládnym nariadením 15/1959 Zb. a § 9, 10 vyhlášky č. 88/1959
Ú. l. o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického
sektora (ďalej len „vyhláška č. 88/1959 Ú. l.“), lebo bolo rozhodnuté o prechode vlastníctva
bez toho, že by existovali nájomné zmluvy alebo iný právny pomer pred účinnosťou
nariadenia a k prechodu vlastníckeho práva došlo bez náhrady. Najvyšší súd sa s týmito
tvrdeniami sťažovateľky nevysporiadal spôsobom zlučiteľným s ústavou a dohovorom, len
formálne konštatoval, že z rozhodnutia finančného odboru ONV R. č. Fin 88/ev.19/H/1962
máj z 28. júna 1963 vyplýva, že nehnuteľnosti, na ktoré si sťažovateľka uplatnila reštitučný
nárok podľa zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom, prešli na štát na základe vládneho
nariadenia č. 15/1959 Zb., a preto si sťažovateľka mala uplatniť svoj reštitučný nárok podľa
zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení niektorých majetkových krívd v znení neskorších
predpisov, ktorý sa výslovne vzťahuje na reštitučný titul – vládne nariadenie č. 15/1959 Zb.
Podľa názoru najvyššieho súdu reštitučný titul, ktorý si uplatňuje sťažovateľka, nie je
upravený v § 3 ods. 1 až 3 zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom. Najvyšší súd sa
nezaoberal tvrdením sťažovateľky, že bolo rozhodnuté o prechode vlastníctva bez toho, že
by existovali nájomné zmluvy alebo iný právny pomer pred účinnosťou vládneho nariadenia
č. 15/1959 Zb., a ani tvrdením, že k prechodu vlastníckeho práva došlo bez náhrady, pričom
podľa § 3 ods. 1 písm. n) zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom je reštitučným titulom
aj znárodnenie vykonané v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo bez vyplatenia
náhrady. Najvyšší súd sa s týmto reštitučným titulom nevysporiadal.
Z vyjadrenia Okresného súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) zo 16. októbra 2007
vyplýva, že do depozitu Štátneho notárstva nebola zložená žiadna náhrada za odňaté
pozemky v katastrálnom území H. patriace do vlastníctva pôvodných vlastníkov
a prevedené do vlastníctva Československého štátu – do správy Š., n. p., S.
Okresný súd ďalej upozornil, že v danom prípade rozhodnutie bývalého ONV
finančného odboru v R. č. Fin.88/ev.19/H/1962 máj z 28. júna 1963 nie je vyvlastňovacím
rozhodnutím, ale ide o rozhodnutie o zoštátnení nehnuteľného majetku patriaceho do
vlastníctva súkromných vlastníkov podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. Keďže cena
užívaných nehnuteľností prevyšovala čiastku uvedenú v § 7 ods. 1 vyhlášky č. 88/1959 Ú.
l., o náhrade sa malo rozhodnúť podľa osobitného vykonávacieho predpisu (§ 11 vyhlášky).
Najvyšší súd, ako aj pozemkový úrad a krajský súd, ktorí vo veci rozhodovali, opreli
svoje rozhodnutia o závery, že v danom prípade došlo k prechodu vlastníctva predmetného
pozemku z právneho predchodcu sťažovateľky na štát podľa vládneho nariadenia č. 15/1959
Zb. a tento reštitučný titul bolo možné uplatniť iba a výlučne podľa zákona č. 403/1990 Zb.
Dôsledky, ktoré pre tento prípad z uvedeného právneho posúdenia vyplynuli, možno
označiť aj za ex post uskutočnenú aprobáciu postupu vtedajších štátnych orgánov. Možno
ho chápať aj ako exkulpáciu zlého postupu a úmyslu vtedajších orgánov verejnej moci
sledujúcich svoje politické a právne ciele, medzi ktoré nesporne patrilo aj potláčanie
súkromného vlastníctva.
V tejto súvislosti ústavný súd znova pripomína nutnosť osobitného postupu pri
uplatnení reštitučných nárokov už vzhľadom na ustanovenie § 1 zákona č. 480/1991 Zb.,
ktorý je súčasťou nášho právneho poriadku a ktorý toto obdobie rokov 1948 až 1989
komunistického režimu označuje za dobu neslobody, v ktorej dochádzalo k porušovaniu
ľudských práv, ako aj vlastných zákonov.
V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že vládne nariadenie č. 15/1959 Zb. bolo
vydané v rozpore s vtedy platnou ústavou, podľa ktorej obmedzenie vlastníctva
a vyvlastnenie je možné vykonať iba na základe zákona (§ 9 ústavného zákona č. 150/1948
Zb. – Ústava Československej republiky), a keďže citované vládne nariadenie (teda nie
ústavou požadovaný zákon) bolo vydané na základe § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 63/1958 Zb.
o druhom päťročnom pláne rozvoja národného hospodárstva Československej republiky, je
už na prvý pohľad zrejmé, že v postupoch v intenciách už uvedenej vyhlášky má za cieľ
predovšetkým zoštátnenie majetku na účely plnenia hospodárskych plánov a rozširovanie
„socialistického vlastníctva“ a orgány verejnej moci nemali záujem skúmať v konkrétnych
prípadoch splnenie podmienok, ktoré oprávňovalo rozhodnúť príslušný orgán o prechode
vlastníctva na štát bez toho, aby bral ohľad na existujúce vlastnícke vzťahy.
Najvyšší súd nevyváženým spôsobom akcentoval jeden z ústavných princípov
(princíp právnej istoty), keď sústredil svoje rozhodnutie na formálne právne postupy
vtedajších orgánov verejnej moci a považoval ich za zákonné.
Z rozhodnutia najvyššieho súdu a jeho odôvodnenia vyplývajú len všeobecné
a neurčite formulované konštatovania splnenia nevyhnutných podmienok, pričom nemožno
opomenúť, že v týchto prípadoch nestačilo faktické užívanie, ale muselo ísť o nájomný
alebo iný právny pomer, čo si v prípade nehnuteľnosti aj za vtedy platných právnych
pomerov vyžadovalo písomnú formu.
Bez ďalšieho dokazovania vedeného orgánmi verejnej moci nemožno mať za
preukázaný okrem ďalších rozumných pochybností priebeh a následok konania, pokiaľ ide
o prechod vlastníckeho práva na štát podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. vo veci
sťažovateľky.
Samozrejme, že pri takom postupe sa musia všeobecné súdy vyvarovať svojvôle
(arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy (zákona o navrátení vlastníctva
k pozemkom) musia založiť na racionálnej argumentácii.
V prípade nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti ustanovení právnych predpisov môžu
uprednostniť výklad ratio legis pred doslovným gramatickým výkladom.
Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti taktiež vyslovil, že slovné
spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj
potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1
ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (III. ÚS 328/05,
Sťažovateľka namietala aj iný postup najvyššieho súdu zo 14. októbra 2009 vo veci
jej brata O. B. vedenej pod sp. zn. 6 Sžo 240/2008, ktorá sa týkala totožnej majetkovej
podstaty „len v iných podieloch“. Ústavný súd považuje za potrebné v nadväznosti na túto
námietku sťažovateľky poznamenať, že mu neprislúcha podľa ústavy právomoc
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov. Takúto právomoc má podľa zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov len najvyšší súd (napr. III. ÚS 346/05).
Úlohou ústavného súdu je posúdiť právne závery rozhodnutí všeobecných súdov
z hľadiska ich možnej arbitrárnosti a zjavnej neodôvodnenosti. Ústavný súd v rámci svojej
stabilnej judikatúry zdôvodnil, že k imanentným znakom právneho štátu patrí
neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež
požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých
podmienkach dala rovnaká odpoveď (II. ÚS 80/99 a iné).
Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej
otázke za rovnakej alebo analogicky skutkovej situácie pokiaľ ju nemožno objektívne
a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (III. ÚS 328/05).
Rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom súdnom
systéme, ktorý je založený na existencii viacerých súdov s územnou pôsobnosťou. Úlohou
najvyššieho súdu je usmerniť a vyriešiť protirečivé rozsudky (Zielenski, Pradal, Gonzalez
a ďalší v. Francúzsko, Európsky súd pre ľudské práva č. 24846/94, 34165/96 až 34173/96,
bod 59).
Podľa názoru Európskeho súdu pre ľudské práva je preto v rozpore so základným
princípom právnej istoty, ktorý je obsahom vo viacerých dohovorom garantovaných
právach a tvorí aj princíp právneho štátu, ak najvyšší súd je sám zdrojom hlbokých
a trvalých inkonzistencii (Baranovszki v. Poľsko a iné). Takéto rozporné názory môžu viesť
v konečnom dôsledku k podkopaniu dôvery občanov vo vlastný súdny systém.
Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd dôsledne nepostupoval v konaní tak, že by
preskúmal rozhodnutia predchádzajúcich orgánov verejnej moci v súlade s ustanovením
Vzhľadom na už uvedené ústavný súd dospel k záveru, že rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Sžo 121/2009 z 24. februára 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľky
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, základné právo na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu. Dôvodom tohto porušenia je skutočnosť, že najvyšší súd
neposkytol sťažovateľke účinnú ochranu. Rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
2 Sžo 121/2009 z 24. februára 2010 je zjavne neodôvodnený (bod 1 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny,
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.
2 Sžo 121/2009 z 24. februára 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku
nálezu).
Úlohou najvyššieho súdu je preskúmať námietku sťažovateľky, že bolo rozhodnuté
o prechode vlastníctva bez toho, aby existovali nájomné zmluvy alebo iný právny pomer
pred účinnosťou vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb., ako aj tvrdenie, že k prechodu
vlastníctva došlo bez náhrady, pričom podľa § 3 ods. 1 písm. n) zákona o navrátení
vlastníctva k pozemkom je reštitučným titulom aj znárodnenie vykonané v rozpore s vtedy
platnými právnymi predpismi alebo bez vyplatenia náhrady. Po vykonaní uvedených
úkonov najvyšší súd musí z týchto zistení vyvodiť príslušné právne závery.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. F.
Právny zástupca sťažovateľky si v sťažnosti z 10. mája 2010 uplatnil trovy konania v sume
149,23 € za dva úkony právnej služby vrátane DPH.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 v sume 721,40 €.
Právnemu zástupcovi sťažovateľky vznikol podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov nárok na náhradu trov právneho zastúpenia
za dva úkony právnej služby. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona
o ústavnom súde) náhradu trov konania v sume uplatnenej právnym zástupcom
sťažovateľky 149,23 € z dôvodu trov právneho zastúpenia vzhľadom na to, že podľa § 20
ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania
a uplatnené trovy právneho zastúpenia nie sú v rozpore s vyhláškou Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb. Ústavný súd vyslovil povinnosť najvyššieho súdu
uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľky (bod 3 výroku
nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. októbra 2010