Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/165/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ Ing. M., bývajúceho

v B., 2/ T., bývajúcej v B., 3/ M., bývajúcej v T., zastúpených JUDr. P., advokátom so sídlom

v P., 4/ Ing. O., bývajúcej v B. a 5/ Ing. S., bývajúcej v B., zastúpených I., advokátom

so sídlom v B., proti ţalovaným 1/ Slovenskej republike, v mene ktorej koná O., so sídlom

v T., 2/ L., so sídlom v B., 3/ O., so sídlom v L., 4/ T., so sídlom v T. a 5/ S., so sídlom v B.,

o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Povaţská

Bystrica pod sp. zn. , o dovolaní ţalobcov proti rozsudku Krajského súdu

v Trenčíne z 20. novembra 2007 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

z 20. novembra 2007 sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Ţalobou podanou na Okresný súd Povaţská Bystrica 9. novembra 2000 sa právny

predchodca ţalobcov 1/ aţ 5/ M. (ďalej len „M.“ alebo „dovolateľ“) domáhal určenia, ţe jeho

matka M., bola vlastníčkou v ţalobe a počas konania špecifikovaných nehnuteľností k 1.

októbru 1948, k 28. máju 1958 a k 2. júlu 1958. Naliehavý právny záujem na tomto určení

zdôvodnil potrebou preukázania vlastníckeho práva jeho matky ako podmienky úspešnosti

ním uplatneného reštitučného nároku podľa zákona č. 229/1991 Sb. o úprave vlastníckych

vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Nehnuteľnosti mali podľa jeho

názoru prejsť do vlastníctva matky zánikom S. v D.L. (ďalej len „spoločnosť“) 1. októbra

1948, následkom uznesenia valného zhromaţdenia spoločnosti z 15. septembra 1948 o vstupe

spoločnosti do likvidácie k 1. októbru 1948, podľa vtedy platného .

Štyrmi rozhodnutiami O. a L., vydanými pre jednotlivé katastrálne územia (D., P.P. a T.) z

28. mája 1958 a 2. júla 1958, č.k. Pôd. 978/57-EB (ďalej len „rozhodnutia z roku 1958“) boli

2

nehnuteľnosti v nich uvedené, jeho matke odňaté podľa zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej

pozemkovej reformy (ďalej len „zákon č. 142/1947 Sb.“).

Okresný súd Povaţská Bystrica rozsudkom z 8. marca 2007 č.k. -403

ţalobu zamietol. Ţalovaným náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie

neodôvodnil ustanoveniami príslušných právnych predpisov. Konštatoval len, ţe podľa

zákona č. 142/1947 Sb. bola vykonaná revízia majetku spoločnosti o výmere 1 085 ha,

nachádzajúceho sa v katastrálnych územiach T., D., P. a P., pričom v pozemkových vloţkách

bola o tom vyznačená poznámka. Poukázal na rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva

Československej republiky zo 6. mája 1948, č.j. 48169/48-IX/R 12 (ďalej len „rozhodnutie

ministerstva“), ktorým bola vykonaná revízia prvej pozemkovej reformy ohľadne majetku

spoločnosti a boli zrušené predtým vydané rozhodnutia a spoločnosti boli podľa § 1 ods. 3

zákona č. 142/1947 Sb. vyvlastnené všetky jej nehnuteľnosti, okrem 50 ha, ktoré jej boli

ponechané a v roku 1951 boli vykúpené štátom postupom podľa § 10 zákona č. 46/1948 Sb.

o novej pozemkovej reforme. Toto rozhodnutie ministerstva povaţoval za rozhodné, keďţe

práve ním došlo k odňatiu celého majetku spoločnosti s výnimkou 50 ha. Uviedol, ţe

Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave vyhláškou uverejnenou

31. mája 1948 dalo spoločnosti výpoveď z hospodárenia na jej pozemkoch a pôda sa stala

predmetom prídelového pokračovania. Podľa názoru prvostupňového súdu boli potom

rozhodnutia z roku 1958 vydané len za účelom usporiadania pozemnokniţného vlastníctva.

Keďţe v pozemkových vloţkách bola ako vlastník nehnuteľností uvedená spoločnosť, mal za

to, ţe nehnuteľnosti boli odňaté tejto spoločnosti a nie M., ktorá bola podľa jeho názoru len

jednou z účastinárov spoločnosti. Nestotoţnil sa s názorom M., ţe podľa vtedy platného

nadobudla nehnuteľnosti spoločnosti do svojho vlastníctva jeho matka

a ţe spoločnosť prestala existovať ako právny subjekt k 1. októbru 1948 na základe uznesenia

valného zhromaţdenia spoločnosti o vstupe spoločnosti do likvidácie k 1. októbru 1948. Ani

tento záver prvostupňový súd neodôvodnil príslušnými ustanoveniami vtedy platného

.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie M. rozsudkom z 20. novembra 2007, sp. zn. 17

Co 160/2007 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pričom proti svojmu rozhodnutiu

pripustil dovolanie. Ţalovaným náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Podľa názoru

odvolacieho súdu, prvostupňový súd správne vyhodnotil rozhodnutia z roku 1958 ako

rozhodnutia vydané len za účelom usporiadania pozemnokniţných vzťahov a vzťahov zápisu

3

vlastníctva pre štát a jednotlivé subjekty, ktorým uţ boli pozemky pridelené. Konštatoval, ţe

k vykonaniu revízie pozemkovej reformy na veľkostatku spoločnosti došlo na ţiadosť

Roľníckej komisie pre obec D. zo 16. februára 1948, adresovanej Ministerstvu

pôdohospodárstva v Prahe a ţe po vykonaní a predloţení súpisu pozemkového majetku za

spoločnosť v zmysle § 3 zákona č. 142/1947 Sb. bolo vydané rozhodnutie ministerstva

pôdohospodárstva. Právne poukázal na vyhlášku Ministerstva pôdohospodárstva z 8. marca

1948 o riadnom hospodárení na pôde, ktorá je predmetom revízie prvej pozemkovej reformy,

v ktorej prvom bode vyhláška ukladala vlastníkom pozemkového majetku, podrobeného

revízii, povinnosť na tomto majetku riadne hospodáriť aţ do dňa, kedy tento majetok bude

prevzatý štátom. Nakoniec poukázal na vyhlášku z 31. mája 1948, ktorou bola k 1. októbru

1948 daná spoločnosti výpoveď z hospodárenia na majetku o výmere cca 1035 ha,

nachádzajúcom sa v katastrálnom území D., P.P. a T.. Odvolací súd, na rozdiel od

prvostupňového súdu, zaloţil svoje rozhodnutie na tom právnom základe, ţe uplynutím

výpovednej doby 1. októbra 1948 došlo k prechodu vlastníctva k predmetným

nehnuteľnostiam zo zákona na štát prevzatím podľa § 6 zákona č. 142/1947 Sb.

Neakceptoval, v odvolaní M. uvedenú námietku vyţadovanej intabulácie v súlade s vtedy

platnou právnou úpravou. Vzhľadom na tento právny záver odvolací súd potom povaţoval za

právne bezvýznamné zaoberať sa okolnosťou zániku spoločnosti. Taktieţ bez právneho

zdôvodnenia len konštatoval, ţe M. nebola vlastníčkou nehnuteľností a ţe návrh bol súdom

prvého stupňa zamietnutý dôvodne. Odvolací súd povaţoval svoje rozhodnutie za rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, preto proti nemu podľa § 238 ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len ,,“) pripustil dovolanie na posúdenie správnosti svojho

právneho záveru v znení, či nehnuteľnosti, ktorých prechod do vlastníctva štátu upravoval

právny predpis, v danom prípade zákon č. 142/1947 Sb., mohli prejsť do vlastníctva štátu

zo zákona v období do 1. októbra 1948 i bez zápisu do pozemkovej knihy, alebo či bol

nevyhnutný vklad vlastníckeho práva.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie podľa

právny predchodca ţalobcov. Dovolanie odôvodnil Namietal

nesprávne právne posúdenie prechodu nehnuteľností do vlastníctva štátu zo zákona uplynutím

výpovednej doby. Poukázal na § 17 zákona č. 142/1947 Sb., podľa ktorého sa na konanie

podľa tohto zákona vzťahovali primerane príslušné predpisy zákona č. 215/1919 Sb. o zabraní

veľkého majetku pozemkového (ďalej len „záborový zákon“) a doplňujúcich zákonov a pre

samotné prevzatie zbytkových statkov podľa § 6 zákona č. 142/1947 Sb. platili primerane

4

ustanovenia zákona č. 329/1920 Sb. o prevzatí a náhrade za zabraný majetok pozemkový

(ďalej len „náhradový zákon“), ktorého § 26 uvádzal, ţe kde bolo podľa tohto zákona

poznamenané zamýšľané prevzatie zabraného majetku štátom, vykonajú na návrh

pozemkového úradu súdy vklad vlastníckeho práva pre štát Československú republiku

s odvolaním sa na § 1 záborového zákona a na toto zákonné ustanovenie. Podľa jeho názoru

sa pre nadobudnutie vlastníckeho práva štátom vyţadoval vklad vlastníckeho práva

a k prechodu nehnuteľností na štát nemohlo dôjsť do 1. októbra 1948 bez jeho zápisu

do pozemkovej knihy. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhol podľa § 243b

ods. 2 , rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

M., po podaní dovolania X., zomrel. Dovolací súd v súlade s

pokračoval v konaní s jeho právnymi nástupcami (dedičmi), ktorých okruh 31. marca 2009

oznámil súdu Notársky úrad v Povaţskej Bystrici a ktorí s podaným dovolaním ich právneho

predchodcu súhlasili.

Ţalovaní 2/ a 4/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe rozsudok odvolacieho súdu

povaţujú za správny a dovolanie za nedôvodné. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky preto

navrhli dovolanie zamietnuť. Ţalovaný 2/ zároveň navrhol, aby mu bola priznaná náhrada

trov dovolacieho konania.

Ţalovaní 1/, 3/ a 5/ sa k dovolaniu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ako súd dovolací ) rozsudkom

z 31. januára 2011 sp. zn. dovolanie ţalobcov zamietol, keď konštatoval,

ţe dovolanie je prípustné podľa v spojení s

Právne vychádzal z príslušných ustanovení zákona č. 142/1947 Sb. (najmä § 6 a § 17),

záborového zákona, náhradového zákona, pričom sa zameral na postup, akým sa realizovala

revízia I. pozemkovej reformy na základe zákona č. 142/1947 Sb. (zápis poznámky

zamýšľaného prevzatia, výpoveď a prevzatie a pod.). S poukazom na vtedajšie politické

a hospodársko – ekonomické podmienky, ktoré viedli k odlišnému výkladu a aplikácii

predpisov o revízii I. pozemkovej reformy, tieţ na platné právne predpisy, predovšetkým

na § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb., na zákon č. 90/1947 Sb. o provedení kvikovního

pořádku stran konfiškovaného nepřátelského majetku a o úprave niekterých právních poměrů

vzťahujíciích se na přidelený majetek, mal za to, ţe z prípadného nevykonania knihovného

poriadku nemoţno vyvodiť, ţe by nevzniklo právo, ktoré malo byť do pozemkovej knihy

zapísané, a uzavrel, ţe k prechodu vlastníctva k nehnuteľnostiam na štát pred

1. októbrom 1948 došlo uplynutím výpovednej doby prevzatím, t.j. faktickým prevzatím

nehnuteľností podľa § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb. bez zápisu vkladu vlastníckeho práva.

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe pôvodný dovolateľ napadol

dovolaním vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe v konaní neboli zistené vady

uvedené v a konanie nebolo postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, najvyšší súd dovolanie ako nedôvodné

zamietol ( )

Na základe sťaţnosti ţalobcov Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný

súd“) v náleze zo 7. februára 2013 sp. zn. (ďalej len ,,nález“) konštatoval,

ţe základné právo Ing. M., Ing. O., M., Ing. S. a T. podľa Slovenskej

republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. januára 2011

porušené boli, rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky uloţil zaplatiť ţalobcom trovy konania 1022,96 € na účet Advokátskej

kancelárie I., S. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu. Vo zvyšnej časti sťaţnosti

nevyhovel. V odôvodnení nálezu ústavný súd uviedol, ţe posudzoval, či právny názor

vyslovený najvyšším súdom, ţe k prechodu vlastníctva k nehnuteľnostiam na štát pred 1.

októbrom 1948 došlo uplynutím výpovednej doby prevzatím nehnuteľnosti bez zápisu

vlastníckeho práva, je výsledkom ústavne konformného výkladu vo veci aplikovaných

ustanovení relevantných právnych predpisov. Zároveň preskúmal námietku sťaţovateľov

o tom, ţe najvyšší súd sa nevyrovnal s ich podstatnou dovolacou argumentáciou, ţe vo vzťahu

k vymedzeným nehnuteľnostiam (o výmere 500ha) nebol dodrţaný ,,ani čiastočne“ postup

podľa zákona č. 142/1947 Sb. Ústavný súd argumentáciu najvyššieho súdu o spôsobe

aplikácie a výkladu právnych predpisov týkajúcich sa revízie I. pozemkovej reformy

(predovšetkým zákona č. 142/1947 Sb.) z hľadiska skúmania dobovej súvislosti prijatia,

aplikácie a výkladu týchto právnych predpisov povaţoval za príliš všeobecnú a nekonkrétnu.

Ústavný súd zdôraznil, ţe pri rozhodovaní bol najvyšší súd povinný rešpektovať ústavné

princípy vyvoditeľné z týkajúce sa interpretácie a aplikácie

právnych predpisov vydaných pred nadobudnutím jej účinnosti. V tejto súvislosti poukázal na

(podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne právnych predpisov musí byť v súlade s touto ), ktorý

6

zásadným spôsobom spochybňuje uplatňovanie dobového výkladu právnych predpisov.

Ústavný súd poukázal na svoju doterajšiu judikatúru týkajúcu sa interpretácie právnych

predpisov. Podľa tejto judikatúry ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva

sťaţovateľa) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov, u ktorých boli

zákony, prípadne podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu (, , IV.

ÚS 92/2012, , , podobne aj Ústavný súd Českej republiky napr.

). Rovnako tak k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemoţno

pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môţe javiť ako

jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona (, I. ÚS

351/2010, ). Tieto východiská sú relevantné aj pri výklade právnych predpisov

týkajúcich sa revízie I. pozemkovej reformy, pri ktorých je potrebné zohľadniť nielen zmysel

a účel týchto predpisov, ale aj princípy spravodlivosti, teda aplikovať taký výklad, ktorý

zabezpečí čo najspravodlivejšiu úpravu pomerov účastníkov konania. Ústavný súd zdôraznil,

ţe v súvislosti s výkladom a aplikáciou právnych predpisov týkajúcich sa revízie I.

pozemkovej reformy je relevantné aj to, ţe predmet namietaného konania súvisí s uplatnením

reštitučného nároku právneho predchodcu sťaţovateľov. Primeraným spôsobom je preto

potrebné prihliadať aj na to, ţe účelom reštitučných zákonov je uľahčiť obnovenie

vlastníckeho práva a tak docieliť aspoň čiastočne nápravu krívd spôsobených v rozhodnom

období (, , ).

Najvyšší súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, je viazaný právnym

názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil v náleze (

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov).

Dovolací súd preto vzhľadom na závery ústavným súdom prezentovanými

v jeho náleze, s prihliadnutím na ústavné princípy vyvoditeľné z

Slovenskej republiky týkajúce sa interpretácie a aplikácie právnych predpisov vydaných pred

nadobudnutím jej účinnosti, s prihliadnutím na základné právo ţalobcov na súdnu ochranu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

opakovane posudzoval správnosť dovolaním napadnutého rozsudku a v ňom nastolenej

dovolacej otázky ,,či k prechodu predmetných nehnuteľností na čsl. štát podľa zákona

č. 142/1947 Sb. mohlo dôjsť v období do 1. októbra 1948 i bez zápisu do pozemkovej knihy.

V súvislosti s vymedzenou dovolacou otázkou dovolatelia namietali nesprávne právne

posúdenie prechodu nehnuteľností do vlastníctva štátu zo zákona v období do 1. októbra 1948

uplynutím výpovednej doby i bez vkladu vlastníckeho práva. Podľa ich názoru k prechodu

nehnuteľností do vlastníctva štátu mohlo dôjsť do 1. októbra 1948 aţ vkladom vlastníckeho

práva pre štát, ktorý v tom čase vykonávali súdy na návrh pozemkového úradu.

Pre právne posúdenie poloţenej dovolacej otázky bolo potrebné vychádzať z obsahu

právnych predpisov týkajúcich sa revízie prvej pozemkovej reformy v celom jej systéme,

a to predovšetkým zo zákona č. 142/1947 Sb., z náhradového zákona, a záborového zákona

v spojení s vykonávacími predpismi.

Zákon č. 142/1947 Sb. v §§ 1 aţ 6 upravoval predmet revízie, ktoré rozhodnutia

a oprávnenia podliehali revízii a ktorý orgán štátu bol oprávnený vykonať revíziu a vydať

rozhodnutie o jej výsledku, povinnosť vlastníkov nehnuteľnosti spísať a ohlásiť svoj majetok,

ktorý bol predmetom revízie a prevzatie zbytkových statkov.

Odvolací súd odôvodnil prechod vlastníctva k nehnuteľnostiam na štát zo zákona

uplynutím výpovednej doby prevzatím podľa § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb. Podľa názoru

dovolacieho súdu, v súlade s týmto ustanovením, ministerstvo pôdohospodárstva mohlo

prevziať zbytkové statky (§ 1 ods. 1 písm. d/) len za predpokladov v tomto ustanovení ďalej

uvedených (z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, ţe by sa súdy týmito predpokladmi

v preskúmavanom prípade zaoberali). Toto ustanovenie ďalej v druhej vete síce uvádza,

ţe nehnuteľnosti predchádzali do vlastníctva štátu prevzatím, aţ pre prevzatie platili,

ako je uvedené v tretej vete, primerane ustanovenia náhradového zákona. V tomto predpise

bolo prevzatie upravené nie ako jednorazový proces, ale proces pozostávajúci z niekoľkých

fáz, ktorými bolo postupne obmedzené vlastnícke právo pôvodného vlastníka zabraného

majetku a zavŕšený bol aţ právnym prevzatím – vkladom vlastníckeho práva. Zároveň podľa

§ 17 zákona č. 142/1947 Sb., pre konanie podľa tohto zákona, vrátane vyvlastnenia pôdy

podľa § 1 ods. 3, platili okrem § 8 primerane príslušné predpisy záborového zákona

a zákonov ho doplňujúcich. Na základe zákona č. 142/1947 Sb., sa tak na konanie o prevzatí

nehnuteľností, ktoré sa stali opäť zabranými, vzťahovali primerane aj príslušné predpisy

záborového zákona a na prevzatie primerane ustanovenia náhradového zákona.

Na zabranom majetku mal v súlade s náhradovým zákonom, pozemkový úrad právo

vykonať všetky prípravné práce, ktoré mali slúţiť k tomu, aby bol vypracovaný plán pre

preberanie a prideľovanie zabraného majetku (§ 1 náhradové zákona). Vlastníkovi zabraného

majetku pozemkového, pozemkový úrad oznámil, ktoré jeho nehnuteľnosti sa rozhodol

prevziať podľa svojho pracovného plánu. Toto oznámenie podal na súde, v ktorého knihách

boli preberané nehnuteľnosti zapísané (§ 2 náhradového zákona). Súd nariadil poznámku

zamýšľaného prevzatia vo svojich knihách a doručil vlastníkovi nehnuteľnosti oznámenie

s výzvou, aby sa do 30 dní odo dňa doručenia písomne vyjadril, či uplatňuje právo podľa § 11

záborového zákona (v spojení s § 1 ods. 3 a § 6 ods. 4 zákona č. 142/1947 Sb.), aby mu boli

pridelené pozemky o výmere 50ha, inak sa malo za to, ţe súhlasil so zamýšľaným prevzatím.

Pred skutočným prevzatím zabraného majetku pozemkovým úradom bolo potrebné dať

osobám hospodáriacim na tomto majetku výpoveď, ktorú upravovali §§ 12 aţ 25 náhradového

zákona. Podľa týchto ustanovení výpoveď (trojmesačnú) bolo potrebné dať tak, aby osoba

hospodáriaca na preberanom majetku mohla skončiť zberné práce a prevzatie pôdy,

aby sa mohlo uskutočniť k 1. marcu alebo k 1. októbru beţného roku. V prípade, ţe sa pôda

preberala k 1. marcu, stačila jednomesačná výpoveď. V súlade s § 26 zákona č. 142/1947 Sb.,

kde bolo poznamenané zamýšľané prevzatie zabraného majetku štátom a podaný návrh

pozemkového úradu na vklad, vykonali súdy vklad vlastníckeho práva pre štát

Československú republiku s odvolaním na § 1 záborového zákona a na toto zákonné

ustanovenie a súčasne vymazali z úradnej moci všetky bremená a dlhy, pokiaľ pozemkový

úrad nepredloţil iný návrh. Právo nakladať s týmto majetkom v mene štátu potom patrilo

pozemkovému úradu v medziach záborového zákona (§ 26 ods. 2 zákona č. 142/1947 Sb.).

Aţ dňom vkladu vlastníckeho práva predchádzalo na základe § 29 zákona č. 142/1947 Sb.

vlastnícke právo na štát. Toto ustanovenie výslovne uvádzalo, ţe dňom vkladu vlastníckeho

práva prechádza drţba, uţívanie a nebezpečenstvo, verejnoprávne povinnosti a prevzaté

bremená, ako aj práva spojené s drţbou prevzatých nehnuteľností na štát alebo priamo

na nadobúdateľov podľa § 28.

Na základe uvedených ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na úpravu

revízie prvej pozemkovej reformy sa dovolací súd nestotoţňuje so záverom odvolacieho súdu,

ţe k prechodu vlastníctva k nehnuteľnostiam na štát pred 1. októbrom 1948 došlo uplynutím

výpovednej doby prevzatím nehnuteľnosti bez zápisu vkladu vlastníckeho práva. Prevzatím

podľa § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb., za splnenia predpokladov uvedených v tomto

ustanovení, prechádzali nehnuteľnosti do vlastníctva štátu. Avšak týmto prevzatím

9

sa rozumelo právne prevzatie nehnuteľnosti v súlade s II. časťou náhradového zákona

nazvanou ,,Prevzatie“, na ktorý odkazovala práve posledná veta

Sb. Právnym prevzatím nehnuteľnosti bol vklad vlastníckeho práva na štát na návrh

pozemkového úradu podľa § 26 a nasl. náhradového zákona. Pokiaľ pozemkový úrad

rozhodol o prídele skôr, neţ došlo k ich prevzatiu, bolo vlastnícke právo zapísané priamo

na nového nadobúdateľa. Aţ dňom vkladu vlastníckeho práva (§ 29 zákona č. 142/1947 Sb.)

prešli na štát (resp. iného nadobúdateľa) oprávnenia vlastníka (napr. nehnuteľnosti drţať,

uţívať). Náhradový zákon upresňujúci prevzatie, tak výslovne vyţadoval vklad ako

podmienku nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnostiam. Pokiaľ odvolací súd zo záveru,

ţe uplynutím výpovednej doby došlo k prevzatiu nehnuteľností, ţe týmto prevzatím prešlo

podľa § 6 zákona č. 142/1947 Sb. aj vlastnícke právo na štát bez toho, aby sa vyţadoval vklad

vlastníckeho práva, jeho záver nemoţno povaţovať za správny; náhradový zákon vychádza

z intabulačnej povinnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň poukazuje aj na všeobecnú právnu úpravu

nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a to zákon č. 941/1811 Všeobecný

(ďalej len ,.“), podľa ktorého ( a nasl.) v preskúmavanom

období (do 1. októbra 1948) sa vlastnícke právo k veciam, ktoré uţ mali vlastníka nadobúdalo

tak, ţe sa právne previedli od vlastníka na inú osobu (§ 423 v.o.z.). Právnym dôvodom

takéhoto nadobudnutia bola zmluva, dedenie, súdne rozhodnutie alebo nariadenie vyplývajúce

zo zákona (§ 424 v.o.z.). Samotný právny dôvod však ešte nezakladal vlastníctvo k veciam.

Vlastníctvo sa mohlo (okrem prípadov ustanovených priamo v zákone) nadobudnúť

len právnym odovzdaním a prevzatím (spôsob nadobudnutia § 425 v.o.z.). Na prevod

vlastníctva nehnuteľných vecí sa vyţadovala intabulácia (vklad), čo znamenalo,

ţe nadobúdacie konanie muselo byť zapísané do verejných kníh (§ 431 v.o.z.). Aţ vkladom

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nadobudol nový vlastník vlastníctvo, práva s ním spojené

a prešli naňho aj bremená zaznamenané vo verejných knihách. Pokiaľ išlo o zánik, vlastníctvo

mohlo zaniknúť na základe vôle vlastníka, zákonom a súdnym výrokom (dôvody zániku).

Vlastníctvo nehnuteľných vecí z uvedených dôvodov zaniklo výmazom z verejných kníh

(spôsob zániku - § 444 v.o.z.). Tento zákonník platil do 1. januára 1951, kedy nadobudol

účinnosť nový zákona č. 141/1950 Sb. Vzťahujúc uvedenú všeobecnú

právnu úpravu na preskúmavaný prípad, právnym dôvodom (titulom) nadobudnutia

vlastníctva štátu bol sám zákon. To však neznamená, ţe zákon bol aj spôsobom nadobudnutia

vlastníctva štátu a ţe by vlastníctvo prešlo na štát zo zákona. Spôsobom nadobudnutia

10

vlastníctva k nehnuteľnostiam v preskúmavanom období, ako vyplýva aj z uvedenej

všeobecnej právnej úpravy, bola intabulácia. Rovnako právna úprava rozlišovala aj pri zániku

vlastníckeho práva medzi dôvodmi zániku a spôsobom zániku, podľa ktorej vlastníctvo

zaniklo aţ výmazom z verejných kníh.

Podľa tejto všeobecnej právnej úpravy sa intabulácia vyţadovala. Hoci boli prípustné

výnimky (pokiaľ tak zákon ustanovoval), v preskúmavanom prípade je z vyššie uvedenej

osobitnej právnej úpravy zrejmé, ţe o takýto prípad (výnimku) nejde. Naopak, aj tieto

osobitné predpisy všeobecný princíp intabulácie potvrdili a vychádzali z nej.

Doterajší priebeh konania neumoţňuje jednoznačný záver k ţalobcom namietanému

odlišnému právnemu reţimu ním vymedzených nehnuteľností o výmere 500 ha. Odvolací súd

bude mať preto povinnosť námietkami ţalobcu sa zaoberať najmä, či ohľadne označených

nehnuteľností (ne)bol dodrţaný postup podľa zákona č. 142/1947 Sb.

Zo skutkového stavu v spise (v súvislosti s dovolacou otázkou) nevyplýva,

ţe by do 1. októbra 1948 bol pozemkovým úradom podaný na súd návrh na vklad

vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam pre štát alebo priamo pre nadobúdateľov

označených pozemkovým úradom a ţe bol vykonaný vklad vlastníckeho práva pre štát alebo

priamo na iných nadobúdateľov. Dovolateľom uplatnené dôvody, z ktorých vyvodzoval,

ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

sú opodstatnené a dovolanie dôvodné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

11

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. júna 2015

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová