Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)2db/396043.44190b.pdf
PDF · 175.85 KB
No categories available
4Cdo/165/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 165/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ Ing. M., bývajúceho
v B., 2/ T., bývajúcej v B., 3/ M., bývajúcej v T., zastúpených JUDr. P., advokátom so sídlom
v P., 4/ Ing. O., bývajúcej v B. a 5/ Ing. S., bývajúcej v B., zastúpených I., advokátom
so sídlom v B., proti ţalovaným 1/ Slovenskej republike, v mene ktorej koná O., so sídlom
v T., 2/ L., so sídlom v B., 3/ O., so sídlom v L., 4/ T., so sídlom v T. a 5/ S., so sídlom v B.,
o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Povaţská
Bystrica pod sp. zn. 4 C 703/2000, o dovolaní ţalobcov proti rozsudku Krajského súdu
v Trenčíne z 20. novembra 2007 sp. zn. 17 Co 160/2007, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
z 20. novembra 2007 sp. zn. 17 Co 160/2007 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou podanou na Okresný súd Povaţská Bystrica 9. novembra 2000 sa právny
predchodca ţalobcov 1/ aţ 5/ M. (ďalej len „M.“ alebo „dovolateľ“) domáhal určenia, ţe jeho
matka M., bola vlastníčkou v ţalobe a počas konania špecifikovaných nehnuteľností k 1.
októbru 1948, k 28. máju 1958 a k 2. júlu 1958. Naliehavý právny záujem na tomto určení
zdôvodnil potrebou preukázania vlastníckeho práva jeho matky ako podmienky úspešnosti
ním uplatneného reštitučného nároku podľa zákona č. 229/1991 Sb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Nehnuteľnosti mali podľa jeho
názoru prejsť do vlastníctva matky zánikom S. v D.L. (ďalej len „spoločnosť“) 1. októbra
1948, následkom uznesenia valného zhromaţdenia spoločnosti z 15. septembra 1948 o vstupe
spoločnosti do likvidácie k 1. októbru 1948, podľa vtedy platného obchodného zákonníka.
Štyrmi rozhodnutiami O. a L., vydanými pre jednotlivé katastrálne územia (D., P.P. a T.) z
28. mája 1958 a 2. júla 1958, č.k. Pôd. 978/57-EB (ďalej len „rozhodnutia z roku 1958“) boli
nehnuteľnosti v nich uvedené, jeho matke odňaté podľa zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej
pozemkovej reformy (ďalej len „zákon č. 142/1947 Sb.“).
Okresný súd Povaţská Bystrica rozsudkom z 8. marca 2007 č.k. 4 C 703/2000-403
ţalobu zamietol. Ţalovaným náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie
neodôvodnil ustanoveniami príslušných právnych predpisov. Konštatoval len, ţe podľa
zákona č. 142/1947 Sb. bola vykonaná revízia majetku spoločnosti o výmere 1 085 ha,
nachádzajúceho sa v katastrálnych územiach T., D., P. a P., pričom v pozemkových vloţkách
bola o tom vyznačená poznámka. Poukázal na rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva
Československej republiky zo 6. mája 1948, č.j. 48169/48-IX/R 12 (ďalej len „rozhodnutie
ministerstva“), ktorým bola vykonaná revízia prvej pozemkovej reformy ohľadne majetku
spoločnosti a boli zrušené predtým vydané rozhodnutia a spoločnosti boli podľa § 1 ods. 3
zákona č. 142/1947 Sb. vyvlastnené všetky jej nehnuteľnosti, okrem 50 ha, ktoré jej boli
ponechané a v roku 1951 boli vykúpené štátom postupom podľa § 10 zákona č. 46/1948 Sb.
o novej pozemkovej reforme. Toto rozhodnutie ministerstva povaţoval za rozhodné, keďţe
práve ním došlo k odňatiu celého majetku spoločnosti s výnimkou 50 ha. Uviedol, ţe
Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave vyhláškou uverejnenou
31. mája 1948 dalo spoločnosti výpoveď z hospodárenia na jej pozemkoch a pôda sa stala
predmetom prídelového pokračovania. Podľa názoru prvostupňového súdu boli potom
rozhodnutia z roku 1958 vydané len za účelom usporiadania pozemnokniţného vlastníctva.
Keďţe v pozemkových vloţkách bola ako vlastník nehnuteľností uvedená spoločnosť, mal za
to, ţe nehnuteľnosti boli odňaté tejto spoločnosti a nie M., ktorá bola podľa jeho názoru len
jednou z účastinárov spoločnosti. Nestotoţnil sa s názorom M., ţe podľa vtedy platného
obchodného zákonníka nadobudla nehnuteľnosti spoločnosti do svojho vlastníctva jeho matka
a ţe spoločnosť prestala existovať ako právny subjekt k 1. októbru 1948 na základe uznesenia
valného zhromaţdenia spoločnosti o vstupe spoločnosti do likvidácie k 1. októbru 1948. Ani
tento záver prvostupňový súd neodôvodnil príslušnými ustanoveniami vtedy platného
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie M. rozsudkom z 20. novembra 2007, sp. zn. 17
Co 160/2007 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pričom proti svojmu rozhodnutiu
pripustil dovolanie. Ţalovaným náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Podľa názoru
odvolacieho súdu, prvostupňový súd správne vyhodnotil rozhodnutia z roku 1958 ako
rozhodnutia vydané len za účelom usporiadania pozemnokniţných vzťahov a vzťahov zápisu
vlastníctva pre štát a jednotlivé subjekty, ktorým uţ boli pozemky pridelené. Konštatoval, ţe
k vykonaniu revízie pozemkovej reformy na veľkostatku spoločnosti došlo na ţiadosť
Roľníckej komisie pre obec D. zo 16. februára 1948, adresovanej Ministerstvu
pôdohospodárstva v Prahe a ţe po vykonaní a predloţení súpisu pozemkového majetku za
spoločnosť v zmysle § 3 zákona č. 142/1947 Sb. bolo vydané rozhodnutie ministerstva
pôdohospodárstva. Právne poukázal na vyhlášku Ministerstva pôdohospodárstva z 8. marca
1948 o riadnom hospodárení na pôde, ktorá je predmetom revízie prvej pozemkovej reformy,
v ktorej prvom bode vyhláška ukladala vlastníkom pozemkového majetku, podrobeného
revízii, povinnosť na tomto majetku riadne hospodáriť aţ do dňa, kedy tento majetok bude
prevzatý štátom. Nakoniec poukázal na vyhlášku z 31. mája 1948, ktorou bola k 1. októbru
1948 daná spoločnosti výpoveď z hospodárenia na majetku o výmere cca 1035 ha,
nachádzajúcom sa v katastrálnom území D., P.P. a T.. Odvolací súd, na rozdiel od
prvostupňového súdu, zaloţil svoje rozhodnutie na tom právnom základe, ţe uplynutím
výpovednej doby 1. októbra 1948 došlo k prechodu vlastníctva k predmetným
nehnuteľnostiam zo zákona na štát prevzatím podľa § 6 zákona č. 142/1947 Sb.
Neakceptoval, v odvolaní M. uvedenú námietku vyţadovanej intabulácie v súlade s vtedy
platnou právnou úpravou. Vzhľadom na tento právny záver odvolací súd potom povaţoval za
právne bezvýznamné zaoberať sa okolnosťou zániku spoločnosti. Taktieţ bez právneho
zdôvodnenia len konštatoval, ţe M. nebola vlastníčkou nehnuteľností a ţe návrh bol súdom
prvého stupňa zamietnutý dôvodne. Odvolací súd povaţoval svoje rozhodnutie za rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, preto proti nemu podľa § 238 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len ,,O.s.p.“) pripustil dovolanie na posúdenie správnosti svojho
právneho záveru v znení, či nehnuteľnosti, ktorých prechod do vlastníctva štátu upravoval
právny predpis, v danom prípade zákon č. 142/1947 Sb., mohli prejsť do vlastníctva štátu
zo zákona v období do 1. októbra 1948 i bez zápisu do pozemkovej knihy, alebo či bol
nevyhnutný vklad vlastníckeho práva.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
právny predchodca ţalobcov. Dovolanie odôvodnil § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Namietal
nesprávne právne posúdenie prechodu nehnuteľností do vlastníctva štátu zo zákona uplynutím
výpovednej doby. Poukázal na § 17 zákona č. 142/1947 Sb., podľa ktorého sa na konanie
podľa tohto zákona vzťahovali primerane príslušné predpisy zákona č. 215/1919 Sb. o zabraní
veľkého majetku pozemkového (ďalej len „záborový zákon“) a doplňujúcich zákonov a pre
samotné prevzatie zbytkových statkov podľa § 6 zákona č. 142/1947 Sb. platili primerane
ustanovenia zákona č. 329/1920 Sb. o prevzatí a náhrade za zabraný majetok pozemkový
(ďalej len „náhradový zákon“), ktorého § 26 uvádzal, ţe kde bolo podľa tohto zákona
poznamenané zamýšľané prevzatie zabraného majetku štátom, vykonajú na návrh
pozemkového úradu súdy vklad vlastníckeho práva pre štát Československú republiku
s odvolaním sa na § 1 záborového zákona a na toto zákonné ustanovenie. Podľa jeho názoru
sa pre nadobudnutie vlastníckeho práva štátom vyţadoval vklad vlastníckeho práva
a k prechodu nehnuteľností na štát nemohlo dôjsť do 1. októbra 1948 bez jeho zápisu
do pozemkovej knihy. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky navrhol podľa § 243b
ods. 2 O.s.p., rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
M., po podaní dovolania X., zomrel. Dovolací súd v súlade s § 107 ods. 3 O.s.p.
pokračoval v konaní s jeho právnymi nástupcami (dedičmi), ktorých okruh 31. marca 2009
oznámil súdu Notársky úrad v Povaţskej Bystrici a ktorí s podaným dovolaním ich právneho
predchodcu súhlasili.
Ţalovaní 2/ a 4/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe rozsudok odvolacieho súdu
povaţujú za správny a dovolanie za nedôvodné. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky preto
navrhli dovolanie zamietnuť. Ţalovaný 2/ zároveň navrhol, aby mu bola priznaná náhrada
trov dovolacieho konania.
Ţalovaní 1/, 3/ a 5/ sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ako súd dovolací § 10a ods.1 O.s.p.) rozsudkom
z 31. januára 2011 sp. zn. 4 Cdo 180/2009 dovolanie ţalobcov zamietol, keď konštatoval,
ţe dovolanie je prípustné podľa § 238 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
Právne vychádzal z príslušných ustanovení zákona č. 142/1947 Sb. (najmä § 6 a § 17),
záborového zákona, náhradového zákona, pričom sa zameral na postup, akým sa realizovala
revízia I. pozemkovej reformy na základe zákona č. 142/1947 Sb. (zápis poznámky
zamýšľaného prevzatia, výpoveď a prevzatie a pod.). S poukazom na vtedajšie politické
a hospodársko – ekonomické podmienky, ktoré viedli k odlišnému výkladu a aplikácii
predpisov o revízii I. pozemkovej reformy, tieţ na platné právne predpisy, predovšetkým
na § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb., na zákon č. 90/1947 Sb. o provedení kvikovního
pořádku stran konfiškovaného nepřátelského majetku a o úprave niekterých právních poměrů
vzťahujíciích se na přidelený majetek, mal za to, ţe z prípadného nevykonania knihovného
poriadku nemoţno vyvodiť, ţe by nevzniklo právo, ktoré malo byť do pozemkovej knihy
zapísané, a uzavrel, ţe k prechodu vlastníctva k nehnuteľnostiam na štát pred
1. októbrom 1948 došlo uplynutím výpovednej doby prevzatím, t.j. faktickým prevzatím
nehnuteľností podľa § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb. bez zápisu vkladu vlastníckeho práva.
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, ţe pôvodný dovolateľ napadol
dovolaním vecne správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe v konaní neboli zistené vady
uvedené v § 237 O.s.p. a konanie nebolo postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, najvyšší súd dovolanie ako nedôvodné
zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.)
Na základe sťaţnosti ţalobcov Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný
súd“) v náleze zo 7. februára 2013 sp. zn. IV. ÚS 294/2012 (ďalej len ,,nález“) konštatoval,
ţe základné právo Ing. M., Ing. O., M., Ing. S. a T. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 180/2009 z 31. januára 2011
porušené boli, rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky uloţil zaplatiť ţalobcom trovy konania 1022,96 € na účet Advokátskej
kancelárie I., S. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu. Vo zvyšnej časti sťaţnosti
nevyhovel. V odôvodnení nálezu ústavný súd uviedol, ţe posudzoval, či právny názor
vyslovený najvyšším súdom, ţe k prechodu vlastníctva k nehnuteľnostiam na štát pred 1.
októbrom 1948 došlo uplynutím výpovednej doby prevzatím nehnuteľnosti bez zápisu
vlastníckeho práva, je výsledkom ústavne konformného výkladu vo veci aplikovaných
ustanovení relevantných právnych predpisov. Zároveň preskúmal námietku sťaţovateľov
o tom, ţe najvyšší súd sa nevyrovnal s ich podstatnou dovolacou argumentáciou, ţe vo vzťahu
k vymedzeným nehnuteľnostiam (o výmere 500ha) nebol dodrţaný ,,ani čiastočne“ postup
podľa zákona č. 142/1947 Sb. Ústavný súd argumentáciu najvyššieho súdu o spôsobe
aplikácie a výkladu právnych predpisov týkajúcich sa revízie I. pozemkovej reformy
(predovšetkým zákona č. 142/1947 Sb.) z hľadiska skúmania dobovej súvislosti prijatia,
aplikácie a výkladu týchto právnych predpisov povaţoval za príliš všeobecnú a nekonkrétnu.
Ústavný súd zdôraznil, ţe pri rozhodovaní bol najvyšší súd povinný rešpektovať ústavné
princípy vyvoditeľné z Ústavy Slovenskej republiky týkajúce sa interpretácie a aplikácie
právnych predpisov vydaných pred nadobudnutím jej účinnosti. V tejto súvislosti poukázal na
čl. 152 ods. 4 ústavy (podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou), ktorý
zásadným spôsobom spochybňuje uplatňovanie dobového výkladu právnych predpisov.
Ústavný súd poukázal na svoju doterajšiu judikatúru týkajúcu sa interpretácie právnych
predpisov. Podľa tejto judikatúry ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva
sťaţovateľa) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov, u ktorých boli
zákony, prípadne podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 69/2012, IV.
ÚS 92/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, podobne aj Ústavný súd Českej republiky napr.
III. ÚS 150/99). Rovnako tak k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemoţno
pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môţe javiť ako
jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona (IV. ÚS 92/2012, I. ÚS
351/2010, I. ÚS 306/2010). Tieto východiská sú relevantné aj pri výklade právnych predpisov
týkajúcich sa revízie I. pozemkovej reformy, pri ktorých je potrebné zohľadniť nielen zmysel
a účel týchto predpisov, ale aj princípy spravodlivosti, teda aplikovať taký výklad, ktorý
zabezpečí čo najspravodlivejšiu úpravu pomerov účastníkov konania. Ústavný súd zdôraznil,
ţe v súvislosti s výkladom a aplikáciou právnych predpisov týkajúcich sa revízie I.
pozemkovej reformy je relevantné aj to, ţe predmet namietaného konania súvisí s uplatnením
reštitučného nároku právneho predchodcu sťaţovateľov. Primeraným spôsobom je preto
potrebné prihliadať aj na to, ţe účelom reštitučných zákonov je uľahčiť obnovenie
vlastníckeho práva a tak docieliť aspoň čiastočne nápravu krívd spôsobených v rozhodnom
období (III. ÚS 176/06, III. ÚS 212/2010, II. ÚS 249/2011).
Najvyšší súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, je viazaný právnym
názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil v náleze (§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov).
Dovolací súd preto vzhľadom na závery ústavným súdom prezentovanými
v jeho náleze, s prihliadnutím na ústavné princípy vyvoditeľné z čl. 152 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky týkajúce sa interpretácie a aplikácie právnych predpisov vydaných pred
nadobudnutím jej účinnosti, s prihliadnutím na základné právo ţalobcov na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
opakovane posudzoval správnosť dovolaním napadnutého rozsudku a v ňom nastolenej
dovolacej otázky ,,či k prechodu predmetných nehnuteľností na čsl. štát podľa zákona
č. 142/1947 Sb. mohlo dôjsť v období do 1. októbra 1948 i bez zápisu do pozemkovej knihy.
V súvislosti s vymedzenou dovolacou otázkou dovolatelia namietali nesprávne právne
posúdenie prechodu nehnuteľností do vlastníctva štátu zo zákona v období do 1. októbra 1948
uplynutím výpovednej doby i bez vkladu vlastníckeho práva. Podľa ich názoru k prechodu
nehnuteľností do vlastníctva štátu mohlo dôjsť do 1. októbra 1948 aţ vkladom vlastníckeho
práva pre štát, ktorý v tom čase vykonávali súdy na návrh pozemkového úradu.
Pre právne posúdenie poloţenej dovolacej otázky bolo potrebné vychádzať z obsahu
právnych predpisov týkajúcich sa revízie prvej pozemkovej reformy v celom jej systéme,
a to predovšetkým zo zákona č. 142/1947 Sb., z náhradového zákona, a záborového zákona
v spojení s vykonávacími predpismi.
Zákon č. 142/1947 Sb. v §§ 1 aţ 6 upravoval predmet revízie, ktoré rozhodnutia
a oprávnenia podliehali revízii a ktorý orgán štátu bol oprávnený vykonať revíziu a vydať
rozhodnutie o jej výsledku, povinnosť vlastníkov nehnuteľnosti spísať a ohlásiť svoj majetok,
ktorý bol predmetom revízie a prevzatie zbytkových statkov.
Odvolací súd odôvodnil prechod vlastníctva k nehnuteľnostiam na štát zo zákona
uplynutím výpovednej doby prevzatím podľa § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb. Podľa názoru
dovolacieho súdu, v súlade s týmto ustanovením, ministerstvo pôdohospodárstva mohlo
prevziať zbytkové statky (§ 1 ods. 1 písm. d/) len za predpokladov v tomto ustanovení ďalej
uvedených (z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, ţe by sa súdy týmito predpokladmi
v preskúmavanom prípade zaoberali). Toto ustanovenie ďalej v druhej vete síce uvádza,
ţe nehnuteľnosti predchádzali do vlastníctva štátu prevzatím, aţ pre prevzatie platili,
ako je uvedené v tretej vete, primerane ustanovenia náhradového zákona. V tomto predpise
bolo prevzatie upravené nie ako jednorazový proces, ale proces pozostávajúci z niekoľkých
fáz, ktorými bolo postupne obmedzené vlastnícke právo pôvodného vlastníka zabraného
majetku a zavŕšený bol aţ právnym prevzatím – vkladom vlastníckeho práva. Zároveň podľa
§ 17 zákona č. 142/1947 Sb., pre konanie podľa tohto zákona, vrátane vyvlastnenia pôdy
podľa § 1 ods. 3, platili okrem § 8 primerane príslušné predpisy záborového zákona
a zákonov ho doplňujúcich. Na základe zákona č. 142/1947 Sb., sa tak na konanie o prevzatí
nehnuteľností, ktoré sa stali opäť zabranými, vzťahovali primerane aj príslušné predpisy
záborového zákona a na prevzatie primerane ustanovenia náhradového zákona.
Na zabranom majetku mal v súlade s náhradovým zákonom, pozemkový úrad právo
vykonať všetky prípravné práce, ktoré mali slúţiť k tomu, aby bol vypracovaný plán pre
preberanie a prideľovanie zabraného majetku (§ 1 náhradové zákona). Vlastníkovi zabraného
majetku pozemkového, pozemkový úrad oznámil, ktoré jeho nehnuteľnosti sa rozhodol
prevziať podľa svojho pracovného plánu. Toto oznámenie podal na súde, v ktorého knihách
boli preberané nehnuteľnosti zapísané (§ 2 náhradového zákona). Súd nariadil poznámku
zamýšľaného prevzatia vo svojich knihách a doručil vlastníkovi nehnuteľnosti oznámenie
s výzvou, aby sa do 30 dní odo dňa doručenia písomne vyjadril, či uplatňuje právo podľa § 11
záborového zákona (v spojení s § 1 ods. 3 a § 6 ods. 4 zákona č. 142/1947 Sb.), aby mu boli
pridelené pozemky o výmere 50ha, inak sa malo za to, ţe súhlasil so zamýšľaným prevzatím.
Pred skutočným prevzatím zabraného majetku pozemkovým úradom bolo potrebné dať
osobám hospodáriacim na tomto majetku výpoveď, ktorú upravovali §§ 12 aţ 25 náhradového
zákona. Podľa týchto ustanovení výpoveď (trojmesačnú) bolo potrebné dať tak, aby osoba
hospodáriaca na preberanom majetku mohla skončiť zberné práce a prevzatie pôdy,
aby sa mohlo uskutočniť k 1. marcu alebo k 1. októbru beţného roku. V prípade, ţe sa pôda
preberala k 1. marcu, stačila jednomesačná výpoveď. V súlade s § 26 zákona č. 142/1947 Sb.,
kde bolo poznamenané zamýšľané prevzatie zabraného majetku štátom a podaný návrh
pozemkového úradu na vklad, vykonali súdy vklad vlastníckeho práva pre štát
Československú republiku s odvolaním na § 1 záborového zákona a na toto zákonné
ustanovenie a súčasne vymazali z úradnej moci všetky bremená a dlhy, pokiaľ pozemkový
úrad nepredloţil iný návrh. Právo nakladať s týmto majetkom v mene štátu potom patrilo
pozemkovému úradu v medziach záborového zákona (§ 26 ods. 2 zákona č. 142/1947 Sb.).
Aţ dňom vkladu vlastníckeho práva predchádzalo na základe § 29 zákona č. 142/1947 Sb.
vlastnícke právo na štát. Toto ustanovenie výslovne uvádzalo, ţe dňom vkladu vlastníckeho
práva prechádza drţba, uţívanie a nebezpečenstvo, verejnoprávne povinnosti a prevzaté
bremená, ako aj práva spojené s drţbou prevzatých nehnuteľností na štát alebo priamo
na nadobúdateľov podľa § 28.
Na základe uvedených ustanovení právnych predpisov vzťahujúcich sa na úpravu
revízie prvej pozemkovej reformy sa dovolací súd nestotoţňuje so záverom odvolacieho súdu,
ţe k prechodu vlastníctva k nehnuteľnostiam na štát pred 1. októbrom 1948 došlo uplynutím
výpovednej doby prevzatím nehnuteľnosti bez zápisu vkladu vlastníckeho práva. Prevzatím
podľa § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Sb., za splnenia predpokladov uvedených v tomto
ustanovení, prechádzali nehnuteľnosti do vlastníctva štátu. Avšak týmto prevzatím
sa rozumelo právne prevzatie nehnuteľnosti v súlade s II. časťou náhradového zákona
nazvanou ,,Prevzatie“, na ktorý odkazovala práve posledná veta § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947
Sb. Právnym prevzatím nehnuteľnosti bol vklad vlastníckeho práva na štát na návrh
pozemkového úradu podľa § 26 a nasl. náhradového zákona. Pokiaľ pozemkový úrad
rozhodol o prídele skôr, neţ došlo k ich prevzatiu, bolo vlastnícke právo zapísané priamo
na nového nadobúdateľa. Aţ dňom vkladu vlastníckeho práva (§ 29 zákona č. 142/1947 Sb.)
prešli na štát (resp. iného nadobúdateľa) oprávnenia vlastníka (napr. nehnuteľnosti drţať,
uţívať). Náhradový zákon upresňujúci prevzatie, tak výslovne vyţadoval vklad ako
podmienku nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnostiam. Pokiaľ odvolací súd zo záveru,
ţe uplynutím výpovednej doby došlo k prevzatiu nehnuteľností, ţe týmto prevzatím prešlo
podľa § 6 zákona č. 142/1947 Sb. aj vlastnícke právo na štát bez toho, aby sa vyţadoval vklad
vlastníckeho práva, jeho záver nemoţno povaţovať za správny; náhradový zákon vychádza
z intabulačnej povinnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň poukazuje aj na všeobecnú právnu úpravu
nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, a to zákon č. 941/1811 Všeobecný
občiansky zákonník (ďalej len ,,v.o.z.“), podľa ktorého (§ 423 a nasl.) v preskúmavanom
období (do 1. októbra 1948) sa vlastnícke právo k veciam, ktoré uţ mali vlastníka nadobúdalo
tak, ţe sa právne previedli od vlastníka na inú osobu (§ 423 v.o.z.). Právnym dôvodom
takéhoto nadobudnutia bola zmluva, dedenie, súdne rozhodnutie alebo nariadenie vyplývajúce
zo zákona (§ 424 v.o.z.). Samotný právny dôvod však ešte nezakladal vlastníctvo k veciam.
Vlastníctvo sa mohlo (okrem prípadov ustanovených priamo v zákone) nadobudnúť
len právnym odovzdaním a prevzatím (spôsob nadobudnutia § 425 v.o.z.). Na prevod
vlastníctva nehnuteľných vecí sa vyţadovala intabulácia (vklad), čo znamenalo,
ţe nadobúdacie konanie muselo byť zapísané do verejných kníh (§ 431 v.o.z.). Aţ vkladom
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nadobudol nový vlastník vlastníctvo, práva s ním spojené
a prešli naňho aj bremená zaznamenané vo verejných knihách. Pokiaľ išlo o zánik, vlastníctvo
mohlo zaniknúť na základe vôle vlastníka, zákonom a súdnym výrokom (dôvody zániku).
Vlastníctvo nehnuteľných vecí z uvedených dôvodov zaniklo výmazom z verejných kníh
(spôsob zániku - § 444 v.o.z.). Tento zákonník platil do 1. januára 1951, kedy nadobudol
účinnosť nový Občiansky zákonník zákona č. 141/1950 Sb. Vzťahujúc uvedenú všeobecnú
právnu úpravu na preskúmavaný prípad, právnym dôvodom (titulom) nadobudnutia
vlastníctva štátu bol sám zákon. To však neznamená, ţe zákon bol aj spôsobom nadobudnutia
vlastníctva štátu a ţe by vlastníctvo prešlo na štát zo zákona. Spôsobom nadobudnutia
vlastníctva k nehnuteľnostiam v preskúmavanom období, ako vyplýva aj z uvedenej
všeobecnej právnej úpravy, bola intabulácia. Rovnako právna úprava rozlišovala aj pri zániku
vlastníckeho práva medzi dôvodmi zániku a spôsobom zániku, podľa ktorej vlastníctvo
zaniklo aţ výmazom z verejných kníh.
Podľa tejto všeobecnej právnej úpravy sa intabulácia vyţadovala. Hoci boli prípustné
výnimky (pokiaľ tak zákon ustanovoval), v preskúmavanom prípade je z vyššie uvedenej
osobitnej právnej úpravy zrejmé, ţe o takýto prípad (výnimku) nejde. Naopak, aj tieto
osobitné predpisy všeobecný princíp intabulácie potvrdili a vychádzali z nej.
Doterajší priebeh konania neumoţňuje jednoznačný záver k ţalobcom namietanému
odlišnému právnemu reţimu ním vymedzených nehnuteľností o výmere 500 ha. Odvolací súd
bude mať preto povinnosť námietkami ţalobcu sa zaoberať najmä, či ohľadne označených
nehnuteľností (ne)bol dodrţaný postup podľa zákona č. 142/1947 Sb.
Zo skutkového stavu v spise (v súvislosti s dovolacou otázkou) nevyplýva,
ţe by do 1. októbra 1948 bol pozemkovým úradom podaný na súd návrh na vklad
vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam pre štát alebo priamo pre nadobúdateľov
označených pozemkovým úradom a ţe bol vykonaný vklad vlastníckeho práva pre štát alebo
priamo na iných nadobúdateľov. Dovolateľom uplatnené dôvody, z ktorých vyvodzoval,
ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
sú opodstatnené a dovolanie dôvodné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 24. júna 2015
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová