Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13C/15/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nové Zámky samosudcom Mgr. Petrom Garajom v právnej veci žalobcov: I.) A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C., D. XXX, II.) E. B., nar. XX.X.XXXX, bytom F., G. XXXX/XX a III.) B. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. I., J. XXX/X, všetci zast. JUDr. Paulínou Paramonovou, advokát, Nitra, Jasná 13, proti žalovaným: I.) K. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. F., E. XX/XXX, II.) A. K., nar. XX.X.XXXX, bytom M., N. X, obaja zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Kukučka, s.r.o., Nitra, Kmeťkova 9, IČO: 52007308, a III.) O. P., nar. X.X.XXXX, bytom B., C. Q. XXX, R. A., o určenie vlastníckeho práva, takto

rozhodol:

I. Súd žalobu o určenie, že žalobcovia v I. – III. rade sú vlastníkmi nehnuteľnosti ornej pôdy nachádzajúcej sa v kat. území A. o výmere 40 000 m2, ktorá je duplicitne zapísaná na LV č. XXX ako parc. č. 4967/4 a na LV č. XXX ako súčasť parc. č. 4967/1 z a m i e t a .

II. Súd žalobu v časti o určenie, že žalovaní v I. – III. rade nemajú vlastnícke ani iné právo k nehnuteľnosti – ornej pôde nachádzajúcej sa v kat. území A. o výmere 40 000 m2, ktorá je duplicitne zapísaná na LV č. XXX ako parc. č. 4967/4 a na LV č. XXX ako súčasť parc. č. 4967/1 a v časti o určenie, že parcela č. 4967/4 zapísaná na LV č. XXX pre kat. územie A. neexistuje z a m i e t a .

III. Súd p r i z n á v a žalovaným v I. – III. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Žalobcovia ( ako právni nástupcovia pôvodného žalobcu Ing. Zvonimíra Lehotského, ktorý v priebehu konania zomrel ) sa svojou žalobou voči žalovaným domáhali určenia, že sú výlučnými vlastníkmi nehnuteľnosti – ornej pôdy nachádzajúcej sa v kat. území A. o výmere 40 000 m2, ktorá je duplicitne zapísaná na LV č. XXX ako parc. č. 4967/4 a na LV č. XXX ako súčasť parc. č. 4967/1. Taktiež sa domáhali určenia, že žalovaní k týmto nehnuteľnostiam nemajú žiadne vlastnícke právo a tiež určenia, že parc. č. 4967/4 zapísaná na LV č. XXX pre kat. územie A. neexistuje. Argumentovali tým, že: Dňa 11.11.1992 si žalobca spolu so svojimi súrodencami N. P. a P. B. uplatnili ako oprávnené osoby na Pozemkovom úrade v Nových Zámkoch reštitučný nárok na vydanie nehnuteľností, ktoré boli odňaté ich pôvodnému vlastníkovi H. B. podľa . Pozemkový úrad po identifikácii pôvodného vlastníka a ďalšieho šetrenia vydal dňa 28.04.1993 rozhodnutie o vlastníctve č.j. 1142/92/T/1 ktorým okrem iného uložil Katastrálnemu úradu, Správe katastra v Nových Zámkoch založiť list vlastníctva pre parcelu č. 4967/1 o výmere 73 355m2 pre vlastníka – žalobcu. Postupom času žalobca zistil, že Správa katastra síce založila list vlastníctva pre parcelu č. 4967/1, ale v výmerou 33 355 m2 s odôvodnením, že 40 000 m2 z uvedenej parcely už bolo na základe prídelovej listiny vydané pre manželov Q. H. a K. H. (právny predchodcovia žalovaných) a na základe uznesenia D7961/92 zapísané na LV č. XXX ako EKN parcela č. 4967/4. Dňa 21.12.2004 sa žalobca obrátil na Obvodný pozemkový úrad žiadosťou – Uplatnením práva na navrátenie vlastníctva k pozemku. V tejto žiadosti žiadal úrad o vydanie celej parcely tak, ako mu bolo obnovené vlastníctvo k nej na

základe rozhodnutia 1142/92/T/1. Žiadal tiež jej vydanie na pôvodnom mieste, keďže spolu s parcelami jeho súrodencov tvoria jeden ucelený celok. Na základe skúmania vo veci žalobcovho uplatnenia (bod 2.3) vydala Správa Katastra Nové Zámky po vykonanom šetrení opravu chýb v katastrálnom operáte tak, že sa výmera žalobcovej parcely č. 4967/1 opravila na správnych 73355 m2, a na list vlastníctva bola zapísaná poznámka: „Podľa § 70 ods. 1 KZ je hodnovernosť údajov o právach k nehnuteľnosti spochybnená v prípade časti parcely registra E-KN č. 4967/1 s výmerou 40000m2, ktorá zodpovedá prídelovej parcele číslo 4967/4, zapísanej na LV č. XXX. Správa katastra po vykonaní šetrenia konštatovala, že parcela č. 4967/1 bola pôvodne evidovaná v PK vložke číslo 2105 ako roľa s výmerou 73355 m2. V roku 1993 bola uvedená parcela predmetom Rozhodnutia pozemkového úradu Nové Zámky č. 1142/92/T zo dňa 28.04.1993, ktorým bolo žalobcovi priznané právo v podiele 1/1 k celej pôvodnej parcele č. 4967/1 z PK vložky č. XXXX, t.j. k parcele č. 4967/1 s výmerou 73355 m2. V rámci spracovania ROEP v kat. území A. bola však uvedená pôvodná nehnuteľnosť zapísaná do listu vlastníctva XXX s výmerou zmenšeniu o 40000 m2, čo je výmera prídelovej parcely č. 4967/4, ktorú ako parcelu č. 4967/2 nadobudol prídelovou listinou Q. H. s manželkou K.. Prídelová parcela č. 4967/2 (v operáte katastra označená ako č. 4967/4) bola pridelená po býv. vlastníkovi E. G., a je vytvorená z pôvodnej PK parcely č. 4967/1 z PK vložky č. XXXX, pričom v roku 1992 nadobudli pridelenú parcelu právni nástupcovia prídelcov – žalovaní, na základe Uznesenia D 7962/92. Správa katastra konštatovala, že sa jedná o duplicitne nadobudnuté vlastníctvo – a to raz na základe Rozhodnutia Pozemkového úradu NZ ako vlastnícke právo k celej parcele č. 4967/1 s výmerou 73355 m2, a raz na základe prídelovej listiny ako vlastnícke právo k parcele č. 4967/4 (pridelenej pod číslom 4967/2) s výmerou 40000m2, ktorá však zodpovedá časti pôvodnej parcely č. 4967/1. Dňa 21.12.2007 vydal Obvodný pozemkový úrad v Nových Zámkoch rozhodnutie o nenavrátení vlastníctva k pozemku s odôvodnením, že opravou výmery parcely na liste vlastníctva nárok na navrátenie nespĺňa zákonné podmienky, keďže pozemky boli vydané. Zapísaním poznámky o spochybnenom – duplicitnom vlastníctve na oba Listy vlastníctva sa žalované pravdepodobne prvý krát dozvedeli o spochybnení svojho vlastníctva k predmetnej parcele. Dňa 16.02.2009 obdržal Krajský pozemkový úrad v Nitre sťažnosť žalovanej N. L., konajúcej v zastúpení aj za ostatných žalovaných, ktorou žalovaní napadli Rozhodnutie o vlastníctve č.j. 1142/92/T/1, pričom podľa žalovaných nebolo rešpektované ich vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti. Krajský pozemkový úrad na základe sťažnosti pozval žalovaných aj žalobcu na pracovné jednanie, ktoré sa uskutočnilo 27.03.2009 v sídle úradu. Výsledkom tohto jednania bolo opätovné skonštatovanie skutkového stavu uvedeného v tejto žalobe, pričom obe strany trvali na svojom vlastníctve. K žiadnej dohode medzi stranami nedošlo. Na základe prešetrenia skutkového stavu vydal Krajský pozemkový úrad v Nitre dňa 15.04.2009 Rozhodnutie – Oznámenie o vybavení sťažnosti, ktorým označil sťažnosť žalovaných za neopodstatnenú, keďže prešetrením skutkového stavu, rovnako ako spisového materiálu dospel k záveru, že Pozemkový úrad Nové Zámky v čase vydania rozhodnutia 1142/92/T/1 neporušil zákon, keďže nevedel, resp. v spisovom materiáli neexistuje zmienka o vydaní pôdy prídelom právnemu predchodcovi žalovaných. 2.8 Dňa 12.02.2020 zaslal žalobca Okresnému úradu Nové Zámky Žiadosť o prešetrenie duplicitného vlastníctva pozemku. Okresný úrad Nové Zámky sa vo svojom oznámení zo dňa 12.03.2020 odvolal na šetrenie vykonané Správou katastra Nové Zámky v roku 2007 a odkázal žalobcu na vyriešenie duplicitného evidovania vlastníctva dohodou v zmysle , dohodou – súhlasom všetkých vlastníkov podľa zákona o katastri nehnuteľností, alebo súdnou cestou podľa C.S.P.. Žalobca sa prostredníctvom tejto žaloby domáha určenia svojho výhradného vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti. V tomto prípade dôvod žaloby – existencia duplicitného vlastníctva a s tým spojené neisté postavenie vlastníka – priamo zakladá existenciu naliehavého právneho záujmu. Vyriešenie nastalej situácie, kedy sa k jednej nehnuteľnosti viažu proti sebe pôsobiace vlastnícke práva rozdielnych osôb, je možné výlučne prostredníctvom určovacej žaloby podľa ust. . Žalobca má za to, že jeho reštitučný nárok je nadradený prídelovej listine žalovaných. Ako to vyplýva mimo iného z právnej vety Uznesenia Ústavného súdu SR sp. Zn. : „Reštitučné predpisy boli vydané za účelom aby uľahčili obnovenie vlastníckeho práva. Ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku.“ Žalobca má za to, že jeho vlastnícke právo bolo obnovené a vlastne nikdy nezaniklo. Z toho dôvodu nemohlo vzniknúť vlastnícke právo k tej istej veci inej osobe v zmysle zásady Nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet. V náleze Ústavného súdu SR sa uvádza: „Účelom o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku

v znení neskorších predpisov, podľa ktorého oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku prevzatia nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, bolo uľahčiť oprávneným osobám dosiahnutie ich zápisu ako vlastníkov v katastri nehnuteľností v prípadoch, keď štát, zneužijúc svoje postavenie v dobe neslobody a nedbajúc na platné právo, pripustil zmenu zápisu vlastníckeho práva v evidencii nehnuteľností bez splnenia základných požiadaviek vyplývajúcich (aj) z vtedy platného práva. Uľahčenie (prípadne „zjednodušenie“) prístupu oprávnených osôb k týmto nehnuteľnostiam malo spočívať aj v tom, aby nápravu svojho (stále existujúceho) vlastníckeho práva mohli dosiahnuť v relatívne jednoduchom správnom konaní a nemuseli sa domáhať súdnej ochrany svojho vlastníckeho práva.“ Od podpisu nájomnej zmluvy medzi žalobcom a Poľnohospodárskym družstvom Rastislavice zo dňa 2.1.2009, ktorá je zapísaná aj na LV č. XXX, predmetnú pôdu spravuje, prenajíma a inkasuje nájomné žalobca. Od Oznámenia o zamietnutí sťažnosti žalovaných Krajským pozemkovým úradom v roku 2009, k dnešnému dňu 11 rokov, žalovaní o pôdu neprejavili záujem, s čoho je možné predpokladať, že na svoje vlastnícke právo „rezignovali“.

2. Žalované v I. a II. rade so žalobou nesúhlasili a žiadali žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, keď tvrdili: rozhodnutie Pozemkového úradu Nové Zámky č. j. 11442/92/T/1 zo dňa 28.04.1993 (ďalej len „Reštitučné rozhodnutie“). Toto rozhodnutie považujeme za nesprávne. Dôvod jeho nesprávnosti spočíva v tom, že v čase jeho vydania neboli splnené o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení platnom a účinnom k 28.04.1993, pretože i) žalobca resp. jeho právny predchodca sa nikdy nestali vlastníkom Nehnuteľnosti na základe kúpy uskutočnenej v roku 1947 a súčasne ii) Nehnuteľnosť v čase vydania Reštitučného rozhodnutia nebola vo vlastníctve štátu alebo inej právnickej osoby. Hoci žalobca priamo v žalobnom texte nespomína právny titul, na základe ktorého sa jeho právny predchodca ( H. B. ) mal stať vlastníkom nehnuteľnosti, nepriamo (z iných vyjadrení, ktoré sú obsiahnuté v prílohách žaloby) možno usúdiť, že sa tak stalo na základe kúpnej zmluvy z roku 1947, ktorou pôvodný vlastník Nehnuteľnosti pán E. B. mal Nehnuteľnosť spolu s ďalšími pozemkami predať H. B.. Podľa vedomostí žalovanej v 2. rade táto kúpa bola v tom čase (júl 1947) len fiktívnou transakciou. H. B. bol osobou nemajetnou, na rozdiel od E. B. – veľkostatkára, ktorý sa touto transakciou snažil „uchrániť“ svoj nehnuteľný majetok pred revíziou, a síce tým, že ho rozdelený na menšie časti prevedie na iné osoby. Predmetná kúpna zmluva bola v čase jej vyhotovenia absolútne neplatným právnym úkonom z dôvodu, že vtedajšia právna úprava - o nové pozemkové reformě (trvalé úpravě vlastnictví k zemědělské a lesní půdě) vyžadovala v súhlas ministerstva zemědelství (na Slovensku povereníctva pôdohospodárstva) s prevodom vlastníckeho práva. Takýto súhlas strany kúpnej zmluvy nemali. Neplatnosť kúpnej zmluvy nikdy historicky sporná nebola a nebola ani H. B. v minulosti namietaná. Máme na mysli predovšetkým to, že predmetom revízie sa stal nehnuteľný majetok E. B., a nie majetok H. B.. Výsledkom revízie nehnuteľného majetku E. B. bolo rozdelenie (rozparcelovanie) poľnohospodárskej pôdy v katastrálnom území terajších Rastislavíc a jej pridelenie novým vlastníkom na základe prídelových listín. Žalobca resp. jeho právny predchodca H. B. sa nikdy nestal vlastníkom Nehnuteľnosti. V rámci revízie pozemkovej reformy sa s jeho osobou nikdy nekonalo ako s „vlastníkom“ revidovaného majetku, nikdy nebol pozbavený vlastníctva štátom a jeho majetok nikdy neprešiel do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby. H. B. zároveň nikdy na Nehnuteľnosti nehospodáril, neužíval ju a ani ju nemal v držbe, pretože tzv. „prídelová“ parcela t. j. parc. č. 4697/2 o výmere 4 ha, ktorá vznikla na základe schváleného prídelového plánu z pôvodnej parcely 4697/1, bola dňa 01.10.1948 odovzdaná do držby a užívania prídelcom - právnym predchodcom žalovaných, menovite Q. H. a manželke K. H.. Vo vzťahu k už uvedeným skutočnostiam nemožno opomenúť, že žalobca by svoje vlastníctvo k Nehnuteľnosti mohol preukazovať aj jeho vydržaním. V tom prípade žalovaná v 2. rade namieta nesplnenie podmienok vydržania vo väzbe na kvalifikované uplynutie vydržacej doby a dobromyseľnosť vydržateľa. Jednoznačne treba odmietnuť záver, že právny predchodca žalobcu H. B. bol dobromyseľným držiteľom Nehnuteľnosti. To s prihliadnutím na už uvedené skutkové okolnosti prípadu objektívne nie je možné. Zároveň namietame splnenie podmienok vydržania aj pri pôvodnom žalobcovi (neb. Zvonimír Lehotský). Z tvrdení obsiahnutých v žalobe a v pripojených prílohách k nej vyplýva, že pán D. B. s Nehnuteľnosťou ako vlastnou žiadnym spôsobom nenakladal, nedržal ju a na tejto nehospodáril. Navyše po tom, čo boli do katastra nehnuteľností zapísané výsledky ROEP pre kat. úz. A. (2001) stratil spôsobilosť byť čo i

len potenciálnym dobromyseľným držiteľom Nehnuteľnosti. Práve v tomto čase sa prvýkrát mohol a mal dozvedieť o tom, že jeho vlastnícke právo je spochybnené (chýbajúca výmera 40000 m2). Žalovaná v 2. rade je presvedčená, že vlastnícke právo k Nehnuteľnosti svedčí žalovaným ako podielovým spoluvlastníkom. Žalovaní sú právni nástupcovia pôvodných prídelcov, teda Q. H. s manželkou K.. Ako už bolo uvedené a ako to vyplýva z archívnych dokumentov Q. H. a manželka Mária nadobudli Nehnuteľnosť prídelom v roku 1948. Je nesporné a dôkazne podložené, že manželia H. sa ujali držby Nehnuteľnosti 01.10.1948, pričom na tejto Nehnuteľnosti aj riadne hospodárili. Vlastnícke právo žalovaných bolo potvrdené aj Uznesením Okresného súd Nové Zámky sp. zn. D 7961/92, D not. 1535/93 (neb. Q. H.) a sp. zn. D 7962/92, D not. 1536/93 (neb. K. H.), ktorými konajúci súd prejednal v dodatočnom dedičskom konaní novoobjavený majetok. Okrem úkonov právnych nástupcov (dedičov) po Q. H. a manž. K. vo vzťahu k usporiadaniu vlastníctva nehnuteľného majetku, ktorý v pôvodných dedičských konaniach nebol prejednaný, žalovaní sa o predmet svojho vlastníctva aktívne zaujímali a prejavili vôľu s Nehnuteľnosťou nakladať a užívať ju. Žalovaná v 2. rade konajúcemu súdu na preukázanie svojho tvrdenia ako dôkaz predkladá písomnosti adresované Štátnemu majetku Palárikovo, ktorými dáva najavo svoj záujem o zaradenie svojho nehnuteľného majetku do transformácie. V nasledujúcich rokoch bola Nehnuteľnosť dlhodobo prenajatá a využívaná na poľnohospodársku činnosť, pričom nájomca riadne vyplácal žalovaným nájomné. Žalovaná v 2. rade odmieta žalobcom prezentovaný názor, že „reštitučný nárok žalobcu je nadradený prídelovej listine žalovaných.“ Toto tvrdenie nemá žiadnu oporu v platnom práve a nevyplýva ani z aplikačnej praxe súdov. Žalobca síce v žalobe uvádza úryvky z rozhodnutí Ústavného súdu SR, ale tieto sú vyňaté z logického kontextu predmetných rozhodnutí a na daný prípad nedopadajú, pričom ich aplikácia na skutkový a právny stav prejednávanej veci je ich výslovnou dezinterpretáciou. Ako sme už uviedli v bode B 2. podľa konštantnej judikatúry prídelové listiny (verejné listiny) boli, a aj v súčasnosti sú dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladuschopnými listinami pre zápis nadobudnutého vlastníctva do katastra nehnuteľností. Žalovaná v 2. rade sa v neposlednom rade ohradzuje voči tvrdeniu žalobcu, že na svoje vlastnícke právo „rezignovala“. Všetci žalovaní sa o predmet svojho vlastníctva vždy náležite starali a nakladali s ním so starostlivosťou riadneho hospodára. Nebolo v ich moci ovplyvniť rozhodnutie subjektu hospodáriaceho na Nehnuteľnosti, ktorému žalobca prenajal Nehnuteľnosť, hoci vedel, že jeho vlastnícke právo je spochybnené. Žalovaní nikdy nemali záujem viesť spory, ale vždy v komunikácii pred príslušnými orgánmi prejavovali aktívnu snahu o vyriešenie veci dohodou. Žalovaná v 2. rade v tejto súvislosti ešte poznamenáva, že od roku 2017 má uzavretú dlhodobú nájomnú zmluvu so spoločnosťou Poľno SME, s.r.o., so sídlom Remeselnícka 2 941 11 Palárikovo, IČO 34144714, predmetom ktorej je aj Nehnuteľnosť. 13. Záverom zdôrazňujeme, že vlastnícke právo žalovaným svedčí aj na základe splnenia podmienok vydržania. Tak právni predchodcovia žalovaných (manželia Svitačoví) ako aj žalovaní boli oprávnenými držiteľmi Nehnuteľnosti, s ktorou reálne a dobromyseľne nakladali ako s vecou vlastnou po zákonom určenú dobu.

3. Žalovaná v III. rade sa k žalobe nevyjadrila, na pojednávanie sa nedostavila, doručenie predvolania mala riadne a včas vykázané dňom 28.4.2023, svoju neúčasť neospravedlnila, preto súd podľa pojednával v jej neprítomnosti.

4. Okresný súd Nové Zámky rozsudkom -279 zo dňa 30.6.2023 žalobu v plnom rozsahu zamietol ako nedôvodnú a o trovách konania rozhodol tak, že žalovaným v konaní plne úspešným priznal ich plnú náhradu.

5. Krajský súd Nitra uznesením -325 zo dňa 7.12.2023 zrušil vyššie uvedený rozsudok súdu prvej inštancie a uviedol: Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní dopustil viacerých procesných pochybení, ktoré mali za následok zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že súd je povinný skúmať procesné podmienky v ktoromkoľvek štádiu konania. Procesné podmienky sú také vlastnosti, ktoré musia byť splnené na to, aby sa dosiahol cieľ civilného konania. Ak súd kedykoľvek v priebehu konania zistí nedostatok procesnej podmienky, postupuje v konaní v závislosti od toho, či ide o odstrániteľný alebo neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Medzi procesné podmienky patrí aj procesná subjektivita. Procesnú subjektivitu má ten subjekt práva, ktorý vo sfére práva hmotného disponuje spôsobilosťou na práva a povinnosti. Ak stranu sporu tvorí fyzická osoba, nadobúda spôsobilosť na práva a povinnosti svojim narodením a zaniká smrťou (prípadne

vyhlásením za mŕtveho), pričom strata spôsobilosti na práva a povinnosti (právna subjektivita) je zároveň stratou jej procesnej subjektivity. Ak nastane smrť fyzickej osoby v priebehu konania, do úvahy prichádza zastavenie konania alebo pokračovanie v konaní s dedičmi. Súd prvej inštancie napriek zisteniu, že žalobca O. D. B., nar. XX. XX. XXXX zomrel dňa XX. XX. XXXX, pokračoval v konaní s jeho právnymi nástupcami bez toho, aby o tejto skutočnosti podľa rozhodol. Obdobne postupoval v prípade úmrtia právneho nástupcu pôvodného žalobcu D. B., nar. XX. XX. XXXX, ktorý zomrel dňa XX. XX. XXXX, keď súd prvej inštancie v konaní pokračoval s jeho právnou nástupkyňou bez toho, aby o tejto skutočnosti v zmysle rozhodol. Súd prvej inštancie tiež nezistil, že žalovaná v 1. rade zomrela v čase pred vydaním napadnutého rozsudku, a tak napadnutý rozsudok vydal voči osobe, ktorá v čase jeho vydania nemala spôsobilosť na práva a povinnosti, ako ani procesnú subjektivitu. Keďže súd prvej inštancie tieto skutočnosti opomenul, zaťažil konanie takou vadou, pre ktorú bolo potrebné napadnutý rozsudok podľa zrušiť, keďže v čase jeho vydania neboli splnené procesné podmienky. Na tieto vady konania odvolací súd prihliadal aj bez ich namietania v odvolaní, pretože sa týkajú aj procesných podmienok konania. Jednou z odvolacích námietok bol nesprávny záver súdu prvej inštancie o nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. K tomu odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby je podľa je naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu a či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo, ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (R 17/1972). Určovacou žalobou môže byť určené len jestvovanie práva, príp. právneho vzťahu existujúceho ku dňu vyhlásenia rozsudku. Obsahom žaloby nemôže byť určenie práva za dobu minulú, ani do budúcnosti (pozri rozhodnutie NS SR , ). Z tohto pravidla judikatúra pripúšťa aj výnimky, a to v podobe žalôb o určenie, že určitá osoba bola ku dňu smrti vlastníkom, resp. že určitá vec patrí do dedičstva (rozhodnutie NS SR sp. zn. 9 , ). Súd prvej inštancie sa správne zaoberal naliehavým právnym záujmom ohľadne každého z troch určovacích petitov, pričom v bode 49. a 52. napadnutého rozsudku ohľadne určenia vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti uviedol, že naliehavý právny záujem nie je daný z dôvodu, že právny predchodca O. D. B. od roku 2007 vedel o existencii výmeru o prídele do vlastníctva v prospech žalovaných a svoju žalobu podal až v roku 2021, a teda nekonal ako bdelý vlastník. Podanie žaloby po tak dlhom čase nepochybne nemôže byť uplatňovaním práva s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou, preto žalobca nemá naliehavý právny záujem na takejto určovacej žalobe. Práve tento záver súdu prvej inštancie ohľadom nedostatku naliehavého právneho záujmu namietali žalobcovia, keď mali za to, že okolnosť, že je ako vlastník určitej nehnuteľnosti zapísaný aj žalovaný, odôvodňuje vždy naliehavý právny záujem na určení, že je vlastníkom takejto nehnuteľnosti. Odvolací súd k tomu považuje za potrebné uviesť, že z rôznych historických dôvodov existujú aj v súčasnosti prípady, kedy je hodnovernosť údajov o vlastníkoch a ich právach k nehnuteľnostiam na listoch vlastníctva spochybnená. Ide o tzv. duplicitu vlastníctva, kedy si k jednej nehnuteľnosti uplatňuje vlastnícke právo viac navzájom nezlučiteľných osôb, pričom nejde o prípady spoluvlastníctva. Duplicita vlastníctva je neželaným javom. Vlastnícke vzťahy v minulosti ustúpili vzťahom užívacím, čo spôsobovalo nezáujem vlastníkov o riadnu evidenciu ich vlastníckych vzťahov. Toto následne vyústilo do situácie, kedy sa do pozemkovej knihy alebo neskoršie do evidencie nehnuteľností nezapísali všetky tituly nadobudnutia vlastníctva k pozemku. Došlo k tomu z rôznych skutočností a ako je tomu aj v danom prípade mnohé z týchto skutočnosti sa zistili až pri spracovaní Registra obnovenej evidencie pozemkov (tzv. ROEP), kedy boli vylustrované aj listiny, ktoré nikdy neboli zapísané, či už v pozemkovej knihe alebo v evidencii nehnuteľností. Poznámka na LV, ktorá oznamuje, že hodnovernosť údajov katastra bola spochybnená má obmedzujúci charakter, a teda s takouto nehnuteľnosťou nemožno disponovať. Je to práve preto, že v takomto stave nie je možné jednoznačne z LV určiť, kto je skutočným vlastníkom pozemku. Ak je v katastri zapísané duplicitné alebo viacnásobné vlastníctvo, hodnovernosť údajov katastra je spochybnená ( vyhl. č. , ktorou sa vykonáva o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam). Duplicitu vlastníctva je možné riešiť dohodou, pričom ak k nej nedôjde, je v zásade jediným oprávneným na určenie vlastníctva len súd. Súd prvej inštancie v bode 49. napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca na takejto určovacej žalobe nemá naliehavý právny záujem a v bode 52. uviedol, že žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem

na takejto žalobe. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je v tejto časti zmätočné a nepreskúmateľné, keď raz hovorí o naliehavom právnom záujme žalobcu, pričom tým zrejme myslí pôvodného žalobcu O. D. B., nar. XX. XX. XXXX, ktorého spomína v tomto bode a neskôr už hovorí o žalobcoch. Zmätočné je to najmä z dôvodu, že nerešpektujúc procesné ustanovenia, ako už bolo uvedené vyššie (bod 17.) súd nerozhodoval o pripustení právnych nástupcov po pôvodnom žalobcovi O. D. B., nar. XX. XX. XXXX a tiež D. B., nar. XX. XX. XXXX, preto zatiaľ títo nie sú stranami sporu a nemali byť uvedení ani v záhlaví napadnutého rozsudku. V zásade však je potrebné uviesť, že keďže vlastnícke právo v danej veci svedčí jednak v prospech žalobcov, ktorí sú zapísaní na LV č. XXX a žalovaných, ktorí sú zapísaní v časti tých istých nehnuteľností na LV č. XXX, je potrebné dospieť k záveru (keďže k mimosúdnej dohode medzi stranami sporu nedošlo), že jediným prostriedkom odstránenia tejto objektívnej právnej neistoty je určovacia žaloba, ktorej výrokom sa odstráni neistota a určí sa vlastnícke právo, preto možno konštatovať, že za duplicity vlastníckeho práva je naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva v zmysle daný. Záver súdu prvej inštancie ohľadom nedostatku naliehavého právneho záujmu na prvom určovacom výroku je preto nesprávny. Odvolací súd ešte dodáva, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení nie je daný, mal žalobu už z tohto dôvodu zamietnuť a nemusel sa vyporiadať s ostatnými okolnosťami. Ďalším odvolacím dôvodom a otázkou, ktorá bola predmetom prieskumu odvolacieho súdu, bol záver súdu prvej inštancie o neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 04. 09. 1947 z dôvodu, že podľa vtedy platného sa vyžadovalo, aby bol k takejto zmluve udelený dodatočný súhlas Ministerstva zemědelství, pričom tento nikdy daný nebol, v čom videl nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. Tvrdili, že ich právny predchodca kúpnu zmluvu riadne uzavrel dňa 04. 09. 1947 a v tej dobe žiadna podmienka dodatočného schválenia neexistovala, pretože bol schválený 21. 03. 1948. Uzavretím kúpnej zmluvy a jej zavkladovaním mu vniklo vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Po dodatočnom zavedení podmienky dodatočného schválenia nebolo a nie je možné od účastníkov zmluvy spravodlivo očakávať, že o tejto podmienke sa vôbec dozvedia a budú mať možnosť ju splniť. Majú za to, že vlastnícke právo k spornej pôde H. B. vzniklo. K tomuto odvolací súd uvádza nasledovné: K definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou ochrany práv a právnej istoty (). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita) právnych predpisov. Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný nástroj na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci. 24.2. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. 24.3. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje. 24.4. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s ) (, , , ). Podľa výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. 24.8. K spôsobu aplikácie a výkladu právnych predpisov týkajúcich sa revízie I. pozemkovej reformy Ústavný súd SR v náleze zo dňa 7. februára 2013 uviedol, že na pochopenie zmyslu a účelu uvedených právnych predpisov je relevantné skúmať dobové súvislosti prijatia, aplikácie a výkladu týchto právnych predpisov. Ústavný súd v súvislosti s uvedeným uviedol, že súd je pri svojom rozhodovaní povinný rešpektovať aj ústavné princípy vyvoditeľné z týkajúce sa interpretácie a aplikácie právnych predpisov vydaných pred nadobudnutím jej účinnosti. V tejto súvislosti poukázal na (podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ), ktorý zásadným spôsobom spochybňuje uplatňovanie dobového výkladu právnych predpisov (uznesenie NS SR sp. zn. ). 24.9. nie je hodnotovo neutrálna, naopak, je založená na relatívne ucelenej sústave hodnôt, ktoré si štát váži, rešpektuje ich a prostredníctvom orgánov verejnej moci zabezpečuje ich ochranu. Tieto hodnoty majú objektívny charakter a sú vyjadrením spoločensky uznávaného „všeobecného dobra“... (),

t. j. nevymedzuje len inštitúcie a procesy, ale zahŕňa aj určité princípy, ktoré vyjadrujú základné a nedotknuteľné hodnoty demokratickej spoločnosti (k tomu tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 21. decembra 1993). Uvedený hodnotový základ je deklarovaný v jej čl. 1 ods. 1 prvej vete, podľa ktorého Slovenská republika je demokratický a právny štát. 24.10. Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu interpretácia a aplikácia je založená na koncepcii materiálneho právneho štátu, a nie formálneho právneho štátu. V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iného stelesnené také princípy, ako právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z , osobitný dôraz sa kladie na ochranu tých základných práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (m. m. , , , ). 24.11. Princíp právnej istoty ako súčasť princípu právneho štátu spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (). Znakom právneho štátu je vytváranie právnej istoty tak pri prijímaní zákonov a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj pri ich uplatňovaní štátnymi orgánmi (). Ústavne súladný výklad a aplikácia právnych predpisov prijatých po nadobudnutí účinnosti nadväzuje na to, že už pri ich tvorbe bol normotvorca viazaný základnými hodnotami demokratického a právneho štátu. Vo vzťahu k interpretácii a aplikácii zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov prijatých pred nadobudnutím účinnosti vytvoril ústavodarca špecifickú požiadavku vyjadrenú v už citovanom , v zmysle ktorého musia byť vykladané a aplikované v súlade s hodnotami, na ktorých je založená . 24.12. Zásady aplikácie „starého“ práva v prípade prechodu štátu k demokratickému režimu riešil aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý uviedol, že súdy takého štátu, ktoré nahradili tie (súdy), ktoré existovali predtým, nemôžu byť kritizované za aplikáciu a výklad v rozhodnej dobe platných právnych noriem podľa princípov ovládajúcich štát, ktorý podlieha princípu vlády práva - rule of law (rozsudok vo veci Streletz, Kessler a Krenz proti Nemecku z 22. marca 2001, odsek 81). Túto myšlienku ďalej rozviedol sudca Levits vo svojom stanovisku (concurring opinion), ktorým doplnil odôvodnenie rozsudku ESĽP v predmetnej veci. V tomto stanovisku uviedol: „... interpretácia a aplikácia práva závisí od všeobecného politického režimu, v ktorom právo funguje ako subsystém. Rozdiely v interpretácii a aplikácii práva medzi demokratickým a socialistickým systémom pokrývajú všetky dôležité elementy práva... osobitne pramene práva, autonómiu právnej argumentácie a interpretácie právnych noriem (zvlášť nezávislými sudcami), metódy interpretácie právnych noriem, hierarchiu právnych noriem... To nás privádza k otázke, či po zmene politického režimu zo socialistického na demokratický, je legitímne aplikovať „staré právo“... takými interpretačnými a aplikačnými postupmi, ktoré sú vlastné novému demokratickému politickému režimu. Zdôrazňujem, že podľa môjho názoru iné riešenie nie je možné. Demokratické štáty môžu dovoliť svojim inštitúciám aplikovať právo, ktoré má svoj pôvod v preddemokratickom režime, len spôsobom, ktorý je vlastný demokratickému politickému režimu (vo význame, v ktorom sa tento pojem vykladá v tradičných demokraciách). Používanie akejkoľvek inej metódy aplikácie práva (z ktorej vyplýva dosiahnutie odlišných výsledkov z rovnakého právneho textu) by poškodilo samotné jadro verejného poriadku (ordre public) demokratického štátu.“ Podľa ústavného súdu uvedené úvahy je potrebné rešpektovať aj v prípade Slovenskej republiky. Náš právny poriadok a súčasný demokratický právny štát je založený na formálnej právnej kontinuite s predchádzajúcimi právnymi a politickými systémami (princíp vyjadrený v ), výklad a aplikácia práva z doby pred rokom 1989 však musí rešpektovať zásady materiálneho právneho štátu. Stret „starého práva“ s demokratickým právnym štátom vyriešil v súlade s týmto aj Ústavný súd Českej republiky. Konštatoval, že princíp právneho štátu je viazaný na formálne charakteristiky, ktoré musia vykazovať právne pravidlá v danom právnom systéme. Na právne normy je ale potrebné klásť aj obsahové požiadavky, pretože v materiálnom právnom štáte založenom na myšlienke spravodlivosti predstavujú základné práva korektív tak obsahu právnych noriem, ako aj ich interpretácie a aplikácie. Z toho vyplýva, že aj pri zachovaní (zásadnej) kontinuity so „starým právom“ treba výklad a použitie právnych noriem podriadiť ich obsahovo materiálnemu zmyslu. preto jasne akcentuje hodnotovú diskontinuitu so „starým režimom“ (komunistickým) a zdôrazňuje ochranu základných práv a slobôd, ktoré z ústavného poriadku vyplývajú (napr. nálezy Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 21. decembra 1993, z 26. marca 2003, sp. zn. z 24. februára 2009, sp. zn. z 26. júna 2012). Úlohou sudcu v podmienkach materiálneho právneho štátu je preto nájsť riešenie, ktoré by zaisťovalo maximálnu realizáciu základných práv účastníkov sporu, a ak to nie je možné, rozhodnúť v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. podľa všeobecného prirodzeno- právneho princípu (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 2. novembra 2009).

24.14. Pri aplikácii „starého práva“ je aplikáciu príslušných právnych predpisov potrebné podrobiť testu ústavnosti podľa a vyhodnotiť, či tento výklad a aplikácia obstoja a sú udržateľné. Z takéhoto prístupu by malo v zásade byť zrejmé, či dobový výklad a aplikácia týchto právnych predpisov neboli prejavom svojvôle, prípadne či neboli v zásadnom rozpore so základnými právami a slobodami, a najmä so všeobecne akceptovanými princípmi spravodlivosti vlastnými demokratickému a právnemu štátu. Ak by po vykonanom teste ústavnej súladnosti dospel k záveru, že dobový výklad a aplikácia obstoja len čiastočne alebo že neobstoja vôbec, bolo potrebné, aby v príslušnom rozsahu uskutočnil vlastný výklad a aplikáciu týchto právnych predpisov, v plnej miere rešpektujúc . Podrobením testu ústavnosti podľa by teoreticky bolo možné dospieť k záveru, že zákon č. 142/1947 Sb. v súčasnosti nemožno aplikovať ústavne súladným spôsobom. Potom by bolo potrebné prihliadnuť na to, že krivdy, ktoré vyvolala aplikácia zákona č. 142/1947 Sb. sa štát snažil zmierniť a do určitej miery napraviť reštitučnými zákonmi a súčasná aplikácia a výklad zákona č. 142/1947 Sb. v tejto veci by v zásade mala rešpektovať ich podstatu a zmysel. 24.15. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. poukázal na svoju doterajšiu judikatúru týkajúcu sa interpretácie právnych predpisov. Podľa tejto judikatúry ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva sťažovateľa) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu (, , , , , podobne aj Ústavný súd Českej republiky napr. ). Rovnako tak k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona (, , ). Tieto východiská sú relevantné aj pri výklade právnych predpisov týkajúcich sa revízie I. pozemkovej reformy, pri ktorých je potrebné zohľadniť nielen zmysel a účel týchto právnych predpisov, ale aj princípy spravodlivosti, teda aplikovať taký výklad, ktorý zabezpečí čo najspravodlivejšiu úpravu pomerov účastníkov konania. 24.16. Ústavný súd sa v doterajšej judikatúre už priklonil k zásade prednosti ústavne konformného výkladu, čo v konaní o súlade právnych predpisov vyjadril týmto právnym názorom: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s a medzinárodnými dohovormi podľa a druhý výklad je s nimi v nesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s “ (). Zásadu prednosti ústavne konformného výkladu ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb podľa , pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd“ (, tiež , ). Vychádzajúc z uvedenej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR sa odvolací súd v ďalšom zaoberal otázkou výkladu ustanovenia zák. č. 46/1948 Sb. (a to napriek tomu, že toto ustanovenie sa javí z hľadiska jeho textu ako určité a jednoznačné) a to z pohľadu výkladu tohto ustanovenia z hľadiska aplikácie , ako aj zo zásady zákazu retroaktivity právnych noriem, na ktorej je budovaný materiálny právny štát. Pri výklade tohto ustanovenia odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné ho vykladať a aplikovať v súlade s hodnotami, na ktorých je založená , teda aplikovať ho takými interpretačnými a aplikačnými postupmi, ktoré sú vlastné novému demokratickému politickému režimu, podrobiť ho testu ústavnej súladnosti a hľadať také riešenie, ktoré by zaisťovalo maximálnu realizáciu základných práv a strán sporu, a ak to nie je možné, rozhodnúť v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti. Odvolací súd po uskutočnení výkladu ustanovenia zák. č. 46/1948 Sb. v zmysle vyššie uvedených princípov dospel k záveru, že toto ustanovenie, podrobiac ho testu ústavnej súladnosti, nezodpovedá hodnotám, na ktorých je založená , je v rozpore so zásadou zákazu retroaktivity právnych noriem, na ktorej je založený materiálny právny štát, a preto toto ustanovenie nie je možné na posúdenie (ne)platnosti zmluvy zo dňa 04. 09. 1947 aplikovať. Z uvedených dôvodov potom nemožno zmluvu zo dňa 04. 09. 1947 považovať v zmysle tohto ustanovenia za neplatnú, a to napriek tomu, že v konaní nebolo preukázané, že by bol daný súhlas Ministerstva poľnohospodárstva s touto zmluvou. Zároveň je však potrebné upriamiť pozornosť na o revízii prvej pozemkovej reformy a vec posúdiť aj v zmysle tohto ustanovenia, kde v je uvedené, že každé

scudzenie medzi živými, rozdelenie spoluvlastníctva, prepachtovanie alebo zaťaženie pozemkového majetku uvedeného v § 1 ods. 1 je odo dňa 11. júla 1947 po dobu revízie bez súhlasu ministerstva poľnohospodárstva neplatné; na Slovensku udeľuje súhlas povereníctvo poľnohospodárstva a pozemkovej reformy podľa smerníc ministerstva poľnohospodárstva. Rovnako je bez súhlasu ministerstva poľnohospodárstva (povereníctva poľnohospodárstva a pozemkovej reformy) neprípustné exekučné zaťaženie tohto majetku, ak nejde o zaistenie alebo vymáhanie daní, poplatkov a iných verejných dávok, ako i zahájenie dražobného konania na tento majetok. Vzhľadom k vyššie uvedeným dôvodom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude vysporiadať sa s účastníctvom a ustáliť si okruh osôb, ktoré sú stranami sporu v súvislosti s úmrtiami a právnym nástupníctvom v konaní a zaoberať sa aj žalobným petitom vo vzťahu k zmene subjektov sporu. Po ustálení okruhu osôb bude potrebné sa vysporiadať s naliehavým právnym záujmom na požadovanom určení, a to vo vzťahu ku každému z petitov, ktorých sa žalobcovia zatiaľ domáhajú (pokiaľ budú na všetkých troch trvať) a následne sa bude zaoberať vecou samou, pričom je potrebné, aby svoje závery dostatočne odôvodnil tak, aby boli preskúmateľné. Názorom odvolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom uznesení je súd prvej inštancie v ďalšom konaní viazaný.

6. Okresný súd Nové Zámky uznesením -346 zo dňa 25.1.2024 pripustil zámenu strán sporu a to jednak na strane žalobcov ( po úmrtí pôvodného žalobcu ) a jednak na strane žalovaných ( po úmrtí žalovanej v I. rade ) a to z dôvodu, že po začatí konania títo zomreli a na ich miesta pripustil vstup ich dedičov ( na strane žalobcov s ich súhlasom ). Týmto súd odstránil procesnú vadu, ktorú mu uznesením uvedeným v bode 5 tohto rozsudku vytkol Krajský súd Nitra.

7. Súd vykonal dokazovanie oboznámením ku spisu pripojených dokladov a správ a zistil tento skutkový a právny stav:

8. Z LV č. XXX a z LV č. XXX pre kat. územie A. je zrejmé, že k nehnuteľnosti – ornej pôde o výmere 40 000 m2 je evidované vlastníctvo duplicitne a to jednak k parc. č. 4967/4 v prospech žalovaných a k parc. č. 4967/1 v prospech právneho predchodcu žalobcov – O. D. B..

9. Z uznesenia Okresného súdu Nové mesto nad Váhom zo dňa 16.9.2021 súd zistil, že dedičmi po pôvodnom žalobcovi – O. D. B. ( zomrelom v priebehu konania dňa 20.3.2021 ) sú ( pokiaľ ide o predmetnú nehnuteľnosť ) jeho deti: D. B., A. B. a E. B..

10. Z uznesenia Okresného súdu Nové mesto nad Váhom zo dňa 28.11.2022 súd zistil, že dedič pôvodného žalobcu – jeho syn D. B. dňa XX.X.XXXX zomrel a jedinou dedičkou po ňom je ( pokiaľ ide o predmetnú nehnuteľnosť ) jeho dcéra B. B..

11. Zo správy Okresného úradu Nové Zámky 12.3.2020 súd zistil, že je vedené duplicitné vlastníctvo k parc. č. 4967/1 zapísanej na LV č. XXX v prospech D. B. a k parc. č. 4967/4 zapísanej na LV č. XXX v prospech žalovaných.

12. Zo zápisnice Krajského pozemkového úradu Nitra zo dňa 27.3.2009 súd zistil, že žalovaná v I. rade podala sťažnosť voči rozhodnutiu vydaného Pozemkovým úradom Nové Zámky č.j. 1142/92/T/1 zo dňa 28.4.1993 a na šetrení sa zistilo, že žalované sa o tomto rozhodnutí dozvedeli až v roku 2007, keď im ŠM Palárikovo prestal vyplácať nájomné a kataster im oznámil, že ich prídelová parcela č. 4967/2 o výmere vedená na LV č. XXX bola prečíslovaná na parc. č. 4967/4 s poznámkou, že hodnovernosť údajov je narušená a to z dôvodu evidencie vlastníckeho práva na LV č. XXX.

13. Zo zápisnice zo dňa 1.7.1993 z prerokovania uplatnených vlastníckych práv podľa a súd zistil, že O. D. B., N. P. a P. B. požiadali o navrátenie nehnuteľností dňa 23.3.1992 a to k parc. č. 4967/1, č. 4967/2, č. 4969 a č. 4968 spolu o výmere 288 275 m2 a bolo dohodnuté, ž sa vyčlenia uvedené pôvodné pozemky.

14. Z podania pôvodného žalobcu – O. D. B. zo dňa 21.12.2004 adresovaného Obvodnému pozemkovému úradu Nové Zámky súd zistil, že menovaný si ním uplatnil právo na navrátenie vlastníctva k pozemku v prospech neho, N. P. a P. B. v zmysle k parc. č. 4967/1 o výmere 73355 m2, ktorá prešla do vlastníctva štátu spôsobom uvedeným v a to odňatím H.

B. podľa a to z dôvodu, že už rozhodnutím Pozemkového úradu Nové Zámky Nové Zámky č.j. 1142/92/T/1 zo dňa 28.4.1993 bola táto parcela vydaná, avšak vo výmere o 40 000 m2 menšej a to z dôvodu, že z nej už bolo na základe prídelovej listiny vydané pre Q. H. a K. H..

15. Z rozhodnutia Pozemkové úradu Nové Zámky č.j. 114292/T/1 zo dňa 28.4.1993, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 7.6.1993, súd zistil, že ním bolo O. D. B., N. P. a P. B. priznané vlastnícke právo k parc. č. 4967/1, č. 4967/2, č. 4968 a č. 4969 a to z dôvodu, že si menovaní ako oprávnené osoby uplatnili nárok dňa 11.11.1992 na navrátenie nehnuteľností, ktoré boli odňaté H. B. podľa , pričom identifikácia parciel bola vykonaná podľa výpisu z pozemkovej knihy zo dňa 20.11.1990 a 28.4.1993.

16. Z prídelovej listiny vydanej Obvodným úradom Nové Zámky, referát ochrany a využitia PPF zo dňa 15.4.1992 súd zistil, že ňou podľa nar. č. 104/1945, a v prospech Q. H. a manželky K., A. K. bolo pridelené vlastníctvo k parc. č. 4967/2 o výmere 40 000 m2, pričom bolo potvrdené, že prídelová cena bola vyplatená.

17. Z oznámenia Správy katastra Nové Zámky zo dňa 6.12.2007 adresovaného pôvodnému žalobcovi súd zistil, že mu ním bolo oznámené, že výmera parc. č. 4967/1 na LV č. XXX je evidovaná nesprávne a preto je k uvedenému dňu táto parcela zapísaná s výmerou 33 355 m2 v jeho vlastníctve a je zapísaná poznámka, že hodnovernosť údajov je narušená, nakoľko je zapísané vlastníctvo z prídelovej listiny na LV č. XXX, teda sa jedná o duplicitne nadobudnuté vlastníctvo a výmera parcely č. 4967/1 bola zmenšená o výmeru prídelovej parcely ( o 40 000 m2 ).

18. Z rozhodnutia Pozemkové úradu Nové Zámky č.j. ObPÚ-364/07/12608/SL zo dňa 21.12.2007 súd zistil, že úrad ním rozhodol tak, že O. D. B., N. P. a P. B. sa nenavracia vlastníctvo k parc. č. 4967/1 o výmere 73 355 m2 a to z dôvodu, že menovaní si uplatnili navrátenie vlastníctva, pričom ako pôvodného vlastníka označili H. B., ktorého sú dedičmi, pričom bolo zistené, že na Lv č. XXX bola výmera opravená z výmery 33 355 m2 na 73 355 m2, preto nárok nespĺňa ustanovenia , v zmysle ktorého upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa .

19. Z návrhu pracovnej skupiny pre pozemkovú reformu č. 10 na pridelenie pôdy a budov pre kat. územie N. a to zvyškového majetku G. B. a E. B. z 28.9.1948 súd zistil, že parc. č. 4967/2 - roľa v kat. území A. o výmere 40 000 m2 mala byť pridelená Q. H. s manželkou K., A. K..

20. Z konceptu návrhu prídelového plávu zo skonfiškovaných pôdohospodárskych majetkov zo dňa 31.3.1954 súd zistil, že v kat. území A. bývalých vlastníkov G. a E. B. a ďalších bolo pripravené, že parc. č. 4967/2 o výmere 40 000 m2 bude pridelená prídelcom Q. H. s manželkou K..

21. Z PKV č. 2105 pre kat. územie N. súd zistil, že role na parc. č. 4967/1 a č. 4967/2 boli na LV č. XXX evidované s výmerami 73355 m2 a 71505 m2, pričom pod B1 a B2 bolo dňa 4.9.1947 vložené na základe listiny zo dňa 2.9.1947 vlastnícke právo v prospech E. B., pod B3 dňa 4.9.1947 podľa kúpnopredajnej zmluvy zo 4.9.1947 vložené vlastnícke právo v prospech H. B. a pod B4 dňa 15.5.1948 na základe návrhu Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo dňa 10.5.1948 č. 1452/48-I/D a podľa nariadenia vlády č. 194/1947 poznamenané, že nehnuteľnosti sú predmetom revízie podľa .

22. Z podania žalovanej v I. rade zo dňa 1.4.1992 adresovaného ŠM Palárikovo súd zistil, že ním menovaná oznámila, že je vlastníčkou pôdy v ich užívaní ( zapísanej vo vl. č. 1703 – parc. č. 4862/13 ).

23. Z podania žalovanej v I. rade zo dňa 20.4.1992 adresovaného ŠM Palárikovo súd zistil, že ním žalovaná oznámila predloženie listín preukazujúcich jej vlastnícke právo.

24. Zo žiadosti žalovaných z 29.4.1993 adresovanej ŠM Palárikovo súd zistil, že ním žalované žiadali o vysporiadanie vlastníctva k parc. č. 4967/2, č. 4862/2 a 4862/13, ktorých sú vlastníkmi.

25. Z podania MNV zo dňa 26.1.1950 súd zistil, že sa v ňom konštatuje, že H. B. ku dňu 15.11.1945 bol úplne nemajetný, dňa 4.9.1947 kúpil od G. B. a E. B. zo zbytkového statku v Rastislaviciach 29,99 ha

pôdy, v hospodárskom roku 1946/47 mal priarendovaných 48,05 ha pôdy, v hospodárskom roku 1947/48 obhospodaroval už 39,99 ha vlastných rolí a 43,16 ha priarendovaných polí ( od B. C. ), pričom je v ňom uvedené, že majetok G. B. a E. B. bol podrobený revízii prvej pozemkovej reformy a čiastka, ktorú H. B. kúpil, bola tiež revíziou postihnutá a rozparcelovaná dňom 1.10.1948 medzi drobných oprávnených uchádzačov.

26. Zo zápisnice spísanej dňa 4.9.1948 na MNV v Degeši súd zistil, že za prítomnosti vlastníkov pôdy, MRK a zástupcov pracovnej skupiny č. 10 PPPR z Nových Zámkov bolo predmetom prerokovania vydanie 5 ha pôdy získanej revíziou prvej pozemkovej reformy podľa , o ktorých vydanie sa uchádzal H. B. a konštatuje sa tam, že zo zbytkového majetku G. E. B. ešte v júli 1947 H. B. odkúpil poľnohospodárske pozemky o výmere 29 ha. 9ľ a 98 m2 a bolo dohodnuté, že sa mu vydelí 5 ha pôdy a to z parciel č. 4967/1, č. 4967/2, č. 4968 a č. 4969.

27. Zo zápisnice spísanej v Rastislaviciach dňa 6.10.1948 miestnou roľníckou komisiou súd zistil, že dňa 1.10.1948 uviedli prítomní do užívania a držby navrhovaných uchádzačov z prídelového plánu.

28. Zo zoznamu parciel pre kat. územie A. z majetku G. E. B. súd zistil, že parc. č. 4697/1 a č. 4697/2 boli pridelená uchádzačovi H. B. a to vo výmere 73555 m2 a 71505 m2.

29. Zo zoznamu uchádzačov o majetok E. Q. B. ( č.l. 139 spisu ) súd zistil, že Q. H. s manželkou K. sa uchádzali o zostatkovú výmeru 40 ha.

30. Z kúpnej zmluvy Čd 2475/47 zo dňa 4.9.1947 súd zistil, že E. B. ako predávajúci a H. B. ako kupujúci sa dohodli na predaji parciel č. 5192/8, č. 4996/1, č. 4998/8, č. 4999/8, č. 5000/2, č. 4967/1, č. 4967/2, č. 4968 za kúpnu cenu 450 000.-Kčs, ktorá bola vyplatená.

31. Z prípisu KPÚ Nitra č. A/2009/00179 zo dňa 15.4.2009 súd zistil, že ním bolo žalovanej v I. rade oznámené, že po preštudovaní kompletného spisového materiálu sa konštatuje, že dňa 28.4.1993 vydal PÚ Nové Zámky rozhodnutie č.j. 1142/92/T/1, ktorým priznal oprávneným osobám O. D. B., N. P. a P. B. vlastníctvo k parc. č. 4967/1 o výmere 73355 m2, ktorá im mala byť odňatá podľa , , pričom v tom čase úrad nevedel a nemohol vedieť o existencii prídelových listín a až v súvislosti so spracovaním ROEP sa dotknuté osoby dozvedeli o duplicite vlastníctva k časti predmetnej parcely a preto k porušeniu zákona zo strany úradu nedošlo.

32. Podľa ods. vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

33. Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle písm c, d) ( predtým ), musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný ( účinný a správne zvolený ) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým ( R 17/1972).

34. Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha ( žalobcu ). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti tejto súdnej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši ( odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie ).

35. Zápisy vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností sa vykonávajú na základe listiny, ktorá nepochybne preukazuje vlastnícke právo. Určovací výrok rozsudku spravidla nahrádza listinu, ktorá môže byť podkladom pre zápis zmeny vlastníctva v evidencii nehnuteľností a okrem toho žalobca môže ním preukazovať toto svoje právo i na iné účely. Vo všeobecnosti treba vychádzať z toho, že naliehavý

právny záujem na určovacej žalobe je vtedy, ak je tu daný aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia.

36. Podľa žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.

37. Podľa Úprava pozemkového vlastnictví, provedená podle zákona ze dne 16. dubna 1919, č. 215 Sb., o zabrání velkého majetku pozemkového (v dalším „zákon záborový“), a podle předpisů jej provádějících (první pozemková reforma), se podrobuje revisi, pokud jde o a) pozemkový majetek, který byl ze záboru vyloučen podle , písm. a) nebo propuštěn podle , věty druhé záborového zákona nebo ponechán vlastníku podle zákona ze dne 30. ledna 1920, č. 81 Sb., kterým se vydávají po rozumu záborového zákona ustanovení o přídělu zabrané půdy a upravuje se právní poměr k přidělené půdě (zákon přídělový), je-li dosud ve vlastnictví osob, u nichž byl ze záboru vyloučen nebo propuštěn (ponechán), nebo jejich dědiců, b) zabraný pozemkový majetek, o němž dosud nebylo rozhodnuto ani propuštěním ze záboru, ani ponecháním podle přídělového zákona, a u něhož dosud nebylo provedeno přídělové řízení (revise dohod o převzetí zabrané půdy), c) majetkové soubory, u nichž bylo rozhodnuto, že nebude použito ustanovení záborového zákona, nebo které byly ze záboru propuštěny, d) zemědělské a lesní podniky nebo jiné samostatné hospodářské jednotky, vytvořené ze zabraného majetku pozemkového jednak přídělem nebo směnou podle přídělového zákona nebo koupí půdy zabrané podle záborového zákona, jednak koupí půdy ze záboru vyloučené podle , písm. a) nebo propuštěné podle záborového zákona, po případě půdy ponechané podle přídělového zákona, přesahuje-li jejich výměra 50 ha veškeré půdy (v dalším „zbytkové statky“). Pokud podle dalších ustanovení bude vlastníkům zbytkových statků ponechána půda do výměry 50 ha, mají právo, aby jim byly ponechány pozemky zemědělské nebo lesní pokud možno podle jejich volby co do druhu. Do této výměry se nezapočítává pozemkový majetek, který nebyl získán z půdy původně zabrané nebo ze záboru propuštěné (ponechané).

38. Podľa každé zcizení mezi živými, reálné rozdělení spoluvlastnictví, propachtování nebo zatížení pozemkového majetku uvedeného v jest ode dne 11. července 1947 po dobu revise bez souhlasu ministerstva zemědělství neplatné; na Slovensku uděluje souhlas pověřenectvo zemědělství a pozemkové reformy podle směrnic ministerstva zemědělství. Stejně je bez souhlasu ministerstva zemědělství (pověřenectva zemědělství a pozemkové reformy) nepřípustné exekuční zatížení tohoto majetku, ačli nejde o zajištění nebo vymáhání daní, poplatků a jiných veřejných dávek, jakož i zahájení dražebního řízení na tento majetek. Pro dražební řízení o majetku uvedeném v platí i jinak ustanovení zák. č. 90/1947 Sb.

39. Podľa převod vlastnického práva mezi živými, reálné rozdělení spoluvlastnictví, propachtování a smluvní a exekuční zatížení půdy, která je předmětem výkupního řízení, jsou až do konečného provedení výkupu a převzetí vykoupené půdy přípustné jen se souhlasem ministerstva zemědělství; jinak jsou neplatné. Zákaz zatížení půdy se však nevztahuje na daně, poplatky a jiné veřejné dávky. Právní jednání uvedená v odstavci 1, uzavřená po 4. dubnu 1947 před účinností tohoto zákona, jsou bez dodatečného schválení ministerstva zemědělství neplatná.

40. Podľa , oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku odňatia bez náhrady postupom podľa o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa o novej pozemkovej reforme.

41. Podľa tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané podľa osobitného predpisu, vlastnícke právo sa vracia k pozemkom, ktoré tvoria a) poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria, b) lesný pôdny fond.

42. Podľa Právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom pozemkovom úrade, v ktorého obvode vlastnila pozemok, a zároveň preukáže skutočnosti podľa . Neuplatnením práva v lehote právo zanikne.

Rozhodnutie o navrátení vlastníctva k pozemku alebo rozhodnutie o priznaní práva na náhradu podľa § 6 ods. 2 až 4 vydá obvodný pozemkový úrad. Na konanie podľa odseku 2 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní. Ak je to nevyhnutne potrebné, môže obvodný pozemkový úrad zriadiť alebo zrušiť k pozemku, ku ktorému navracia vlastníctvo, vecné bremeno, prípadne uložiť iné opatrenia na ochranu životného prostredia alebo dôležitých záujmov iných vlastníkov.

43. Podľa nariadenia vlády č. Na návrh ministerstva zemědělství, na Slovensku na návrh pověřenectva zemědělství a pozemkové reformy, poznamenají knihovní soudy ve veřejných knihách na listu vlastnickém, že jde o majetek, který je předmětem revise podle zákona, a zároveň vyznačí tuto okolnost na listu statkové podstaty.

44. Podľa oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (). Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. Pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby.

45. Výmery a prídelové listiny ako verejné listiny boli a sú dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a predstavujú vkladu schopné listiny spôsobilé pre zápis vlastníckeho práva do Katastra nehnuteľnosti. Nad rámec správneho súdnictva všeobecný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu. Môže ho preskúmať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný. Nulitným aktom je správny akt vydaný absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne právne následky. V prípade predmetného výmeru o vlastníctve pôdy zo dňa 15.4.1992 nejde o nulitný akt, pretože bol vydaný Obvodným úradom Nové Zámky, referát ochrany a využitia PPF v rámci jeho právomoci podľa nariadenia vlády č. 104/1945, a , teda orgánom príslušným.

46. Zápisy vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností sa vykonávajú na základe listiny, ktorá nepochybne preukazuje vlastnícke právo. Určovací výrok rozsudku spravidla nahrádza listinu, ktorá môže byť podkladom pre zápis zmeny vlastníctva v evidencii nehnuteľností a okrem toho žalobca môže ním preukazovať toto svoje právo i na iné účely. Vo všeobecnosti treba vychádzať z toho, že naliehavý právny záujem na určovacej žalobe je vtedy, ak je tu daný aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia.

47. V obdobných vlastníckych sporoch ( napr. v nálezoch ÚS SR č. -33 zo 6.3.2016, -29 z 27.8.2015 alebo z 28.1.2016 ) ústavný súd prijal záver, že princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnej ochrany je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty a nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ vlastníctvo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana. V opačnom prípade by si nikto nemohol byť istý svojím vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho štátu, otázkou dobrej viery nadobúdateľa sa všeobecné súdy musia vždy zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou, na rovnakú úroveň je treba postaviť vlastníctvo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníctva novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery, čím sa do vzájomnej kolízie dostávajú obidve ústavné hodnoty, teda princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, pričom pokiaľ nemožno zachovať maximum z oboch týchto základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie týchto práv a individuálne okolnosti konkrétneho prípadu a vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere, najmä ak sa vec dostala na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom ( katastrálnom ) konaní, v ktorom preukázal právny titul nadobudnutia svojho vlastníctva.

48. V uznesení Najvyššieho súdu SR z 8. 11. 2011 dáva súd do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt" t. j. „práva patria len bdelým" ( pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým ), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení.

49. Súd sa stotožňuje s obranou žalovaných v tomto konaní a konštatuje, že kúpna zmluva zo dňa 4.9.1947, ktorou právny predchodca žalobcov mal nadobudnúť vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam je neplatná z dôvodu, že podľa vtedy platného sa vyžadovalo, aby bol k takejto zmluve udelený dodatočný súhlas ministerstva zemědelstí ( Povereníctva pôdohospodárstva ), pričom tento nikdy daný nebol.

50. Ďalej súd uzavrel, že sú dôvodné i tvrdenia žalovaných o tom, že nehnuteľnosť v čase vydania reštitučného rozhodnutia v prospech právneho predchodcu žalobcov nebola vo vlastníctve štátu alebo inej právnickej osoby, teda že na vydanie reštitučného rozhodnutia neboli splnené zákonné podmienky a také rozhodnutie nikdy nemalo byť vydané.

51. Predmetom vyššie uvedenej revízie sa stal nehnuteľný majetok E. B., nie majetok H. B.. Výsledkom revízie nehnuteľného majetku E. B. bolo rozdelenie ( rozparcelovanie ) poľnohospodárskej pôdy v katastrálnom území terajších Rastislavíc a jej pridelenie novým vlastníkom na základe prídelových listín. Žalobca, resp. jeho právny predchodca H. B. sa nikdy nestal vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, v rámci revízie pozemkovej reformy sa s jeho osobou nikdy nekonalo ako s vlastníkom revidovaného majetku, nikdy nebol pozbavený vlastníctva štátom a jeho majetok nikdy neprešiel do vlastníctva štátu alebo inej právnickej osoby. H. B. zároveň nikdy na nehnuteľnosti nehospodáril, neužíval ju a ani ju nemal v držbe, pretože parc. č. 4697/2 o výmere 4 ha, ktorá vznikla na základe schváleného prídelového plánu z pôvodnej parcely 4697/1, bola dňa 01.10.1948 odovzdaná do držby a užívania prídelcom - právnym predchodcom žalovaných, menovite Q. H. a manželke K. H..

52. V danom prípade je zrejmé, že sa do vzájomnej kolízie dostali dve ústavné hodnoty a to princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa ( žalovaného ) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka - žalobcu, ktorý o sebe tvrdí, že sa stal vlastníkom sporných nehnuteľností skôr, než bolo zapísané vlastníctvo v prospech žalovaného. Je preto potrebné rovnakú úroveň je treba postaviť vlastníctvo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníctva novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery, avšak v situácii keď nemožno zachovať maximum z oboch týchto základných práv, je treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie týchto práv a individuálne okolnosti konkrétneho prípadu a vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník, než nadobúdateľ v dobrej viere. Nehnuteľné veci sa dostali na list vlastníctva žalovaného po katastrálnom konaní, v ktorom žalovaný preukázal právny titul nadobudnutia svojho vlastníctva a v dobrej viere nakladal s uvedenými nehnuteľnosťami ako s vlastnými. Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnej ochrany je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty a nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ vlastníctvo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si nikto nemohol byť istý svojím vlastníctvom.

53. S poukazom na predchádzajúci bod tohto rozsudku súd poukazuje na to, že žalobcovia, resp. ich právny predchodca O. D. B., prinajmenej od roku 2007 vedeli o existencii výmeru o prídele do vlastníctva v prospech žalovaných, svoju žalobu podal až v roku 2021, teda nekonal ako bdelý vlastník, nezaujímal sa aktívne o ochranu a výkon svojich práv a svoje procesné práva neuplatnil včas a s dostatočnou starostlivosťou. Podanie uvedenej žaloby po tak dlhom čase ( prinajmenej po 14 rokoch od vyššie uvedeného zistenia ) nepochybne nemôže byť uplatňovaním práva s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Z uvedeného dôvodu súd navyše konštatuje, že žalobca na takejto určovacej žalobe nemá naliehavý právny záujem.

54. Pokiaľ ide o vydržanie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti na strane žalobcov, súd konštatuje, že k jeho nadobudnutiu nemohlo dôjsť. Vylučuje to už iba tá skutočnosť, že samotný H. B. sa nikdy držby a užívania predmetných nehnuteľností neujal ( keďže k odňatiu predmetnej pôdy došlo už v roku 1948, teda rok po uzavretí kúpnej zmluvy ) a nemohla mu teda jednak začať plynúť vydržacia lehota, ale najmä nemohol byť dobromyseľný v tom, že mu pôda, ktorú užíva v skutočnosti vlastnícky patrí. Taktiež nie je možné, aby toto vlastnícke právo vydržal pôvodný žalobca Ing. Zvonimír Lehotský alebo terajší žalobcovia, nakoľko ani jeden z nich predmetnú nehnuteľnosť nikdy neužíval

55. Naopak, súd má za to, že pokiaľ by aj žalovaným nesvedčilo vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti z dôvodu dedenia, boli splnili to oni, kto splnil zákonné podmienky jeho vydržania a to tým, že nehnuteľnosť nadobudli do vlastníctva dedením ( D7961/92 a D7962/92 ) po pôvodných prídelcoch

- manželoch Svitačových, ktorí ich nadobudli prídelom v roku 1948, ktorí ju následne od 1.10.1948 užívali a to až do roku 2007, kedy v rámci ROEP bolo zistené duplicitné vlastníctvo k časti uvedenej nehnuteľnosti. Žalovaní teda splnili podmienky vydržania vlastníctva a to jednak dobromyseľnosť držby a tiež vydržaciu lehotu a to od roku 1948.

56. Z týchto dôvodov súd žalobu o určenie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti v prospech žalobcov zamietol ako nedôvodnú, keď konštatuje, že žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem na tejto žalobe a navyše v konaní neuniesli svoje dôkazné bremeno a svoje tvrdenia nepreukázali a nadobúdací titul v konaní neosvedčili.

57. Pokiaľ ide o ďalšie časti petitu žaloby ( určenie, že žalovaní nemajú vlastnícke ani iné právo k nehnuteľnosti – ornej pôde nachádzajúcej sa v kat. území A. o výmere 40 000 m2, ktorá je duplicitne zapísaná na LV č. XXX ako parc. č. 4967/4 a na LV č. XXX ako súčasť parc. č. 4967/1 a v časti o určenie, že parcela č. 4967/4 zapísaná na LV č. XXX pre kat. územie A. neexistuje ), súd žalobu okrem vyššie uvedených záverov zamietol aj z dôvodu, že žalobcovia na takejto určovacej žalobe nemajú naliehavý právny záujem a preto takáto žaloba nie je podľa prípustná. Je tomu tak preto, že žalobcovia nemôžu mať naliehavý právny záujem na negatórnej žalobe o určenie neexistencie vlastníckeho práva alebo neexistencie parcely a to z dôvodu, že s poukazom na konštatovanie uvedené v bode 33 tohto rozsudku takéto zapieracie petity žaloby nemôžu viesť k odstráneniu právnej neistoty, nie sú totiž schopné zápisu v katastri nehnuteľností ( takým je iba rozhodnutie súdu o prvej časti petitu žaloby ) a ako také sa javia nadbytočné, inými slovami rozhodovanie o návrhu v častiach 2 a 3 petitu žaloby je z pohľadu toho, že v prípade úspechu žalobcov v konaní súd v prvom výroku rozsudku rozhodne o ich vlastníctve k predmetnej nehnuteľnosti, irelevantné.

58. Súd prvej inštancie s poukazom na právny názor odvolacieho súdu uvedený v bode 5 tohto rozsudku ( týkajúceho sa aplikácie ) konštatuje, že ide o rovnakú podmienku prevodných zmlúv, ktorou sa súd zaoberal už skôr ( bod 49 tohto rozsudku ) a že predmetné zmluvy sú bez dodatočného súhlasu povereníctva neplatné, pričom takýto súhlas preukázaný nebol.

59. O trovách konania súd rozhodol podľa a žalobcovi v konaní plne úspešnému priznal súd nárok na plnú náhradu trov konania. O výške jeho nároku na náhradu trov konania súd rozhodne podľa po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou podpísaného súdu na Krajský súd Nitra. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( označenie toho, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis odvolateľa ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.