Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/180/2009

R o z s u d o k

V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Evy

Sakálovej a sudcov JUDr. Ľubora Šeba a JUDr. Edity Bakošovej, v právnej veci ţalobcov

1/ Ing. M. T., bývajúceho v B., 2/ T. G., bývajúcej v B., 3/ M. Č., bývajúcej v T.T.,

4/ Ing. O. F., bývajúcej v B., 5/ Ing. S. W., bývajúcej v B., ţalobcov 1/ aţ 3/ zastúpených JUDr.

P. L., advokátom so sídlom v P. a ţalobkýň 4/ a 5/ zastúpených I. S., advokátom so sídlom v B.,

proti ţalovaným 1/ Slovenskej republike, zastúpenej Obvodným úradom Trenčín, so sídlom

v Trenčíne, Hviezdoslavova č. 3, 2/ Slovenskej republike - Lesom SR, štátnemu podniku,

so sídlom v Banskej Bystrici, Nám. SNP č. 8, 3/ O. L., so sídlo v L.L.4/ Trenčianskemu

samosprávnemu kraju, so sídlom v Trenčíne, Hviezdoslavova č. 1, 5/ Slovenskej republike,

zastúpenej Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom v Bratislave, Búdkova č. 36,

o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Povaţská Bystrica

pod sp. zn. , o dovolaní ţalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne

z 20. novembra 2007, sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a .

Ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

2

O d ô v o d n e n i e

Ţalobou podanou na Okresný súd Povaţská Bystrica 9. novembra 2000 sa právny

predchodca ţalobcov 1/ aţ 5/ M. T. (ďalej len „M. T.“ alebo „dovolateľ“) domáhal určenia, ţe

jeho matka M. T., bola vlastníčkou v ţalobe a počas konania špecifikovaných nehnuteľností

k 1. októbru 1948, k 28. máju 1958 a k 2. júlu 1958. Naliehavý právny záujem na tomto určení

zdôvodnil potrebou preukázania vlastníckeho práva jeho matky ako podmienky úspešnosti ním

uplatneného reštitučného nároku podľa o úprave vlastníckych vzťahov

k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Nehnuteľnosti mali podľa jeho názoru prejsť

do vlastníctva matky zánikom S. v D. L. (ďalej len „spoločnosť“) 1. októbra 1948, následkom

uznesenia valného zhromaţdenia spoločnosti z 15. septembra 1948 o vstupe spoločnosti do

likvidácie k 1. októbru 1948, podľa vtedy platného . Štyrmi rozhodnutiami

Odboru poľného hospodárstva a lesného hospodárstva rady ONV Povaţská Bystrica, vydanými

pre jednotlivé katastrálne územia (D.L., P., P. a T.) z 28. mája 1958 a 2. júla 1958, č.k. X. (ďalej

len „rozhodnutia z roku 1958“) boli nehnuteľnosti v nich uvedené, jeho matke odňaté podľa

o revízii prvej pozemkovej reformy (ďalej len „“).

Okresný súd Povaţská Bystrica rozsudkom z 8. marca 2007 č.k. -403

ţalobu zamietol. Ţalovaným náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie

neodôvodnil ustanoveniami príslušných právnych predpisov. Konštatoval len, ţe podľa zákona

č. bola vykonaná revízia majetku spoločnosti o výmere X., nachádzajúceho sa

v katastrálnych územiach T., D.L., P. a P., pričom v pozemkových vloţkách bola o tom

vyznačená poznámka. Poukázal na rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva Československej

republiky zo 6. mája 1948, č.j. X. (ďalej len „rozhodnutie ministerstva“), ktorým bola vykonaná

revízia prvej pozemkovej reformy ohľadom majetku spoločnosti a boli zrušené predtým vydané

rozhodnutia a spoločnosti boli podľa vyvlastnené všetky jej

nehnuteľnosti, okrem X., ktoré jej boli ponechané a v roku 1951 boli vykúpené štátom postupom

podľa o novej pozemkovej reforme. Toto rozhodnutie ministerstva

povaţoval za rozhodné, keďţe práve ním došlo k odňatiu celého majetku spoločnosti s výnimkou

X.. Uviedol, ţe Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave vyhláškou

uverejnenou 31. mája 1948 dalo spoločnosti výpoveď z hospodárenia na jej pozemkoch a pôda sa

3

stala predmetom prídelového pokračovania. Podľa názoru prvostupňového súdu boli potom

rozhodnutia z r. 1958 vydané len za účelom usporiadania pozemnokniţného vlastníctva. Keďţe

v pozemkových vloţkách bola ako vlastník nehnuteľností uvedená spoločnosť, mal za to, ţe

nehnuteľnosti boli odňaté tejto spoločnosti a nie M. T., ktorá bola podľa jeho názoru len jednou

z účastinárov spoločnosti. Nestotoţnil sa s názorom M. T., ţe podľa vtedy platného obchodného

zákonníka nadobudla nehnuteľnosti spoločnosti do svojho vlastníctva jeho matka a ţe spoločnosť

prestala existovať ako právny subjekt k 1. októbru 1948 na základe uznesenia valného

zhromaţdenia spoločnosti o vstupe spoločnosti do likvidácie k 1. októbru 1948. Ani tento záver

prvostupňový súd neodôvodnil príslušnými ustanoveniami vtedy platného obchodného

zákonníka.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie M. T. rozsudkom z 20. novembra 2007, sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pričom proti svojmu rozhodnutiu pripustil

dovolanie. Ţalovaným náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Podľa názoru odvolacieho

súdu, prvostupňový súd správne vyhodnotil rozhodnutia z roku 1958 ako rozhodnutia vydané len

za účelom usporiadania pozemnokniţných vzťahov a vzťahov zápisu vlastníctva pre štát

a jednotlivé subjekty, ktorým uţ boli pozemky pridelené. Konštatoval, ţe k vykonaniu revízie

pozemkovej reformy na veľkostatku spoločnosti došlo na ţiadosť R. pre O. D.L. zo 16. februára

1948, adresovanej Ministerstvu pôdohospodárstva v Prahe a ţe po vykonaní a predloţení súpisu

pozemkového majetku za spoločnosť v zmysle bolo vydané

rozhodnutie ministerstva pôdohospodárstva. Právne poukázal na vyhlášku Ministerstva

pôdohospodárstva z 8. marca 1948 o riadnom hospodárení na pôde, ktorá je predmetom revízie

prvej pozemkovej reformy, v ktorej prvom bode vyhláška ukladala vlastníkom pozemkového

majetku, podrobeného revízii, povinnosť na tomto majetku riadne hospodáriť aţ do dňa, kedy

tento majetok bude prevzatý štátom. Nakoniec poukázal na vyhlášku z 31. mája 1948, ktorou

bola k 1. októbru 1948 daná spoločnosti výpoveď z hospodárenia na majetku o výmere cca X.,

nachádzajúcom sa v katastrálnom území D.L., P., P. a T.. Odvolací súd, na rozdiel od

prvostupňového súdu, zaloţil svoje rozhodnutie na tom právnom základe, ţe uplynutím

výpovednej doby 1. októbra 1948 došlo k prechodu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam

zo zákona na štát prevzatím podľa Neakceptoval, v odvolaní M. T.

uvedenú námietku vyţadovanej intabulácie v súlade s vtedy platnou právnou úpravou. Vzhľadom

4

na tento právny záver odvolací súd potom povaţoval za právne bezvýznamné zaoberať sa

okolnosťou zániku spoločnosti. Taktieţ bez právneho zdôvodnenia len konštatoval, ţe M. T.

nebola vlastníčkou nehnuteľností a ţe návrh bol súdom prvého stupňa zamietnutý dôvodne.

Odvolací súd povaţoval svoje rozhodnutie za rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, preto proti nemu podľa (ďalej len “)

pripustil dovolanie na posúdenie správnosti svojho právneho záveru v znení, či nehnuteľnosti,

ktorých prechod do vlastníctva štátu upravoval právny predpis, v danom prípade zákon č.

, mohli prejsť do vlastníctva štátu zo zákona v období do 1. októbra 1948 i bez

zápisu do pozemkovej knihy, alebo či bol nevyhnutný vklad vlastníckeho práva.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie podľa právny

predchodca ţalobcov. Dovolanie odôvodnil Namietal nesprávne

právne posúdenie prechodu nehnuteľností do vlastníctva štátu zo zákona uplynutím výpovednej

doby. Poukázal na , podľa ktorého sa na konanie podľa tohto zákona

vzťahovali primerane príslušné predpisy zákona č. 215/1919 Zb. o zabraní veľkého majetku

pozemkového (ďalej len „záborový zákon“) a doplňujúcich zákonov a pre samotné prevzatie

zbytkových statkov podľa platili primerane ustanovenia zákona

č. 329/1920 Zb. o prevzatí a náhrade za zabraný majetok pozemkový (ďalej len „náhradový

zákon“), ktorého § 26 uvádzal, ţe kde bolo podľa tohto zákona poznamenané zamýšľané

prevzatie zabraného majetku štátom, vykonajú na návrh pozemkového úradu súdy vklad

vlastníckeho práva pre štát Československú republiku s odvolaním sa na § 1 záborového zákona

a na toto zákonné ustanovenie. Podľa jeho názoru sa pre nadobudnutie vlastníckeho práva štátom

vyţadoval vklad vlastníckeho práva a k prechodu nehnuteľností na štát nemohlo dôjsť

do 1. októbra 1948 bez jeho zápisu do pozemkovej knihy. Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky navrhol, podľa / , rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie.

M. T., po podaní dovolania 20. augusta 2008, zomrel. Dovolací súd v súlade s § 107

ods. 3 pokračoval v konaní s jeho právnymi nástupcami (dedičmi), ktorých okruh 31.

marca 2009 oznámil súdu Notársky úrad v Povaţskej Bystrici a ktorí s podaným dovolaním ich

5

právneho predchodcu súhlasili.

Ţalovaní 2/ a 4/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe rozsudok odvolacieho súdu povaţujú

za správny a dovolanie za nedôvodné. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky preto navrhli

dovolanie zamietnuť. Ţalovaný 2/ zároveň navrhol, aby mu bola priznaná náhrada trov

dovolacieho konania.

Ţalovaní 1/, 3/ a 5/ sa k dovolaniu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (

), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa a a dospel k záveru, ţe

dovolanie je dôvodné.

Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa ( ). upravuje prípustnosť dovolania proti

rozsudku odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.

Podľa , dovolanie je prípustné tieţ proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho

rozhodnutia, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu.

Pred samotným posúdením správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu z hľadiska

jeho vecnej správnosti treba uviesť, ţe vyslovením prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. 3

vymedzuje odvolací súd zároveň aj právnu otázku zásadného významu, pre vyriešenie

ktorej v dovolacom konaní vytvoril priestor. Dovolanie v takomto prípade okrem vád

naplňujúcich znaky dovolacích dôvodov podľa , , môţe byť

6

odôvodnené len nesprávnym právnym názorom zaujatým v napadnutom rozhodnutí, a to práve

v tej právnej otázke, ktorá viedla k prípustnosti dovolania.

Z ustanovenia vyplýva, ţe odvolací súd je viazaný tak rozsahom

dovolania ako aj uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia.

Ak nejde o vady uvedené v neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené

v dovolaní, ibaţe tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolací súd najskôr skúmal, či napadnutý rozsudok nebol vydaný v konaní, postihnutom

niektorou z procesných vád uvedených v O vadu tejto povahy ide vtedy, ak konanie,

v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných

v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti

účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka

konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným

súdom).

Dovolateľ nenamietal, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a/

aţ g/ a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo. Iné

vady konania ani dovolaním namietané neboli a zo súdneho spisu nevyplývajú.

Prípustnosť dovolania na základe uvedeného tak vyplýva len z ustanovenia § 238 ods. 3

a zo skutočnosti, ţe odvolací súd samostatným výrokom svojho rozsudku pripustil proti

svojmu rozhodnutiu dovolanie. Týmto ustanovením je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie

zaloţiť výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je

zásadného právneho významu. V takom prípade je dovolateľ oprávnený napadnúť rozhodnutie

odvolacieho súdu výlučne len z dôvodu, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to

práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. Predmetom

súdneho posudzovania môţu byť potom len právne otázky, keďţe na riešenie skutkových otázok

dovolací súd nie je oprávnený ani vybavený procesnými prostriedkami (§ 243a ods. 2, veta druhá

). Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd v predmetnom dovolacom konaní nepreskúmaval

správnosť ţiadneho skutkového záveru, ale ani správnosť tých právnych záverov, ktoré nesúvisia

7

s otázkou zásadného právneho významu, pre ktorú bolo dovolanie pripustené.

Odvolací súd pripustil dovolanie z dôvodu, ţe za otázku zásadného právneho významu

povaţoval právne posúdenie, či nehnuteľnosti, ktorých prechod do vlastníctva štátu upravoval

právny predpis, v danom prípade , mohli prejsť do vlastníctva štátu

zo zákona v období do 1. októbra 1948 i bez zápisu do pozemkovej knihy, alebo či bol

nevyhnutný vklad vlastníckeho práva. Tomu zodpovedá dôvod dovolania, ktorý má základ

v tvrdení, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

písm. c/ ). Keďţe dovolateľ je oprávnený napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, proti

ktorému bola prípustnosť dovolania zaloţená výrokom odvolacieho súdu len z dôvodu

uvedeného v ustanovení , preskúmal dovolací súd rozsudok

odvolacieho súdu len z hľadísk tohto uplatneného dovolacieho dôvodu.

Uplatnením dovolacieho dôvodu podľa moţno odvolaciemu

súdu vytknúť, ţe jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje

konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho súdu v prípade

dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, je posúdiť, či odvolací súd

na zistený skutkový stav pouţil správny právny predpis a či ho aj správne interpretoval.

V súvislosti s vymedzenou dovolacou otázkou dovolateľ namietal nesprávne právne

posúdenie prechodu nehnuteľností do vlastníctva štátu zo zákona v období do 1. októbra 1948

uplynutím výpovednej doby i bez vkladu vlastníckeho práva. Podľa jeho názoru k prechodu

nehnuteľností do vlastníctva štátu mohlo dôjsť do 1. októbra 1948 aţ vkladom vlastníckeho práva

pre štát, ktorý vykonávali v tom čase súdy na návrh pozemkového úradu.

Pre právne posúdenie poloţenej dovolacej otázky bolo potrebné vychádzať z obsahu

právnych predpisov týkajúcich sa revízie prvej pozemkovej reformy v celom jej systéme, a to

predovšetkým zo , z náhradového zákona, a záborového zákona, zákona

č. o vykonaní knihovného poriadku strán konfiškovaného nepriateľského majetku

8

a o úprave niektorých právnych pomerov vzťahujúcich sa na pridelený majetok (ďalej len „zákon

č. ), v spojení s vykonávacími predpismi.

v § aţ 6 upravoval predmet revízie, ktoré rozhodnutia

a opatrenia podliehali revízii a ktorý orgán štátu bol oprávnený vykonať revíziu a vydať

rozhodnutie o jej výsledku, povinnosť vlastníkov nehnuteľností spísať a ohlásiť svoj majetok,

ktorý bol predmetom revízie podľa § 1, ako aj návrh príslušného orgánu na vyznačenie

vo verejných knihách, ţe ide o majetok, ktorý je predmetom revízie a prevzatie zbytkových

statkov.

Odvolací súd odôvodnil prechod vlastníctva k nehnuteľnostiam na štát zo zákona,

uplynutím výpovednej doby prevzatím podľa , bez potreby

vkladu vlastníckeho práva.

Podľa , ministerstvo pôdohospodárstva prevezme

zbytkové statky (§ 1 ods. 1, písm. d/), za predpokladov ďalej uvedených. Prevzatím prechádzajú

tieto nehnuteľnosti do vlastníctva štátu. Pre prevzatie platia primerane ustanovenia náhradového

zákona.

Podľa , pre konanie podľa tohto zákona, vrátane vyvlastnenia

pôdy podľa § 1 ods. 3, platili - okrem ustanovenia § 8 - primerane príslušné predpisy záborového

zákona a zákonov ho doplňujúcich.

Na základe ustanovení sa tak na konanie o prevzatí nehnuteľností,

ktoré sa stali opäť zabranými, vzťahovali primerane aj príslušné predpisy záborového zákona

a na prevzatie primerane ustanovenia náhradového zákona.

Záborový zákon, upravujúci ďalšie konanie o majetku, ktorý sa po revízii stal na základe

rozhodnutia príslušného orgánu opäť zabraným, v § 5 uvádzal, ţe zabraním nadobudla

9

Československá republika právo zabraný majetok preberať a prideľovať. Pred skutočným

prevzatím musela byť daná výpoveď osobám, ktoré hospodárili na tejto pôde, o ktorej prevzatie

išlo (§ 13), pričom výpoveď bola podrobne upravená v náhradovom zákone.

Na zabranom majetku mal, v súlade s náhradovým zákonom, pozemkový úrad právo

vykonať všetky prípravné práce, ktoré mali slúţiť k tomu, aby bol vypracovaný plán

pre preberanie a prideľovanie zabraného majetku (§ 1 náhradového zákona). Vlastníkovi

zabraného majetku pozemkového, pozemkový úrad oznámil, ktoré jeho nehnuteľnosti sa

rozhodol prevziať podľa svojho pracovného plánu. Toto oznámenie podal na súde, v ktorého

knihách boli preberané nehnuteľnosti zapísané (§ 2 náhradového zákona). Súd nariadil poznámku

zamýšľaného prevzatia vo svojich knihách a doručil vlastníkovi nehnuteľnosti oznámenie

s výzvou, aby sa do 30 dní odo dňa doručenia písomne vyjadril, či uplatňuje právo podľa § 11

záborového zákona (v spojení s a , aby mu boli

pridelené pozemky o výmere X.), inak sa malo za to, ţe súhlasil so zamýšľaným prevzatím.

Vlastníkove vyjadrenie potom dodal súd bez uznesenia pozemkovému úradu. Proti uzneseniu

povoľujúcemu poznámku a vyzývajúcemu vlastníka k vyjadreniu nebol prípustný opravný

prostriedok (§ 3 náhradového zákona). O vyjadrení vlastníka rozhodoval pozemkový úrad

v súlade s § 5 náhradového zákona. Ak pozemkový úrad vyhovel vlastníkovej ţiadosti celkom

alebo sčasti, oznámil to vlastníkovi a súdu, v ktorého knihách boli nehnuteľnosti zapísané

s návrhom, aby bola poznámka zamýšľaného prevzatia vymazaná alebo obmedzená

na nehnuteľnosti, ktoré mali byť prevzaté. Vyzvanie veriteľov a ich moţnosť vyjadriť sa,

upravoval § 11 náhradového zákona. Pred skutočným prevzatím zabraného majetku

pozemkovým úradom bolo ďalej potrebné dať osobám hospodáriacim na tomto majetku

výpoveď, ktorú upravovali § aţ 25 náhradového zákona (v znení III. bodu

Zb. z 21. marca 1948, ktorým sa menil a dopĺňal aj o úpravu výpovede

formou verejnej vyhlášky).

Podľa § 12 náhradového zákona, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak, musí byť

pred skutočným prevzatím zabraného majetku pozemkovým úradom daná osobám na ňom

hospodáriacim výpoveď aspoň trojmesačná. Spravidla musí byť daná výpoveď tak, aby osoba

hospodáriaca na majetku mohla skončiť zberné práce a prevzatie pôdy aby sa mohlo uskutočniť

10

k 1. marcu alebo 1. októbru beţného roka. Pre prevzatie pôdy k 1. marcu 1948 stačí výpoveď

jednomesačná.

V § 13 a § 14 náhradového zákona boli upravené situácie, kedy bolo moţné skrátiť

výpovednú dobu a prípady, kedy výpovedná doba nebola potrebná. V § 15 náhradového zákona

bolo upravené skutočné prevzatie zabraného majetku bez výpovede v prípadoch, keď

na nehnuteľnostiach určených k prevzatiu hospodárili uţ osoby, ktorým mali byť pridelené.

V tomto prípade stačilo, ak bol vlastník vyrozumený pozemkovým úradom o tom, ktoré

nehnuteľnosti sa preberajú a ktorý deň platí za deň prevzatia.

Ustanovenie výslovne v druhej vete uvádzalo, ţe

zbytkové statky prechádzali do vlastníctva štátu prevzatím. Toto ustanovenie odkazovalo len

primerane na náhradový zákon, v ktorom bola upravená výpoveď, ktorú bolo potrebné (okrem

zákonom vymedzeným prípadov) dať pred samotným skutočným (faktickým) prevzatím.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, vzhľadom na situáciu v preskúmavanom období,

s prihliadnutím na vtedajší právny výklad príslušných právnych predpisov, poukazuje na to, ţe

ukončením II. svetovej vojny došlo k zlomu vo výklade, ktorým okamihom dochádzalo k zmene

skutočného vlastníka zabraného pozemkového majetku. Viedla k tomu vtedajšia hospodárska

a politická situácia. Štát bol v tej dobe nútený dať pred zabezpečením súladu medzi skutočným

právnym stavom a stavom zapísaným v pozemkovej knihe prednosť tomu, aby pôda bola čo

najrýchlejšie pridelená novým vlastníkom, ktorí by zabezpečili jej obhospodarovanie. Štát

povaţoval v tej dobe za nevyhnutné zabezpečiť nielen obhospodarovanie pôdy zabranej

v I. pozemkovej reforme, ale i obhospodarovanie rozsiahleho majetku konfiškovaného

a zabraného revíziou prvej pozemkovej reformy v súvislosti s ukončením II. svetovej vojny.

S ohľadom na tieto spoločenské zmeny bol v tej dobe uplatňovaný výklad, podľa ktorého sa

vlastníctvo k obhospodarovanej pôde nenadobúdalo ani zápisom vlastníctva do pozemkových

kníh, ani vyhotovením listín, na ktorých základe by takýto zápis bolo moţné vykonať. Podľa

vtedajšieho výkladu sa vlastníctvo nehnuteľností nadobúdalo oprávneným prevzatím faktickej

drţby, nie aţ prevzatím drţby knihovnej. Vlastníctvo zabraného pozemkového majetku sa teda

11

v povojnovej dobe nadobúdalo uţ tým, ţe nový vlastník zabranú pôdu oprávnene prevzal a začal

na nej hospodáriť. Oprávnené prevzatie zabranej pôdy v uvedenom zmysle nastávalo vtedy, keď

bola daná pôvodnému vlastníkovi preberaného majetku výpoveď z hospodárenia podľa

záborového a náhradového zákona a výpovedná doba riadne uplynula. Uvedený záver vyplýva

jednoznačne z vyššie uvedených ustanovení. Vyhotovenie vkladových listín a zápis

do pozemkovej knihy boli uţ len vykonaním knihovného poriadku. Knihovný poriadok sa

v určitých prípadoch vykonával aţ následne po prevzatí vlastníckeho práva k pôde novým

vlastníkom, ako jednoznačne vyplýva z ustanovení Vykonanie knihovného

poriadku bol proces, ktorým mal byť následne uvedený stav zápisu v pozemkovej knihe

a v pozemkovom katastri do súladu so skutočným právnym stavom. Vzťahoval sa nielen

na majetok konfiškovaný podľa dekrétov prezidenta republiky č. a č. ,

ale aj na majetok zabraný, a to podľa Vykonaním knihovného

poriadku ţiadne práva nevznikali, len uţ existujúcim právam bola poskytnutá verejná publicita.

Preto z prípadného nevykonania knihovného poriadku nemoţno vyvodiť, ţe by nevzniklo právo,

ktoré malo byť do pozemkovej knihy zapísané. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje

na smerovaný vývoj, ktorým bolo po 1. januári 1951 potom od intabulačného princípu celkom

upustené.

Z vyššie uvedeného vyplýva, ţe po účinnosti predpisov o revízii prvej pozemkovej

reformy a novelizácii náhradového zákona po II. svetovej vojne, stačilo k prechodu vlastníckeho

práva u nehnuteľností, u ktorých bola vyznačená poznámka zamýšľaného prevzatia, faktické

prevzatie štátom, prípadne prídelcom, po uplynutí výpovednej doby z hospodárenia na zabranej

pôde. K prechodu vlastníckeho práva prevzatím pritom nebolo potrebné vykonanie zápisu

do pozemkovej knihy, ani vyhotovenie vkladovej listiny. Pokiaľ sa štát alebo orgán, ktorý v mene

štátu zabranú pôdu prevzal do vlastníctva, nepostaral o vykonanie knihovného poriadku

v pozemkovej knihe alebo o zápis vlastníckeho práva štátu ihneď, respektíve vôbec, bol tak,

resp. je zapísaný ako vlastník stále ten subjekt, ktorý vlastnil zabraný majetok pred jeho

prechodom na štát. Samotná okolnosť, ţe vlastníctvo štátu nie je v katastri zapísané tam, kde bola

v pozemkovej knihe zapísaná poznámka zamýšľaného prevzatia, ešte neznamená, ţe štát sa

vlastníkom zabraných nehnuteľností nestal. Rozhodujúca je tu okolnosť, či štát nehnuteľnosti

fakticky prevzal.

12

Najvyšší súd Slovenskej republiky na podporu svojho právneho názoru povaţuje za

potrebné poukázať na právne ustanovenie, ktoré bolo v Českej republike doplnené do zákona

č. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku

s účinnosťou od 1. júla 1993, a to § 32 ods. 2, ktorým sa v Českej republike odstránili výkladové

rozpory a bolo jednoznačne ustálené, ţe za okamih prechodu na štát alebo inú právnickú osobu

postupom podľa sa povaţuje deň faktického prevzatia nehnuteľnosti

štátom alebo inou právnickou osobou.

Na základe uvedených ustanovení právnych predpisov, vzťahujúcich sa na úpravu revízie

prvej pozemkovej reformy, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotoţňuje so záverom

odvolacieho súdu, ţe k prechodu vlastníctva k nehnuteľnostiam na štát pred 1. októbrom 1948

došlo uplynutím výpovednej doby prevzatím nehnuteľností bez zápisu vkladu vlastníckeho práva.

Prevzatím podľa , za splnenia predpokladov uvedených v tomto

ustanovení, prechádzali nehnuteľnosti do vlastníctva štátu. Týmto prevzatím sa rozumelo faktické

prevzatie nehnuteľnosti (ako správne vyvodil odvolací súd) uplynutím výpovednej doby.

V preskúmavanom prípade bola vyhláškou daná výpoveď z hospodárenia (zaloţená na č.l.

192 spisu) k 1. októbru 1948. Hospodáriace osoby boli povinné v súlade s touto vyhláškou

vypovedané nehnuteľnosti so všetkým príslušenstvom odovzdať k uvedenému dňu Povereníctvu

pôdohospodárstva a pozemkovej reformy alebo osobe ním označenej pod exekúciou podľa §§ 90-

95, 101, 125 vládneho nariadenia č. 8/1928 Zb.

So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolateľ napadol dovolaním vecne

správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe v konaní neboli zistené vady uvedené v

a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie ako nedôvodné zamietol

( ).

V dovolacom konaní úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu trov konania proti

13

ţalobcom, ktorí úspech nemali ( v spojení s ,

). Ţalovaným 1/, 3/ a 5/ ţiadne trovy konania nevznikli. Ţalovaný 4/ si náhradu trov

dovolacieho konania neuplatnil a ţalovaný 2/ si ju síce uplatnil, avšak výšku trov konania

nevyčíslil do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Zo spisu ku dňu vyhlásenia

rozhodnutia nevyplývajú ţiadne trovy, preto im dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania

nepriznal ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. januára 2011

JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová

14