Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 20 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (29)606/361257.dcc10b.pdf
PDF · 163.03 KB
No categories available
4Cdo/180/2009
R o z s u d o k
V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. Evy
Sakálovej a sudcov JUDr. Ľubora Šeba a JUDr. Edity Bakošovej, v právnej veci ţalobcov
1/ Ing. M. T., bývajúceho v B., 2/ T. G., bývajúcej v B., 3/ M. Č., bývajúcej v T.T.,
4/ Ing. O. F., bývajúcej v B., 5/ Ing. S. W., bývajúcej v B., ţalobcov 1/ aţ 3/ zastúpených JUDr.
P. L., advokátom so sídlom v P. a ţalobkýň 4/ a 5/ zastúpených I. S., advokátom so sídlom v B.,
proti ţalovaným 1/ Slovenskej republike, zastúpenej Obvodným úradom Trenčín, so sídlom
v Trenčíne, Hviezdoslavova č. 3, 2/ Slovenskej republike - Lesom SR, štátnemu podniku,
so sídlom v Banskej Bystrici, Nám. SNP č. 8, 3/ O. L., so sídlo v L.L.4/ Trenčianskemu
samosprávnemu kraju, so sídlom v Trenčíne, Hviezdoslavova č. 1, 5/ Slovenskej republike,
zastúpenej Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom v Bratislave, Búdkova č. 36,
o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, vedenej na Okresnom súde Povaţská Bystrica
pod sp. zn. 4 C 703/2000, o dovolaní ţalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne
z 20. novembra 2007, sp. zn. 17 Co 160/2007, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a .
Ţalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobou podanou na Okresný súd Povaţská Bystrica 9. novembra 2000 sa právny
predchodca ţalobcov 1/ aţ 5/ M. T. (ďalej len „M. T.“ alebo „dovolateľ“) domáhal určenia, ţe
jeho matka M. T., bola vlastníčkou v ţalobe a počas konania špecifikovaných nehnuteľností
k 1. októbru 1948, k 28. máju 1958 a k 2. júlu 1958. Naliehavý právny záujem na tomto určení
zdôvodnil potrebou preukázania vlastníckeho práva jeho matky ako podmienky úspešnosti ním
uplatneného reštitučného nároku podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov
k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Nehnuteľnosti mali podľa jeho názoru prejsť
do vlastníctva matky zánikom S. v D. L. (ďalej len „spoločnosť“) 1. októbra 1948, následkom
uznesenia valného zhromaţdenia spoločnosti z 15. septembra 1948 o vstupe spoločnosti do
likvidácie k 1. októbru 1948, podľa vtedy platného obchodného zákonníka. Štyrmi rozhodnutiami
Odboru poľného hospodárstva a lesného hospodárstva rady ONV Povaţská Bystrica, vydanými
pre jednotlivé katastrálne územia (D.L., P., P. a T.) z 28. mája 1958 a 2. júla 1958, č.k. X. (ďalej
len „rozhodnutia z roku 1958“) boli nehnuteľnosti v nich uvedené, jeho matke odňaté podľa
zákona č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy (ďalej len „zákon č. 142/1947 Zb.“).
Okresný súd Povaţská Bystrica rozsudkom z 8. marca 2007 č.k. 4 C 703/2000-403
ţalobu zamietol. Ţalovaným náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie
neodôvodnil ustanoveniami príslušných právnych predpisov. Konštatoval len, ţe podľa zákona
č. 142/1947 Zb. bola vykonaná revízia majetku spoločnosti o výmere X., nachádzajúceho sa
v katastrálnych územiach T., D.L., P. a P., pričom v pozemkových vloţkách bola o tom
vyznačená poznámka. Poukázal na rozhodnutie Ministerstva pôdohospodárstva Československej
republiky zo 6. mája 1948, č.j. X. (ďalej len „rozhodnutie ministerstva“), ktorým bola vykonaná
revízia prvej pozemkovej reformy ohľadom majetku spoločnosti a boli zrušené predtým vydané
rozhodnutia a spoločnosti boli podľa § 1 ods. 3 zákona č. 142/1947 Zb. vyvlastnené všetky jej
nehnuteľnosti, okrem X., ktoré jej boli ponechané a v roku 1951 boli vykúpené štátom postupom
podľa § 10 zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme. Toto rozhodnutie ministerstva
povaţoval za rozhodné, keďţe práve ním došlo k odňatiu celého majetku spoločnosti s výnimkou
X.. Uviedol, ţe Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave vyhláškou
uverejnenou 31. mája 1948 dalo spoločnosti výpoveď z hospodárenia na jej pozemkoch a pôda sa
stala predmetom prídelového pokračovania. Podľa názoru prvostupňového súdu boli potom
rozhodnutia z r. 1958 vydané len za účelom usporiadania pozemnokniţného vlastníctva. Keďţe
v pozemkových vloţkách bola ako vlastník nehnuteľností uvedená spoločnosť, mal za to, ţe
nehnuteľnosti boli odňaté tejto spoločnosti a nie M. T., ktorá bola podľa jeho názoru len jednou
z účastinárov spoločnosti. Nestotoţnil sa s názorom M. T., ţe podľa vtedy platného obchodného
zákonníka nadobudla nehnuteľnosti spoločnosti do svojho vlastníctva jeho matka a ţe spoločnosť
prestala existovať ako právny subjekt k 1. októbru 1948 na základe uznesenia valného
zhromaţdenia spoločnosti o vstupe spoločnosti do likvidácie k 1. októbru 1948. Ani tento záver
prvostupňový súd neodôvodnil príslušnými ustanoveniami vtedy platného obchodného
zákonníka.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie M. T. rozsudkom z 20. novembra 2007, sp. zn.
17 Co 160/2007 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pričom proti svojmu rozhodnutiu pripustil
dovolanie. Ţalovaným náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Podľa názoru odvolacieho
súdu, prvostupňový súd správne vyhodnotil rozhodnutia z roku 1958 ako rozhodnutia vydané len
za účelom usporiadania pozemnokniţných vzťahov a vzťahov zápisu vlastníctva pre štát
a jednotlivé subjekty, ktorým uţ boli pozemky pridelené. Konštatoval, ţe k vykonaniu revízie
pozemkovej reformy na veľkostatku spoločnosti došlo na ţiadosť R. pre O. D.L. zo 16. februára
1948, adresovanej Ministerstvu pôdohospodárstva v Prahe a ţe po vykonaní a predloţení súpisu
pozemkového majetku za spoločnosť v zmysle § 3 zákona č. 142/1947 Zb. bolo vydané
rozhodnutie ministerstva pôdohospodárstva. Právne poukázal na vyhlášku Ministerstva
pôdohospodárstva z 8. marca 1948 o riadnom hospodárení na pôde, ktorá je predmetom revízie
prvej pozemkovej reformy, v ktorej prvom bode vyhláška ukladala vlastníkom pozemkového
majetku, podrobeného revízii, povinnosť na tomto majetku riadne hospodáriť aţ do dňa, kedy
tento majetok bude prevzatý štátom. Nakoniec poukázal na vyhlášku z 31. mája 1948, ktorou
bola k 1. októbru 1948 daná spoločnosti výpoveď z hospodárenia na majetku o výmere cca X.,
nachádzajúcom sa v katastrálnom území D.L., P., P. a T.. Odvolací súd, na rozdiel od
prvostupňového súdu, zaloţil svoje rozhodnutie na tom právnom základe, ţe uplynutím
výpovednej doby 1. októbra 1948 došlo k prechodu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam
zo zákona na štát prevzatím podľa § 6 zákona č. 142/1947 Zb. Neakceptoval, v odvolaní M. T.
uvedenú námietku vyţadovanej intabulácie v súlade s vtedy platnou právnou úpravou. Vzhľadom
na tento právny záver odvolací súd potom povaţoval za právne bezvýznamné zaoberať sa
okolnosťou zániku spoločnosti. Taktieţ bez právneho zdôvodnenia len konštatoval, ţe M. T.
nebola vlastníčkou nehnuteľností a ţe návrh bol súdom prvého stupňa zamietnutý dôvodne.
Odvolací súd povaţoval svoje rozhodnutie za rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, preto proti nemu podľa § 238 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.“)
pripustil dovolanie na posúdenie správnosti svojho právneho záveru v znení, či nehnuteľnosti,
ktorých prechod do vlastníctva štátu upravoval právny predpis, v danom prípade zákon č.
142/1947 Zb., mohli prejsť do vlastníctva štátu zo zákona v období do 1. októbra 1948 i bez
zápisu do pozemkovej knihy, alebo či bol nevyhnutný vklad vlastníckeho práva.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie podľa § 238 ods. 3 O.s.p. právny
predchodca ţalobcov. Dovolanie odôvodnil § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Namietal nesprávne
právne posúdenie prechodu nehnuteľností do vlastníctva štátu zo zákona uplynutím výpovednej
doby. Poukázal na § 17 zákona č. 142/1947 Zb., podľa ktorého sa na konanie podľa tohto zákona
vzťahovali primerane príslušné predpisy zákona č. 215/1919 Zb. o zabraní veľkého majetku
pozemkového (ďalej len „záborový zákon“) a doplňujúcich zákonov a pre samotné prevzatie
zbytkových statkov podľa § 6 zákona č. 142/1947 Zb. platili primerane ustanovenia zákona
č. 329/1920 Zb. o prevzatí a náhrade za zabraný majetok pozemkový (ďalej len „náhradový
zákon“), ktorého § 26 uvádzal, ţe kde bolo podľa tohto zákona poznamenané zamýšľané
prevzatie zabraného majetku štátom, vykonajú na návrh pozemkového úradu súdy vklad
vlastníckeho práva pre štát Československú republiku s odvolaním sa na § 1 záborového zákona
a na toto zákonné ustanovenie. Podľa jeho názoru sa pre nadobudnutie vlastníckeho práva štátom
vyţadoval vklad vlastníckeho práva a k prechodu nehnuteľností na štát nemohlo dôjsť
do 1. októbra 1948 bez jeho zápisu do pozemkovej knihy. Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky navrhol, podľa § 243b ods. 2/ O.s.p., rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie.
M. T., po podaní dovolania 20. augusta 2008, zomrel. Dovolací súd v súlade s § 107
ods. 3 O.s.p. pokračoval v konaní s jeho právnymi nástupcami (dedičmi), ktorých okruh 31.
marca 2009 oznámil súdu Notársky úrad v Povaţskej Bystrici a ktorí s podaným dovolaním ich
právneho predchodcu súhlasili.
Ţalovaní 2/ a 4/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, ţe rozsudok odvolacieho súdu povaţujú
za správny a dovolanie za nedôvodné. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky preto navrhli
dovolanie zamietnuť. Ţalovaný 2/ zároveň navrhol, aby mu bola priznaná náhrada trov
dovolacieho konania.
Ţalovaní 1/, 3/ a 5/ sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.), po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1
O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 3
O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O.s.p. a dospel k záveru, ţe
dovolanie je dôvodné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon
pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti
rozsudku odvolacieho súdu v ustanoveniach § 237 a § 238.
Podľa § 238 ods. 3 O.s.p., dovolanie je prípustné tieţ proti rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho
rozhodnutia, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu.
Pred samotným posúdením správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu z hľadiska
jeho vecnej správnosti treba uviesť, ţe vyslovením prípustnosti dovolania v zmysle § 238 ods. 3
O.s.p. vymedzuje odvolací súd zároveň aj právnu otázku zásadného významu, pre vyriešenie
ktorej v dovolacom konaní vytvoril priestor. Dovolanie v takomto prípade okrem vád
naplňujúcich znaky dovolacích dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. a/, b/ O.s.p., môţe byť
odôvodnené len nesprávnym právnym názorom zaujatým v napadnutom rozhodnutí, a to práve
v tej právnej otázke, ktorá viedla k prípustnosti dovolania.
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe odvolací súd je viazaný tak rozsahom
dovolania ako aj uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového vymedzenia.
Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p. neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené
v dovolaní, ibaţe tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolací súd najskôr skúmal, či napadnutý rozsudok nebol vydaný v konaní, postihnutom
niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak konanie,
v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných
v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti
účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka
konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným
súdom).
Dovolateľ nenamietal, ţe by v konaní došlo k procesným vadám v zmysle § 237 písm. a/
aţ g/ O.s.p. a existencia procesnej vady takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo. Iné
vady konania ani dovolaním namietané neboli a zo súdneho spisu nevyplývajú.
Prípustnosť dovolania na základe uvedeného tak vyplýva len z ustanovenia § 238 ods. 3
O.s.p. a zo skutočnosti, ţe odvolací súd samostatným výrokom svojho rozsudku pripustil proti
svojmu rozhodnutiu dovolanie. Týmto ustanovením je odvolaciemu súdu zverené oprávnenie
zaloţiť výrokom rozsudku prípustnosť dovolania v prípade, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je
zásadného právneho významu. V takom prípade je dovolateľ oprávnený napadnúť rozhodnutie
odvolacieho súdu výlučne len z dôvodu, ţe spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to
práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. Predmetom
súdneho posudzovania môţu byť potom len právne otázky, keďţe na riešenie skutkových otázok
dovolací súd nie je oprávnený ani vybavený procesnými prostriedkami (§ 243a ods. 2, veta druhá
O.s.p.). Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd v predmetnom dovolacom konaní nepreskúmaval
správnosť ţiadneho skutkového záveru, ale ani správnosť tých právnych záverov, ktoré nesúvisia
s otázkou zásadného právneho významu, pre ktorú bolo dovolanie pripustené.
Odvolací súd pripustil dovolanie z dôvodu, ţe za otázku zásadného právneho významu
povaţoval právne posúdenie, či nehnuteľnosti, ktorých prechod do vlastníctva štátu upravoval
právny predpis, v danom prípade zákon č. 142/1947 Zb., mohli prejsť do vlastníctva štátu
zo zákona v období do 1. októbra 1948 i bez zápisu do pozemkovej knihy, alebo či bol
nevyhnutný vklad vlastníckeho práva. Tomu zodpovedá dôvod dovolania, ktorý má základ
v tvrdení, ţe napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.). Keďţe dovolateľ je oprávnený napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, proti
ktorému bola prípustnosť dovolania zaloţená výrokom odvolacieho súdu len z dôvodu
uvedeného v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., preskúmal dovolací súd rozsudok
odvolacieho súdu len z hľadísk tohto uplatneného dovolacieho dôvodu.
Uplatnením dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. moţno odvolaciemu
súdu vytknúť, ţe jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Úlohou dovolacieho súdu v prípade
dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, je posúdiť, či odvolací súd
na zistený skutkový stav pouţil správny právny predpis a či ho aj správne interpretoval.
V súvislosti s vymedzenou dovolacou otázkou dovolateľ namietal nesprávne právne
posúdenie prechodu nehnuteľností do vlastníctva štátu zo zákona v období do 1. októbra 1948
uplynutím výpovednej doby i bez vkladu vlastníckeho práva. Podľa jeho názoru k prechodu
nehnuteľností do vlastníctva štátu mohlo dôjsť do 1. októbra 1948 aţ vkladom vlastníckeho práva
pre štát, ktorý vykonávali v tom čase súdy na návrh pozemkového úradu.
Pre právne posúdenie poloţenej dovolacej otázky bolo potrebné vychádzať z obsahu
právnych predpisov týkajúcich sa revízie prvej pozemkovej reformy v celom jej systéme, a to
predovšetkým zo zákona č. 142/1947 Zb., z náhradového zákona, a záborového zákona, zákona
č. 90/1947 Zb. o vykonaní knihovného poriadku strán konfiškovaného nepriateľského majetku
a o úprave niektorých právnych pomerov vzťahujúcich sa na pridelený majetok (ďalej len „zákon
č. 90/1947 Zb.), v spojení s vykonávacími predpismi.
Zákon č. 142/1947 Zb. v §§ 1 aţ 6 upravoval predmet revízie, ktoré rozhodnutia
a opatrenia podliehali revízii a ktorý orgán štátu bol oprávnený vykonať revíziu a vydať
rozhodnutie o jej výsledku, povinnosť vlastníkov nehnuteľností spísať a ohlásiť svoj majetok,
ktorý bol predmetom revízie podľa § 1, ako aj návrh príslušného orgánu na vyznačenie
vo verejných knihách, ţe ide o majetok, ktorý je predmetom revízie a prevzatie zbytkových
statkov.
Odvolací súd odôvodnil prechod vlastníctva k nehnuteľnostiam na štát zo zákona,
uplynutím výpovednej doby prevzatím podľa § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Zb., bez potreby
vkladu vlastníckeho práva.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Zb., ministerstvo pôdohospodárstva prevezme
zbytkové statky (§ 1 ods. 1, písm. d/), za predpokladov ďalej uvedených. Prevzatím prechádzajú
tieto nehnuteľnosti do vlastníctva štátu. Pre prevzatie platia primerane ustanovenia náhradového
zákona.
Podľa § 17 zákona č. 142/1947 Zb., pre konanie podľa tohto zákona, vrátane vyvlastnenia
pôdy podľa § 1 ods. 3, platili - okrem ustanovenia § 8 - primerane príslušné predpisy záborového
zákona a zákonov ho doplňujúcich.
Na základe ustanovení zákona č. 142/1947 Zb. sa tak na konanie o prevzatí nehnuteľností,
ktoré sa stali opäť zabranými, vzťahovali primerane aj príslušné predpisy záborového zákona
a na prevzatie primerane ustanovenia náhradového zákona.
Záborový zákon, upravujúci ďalšie konanie o majetku, ktorý sa po revízii stal na základe
rozhodnutia príslušného orgánu opäť zabraným, v § 5 uvádzal, ţe zabraním nadobudla
Československá republika právo zabraný majetok preberať a prideľovať. Pred skutočným
prevzatím musela byť daná výpoveď osobám, ktoré hospodárili na tejto pôde, o ktorej prevzatie
išlo (§ 13), pričom výpoveď bola podrobne upravená v náhradovom zákone.
Na zabranom majetku mal, v súlade s náhradovým zákonom, pozemkový úrad právo
vykonať všetky prípravné práce, ktoré mali slúţiť k tomu, aby bol vypracovaný plán
pre preberanie a prideľovanie zabraného majetku (§ 1 náhradového zákona). Vlastníkovi
zabraného majetku pozemkového, pozemkový úrad oznámil, ktoré jeho nehnuteľnosti sa
rozhodol prevziať podľa svojho pracovného plánu. Toto oznámenie podal na súde, v ktorého
knihách boli preberané nehnuteľnosti zapísané (§ 2 náhradového zákona). Súd nariadil poznámku
zamýšľaného prevzatia vo svojich knihách a doručil vlastníkovi nehnuteľnosti oznámenie
s výzvou, aby sa do 30 dní odo dňa doručenia písomne vyjadril, či uplatňuje právo podľa § 11
záborového zákona (v spojení s § 1 ods. 3 a § 6 ods. 4 zákona č. 142/1947 Zb., aby mu boli
pridelené pozemky o výmere X.), inak sa malo za to, ţe súhlasil so zamýšľaným prevzatím.
Vlastníkove vyjadrenie potom dodal súd bez uznesenia pozemkovému úradu. Proti uzneseniu
povoľujúcemu poznámku a vyzývajúcemu vlastníka k vyjadreniu nebol prípustný opravný
prostriedok (§ 3 náhradového zákona). O vyjadrení vlastníka rozhodoval pozemkový úrad
v súlade s § 5 náhradového zákona. Ak pozemkový úrad vyhovel vlastníkovej ţiadosti celkom
alebo sčasti, oznámil to vlastníkovi a súdu, v ktorého knihách boli nehnuteľnosti zapísané
s návrhom, aby bola poznámka zamýšľaného prevzatia vymazaná alebo obmedzená
na nehnuteľnosti, ktoré mali byť prevzaté. Vyzvanie veriteľov a ich moţnosť vyjadriť sa,
upravoval § 11 náhradového zákona. Pred skutočným prevzatím zabraného majetku
pozemkovým úradom bolo ďalej potrebné dať osobám hospodáriacim na tomto majetku
výpoveď, ktorú upravovali §§ 12 aţ 25 náhradového zákona (v znení III. bodu zákona č. 44/1948
Zb. z 21. marca 1948, ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 142/1947 Zb. aj o úpravu výpovede
formou verejnej vyhlášky).
Podľa § 12 náhradového zákona, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak, musí byť
pred skutočným prevzatím zabraného majetku pozemkovým úradom daná osobám na ňom
hospodáriacim výpoveď aspoň trojmesačná. Spravidla musí byť daná výpoveď tak, aby osoba
hospodáriaca na majetku mohla skončiť zberné práce a prevzatie pôdy aby sa mohlo uskutočniť
k 1. marcu alebo 1. októbru beţného roka. Pre prevzatie pôdy k 1. marcu 1948 stačí výpoveď
jednomesačná.
V § 13 a § 14 náhradového zákona boli upravené situácie, kedy bolo moţné skrátiť
výpovednú dobu a prípady, kedy výpovedná doba nebola potrebná. V § 15 náhradového zákona
bolo upravené skutočné prevzatie zabraného majetku bez výpovede v prípadoch, keď
na nehnuteľnostiach určených k prevzatiu hospodárili uţ osoby, ktorým mali byť pridelené.
V tomto prípade stačilo, ak bol vlastník vyrozumený pozemkovým úradom o tom, ktoré
nehnuteľnosti sa preberajú a ktorý deň platí za deň prevzatia.
Ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Zb. výslovne v druhej vete uvádzalo, ţe
zbytkové statky prechádzali do vlastníctva štátu prevzatím. Toto ustanovenie odkazovalo len
primerane na náhradový zákon, v ktorom bola upravená výpoveď, ktorú bolo potrebné (okrem
zákonom vymedzeným prípadov) dať pred samotným skutočným (faktickým) prevzatím.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, vzhľadom na situáciu v preskúmavanom období,
s prihliadnutím na vtedajší právny výklad príslušných právnych predpisov, poukazuje na to, ţe
ukončením II. svetovej vojny došlo k zlomu vo výklade, ktorým okamihom dochádzalo k zmene
skutočného vlastníka zabraného pozemkového majetku. Viedla k tomu vtedajšia hospodárska
a politická situácia. Štát bol v tej dobe nútený dať pred zabezpečením súladu medzi skutočným
právnym stavom a stavom zapísaným v pozemkovej knihe prednosť tomu, aby pôda bola čo
najrýchlejšie pridelená novým vlastníkom, ktorí by zabezpečili jej obhospodarovanie. Štát
povaţoval v tej dobe za nevyhnutné zabezpečiť nielen obhospodarovanie pôdy zabranej
v I. pozemkovej reforme, ale i obhospodarovanie rozsiahleho majetku konfiškovaného
a zabraného revíziou prvej pozemkovej reformy v súvislosti s ukončením II. svetovej vojny.
S ohľadom na tieto spoločenské zmeny bol v tej dobe uplatňovaný výklad, podľa ktorého sa
vlastníctvo k obhospodarovanej pôde nenadobúdalo ani zápisom vlastníctva do pozemkových
kníh, ani vyhotovením listín, na ktorých základe by takýto zápis bolo moţné vykonať. Podľa
vtedajšieho výkladu sa vlastníctvo nehnuteľností nadobúdalo oprávneným prevzatím faktickej
drţby, nie aţ prevzatím drţby knihovnej. Vlastníctvo zabraného pozemkového majetku sa teda
v povojnovej dobe nadobúdalo uţ tým, ţe nový vlastník zabranú pôdu oprávnene prevzal a začal
na nej hospodáriť. Oprávnené prevzatie zabranej pôdy v uvedenom zmysle nastávalo vtedy, keď
bola daná pôvodnému vlastníkovi preberaného majetku výpoveď z hospodárenia podľa
záborového a náhradového zákona a výpovedná doba riadne uplynula. Uvedený záver vyplýva
jednoznačne z vyššie uvedených ustanovení. Vyhotovenie vkladových listín a zápis
do pozemkovej knihy boli uţ len vykonaním knihovného poriadku. Knihovný poriadok sa
v určitých prípadoch vykonával aţ následne po prevzatí vlastníckeho práva k pôde novým
vlastníkom, ako jednoznačne vyplýva z ustanovení zákona č. 90/1947 Zb. Vykonanie knihovného
poriadku bol proces, ktorým mal byť následne uvedený stav zápisu v pozemkovej knihe
a v pozemkovom katastri do súladu so skutočným právnym stavom. Vzťahoval sa nielen
na majetok konfiškovaný podľa dekrétov prezidenta republiky č. 12/1945 Zb. a č. 108/1945 Zb.,
ale aj na majetok zabraný, a to podľa § 14 zákona č. 142/1947 Zb. Vykonaním knihovného
poriadku ţiadne práva nevznikali, len uţ existujúcim právam bola poskytnutá verejná publicita.
Preto z prípadného nevykonania knihovného poriadku nemoţno vyvodiť, ţe by nevzniklo právo,
ktoré malo byť do pozemkovej knihy zapísané. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje
na smerovaný vývoj, ktorým bolo po 1. januári 1951 potom od intabulačného princípu celkom
upustené.
Z vyššie uvedeného vyplýva, ţe po účinnosti predpisov o revízii prvej pozemkovej
reformy a novelizácii náhradového zákona po II. svetovej vojne, stačilo k prechodu vlastníckeho
práva u nehnuteľností, u ktorých bola vyznačená poznámka zamýšľaného prevzatia, faktické
prevzatie štátom, prípadne prídelcom, po uplynutí výpovednej doby z hospodárenia na zabranej
pôde. K prechodu vlastníckeho práva prevzatím pritom nebolo potrebné vykonanie zápisu
do pozemkovej knihy, ani vyhotovenie vkladovej listiny. Pokiaľ sa štát alebo orgán, ktorý v mene
štátu zabranú pôdu prevzal do vlastníctva, nepostaral o vykonanie knihovného poriadku
v pozemkovej knihe alebo o zápis vlastníckeho práva štátu ihneď, respektíve vôbec, bol tak,
resp. je zapísaný ako vlastník stále ten subjekt, ktorý vlastnil zabraný majetok pred jeho
prechodom na štát. Samotná okolnosť, ţe vlastníctvo štátu nie je v katastri zapísané tam, kde bola
v pozemkovej knihe zapísaná poznámka zamýšľaného prevzatia, ešte neznamená, ţe štát sa
vlastníkom zabraných nehnuteľností nestal. Rozhodujúca je tu okolnosť, či štát nehnuteľnosti
fakticky prevzal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na podporu svojho právneho názoru povaţuje za
potrebné poukázať na právne ustanovenie, ktoré bolo v Českej republike doplnené do zákona
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku
s účinnosťou od 1. júla 1993, a to § 32 ods. 2, ktorým sa v Českej republike odstránili výkladové
rozpory a bolo jednoznačne ustálené, ţe za okamih prechodu na štát alebo inú právnickú osobu
postupom podľa zákona č. 142/1947 Zb. sa povaţuje deň faktického prevzatia nehnuteľnosti
štátom alebo inou právnickou osobou.
Na základe uvedených ustanovení právnych predpisov, vzťahujúcich sa na úpravu revízie
prvej pozemkovej reformy, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotoţňuje so záverom
odvolacieho súdu, ţe k prechodu vlastníctva k nehnuteľnostiam na štát pred 1. októbrom 1948
došlo uplynutím výpovednej doby prevzatím nehnuteľností bez zápisu vkladu vlastníckeho práva.
Prevzatím podľa § 6 ods. 1 zákona č. 142/1947 Zb., za splnenia predpokladov uvedených v tomto
ustanovení, prechádzali nehnuteľnosti do vlastníctva štátu. Týmto prevzatím sa rozumelo faktické
prevzatie nehnuteľnosti (ako správne vyvodil odvolací súd) uplynutím výpovednej doby.
V preskúmavanom prípade bola vyhláškou daná výpoveď z hospodárenia (zaloţená na č.l.
192 spisu) k 1. októbru 1948. Hospodáriace osoby boli povinné v súlade s touto vyhláškou
vypovedané nehnuteľnosti so všetkým príslušenstvom odovzdať k uvedenému dňu Povereníctvu
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy alebo osobe ním označenej pod exekúciou podľa §§ 90-
95, 101, 125 vládneho nariadenia č. 8/1928 Zb.
So zreteľom na vyššie uvedené moţno uzavrieť, ţe dovolateľ napadol dovolaním vecne
správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďţe v konaní neboli zistené vady uvedené v § 237 O.s.p.
a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci samej, Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie ako nedôvodné zamietol
V dovolacom konaní úspešným ţalovaným vzniklo právo na náhradu trov konania proti
ţalobcom, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1
O.s.p.). Ţalovaným 1/, 3/ a 5/ ţiadne trovy konania nevznikli. Ţalovaný 4/ si náhradu trov
dovolacieho konania neuplatnil a ţalovaný 2/ si ju síce uplatnil, avšak výšku trov konania
nevyčíslil do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Zo spisu ku dňu vyhlásenia
rozhodnutia nevyplývajú ţiadne trovy, preto im dovolací súd náhradu trov dovolacieho konania
nepriznal (§ 151 ods. 2 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. januára 2011
JUDr. Eva S a k á l o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová