Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)III. ÚS 271/09
PDF · 197.68 KB
No categories available
III. ÚS 271/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť D. Ž., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8 C/104/2005 z 12. februára 2009
a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 Co/110/2009 z 28. mája 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť D. Ž. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2009
doručená sťažnosť D. Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C/104/2005
z 12. februára 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 19 Co/110/2009 z 28. mája 2009.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom z 30. mája 2005
domáhal proti odporcovi „opravy evidenčných listov dôchodkového poistenia“, ktorý
v priebehu konania zmenil na nárok „o uloženie povinnosti“, aby okresný súd „určil,
že v období od 1. 8. 1974 do 30. 4. 1990 vykonával u odporcu práce zaradené do prvej
pracovnej kategórie...“. Túto zmenu okresný súd pripustil.
Okresný súd napadnutým rozsudkom návrh sťažovateľa zamietol na základe
vykonaných dôkazov (vypočutím účastníkov konania a svedkov).
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
napadnutým uznesením krajský súd tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne
správne.
Podľa názoru sťažovateľa sú rozhodnutia všeobecných súdov v rozpore so zákonom
i so zisteným skutkovým a právnym stavom, a tým aj nespravodlivé. Tvrdí, že on
„nesporne a nespochybniteľne vykonával u odporcu práce v podzemí zaradené do I.
pracovnej kategórie“, ktoré mu odporca v rozpore so zákonom nevykazoval, čím ho
poškodil, pretože by mu inak vznikol nárok na starobný dôchodok už vo veku 55 rokov.
Sťažovateľ ďalej tvrdí, že „splnil svoj záväzok pracovať v podzemí do 30 rokov
fyzického veku“, ktorý mal „voči vojenskej správe“, avšak žiadnym z jeho argumentov
uvedených v odvolaní proti rozsudku okresného súdu sa odvolací súd nezaoberal, preto
je podľa neho rozhodnutie krajského súdu nepreskúmateľné.
Sťažovateľ po podrobnom opísaní skutkového stavu tvrdí, že všeobecné súdy mali
jeho návrhu vyhovieť. Keďže označené súdy vec nesprávne právne posúdili, došlo
k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a navrhuje, aby ústavný súd
vo veci jeho sťažnosti vydal takéto rozhodnutie:
„1. Právo D. Ž. na spravodlivé rozhodnutie veci podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkami Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 12. februára 2009
sp. zn. 8 C/104/2005-163 a Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28. mája 2009 sp. zn.
19 Co/110/2009-178 porušené bolo.
2. Rozsudky Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 12. februára 2009 sp. zn.
8 C/104/2005-163 a Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28. mája 2009 sp. zn.
19 Co/110/2009-178 sa zrušujú.
3. Okresný súd v Prievidza a Krajský súd v Trenčíne sú povinní spoločne
a nerozdielne zaplatiť D. Ž. z titulu primeraného finančného zadosťučinenia 10.000,- €...
a nahradiť mu trovy právneho zastúpenia v sume 670,88 €... k rukám advokáta JUDr. J. V...
do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných
práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc
všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Namietané porušenie základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 51 ods. 1 ústavy teda automaticky nezakladá aj právomoc
ústavného súdu na konanie o nich.
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo
právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých
namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych
prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02).
Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha
právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody
za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu
(mutatis mutandis I. ÚS 78/99).
Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného
aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii
vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý
jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo
slobody (I. ÚS 36/96).
1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou
napadol aj rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 C/104/2005 z 12. februára 2009. Vzhľadom
na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc
preskúmavať napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný riadny
opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, t. j. o odvolaní proti rozsudku okresného súdu
rozhodoval krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 19 Co/110/2009 z 28. mája
2009.
Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
2. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta
porušenie označeného základného práva rozsudkom krajského súdu sp. zn. 19 Co/110/2009
z 28. mája 2009, je zjavne neopodstatnená.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva „na spravodlivé rozhodnutie
veci“ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spôsobe, akým sa menované všeobecné súdy vysporiadali
s vykonanými dôkazmi v rámci ich hodnotenia a následného vyvodenia zodpovedajúcich
skutkových a právnych záverov v ich meritórnom konečnom rozhodnutí. Považuje
rozhodnutie krajského súdu za nepreskúmateľné, pretože nie je riadne odôvodnené
a vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu veci.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom
tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Článok 46 ods. 1
ústavy zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde
v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky,
pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve
na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy je zabezpečená zárukami
procesného a inštitucionálneho charakteru.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou
medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak je vylúčená
právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto právomoci
všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou
v príslušnej medzinárodnej zmluve (napr. I. ÚS 225/03, II. ÚS 75/08).
Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú
možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).
Na základe preskúmania napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel
k záveru, že právne závery, o ktoré oprel svoje rozhodnutie sp. zn. 19 Co/110/2009
z 28. mája 2009, sú z ústavného hľadiska plne akceptovateľné a udržateľné. Krajský súd
v tomto rozhodnutí na strane 4 uviedol, že „okresný súd vo veci vykonal dokazovanie
v súlade s ust. § 120 ods. 1 O. s. p., vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad stanovených
v § 132 O. s. p. Z rozhodnutia jednoznačne vyplýva, na základe akých skutkových zistení
dospel okresný súd k záverom, na ktorých založil svoje napadnuté rozhodnutie.“ (str. 1 až 3
rozsudku krajského súdu, pozn.).
V závere krajský súd na strane 5 tiež uviedol, že „pokiaľ v danej veci okresný súd
uplatnený nárok navrhovateľa zamietol, je jeho rozhodnutie vecne správne. Zodpovedá totiž
výsledkom vykonaného dokazovania, že navrhovateľ nesplnil zákonné podmienky
pre požadované určenie, že v žalovanom období, t. j. od 1. 8. 1974 do 30. 4. 1990 vykonával
u odporcu označené práce zaradené v prvej pracovnej kategórie. Skutkový záver,
že navrhovateľ nebol zaradený do zamestnania v prvej pracovnej kategórii, je v súlade
so skutkovými zisteniami, ktoré vyplývajú z vykonaných dôkazov a ich vyhodnotenia
z hľadiska závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, vierohodnosti a logiky. Odvolací súd,
stotožňujúc sa so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu v podrobnostiach
v zmysle ust. § 219 ods. 2 O. s. p. na odôvodnenie rozsudku okresného súdu odkazuje.“.
Predmetné rozhodnutie je podľa názoru ústavného súdu jasne odôvodnené, pričom
ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené
a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa
ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že odvolací súd
sa zaoberal aj podstatou námietok sťažovateľa uvedených v odvolaní, pretože námietky jeho
odvolania jednoznačne smerovali k záveru, že prvostupňový „súd chybne hodnotil
vykonané dôkazy a rozhodol v rozpore so zisteným skutkovým stavom“.
Aj keď sa sťažovateľ tieto dôkazy a výpovede svedkov snažil v odvolaní spochybniť
a namietal, že vecne sú správne iba jeho tvrdenia v tomto konaní, z ústavnoprávneho
hľadiska však niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho
rozhodnutia, ktoré sú jasne a zrozumiteľne odôvodnené a majú oporu v dokazovaní
vykonanom najmä prvostupňovým súdom, s dôkazmi ktorého sa krajský súd stotožnil.
Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne
odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd
nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98,
III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie podľa
Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom
prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľom označeným právom, sťažnosť v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už nepovažoval za potrebné
zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. septembra 2009