Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 271/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť D. Ž., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. V., P., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. z 12. februára 2009

a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 28. mája 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. Ž. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2009

doručená sťažnosť D. Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

rozsudkom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 12. februára 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 28. mája 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom z 30. mája 2005

domáhal proti odporcovi „opravy evidenčných listov dôchodkového poistenia“, ktorý

v priebehu konania zmenil na nárok „o uloženie povinnosti“, aby okresný súd „určil,

že v období od 1. 8. 1974 do 30. 4. 1990 vykonával u odporcu práce zaradené do prvej

pracovnej kategórie...“. Túto zmenu okresný súd pripustil.

Okresný súd napadnutým rozsudkom návrh sťažovateľa zamietol na základe

vykonaných dôkazov (vypočutím účastníkov konania a svedkov).

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

napadnutým uznesením krajský súd tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne

správne.

Podľa názoru sťažovateľa sú rozhodnutia všeobecných súdov v rozpore so zákonom

i so zisteným skutkovým a právnym stavom, a tým aj nespravodlivé. Tvrdí, že on

„nesporne a nespochybniteľne vykonával u odporcu práce v podzemí zaradené do I.

pracovnej kategórie“, ktoré mu odporca v rozpore so zákonom nevykazoval, čím ho

poškodil, pretože by mu inak vznikol nárok na starobný dôchodok už vo veku 55 rokov.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že „splnil svoj záväzok pracovať v podzemí do 30 rokov

fyzického veku“, ktorý mal „voči vojenskej správe“, avšak žiadnym z jeho argumentov

uvedených v odvolaní proti rozsudku okresného súdu sa odvolací súd nezaoberal, preto

je podľa neho rozhodnutie krajského súdu nepreskúmateľné.

Sťažovateľ po podrobnom opísaní skutkového stavu tvrdí, že všeobecné súdy mali

jeho návrhu vyhovieť. Keďže označené súdy vec nesprávne právne posúdili, došlo

k porušeniu jeho základného práva podľa a navrhuje, aby ústavný súd

vo veci jeho sťažnosti vydal takéto rozhodnutie:

„1. Právo D. Ž. na spravodlivé rozhodnutie veci podľa

Slovenskej republiky rozsudkami Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 12. februára 2009

sp. zn. -163 a Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28. mája 2009 sp. zn.

-178 porušené bolo.

2. Rozsudky Okresného súdu v Prievidzi zo dňa 12. februára 2009 sp. zn.

-163 a Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28. mája 2009 sp. zn.

-178 sa zrušujú.

3. Okresný súd v Prievidza a Krajský súd v Trenčíne sú povinní spoločne

a nerozdielne zaplatiť D. Ž. z titulu primeraného finančného zadosťučinenia 10.000,- €...

a nahradiť mu trovy právneho zastúpenia v sume 670,88 €... k rukám advokáta JUDr. J. V...

do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných

práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc

všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Namietané porušenie základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s a teda automaticky nezakladá aj právomoc

ústavného súdu na konanie o nich.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo

právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých

namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych

prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie ().

Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa prislúcha

právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody

za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu

(mutatis mutandis ).

Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného

aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba k dispozícii

vo vzťahu k tomu základnému právu alebo slobode, porušenie ktorých sa namieta, a ktorý

jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo

slobody ().

1. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou

napadol aj rozsudok okresného súdu sp. zn. z 12. februára 2009. Vzhľadom

na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z , ústavný súd nemá právomoc

preskúmavať napadnutý rozsudok okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný riadny

opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ využil, t. j. o odvolaní proti rozsudku okresného súdu

rozhodoval krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. z 28. mája

2009.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu podľa .

2. Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta

porušenie označeného základného práva rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 28. mája 2009, je zjavne neopodstatnená.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva „na spravodlivé rozhodnutie

veci“ podľa v spôsobe, akým sa menované všeobecné súdy vysporiadali

s vykonanými dôkazmi v rámci ich hodnotenia a následného vyvodenia zodpovedajúcich

skutkových a právnych záverov v ich meritórnom konečnom rozhodnutí. Považuje

rozhodnutie krajského súdu za nepreskúmateľné, pretože nie je riadne odôvodnené

a vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu veci.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Článok 46 ods. 1

zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde

v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky,

pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve

na spravodlivé súdne konanie v zmysle je zabezpečená zárukami

procesného a inštitucionálneho charakteru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

podľa o namietaných porušeniach alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve (napr. , ).

Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým

postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,

ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,

ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú

možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Na základe preskúmania napadnutého rozsudku krajského súdu ústavný súd dospel

k záveru, že právne závery, o ktoré oprel svoje rozhodnutie sp. zn.

z 28. mája 2009, sú z ústavného hľadiska plne akceptovateľné a udržateľné. Krajský súd

v tomto rozhodnutí na strane 4 uviedol, že „okresný súd vo veci vykonal dokazovanie

v súlade s ust. , vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad stanovených

v Z rozhodnutia jednoznačne vyplýva, na základe akých skutkových zistení

dospel okresný súd k záverom, na ktorých založil svoje napadnuté rozhodnutie.“ (str. 1 až 3

rozsudku krajského súdu, pozn.).

V závere krajský súd na strane 5 tiež uviedol, že „pokiaľ v danej veci okresný súd

uplatnený nárok navrhovateľa zamietol, je jeho rozhodnutie vecne správne. Zodpovedá totiž

výsledkom vykonaného dokazovania, že navrhovateľ nesplnil zákonné podmienky

pre požadované určenie, že v žalovanom období, t. j. od 1. 8. 1974 do 30. 4. 1990 vykonával

u odporcu označené práce zaradené v prvej pracovnej kategórie. Skutkový záver,

že navrhovateľ nebol zaradený do zamestnania v prvej pracovnej kategórii, je v súlade

so skutkovými zisteniami, ktoré vyplývajú z vykonaných dôkazov a ich vyhodnotenia

z hľadiska závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, vierohodnosti a logiky. Odvolací súd,

stotožňujúc sa so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu v podrobnostiach

v zmysle ust. na odôvodnenie rozsudku okresného súdu odkazuje.“.

Predmetné rozhodnutie je podľa názoru ústavného súdu jasne odôvodnené, pričom

ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor, podľa

ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že odvolací súd

sa zaoberal aj podstatou námietok sťažovateľa uvedených v odvolaní, pretože námietky jeho

odvolania jednoznačne smerovali k záveru, že prvostupňový „súd chybne hodnotil

vykonané dôkazy a rozhodol v rozpore so zisteným skutkovým stavom“.

Aj keď sa sťažovateľ tieto dôkazy a výpovede svedkov snažil v odvolaní spochybniť

a namietal, že vecne sú správne iba jeho tvrdenia v tomto konaní, z ústavnoprávneho

hľadiska však niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého odvolacieho

rozhodnutia, ktoré sú jasne a zrozumiteľne odôvodnené a majú oporu v dokazovaní

vykonanom najmä prvostupňovým súdom, s dôkazmi ktorého sa krajský súd stotožnil.

Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne

odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd

nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj ,

) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie podľa

.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom

prípade sú zlúčiteľné so sťažovateľom označeným právom, sťažnosť v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už nepovažoval za potrebné

zaoberať sa ďalšími procesnými návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2009