Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 440/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva podľa , práv podľa , a čl.

14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a smernice Rady č. 2000/78/ES

postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 28. júla 2010, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp.

zn. a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011, postupom Okresného súdu Bardejov

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. januára 1995 a

postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 6. marca 1996 a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. júna 2011

doručená sťažnosť I. K. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená na výzvu ústavného súdu

podaním doručeným 29. júna 2011. Sťažovateľ namieta svojou sťažnosťou porušenie

základného práva podľa (ďalej len „“) a

práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), ako i smernice Rady č. 2000/78/ES z 27. novembra 2000

publikovanej 2. decembra 2000 (ďalej aj „smernica“) postupom Okresného súdu Bardejov

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z

28. júla 2010, postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011, postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. januára

1995 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn.

16 Co/136/1995 a jeho rozsudkom zo 6. marca 1996.

K dôvodom svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol:

„Dňa 2. VIII. 1991 som ako štátny zamestnanec právoplatne vyhral súdny spor, ktorý

sa začal s mojím býv. zamestnávateľom O. v B. ešte v 1. polroku 1989 a ktorý sa ukončil dva

dni po jeho zrušení a likvidácii 31. VII. 91. Tým bol navodený úplne nový - najmä právny

stav, podľa ktorého môj štát SR bol povinný mi zabezpečiť v prvom rade praktické

naplnenie môjho priamo zo zákona trvajúceho pracovného pomeru na základe ods.1/, §-u

61 a čo neurobil dodnes, čo ja považujem za tvrdú a bezohľadnú

diskrimináciu v mojom povolaní a zamestnaní, a to nielen podľa nášho platného hmotného

práva, ale aj medzinárodného - včítane Smernice Rady EÚ č. 2000/78/ES z 2. XII. 2000.

Podľa mňa príčinou tohto abnormálneho stavu bude zrejme svojvoľné a nekompetentné

konanie býv. prednostu O. B., ktorý namieto mi pridelenia zodpovedajúcej práce, resp. jeho

zabezpečenia, ako vysúdeného právneho nároku titulom vysloveného výroku súdu o

neplatnosti mi danej výpovede zo 14. XI. 1988, dal mi bez kvalifikovaného právneho dôvodu

ďalšiu neslýchanú výpoveď z pracovného pomeru, ale dodnes neviem, že s kým trvajúcim,

ktorá je priamo zo zákona síce neplatná, /viď §-44 /, ale naše súdy

povyšujúc sa nad zákon, stále ju uznávajú za platnú, čím pretrvávanie tejto mojej

diskriminácie ešte viac, neuzávajúc túto realitu, predlžujú ! A to je vlastne hlavný dôvod na

napísanie tejto mojej ďalšej ústavnej sťažnosti a pokiaľ u nášho ústavného súdu opäť

nepochodím, bude to dôvod pre ďalšiu sťažnosť na ESĽP!“

Sťažovateľ žiada zrušiť „nezmyselný a totálne bezprávny konečný rozsudok

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -223, zo dňa 6. III. 1996, v spojení s

rozsudkom prvostupňového súdu pod č. k. , zo dňa 10. I. 1995, ktoré nadobudli

právoplatnosť dňom 18. IV. 1996 a ktoré sú bezprostrednou príčinou môjho nepretržitého

súdenia sa s mojím štátom už takmer 20 rokov. ... Ja ako obeť bezprávia ničoho

protiprávneho som sa nedopustil, ale naša justícia sa v tejto a jej podobných početných

kauzách sa dopustila veľkého množstva kardinálnych a ničím neospravedlniteľných chýb,

keď si myslí, že je viac ako zákon, stavia sa nad neho a ignoruje ho a podľa môjho názoru i

ED!“.

Návrh na priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil psychickou

traumou spôsobenou súdnymi konaniami, ktoré „nemajú nič so spravodlivosťou a

zákonnosťou a ústavnosťou“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal toto rozhodnutie:

1./ Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. podľa SR a ods.1/,

Dohovoru v spojení s jeho čl. 13 a 14 Smernice Rady EÚ č. 2000/78/ES z 2. XII. 2000,

postupom Krajského sudu v Prešove v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde v

Bardejove pod č. k.11 C 129/96 a č. k.4 C 194/92, ktoré mu predchádzalo na Kraj. súde v

Košiciach pod sp. zn. -223, porušené boli.

2./ Zrušuje

a/ Konečný rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. , zo dňa

28. IV. 2011 v spojení s právoplatným rozsudkom Okresného sudu v Bardejove č. k.

-312 a

b/ Konečný rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -223,

6. III. 1996 v spojení s právoplatným rozsudkom Okresného súdu v Bardejove č. k.

, zo dňa 10. I. 1995

a vracia mu tieto právne veci o neplatnosť výpovede z pracovného pomeru

z 27. VIII. 91 ako dôsledok trvajúcej diskriminácie v povolaní a zamestnaní sťažovateľa na

nové konania a spravodlivé, ústavné a zákonné rozhodnutie.

3./ Priznáva I. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 33 tis. EUR /slovom

tridsattritisíceur/, ktoré je mu povinný Krajský súd v Prešove zaplatiť najneskôr do 2-och

mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

4./ Ukladá Krajskému súdu v Prešove uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho

konania, a to v lehote 15-tich dní od právoplatnosti nálezu.“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež žiadal, aby mu ústavný súd ustanovil zástupcu

z radov advokátov na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s postupom a výsledkom súdnych konaní

vedených okresným súdom pod sp. zn. a sp. zn. a krajským

súdom pod sp. zn. a sp. zn. .

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práv podľa , a dohovoru postupom okresného súdu v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. júla 2010, ako aj

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 10. januára 1995

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo

základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na

konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v

občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v

prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v (III. ÚS

149/04, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o

sťažnosti preskúmavané ().

V okolnostiach prípadu mohol sťažovateľ využiť opravný prostriedok, ktorý pripúšťa

(ďalej len „OSP“), pričom sťažovateľ toto svoje

právo aj využil. O odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. -312

z 28. júla 2010 rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 28. apríla 2011.

Právomoc krajského súdu na preskúmanie rozsudku okresného súdu teda vylučuje

právomoc ústavného súdu. Rovnako tak proti postupu okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudku z 10. januára 1995 podal sťažovateľ odvolanie,

o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. -223

zo 6. marca 1996. Aj v tomto prípade preto platí, že právomoc Krajského súdu v Košiciach

v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na už opísaný princíp subsidiarity vyplývajúci priamo z čl. 127 ods. 1

bolo preto potrebné sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv

postupom a rozsudkami okresného súdu odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu (m. m. , ).

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práv podľa , a dohovoru postupom krajského súdu v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011

Dopytom na okresnom súde ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal osobne na

okresnom súde 30. mája 2011 dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 28. apríla 2011. O tomto dovolaní sťažovateľa dosiaľ nebolo najvyšším

súdom rozhodnuté.

V okolnostiach daného prípadu tak sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním

sťažnosti podľa vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu (Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd

a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej

istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych

rozhodnutí v tej istej veci (m. m. , ).

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil aj v sťažnosti

podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase

rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, musí byť sťažnosť

odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie

namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený

princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné

prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

alebo slobôd účinne poskytuje. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr.

, ), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za

prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa zaoberal aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľa prípadné

posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného. Pre tento prípad

ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného dohovoru

konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude

sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo

vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.

S prihliadnutím na uvedené sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práv podľa , a dohovoru postupom Krajského súdu v

Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6. marca

1996

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , , ).

Podľa zistení ústavného súdu napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach

nadobudol právoplatnosť 18. apríla 1996, pričom sťažnosť bola ústavnému súdu podaná na

poštovú prepravu 14. júna 2011, teda zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3

.

Na základe tohto zistenia ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti podľa z dôvodu, že bola

podaná oneskorene.

4. K namietanému porušeniu smernice Rady č. 2000/78/ES postupom okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. júla 2010

a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 10. januára 1995,

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 28. apríla 2011 a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 6. marca 1996

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z mu vyplýva len

právomoc rozhodovať o sťažnostiach fyzických alebo právnických osôb namietajúcich

porušenie základných práv a slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd zakotvených

v medzinárodnej zmluve, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom.

Ktorákoľvek smernica vydaná orgánmi Európskej únie (predtým smernica

Európskych spoločenstiev) je však len sekundárnym prameňom komunitárneho práva. Ako

vyplýva z čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, predtým čl. 249 Zmluvy o založení

Európskeho spoločenstva, je smernica priamo záväzná pre každý členský štát Európskej

únie, ktorému je určená. Smernica Rady č. 2000/78/ES z 27. novembra 2000 uverejnená

2. decembra 2000, porušenie ktorej sťažovateľ namieta, ustanovuje všeobecný rámec pre

rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní. Táto smernica však neobsahuje žiadne

základné právo ani slobodu, o ktorej porušení by mohol ústavný súd rozhodovať, a preto je

v zmysle vylúčené, aby ústavný súd o tomto návrhu sťažovateľa rozhodoval.

S prihliadnutím na uvedené preto aj v tej časti návrhu sťažovateľa, ktorou namietal

porušenie smernice Rady č. 2000/78/ES, ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie. Vzhľadom na

to sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2011