Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)III. ÚS 304/09
PDF · 163.25 KB
No categories available
III. ÚS 304/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. O. F., B., vo veci namietaného porušenia čl. 1, čl. 2
ods. 2, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 ods. 1 a jeho základných práv podľa čl. 10 ods. 1, 2 a 3 a čl. 30
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a podľa čl. 20 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky rozhodnutiami Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 9 C 200/2008 zo
14. apríla 2009 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Co 163/09 z 20. mája 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. O. F. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra
2009 doručená sťažnosť Mgr. O F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl.
1, čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1, čl. 4 ods. 1 a svojich základných práv podľa čl. 10 ods. 1, 2 a 3
a čl. 30 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a podľa čl. 20 ods. 1
a 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutiami
Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 200/2008 zo 14. apríla
2009 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 163/09 z 20.
mája 2009.
Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že okresný súd napadnutým
rozhodnutím zamietol žiadosť sťažovateľa o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov
v konaní o zaplatenie peňažnej sumy s prísl. a rozhodol tak, že sťažovateľovi oslobodenie od
súdnych poplatkov nepriznal. Na základe jeho odvolania krajský súd uznesenie okresného
súdu potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľa citovanými rozhodnutiami okresného súdu a krajského
súdu došlo k porušeniu označených základných práv. Všeobecné súdy bez relevantného
dôvodu neprihliadli na to, že sťažovateľ nemá žiadne príjmy na to, aby mohol zaplatiť súdne
poplatky. Sťažovateľ uviedol, že „bol spôsobilý na odpustenie súdneho poplatku s tým, že ho
porušovatelia neoslobodili, tým mu bránili, aby si úspešne hájil svoje základné ústavné
právo podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky na súde, lebo mu neposkytli ako
spôsobilému na oslobodenie od súdneho poplatku súdnu ochranu“.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených
článkov listiny a ústavy postupmi a rozhodnutiami okresného súdu sp. zn. 9 C 200/2008
zo 14. apríla 2009 a krajského súdu sp. zn. 3 Co 163/09 z 20. mája 2009 s tým, aby boli
namietané uznesenia zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje aj
priznanie finančného zadosťučinenia 200 000 Sk a náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie
sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich označených práv podľa listiny a ústavy
postupmi a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktoré ho neoslobodili od
platenia súdnych poplatkov v súdnom konaní. Výška súdneho poplatku vzhľadom na jeho
majetkové a príjmové pomery predstavuje reálnu a objektívnu prekážku prístupu
sťažovateľa k súdu.
1. Čo sa týka tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným
súdom pod sp. zn. 9 C 200/2008 a jeho uzneseniu zo 14. apríla 2009, ústavný súd ju v tejto
časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. V danom prípade proti
uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok,
a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa mal
krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu
preskúmať napadnuté uznesenie okresného súdu.
Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je
a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých
orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade
zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Sťažovateľ sa ochrany svojich práv v súvislosti s nepriznaním oslobodenia
od súdnych poplatkov v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/200/2008 (uznesením okresného
súdu zo 14. apríla 2009) mohol podľa platnej právnej úpravy občianskeho súdneho konania
domáhať priamo pred všeobecnými súdmi vyššej inštancie využitím opravných
prostriedkov (odvolania a prípadne aj dovolania, ak by nezákonné rozhodnutie odvolacieho
súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvého stupňa spôsobilo vo svojich dôsledkoch odňatie
možnosti sťažovateľa konať pred súdom), tüto možnosť aj využil, a toto rozhodnutie bolo
preto predmetom prešetrenia pred krajským súdom.
Právomoc všeobecných súdov poskytnúť v tomto smere ochranu sťažovateľovmu
právu na spravodlivé súdne konanie na základe opravných prostriedkov, ktorá vyplýva
priamo z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku [ďalej len „OSP“
(§ 201 a nasl. a§ 237 písm. f) OSP)], vylučuje (s ohľadom na znenie čl. 127 ods. 1 ústavy)
právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnosti smerujúcej priamo proti
procesnému postupu a rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa (obdobne napr.
m. m III. ÚS 409/08 a III. ÚS 67/09).
Ústavný súd z uvedeného dôvodu sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu
vedenému krajským súdom pod sp. zn. 3 Co 163/09 a jeho uzneseniu z 20. mája 2009.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba v tejto časti považovať za zjavne
neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Sťažovateľ tvrdí, že nepriznaním požadovaného oslobodenia od súdnych poplatkov
sa mu nedostane súdnej ochrany v súvislosti s vymáhanou peňažnou sumou (pretože nemá
žiadny príjem a nemôže si dovoliť súdny poplatok zaplatiť), teda v konečnom dôsledku
z toho vyplýva, že všeobecné súdy nebudú o jeho žalobe meritórne konať (konanie bude
musieť byť zastavené). Inak povedané, sťažovateľ sa domnieva, že postupom okresného
súdu a krajského súdu, ktoré mu nepriznali oslobodenie od súdnych poplatkov, mu bola
odňatá možnosť konať pred súdom.
Predovšetkým treba zásadne uviesť, že k zásahu do základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré sťažovateľ v podstate namieta, nedochádza
nepriznaním oslobodenia od súdnych poplatkov, ale až následným zastavením konania pre
nezaplatenie súdneho poplatku, lebo iba týmto rozhodnutím môže dôjsť prípadne
k odmietnutiu poskytnúť súdnu ochranu. Z tohto pohľadu preto ústavný súd nenachádza
bezprostrednú príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu, proti ktorému sťažnosť
smeruje, a označenými základnými právami podľa ústavy a listiny.
Krajský súd navyše sťažovateľovi logicky ozrejmil, prečo potvrdil rozhodnutie
okresného súdu o zamietnutí jeho žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, pretože pri
skúmaní podmienok na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov nie je podstatný iba
majetkový či sociálny stav osoby, ktorej oslobodenie má byť poskytnuté, ale aj povaha
uplatňovaného nároku a jeho oprávnenosť. Podmienky musia byť splnené súčasne.
Vychádzajúc z okolností daného prípadu a preskúmania uznesenia krajského súdu vyplýva,
že ten rozhodoval v zmysle § 138 ods. 1 OSP.
Vzhľadom na to nepovažoval už ústavný súd za potrebné zaoberať sa osobitne
namietaným porušením čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 3 ods. 1 a čl. 4 ods. 1 listiny, keďže tieto
ustanovenia neobsahujú základné práva a môžu byť spravidla porušené iba za predpokladu,
že ústavný súd vysloví porušenie niektorého základného práva alebo slobody podľa druhej
hlavy listiny, druhej hlavy ústavy, resp. podľa kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy (napr.
m. m. IV. ÚS 232/05, IV. ÚS 247/05).
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. októbra 2009