Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 136/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K. s. r. o., B., zastúpenej advokátom

JUDr. K. Ž., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa

, 2 a 4 , základného práva na súdnu ochranu podľa

a 2 a a 2 , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd Slovenskou republikou, uznesením Okresného súdu

Bratislava IV č. k. -26 z 13. novembra 2009, uznesením Krajského súdu

v Bratislave č. k. -54, z 27. januára 2010 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 9. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti K. s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 2 a 4

(ďalej len „“), základného práva na súdnu ochranu

podľa a 2 a a 2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) Slovenskou

republikou, uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k.

-26 z 13. novembra 2009 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“), uznesením

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -54,

z 27. januára 2010 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 9. februára 2011

(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka opísala v sťažnosti skutkový stav a procesný postup všeobecných

súdov v konaní, ktorým sa domáha uloženia povinnosti odporcovi odvysielať opravu,

vydania predbežného opatrenia a zabezpečenie dôkazov. Sťažovateľkou napadnutým

uznesením okresného súdu č. k. -24 z 13. novembra 2009 bol jej návrh na

zabezpečenie dôkazu a návrh na nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu

zamietnutý. Uznesením krajského súdu č. k. -54, z 27. januára

2010 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Následne podané dovolanie sťažovateľky

proti uzneseniu krajského súdu bolo odmietnuté pre neprípustnosť uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 9. februára 2011.

Sťažovateľka v súvislosti s predchádzajúcim konaním vedeným pred ústavným

súdom pod sp. zn. poukázala na to, že „z ochrany základných práv a

slobôd, ktoré sú obsahom Čl. 20 ods. 1) ods. 4), Čl. 46 ods. 1), Čl. 48 ods. 1), ods. 2)

SR nie je možné vylúčiť prebiehajúce konanie súdu prvého stupňa sp. zn . , v

ktorom rozhodol Najvyšší súd SR uznesením z 09.02.2011, pretože až

meritórne rozhodnutie Ústavného súdu SR napĺňa princíp reálnej vymožiteľnosti ochrany

základných práv a slobôd“, a že podanú sťažnosť preto nemožno považovať za neprípustnú,

keďže ústavný súd uznesením č. k. -16 zo 16. júna 2011 rozhodoval len

o podmienkach konania a „v tomto podaní sú podmienky konania splnené v zmysle čl. 127

SR a , “. Nadväzne na to namietala, že bez toho,

aby bola ohrozená podstata práva na súdnu ochranu, nie je možné uplatniť 2-mesačnú

lehotu od právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu, pretože by bola pozbavená súdnej

ochrany základných práv, ktorých porušenie namieta v konaní okresného súdu vedenom

pod sp. zn. .

K zdôvodneniu porušenia označených práv sťažovateľka v podstatnom uviedla, že

najvyšší súd „odmietol dovolanie bez toho, aby sa riadil právnou úpravou § 236 až § 242

a v rozpore s ) odmietol preskúmať rozhodnutie odvolacieho

súdu , z 27.01.2010 v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok

napadnutý... bez uvedenia relevantného odôvodnenia a bez uvedenia konkrétnych

skutkových a právnych dôvodov“. Ďalej namietala, že najvyšší súd rozhodol o jej dovolaní

bez jej účasti a bez možnosti vyjadriť sa v konaní a odmietol jej poskytnúť súdnu ochranu

proti uzneseniu krajského súdu, ktoré považuje za arbitrárne. Na podporu dôvodnosti

podanej sťažnosti poukázala na judikatúru ústavného súdu aj Najvyššieho súdu Českej

republiky (R 40/2003). Podľa názoru sťažovateľky bolo uznesením krajského súdu okrem

iného zasiahnuté aj do jej vlastníckych práv.

Sťažovateľka navrhla vydať rozhodnutie o sťažnosti „proti Slovenskej republike“,

vysloviť, že uznesením najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva zakotvené čl. 20

ods. 1 a 4 a a právo podľa dohovoru a že uznesením

krajského súdu a uznesením okresného súdu boli porušené jej základné práva zakotvené

a 2, a 2, a 2 a práva podľa

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu. Súčasne navrhla uznesenie najvyššieho súdu,

uznesenie krajského súdu a uznesenie okresného súdu zrušiť, vec vrátiť na ďalšie konanie

a uhradiť jej trovy konania v sume 434 € na účet jej právneho zástupcu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,

sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo

sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže

ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd

odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom na

začatie konania, čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich

základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných náležitostí

uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa

tvrdenia sťažovateľa porušili, právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu,

ktorým sa porušili základné práva alebo slobody a proti komu sťažnosť smeruje.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľka nejednoznačne vymedzila

porušovateľa jej základných práv, keď v úvode sťažnosti označila za porušovateľa

Slovenskú republiku, avšak z petitu sťažnosti je zrejmé, že porušovateľmi jej práv majú byť

najvyšší súd, krajský súd a okresný súd.

Ústavný súd s prihliadnutím na svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že ochrana

základných práv a slobôd v konaní pred ústavným súdom je poskytovaná proti konkrétne

vymedzeným porušovateľom označených práv a slobôd, ktorí majú právomoc konať

a rozhodovať o otázkach spojených so základnými právami a slobodami v zmysle čl. 127

ods. 1 . Z tohto dôvodu nepostačuje, ak sťažovateľ uvedie ako porušovateľa svojich

základných práv a slobôd štát (Slovenskú republiku). Je na sťažovateľovi, aby uviedol

konkrétny orgán verejnej moci, ktorý je v jeho veci oprávnený a povinný chrániť základné

práva a slobody v rozsahu vymedzenom konkrétnymi všeobecnými záväznými právnymi

predpismi, predovšetkým zákonmi. Povinnosť označiť konkrétny orgán verejnej moci ako

porušovateľa základných práv a slobôd je dôležitá aj z hľadiska subsidiarity právomoci

ústavného súdu, pretože len v takom prípade sa dá uzavrieť otázka právomoci ústavného

súdu podľa , prípadne podľa

(obdobne ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd posúdil sťažnosť podľa jej celkového obsahu ako

smerujúcu proti uzneseniu okresného súdu č. k. -26 z 13. novembra 2009

(ďalej aj „uznesenie okresného súdu“), uzneseniu krajského súdu č. k. -54,

z 27. januára 2010 a uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. februára 2011.

1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu

Sťažovateľkou namietaným uznesením okresného súdu bol zamietnutý jej návrh „na

zabezpečenie dôkazu uložením povinnosti odporcovi označiť osobu, ktorá redakčne

zodpovedala za skladbu a obsah Televízneho spravodajstva STV 1 odvysielanom dňa

02. 08 2009 o 19.30 hod, ďalej uložením povinnosti odporcovi označiť rozsah a spôsob

výkonu kompetencií jednotlivých zamestnancov STV redakčne zodpovedných za skladbu a

obsah Televízneho spravodajstva STV 1 odvysielaného dňa 02. 08. 2009 o 19.30 hod, ako aj

uložením povinnosti predložiť písomnú dokumentáciu – kópiu protokolu, podľa ktorého

obsahom je schválenie odvysielania spravodajského príspevku o pašovaní odvysielanom

dňa 02. 08. 2009 v Televíznych novinách o 19,30 hod na STV 1 odporcovi“. Súčasne bol

týmto uznesením v celom rozsahu zamietnutý návrh na nariadenie predbežného opatrenia,

ktoré sťažovateľka navrhla.

Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodoval

krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. , . Sťažovateľka teda

využila opravný prostriedok, ktorý pripúšťa (ďalej len

„OSP“).

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

O odvolaní proti uzneseniu okresného súdu (ktoré však nemá charakter meritórneho

rozhodnutia vo veci samej) rozhodol krajský súd uznesením č. k. -54,

z 27. januára 2010. Právomoc krajského súdu na preskúmanie uznesenia

okresného súdu teda vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na opísaný princíp

subsidiarity vyplývajúci priamo z bolo preto potrebné sťažnosť v časti

namietaného porušenia základných práv uznesením okresného súdu odmietnuť podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok právomoci ústavného súdu (m. m.

, ).

2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

Uznesením krajského súdu č. k. -54, z 27. januára 2010

bolo potvrdené uznesenie okresného súdu, ktorým bol zamietnutý sťažovateľkin návrh na

zabezpečenie dôkazu aj návrh na nariadenie navrhnutého predbežného opatrenia.

Ústavný súd dopytom na okresnom súde a následne na najvyššom súde (kde sa v

čase vydania tohto rozhodnutia spis okresného súdu nachádzal v súvislosti s dovolaním

sťažovateľky proti iným uzneseniam okresného súdu a krajského súdu vydaným v otázke

prerušenia konania) zistil, že uznesenie krajského súdu č. k. -54,

z 27. januára 2010 bolo doručené sťažovateľke 12. februára 2010 a odporcovi v konaní

15. februára 2010. Keďže proti uzneseniu odvolacieho súdu nie je v zmysle

prípustné odvolanie, je nepochybné, že doručením uznesenia krajského súdu ako súdu

odvolacieho účastníkom konania nadobudlo toto uznesenie právoplatnosť v zmysle § 159

ods. 1 v spojení s .

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V okolnostiach prípadu teda dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému

súdu podľa sťažovateľke skončila 15. apríla 2010. Vzhľadom na to, že

sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 8. marca 2012 (na poštovú prepravu bola podaná

6. marca 2012), je zrejmé, že bola vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu podaná dávno po

uplynutí dvojmesačnej lehoty. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako podanej oneskorene ( ). V prípade podania

sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje § 53 ods. 3 zákona

o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr. , ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa je časovo obmedzený

právny prostriedok ochrany ústavnosti, možno konštatovať, že lehota ustanovená na tento

druh konania pred ústavným súdom sťažovateľke bez akýchkoľvek pochybností uplynula

skôr, než podala túto sťažnosť. Ústavný súd preto považoval jej sťažnosť proti uzneseniu

krajského súdu za podanú oneskorene.

3. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa sťažnosťou doručenou ústavnému súdu

13. mája 2011 už domáhala ústavného prieskumu uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 9. februára 2011. Sťažnosť vedená ústavným súdom pod sp. zn.

bola odmietnutá uznesením ústavného súdu zo 16. júna 2011 ako podaná

oneskorene, pretože napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť

7. marca 2011, sťažnosť však bola ústavnému súdu doručená až 13. mája 2011, teda po

uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti.

Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť doručenú mu 8. marca 2012

v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. zo 9. februára 2011, za neprípustnú podľa § 24 písm. a) zákona

o ústavnom súde, pretože sa týka veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol, a nedostatok

podmienky konania, pre ktorý bola skoršia sťažnosť odmietnutá, t. j. oneskorenosť podania

vyplývajúcu z objektívneho plynutia času, nemožno odstrániť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa

sťažnosť odmietol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia. S prihliadnutím

na takéto rozhodnutie už nebol dôvod zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. apríla 2012