Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 136/2012
PDF · 181.55 KB
No categories available
III. ÚS 136/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti K. s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. K. Ž., T., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd Slovenskou republikou, uznesením Okresného súdu
Bratislava IV č. k. 8 C 137/2006-26 z 13. novembra 2009, uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 7 Co 23/2010-54, 7 Co 24/2010 z 27. januára 2010 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 136/2010 z 9. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti K. s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2012
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 2 a 4
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) Slovenskou
republikou, uznesením Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k.
8 C 137/2006-26 z 13. novembra 2009 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“), uznesením
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 23/2010-54, 7 Co 24/2010
z 27. januára 2010 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 136/2010 z 9. februára 2011
(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka opísala v sťažnosti skutkový stav a procesný postup všeobecných
súdov v konaní, ktorým sa domáha uloženia povinnosti odporcovi odvysielať opravu,
vydania predbežného opatrenia a zabezpečenie dôkazov. Sťažovateľkou napadnutým
uznesením okresného súdu č. k. 8 C 137/2009-24 z 13. novembra 2009 bol jej návrh na
zabezpečenie dôkazu a návrh na nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu
zamietnutý. Uznesením krajského súdu č. k. 7 Co 23/2010-54, 7 Co 24/2010 z 27. januára
2010 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Následne podané dovolanie sťažovateľky
proti uzneseniu krajského súdu bolo odmietnuté pre neprípustnosť uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 6 Cdo 136/2010 z 9. februára 2011.
Sťažovateľka v súvislosti s predchádzajúcim konaním vedeným pred ústavným
súdom pod sp. zn. I. ÚS 240/2011 poukázala na to, že „z ochrany základných práv a
slobôd, ktoré sú obsahom Čl. 20 ods. 1) ods. 4), Čl. 46 ods. 1), Čl. 48 ods. 1), ods. 2) Ústavy
SR nie je možné vylúčiť prebiehajúce konanie súdu prvého stupňa sp. zn . 8 C 137/2009, v
ktorom rozhodol Najvyšší súd SR uznesením 6 Cdo 136/2010 z 09.02.2011, pretože až
meritórne rozhodnutie Ústavného súdu SR napĺňa princíp reálnej vymožiteľnosti ochrany
základných práv a slobôd“, a že podanú sťažnosť preto nemožno považovať za neprípustnú,
keďže ústavný súd uznesením č. k. I. ÚS 240/2011-16 zo 16. júna 2011 rozhodoval len
o podmienkach konania a „v tomto podaní sú podmienky konania splnené v zmysle čl. 127
Ústavy SR a § 49, § 50 zákona č. 38/1993 Z. z.“. Nadväzne na to namietala, že bez toho,
aby bola ohrozená podstata práva na súdnu ochranu, nie je možné uplatniť 2-mesačnú
lehotu od právoplatnosti uznesenia najvyššieho súdu, pretože by bola pozbavená súdnej
ochrany základných práv, ktorých porušenie namieta v konaní okresného súdu vedenom
pod sp. zn. 8 C 137/2009.
K zdôvodneniu porušenia označených práv sťažovateľka v podstatnom uviedla, že
najvyšší súd „odmietol dovolanie bez toho, aby sa riadil právnou úpravou § 236 až § 242
O. S. P. a v rozpore s § 242 ods. 1) O. S. P. odmietol preskúmať rozhodnutie odvolacieho
súdu 7 Co 23/2010, 7 Co 24/2010 z 27.01.2010 v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok
napadnutý... bez uvedenia relevantného odôvodnenia a bez uvedenia konkrétnych
skutkových a právnych dôvodov“. Ďalej namietala, že najvyšší súd rozhodol o jej dovolaní
bez jej účasti a bez možnosti vyjadriť sa v konaní a odmietol jej poskytnúť súdnu ochranu
proti uzneseniu krajského súdu, ktoré považuje za arbitrárne. Na podporu dôvodnosti
podanej sťažnosti poukázala na judikatúru ústavného súdu aj Najvyššieho súdu Českej
republiky (R 40/2003). Podľa názoru sťažovateľky bolo uznesením krajského súdu okrem
iného zasiahnuté aj do jej vlastníckych práv.
Sťažovateľka navrhla vydať rozhodnutie o sťažnosti „proti Slovenskej republike“,
vysloviť, že uznesením najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva zakotvené čl. 20
ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a že uznesením
krajského súdu a uznesením okresného súdu boli porušené jej základné práva zakotvené
čl. 20 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu. Súčasne navrhla uznesenie najvyššieho súdu,
uznesenie krajského súdu a uznesenie okresného súdu zrušiť, vec vrátiť na ďalšie konanie
a uhradiť jej trovy konania v sume 434 € na účet jej právneho zástupcu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,
sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo
sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže
ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd
odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému
súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne
proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu
a navrhované dôkazy.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom na
začatie konania, čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich
základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecných náležitostí
uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobody sa podľa
tvrdenia sťažovateľa porušili, právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu,
ktorým sa porušili základné práva alebo slobody a proti komu sťažnosť smeruje.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľka nejednoznačne vymedzila
porušovateľa jej základných práv, keď v úvode sťažnosti označila za porušovateľa
Slovenskú republiku, avšak z petitu sťažnosti je zrejmé, že porušovateľmi jej práv majú byť
najvyšší súd, krajský súd a okresný súd.
Ústavný súd s prihliadnutím na svoju doterajšiu judikatúru pripomína, že ochrana
základných práv a slobôd v konaní pred ústavným súdom je poskytovaná proti konkrétne
vymedzeným porušovateľom označených práv a slobôd, ktorí majú právomoc konať
a rozhodovať o otázkach spojených so základnými právami a slobodami v zmysle čl. 127
ods. 1 ústavy. Z tohto dôvodu nepostačuje, ak sťažovateľ uvedie ako porušovateľa svojich
základných práv a slobôd štát (Slovenskú republiku). Je na sťažovateľovi, aby uviedol
konkrétny orgán verejnej moci, ktorý je v jeho veci oprávnený a povinný chrániť základné
práva a slobody v rozsahu vymedzenom konkrétnymi všeobecnými záväznými právnymi
predpismi, predovšetkým zákonmi. Povinnosť označiť konkrétny orgán verejnej moci ako
porušovateľa základných práv a slobôd je dôležitá aj z hľadiska subsidiarity právomoci
ústavného súdu, pretože len v takom prípade sa dá uzavrieť otázka právomoci ústavného
súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, prípadne podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(obdobne I. ÚS 414/2010).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd posúdil sťažnosť podľa jej celkového obsahu ako
smerujúcu proti uzneseniu okresného súdu č. k. 8 C 137/2006-26 z 13. novembra 2009
(ďalej aj „uznesenie okresného súdu“), uzneseniu krajského súdu č. k. 7 Co 23/2010-54,
7 Co 24/2010 z 27. januára 2010 a uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 136/2010
z 9. februára 2011.
1. K namietanému porušeniu označených práv uznesením okresného súdu
Sťažovateľkou namietaným uznesením okresného súdu bol zamietnutý jej návrh „na
zabezpečenie dôkazu uložením povinnosti odporcovi označiť osobu, ktorá redakčne
zodpovedala za skladbu a obsah Televízneho spravodajstva STV 1 odvysielanom dňa
02. 08 2009 o 19.30 hod, ďalej uložením povinnosti odporcovi označiť rozsah a spôsob
výkonu kompetencií jednotlivých zamestnancov STV redakčne zodpovedných za skladbu a
obsah Televízneho spravodajstva STV 1 odvysielaného dňa 02. 08. 2009 o 19.30 hod, ako aj
uložením povinnosti predložiť písomnú dokumentáciu – kópiu protokolu, podľa ktorého
obsahom je schválenie odvysielania spravodajského príspevku o pašovaní odvysielanom
dňa 02. 08. 2009 v Televíznych novinách o 19,30 hod na STV 1 odporcovi“. Súčasne bol
týmto uznesením v celom rozsahu zamietnutý návrh na nariadenie predbežného opatrenia,
ktoré sťažovateľka navrhla.
Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodoval
krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 23/2010, 7 Co 24/2010. Sťažovateľka teda
využila opravný prostriedok, ktorý pripúšťa § 201 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“).
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
O odvolaní proti uzneseniu okresného súdu (ktoré však nemá charakter meritórneho
rozhodnutia vo veci samej) rozhodol krajský súd uznesením č. k. 7 Co 23/2010-54,
7 Co 24/2010 z 27. januára 2010. Právomoc krajského súdu na preskúmanie uznesenia
okresného súdu teda vylučuje právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na opísaný princíp
subsidiarity vyplývajúci priamo z čl. 127 ods. 1 ústavy bolo preto potrebné sťažnosť v časti
namietaného porušenia základných práv uznesením okresného súdu odmietnuť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu (m. m.
III. ÚS 304/09, III. ÚS 271/09).
2. K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
Uznesením krajského súdu č. k. 7 Co 23/2010-54, 7 Co 24/2010 z 27. januára 2010
bolo potvrdené uznesenie okresného súdu, ktorým bol zamietnutý sťažovateľkin návrh na
zabezpečenie dôkazu aj návrh na nariadenie navrhnutého predbežného opatrenia.
Ústavný súd dopytom na okresnom súde a následne na najvyššom súde (kde sa v
čase vydania tohto rozhodnutia spis okresného súdu nachádzal v súvislosti s dovolaním
sťažovateľky proti iným uzneseniam okresného súdu a krajského súdu vydaným v otázke
prerušenia konania) zistil, že uznesenie krajského súdu č. k. 7 Co 23/2010-54, 7 Co 24/2010
z 27. januára 2010 bolo doručené sťažovateľke 12. februára 2010 a odporcovi v konaní
15. februára 2010. Keďže proti uzneseniu odvolacieho súdu nie je v zmysle § 201 OSP
prípustné odvolanie, je nepochybné, že doručením uznesenia krajského súdu ako súdu
odvolacieho účastníkom konania nadobudlo toto uznesenie právoplatnosť v zmysle § 159
ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2 OSP.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
V okolnostiach prípadu teda dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému
súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažovateľke skončila 15. apríla 2010. Vzhľadom na to, že
sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 8. marca 2012 (na poštovú prepravu bola podaná
6. marca 2012), je zrejmé, že bola vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu podaná dávno po
uplynutí dvojmesačnej lehoty. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania
sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08).
Vzhľadom na to, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený
právny prostriedok ochrany ústavnosti, možno konštatovať, že lehota ustanovená na tento
druh konania pred ústavným súdom sťažovateľke bez akýchkoľvek pochybností uplynula
skôr, než podala túto sťažnosť. Ústavný súd preto považoval jej sťažnosť proti uzneseniu
krajského súdu za podanú oneskorene.
3. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Ústavný súd zistil, že sťažovateľka sa sťažnosťou doručenou ústavnému súdu
13. mája 2011 už domáhala ústavného prieskumu uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
6 Cdo 136/2010 z 9. februára 2011. Sťažnosť vedená ústavným súdom pod sp. zn.
I. ÚS 240/2011 bola odmietnutá uznesením ústavného súdu zo 16. júna 2011 ako podaná
oneskorene, pretože napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť
7. marca 2011, sťažnosť však bola ústavnému súdu doručená až 13. mája 2011, teda po
uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti.
Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť doručenú mu 8. marca 2012
v časti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 6 Cdo 136/2010 zo 9. februára 2011, za neprípustnú podľa § 24 písm. a) zákona
o ústavnom súde, pretože sa týka veci, o ktorej už ústavný súd rozhodol, a nedostatok
podmienky konania, pre ktorý bola skoršia sťažnosť odmietnutá, t. j. oneskorenosť podania
vyplývajúcu z objektívneho plynutia času, nemožno odstrániť.
Z uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť odmietol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia. S prihliadnutím
na takéto rozhodnutie už nebol dôvod zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. apríla 2012