Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (20)I. ÚS 414/2010
PDF · 147.78 KB
No categories available
I. ÚS 414/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. novembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. M., B., zastúpeného advokátom Mgr. J. O.,
konateľom obchodnej spoločnosti S. L., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ustanovením §
9 ods. 3 prvej vety zákona č. 106/2004 Z. z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov v
znení neskorších predpisov a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra
2010 doručená sťažnosť P. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. J.
O., konateľom spoločnosti S. L., s. r. o., B., ktorou namietal porušenie svojho základného
práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
ustanovením § 9 ods. 3 prvej vety zákona č. 106/2004 Z. z. o spotrebnej dani z tabakových
výrobkov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebnej dani z tabakových
výrobkov“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je podnikateľom na základe
živnostenského oprávnenia z 23. augusta 2010 v oblasti predaja tlače a tabakových
výrobkov konečnému spotrebiteľovi. Podnikateľskú činnosť začal vykonávať
od 1. septembra 2010, keď súčasne zistil, že „pri predaji cigariet je limitovaný predajnou
cenou tohto tabakového výrobku na ich konečnú spotrebu“. Na základe uvedeného si
sťažovateľ nemohol sám určiť predajnú cenu cigariet, v ktorej by zohľadnil všetky náklady
na podnikanie, a preto toto obmedzenie zo strany štátu považuje za porušenie svojho
základného práva podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.
V súvislosti s určovaním limitov pre spotrebnú daň z cigariet pre členské štáty
Európskej únie sťažovateľ poukázal najmä na záväznosť smernice Rady Európskych
spoločenstiev č. 92/79/EHS o aproximácii daní z cigariet z 19. októbra 1992, ktorej účelom
bolo stanoviť minimálne spotrebné dane cigariet pre účely ich zbližovania, avšak
s prihliadnutím na osobitosti jednotlivých národných trhov a taktiež na smernicu Rady
Európskej únie č. 2002/10/ES z 12. februára 2002 pre oblasť úpravy štruktúry a sadzby
spotrebnej dane z tabakových výrobkov. Implementácia uvedených smerníc, ktorých
záväznosť pre Slovenskú republiku vyplýva z čl. 7 ods. 2 ústavy, do právneho poriadku
Slovenskej republiky sa podľa sťažovateľa vykonala zákonom č. 533/2005 Z. z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 106/2004 Z. z. o spotrebnej dani z tabakových výrobkov v znení
neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani
z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh
v znení zákona č. 211/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktorý s účinnosťou od
1. januára 2006 ustanovil, že predaj cigariet za inú ako cenu určenú na kontrolnej známke je
neprípustný.
Sťažovateľ v tejto súvislosti „dáva do pozornosti § 9 ods. 2 zákona o spotrebnej dani
z tabakových výrobkov, podľa ktorého spotrebiteľské balenie cigariet možno do daňového
voľného obehu uviesť, len ak je označené kontrolnou známkou, ak tento zákon neustanovuje
inak. Označovať spotrebiteľské balenie cigariet kontrolnou známkou možno len v podniku,
ktorý vyrába cigarety (výrobca).“.
Napokon sťažovateľ zdôraznil ustanovenie § 9 ods. 3 prvej vety zákona o spotrebnej
dani z tabakových výrobkov, ktoré presne určuje subjekty, ktorých povinnosťou je uvádzať
konečnú cenu cigariet na kontrolnej známke.
Podľa sťažovateľa právnym dôsledkom výlučného práva týchto subjektov
(prevádzkovateľ daňového skladu, oprávnený príjemca a dovozca cigariet) uvádzať konečnú
cenu cigariet na kontrolnej známke je tvorba cien vopred určeným okruhom osôb pre
všetkých ostatných podnikateľov v oblasti predaja cigariet, čo „znamená narušenie
hospodárskej súťaže v danej oblasti podnikania – nerovnaké podmienky pre podnikateľov
na rovnakom trhu“.
V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na smernicu Rady Európskej únie
č. 1999/81/ES z 29. júla 1999, podľa ktorej by členským štátom mala byť poskytnutá
možnosť neutralizovať dopad zmien v sadzbách dane z pridanej hodnoty na celkovú
minimálnu spotrebnú daň, pričom táto možnosť by nemala viesť k narušeniu súťaže alebo
k zlyhaniu vnútorného trhu.
Na základe uvedeného považuje sťažovateľ intervenciu štátu (štátny zásah) v podobe
poskytnutia výlučného práva určeným subjektom regulovať a tvoriť ceny cigariet vo svoj
prospech za protiústavnú a narúšajúcu hospodársku súťaž.
Sťažovateľ v sťažnosti tiež namietal, že Slovenská republika konala nad rámec
záväzných medzinárodných zmlúv a ústavy, najmä pokiaľ ide o schválenie „sporného“ § 10
ods. 1 písm. d) zákona o spotrebnej dani z tabakových výrobkov, ktorý zakázal predaj
cigariet nad cenu určenú kolkovou známkou.
Podľa sťažovateľa „štát porušil článok 1 ods. 2 ústavy SR, pretože sa neriadil
všeobecne záväznými právnymi aktami Európskej únie, a to záväznými odporúčaniami
Smernice Rady 1999/81/ES z 29. júla 1999, článku 101 ods. 1 písm. a) Zmluvy o fungovaní
EÚ (pôvodný článok 81 ZES), článku 106 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodný článok
86 ZES), článku 107 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 87 ZES), v spojitosti
s článkom 3 ods. 1 písm. b) Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne ZES). Štát ďalej porušil čl. 55
ods. 2 ústavy SR, keď nedbal na vytvorenie rovnakých podmienok na relevantnom trhu pre
všetkých podnikateľov, v dôsledku čoho bolo v príčinnej súvislosti porušené právo
sťažovateľa na podnikanie (čl. 35 ods. 1 ústavy SR).“.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa podnikať priznané mu v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky bolo porušené tým, že štát štátnym zásahom priznal na relevantnom trhu
subjektom označeným v § 9 ods. 3 prvá veta zákona č. 106/2004 Z. z. výlučné právo tvoriť
ceny cigariet bez toho, aby k tomu boli objektívne príčiny, v dôsledku čoho došlo
k vylúčeniu sťažovateľa z hospodárskej súťaže na relevantnom trhu.
Súd zakazuje zasahovateľovi – Slovenskej republike – pokračovať v porušovaní
základného práva sťažovateľa obsiahnutého v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR.
Súd priznáva sťažovateľom náhradu trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia,
ktorú je povinná SR uhradiť do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak
ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa podnikať
podľa čl. 35 ods. 1 ústavy ustanovením § 9 ods. 3 prvej vety zákona o spotrebnej dani
z tabakových výrobkov. K porušeniu označeného základného práva došlo podľa sťažovateľa
tým, že štát uvedeným ustanovením stanovil okruh subjektov, ktoré určujú konečnú cenu
cigariet, a tým narušil hospodársku súťaž v danej oblasti podnikania.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa označeného ustanovenia § 9 ods. 3 prvej vety zákona o spotrebnej dani
z tabakových výrobkov cenu cigariet je povinný prevádzkovateľ daňového skladu,
oprávnený príjemca a dovozca cigariet uvedený v odseku 10 uvádzať na kontrolnej známke.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že z obsahu sťažnosti nevyplýva, postupom
ktorého orgánu malo dôjsť k porušeniu uvedeného základného práva, keďže sťažovateľ ako
porušovateľa svojich práv označuje Slovenskú republiku. V nadväznosti na to ústavný súd
pripomína, že ochrana základných práv a slobôd v konaní pred ústavným súdom je
poskytovaná proti konkrétne vymedzeným porušovateľom označených práv a slobôd, ktorí
majú právomoc (kompetenciu) konať a rozhodovať o otázkach spojených so základnými
právami a slobodami v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy. Z tohto dôvodu nepostačuje, ak
sťažovateľ uvedie ako porušovateľa svojich základných práv a slobôd štát (Slovenskú
republiku). Je na sťažovateľovi, aby uviedol konkrétny orgán verejnej moci, ktorý je v jeho
veci oprávnený a povinný chrániť základné práva a slobody v rozsahu vymedzenom
konkrétnymi všeobecnými záväznými právnymi predpismi, predovšetkým zákonmi.
Povinnosť označiť konkrétny orgán verejnej moci ako porušovateľa základných práv
a slobôd je dôležitá aj z hľadiska subsidiarity právomoci ústavného súdu, pretože len
v takom prípade sa dá uzavrieť otázka právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, prípadne podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že v konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo
právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je oprávnený rozhodnúť (v prípade, že
sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené podmienky), či konaním, opomenutím alebo
iným aktom označeného orgánu verejnej moci došlo k porušeniu jej základného práva alebo
slobody, nie je však v jeho rámci súčasne oprávnený posudzovať súlad právneho predpisu
s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo medzinárodnou zmluvou a v závislosti od
výsledku takéhoto posúdenia následne rozhodnúť o porušení základného práva alebo
slobody sťažovateľa.
Napokon ústavný súd konštatuje, že zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľovi
v podstate ide o to, aby ústavný súd preskúmal, či ustanovenie § 9 ods. 3 prvej vety zákona
o spotrebnej dani z tabakových výrobkov je v súlade so záväznými medzinárodnými
zmluvami a ústavou. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že nejde o návrh na začatie
konania, pretože sťažovateľ ako fyzická osoba nepatrí do okruhu osôb oprávnených na
podanie takého návrhu podľa čl. 130 ods. 1 ústavy a § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona
o ústavnom súde. Okrem toho v konaní o sťažnosti nie je ústavne prípustné napádať súlad
zákona, jeho časti alebo jednotlivého ustanovenia s ústavou, pretože takýto postup
neumožňuje ústava (čl. 127) ani zákon o ústavnom súde (§ 49 a nasl. zákona o ústavnom
súde).
Preto bola sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Ústavný súd v súvislosti s uvedeným nad rámec odôvodnenia poznamenáva, že
sťažnosť je podaná vo veci, ktorá sa prerokúva v konaní o súlade právnych predpisov, t. j.
v inom type konania pred ústavným súdom, než je konanie o ochrane základných práv
a slobôd. Z toho dôvodu zároveň prichádza do úvahy aj odmietnutie tejto časti ako podanej
zjavne neoprávnenou osobou a bez náležitostí vyžadovaných zákonom o ústavnom súde pre
takýto návrh.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. novembra 2010