Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 89/2020
PDF · 498.49 KB
No categories available
IV. ÚS 89/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava
Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
RECLAIM, a. s., Staromestská 3, Bratislava, IČO 46 076 760, zastúpenej advokátom
Mgr. Martinom Babčaníkom, Alžbetin Dvor 1348, Miloslavov, ktorou namietala porušenie
základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 24 CoE 49/2018-93 z 26. augusta 2019,
a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti RECLAIM, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Skutkový stav a argumentácia v ústavnej sťažnosti
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti RECLAIM, a. s.,
Staromestská 3, Bratislava, IČO 46 076 760 (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom
Mgr. Martinom Babčaníkom, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 24 CoE 49/2018-93 z 26. augusta 2019 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol oprávneným v exekučnom konaní,
v ktorom si vymáhal pohľadávku judikovanú zmenkovým platobným rozkazom Okresného
súdu Bratislava V (ďalej len „zmenkový súd“). Zmenka, ktorá bola podkladom zmenkového
platobného rozkazu, zabezpečovala plnenie z úveru poskytnutého na základe zmluvy
o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere č. 2494089402 z 11. mája 2005 (ďalej len
„predmetná úverová zmluva“) uzatvorenej medzi Prvou stavebnou sporiteľňou a. s.
a povinnými (ktorým svedčí postavenie spotrebiteľov, pozn.).
3. Sťažovateľ poukázal na zákon č. 438/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia
a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 438/2015 Z. z.“), ktorým bol novelizovaný
zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
účinnom do 31. marca 2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“), ktorý uložil oprávneným v už
prebiehajúcich exekučných konaniach vykonávaných na podklade exekučného titulu,
ktorého základnom bol zmenkový nárok, dodatočnú povinnosť v lehote 30 dní od účinnosti
zákona (t. j. od 23. decembra 2015) doplniť návrh na vykonanie o opis rozhodujúcich
skutočností týkajúcich sa vlastného vzťahu s povinným a pripojiť dôkazy, ktoré tieto
skutočnosti osvedčujú (§ 243f Exekučného poriadku). Zároveň zákonodarca predmetným
zákonom dal exekučným súdom „sui generis“ právomoc opätovného vecného prieskumu
právoplatného súdneho rozhodnutia v exekučnom konaní (t. j. mimo inštitútov riadnych či
mimoriadnych opravných prostriedkov základného tzv. nachádzacieho konania) a právomoc
odmietnuť poskytnutie súdnej ochrany vo vykonávacom konaní (rozhodnúť o zastavení
exekúcie) vo vzťahu k exekučnému titulu, ktorý bol vydaný v konaní, v ktorom sa
uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti
so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky,
na neprípustnosť alebo obmedzenie použitia zmeniek alebo na rozpor s dobrými mravmi
alebo so zákonom [§ 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku], a to bez toho, aby došlo
k zrušeniu exekučného titulu. Sťažovateľ v súlade s predmetnou novelou v zákonom
stanovenej lehote doplnil návrh na vykonanie exekúcie o všetky zákonom požadované
skutočnosti. Okresný súd Bardejov (ďalej len „okresný súd“) uznesením
č. k. 8 Er 176/2012-35 z 22. mája 2017 predmetnú exekúciu zastavil s poukazom na § 57
ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku s odôvodnením, že zmenkový súd neskúmal
spotrebiteľskú zmluvu a neprihliadol na neprijateľné zmluvné podmienky, a pritom zároveň
identifikoval konkrétne neprijateľné zmluvné podmienky predmetnej spotrebiteľskej
zmluvy. Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom zdôraznil,
že zákon č. 438/2015 Z. z., ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, je v rozpore
s princípmi právneho štátu, v rozpore s ústavou, a preto navrhol odvolaciemu súdu, aby
ústavnému súdu adresoval žiadosť o vyslovenie nesúladu dotknutých ustanovení
Exekučného poriadku s ústavou. Vo svojom odvolaní sťažovateľ taktiež spochybňoval
existenciu zákonných podmienok na zastavenie exekúcie. Napadnutým uznesením odvolací
súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zastavení exekúcie.
4. Sťažovateľ vytýka napadnutému uzneseniu štyri momenty, ktoré mali zo strany
krajského súdu viesť k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu a pokojné
užívanie majetku.
4.1 Prvým je absencia riadneho odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu.
Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd sa nevysporiadal s podstatnými tvrdeniami uvedenými
v jeho odvolaní. Podľa sťažovateľa sa krajský súd vyjadril iba k neprijateľnej zmluvnej
podmienke spočívajúcej v poplatku za vydanie biankozmenky (vo výške 16,60 €, pozn.)
a vo vzťahu k jeho ostatným podstatným právnym argumentom sa odvolací súd nevyjadril.
Sťažovateľ pritom mal v odvolaní spochybňovať existenciu neprijateľných zmluvných
podmienok a tvrdiť, že súdmi spochybňované zmluvné dojednania mali oporu alebo priamo
kopírovali obsah vtedy platnej právnej úpravy v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“).
4.2 Druhým momentom namietaného pochybenia krajského súdu je nesprávny
procesný postup spočívajúci v zastavení exekúcie v celom rozsahu bez splnenia zákonom
stanovaných podmienok. V tejto časti sťažovateľ argumentuje, že krajský súd mal
vyhodnotiť, v akej miere je s ohľadom na zistené konkrétne neprijateľné podmienky
uplatnený nárok zo zmenky primeraný, a len nad tento rámec mal vymoženie nároku
nepripustiť a exekúciu zastaviť. Sťažovateľ poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a naznačuje, že krajský súd mal zastaviť exekúciu len v rozsahu
sumy 16,60 € (poplatok za vydanie biankozmenky, pozn.), a nie vo výške celej vymáhanej
pohľadávky, t. j. vo výške 16 280,78 €.
4.3 Tretím momentom, ktorý sťažovateľ vytýka napadnutému uzneseniu krajského
súdu, má byť nesprávna retroaktívna aplikácia hmotného práva. Podľa sťažovateľa jeho
nárok vznikol a bol judikovaný v čase (predmetná úverová zmluva bola uzavretá
22. júla 2005, pozn.), keď podľa explicitného znenia § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) sa
ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách na absolútne obchodnoprávne zmluvy, medzi
ktoré patrí aj úverová zmluva, nevzťahovali.
4.4 A napokon štvrtým momentom je porušenie princípu právnej istoty opätovným
vecným prieskumom právoplatného súdneho rozhodnutia. V tejto časti sťažovateľ vlastne
namietal nesúlad ustanovení Exekučného poriadku zavedených zákonom č. 438/2015 Z. z.
s ústavou, ako aj s viacerými ustanoveniami zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok v znení neskorších predpisov, resp. s obdobnými ustanoveniami skôr platného
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Poukázal
pritom na nálezy ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 115/2011 a PL. ÚS 11/2016.
5. Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vydal
toto rozhodnutie:
„1. Základné právo spoločnosti RECLAIM, a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo podľa čl. 20 Ústavy SR
a práva na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove
zo dňa 26.08.2019, sp. zn. 24CoE/49/2018-93 porušené BOLO.
2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.08.2019, sp. zn. 24CoE/49/2018-
93 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť spoločnosti RECLAIM, a. s. náhradu
trov konania vo výške 792,34 Eur.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.
11. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
13. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
15. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
16. Podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku (v znení platnom do 31. marca
2017) exekúciu súd zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie,
bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo,
že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté
na
1. neprijateľné zmluvné podmienky,
2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo
3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.
17. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
31. decembra 2007, t. j. v čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy, spotrebiteľskými
zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej
časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane
dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah
dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
18. Podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom
do 31. marca 2006 (ďalej len „starý zákon o ochrane spotrebiteľa“), t. j. v čase uzatvorenia
predmetnej úverovej zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé,
že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
19. Sťažovateľ vytýkal napadnutému uzneseniu krajského súdu, že v ňom postupoval
na základe právneho predpisu, ktorý je rozpore s ústavou a inými právnymi predpismi,
a taktiež, že neodpovedal na všetky jeho odvolacie argumenty.
20. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,
či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie.
III.A K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
21. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
už judikoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom
právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu
ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 71/97).
Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
22. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj
ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní,
v ktorom sa podaním riadneho opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv
pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo.
Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany
v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa
preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie
takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno považovať za právo na úspech
v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také rozhodnutie odvolacieho súdu
odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenom
zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).
23. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 60/04). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom
záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný
a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
24. Ústavný súd je, ako už bolo uvedené, oprávnený a povinný posúdiť ústavnosť
konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi došlo
k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a či možno ich
konania (postupy) a rozhodnutia považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné
a udržateľné. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia
a povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli
na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a aplikácia zákonov neporušujú
uvedené ústavno-procesné princípy (m. m. II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a garantovanie
základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani
nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (IV. ÚS 302/07).
25. Krajský súd vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa, že neboli splnené zákonné
podmienky na zastavenie exekúcie a že neprípustnou retroaktivitou aplikoval
na obchodnoprávny vzťah občianskoprávnu úpravu, uviedol:
„9. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na vec aplikoval správne zákonné
ustanovenia, rozhodoval v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou, náležíte skúmal
všetky okolnosti prípadu tak, ako to vyplýva z § 57 ods. 1 písm. m/ Exekučného poriadku.
10. Odvolací súd má v zhode so súdom prvej inštancie za to, že uzavretá Zmluva
o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere je spotrebiteľskou zmluvou podľa
ustanovení § 52 a nasl. OZ v spojení s § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa,
účinných v čase uzavretia zmluvy, majúcu formulárovú podobu, kde oprávnený vystupoval
v postavení dodávateľa, pretože v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti a povinní vystupujú v postavení spotrebiteľa, nekonajúc v rámci
svojej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že zmluva bola
uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka, predmetná vec sa však týka záväzkovo -
právneho vzťahu založeného zmluvou spotrebiteľského charakteru, ktorá je regulovaná
osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v § 52 a nasl. OZ. Ide o vzťah medzi obchodníkom
a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda od počiatku o typický
občianskoprávny vzťah.
11. Vo vzťahu k dojednaniu o poplatku za biankozmenku vo výške 500 SK
(16,60 EUR) odvolací súd uvádza, že biankozmenka je vystavovaná v prospech veriteľa za
účelom zabezpečenia jeho pohľadávky, nejde teda o poplatok za službu, plnenie,
poskytované dlžníkovi - spotrebiteľovi. Naviac, poplatok vo výške 500 SK nemôže objektívne
sledovať reálne výdavky spojené s vystavením biankozmenky. Ide teda nepochybne
o neprijateľnú podmienku spôsobujúcu hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd konštatuje, že v tomto smere a v rozsahu
odôvodnenia rozhodnutia exekučný súd správne posúdil aj ostatné zmluvné podmienky
uzavretej Zmluvy a odvolací súd na ne odkazuje.
12. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že uzavretú Zmluvu nie je možné vyhodnotiť ako
takú, ktorá neobsahuje neprijateľné podmienky, pričom konajúci zmenkový súd sa
skúmaním zmluvných podmienok nezaoberal, ako je zrejmé z vydaného zmenkového
platobného rozkazu sp. zn. 3Zm/25/2007.
13. Z uvedeného je zrejmé, že odvolacie námietky oprávneného nie sú dôvodné a súd
prvej inštancie postupoval správne, keď postupom podľa § 57 ods. 1 písm. m/ v spojení
s § 243f Exekučného poriadku preskúmal exekučný titul, jemu predchádzajúce konanie
na zmenkovom súde a následne exekučné konanie zastavil.“ (body 9 až 13 odôvodnenia
napadnutého uznesenia krajského súdu).
26. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v napadnutom uznesení dostatočne
vysporiadal s nosnými odvolacími argumentmi sťažovateľa.
26.1 Sťažovateľ veľkú časť svojej argumentácie v odvolaní venoval spochybňovaniu
ústavnosti právnej úpravy, na základe ktorej okresný súd rozhodol (state I a II odvolania).
Krajský súd sa v napadnutom uznesení s týmito argumentmi vysporiadal poukazom
na dôvodovú správu k zákonu č. 438/2015 Z. z. a na judikatúru Súdneho dvora Európskej
únie (body 5 až 8 napadnutého uznesenia krajského súdu). Krajský súd sa spochybňovaniu
právnej úpravy sťažovateľom, resp. odvolateľom nevenoval do takej hĺbky, aby dal
konkrétnu odpoveď na každý čiastkový argument sťažovateľa, ale to vôbec nepredstavuje
problém pri posudzovaní možného porušenia základného práva na súdnu ochranu. Odvolací
súd v exekučnom konaní totiž nemá právomoc sám vyhodnocovať akúkoľvek právnu
úpravu a jej súlad s ústavou, resp. inými právnymi predpismi. Taktiež rozhodnutie súdu
obrátiť sa návrhom podľa čl. 125 ústavy na ústavný súd je autonómnym rozhodnutím, ktoré
nie je viazané na podanie strany v konaní. Strana v konaní nemá nárok, aby sa konajúci súd
obrátil na ústavný súd, ak to navrhne v rámci opravného prostriedku alebo v priebehu
samotného konania. Odôvodnenie napadnutého uznesenia bolo v tomto kontexte dostatočné.
26.2 Samotným vecným námietkam proti rozhodnutiu okresného súdu venoval
sťažovateľ menšiu pozornosť (zhrnul ich v stati III svojho odvolania). Z už uvedenej citácie
napadnutého uznesenia je zrejmé, že sa krajský súd stotožnil s hodnotením okresného súdu,
že predmetná úverová zmluva obsahovala viacero neprijateľných zmluvných ustanovení,
hoci bližšie poukázal iba na jedno z nich. Pre rozhodnutie odvolacieho súdu bol dôležitý
záver, že predmetnú úverovú zmluvu nemohol vyhodnotiť ako takú, ktorá neobsahuje
neprijateľné podmienky. Odkazy sťažovateľa na Obchodný zákonník, zákon o bankách,
prípadne vtedy obvyklú bankovú prax (pozri bod 4.1 odôvodnenia tohto uznesenia) nemali
v kontexte rozhodovania krajského súdu spôsobilosť spochybniť závery okresného súdu,
na ktoré krajský súd odkázal, a ani samotné závery krajského súdu, pretože tento hodnotil
zmluvné podmienky optikou právnych ustanovení upravujúcich ochranu spotrebiteľa.
V tomto kontexte bola existencia neprijateľných zmluvných podmienok (ako dôvod
zastavenia exekúcie, pozn.) v predmetnej úverovej zmluve zo strany krajského súdu
dostatočne a adekvátne vysvetlená aj vo vzťahu k odvolacej argumentácii sťažovateľa.
26.3 S aplikáciou občianskoprávnych ustanovení zo strany konajúcich súdov súvisela
aj ďalšia odvolacia námietka sťažovateľa, podľa ktorej nemohol exekučný súd posudzovať
absolútny obchodnoprávny vzťah podľa predpisov občianskeho práva. Vo svojej ústavnej
sťažnosti sťažovateľ ešte doplnil, že znenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemohol
krajský súd vzhľadom na jeho vtedajšie znenie aplikovať na úverovú zmluvu uzavretú
podľa Obchodného zákonníka (pozri bod 4.3 odôvodnenia tohto uznesenia). Ústavný súd
ale konštatuje, že mohol a mal, a to na základe § 23a starého zákona o ochrane spotrebiteľa
(v čase podpisu predmetnej úverovej zmluvy platného a účinného, pozn.), ktorý medzi
spotrebiteľské zmluvy radil aj zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka a na ktorého
znenie krajský súd výslovne poukázal v odôvodnení napadnutého uznesenia (pozri už
uvedenú citáciu napadnutého uznesenia). Ústavný súd preto nemohol v konečnom dôsledku
prisvedčiť námietkam sťažovateľa, že krajský súd neodpovedal relevantne na všetky jeho
odvolacie argumenty.
27. Vo svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľ poukazoval aj na skutočnosť, že krajský
súd zastavil exekúciu vcelku, a nie len pomerne vo vzťahu k rozsahu neprijateľných
zmluvných podmienok (bod 4.2 odôvodnenia tohto uznesenia), a pritom poukázal
na relevantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd ale
poukazuje na skutočnosť, že podľa pripojeného odvolania sťažovateľ túto námietku
vzniesol prvýkrát až vo svojej ústavnej sťažnosti, t. j. neuviedol ju už vo svojom odvolaní.
Ústavný súd preto musel ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť
ako neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d) zákona o ústavnom súde z dôvodu, že v konaní
pred ústavným súdom uplatnil sťažovateľ argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak
nepredniesol už v konaní pred všeobecnými súdmi, t. j. v odvolacom konaní.
28. Z citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným
dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí
aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.
nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná
v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
29. Ústavný súd teda konštatuje, že nad rámec časti, ktorú považoval za neprípustnú
(bod 27, resp. 4.2 odôvodnenia tohto uznesenia), v danom prípade niet žiadnej spojitosti
medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva
sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ani jeho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
III.B K namietanému porušeniu čl. 20 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu
30. Porušenie práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku odôvodnil
sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti porušením princípu právnej istoty v dôsledku
opätovného vecného prieskumu právoplatného súdneho rozhodnutia v exekučnom konaní.
Tým vlastne sťažovateľ spochybňoval právnu úpravu v Exekučnom poriadku, na základe
ktorej okresný súd zastavil exekučné konanie, a tvrdil, že táto je v rozpore ústavou,
dohovorom, ale aj inými právnymi predpismi (bod 4.4 odôvodnenia tohto uznesenia).
31. Ústavný súd zdôrazňuje, že v rámci ústavného poriadku Slovenskej republiky
platí prezumpcia ústavnosti všeobecne záväzných právnych predpisov do momentu pokiaľ
ústavný súd nerozhodne o ich nesúlade. V konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy vychádza
ústavný súd z prezumpcie ústavnosti zákonov a podzákonných právnych predpisov (porov.
III. ÚS 262/04). Otázka súladu sťažovateľom spochybňovaných ustanovení Exekučného
poriadku s ústavou by mohla byť predmetom konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy
iba v prípade kvalifikovaného návrhu podaného aktívne legitimovaným subjektom.
32. Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sa sťažovateľ domáha v rámci ústavnej
sťažnosti podanej v súlade s čl. 127 ústavy (pre namietané porušenie svojich základných
práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom) aj vyslovenia nesúladu konkrétnych ustanovení Exekučného poriadku s článkami
ústavy, resp. dohovoru alebo dodatkového protokolu upravujúcimi právo vlastniť majetok,
nejde o návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, pretože sťažovateľ
ako fyzická osoba nepatrí do okruhu osôb oprávnených na podanie takého návrhu podľa
čl. 130 ods. 1 ústavy a § 74 zákona o ústavnom súde (rovnaké závery porov. aj
v I. ÚS 414/2010, IV. ÚS 11/04, IV. ÚS 199/07). Rovnako ústavný súd nie je oprávnený
v rámci konania o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb rozhodovať o súlade
právnych predpisov [porov. čl. 127 ústavy a čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy].
33. Taktiež vo vzťahu k sťažovateľom tvrdenému nesúladu ustanovení Exekučného
poriadku s procesnoprávnymi predpismi (Civilným sporovým poriadkom, resp. skôr
platným Občianskym súdnym poriadkom) ústavný súd poukazuje na aplikačný princíp lex
specialis derogat legi generali, ktorý znamená, že ak existuje rozpor medzi ustanoveniami
dvoch právnych predpisov, prednosť má konkrétnejší právny predpis oproti
všeobecnejšiemu. V predmetnom prípade bolo rozhodované o zastavení exekúcie, a teda
celkom prirodzene sa konajúce súdy riadili ustanoveniami špecializovaného právneho
predpisu (Exekučný poriadok), a nie ustanoveniami všeobecných procesných predpisov
(Civilný sporový poriadok, Občiansky súdny poriadok).
34. Záver ústavného súdu v tejto časti je taký, že krajský súd v predmetnom prípade
aplikoval relevantnú a špecializovanú právnu úpravu, ktorej svedčala prezumpcia
ústavnosti. V danom prípade preto neexistuje žiadna príčinná súvislosť ani medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a základným právom sťažovateľa vyplývajúcim
z čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. právom vyplývajúcim z čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by
umožňovala vysloviť porušenie tohto základného práva, resp. práva. Na základe uvedeného
ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 56 ods. 2
písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
35. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo
bez právneho významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite ústavnej
sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu