Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 89/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov Ladislava

Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

RECLAIM, a. s., Staromestská 3, Bratislava, IČO 46 076 760, zastúpenej advokátom

Mgr. Martinom Babčaníkom, Alžbetin Dvor 1348, Miloslavov, ktorou namietala porušenie

základných práv podľa a , práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. -93 z 26. augusta 2019,

a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti RECLAIM, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav a argumentácia v ústavnej sťažnosti

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. novembra 2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti RECLAIM, a. s.,

Staromestská 3, Bratislava, IČO 46 076 760 (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom

Mgr. Martinom Babčaníkom, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 20

a (ďalej len „“), práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -93 z 26. augusta 2019 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol oprávneným v exekučnom konaní,

v ktorom si vymáhal pohľadávku judikovanú zmenkovým platobným rozkazom Okresného

súdu Bratislava V (ďalej len „zmenkový súd“). Zmenka, ktorá bola podkladom zmenkového

platobného rozkazu, zabezpečovala plnenie z úveru poskytnutého na základe zmluvy

o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere č. 2494089402 z 11. mája 2005 (ďalej len

„predmetná úverová zmluva“) uzatvorenej medzi Prvou stavebnou sporiteľňou a. s.

a povinnými (ktorým svedčí postavenie spotrebiteľov, pozn.).

3. Sťažovateľ poukázal na , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia

a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „“), ktorým bol novelizovaný

o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

účinnom do 31. marca 2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“), ktorý uložil oprávneným v už

prebiehajúcich exekučných konaniach vykonávaných na podklade exekučného titulu,

ktorého základnom bol zmenkový nárok, dodatočnú povinnosť v lehote 30 dní od účinnosti

zákona (t. j. od 23. decembra 2015) doplniť návrh na vykonanie o opis rozhodujúcich

skutočností týkajúcich sa vlastného vzťahu s povinným a pripojiť dôkazy, ktoré tieto

skutočnosti osvedčujú (§ 243f Exekučného poriadku). Zároveň zákonodarca predmetným

zákonom dal exekučným súdom „sui generis“ právomoc opätovného vecného prieskumu

právoplatného súdneho rozhodnutia v exekučnom konaní (t. j. mimo inštitútov riadnych či

mimoriadnych opravných prostriedkov základného tzv. nachádzacieho konania) a právomoc

odmietnuť poskytnutie súdnej ochrany vo vykonávacom konaní (rozhodnúť o zastavení

exekúcie) vo vzťahu k exekučnému titulu, ktorý bol vydaný v konaní, v ktorom sa

uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti

so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky,

na neprípustnosť alebo obmedzenie použitia zmeniek alebo na rozpor s dobrými mravmi

alebo so zákonom [§ 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku], a to bez toho, aby došlo

k zrušeniu exekučného titulu. Sťažovateľ v súlade s predmetnou novelou v zákonom

stanovenej lehote doplnil návrh na vykonanie exekúcie o všetky zákonom požadované

skutočnosti. Okresný súd Bardejov (ďalej len „okresný súd“) uznesením

č. k. -35 z 22. mája 2017 predmetnú exekúciu zastavil s poukazom na § 57

ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku s odôvodnením, že zmenkový súd neskúmal

spotrebiteľskú zmluvu a neprihliadol na neprijateľné zmluvné podmienky, a pritom zároveň

identifikoval konkrétne neprijateľné zmluvné podmienky predmetnej spotrebiteľskej

zmluvy. Proti rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom zdôraznil,

že , ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, je v rozpore

s princípmi právneho štátu, v rozpore s , a preto navrhol odvolaciemu súdu, aby

ústavnému súdu adresoval žiadosť o vyslovenie nesúladu dotknutých ustanovení

Exekučného poriadku s . Vo svojom odvolaní sťažovateľ taktiež spochybňoval

existenciu zákonných podmienok na zastavenie exekúcie. Napadnutým uznesením odvolací

súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zastavení exekúcie.

4. Sťažovateľ vytýka napadnutému uzneseniu štyri momenty, ktoré mali zo strany

krajského súdu viesť k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu a pokojné

užívanie majetku.

4.1 Prvým je absencia riadneho odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu.

Sťažovateľ tvrdí, že krajský súd sa nevysporiadal s podstatnými tvrdeniami uvedenými

v jeho odvolaní. Podľa sťažovateľa sa krajský súd vyjadril iba k neprijateľnej zmluvnej

podmienke spočívajúcej v poplatku za vydanie biankozmenky (vo výške 16,60 €, pozn.)

a vo vzťahu k jeho ostatným podstatným právnym argumentom sa odvolací súd nevyjadril.

Sťažovateľ pritom mal v odvolaní spochybňovať existenciu neprijateľných zmluvných

podmienok a tvrdiť, že súdmi spochybňované zmluvné dojednania mali oporu alebo priamo

kopírovali obsah vtedy platnej právnej úpravy v Obchodný

zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

4.2 Druhým momentom namietaného pochybenia krajského súdu je nesprávny

procesný postup spočívajúci v zastavení exekúcie v celom rozsahu bez splnenia zákonom

stanovaných podmienok. V tejto časti sťažovateľ argumentuje, že krajský súd mal

vyhodnotiť, v akej miere je s ohľadom na zistené konkrétne neprijateľné podmienky

uplatnený nárok zo zmenky primeraný, a len nad tento rámec mal vymoženie nároku

nepripustiť a exekúciu zastaviť. Sťažovateľ poukazuje na judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a naznačuje, že krajský súd mal zastaviť exekúciu len v rozsahu

sumy 16,60 € (poplatok za vydanie biankozmenky, pozn.), a nie vo výške celej vymáhanej

pohľadávky, t. j. vo výške 16 280,78 €.

4.3 Tretím momentom, ktorý sťažovateľ vytýka napadnutému uzneseniu krajského

súdu, má byť nesprávna retroaktívna aplikácia hmotného práva. Podľa sťažovateľa jeho

nárok vznikol a bol judikovaný v čase (predmetná úverová zmluva bola uzavretá

22. júla 2005, pozn.), keď podľa explicitného znenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sa

ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách na absolútne obchodnoprávne zmluvy, medzi

ktoré patrí aj úverová zmluva, nevzťahovali.

4.4 A napokon štvrtým momentom je porušenie princípu právnej istoty opätovným

vecným prieskumom právoplatného súdneho rozhodnutia. V tejto časti sťažovateľ vlastne

namietal nesúlad ustanovení Exekučného poriadku zavedených

s , ako aj s viacerými ustanoveniami Civilný sporový

poriadok v znení neskorších predpisov, resp. s obdobnými ustanoveniami skôr platného

v znení neskorších predpisov. Poukázal

pritom na nálezy ústavného súdu sp. zn. a .

5. Sťažovateľ preto žiada, aby ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vydal

toto rozhodnutie:

„1. Základné právo spoločnosti RECLAIM, a. s. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo podľa SR

a práva na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove

zo dňa 26.08.2019, sp. zn. -93 porušené BOLO.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 26.08.2019, sp. zn.

93 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť spoločnosti RECLAIM, a. s. náhradu

trov konania vo výške 792,34 Eur.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

6. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“)

ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak.

11. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

13. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

15. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

16. Podľa § 57 ods. 1 písm. m) Exekučného poriadku (v znení platnom do 31. marca

2017) exekúciu súd zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie,

bolo vydané v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo,

že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté

na

1. neprijateľné zmluvné podmienky,

2. obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo

3. rozpor s dobrými mravmi alebo so zákonom.

17. Podľa v znení účinnom do

31. decembra 2007, t. j. v čase uzatvorenia predmetnej úverovej zmluvy, spotrebiteľskými

zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej

časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane

dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah

dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

18. Podľa o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom

do 31. marca 2006 (ďalej len „starý zákon o ochrane spotrebiteľa“), t. j. v čase uzatvorenia

predmetnej úverovej zmluvy, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa

, , ako aj všetky iné zmluvy, ktorých

charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé,

že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Sťažovateľ vytýkal napadnutému uzneseniu krajského súdu, že v ňom postupoval

na základe právneho predpisu, ktorý je rozpore s a inými právnymi predpismi,

a taktiež, že neodpovedal na všetky jeho odvolacie argumenty.

20. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd zisťuje,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie.

III.A K namietanému porušeniu a dohovoru

21. Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru

už judikoval, že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom

právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu

ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ().

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

22. Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je aj

ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní,

v ktorom sa podaním riadneho opravného prostriedku domáha ochrany svojich práv

pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo.

Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany

v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa

preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie

takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno považovať za právo na úspech

v odvolacom konaní (m. m. ), ak každé také rozhodnutie odvolacieho súdu

odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu upravenom

zákonom ( ).

23. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že neodmysliteľnou súčasťou

základného práva podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. ,

). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom

záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný

a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

24. Ústavný súd je, ako už bolo uvedené, oprávnený a povinný posúdiť ústavnosť

konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi došlo

k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ) a či možno ich

konania (postupy) a rozhodnutia považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné. Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia

a povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli

na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a aplikácia zákonov neporušujú

uvedené ústavno-procesné princípy (m. m. ). Reálne uplatnenie a garantovanie

základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani

nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania ().

25. Krajský súd vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa, že neboli splnené zákonné

podmienky na zastavenie exekúcie a že neprípustnou retroaktivitou aplikoval

na obchodnoprávny vzťah občianskoprávnu úpravu, uviedol:

„9. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie na vec aplikoval správne zákonné

ustanovenia, rozhodoval v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou, náležíte skúmal

všetky okolnosti prípadu tak, ako to vyplýva z § 57 ods. 1 písm. m/ Exekučného poriadku.

10. Odvolací súd má v zhode so súdom prvej inštancie za to, že uzavretá Zmluva

o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere je spotrebiteľskou zmluvou podľa

ustanovení a nasl. v spojení s o ochrane spotrebiteľa,

účinných v čase uzavretia zmluvy, majúcu formulárovú podobu, kde oprávnený vystupoval

v postavení dodávateľa, pretože v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej

podnikateľskej činnosti a povinní vystupujú v postavení spotrebiteľa, nekonajúc v rámci

svojej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd nijako nepopiera argumenty, že zmluva bola

uzavretá podľa ustanovení , predmetná vec sa však týka záväzkovo -

právneho vzťahu založeného zmluvou spotrebiteľského charakteru, ktorá je regulovaná

osobitnou právnou úpravou obsiahnutou v a nasl. . Ide o vzťah medzi obchodníkom

a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Ide teda od počiatku o typický

občianskoprávny vzťah.

11. Vo vzťahu k dojednaniu o poplatku za biankozmenku vo výške 500 SK

(16,60 EUR) odvolací súd uvádza, že biankozmenka je vystavovaná v prospech veriteľa za

účelom zabezpečenia jeho pohľadávky, nejde teda o poplatok za službu, plnenie,

poskytované dlžníkovi - spotrebiteľovi. Naviac, poplatok vo výške 500 SK nemôže objektívne

sledovať reálne výdavky spojené s vystavením biankozmenky. Ide teda nepochybne

o neprijateľnú podmienku spôsobujúcu hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach

v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd konštatuje, že v tomto smere a v rozsahu

odôvodnenia rozhodnutia exekučný súd správne posúdil aj ostatné zmluvné podmienky

uzavretej Zmluvy a odvolací súd na ne odkazuje.

12. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že uzavretú Zmluvu nie je možné vyhodnotiť ako

takú, ktorá neobsahuje neprijateľné podmienky, pričom konajúci zmenkový súd sa

skúmaním zmluvných podmienok nezaoberal, ako je zrejmé z vydaného zmenkového

platobného rozkazu sp. zn. .

13. Z uvedeného je zrejmé, že odvolacie námietky oprávneného nie sú dôvodné a súd

prvej inštancie postupoval správne, keď postupom podľa § 57 ods. 1 písm. m/ v spojení

s § 243f Exekučného poriadku preskúmal exekučný titul, jemu predchádzajúce konanie

na zmenkovom súde a následne exekučné konanie zastavil.“ (body 9 až 13 odôvodnenia

napadnutého uznesenia krajského súdu).

26. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v napadnutom uznesení dostatočne

vysporiadal s nosnými odvolacími argumentmi sťažovateľa.

26.1 Sťažovateľ veľkú časť svojej argumentácie v odvolaní venoval spochybňovaniu

ústavnosti právnej úpravy, na základe ktorej okresný súd rozhodol (state I a II odvolania).

Krajský súd sa v napadnutom uznesení s týmito argumentmi vysporiadal poukazom

na dôvodovú správu k a na judikatúru Súdneho dvora Európskej

únie (body 5 až 8 napadnutého uznesenia krajského súdu). Krajský súd sa spochybňovaniu

právnej úpravy sťažovateľom, resp. odvolateľom nevenoval do takej hĺbky, aby dal

konkrétnu odpoveď na každý čiastkový argument sťažovateľa, ale to vôbec nepredstavuje

problém pri posudzovaní možného porušenia základného práva na súdnu ochranu. Odvolací

súd v exekučnom konaní totiž nemá právomoc sám vyhodnocovať akúkoľvek právnu

úpravu a jej súlad s , resp. inými právnymi predpismi. Taktiež rozhodnutie súdu

obrátiť sa návrhom podľa na ústavný súd je autonómnym rozhodnutím, ktoré

nie je viazané na podanie strany v konaní. Strana v konaní nemá nárok, aby sa konajúci súd

obrátil na ústavný súd, ak to navrhne v rámci opravného prostriedku alebo v priebehu

samotného konania. Odôvodnenie napadnutého uznesenia bolo v tomto kontexte dostatočné.

26.2 Samotným vecným námietkam proti rozhodnutiu okresného súdu venoval

sťažovateľ menšiu pozornosť (zhrnul ich v stati III svojho odvolania). Z už uvedenej citácie

napadnutého uznesenia je zrejmé, že sa krajský súd stotožnil s hodnotením okresného súdu,

že predmetná úverová zmluva obsahovala viacero neprijateľných zmluvných ustanovení,

hoci bližšie poukázal iba na jedno z nich. Pre rozhodnutie odvolacieho súdu bol dôležitý

záver, že predmetnú úverovú zmluvu nemohol vyhodnotiť ako takú, ktorá neobsahuje

neprijateľné podmienky. Odkazy sťažovateľa na , zákon o bankách,

prípadne vtedy obvyklú bankovú prax (pozri bod 4.1 odôvodnenia tohto uznesenia) nemali

v kontexte rozhodovania krajského súdu spôsobilosť spochybniť závery okresného súdu,

na ktoré krajský súd odkázal, a ani samotné závery krajského súdu, pretože tento hodnotil

zmluvné podmienky optikou právnych ustanovení upravujúcich ochranu spotrebiteľa.

V tomto kontexte bola existencia neprijateľných zmluvných podmienok (ako dôvod

zastavenia exekúcie, pozn.) v predmetnej úverovej zmluve zo strany krajského súdu

dostatočne a adekvátne vysvetlená aj vo vzťahu k odvolacej argumentácii sťažovateľa.

26.3 S aplikáciou občianskoprávnych ustanovení zo strany konajúcich súdov súvisela

aj ďalšia odvolacia námietka sťažovateľa, podľa ktorej nemohol exekučný súd posudzovať

absolútny obchodnoprávny vzťah podľa predpisov občianskeho práva. Vo svojej ústavnej

sťažnosti sťažovateľ ešte doplnil, že znenie nemohol

krajský súd vzhľadom na jeho vtedajšie znenie aplikovať na úverovú zmluvu uzavretú

podľa (pozri bod 4.3 odôvodnenia tohto uznesenia). Ústavný súd

ale konštatuje, že mohol a mal, a to na základe § 23a starého zákona o ochrane spotrebiteľa

(v čase podpisu predmetnej úverovej zmluvy platného a účinného, pozn.), ktorý medzi

spotrebiteľské zmluvy radil aj zmluvy uzavreté podľa a na ktorého

znenie krajský súd výslovne poukázal v odôvodnení napadnutého uznesenia (pozri už

uvedenú citáciu napadnutého uznesenia). Ústavný súd preto nemohol v konečnom dôsledku

prisvedčiť námietkam sťažovateľa, že krajský súd neodpovedal relevantne na všetky jeho

odvolacie argumenty.

27. Vo svojej ústavnej sťažnosti sťažovateľ poukazoval aj na skutočnosť, že krajský

súd zastavil exekúciu vcelku, a nie len pomerne vo vzťahu k rozsahu neprijateľných

zmluvných podmienok (bod 4.2 odôvodnenia tohto uznesenia), a pritom poukázal

na relevantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd ale

poukazuje na skutočnosť, že podľa pripojeného odvolania sťažovateľ túto námietku

vzniesol prvýkrát až vo svojej ústavnej sťažnosti, t. j. neuviedol ju už vo svojom odvolaní.

Ústavný súd preto musel ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť

ako neprípustnú podľa z dôvodu, že v konaní

pred ústavným súdom uplatnil sťažovateľ argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak

nepredniesol už v konaní pred všeobecnými súdmi, t. j. v odvolacom konaní.

28. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ). K iným

dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí

aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp.

nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná

v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

29. Ústavný súd teda konštatuje, že nad rámec časti, ktorú považoval za neprípustnú

(bod 27, resp. 4.2 odôvodnenia tohto uznesenia), v danom prípade niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa a ani jeho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

III.B K namietanému porušeniu a dodatkového protokolu

30. Porušenie práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku odôvodnil

sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti porušením princípu právnej istoty v dôsledku

opätovného vecného prieskumu právoplatného súdneho rozhodnutia v exekučnom konaní.

Tým vlastne sťažovateľ spochybňoval právnu úpravu v Exekučnom poriadku, na základe

ktorej okresný súd zastavil exekučné konanie, a tvrdil, že táto je v rozpore ,

dohovorom, ale aj inými právnymi predpismi (bod 4.4 odôvodnenia tohto uznesenia).

31. Ústavný súd zdôrazňuje, že v rámci ústavného poriadku Slovenskej republiky

platí prezumpcia ústavnosti všeobecne záväzných právnych predpisov do momentu pokiaľ

ústavný súd nerozhodne o ich nesúlade. V konaní o sťažnosti podľa vychádza

ústavný súd z prezumpcie ústavnosti zákonov a podzákonných právnych predpisov (porov.

). Otázka súladu sťažovateľom spochybňovaných ustanovení Exekučného

poriadku s by mohla byť predmetom konania podľa

iba v prípade kvalifikovaného návrhu podaného aktívne legitimovaným subjektom.

32. Ústavný súd konštatuje, že pokiaľ sa sťažovateľ domáha v rámci ústavnej

sťažnosti podanej v súlade s (pre namietané porušenie svojich základných

práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom) aj vyslovenia nesúladu konkrétnych ustanovení Exekučného poriadku s článkami

, resp. dohovoru alebo dodatkového protokolu upravujúcimi právo vlastniť majetok,

nejde o návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov, pretože sťažovateľ

ako fyzická osoba nepatrí do okruhu osôb oprávnených na podanie takého návrhu podľa

a (rovnaké závery porov. aj

v , , ). Rovnako ústavný súd nie je oprávnený

v rámci konania o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb rozhodovať o súlade

právnych predpisov [porov. a ].

33. Taktiež vo vzťahu k sťažovateľom tvrdenému nesúladu ustanovení Exekučného

poriadku s procesnoprávnymi predpismi (, resp. skôr

platným ) ústavný súd poukazuje na aplikačný princíp lex

specialis derogat legi generali, ktorý znamená, že ak existuje rozpor medzi ustanoveniami

dvoch právnych predpisov, prednosť má konkrétnejší právny predpis oproti

všeobecnejšiemu. V predmetnom prípade bolo rozhodované o zastavení exekúcie, a teda

celkom prirodzene sa konajúce súdy riadili ustanoveniami špecializovaného právneho

predpisu (Exekučný poriadok), a nie ustanoveniami všeobecných procesných predpisov

(, ).

34. Záver ústavného súdu v tejto časti je taký, že krajský súd v predmetnom prípade

aplikoval relevantnú a špecializovanú právnu úpravu, ktorej svedčala prezumpcia

ústavnosti. V danom prípade preto neexistuje žiadna príčinná súvislosť ani medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a základným právom sťažovateľa vyplývajúcim

z , resp. právom vyplývajúcim z dodatkového protokolu, ktorá by

umožňovala vysloviť porušenie tohto základného práva, resp. práva. Na základe uvedeného

ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 56 ods. 2

písm. g) ako zjavne neopodstatnenú.

35. Pretože ústavná sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo

bez právneho významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite ústavnej

sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu