Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 211/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. Č., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. Ď., M., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.

46 v spojení s a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn.

zo 14. septembra 2011, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 21. marca 2011 a postupmi a oznámením Krajskej prokuratúry v Žiline v konaní sp. zn.

Kc 217/12 z 11. februára 2013 a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. Č. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2013

doručená sťažnosť Ing. M. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) v spojení s a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 14. septembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 21. marca 2011

(ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupmi a oznámením Krajskej

prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní sp. zn. Kc 217/12 z 11.

februára 2013 a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna

prokuratúra“).

Sťažovateľ odôvodnil sťažnosť tým, že na okresnom súde sa domáhal ako

navrhovateľ „určenia neplatnosti výpovede“. Okresný súd rozsudkom z 29. júna 2010 určil,

že výpoveď daná sťažovateľovi je neplatná, ale na základe odvolania odporcu krajský súd

uznesením rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie z dôvodu,

že síce riadne zistil skutkový stav, avšak zo zisteného skutkového stavu zaujal „nesprávny

právny záver a vec nesprávne právne vyhodnotil“.

Okresný súd následne rozsudkom zo 14. septembra 2011 návrh sťažovateľa v celom

rozsahu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský súd rozsudkom z 21. marca 2012 rozhodnutie okresného súdu vo veci samej

potvrdil a vo výroku o trovách konania rozsudok okresného súdu zmenil tak, že zaviazal

sťažovateľa uhradiť trovy konania v sume 596,87 €.

Sťažovateľ uvádza, že „takýmto postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá

možnosť aplikovať možnosť dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku v zmysle

ustanovenia a tým došlo k porušeniu jeho

práva na právnu ochranu a spravodlivé súdne konanie“.

Sťažovateľ podal na generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho

dovolania „z dôvodu, že mal za to, že rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. ,

zo dňa 14. 09. 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. ,

zo dňa 21. 03. 2012 vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a teda trpia vadou

podľa , že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon“,

ktorý z poverenia generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“) vybavila krajská prokuratúra tak, že odložila podnet z dôvodu, že nezistila

dôvod na podanie mimoriadneho dovolania. Rozhodnutie o vybavení podnetu bolo

sťažovateľovi doručené 15. februára 2013.

Podľa názoru sťažovateľa postupom generálnej prokuratúry, krajskej prokuratúry,

rozsudkom krajského súdu a rozsudkom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo

na súdnu a inú právnu ochranu podľa v spojení s a

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ na základe uvedeného v petite ústavnému súdu navrhol, aby vyslovil,

že jeho „základné práva podľa ... v spojení s ...

a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Generálnej prokuratúry... podľa oznámenia Krajskej

prokuratúry... sp. zn. Kc 217/12-5 zo dňa 11.02.2013, rozsudkom Krajského súdu... sp. zn.

sp. zn. z 21. 03. 2012, rozsudkom Okresného súdu… sp. zn.

z 14. 09. 2011 porušené boli“.

Okrem toho sa domáha zrušenia predmetných rozsudkov okresného súdu a krajského

súdu a úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1

oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,

ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

1. K namietanému porušeniu základných práv napadnutým rozsudkom

okresného súdu

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho práv napadnutým rozsudkom

okresného súdu, ústavný súd zistil, že preskúmaniu prípadného porušenia jeho základných

práv bráni princíp subsidiarity.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Zásada subsidiarity

reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

V okolnostiach prípadu mohol sťažovateľ využiť opravný prostriedok, ktorý pripúšťa

(ďalej len „OSP“), a toto svoje právo aj využil.

Rozsudok prvostupňového bol odvolacím súdom preskúmaný a krajský súd vo veci aj

rozhodol napadnutým rozsudkom. Vzhľadom na opísaný princíp subsidiarity vyplývajúci

priamo z bolo preto potrebné sťažnosť v časti namietaného porušenia

práv postupom a rozsudkom okresného súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci (m. m.

, ).

2. K namietanému porušeniu základných práv napadnutým rozsudkom

krajského súdu

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Lehota na podanie sťažnosti podľa začala v okolnostiach danej veci

plynúť najneskôr dňom, ktorým rozsudok krajského súdu sp. zn. z 21. marca

2011 nadobudol právoplatnosť, teda 26. marca 2012. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom

na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene ( ).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje § 53

ods. 3 zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr. ,

, ).

Sťažovateľ doručil ústavnému súdu sťažnosť proti napadnutému rozsudku krajského

súdu až 15. apríla 2013, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53

ods. 3 na podanie sťažnosti podľa .

Ústavný súd sa nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, ktorý vychádza z nesprávneho

právneho názoru, že lehota na podanie sťažnosti podľa mu začala plynúť až

doručením „rozhodnutia o vybavení podnetu“ krajskou prokuratúrou. Podanie podnetu

generálnej prokuratúre na podanie mimoriadneho dovolania a ani prípadné doručenie

stanoviska krajskej prokuratúry, ktorým je takýto podnet zo strany orgánov prokuratúry

odložený, nie je právne významné na zachovanie lehoty na podanie sťažnosti proti postupu

a rozhodnutiu krajského súdu, ktorý právoplatne rozhodol v sťažovateľovej veci, a nie je ani

postupom (resp. opravným prostriedkom), ktorý možno považovať za právny prostriedok

ochrany základných práv a slobôd podľa , ktorý treba

vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, resp. má predchádzať podaniu sťažnosti

ústavnému súdu podľa (obdobne , ). Keďže

sťažnosť proti rozsudku krajského súdu bola podaná oneskorene, ústavný súd ju z tohto

dôvodu v uvedenej časti odmietol.

3. K namietanému porušeniu základných práv postupom krajskej prokuratúry

a oznámením sp. zn. Kc 217/12 z 11. februára 2013

V ďalšej časti sťažnosť sťažovateľa smerovala proti postupu krajskej prokuratúry

a jej oznámeniu sp. zn. Kc 217/12 z 11. februára 2013 z dôvodu, že krajská prokuratúra

odložila sťažovateľov podnet na podanie mimoriadneho dovolania adresovaný generálnej

prokurátúre.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že na vyhovenie podnetu na podanie

mimoriadneho dovolania nie je právny nárok, t. j. fyzickej osobe alebo právnickej osobe,

ktorá takýto podnet podala, nevzniká nárok na jeho akceptovanie a generálny prokurátor

nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. V prípade sťažovateľa jeho podnet generálna

prokuratúra postúpila na vybavenie krajskej prokuratúre, ktorá po preskúmaní na vec

sa vzťahujúceho súdneho spisu nezistila dôvody na podanie mimoriadneho dovolania,

pretože právne posúdenie veci konajúcimi súdmi považovala za správne a sťažovateľom

namietaný dôvod na podanie mimoriadneho dovolania v zmysle

za nedôvodný. To viedlo k odloženiu podnetu sťažovateľa.

Z ustanovení a nasl. možno vyvodiť, že ide o mimoriadny opravný

prostriedok, ktorého využitie patrí iba generálnemu prokurátorovi. Citovaná právna norma

neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Voľná úvaha

generálneho prokurátora o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie, je vylúčená

iba v prípade, že zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú

splnené ().

Vo svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil, že oprávnenie na podanie

mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna

ochrana (, ). Z toho dôvodu odloženie podnetu na podanie

mimoriadneho dovolania, t. j. jeho neakceptovanie, nemôže spôsobiť porušenie základných

práv sťažovateľa (obdobne napr. , ).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

V okolnostiach prípadu krajská prokuratúra sťažovateľovi 11. februára 2013

oznámila, že na základe jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nebude podané

mimoriadne dovolanie, a náležite mu vysvetlila dôvody takéhoto postupu na strane 2 až

strane 4. Tým bol podľa názoru ústavného súdu podnet sťažovateľa riadne vybavený, čo

v okolnostiach prípadu vylučuje akúkoľvek príčinnú súvislosť medzi postupom krajskej

prokuratúry a namietaným porušením práv sťažovateľa, resp. zistenie takej možnosti

porušenia jeho práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej

proti postupu krajskej prokuratúry odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

4. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho označených práv postupom

generálnej prokuratúry, na ktoré sa obrátil podaním podnetu na podanie mimoriadneho

dovolania, pretože mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, je zrejmé, že tento postup

v petite sťažnosti ani bližšie nešpecifikoval ( ) a ani

v sťažnosti riadne neodôvodnil ( ), a na druhej strane

ústavný súd pripomína nutnosť splnenia podmienky konania v zmysle ustanovenia § 53

ods. 1 , podľa ktorého nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený

podľa osobitných predpisov.

Zo sťažnosti nevyplýva, žeby sťažovateľ (ak nebol spokojný s postupom generálnej

prokuratúry, ktorá odstúpila jeho podnet na priame vybavenie krajskej prokuratúre) podal

podľa príslušných ustanovení o prokuratúre v znení neskorších

predpisov žiadosť o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným

podnetom na generálnej prokuratúre. Sťažovateľ disponoval účinným prostriedkom nápravy

namietaného porušenia svojich práv (pozri obdobne ), ale ho nevyužil.

Ústavný súd preto jeho sťažnosť vo vzťahu k postupu generálnej prokuratúry odmietol ako

neprípustnú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. mája 2013