Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 211/2013
PDF · 175.74 KB
No categories available
III. ÚS 211/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. mája 2013
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. Č., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. Ď., M., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.
46 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 8 C/3/2010
zo 14. septembra 2011, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co/385/2011
z 21. marca 2011 a postupmi a oznámením Krajskej prokuratúry v Žiline v konaní sp. zn.
Kc 217/12 z 11. februára 2013 a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. Č. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. apríla 2013
doručená sťažnosť Ing. M. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 C/3/2010
zo 14. septembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co/385/2011 z 21. marca 2011
(ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupmi a oznámením Krajskej
prokuratúry v Žiline (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní sp. zn. Kc 217/12 z 11.
februára 2013 a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“).
Sťažovateľ odôvodnil sťažnosť tým, že na okresnom súde sa domáhal ako
navrhovateľ „určenia neplatnosti výpovede“. Okresný súd rozsudkom z 29. júna 2010 určil,
že výpoveď daná sťažovateľovi je neplatná, ale na základe odvolania odporcu krajský súd
uznesením rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie z dôvodu,
že síce riadne zistil skutkový stav, avšak zo zisteného skutkového stavu zaujal „nesprávny
právny záver a vec nesprávne právne vyhodnotil“.
Okresný súd následne rozsudkom zo 14. septembra 2011 návrh sťažovateľa v celom
rozsahu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie.
Krajský súd rozsudkom z 21. marca 2012 rozhodnutie okresného súdu vo veci samej
potvrdil a vo výroku o trovách konania rozsudok okresného súdu zmenil tak, že zaviazal
sťažovateľa uhradiť trovy konania v sume 596,87 €.
Sťažovateľ uvádza, že „takýmto postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá
možnosť aplikovať možnosť dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku v zmysle
ustanovenia § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a tým došlo k porušeniu jeho
práva na právnu ochranu a spravodlivé súdne konanie“.
Sťažovateľ podal na generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho
dovolania „z dôvodu, že mal za to, že rozsudok Okresného súdu Martin sp. zn. 8 C/3/2010,
zo dňa 14. 09. 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 Co/385/2011,
zo dňa 21. 03. 2012 vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a teda trpia vadou
podľa § 243f ods. 1 písm. c) OSP, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon“,
ktorý z poverenia generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) vybavila krajská prokuratúra tak, že odložila podnet z dôvodu, že nezistila
dôvod na podanie mimoriadneho dovolania. Rozhodnutie o vybavení podnetu bolo
sťažovateľovi doručené 15. februára 2013.
Podľa názoru sťažovateľa postupom generálnej prokuratúry, krajskej prokuratúry,
rozsudkom krajského súdu a rozsudkom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ na základe uvedeného v petite ústavnému súdu navrhol, aby vyslovil,
že jeho „základné práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy...
a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... postupom Generálnej prokuratúry... podľa oznámenia Krajskej
prokuratúry... sp. zn. Kc 217/12-5 zo dňa 11.02.2013, rozsudkom Krajského súdu... sp. zn.
sp. zn. 7 Co/3S5/2011 z 21. 03. 2012, rozsudkom Okresného súdu… sp. zn. 8 C/3/2010
z 14. 09. 2011 porušené boli“.
Okrem toho sa domáha zrušenia predmetných rozsudkov okresného súdu a krajského
súdu a úhrady trov konania.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1
ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,
ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
1. K namietanému porušeniu základných práv napadnutým rozsudkom
okresného súdu
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho práv napadnutým rozsudkom
okresného súdu, ústavný súd zistil, že preskúmaniu prípadného porušenia jeho základných
práv bráni princíp subsidiarity.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
V okolnostiach prípadu mohol sťažovateľ využiť opravný prostriedok, ktorý pripúšťa
§ 201 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), a toto svoje právo aj využil.
Rozsudok prvostupňového bol odvolacím súdom preskúmaný a krajský súd vo veci aj
rozhodol napadnutým rozsudkom. Vzhľadom na opísaný princíp subsidiarity vyplývajúci
priamo z čl. 127 ods. 1 ústavy bolo preto potrebné sťažnosť v časti namietaného porušenia
práv postupom a rozsudkom okresného súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci (m. m.
III. ÚS 304/09, III. ÚS 271/09).
2. K namietanému porušeniu základných práv napadnutým rozsudkom
krajského súdu
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci
plynúť najneskôr dňom, ktorým rozsudok krajského súdu sp. zn. 7 Co/385/2011 z 21. marca
2011 nadobudol právoplatnosť, teda 26. marca 2012. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03,
IV. ÚS 338/08, III. ÚS 23/2011).
Sťažovateľ doručil ústavnému súdu sťažnosť proti napadnutému rozsudku krajského
súdu až 15. apríla 2013, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.
Ústavný súd sa nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, ktorý vychádza z nesprávneho
právneho názoru, že lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy mu začala plynúť až
doručením „rozhodnutia o vybavení podnetu“ krajskou prokuratúrou. Podanie podnetu
generálnej prokuratúre na podanie mimoriadneho dovolania a ani prípadné doručenie
stanoviska krajskej prokuratúry, ktorým je takýto podnet zo strany orgánov prokuratúry
odložený, nie je právne významné na zachovanie lehoty na podanie sťažnosti proti postupu
a rozhodnutiu krajského súdu, ktorý právoplatne rozhodol v sťažovateľovej veci, a nie je ani
postupom (resp. opravným prostriedkom), ktorý možno považovať za právny prostriedok
ochrany základných práv a slobôd podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý treba
vyčerpať pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, resp. má predchádzať podaniu sťažnosti
ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy (obdobne I. ÚS 147/2010, III. ÚS 23/2011). Keďže
sťažnosť proti rozsudku krajského súdu bola podaná oneskorene, ústavný súd ju z tohto
dôvodu v uvedenej časti odmietol.
3. K namietanému porušeniu základných práv postupom krajskej prokuratúry
a oznámením sp. zn. Kc 217/12 z 11. februára 2013
V ďalšej časti sťažnosť sťažovateľa smerovala proti postupu krajskej prokuratúry
a jej oznámeniu sp. zn. Kc 217/12 z 11. februára 2013 z dôvodu, že krajská prokuratúra
odložila sťažovateľov podnet na podanie mimoriadneho dovolania adresovaný generálnej
prokurátúre.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že na vyhovenie podnetu na podanie
mimoriadneho dovolania nie je právny nárok, t. j. fyzickej osobe alebo právnickej osobe,
ktorá takýto podnet podala, nevzniká nárok na jeho akceptovanie a generálny prokurátor
nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. V prípade sťažovateľa jeho podnet generálna
prokuratúra postúpila na vybavenie krajskej prokuratúre, ktorá po preskúmaní na vec
sa vzťahujúceho súdneho spisu nezistila dôvody na podanie mimoriadneho dovolania,
pretože právne posúdenie veci konajúcimi súdmi považovala za správne a sťažovateľom
namietaný dôvod na podanie mimoriadneho dovolania v zmysle § 243f ods. 1 písm. c) OSP
za nedôvodný. To viedlo k odloženiu podnetu sťažovateľa.
Z ustanovení § 243e a nasl. OSP možno vyvodiť, že ide o mimoriadny opravný
prostriedok, ktorého využitie patrí iba generálnemu prokurátorovi. Citovaná právna norma
neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Voľná úvaha
generálneho prokurátora o tom, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie, je vylúčená
iba v prípade, že zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú
splnené (II. ÚS 200/2010).
Vo svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil, že oprávnenie na podanie
mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna
ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03). Z toho dôvodu odloženie podnetu na podanie
mimoriadneho dovolania, t. j. jeho neakceptovanie, nemôže spôsobiť porušenie základných
práv sťažovateľa (obdobne napr. II. ÚS 14/04, III. ÚS 23/2011).
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
V okolnostiach prípadu krajská prokuratúra sťažovateľovi 11. februára 2013
oznámila, že na základe jeho podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nebude podané
mimoriadne dovolanie, a náležite mu vysvetlila dôvody takéhoto postupu na strane 2 až
strane 4. Tým bol podľa názoru ústavného súdu podnet sťažovateľa riadne vybavený, čo
v okolnostiach prípadu vylučuje akúkoľvek príčinnú súvislosť medzi postupom krajskej
prokuratúry a namietaným porušením práv sťažovateľa, resp. zistenie takej možnosti
porušenia jeho práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej
proti postupu krajskej prokuratúry odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
4. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho označených práv postupom
generálnej prokuratúry, na ktoré sa obrátil podaním podnetu na podanie mimoriadneho
dovolania, pretože mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, je zrejmé, že tento postup
v petite sťažnosti ani bližšie nešpecifikoval (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) a ani
v sťažnosti riadne neodôvodnil (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), a na druhej strane
ústavný súd pripomína nutnosť splnenia podmienky konania v zmysle ustanovenia § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený
podľa osobitných predpisov.
Zo sťažnosti nevyplýva, žeby sťažovateľ (ak nebol spokojný s postupom generálnej
prokuratúry, ktorá odstúpila jeho podnet na priame vybavenie krajskej prokuratúre) podal
podľa príslušných ustanovení zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších
predpisov žiadosť o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným
podnetom na generálnej prokuratúre. Sťažovateľ disponoval účinným prostriedkom nápravy
namietaného porušenia svojich práv (pozri obdobne III. ÚS 214/07), ale ho nevyužil.
Ústavný súd preto jeho sťažnosť vo vzťahu k postupu generálnej prokuratúry odmietol ako
neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. mája 2013