Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 23/2011
PDF · 201.05 KB
No categories available
III. ÚS 23/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., spol. s r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr.
R. L., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, práva na právnu pomoc a rovnosť
účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Okresného súdu Košice II č. k.
36 Cb/189/2007-99 z 10. júna 2009, postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
č. k. 2 Cob/133/2009-149 z 21. decembra 2009, a postupom Krajskej prokuratúry
v Košiciach v konaní sp. zn. Kc 186/10 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti E., spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra
2010 doručená sťažnosť spoločnosti E., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na právnu pomoc a rovnosť
účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a rozsudkom Okresného súdu
Košice II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 36 Cb/189/2007-99 z 10. júna 2009,
postupom a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 2 Cob/133/2009-149 z 21. decembra 2009 a postupom Krajskej prokuratúry
v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“) v konaní sp. zn. Kc 186/10 a oznámením
z 8. septembra 2010.
Sťažovateľka odôvodnila sťažnosť skutkovými okolnosťami sporu, ktorý vznikol
medzi ňou ako žalovanou v 1. rade, J. T. ako žalovaným v 2. rade a Obcou H. vystupujúcou
v postavení žalobkyne, v ktorých predovšetkým popierala, že by jej bola vyplatená suma
2 655,51 €, ktorej zaplatenia sa domáhala žalobkyňa v občianskoprávnom konaní. Okresný
súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 36 Cb/189/2007-99 z 10. júna 2009 tak, že
sťažovateľku spolu s ďalším účastníkom konania zaviazal na zaplatenie žalovanej sumy
a krajský súd na základe odvolania sťažovateľky rozsudkom č. k. 2 Cob/133/2009-149 z
21. decembra 2009, rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Sťažovateľka listom zo 6. júla
2010 podala Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna
prokuratúra“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý z poverenia generálneho
prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) vybavila krajská
prokuratúra odložením podnetu z dôvodu, že nezistila dôvod na podanie mimoriadneho
dovolania. Podľa názoru sťažovateľky konaním už uvedených štátnych orgánov (súdov
a prokuratúry) boli porušené jej práva, predovšetkým právo na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 až 4, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľka navrhla rozhodnúť o sťažnosti takto:
„1. Základné právo obchodnej spoločnosti E., spo. s r.o. ... upravené v čl. 46, čl.47,
ods. 2 , 3 , čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II,
Krajského súdu v Košiciach a Krajskej prokuratúry v Košiciach v konaniach vedených na
Okresnom súde Košice II , sp. zn. 36 Cb / 189 / 2007-99 zo dňa 10.06.2009, na Krajskom
súde v Košiciach , sp. zn. 2 Cob / 133 / 2009 - 146, 7207201037 zo dňa 21.12.2009 a na
Krajskej prokuratúry v Košiciach, sp. zn. Kc 186/10 - 9 zo dňa 08.09.2010, porušené bolo.
2. Rozhodnutie Okresného súdu Košice II, sp. zn. 36 Cb / 189 / 2007-99 zo dňa
10.06.2009 a rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2 Cob / 133 / 2009 - 146 ,
7207201037 zo dňa 21.12.2009 a rozhodnutie Krajskej prokuratúry v Košiciach , sp. zn.
Kc 186/10 - 9 zo dňa 08.09.2010 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky sa prikazuje, aby vo veci konala
a prikazuje obnoviť stav pred porušením základného práva upraveného v čl. 46 , čl.47 ,
ods. 2,3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
4. Obchodnej spoločnosti E., spo. s r.o... sa priznáva finančné zadosťučinenie 5000
Eur..., ktoré je Okresný súd Košice II, Krajský súd v Košiciach, Krajská prokuratúra v
Košiciach a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky spoločne a nerozdielne povinný...
vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).
5. Obchodnej spoločnosti E., spo. s r.o., ... priznáva trovy konania /právneho
zastúpenia 216,38 Eur /..., ktoré je Okresný súd Košice II, Krajský súd v Košiciach ,
Krajská prokuratúra v Košiciach a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky spoločne
a nerozdielne povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. R. L. do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu)."
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1
ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb,
ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
1. K namietanému porušeniu základných práv postupom a rozsudkom
okresného súdu č. k. 36 Cb/189/2007-99 z 10. júna 2009
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho práv postupom a rozsudkom
okresného súdu č. k. 36 Cb 189/2007-99 z 10. júna 2009, ústavný súd zistil, že
preskúmaniu prípadného porušenia jeho základných práv bráni princíp subsidiarity.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity
reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci
všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané
V okolnostiach prípadu mohla sťažovateľka využiť opravný prostriedok, ktorý
pripúšťa § 201 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pričom sťažovateľka toto
svoje právo podaním odvolania z 30. septembra 2009 aj využila. Rozsudok prvostupňového
súdu a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, bol odvolacím súdom preskúmaný a krajský
súd vo veci aj rozhodol rozsudkom č. k. 2 Cob/133/2009-146 z 21. decembra 2009.
Vzhľadom na opísaný princíp subsidiarity vyplývajúci priamo z čl. 127 ods. 1 ústavy bolo
preto potrebné sťažnosť v časti namietaného porušenia práv postupom a rozsudkom
okresného súdu odmietnuť (m. m. III. ÚS 304/09, III. ÚS 271/09).
2. K namietanému porušeniu základných práv postupom a rozsudkom
krajského súdu č. k. 2 Cob/133/2009-149 z 21. decembra 2009
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy začala v okolnostiach danej veci
plynúť najneskôr dňom, ktorým rozsudok krajského súdu č. k. 2 Cob/133/2009-146
z 21. decembra 2009 nadobudol právoplatnosť, teda 20. februára 2010. Nedodržanie tejto
lehoty je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty
neumožňuje § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť
(napr. IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08).
Sťažovateľka doručila ústavnému súdu sťažnosť proti rozsudku krajského súdu až
3. novembra 2010, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy. Ústavný súd sa
nestotožňuje s tvrdením sťažovateľky, ktorá vychádza z nesprávneho právneho názoru, že
lehota na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ústavy jej začala plynúť až doručením
„písomného oznámenia z Krajskej prokuratúry Košice“. Podanie podnetu generálnej
prokuratúre na podanie mimoriadneho dovolania a ani prípadné doručenie stanoviska
krajskej prokuratúry, ktorým je takýto podnet zo strany orgánov prokuratúry odložený, nie
je právne významné na zachovanie lehoty na podanie sťažnosti proti postupu a rozhodnutiu
krajského súdu, ktorý právoplatne rozhodol v sťažovateľkinej veci, a nie je ani postupom
(resp. opravným prostriedkom), ktorý možno považovať za právny prostriedok ochrany
základných práv a slobôd podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorý treba vyčerpať
pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, resp. má predchádzať podaniu sťažnosti
ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy (obdobne I. ÚS 147/2010). Keďže sťažnosť proti
rozsudku krajského súdu bola podaná oneskorene, ústavný súd ju z tohto dôvodu v uvedenej
časti odmietol.
3. K namietanému porušeniu základných práv postupom krajskej prokuratúry
a oznámením sp. zn. Kc 186/10 z 8. septembra 2010
Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľky smerovala proti postupu krajskej prokuratúry
a jej oznámeniu sp. zn. Kc 186/2010 z 8. septembra 2010 z dôvodu, že krajská prokuratúra
odložila sťažovateľkin podnet na podanie mimoriadneho dovolania adresovaný
generálnemu prokurátorovi.
Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že na vyhovenie podnetu na podanie
mimoriadneho dovolania nie je právny nárok, t. j. fyzickej osobe alebo právnickej osobe,
ktorá takýto podnet podala, nevzniká nárok na jeho akceptovanie a generálny prokurátor
nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. V prípade sťažovateľky jej podnet generálna
prokuratúra postúpila na vybavenie krajskej prokuratúre, ktorá po preskúmaní na vec sa
vzťahujúceho súdneho spisu nezistila dôvody na podanie mimoriadneho dovolania, pretože
právne posúdenie veci konajúcimi súdmi považovala za správne a sťažovateľkou namietaný
dôvod na podanie mimoriadneho dovolania v zmysle § 243f ods. 1 písm. c) OSP za
nedôvodný. To viedlo k odloženiu podnetu sťažovateľky.
Z ustanovení § 243e a nasl. OSP možno vyvodiť, že ide o mimoriadny opravný
prostriedok, ktorého využitie patrí iba generálnemu prokurátorovi. Citovaná právna norma
neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému podnetu. Voľná úvaha
generálneho prokurátora o tom, či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie, je vylúčená
iba v prípade, že zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú
splnené (II. ÚS 200/2010).
Vo svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd vyslovil, že oprávnenie na podanie
mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna
ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03). Z toho dôvodu odloženie podnetu na podanie
mimoriadneho dovolania, t. j. jeho neakceptovanie, nemôže spôsobiť porušenie základných
práv sťažovateľa (obdobne napr. II. ÚS 14/04).
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
V okolnostiach prípadu krajská prokuratúra sťažovateľke listom z 8. septembra 2010
oznámila, že na základe jej podnetu na podanie mimoriadneho dovolania nebude podané
mimoriadne dovolanie, a náležite jej vysvetlila dôvody takéhoto postupu. Tým bol podľa
názoru ústavného súdu podnet sťažovateľky riadne vybavený, čo v okolnostiach prípadu
vylučuje akúkoľvek príčinnú súvislosť medzi postupom krajskej prokuratúry a namietaným
porušením práv sťažovateľky, resp. zistenie takej možnosti porušenia jej práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti postupu krajskej
prokuratúry odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky
v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. januára 2011