Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 258/2014
PDF · 298.26 KB
No categories available
III. ÚS 258/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátom vo veci namietaného
porušenia základného práva zaručujúceho rovnosť práv detí podľa čl. 41 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Košice II č. k. 25 P 1/2013-72 z 23. mája 2013 a rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach č. k. 7 CoP 279/2013-108 z 30. septembra 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. decembra 2013 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na rovnaké práva detí
podľa čl. 41 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 25 P 1/2013-72 z 23. mája 2013 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 CoP 279/2013-108
z 30. septembra 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 25 P 249/2009
z 28. júna 2012 bol zmenený rozsudok okresného súdu sp. zn. 39 C 117/2004
z 9. novembra 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 8 CoP 8/2006-51
z 30. apríla 2007 tak, že zo strany sťažovateľa bolo zvýšené výživné na maloletého
zo sumy 82,98 € najskôr na sumu 110 € mesačne, v ďalšom období na sumu 160 €
mesačne a od 1júla 2012 bola určená suma výživného znížená na sumu 50 € mesačne.
Zároveň okresný súd rozhodol aj o povinnosti uhrádzať dlžné výživné v mesačných
splátkach po 50 € spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok. Rozsudkom
krajského súdu č. k. 7 CoP 277/2012-373 z 28. februára 2013 však bol rozsudok
okresného súdu č. k. 25 P 249/2009-264 vo výroku o znížení výživného od 1. júla 2012
do budúcnosti a o trovách konania zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie
s odôvodnením, že v priebehu odvolacieho konania po vyhlásení rozsudku súdu prvého
stupňa malo dôjsť vo vzťahu k hodnoteniu možností a schopností otca plniť si
vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu k zmenám pomerov, ktoré mohli mať
vplyv na ďalšie rozhodnutie o výživnom pre maloleté dieťa, pričom rozhodnutím
odvolacieho súdu na prípadnom úplne novom skutkovom základe mala byť porušená
zásada dvojinštantčnosti súdneho konania, čím by došlo k odňatiu možnosti účastníkov
konať pred súdom. Po vykonaní ďalšieho dokazovania okresný súd rozsudkom
č. k. 25 P 1/2013-72 z 23. mája 2013 zmenil rozsudok sp. zn. 39 C 117/2004
z 9. novembra 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 8 CoP 8/2006-51
z 30. apríla 2007 tak, že sťažovateľovi bolo od 1. júla 2012 určené prispievať na výživu
maloletého sumou 160 € mesačne s povolením splátok dlžného výživného v splátkach
po 20 € spolu s bežným výživným. Na základe odvolania sťažovateľa potom krajský súd
rozsudkom č. k. 7 CoP 279/2013-108 z 30. septembra 2013 rozsudok okresného súdu
potvrdil ako vecne správny.
Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje skutkový stav, z ktorého mali konajúce
súdy vychádzať pri svojom rozhodovaní, celý priebeh konania a dôvody, ktoré
formuloval v odvolaní podanom proti rozsudku okresného súdu. Poukazuje najmä
na skutočnosti svedčiace o tom, že matka maloletého mala z vlastnej vôle ukončiť svoj
pracovný pomer, a jej nezamestnanosť tak bola dobrovoľným rozhodnutím. Pritom
namieta, že okresný súd sa nezaoberal matkiným odmietnutím ponúknutého pracovného
miesta jej pôvodným zamestnávateľom, kde mohla dosahovať pôvodný príjem, vyšší ako
ten, ktorý dosahovala u neskoršieho zamestnávateľa. Sťažovateľ ďalej spochybňuje účasť
maloletého na matkou uvádzaných športových aktivitách (t. j. hokejových tréningoch),
skutočné vynaloženie výdavkov na ne, ako aj zarátanie predpokladaných výdavkov
na túto mimoškolskú aktivitu maloletého do sumy výživného aj za obdobie, keď sa
týchto športových aktivít ešte nezúčastňoval. Podľa sťažovateľa súdy nezohľadnili ani
skutočnosť, že jeho príjem od zamestnávateľa za október 2012 tvorila len sociálna
výpomoc vyplatená odborovou organizáciou zamestnávateľa, u ktorého pracoval,
a príjem za december 2012 tvorilo odstupné vyplatené pri skončení pracovného pomeru.
Namieta aj proti záverom krajského súdu, že nezdokladoval zdravotné problémy súčasnej
manželky, ktoré by vylučovali zamestnať sa aspoň na čiastočný pracovný úväzok, a tiež
že pracovné miesta ponúknuté bývalým zamestnávateľom odmietol pre stratu zdravotnej
spôsobilosti vykonávať doterajšiu prácu.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd svojím konaním a rozhodnutím porušil
zásadu rovnosti účastníkov pred súdom zaručenú čl. 47 ods. 3 ústavy, keďže neprihliadal
na skutočnosť, že matka maloletého skončila predchádzajúci pracovný pomer
dobrovoľným rozhodnutím, avšak pokiaľ ide o príjmy sťažovateľa, prihliadal
na vyplatenú finančnú výpomoc od odborovej organizácie aj výšku jednorazového
odstupného. Namieta jednostrannosť v posudzovaní veci tvrdiac, že konajúce súdy
nehodnotili každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti
a neprihliadali na všetko, čo vyšlo v konaní najavo. Vyjadruje presvedčenie, že
„k porušeniu práv došlo zjavnou neodôvodnenosťou ako aj arbitrárnosťou, teda
svojvôľou súdu.
Postup konajúceho súdu musí byť transparentný a spätne preskúmateľný. T. z. má
to byť vyjadrené v odôvodnení rozhodnutia, konajúci súd musí odôvodniť svoj postup.
Každé odôvodnenie má mať určitú kvalitu, obsah, tak ako to vyplýva z O. s. p. (§ 150).
Samozrejme, že účastník nemá právo, aby súd vykonal všetky jeho dôkazy, má
právo navrhnúť dôkazy a súd rozhodne ktoré vykoná, ktoré nie. Ale jednoznačne musí
potom odôvodniť, prečo niektoré nevykonal a najmä od jedného účastníka sporu, prečo
neprihliadol na skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, na ktoré
zistenia prihliadol a pod…
Ide preto o postup a rozhodnutie, ktoré je zjavne neodôvodnené a je takej
intenzity, že má za dôsledok porušenie zákl. práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj
čl. 47 ods. 3 Ústavy SR.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal takéto
rozhodnutie:
„1. Základné právo sťažovateľa ... na rovnaké práva detí
sťažovateľa narodené v manželstve i mimo neho podľa čl. 41 ods. 3 Ústavy SR, právo
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR, ako aj základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6
Dohovoru... rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP/279/2013-138
zo dňa 30. septembra 2013 a rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 25 P/1/20I3-72
– 7213205319 zo dňa 23. mája 2013 bolo porušené.
2. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7 CoP/279/2013-138
zo dňa 30. septembra 2013 Ústavný súd zrušuje a vec vracia Krajskému súdu... na ďalšie
konanie.
3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu advokáta ,
za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR do 2 mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.“
Sťažovateľ bez bližšieho zdôvodnenia zároveň žiada odložiť vykonateľnosť
napadnutého rozsudku krajského súdu.
II.
V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS
66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie
návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným
zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný
súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú
neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže
preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkom
okresného súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozsudkom
okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1
ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany
základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže
poskytnúť iný súd.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení
sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ
nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv
pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to
poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným
štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej
právomoci na jej prerokovanie (mutatis mutandis I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, sú
primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava
alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje
až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
V danom prípade namietaný postup okresného súdu vrátane jeho rozsudku
podliehali revíznej právomoci krajského súdu v konaní o odvolaní, ktorý má aj kasačnú
právomoc, čo aj sťažovateľ využil. Preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu
by bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho
preskúmanie na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Preto
je v súvislosti s namietaným porušením označených základných práv z ústavného
hľadiska podstatné a určujúce len preskúmanie a rozsudku krajského súdu (obdobne
III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného ústavný súd
sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu č. k. 25 P/1/2013-72
z 23. mája 2013 odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2.2 K sťažovateľom namietanému porušeniu označených práv rozsudkom
krajského súdu
Podľa čl. 41 ods. 3 ústavy deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké
práva.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní... rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených
zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy
v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej
normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo
v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo
na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,
ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy
na zistený stav veci.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie
svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo
na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené
čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To
všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo
na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania
na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06,
III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná
odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko
z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných
právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
je potrebné vykladať vo väzbe na čl. 46 ods. 1 ústavy. Rovnosť účastníkov v občianskom
súdnom konaní všeobecný súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností
na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Všetci účastníci konania majú rovnaké
práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia
alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Za súčasť tohto základného práva
nemožno však považovať aj povinnosť súdu vykonať dôkazy označené (resp. navrhnuté)
účastníkom súdneho konania, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred
súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi vykonať
len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. Do obsahu tohto
základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia súdu ním navrhnutých dôkazov (napr. I. ÚS 75/96, I. ÚS 64/97, I. ÚS 98/97,
Krajský súd v rozsudku č. k. 7 CoP/279/2013-108 z 30. septembra 2013 dospel
k záveru, že „že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa
správnych ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol o zvýšení výživného
pre maloleté dieťa a zároveň o zamietnutí návrhu otca na zníženie výživného. Súd prvého
stupňa vykonal všetky dôkazy významné pre rozhodnutie, v súlade s § 132 O. s. p.
vyhodnotil dôkazy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,
pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo
uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé
a s jeho závermi sa odvolací sú v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal
s námietkami otca uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu v priebehu konania
na súde prvého stupňa a otec ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne
relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o jeho návrhu na zníženie
výživného, resp. návrhu matky na zvýšenie výživného. Odvolací súd považuje za potrebné
zdôrazniť, že vo veci zvýšenia výživného pre na základe návrhu matky
podaného 25. 9. 2009 bolo súdom prvého stupňa rozhodnuté rozsudkom z 28. 6. 2012
č. k. 25 P 249/2009-264, ktorým bolo zvýšené výživné od otca pre naposledy
určené rozsudkom Okresného súdu Košice II z 10. 11. 2005 č. k. 39 C 117/2004 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 30. 4. 2007 č. k. 8 CoP 8/2006-51 z 82,98 €
na 110 € mesačne od 1. 9. 2009 do 31. 3. 2010, od 1. 3. 2011 do 28. 2. 2012 na 160 €
mesačne a od 1. 7. 2012 bolo výživné znížené na 50 € mesačne. Zároveň súd rozhodol
o dlžnom výživnom za obdobie od 1. 9. 2009 do 31. 3. 2010 a od 1. 3. 2011
do 28. 2. 2012. Uvedený rozsudok bol odvolacím súdom potvrdený vo výroku o bežnom
výživnom za obdobie od 1. 9. 2009 do 30. 6. 2012, dlžnom výživnom za obdobie
od 1. 9. 2009 do 31. 3. 2010 a od 1. 3. 2011 do 28. 2. 2012 a zrušený vo výroku o zmene
výživného od 1. 7. 2012 do budúcna, trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátený na
ďalšie konanie a to rozsudkom z 28. 2. 2013 č. k. 7CoP 277/2012-373. Dôvodom
zrušenia rozsudku o zmene výživného od 1. 7. 2012 do budúcna boli zmeny pomerov,
ktoré nastali po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa a to konkrétne skončenie
pracovného pomeru otca v , príjem otca zistený odvolacím súdom
v mesiacoch júl, október a december 2012, ako aj dlhodobá práceneschopnosť otcovej
manželky, v dôsledku čoho bolo potrebné vykonať dokazovanie na zistenie úplne nového
skutkového základu a právnym posúdením výsledkov tohto dokazovania opäť rozhodnúť
o výživnom pre . Súd prvého stupňa teda správne zameral dokazovanie
na zistenie zmien pomerov u účastníkov konania, ktoré nastali po 1. 7. 2012. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s hodnotením potencionálnych možností, schopností
a majetkových pomerov otca súdom prvého stupňa v súlade s ust. § 75 ods. 1 vety druhej
Zákona o rodine, z ktorého vyplýva, že na schopnosti, možnosti a majetkové pomery
povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu, rovnako prihliadne
aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Z uvedeného
ustanovenia zároveň nevyplýva, že vzdanie sa výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo
majetkového prospechu musí mať špekulatívny charakter za účelom pokusu uniknúť
vyživovacej povinnosti. Uvedené ustanovenie je potrebné vztiahnuť aj na prípady, ak sa
povinný bez vážneho dôvodu vzdá výhodného zamestnania poskytujúceho mu väčší
príjem alebo iného majetkového prospechu bez toho, aby si v dohľadnej dobe zabezpečil
porovnateľný zdroj príjmu tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti k deťom nebolo
ohrozené. Na zníženie príjmu povinného rodiča je možno preto prihliadnuť len v prípade
preukázania dôležitého dôvodu, ktorý vznikol objektívne bez zavinenia povinného rodiča,
ktorým môže byť napríklad výrazné zhoršenie zdravotného stavu znemožňujúceho výkon
práce, skončenie pracovného pomeru z organizačných dôvodov a podobne, teda dôvody,
ktoré povinný rodič nemôže ovplyvniť. V tomto prípade bolo nepochybne preukázané, že
k ukončeniu pracovného pomeru otca došlo v dôsledku jeho zhoršeného zdravotného
stavu, avšak zamestnávateľom, mu bolo ponúknuté pracovné miesto zodpovedajúce jeho
zdravotnému stavu, ktoré otec odmietol. Hypotetické dôvody, pre ktoré otec odmietol
ponúknuté pracovné miesta, pretože podľa jeho názoru by bolo možné zhodnotiť jeho
zdravotnú spôsobilosť vykonávať ponúknutú prácu až po prijatí pracovného miesta
a následnom lekárskom vyšetrení, nemožno akceptovať, pretože práve uvedené konanie
otca napĺňa predpoklady pre posúdenie jeho potencionálnych možností a schopností
v zmysle ust. § 75 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine, pretože sa ani nepokúsil prijať
ponúknuté pracovné miesta, čím ohrozil plnenie vyživovacej povinnosti k všetkým
osobám, ku ktorým má vyživovaciu povinnosť. Súd prvého stupňa preto správne
vychádzal z jeho predpokladaného čistého mesačného príjmu, ktorý by dosahoval, ak by
ponúknuté pracovné miesto prijal. Pokiaľ ide o obdobie od 1. 7. 2012 do skončenia
pracovného pomeru, bolo preukázané, že okrem nemocenských dávok, ktoré v uvedenom
období poberal, bola mu zamestnávateľom vyplatená mzda v júli 2012 201,42 €, v
októbri 2012 939,58 € a v decembri 2012 3.825,08 €, teda jeho možnosti a schopnosti mu
umožňovali plniť si vyživovaciu povinnosť v súdom stanovenom rozsahu. Pokiaľ ide
o schopnosť jeho, manželky zabezpečovať starostlivosť o mal. Sebastiana, prípadne
pracovnoprávnu spôsobilosť, je potrebné uviesť, že samotná dlhodobá práceneschopnosť
otcovej manželky nepreukazuje aj jej neschopnosť zabezpečovať starostlivosť o mal.
Sebastiana vo veku piatich rokov, čím otec argumentuje vo vzťahu k nemožností
zotrvania v predchádzajúcom pracovnom pomere, pretože pokiaľ by jej zdravotný stav
bol natoľko vážny, bol by dôvod na priznanie invalidného dôchodku, prípadne statusu
zdravotne ťažko postihnutej osoby. Odôvodnené potreby sa zvýšili nielen
v dôsledku športovej činnosti, ale aj v súvislosti s jeho vekom, rastom a školskou
dochádzkou, pričom odôvodnenými potrebami dieťaťa sú aj náklady na stravovanie,
ošatenie, bývanie, hygienu, zdravotnú starostlivosť, na uspokojovaní ktorých sa podieľa
aj matka maloletého jednak osobnou starostlivosťou v rozsahu zodpovedajúcom veku
maloletého a dopĺňa zdroj výživy dieťaťa na hranicu prospešnú a nevyhnutnú pre jeho
všestranný rozvoj v rozsahu zodpovedajúcemu jej príjmu, čo fakticky znamená, že podiel
matky na výživnom je porovnateľný s podielom otca na plnení vyživovacej povinnosti.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa
podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil a podľa ods. 2 citovaného
ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením.“.
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ nesúhlasí s vyhodnotením
pre prípad relevantných skutočností, ktoré mali byť zistené dokazovaním namietajúc
jednostrannosť ich posudzovania v jeho neprospech. Po preskúmaní napadnutého
rozsudku krajského súdu však ústavný súd dospel k záveru, že ho z hľadiska dodržania
základných ústavnoprocesných princípov nemožno považovať za zjavne neodôvodnený
ani za arbitrárny. Krajský súd po konštatovaní vecnej správnosti napadnutého rozsudku
okresného súdu vyhodnotil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa za dostatočné
a právne závery okresného súdu ako presvedčivé a plne sa s nimi stotožnil.
Ústavný súd nezistil, že by relevancia námietok smerujúcich proti napadnutému
rozsudku krajského súdu v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy umožňovala dospieť k záveru, ktorý by
odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedeného práva. Námietky sťažovateľa, že matka
nepreukázala skutočné vynakladanie všetkých výdavkov na maloletého (napríklad
na športové aktivity maloletého), nie sú spôsobilé viesť k zásahu ústavného súdu
do výsledkov konania pred všeobecnými súdmi. Krajský súd totiž v napadnutom
rozsudku poukázal na to, že potreby maloletého sa zvýšili nielen v dôsledku športovej
činnosti, ale v súvislosti s jeho vekom, rastom, školskou dochádzkou a ďalšími faktormi,
s prihliadnutím na ktoré považoval za nevyhnutné ustáliť vyživovaciu povinnosť otca
v sume, ktorá bola ustálená rozsudkami súdov oboch stupňov. Neodôvodnené sú aj
námietky sťažovateľa, že krajský súd prihliadal na pokles jeho príjmu následkom vzdania
sa výhodnejšieho zamestnania jednostranne, keďže v dôsledku stotožnenia sa
s rozsudkom okresného súdu podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku je
potrebné pri hodnotení rozsudku krajského súdu vychádzať aj z obsahu rozsudku
okresného súdu, z ktorého na strane 6 vyplýva, že okresný súd „nezohľadnil znížený
príjem u matky vychádzajúc z oznámenia jej bývalého zamestnávateľa... , podľa ktorého
by táto dosiahla v prípade ak by neodmietla náhradné miesto priemerný čistý mesačný
príjem 848,19 Eura“. Ústavnú relevanciu pritom nedosahujú ani ostatné námietky
sťažovateľa, keďže sťažovateľ nespochybnil svoj príjem zo sociálnej výpomoci
poskytnutej odborovou organizáciou ani z vyplateného odstupného a samotná
skutočnosť, že nejde o pravidelné príjmy, ešte neznamená, že pri rozhodovaní súdov
o určení výživného nemajú byť zohľadnené.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že zmyslom ústavného prieskumu
súdnych rozhodnutí nie je opätovné hodnotenie každej skutkovej okolnosti, ktorú
všeobecný súd vyhodnotil odlišne od názoru sťažovateľa, ale len posúdenie, či napádané
rozhodnutie súdu, resp. jeho konanie svojimi účinkami napĺňa kritériá vyplývajúce
z obsahu základného práva na súdnu ochranu zaručeného sťažovateľom označeným
čl. 46 ods. 1, resp. čl. 47 ods. 3 a prípadne čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ pritom
netvrdil, že by nemal možnosť navrhovať dôkazy, uvádzať argumentáciu na podporu
svojich tvrdení, vyjadrovať sa k zisteným skutočnostiam alebo k vykonanému
dokazovaniu. Pokiaľ ďalej sťažovateľ namieta, že k niektorým ním tvrdeným
okolnostiam prípadu sa krajský súd nevyjadril dostatočne, ústavný súd pripomína, že
na dodržanie ústavnoprocesných princípov spravodlivého súdneho konania sa nevyžaduje
odpoveď na každý argument strany a postačuje, aby v odôvodnení súdneho rozhodnutia
bola daná odpoveď len na kľúčové právne argumenty.
Uvedené námietky sa však v súvislosti s už citovanou častou rozsudku krajského
súdu javia len ako prejav nespokojnosti sťažovateľa s výsledkami konania a s právnym
názorom krajského súdu, čo samo osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však
ústavný súd pripomína, že nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.
Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená
len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov,
ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý
právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne
neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu takéto nedostatky
nevykazuje.
Rovnako neobstojí ani argumentácia sťažovateľa, že krajský súd jednostrannosťou
svojho rozhodovania porušil zásadu rovnosti účastníkov pred súdom garantovanú
základným právom na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.
Označeným základným právom sú totiž chránené procesné práva účastníkov v súdnom
konaní, ktorých porušenie sťažovateľ nenamietal. Ústavný súd ani nezistil, že by
v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu bola niektorá zo strán sporu
procesne zvýhodnená alebo diskriminovaná tým, že by sa niektorým z jej návrhov
konajúci súd nezaoberal alebo že by sťažovateľ nemal možnosť zaujať stanovisko
k otázkam a okolnostiam relevantným pre rozhodovanie všeobecného súdu o uvedených
návrhoch na nariadenie predbežného opatrenia. Sťažovateľ tiež nepredložil žiadnu
argumentáciu svedčiacu o porušení základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy,
medzi ktoré patrí právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, právo
na prerokovanie veci verejne a v prítomnosti účastníka konania a právo vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Ústavný súd preto s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp.
I. ÚS 3/97), a vzhľadom na celkovú absenciu priamej súvislosti medzi označenými
základnými právami zaručenými čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, resp.
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základným právom na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy na jednej strane a namietaným rozsudkom na strane druhej
sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Napokon v súvislosti so základným právom zaručeným čl. 41 ods. 3 ústavy,
podľa ktorého majú deti narodené v manželstve i mimo neho rovnaké práva, ústavný súd
uvádza, že subjektom ochrany tohto práva sú deti. Účel tejto ochrany zakotvený v tomto
článku ústavy spočíva vo vytvorení rovnakého právneho postavenia pre všetky deti
bez rozdielu, bez ohľadu na to, či sa narodili zosobášeným rodičom alebo mimo
manželstva. Ústavná zásada o rovnakom postavení detí sa rešpektuje nielen v osobitných
právnych predpisoch (napr. zákonoch o rodine), ale aj v celom právnom poriadku
Slovenskej republiky (obdobne III. ÚS 162/2010). Uvedený článok ústavy však zaručuje
práva deťom (vrátane detí sťažovateľa), nie však sťažovateľovi samotnému, ktorý
v danom prípade nie je jeho nositeľom tohto práva. Preto je podľa názoru ústavného súdu
vylúčená možnosť, aby sťažovateľ mohol úspešne namietať porušenie uvedeného práva
napadnutým rozsudkom krajského súdu, v dôsledku čoho je potrebné považovať
sťažnosť aj v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na absenciu zistení o porušení sťažovateľom označených práv ústavný
súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že vo vzťahu
k napadnutému rozsudku krajského súdu ide o sťažnosť zjavne neopodstatnenú, a preto
ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
S prihliadnutím na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa (napríklad odkladu vykonateľnosti) v danej veci stratilo
opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2014