Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 258/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátom vo veci namietaného

porušenia základného práva zaručujúceho rovnosť práv detí podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a , základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Košice II č. k. -72 z 23. mája 2013 a rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach č. k. -108 z 30. septembra 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. decembra 2013 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na rovnaké práva detí

podľa (ďalej len „“), základného práva

na súdnu ochranu podľa a , základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -72 z 23. mája 2013 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -108

z 30. septembra 2013 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 28. júna 2012 bol zmenený rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 9. novembra 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. -51

z 30. apríla 2007 tak, že zo strany sťažovateľa bolo zvýšené výživné na maloletého

zo sumy 82,98 € najskôr na sumu 110 € mesačne, v ďalšom období na sumu 160 €

mesačne a od bola určená suma výživného znížená na sumu 50 € mesačne.

Zároveň okresný súd rozhodol aj o povinnosti uhrádzať dlžné výživné v mesačných

splátkach po 50 € spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok. Rozsudkom

krajského súdu č. k. -373 z 28. februára 2013 však bol rozsudok

okresného súdu č. k. -264 vo výroku o znížení výživného od 1. júla 2012

do budúcnosti a o trovách konania zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie

s odôvodnením, že v priebehu odvolacieho konania po vyhlásení rozsudku súdu prvého

stupňa malo dôjsť vo vzťahu k hodnoteniu možností a schopností otca plniť si

vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu k zmenám pomerov, ktoré mohli mať

vplyv na ďalšie rozhodnutie o výživnom pre maloleté dieťa, pričom rozhodnutím

odvolacieho súdu na prípadnom úplne novom skutkovom základe mala byť porušená

zásada dvojinštantčnosti súdneho konania, čím by došlo k odňatiu možnosti účastníkov

konať pred súdom. Po vykonaní ďalšieho dokazovania okresný súd rozsudkom

č. k. -72 z 23. mája 2013 zmenil rozsudok sp. zn.

z 9. novembra 2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. -51

z 30. apríla 2007 tak, že sťažovateľovi bolo od 1. júla 2012 určené prispievať na výživu

maloletého sumou 160 € mesačne s povolením splátok dlžného výživného v splátkach

po 20 € spolu s bežným výživným. Na základe odvolania sťažovateľa potom krajský súd

rozsudkom č. k. -108 z 30. septembra 2013 rozsudok okresného súdu

potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje skutkový stav, z ktorého mali konajúce

súdy vychádzať pri svojom rozhodovaní, celý priebeh konania a dôvody, ktoré

formuloval v odvolaní podanom proti rozsudku okresného súdu. Poukazuje najmä

na skutočnosti svedčiace o tom, že matka maloletého mala z vlastnej vôle ukončiť svoj

pracovný pomer, a jej nezamestnanosť tak bola dobrovoľným rozhodnutím. Pritom

namieta, že okresný súd sa nezaoberal matkiným odmietnutím ponúknutého pracovného

miesta jej pôvodným zamestnávateľom, kde mohla dosahovať pôvodný príjem, vyšší ako

ten, ktorý dosahovala u neskoršieho zamestnávateľa. Sťažovateľ ďalej spochybňuje účasť

maloletého na matkou uvádzaných športových aktivitách (t. j. hokejových tréningoch),

skutočné vynaloženie výdavkov na ne, ako aj zarátanie predpokladaných výdavkov

na túto mimoškolskú aktivitu maloletého do sumy výživného aj za obdobie, keď sa

týchto športových aktivít ešte nezúčastňoval. Podľa sťažovateľa súdy nezohľadnili ani

skutočnosť, že jeho príjem od zamestnávateľa za október 2012 tvorila len sociálna

výpomoc vyplatená odborovou organizáciou zamestnávateľa, u ktorého pracoval,

a príjem za december 2012 tvorilo odstupné vyplatené pri skončení pracovného pomeru.

Namieta aj proti záverom krajského súdu, že nezdokladoval zdravotné problémy súčasnej

manželky, ktoré by vylučovali zamestnať sa aspoň na čiastočný pracovný úväzok, a tiež

že pracovné miesta ponúknuté bývalým zamestnávateľom odmietol pre stratu zdravotnej

spôsobilosti vykonávať doterajšiu prácu.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd svojím konaním a rozhodnutím porušil

zásadu rovnosti účastníkov pred súdom zaručenú , keďže neprihliadal

na skutočnosť, že matka maloletého skončila predchádzajúci pracovný pomer

dobrovoľným rozhodnutím, avšak pokiaľ ide o príjmy sťažovateľa, prihliadal

na vyplatenú finančnú výpomoc od odborovej organizácie aj výšku jednorazového

odstupného. Namieta jednostrannosť v posudzovaní veci tvrdiac, že konajúce súdy

nehodnotili každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti

a neprihliadali na všetko, čo vyšlo v konaní najavo. Vyjadruje presvedčenie, že

„k porušeniu práv došlo zjavnou neodôvodnenosťou ako aj arbitrárnosťou, teda

svojvôľou súdu.

Postup konajúceho súdu musí byť transparentný a spätne preskúmateľný. T. z. má

to byť vyjadrené v odôvodnení rozhodnutia, konajúci súd musí odôvodniť svoj postup.

Každé odôvodnenie má mať určitú kvalitu, obsah, tak ako to vyplýva z ().

Samozrejme, že účastník nemá právo, aby súd vykonal všetky jeho dôkazy, má

právo navrhnúť dôkazy a súd rozhodne ktoré vykoná, ktoré nie. Ale jednoznačne musí

potom odôvodniť, prečo niektoré nevykonal a najmä od jedného účastníka sporu, prečo

neprihliadol na skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov, na ktoré

zistenia prihliadol a pod…

Ide preto o postup a rozhodnutie, ktoré je zjavne neodôvodnené a je takej

intenzity, že má za dôsledok porušenie zákl. práva podľa SR, ako aj

SR.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci vydal takéto

rozhodnutie:

„1. Základné právo sťažovateľa ... na rovnaké práva detí

sťažovateľa narodené v manželstve i mimo neho podľa SR, právo

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , a

SR, ako aj základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6

Dohovoru... rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -138

zo dňa 30. septembra 2013 a rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. -72

– 7213205319 zo dňa 23. mája 2013 bolo porušené.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -138

zo dňa 30. septembra 2013 Ústavný súd zrušuje a vec vracia Krajskému súdu... na ďalšie

konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu advokáta ,

za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom SR do 2 mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

Sťažovateľ bez bližšieho zdôvodnenia zároveň žiada odložiť vykonateľnosť

napadnutého rozsudku krajského súdu.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „“)

predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS

66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie

návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným

zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný

súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú

neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , ,

).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže

preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

2.1 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkom

okresného súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozsudkom

okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1

, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo sa domáhať ochrany

základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže

poskytnúť iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení

sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ

nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv

pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to

poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným

štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej

právomoci na jej prerokovanie (mutatis mutandis , ,

, , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ).

V danom prípade namietaný postup okresného súdu vrátane jeho rozsudku

podliehali revíznej právomoci krajského súdu v konaní o odvolaní, ktorý má aj kasačnú

právomoc, čo aj sťažovateľ využil. Preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu

by bolo v rozpore s princípom subsidiarity zakotveným v , lebo jeho

preskúmanie na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Preto

je v súvislosti s namietaným porušením označených základných práv z ústavného

hľadiska podstatné a určujúce len preskúmanie a rozsudku krajského súdu (obdobne

, , ). Na základe uvedeného ústavný súd

sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku okresného súdu č. k. -72

z 23. mája 2013 odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2.2 K sťažovateľom namietanému porušeniu označených práv rozsudkom

krajského súdu

Podľa deti narodené v manželstve i mimo neho majú rovnaké

práva.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených

zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (

v spojení s ). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej

normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo

v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom, ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy,

ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy

na zistený stav veci.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie

svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo

na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené

čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To

všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prerokovanie veci (rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36). Právo

na spravodlivé prerokovanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

čl. 36 ods. 1 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania

na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. , ,

), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

konania na spravodlivý proces (m. m. , ). Judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná

odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko

z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných

právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú

svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by

poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa

je potrebné vykladať vo väzbe na . Rovnosť účastníkov v občianskom

súdnom konaní všeobecný súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností

na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Všetci účastníci konania majú rovnaké

práva, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok, bez zvýhodnenia

alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Za súčasť tohto základného práva

nemožno však považovať aj povinnosť súdu vykonať dôkazy označené (resp. navrhnuté)

účastníkom súdneho konania, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred

súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi vykonať

len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. Do obsahu tohto

základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia súdu ním navrhnutých dôkazov (napr. , , ,

).

Krajský súd v rozsudku č. k. -108 z 30. septembra 2013 dospel

k záveru, že „že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa

správnych ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol o zvýšení výživného

pre maloleté dieťa a zároveň o zamietnutí návrhu otca na zníženie výživného. Súd prvého

stupňa vykonal všetky dôkazy významné pre rozhodnutie, v súlade s

vyhodnotil dôkazy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,

pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo

uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé

a s jeho závermi sa odvolací sú v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal

s námietkami otca uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu v priebehu konania

na súde prvého stupňa a otec ani v priebehu odvolacieho konania neuviedol žiadne

relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o jeho návrhu na zníženie

výživného, resp. návrhu matky na zvýšenie výživného. Odvolací súd považuje za potrebné

zdôrazniť, že vo veci zvýšenia výživného pre na základe návrhu matky

podaného 25. 9. 2009 bolo súdom prvého stupňa rozhodnuté rozsudkom z 28. 6. 2012

č. k. -264, ktorým bolo zvýšené výživné od otca pre naposledy

určené rozsudkom Okresného súdu Košice II z 10. 11. 2005 č. k. v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 30. 4. 2007 č. k. -51 z 82,98 €

na 110 € mesačne od 1. 9. 2009 do 31. 3. 2010, od 1. 3. 2011 do 28. 2. 2012 na 160 €

mesačne a od 1. 7. 2012 bolo výživné znížené na 50 € mesačne. Zároveň súd rozhodol

o dlžnom výživnom za obdobie od 1. 9. 2009 do 31. 3. 2010 a od 1. 3. 2011

do 28. 2. 2012. Uvedený rozsudok bol odvolacím súdom potvrdený vo výroku o bežnom

výživnom za obdobie od 1. 9. 2009 do 30. 6. 2012, dlžnom výživnom za obdobie

od 1. 9. 2009 do 31. 3. 2010 a od 1. 3. 2011 do 28. 2. 2012 a zrušený vo výroku o zmene

výživného od 1. 7. 2012 do budúcna, trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátený na

ďalšie konanie a to rozsudkom z 28. 2. 2013 č. k. -373. Dôvodom

zrušenia rozsudku o zmene výživného od 1. 7. 2012 do budúcna boli zmeny pomerov,

ktoré nastali po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa a to konkrétne skončenie

pracovného pomeru otca v , príjem otca zistený odvolacím súdom

v mesiacoch júl, október a december 2012, ako aj dlhodobá práceneschopnosť otcovej

manželky, v dôsledku čoho bolo potrebné vykonať dokazovanie na zistenie úplne nového

skutkového základu a právnym posúdením výsledkov tohto dokazovania opäť rozhodnúť

o výživnom pre . Súd prvého stupňa teda správne zameral dokazovanie

na zistenie zmien pomerov u účastníkov konania, ktoré nastali po 1. 7. 2012. Odvolací

súd sa v celom rozsahu stotožňuje s hodnotením potencionálnych možností, schopností

a majetkových pomerov otca súdom prvého stupňa v súlade s ust. § 75 ods. 1 vety druhej

Zákona o rodine, z ktorého vyplýva, že na schopnosti, možnosti a majetkové pomery

povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu

výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu, rovnako prihliadne

aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Z uvedeného

ustanovenia zároveň nevyplýva, že vzdanie sa výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo

majetkového prospechu musí mať špekulatívny charakter za účelom pokusu uniknúť

vyživovacej povinnosti. Uvedené ustanovenie je potrebné vztiahnuť aj na prípady, ak sa

povinný bez vážneho dôvodu vzdá výhodného zamestnania poskytujúceho mu väčší

príjem alebo iného majetkového prospechu bez toho, aby si v dohľadnej dobe zabezpečil

porovnateľný zdroj príjmu tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti k deťom nebolo

ohrozené. Na zníženie príjmu povinného rodiča je možno preto prihliadnuť len v prípade

preukázania dôležitého dôvodu, ktorý vznikol objektívne bez zavinenia povinného rodiča,

ktorým môže byť napríklad výrazné zhoršenie zdravotného stavu znemožňujúceho výkon

práce, skončenie pracovného pomeru z organizačných dôvodov a podobne, teda dôvody,

ktoré povinný rodič nemôže ovplyvniť. V tomto prípade bolo nepochybne preukázané, že

k ukončeniu pracovného pomeru otca došlo v dôsledku jeho zhoršeného zdravotného

stavu, avšak zamestnávateľom, mu bolo ponúknuté pracovné miesto zodpovedajúce jeho

zdravotnému stavu, ktoré otec odmietol. Hypotetické dôvody, pre ktoré otec odmietol

ponúknuté pracovné miesta, pretože podľa jeho názoru by bolo možné zhodnotiť jeho

zdravotnú spôsobilosť vykonávať ponúknutú prácu až po prijatí pracovného miesta

a následnom lekárskom vyšetrení, nemožno akceptovať, pretože práve uvedené konanie

otca napĺňa predpoklady pre posúdenie jeho potencionálnych možností a schopností

v zmysle ust. § 75 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine, pretože sa ani nepokúsil prijať

ponúknuté pracovné miesta, čím ohrozil plnenie vyživovacej povinnosti k všetkým

osobám, ku ktorým má vyživovaciu povinnosť. Súd prvého stupňa preto správne

vychádzal z jeho predpokladaného čistého mesačného príjmu, ktorý by dosahoval, ak by

ponúknuté pracovné miesto prijal. Pokiaľ ide o obdobie od 1. 7. 2012 do skončenia

pracovného pomeru, bolo preukázané, že okrem nemocenských dávok, ktoré v uvedenom

období poberal, bola mu zamestnávateľom vyplatená mzda v júli 2012 201,42 €, v

októbri 2012 939,58 € a v decembri 2012 3.825,08 €, teda jeho možnosti a schopnosti mu

umožňovali plniť si vyživovaciu povinnosť v súdom stanovenom rozsahu. Pokiaľ ide

o schopnosť jeho, manželky zabezpečovať starostlivosť o mal. Sebastiana, prípadne

pracovnoprávnu spôsobilosť, je potrebné uviesť, že samotná dlhodobá práceneschopnosť

otcovej manželky nepreukazuje aj jej neschopnosť zabezpečovať starostlivosť o mal.

Sebastiana vo veku piatich rokov, čím otec argumentuje vo vzťahu k nemožností

zotrvania v predchádzajúcom pracovnom pomere, pretože pokiaľ by jej zdravotný stav

bol natoľko vážny, bol by dôvod na priznanie invalidného dôchodku, prípadne statusu

zdravotne ťažko postihnutej osoby. Odôvodnené potreby sa zvýšili nielen

v dôsledku športovej činnosti, ale aj v súvislosti s jeho vekom, rastom a školskou

dochádzkou, pričom odôvodnenými potrebami dieťaťa sú aj náklady na stravovanie,

ošatenie, bývanie, hygienu, zdravotnú starostlivosť, na uspokojovaní ktorých sa podieľa

aj matka maloletého jednak osobnou starostlivosťou v rozsahu zodpovedajúcom veku

maloletého a dopĺňa zdroj výživy dieťaťa na hranicu prospešnú a nevyhnutnú pre jeho

všestranný rozvoj v rozsahu zodpovedajúcemu jej príjmu, čo fakticky znamená, že podiel

matky na výživnom je porovnateľný s podielom otca na plnení vyživovacej povinnosti.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa

podľa ako vecne správny potvrdil a podľa ods. 2 citovaného

ustanovenia sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením.“.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ nesúhlasí s vyhodnotením

pre prípad relevantných skutočností, ktoré mali byť zistené dokazovaním namietajúc

jednostrannosť ich posudzovania v jeho neprospech. Po preskúmaní napadnutého

rozsudku krajského súdu však ústavný súd dospel k záveru, že ho z hľadiska dodržania

základných ústavnoprocesných princípov nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

ani za arbitrárny. Krajský súd po konštatovaní vecnej správnosti napadnutého rozsudku

okresného súdu vyhodnotil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa za dostatočné

a právne závery okresného súdu ako presvedčivé a plne sa s nimi stotožnil.

Ústavný súd nezistil, že by relevancia námietok smerujúcich proti napadnutému

rozsudku krajského súdu v kontexte posúdenia eventuálneho porušenia jeho základného

práva podľa a umožňovala dospieť k záveru, ktorý by

odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedeného práva. Námietky sťažovateľa, že matka

nepreukázala skutočné vynakladanie všetkých výdavkov na maloletého (napríklad

na športové aktivity maloletého), nie sú spôsobilé viesť k zásahu ústavného súdu

do výsledkov konania pred všeobecnými súdmi. Krajský súd totiž v napadnutom

rozsudku poukázal na to, že potreby maloletého sa zvýšili nielen v dôsledku športovej

činnosti, ale v súvislosti s jeho vekom, rastom, školskou dochádzkou a ďalšími faktormi,

s prihliadnutím na ktoré považoval za nevyhnutné ustáliť vyživovaciu povinnosť otca

v sume, ktorá bola ustálená rozsudkami súdov oboch stupňov. Neodôvodnené sú aj

námietky sťažovateľa, že krajský súd prihliadal na pokles jeho príjmu následkom vzdania

sa výhodnejšieho zamestnania jednostranne, keďže v dôsledku stotožnenia sa

s rozsudkom okresného súdu podľa je

potrebné pri hodnotení rozsudku krajského súdu vychádzať aj z obsahu rozsudku

okresného súdu, z ktorého na strane 6 vyplýva, že okresný súd „nezohľadnil znížený

príjem u matky vychádzajúc z oznámenia jej bývalého zamestnávateľa... , podľa ktorého

by táto dosiahla v prípade ak by neodmietla náhradné miesto priemerný čistý mesačný

príjem 848,19 Eura“. Ústavnú relevanciu pritom nedosahujú ani ostatné námietky

sťažovateľa, keďže sťažovateľ nespochybnil svoj príjem zo sociálnej výpomoci

poskytnutej odborovou organizáciou ani z vyplateného odstupného a samotná

skutočnosť, že nejde o pravidelné príjmy, ešte neznamená, že pri rozhodovaní súdov

o určení výživného nemajú byť zohľadnené.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že zmyslom ústavného prieskumu

súdnych rozhodnutí nie je opätovné hodnotenie každej skutkovej okolnosti, ktorú

všeobecný súd vyhodnotil odlišne od názoru sťažovateľa, ale len posúdenie, či napádané

rozhodnutie súdu, resp. jeho konanie svojimi účinkami napĺňa kritériá vyplývajúce

z obsahu základného práva na súdnu ochranu zaručeného sťažovateľom označeným

, resp. a prípadne . Sťažovateľ pritom

netvrdil, že by nemal možnosť navrhovať dôkazy, uvádzať argumentáciu na podporu

svojich tvrdení, vyjadrovať sa k zisteným skutočnostiam alebo k vykonanému

dokazovaniu. Pokiaľ ďalej sťažovateľ namieta, že k niektorým ním tvrdeným

okolnostiam prípadu sa krajský súd nevyjadril dostatočne, ústavný súd pripomína, že

na dodržanie ústavnoprocesných princípov spravodlivého súdneho konania sa nevyžaduje

odpoveď na každý argument strany a postačuje, aby v odôvodnení súdneho rozhodnutia

bola daná odpoveď len na kľúčové právne argumenty.

Uvedené námietky sa však v súvislosti s už citovanou častou rozsudku krajského

súdu javia len ako prejav nespokojnosti sťažovateľa s výsledkami konania a s právnym

názorom krajského súdu, čo samo osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však

ústavný súd pripomína, že nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecného súdu je opodstatnená

len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov,

ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý

právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu rozsudok krajského súdu takéto nedostatky

nevykazuje.

Rovnako neobstojí ani argumentácia sťažovateľa, že krajský súd jednostrannosťou

svojho rozhodovania porušil zásadu rovnosti účastníkov pred súdom garantovanú

základným právom na rovnosť účastníkov konania podľa .

Označeným základným právom sú totiž chránené procesné práva účastníkov v súdnom

konaní, ktorých porušenie sťažovateľ nenamietal. Ústavný súd ani nezistil, že by

v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu bola niektorá zo strán sporu

procesne zvýhodnená alebo diskriminovaná tým, že by sa niektorým z jej návrhov

konajúci súd nezaoberal alebo že by sťažovateľ nemal možnosť zaujať stanovisko

k otázkam a okolnostiam relevantným pre rozhodovanie všeobecného súdu o uvedených

návrhoch na nariadenie predbežného opatrenia. Sťažovateľ tiež nepredložil žiadnu

argumentáciu svedčiacu o porušení základného práva zaručeného ,

medzi ktoré patrí právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, právo

na prerokovanie veci verejne a v prítomnosti účastníka konania a právo vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd preto s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp.

), a vzhľadom na celkovú absenciu priamej súvislosti medzi označenými

základnými právami zaručenými a , resp.

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základným právom na rovnosť účastníkov v konaní

podľa na jednej strane a namietaným rozsudkom na strane druhej

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Napokon v súvislosti so základným právom zaručeným ,

podľa ktorého majú deti narodené v manželstve i mimo neho rovnaké práva, ústavný súd

uvádza, že subjektom ochrany tohto práva sú deti. Účel tejto ochrany zakotvený v tomto

článku spočíva vo vytvorení rovnakého právneho postavenia pre všetky deti

bez rozdielu, bez ohľadu na to, či sa narodili zosobášeným rodičom alebo mimo

manželstva. Ústavná zásada o rovnakom postavení detí sa rešpektuje nielen v osobitných

právnych predpisoch (napr. zákonoch o rodine), ale aj v celom právnom poriadku

Slovenskej republiky (obdobne ). Uvedený článok však zaručuje

práva deťom (vrátane detí sťažovateľa), nie však sťažovateľovi samotnému, ktorý

v danom prípade nie je jeho nositeľom tohto práva. Preto je podľa názoru ústavného súdu

vylúčená možnosť, aby sťažovateľ mohol úspešne namietať porušenie uvedeného práva

napadnutým rozsudkom krajského súdu, v dôsledku čoho je potrebné považovať

sťažnosť aj v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na absenciu zistení o porušení sťažovateľom označených práv ústavný

súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že vo vzťahu

k napadnutému rozsudku krajského súdu ide o sťažnosť zjavne neopodstatnenú, a preto

ju odmietol podľa .

S prihliadnutím na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa (napríklad odkladu vykonateľnosti) v danej veci stratilo

opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014