Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoPr/6/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a sudcov JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jozefa Zlochu, v spore žalobkyne W. U., nar. XX. júla XXXX, s trvalým pobytom L. XXXX/X, XXX XX V., právne zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária Krnáč s. r. o., so sídlom Námestie slobody 2, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 232 293, za ktorú koná konateľ a advokát JUDr. Ján Krnáč, proti žalovanému Y. T., nar. XX. apríla XXXX, s trvalým pobytom L. Z. XXXX/X, XXX XX J., právne zastúpenému JUDr. Martinom Landlom, advokátom, advokátska kancelária so sídlom Rázusova 47/4825, 984 01 Lučenec, o zaplatenie mzdových nárokov vo výške 1.575,71 Eur s príslušenstvom, na základe odvolania žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. -150 zo dňa 09. júna 2021, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen p o t v r d z u j e . II. Žalobkyňa má voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, ktoré je žalovaný povinný zaplatiť v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o ich výške.

odôvodnenie:

1. 1. Okresný súd Zvolen ako súd prvej inštancie (ďalej aj „okresný súd“ resp. „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 09. júna 2021 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu vo výške 1.575,71 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z uvedenej sumy za dobu omeškania od 01. septembra 2020 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 98,39 Eur, to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok). Zároveň rozhodol, že žalovaný je povinný nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 % v lehote do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým bude rozhodnuté o výške náhrady trov konania (II. výrok). 1. 2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa podala dňa 08. novembra 2020 na Okresný súd Banská Bystrica - upomínací súd žalobu, ktorou sa domáhala vydania platobného rozkazu, ktorým by bola žalovanému (ako jej pôvodnému zamestnávateľovi) uložená povinnosť zaplatiť jej mzdové nároky a to odstupné vo výške trojnásobku priemerného mesačného zárobku a nevyplatená náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku, ktorú si z dôvodu skončenia pracovného pomeru nemohla u zamestnávateľa čerpať, v celkovej výške 1.575,71 Eur spolu s príslušným úrokom z omeškania. Zároveň si uplatnila aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky vo výške 98,39 Eur, predstavujúce odmenu za úkon právnej služby - predžalobnú výzvy z 29. septembra 2020. Uvedený okresný súd žalobe v celom rozsahu vyhovel platobným rozkazom č. k. zo dňa 16. novembra 2020, proti ktorému podal žalovaný včas odôvodnený odpor. 1. 3. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia poukázal prvoinštančný súd na vyjadrenia strán sporu a na vykonané dokazovanie, a na zákonné znenia článku 36 ods. 1 písm. a/ , článkov 2, 3 a 5 v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a ustanovení a , , , , , bod. 1, a , , , , veta prvá, , , , , a v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). 1. 4. Následne súd prvej inštancie konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba žalobkyne je v celom rozsahu dôvodná. V tejto súvislosti uviedol: „Bolo nesporné, že žalobkyňa bola zamestnancom žalovaného na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 18. 06. 2009. Rovnako bolo nesporné, že k ukončeniu jej pracovného pomeru došlo výpoveďou zamestnávateľa v zmysle zákonného dôvodu ustanovenia , vo výpovedi bol uvedený dôvod: zrušenie zamestnávateľa. Vo svojich písomných vyjadreniach žalovaný potvrdil, že sa rozhodol ukončiť svoju podnikateľskú činnosť a to z dôvodu, že pre pandémiu boli vyhlásené opatrenia Vlády a Úradu verejného zdravia, v zmysle ktorých nemohol prevádzkovať svoje podniky služieb a to Motorest u R., ktoré bolo miestom výkonu práce žalobkyne. V súlade s právnymi predpismi došlo k ukončeniu pracovného pomeru žalovanej uplynutím výpovednej doby k 31. 07. 2020. Rovnako nebolo sporné, že žalobkyni nebola vyplatená náhrada mzdy za nevyčerpanú dovolenku, ktorú si žalobkyňa z dôvodu skončenia pracovného pomeru u zamestnávateľa nemohla vyčerpať a nebol jej vyplatený ani nárok vo forme odstupného ako trojnásobok priemerného mesačného zárobku. Pri vyčíslení svojich nárokov žalobkyňa vychádzala zo mzdových podkladov - výplatná páska za obdobie 7/2020, z ktorej vyplynul celkový mzdový nárok vo výške 1.575,71 Eur (netto). Výšku mzdového nároku žalovaný nijako nespochybnil, súd preto uvedené považoval za nespornú skutočnosť.“ 1. 5. Súd prvej inštancie sa zaoberal i argumentáciou žalovaného, ktorou spochybňoval dôvodnosť uplatňovaného nároku žalobkyne tvrdením, že vyplatením týchto nárokov by došlo k porušeniu ústavnej zásady reciprocity, a teda, že nárok žalobkyne možno považovať za rozporný s dobrými mravmi, pričom poukázal na to, že žalovaná si uplatňuje predmetné nároky bez toho, aby poskytla adekvátne protiplnenie vo forme výkonu práce, pretože on od marca 2020 nemohol prevádzkovať svoju činnosť a teda žalobkyňa ako zamestnanec nevykonávala svoju prácu podľa pracovnej zmluvy. Túto argumentáciu považoval prvoinštančný súd za nedôvodnú. V tejto súvislosti uviedol, že ak „v danom prípade došlo na základe záväzných právnych predpisov a nariadení orgánov verejnej moci k uzavretiu prevádzky žalovaného, uvedená okolnosť sa považuje v zmysle za prekážku na strane zamestnávateľa, pričom zamestnancovi počas uvedeného obdobia patrí náhrada mzdy ( ). Pri odstupnom a náhrade za nevyčerpanú dovolenku sa nejedná o mzdu, ktorá sa poskytuje zamestnancovi za vykonanú prácu. Pokiaľ si žalobkyňa uplatňuje svoje zákonné nároky, ktoré jej priznáva , nemôže v takom prípade dôjsť k porušeniu princípu reciprocity a rozhodne pokiaľ sa žalobkyňa domáha svojich zákonných nárokov, nemožno hovoriť o konaní v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ zákon sám takéto nároky žalobkyni priznáva.“ 1. 6. Pokiaľ žalovaný spochybňoval dôvodnosť a opodstatnenosť uplatňovaných nárokov žalobkyne poukazom na situáciu vzniknutú v súvislosti s pandémiou Corona vírusu, tak v tejto súvislosti prvoinštančný súd uviedol: „Je pravdou, že k pozastaveniu činnosti a prevádzky žalovaného došlo v súvislosti so vznikom pandémie a s ňou súvisiacimi prijatými opatreniami zo strany Vlády a ďalších orgánov verejnej moci, kedy bola postupne vyhlásená mimoriadna situácia, následne núdzový stav, s čím súviseli opatrenia prijaté na ochranu verejného zdravia, okrem iných aj uzavretie prevádzok, ktoré poskytovali služby a to aj v oblasti gastro sektora. Žalovaný tvrdil, že uvedenú situáciu mu nemožno klásť za vinu, ani to, že sa na takúto situáciu vopred nepripravil, pretože sa jednalo o novú výnimočnú situáciu, ktorú nikto nemohol predpokladať. Preto odmietal niesť hospodárske následky za vzniknutú situáciu. Poukázal pritom na kroky zo strany štátu, kedy pomoc živnostníkom v oblasti gastro sektora považoval za nedostatočnú a oneskorenú. K uvedenému súd uvádza, že v danom prípade súd prejednáva individuálny pracovno-právny spor a pokiaľ na žalovaného uvedená situácia mala mať likvidačný dopad, žalovaný o tejto skutočnosti nepredložil súdu žiaden dôkaz. Žalovaný len vo všeobecnosti uviedol, že pod vplyvom uvedenej situácie sa dostal do nepriaznivej finančnej situácie, kedy nebol schopný plniť svoje záväzky a rozhodol sa ukončiť podnikanie. Naopak, žalobkyňa poukázala na kroky žalovaného, ktorý v danom období prevádzal nehnuteľnosti vo svojom vlastníctve na svoju manželku (zdokladované výpismi z listov vlastníctva čl. 83 až 85) ako aj prevodom svojho obchodného podielu a konateľstva na manželku (preukázané výpisom z Obchodného registra čl. 86). Žalobkyňa vyslovila dôvodné podozrenie, že sa takto žalovaný zbavuje disponibilného majetku, z ktorého by mohol uspokojiť svoje záväzky aj voči nej a ďalším zamestnancom, ktorí si voči žalovanému uplatňovali obdobné nároky (súdu je známe z vlastnej činnosti, že voči žalovanému sú na tunajšom súde podané viaceré žaloby zamestnancov o vyplatenie mzdových nárokov). Okrem toho, postoj

žalovaného nemožno považovať ani za spravodlivý, pretože nepriznaním žiadneho nároku žalobkyni z pracovno-právneho vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným by nebola táto uspokojená vôbec na svojich zákonných nárokoch a uvedené by bolo výlučne v prospech žalovaného, ktorý by nijakým spôsobom neparticipoval na následku vo vzťahu k žalobkyni. Súd poukazuje, že pracovno-právne predpisy ako aj právna teória zdôrazňujú ochrannú funkciu pracovného práva a to ochranu slabšej zmluvnej strany, t. j. zamestnanca, ktorá je základným a najdôležitejším cieľom sledovaným pracovným právom a práve pri ukončovaní pracovného pomeru je potrebné rešpektovať platné ustanovenia , ako aj iných predpisov, ktoré chránia zamestnanca za účelom umožnenia preklenúť mu nepriaznivú situáciu spôsobenú stratou zamestnania. Žalovaný v rámci tejto obrany neuviedol žiadne konkrétne skutkové tvrdenie o dopade opatrení prijatých v súvislosti s pandémiou Corona vírusu na finančnú situáciu jeho podnikania a to konkrétne vo vzťahu k prevádzke Motorest u R., ktorá bola miestom výkonu práce žalobkyne, čím neuniesol bremeno tvrdenia, a nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie akýchkoľvek skutočností, čím neuniesol ani bremeno dôkazu. Preto uvedenú obranu súd vyhodnotil ako neúčinnú a nepreukázanú. Je treba prisvedčiť žalobkyni, že žalovaný prakticky necelé 2 mesiace po vzniknutí mimoriadnej situácie ukončil podnikanie a rozviazal pracovný pomer so žalobkyňou, ako aj s ďalšími svojimi zamestnancami, pričom nepreukázal, či tento krok bol skutočne nevyhnutným.“ 1. 7. V závere odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný „žiadal zamietnuť žalobu z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie na strane žalovaného s poukazom na predloženú Zmluvu o združení, kedy podľa jeho názoru účastníci združenia mali byť v tomto konaní žalovaní obaja, pretože na žalovanej strane sa z tohto dôvodu jedná o tzv. nerozlučné spoločenstvo ( ).“ V súvislosti s touto argumentáciou prvoinštančný súd uviedol, že „pri nerozlučnom spoločenstve ide o také spoločné práva alebo povinnosti, kedy sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalovaný. Napriek tomu, že túto námietku vzniesol žalovaný po uplynutí lehoty sudcovskej koncentrácie, súd je povinný ex offo skúmať, či žaloba smeruje voči všetkým účastníkom konania, ktorých sa žaloba musí týkať, inak (aj bez vznesenia námietky) by bol nútený žalobu zamietnuť práve z tohto dôvodu. Pri nerozlučnom spoločenstve sa vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu.“ Následne priamo vo vzťahu k prejednávanej veci uviedol: „V tomto prípade si žalobkyňa uplatňovala svoj nárok z pracovno-právneho vzťahu, ktorý bol uzavretý výlučne medzi sporovými stranami. Súd nezistil, že by žalobkyňa bola v akomkoľvek vzťahu k účastníkom združenia, bez ohľadu na to, či sa má jednať o združenie v zmysle ustanovení (súd sa prikláňa k posúdeniu záväzkového vzťahu - Zmluva o vzájomnej spolupráci v zmysle ustanovení v súlade so zmluvnými dojednaniami k zmluve) alebo podľa ustanovení občianskeho práva tak, ako tvrdil žalobca. Žalovaný sám vo výzve adresovanej druhému účastníkovi zmluvného vzťahu poukázal správne na znenie , kedy v prípade, že sú dlžníci zaviazaní spoločne a nerozdielne, veriteľ si môže uplatniť svoj nárok od ktoréhokoľvek z nich a to nárok v celom rozsahu. Následne sa dlžníci medzi sebou vysporiadajú v zmysle svojho záväzkového vzťahu podľa jednotlivých podielov. V tomto prípade však žalobkyňa nevystupovala ako veriteľ vo vzťahu k účastníkom predmetného Združenia, preto svoj nárok správne uplatnila výlučne voči žalovanému a jedine žalovaný ako zamestnávateľ je v tomto spore pasívne legitimovaný. Súd preto konštatuje, že aj uvedená námietka žalovaného bola právne nedôvodná.“ 1. 8. Z uvedených dôvodov preto súd prvej inštancie žalobe žalobkyne ohľadom uplatňovaných nárokov a ich príslušenstva v celom rozsahu vyhovel. 1. 9. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil aplikáciou ustanovenia v spojení s (ďalej aj „“) a žalobkyni, ktorá bola v spore plne úspešná priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. 1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok „zrušil“ (pravdepodobne myslené zmenil - poznámka odvolacieho súdu) a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol a žalobkyni uložil povinnosť nahradiť mu trovy konania v rozsahu 100 %, eventuálne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnil odvolací dôvod vyplývajúci z ustanovenia , , a , t.j., že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 2. 2. V odôvodnení odvolania žalovaný uviedol, že hlavným nedostatkom napadnutého rozhodnutia je jeho nepreskúmateľnosť. V tejto súvislosti namietal, že v priebehu konania v rámci procesnej obrany

vzniesol viaceré podstatné argumenty, ako je napr. existencia Zmluvy o vzájomnej spolupráci medzi ním a p. Y. W. zo dňa 31. decembra 2014, i argumentáciu ohľadom pandémie spôsobenej vírusom COVID-19. Súd prvej inštancie sa s týmito jeho argumentami žiadnym spôsobom nevysporiadal, resp. sa s nimi nevysporiadal dostatočne. 2. 3. Následne priamo v súvislosti so Zmluvou o vzájomnej spolupráci uzavretou medzi ním a p. Y. W. dňa 31. decembra 2014 (ďalej len „Zmluva o vzájomnej spolupráci“ event. „zmluva“) namietal, že prvoinštančný súd pri rozhodovaní nezobral do úvahy jeho argumentáciu týkajúcu sa uvedenej zmluvy, pričom z tejto zmluvy jednoznačne vyplýva, že v prejednávanom prípade išlo o nerozlučné procesné spoločenstvo, kedy rozhodnutie súdu sa musí vzťahovať na oboch účastníkov združenia. Súd prvej inštancie nijakým spôsobom neodôvodnil, prečo na ľúto jeho argumentáciu neprihliadal, resp., prečo je táto jeho argumentácia nesprávna. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť má za to, že napadnuté rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a z toho dôvodu je potrebné ho zrušiť. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že má za to, že medzi ním a Y. W. ide o nerozlučné procesné spoločenstvo, kedy rozhodnutie súdu sa musí vzťahovať na oboch účastníkov združenia (teda on, tak aj Y. W. by mali platiť po 50 % zo sumy požadovanej žalobkyňou), avšak žalobkyňa si uplatnila nárok len voči nemu a nie aj voči druhému účastníkovi združenia, s ktorým tvorí nerozlučné procesné spoločenstvo, a preto žalobu žalobkyne bolo potrebné z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie zamietnuť. 2. 4. Okrem toho namietal, že vo svojich písomných podaniach argumentoval nielen vyššou mocou, ale aj podmienkami, ktoré obmedzovali výkon jeho podnikateľskej činnosti, „boli teda v rozpore s princípom spravodlivosti a reciprocity“. Súd prvej inštancie túto jeho argumentáciu vôbec nebral do úvahy, a nijakým spôsobom neodôvodnil, prečo na túto jeho argumentáciu neprihliadal, resp. prečo je táto jeho argumentácia nesprávna. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť mal za to, že napadnuté rozhodnutie je (i v tejto časti) nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné a z tohto dôvodu je potrebné ho zrušiť.

3. 1. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedla, že sa v celom rozsahu stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie vyjadreným v napadnutom rozhodnutí. Napadnutý rozsudok je zákonný, nakoľko súd prvej inštancie sa dôkladne oboznámil so skutkovým stavom veci a vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s procesnými zásadami. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je spracované precízne a preto právny názor prvoinštančného súdu možno považovať za podrobne zdôvodnený a zákonný. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je dostatočne presvedčivé a nevykazuje znaky arbitrárnosti. Z uvedeného dôvodu navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. 3. 2. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného, ktorou namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, resp. jeho nepreskúmateľnosť, žalobkyňa poukázala na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky -14 a na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. a konštatovala, že právny názor súdu prvej inštancie možno považovať za zdôvodnený, a to podrobne a vyčerpávajúcim s spôsobom. Má za to, že právo žalovaného na spravodlivý proces porušené v žiadnom prípade nebolo. 3. 3. V súvislosti s odvolaciu námietku žalovaného ohľadom pasívnej vecnej legitimácie žalobkyňa poukázala na to, že v tomto smere ide o tvrdenia žalovaného, ktoré uvádzal už počas konania na súde prvej inštancie, a to konkrétne, že Zmluva o vzájomnej spolupráci má aj napriek svojmu označeniu charakter Zmluvy o združení. S týmto tvrdením žalovaného v celom rozsahu nesúhlasí, pretože zo samotnej Zmluvy o vzájomnej spolupráci je zrejmé, že ide o zmluvu, ktorá je uzavretá v zmysle ustanovenia v znení neskorších predpisov a nie v zmysle ustanovenia a nasl. . Ak by sa aj vychádzalo z tvrdenia žalovaného, že ide o zmluvu o združení, táto skutočnosť by nemala žiadny vplyv pre predmetné súdne konanie, nakoľko združenie ako také v zmysle ustanovenia a nasl. nemá hmotnoprávnu ani procesnoprávnu subjektivitu a nemôže byť zamestnávateľom. Následne v tejto súvislosti poukázala na zákonné znenie ustanovenia a a konštatovala, že zamestnávateľom môžu byť len jednotliví členovia daného združenia, pričom záväzky vyplývajúce z pracovnoprávneho vzťahu si môže plniť len zamestnávateľ. Následne žalobkyňa uviedla, že aj v prípade, kedy bola Zmluva o vzájomnej spolupráci považovaná za Zmluvu o združení, medzi žalovaným a Y. W. nejde o nerozlučné procesné spoločenstvo, nakoľko podľa majú účastníci združenia postavenie solidárnych dlžníkov, keďže na plnenie týchto záväzkov sú podľa uvedeného ustanovenia zaviazaní spoločne a nerozdielne. V prípade solidárnych dlžníkov je pasívne vecne legitimovaný ktorýkoľvek solidárny dlžník sám o sebe. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a , a na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky -29.

3. 4. V závere vyjadrenia žalobkyňa uviedla, že odvolanie žalovaného považuje za účelové a jeho cieľom je vyhnúť sa plneniu zákonných nárokov svojich zamestnancov, na ktoré je zaviazaný.

4. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu nevyjadril.

5. Krajský súd ako súd odvolací ( ), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami , a 381 , bez nariadenia pojednávania podľa a contrario s použitím , a rozsudok súdu prvej inštancie podľa , ako vecne správny potvrdil.

6. 1. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 6. 2. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo dospel k záveru, že súd prvej inštancie previedol dokazovanie v dostatočnom rozsahu a na základe neho dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne zákonné ustanovenia, čiže vec správne právne posúdil a teda napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil, rešpektujúc pritom zásady formálnej logiky. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, rovnako ako aj závery, ku ktorým prvoinštančný súd dospel sú racionálne a spravodlivé, teda odôvodnenie spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení

8. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd (v súlade s vyššie citovaným ustanovením ) reagujúc na argumentáciu žalovaného uvedenú v odvolaní poukazuje na nasledujúce aspekty:

9. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku z dôvodu nedostatočného odôvodnenia neakceptovania jeho argumentácie (resp. procesnej obrany) týkajúcej sa jednak pandémie spôsobenej vírusom COVID-19, kedy pôsobením „vyššej moci“ nastali podmienky obmedzujúce jeho podnikateľskú činnosť a teda mal byť aplikovaný „princíp spravodlivosti a reciprocity“, ale i jeho argumentácie týkajúcej sa existencie predmetnej Zmluvy o združení a s tým spojenej námietky nedostatku ohľadom pasívnej vecnej legitimácie (bližšie viď bod 2. 3. tohto odôvodnenia), v dôsledku čoho malo dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, tak v tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že ide o nedôvodnú a účelovú argumentáciu. Prvoinštančný súd sa s argumentáciou žalovaného týkajúcou sa dôsledkov pandémie spôsobenej vírusom COVID-19 na jeho podnikateľskú činnosť vo vzťahu k dôvodnosti uplatňovaného nároku žalobkyne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vysporiadal (viď bod 21 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, resp. bod 1. 6. tohto odôvodnenia) a rovnako sa vysporiadal i s jeho argumentáciou týkajúcou sa predmetnej Zmluvy o združení a s tým spojenou námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie (viď bod 22 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, resp. bod 1. 7. tohto odôvodnenia). Ako už odvolací súd konštatoval, odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je (i ohľadom vysporiadania sa s uvedenou argumentáciou žalovaného) dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné a presvedčivé, premisy v ňom zvolené, rovnako ako aj závery, ku ktorým prvoinštančný súd dospel sú racionálne a spravodlivé, teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení Z uvedeného vyplýva, že zo strany súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces.

10. Odvolací súd považuje za potrebné (v súvislosti s odvolacou argumentáciou žalovaného) zdôrazniť, že v prejednávanej veci ide o pracovnoprávny spor, v ktorom sa žalobkyňa (ako zamestnankyňa, resp. bývalá zamestnankyňa) domáha voči žalovanému (ako jej zamestnávateľovi, resp. bývalému zamestnávateľovi) náhrady pracovnoprávnych nárokov vyplývajúcich z príslušných (prvoinštančným súdom presne špecifikovaných) ustanovení . Právnou skutočnosťou,

ktorá zakladá vznik právneho vzťahu (v tomto prípade konkrétne - pracovnoprávneho vzťahu), z ktorého vznikajú konkrétne subjektívne práva a subjektívne povinnosti účastníkov tohto zmluvného vzťahu je pracovná zmluva. V prejednávanom prípade ide konkrétne o Pracovnú zmluvu uzatvorenú dňa 18. júna 2009 medzi žalovaným ako zamestnávateľom a žalobkyňou ako zamestnankyňou. V tomto prípade teda vznikol záväzkovo-právny vzťah vo forme pracovnoprávneho pomeru výlučne medzi žalobkyňou a žalovaným, a teda i subjektívne práva (oprávnenia) a povinnosti vyplývajúce z tohto vzťahu svedčia výlučne len uvedeným subjektom. Inak povedané, ak žalobkyni v súvislosti s predmetným pracovnoprávnym vzťahom vznikol hmotnoprávny nárok vyplývajúci zo , jediným subjektom ktorému vznikne povinnosť tento jej nárok uspokojiť je žalovaný ako jej (jediný) zamestnávateľ. Existencia predmetnej Zmluvy o vzájomnej spolupráci (bez ohľadu na jej hmotnoprávny základ) nemá žiadny vplyv na predmetný pracovnoprávny vzťah a z neho vyplývajúce práva a povinnosti, pretože uvedená zmluva sa týka výlučne žalovaného a tretej osoby - Y. W. a nie žalobkyne. Inak povedané, subjektívne práva (oprávnenia) a subjektívne povinnosti z uvedenej zmluvy môžu vzniknúť výlučne len medzi účastníkmi uvedenej zmluvy, t.j. medzi žalovaným a Y. W. a nie vo vzťahu k iným subjektom, ktorí nie sú účastníkmi uvedeného zmluvného vzťahu. Žalobkyňa preto nemala žiadny skutkový ani právny dôvod uplatňovať si predmetný pracovnoprávny nárok i voči uvedenej tretej osobe. Argumentácia žalovaného ohľadom pasívnej vecnej legitimácie je teda absolútne nedôvodná a právne neopodstatnená.

11. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia a ako vecne správny potvrdil.

12. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní úspešná a preto jej odvolací súd podľa s použitím a priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

13. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 C.m.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).