Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Cdo/192/2010

R o z s u d o k

V m e n e S l o v e n s k e j r e p u b l i k y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Ladislava Górásza a členov senátu JUDr. Rudolfa Čirča a JUDr. Ivana Machyniaka

v právnej veci navrhovateľov 1/ E. B., bývajúca v L., 2/ Ing. P. B., bývajúci v L., 3/ W. S.,

bývajúci vo V., 4/ K. S., bývajúci vo V., 5/ F. S., bývajúci vo V., 6/ P. K., bývajúci vo V.

a 7/ Ing. J. M., bývajúci v T., navrhovatelia 1/, 2/, 6/ a 7/ zastúpení JUDr. M. L., PhD.,

advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom vo Z., proti odporcom 1/ Slovenská republika

– Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, Bratislava, Kutuzovova 8 a 2/ Ministerstvo

obrany Slovenskej republiky, Bratislava, Kutuzovova 8, o určenie neplatnosti dohody,

ktorá vec sa viedla na Okresnom súde Zvolen pod sp.zn. , o dovolaní

navrhovateľov 1/, 2/, 6/ a 7/ proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. januára

2010 sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. januára 2010 sp.zn.

v časti smerujúcej proti jeho výroku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu

prvého stupňa tak, že návrh bol zamietnutý, z a m i e t a .

Dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. januára 2010 sp.zn.

v časti smerujúcej proti jeho výroku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu

prvého stupňa v časti o zamietnutí návrhu proti odporcovi 2/, o d m i e t a.

Odporcom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

2

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Zvolen (súd prvého stupňa) rozsudkom z 9. apríla 2009 č.k.

-146 zastavil konanie o návrhu navrhovateľov 3/, 4/ a 5/ a svojím ďalším

výrokom určil, že „dohoda zo dňa 26. júla 1956 podpísaná na strane jednej osobami

označenými ako P. Š., obyvateľ obce T. a J. T., obyvateľ obce S., Č., ako splnomocnení

zástupcovia spoločnosti Bývalých urbarialistov a želiarov L. a na strane druhej Obvodným

správcom pplk. G., Obvodný úrad vojenského obvodu L., č. X., taktiež podpísaná osobou

označenou ako predseda ONV Krupina, z obsahu ktorej P. Š. a J. T. prehlasujú, že súhlasia

s tým, aby na úplné vyrovnanie všetkých ich nárokov za nehnuteľnosti zapísané do vložky

č. X., k. ú. L., poštátnené podľa , obdržali náhradu v sume Kčs

988 225,09, je neplatná“. Návrh proti odporcovi 2/ zamietol. Vo výrokovej časti svojho

rozhodnutia tiež uviedol, že o trovách konania rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia

vo veci samej. Súd prvého stupňa vyhovel návrhu na začatie konania proti odporcovi 1/ majúc

za to, že dohoda z 26. júla 1956 o výške náhrady za zoštátnené nehnuteľnosti je neplatná,

pretože nebolo preukázané, že by P. Š. a J. T. boli oprávnení na jej uzavretie. Ustálil, že

navrhovatelia majú naliehavý právny záujem na určení jej neplatnosti, pretože rozhodnutie

súdu o tejto otázke má význam pre konanie pred pozemkovým úradom, pred ktorým sa

navrhovatelia domáhajú navrátenia vlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré prešli na štát

spôsobom podľa , a o navrátení vlastníctva k

pozemkom a o zmene a doplnení

Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších

predpisov. Podľa súdu prvého stupňa bez vyriešenia otázky platnosti dohody o náhrade ostane

postavenie navrhovateľov v reštitučnom konaní pred pozemkovým úradom neisté. Otázka

platnosti dohody má pre reštitučné konania povahu otázky predbežnej vo vzťahu k inej

otázke, o ktorej má rozhodnúť správny orgán, ktorý otázku platnosti dohody sám riešiť

nemôže. Návrh na začatie konanie proti odporcovi 2/ zamietol majúc za to, že tento účastník

nie je nositeľom pasívnej legitimácie, keďže sporné nehnuteľnosti patria štátu. Konanie

o návrhu navrhovateľov 3/, 4/ a 5/ zastavil z dôvodu jeho účinného späťvzatia.

Krajský súd v Banskej Bystrici (odvolací súd), konajúci o odvolaniach účastníkov,

rozsudkom z 27. januára 2010 sp.zn. zmenil napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa tak, že návrh na určenie neplatnosti dohody z 26. júla 1956 zamietol.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu proti odporcovi 2/ potvrdil. Zmenu

napadnutého rozhodnutia o neplatnosti dohody odôvodnil tým, že súd prvého stupňa

nesprávne posúdil podmienku prípustnosti určovacieho návrhu podľa

Na rozdiel od neho dospel k záveru, že naliehavý právny záujem navrhovateľov na určení

neplatnosti dohody o výške a spôsobe poskytnutia náhrady za zoštátnené nehnuteľnosti tu nie

je. Vychádzal z toho, že vzhľadom na navrhovateľmi uplatnený dôvod reštitúcie ich

vlastníckych práv k nehnuteľnostiam (, a ) nie

je potrebné, aby všeobecný súd riešil otázku platnosti dohody o finančnej náhrade, pretože

táto otázka nie je otázkou predbežnou v konaní pred pozemkovým úradom; konanie

na všeobecnom súde o tejto otázke nemá žiadny význam pre rozhodnutie pozemkového

úradu. Uviedol, že pre naplnenie reštitučného dôvodu podľa § 3 ods. 1 písm. n/ zákona

č. je významné len to, či bola vyplatená náhrada za zoštátnené nehnuteľnosti,

nie to, či náhrada bola vyplatená na základe platnej alebo neplatnej dohody; pozemkový úrad

pri rozhodovaní o návrhu na navrátenie vlastníctva alebo pri rozhodovaní podľa § 5 ods. 2

zákona „vyslovuje, či oprávnené osoby preukázali skutočnosti podľa § 3 ods. 1 písm. m/, n/,

o/ (či boli nehnuteľnosti znárodnené bez vyplatenia náhrady).“ Tým, že pozemkový úrad

po podaní návrhu na určenie neplatnosti dohody o náhrade prerušil svoje konanie, ešte nie je

preukázaný naliehavý právny záujem navrhovateľov na nimi požadovanom určení.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu proti odporcovi 2/ odvolací súd potvrdil

majúc za to, že je vecne správne. Správne však mal byť návrh aj proti tomuto odporcovi

zamietnutý z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na navrhovanom určení, nie

z dôvodu nedostatku jeho pasívnej legitimácie.

Proti rozsudku odvolacieho súdu navrhovatelia 1/, 2/, 6/ a 7/ podali dovolanie. Navrhli

napadnuté rozhodnutie zmeniť tak, že rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola

určená neplatnosť dohody z 25. júla 1956, bude potvrdený a vo výroku, ktorým odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k odporcovi 2/, bude zmenený tak, že bude

určené, že dohoda z 26. júla 1956 je neplatná, eventuálne bude určené, že dohodu z 26. júla

1956 nemožno považovať za dohodu v zmysle Dovolanie

odôvodnili dovolacími dôvodmi podľa a a jeho prípustnosť

podľa Navrhovatelia nesúhlasia so záverom odvolacieho súdu, že na nimi

navrhovanom určení nemajú naliehavý právny záujem. Dohodu z 26. júla 1956 predložil

v konaní pred správnym orgánom odporca práve na preukázanie svoje obrany, že

pri vytváraní vojenského obvodu postupoval v súlade so

Pozemkový úrad nemôže posúdiť platnosť tejto dohody a tak posúdiť, či proces zriaďovania

vojenského obvodu a nadobúdania pozemkov štátom bol v súlade so zákonom. Odvolací súd

sa zaoberal otázkou naliehavosti právneho záujmu len z pohľadu jedného z uplatnených

reštitučných dôvodov, a to z aspektu, či za zabraté pozemky bola či nebola vyplatená náhrada,

pričom podľa jeho názoru nie je ani podstatné, či náhrada bola či nebola vyplatená na základe

platnej alebo neplatnej dohody. Podľa navrhovateľov platnosť, resp. neplatnosť dohody

z dôvodu, že štát nezačal dohodovacie konanie so skutočnými vlastníkmi tak, ako mal podľa

, je významnou skutočnosťou, z ktorej pozemkový úrad vychádza

pri posudzovaní otázky, či štát nadobudol v súlade alebo v rozpore so zákonom. Bez

určujúceho výroku súdu o otázke platnosti či neplatnosti dohody o náhrade ostáva právne

postavenie navrhovateľov v reštitučnom konaní neisté. Právna otázka, o ktorej má byť

rozhodnuté pred súdom, má povahu otázky predbežnej vo vzťahu k inej právnej otázke, ktorá

je predmetom samostatného správneho konania.

Odporcovia sa k dovolaniu navrhovateľov nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúci ako súd dovolací ( ),

po zistení, že dovolanie bolo podané včas ( ), preskúmal napadnutý

rozsudok v rozsahu podľa bez nariadenia dovolacieho pojednávania,

keďže jeho nariadenie nepovažoval za potrebné ( ) a dospel k záveru, že

dovolanie nie je dôvodné, resp. že v časti napádajúcej výrok o potvrdení rozsudku súdu

prvého stupňa vo vzťahu k odporcovi 2/, nie je prípustné.

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je podľa zákona ( )

viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi a obligatórne sa

zaoberá procesnými vadami uvedenými v a tzv. inými vadami konania, pokiaľ

tieto mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje

len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale aj podľa ich obsahu.

Vzhľadom na vyššie uvedenú zákonnú povinnosť ( druhá veta )

skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v , zaoberal sa dovolací súd

otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237

písm. a/ až g/ (t.j či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku

spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len

na takýto návrh, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Osobitne pritom skúmal,

či rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrh

na určenie neplatnosti dohody z 26. júla 1956 zamietol z dôvodu nedostatku naliehavého

právneho záujmu na takomto určení, nebola navrhovateľom odňatá možnosť konať

pred súdom v zmysle Totižto, ak by posúdenie otázky naliehavého

právneho záujmu odvolacím súdom bolo nesprávne, znamenalo by to vo svojich dôsledkoch

odopretie súdnej ochrany, teda popretie samej podstaty základného práva na súdnu ochranu.

Vyplýva to zo skutočnosti, že ak súd dospeje k záveru, že na určení, či tu právny vzťah alebo

právo je alebo nie je, nie je naliehavý právny záujem, rozhodne o návrhu bez skúmania jeho

podstaty. Dovolací súd ale dospel k záveru, že k takejto vade konania nedošlo, pretože

odvolací súd predmetnú otázku posúdil správne.

Návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä a/ o osobnom

stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, o určení

rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho); b/ o splnení

povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva; c/ o určení,

či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem (§ 80

písm. a,/b/ a c/ ).

Určovací návrh ( ) má predovšetkým preventívny charakter - jej

účelom je spravidla poskytnúť ochranu právam navrhovateľa skôr, než dôjde k porušeniu

právneho vzťahu alebo práva [určovací návrh preto vo všeobecnosti nie je opodstatnený tam,

kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a kde je namieste návrh na splnenie povinnosti

( )]. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takéhoto návrhu,

musí byť naliehavý v tom zmysle, že navrhovateľ v danom právnom vzťahu môže

navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených

záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie

je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa návrhu na plnenie).

6

Nejde tu o samotný určovací návrh, ale o to, čoho (akého určenia) sa navrhovateľ domáha

a z akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem sa teda viaže na konkrétny

určovací petit (to, čoho sa navrhovateľ v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa

návrhom s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti navrhovateľovho

práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého

právneho záujmu navrhovateľa predpokladá teda posúdenie, či podaný určovací návrh je

procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len

zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie. Naliehavý

právny záujem navrhovateľa na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom

na cieľ sledovaný podaním návrhu a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Ak

navrhovateľ neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide

o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie návrhu. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že

ten-ktorý určovací návrh nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu

na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne

návrh bez toho, aby sa zaoberal meritom veci.

Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, dospel k záveru, že naliehavý právny

záujem navrhovateľov na určení neplatnosti dohody z 26. júla 1956 tu nie je. Vychádzal

z toho, že vzhľadom na navrhovateľmi uplatnený dôvod reštitúcie ich vlastníckych práv

k nehnuteľnostiam (, a ) nie je potrebné, aby

všeobecný súd riešil otázku platnosti dohody o výške náhrady, pretože táto otázka nie je

otázkou predbežnou v konaní pred pozemkovým úradom; konanie na všeobecnom súde

o tejto otázke nemá žiadny význam pre rozhodnutie pozemkového úradu. Uviedol, že

pre naplnenie reštitučného dôvodu podľa je

významné len to, či bola vyplatená náhrada za zoštátnené nehnuteľnosti, nie to, či náhrada

bola vyplatená na základe platnej alebo neplatnej dohody o výške náhrady; pozemkový úrad

pri rozhodovaní o návrhu na navrátenie vlastníctva alebo pri rozhodovaní podľa § 5 ods. 2

zákona „vyslovuje, či oprávnené osoby preukázali skutočnosti podľa § 3 ods. 1 písm. m/, n/,

o/ (či boli nehnuteľnosti znárodnené bez vyplatenia náhrady).“ Tým, že po podaní návrhu

na určenie neplatnosti dohody o peňažnej náhrade pozemkový úrad prerušil svoje konanie

ešte nie je preukázaný naliehavý právny záujem na navrhovanom určení.

Tieto závery odvolacieho súdu sú správne. I podľa dovolacieho súdu by výsledok

konania o návrhu na určenie neplatnosti dohody z 26. júla 1956 o spôsobe a výške náhrady za

zoštátnené nehnuteľnosti nemal žiadny význam pre rozhodnutie pozemkového úradu o návrhu

na navrátenie vlastníctva k pozemkom podľa o navrátení vlastníctva

k pozemkom a o zmene a doplnení

Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších

predpisov.

Navrhovatelia uplatnili na Obvodnom pozemkovom úrade vo Zvolene podľa

predmetného zákona právo na navrátenie vlastníctva k pozemkom z dôvodov, že tieto prešli

na štát v dôsledku vyvlastnenia bez vyplatenia náhrady (§ 3 ods. 1 písm. m/ zákona),

v dôsledku znárodnenia vykonaného v rozpore s vtedy platnými predpismi alebo bez

vyplatenia náhrady (§ 3 ods. 1 písm. n/ zákona) a v dôsledku prevzatia nehnuteľností bez

právneho dôvodu (§ 3 ods. 1 písm. o/ zákona). Podľa dovolacieho súdu vyriešenie otázky

platnosti dohody z 26. júla 1956 o spôsobe a výške náhrady za zoštátnené nehnuteľnosti nie je

potrebné pre posúdenie opodstatnenosti ani jedného z uplatnených reštitučných dôvodov.

Pri dôvodoch navrátenia vlastníctva uplatnených podľa § 3 ods. 1 písm. m/, n/ (z dôvodu

uvedeného za spojkou „alebo“) a o/ zákona to vyplýva z povahy a spôsobu vymedzenia

reštitučných dôvodov. Rovnako nie je to potrebné ani pri posúdení opodstatnenosti návrhu

na navrátenie vlastníctva uplatneného z dôvodu uvedeného v prvej časti ustanovenia § 3

ods. 1 písm. n/ zákona (z dôvodu, že nehnuteľnosti prešli na štát v dôsledku znárodnenia

vykonaného v rozpore s vtedy platnými predpismi), ako to tvrdia navrhovatelia v dovolaní,

keď argumentujú, že platnosť, resp. neplatnosť dohody z dôvodu, že štát nezačal dohodovacie

konanie so skutočnými vlastníkmi tak, ako mal podľa , je významnou

skutočnosťou, z ktorej pozemkový úrad vychádza pri posudzovaní otázky, či štát nadobudol

v súlade alebo v rozpore so zákonom.

Znárodnením (zoštátnením) vykonaným v rozpore s vtedy platnými predpismi treba

rozumieť taký postup a konanie štátu (jeho orgánu), ktorý odporuje kogentným ustanoveniam

zákona, na základe ktorého sa majetok znárodňuje (zoštátňuje), a to svojím účelom alebo

obsahom. Otázku, či znárodnenie (zoštátnenie) bolo vykonané v rozpore so zákonom

č. 169/1949 Sb. o vojenských obvodoch, platným a účinným do 29. októbra 1997, nie je

možné ale riešiť z hľadiska dohody z 26. júla 1956 o spôsobe a výške náhrady za zoštátnené

nehnuteľnosti.

K zoštátneniu nehnuteľností a práva na vody na území obvodu, pokiaľ náležali iným

osobám ako štátu, dochádzalo dňom, ktorý určil vyhláškou v Úradnom liste krajský národný

výbor potom, keď boli podrobne vytýčené hranice obvodu (

Sb.). O zoštátnení podľa § 8 ods. 2 zákona upovedomila vojenská správa doterajších

vlastníkov nehnuteľností. Ak vznikol spor o predmete a rozsahu zoštátnenia, rozhodol o ňom

okresný národný výbor (§ 9 zákona). Za zoštátnenú nehnuteľnosť prislúchala náhrada

vo výške všeobecnej ceny podľa jej stavu v deň zoštátnenia, a ak bola nehnuteľnosť

používaná už pred týmto dňom, podľa jej stavu v deň začiatku užívania (§ 10 ods. 1 zákona ).

Vojenská správa mala začať s bývalými vlastníkmi zoštátnených nehnuteľností vyjednávanie

o určení spôsobu a výšky náhrady. Ak sa neskončilo toto vyjednávanie dohodou do šesť

mesiacov od zoštátnenia (§ 8, ods. 2), mohla sa ktorákoľvek zo strán obrátiť na okresný

národný výbor so žiadosťou o rozhodnutie (§ 11 zákona).

Z uvedených ustanovení zákona č. 169/1949 Sb. teda vyplýva, že o výške a spôsobe

poskytnutia náhrady sa mala príslušná vojenská správa dohodnúť nie v priebehu proces

zoštátnenia (k tomu dochádzalo dňom určeným vyhláškou krajského národného výboru

v Úradnom liste po vytýčení hraníc vojenského obvodu), ale až následne, po tom, ako

dotknutým osobám bolo zoštátnením odňaté ich vlastnícke právo k nehnuteľnostiam

(vojenská správa vyjednávala o určení spôsobu a výšky náhrady s bývalými vlastníkmi už

zoštátnených nehnuteľností). Nie je preto náležitá argumentácia navrhovateľov v dovolaní, že

posúdenie otázky platnosti dohody z 26. júla 1956 bolo významné pre posúdenie, či

znárodnenie nebolo vykonané v rozpore s vtedy platnými predpismi, a to z dôvodu, že štát

nezačal dohodovacie konanie so skutočnými vlastníkmi tak, ako mal podľa zákona

č.

Vychádzajúc z uvedeného, dovolací súd, rovnako ako súd odvolací, dospel k záveru,

že by sa prípadným kladným rozhodnutím súdu v sporovom konaní o návrhu navrhovateľov

na určenie neplatnosti dohody z 26. júla 1956 o výške a spôsobe náhrady za zoštátnené

nehnuteľnosti ich právne postavenie v reštitučnom konaní vedeným podľa

Z.z. nijak neupevnilo. Taký návrh na začatie konania nie je preto procesne prípustným

nástrojom ochrany ich práva.

9

Majúc na zreteli vyššie uvedené, dovolací súd dospel k záveru, že tým, že odvolací súd

sú posúdil otázku naliehavosti právneho záujmu navrhovateľov na nimi požadovanom určení

tak, že tento záujem nie je daný, neodoprel navrhovateľom právo na súdnu ochranu.

Keďže odvolací súd na daný skutkový stav použil správny právny predpis, tento aj

správne vyložil a jeho právne závery zodpovedajú hypotéze použitého právneho predpisu, je

rozsudok odvolacieho súdu v časti meniacej rozsudok súdu prvého stupňa tak, že návrh

na začatie konania sa zamieta, správny. Nakoľko nebolo zistené, že by konanie odvolacieho

súdu bolo v tejto časti postihnuté vadou uvedenou v ustanovení alebo inou

vadou, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, dovolací súd

dovolanie navrhovateľov 1/, 2/, 6/ a 7/ podľa rozsudkom zamietol.

Navrhovatelia napadli dovolaním aj výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bol návrh proti odporcovi 2/

zamietnutý. ale pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, len vtedy, ak odvolací súd v jeho

výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie

zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4

( ). Vo vzťahu k odporcovi 2/ odvolací súd ale potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa. Prípustnosť dovolania navrhovateľov podľa ustanovenia

preto neprichádza do úvahy. Dovolanie navrhovateľov v tejto časti nie je prípustné ani podľa

ustanovenia , keďže v danej právnej veci rozhodnutiu odvolacieho súdu

nepredchádza rozhodnutie dovolacieho súdu, ktorým by bol odvolací súd viazaný.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu v časti týkajúcej sa odporcu 2/ nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou procesnou

vadou majúcou za následok tzv. zmätočnosť konania ( druhá veta ),

dovolací súd skúmal, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v až g/ Osobitne pritom skúmal, či touto časťou rozhodnutia odvolacieho

súdu, nebola navrhovateľom odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/

Z rovnakých dôvodov, ako boli uvedené vyššie vo vzťahu k ostatným častiam

rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd dospel k záveru, že ani touto časťou dovolaním

napadnutého rozhodnutia nebola navrhovateľom odňatá možnosť konať pred súdom.

10

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dovolanie navrhovateľov v časti smerujúcej

proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa

v časti o zamietnutí návrhu proti odporcovi 2/, odmietol podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218

ods. 1 písm. c/ ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento

opravný prostriedok prípustný.

V dovolacom konaní úspešným odporcom vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti navrhovateľom, ktorí úspech nemali ( v spojení s

ods. 1 a ). Dovolací súd napriek tomu úspešným účastníkom náhradu

trov dovolacieho konania nepriznal, lebo nepodali návrh na ich náhradu (

v spojení s a ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. augusta 2011

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová