Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 432/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2012 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. Ľ.

F., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 , a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. k. -694 z 27. augusta 2009 v znení opravného uznesenia

sp. zn. z 20. októbra 2009 a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti S., a. s., na súdnu ochranu podľa ods. l

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. -694 z 27. augusta 2009 v znení opravného uznesenia

sp. zn. z 20. októbra 2009 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -694 z 27. augusta

2009 v znení opravného uznesenia sp. zn. z 20. októbra 2009 z r u š u j e

a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný spoločnosti S., a. s., uhradiť trovy

právneho zastúpenia v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet

jej právneho zástupcu JUDr. Ľ. F., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2011

doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 27. augusta 2009 v znení opravného uznesenia sp.

zn. z 20. októbra 2009, ktorou žiadala vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa, spoločnosti S., a. s., IČO: ... podľa čl. 46 ods. 1, čl.

142 ods. 3 a jeho právo podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

27. augusta 2009 sp. zn. (správne má byť sp. zn. , pozn.), v znení

opravného uznesenia sp. zn. zo dňa 20. októbra 2009, a konaním, ktoré mu

predchádzalo, porušené bolo.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. augusta 2009

sp. zn. (správne má byť sp. zn. , pozn.) v znení opravného

uznesenia sp. zn. zo dňa 20. októbra 2009 sa zrušuje.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi, spoločnosti

S., a. s., IČO: ..., trovy právneho zastúpenia, vrátane DPH, na účet jeho právneho zástupcu

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd uznesením č. k. -29 z 29. septembra 2011 prijal

sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že:

«Sťažovateľ 17. decembra 1997 uzavrel so spoločnosťou V., a. s. (ďalej len „V.“)

Zmluvu o spätnom odkupe akcií, ktorej predmetom bolo 1 756 098 kusov akcií spoločnosti

V., a. s. (ďalej len „R. zmluva“) a povinnosť V. tieto za určenú sumu v dohodnutom čase

odkúpiť späť. K R. zmluve boli postupne uzatvorené štyri dodatky. Sťažovateľ 18. mája 2000

uzavrel so spoločnosťou D. (ďalej len „D.“) Zmluvu o kúpe cenných papierov (ďalej len

„Zmluva o kúpe akcií“). Analogickú zmluvu uzavrel sťažovateľ v ten istý deň aj so

spoločnosťou C. (ďalej len „C.“). V rovnaký deň uzavrel sťažovateľ so spoločnosťou C. aj

zmluvu o odplatnom postúpení časti svojej pohľadávky, ktorú mal voči V., rovnakú zmluvu

uzavrel aj so spoločnosťou D. V ten istý deň uzatvoril sťažovateľ s predmetnými

spoločnosťami aj Dohody o započítaní vzájomných pohľadávok (ďalej len „Dohoda o

započítaní“...), obsahom ktorých bol o. i. zánik pohľadávok D., resp. C. na zaplatenie

kúpnej ceny akcií zo Zmluvy o kúpe akcií ich započítaním voči pohľadávkam sťažovateľa na

zaplatenie odplaty za postúpenie pohľadávky, ktoré mu vznikli na základe zmlúv o

odplatnom postúpení pohľadávky voči V. na spoločnosti D. a C.

V skratke, sťažovateľ mal pohľadávku voči VAS, ktorú za odplatu postúpil v časti

na D. a v časti na C. Zároveň od týchto spoločností kúpil akcie. Sťažovateľ bol teda

dlžníkom aj veriteľom D., resp. C., pričom k zániku tak jeho dlhu, ako aj jeho pohľadávky

voči týmto spoločnostiam došlo uzavretím jednotlivých Dohôd o započítaní.

Následne 31. júla 2000 C. aj a 30. októbra 2000 D. postúpili svoje, v tom čase už na

základe Dohôd o započítaní zaniknuté, pohľadávky na spoločnosť S., a. s. (ďalej len

„žalobca“). Tieto započítaním zaniknuté pohľadávky predstavujú nárok, ktorý si žalobca

uplatnil voči sťažovateľovi žalobou, podanou na Krajský súd v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) 9. decembra 2002. O tejto žalobe rozhodol krajský súd tak, že jej v časti

vyhovel. O odvolaní sťažovateľa voči tomuto rozhodnutiu rozhodol najvyšší súd tak, že

rozhodnutie krajského súdu z dôvodu procesných pochybení zrušil a vrátil mu vec na ďalšie

konanie. V ďalšom konaní krajský súd rozhodnutím zo 7. júla 2009 sp. zn.

priznal žalobcovi istinu vo výške 5.783.373,69 EUR spolu s príslušenstvom. Voči tomuto

rozhodnutiu podal sťažovateľ včas odvolanie, o ktorom najvyšší súd bez nariadenia

pojednávania rozhodnutím z 27. augusta 2009 sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie“) rozhodol tak, že ho zamietol a rozhodnutie krajského súdu potvrdil.»

Sťažovateľ k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 27. augusta 2009

v znení opravného uznesenia sp. zn. z 20. októbra 2009 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie“) v sťažnosti okrem iného uviedol:

„Základným a kľúčovým právnym záverom najvyššieho súdu, od ktorého odvíja celý

argumentačný reťazec odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a od ktorého odvodzuje

dôvodnosť nároku žalobcu, je údajná neplatnosť R. zmluvy.“ Sťažovateľ v tejto súvislosti

poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorom sa okrem

iného uvádza:

„Predmetom odvolacieho konania vo veci samej pre posúdenie dôvodnosti priznanej

istiny a príslušenstva žalobcovi súdom prvého stupňa je vyriešenie otázky platnosti zmluvy

o R. obchode zo 07. 12. 1997 v znení dodatkov 1 až 4... Obchod zmluvou o tzv. R. obchode

mohol medzi subjektami formou prevodu platne prebehnúť iba na verejnom trhu, ktorými v

zmysle § 8 ods. 3 bola v tom čase Burza cenných papierov alebo RM Systém Slovakia.

Predmetná zmluva zo dňa 07. 12. 1997 však nebola nikdy zákonným spôsobom registrovaná

v Stredisku cenných papierov prostredníctvom Burzy cenných papierov B., uskutočnila sa

len blokácia akcií na účte predávajúceho, čo vyplýva aj z potvrdenia Burzy cenných

papierov zo dňa 02. 11. 2005. ... Keďže išlo o verejneobchodovateľné cenné papiere – akcie

musel byť obchod povinne uzatvorený cez verejný trh – t. j. cez burzu ako organizátora

verejného trhu...“

Tvrdené porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, porušenie a porušenie práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru sťažovateľ odôvodnil týmito argumentmi:

1. Rozsudok najvyššieho súdu a právny záver v ňom obsiahnutý (citovaný vyššie) je

podľa názoru sťažovateľa „celkom zjavne arbitrárny“, pretože:

«... pre záver, že R. zmluva nebola platná v dôsledku absencie burzovej registrácie,

neexistuje vo všeobecne záväzných právnych predpisoch, platných a účinných v Slovenskej

republike v čase jej uzatvorenia, absolútne žiaden zákonný základ, čo je pravdepodobne

hlavný dôvod, prečo najvyšší súd žiadne zákonné ustanovenie v tejto súvislosti ani

neuvádza. Naopak, predmetná R. zmluva spĺňala všetky zákonné náležitosti, ustanovené v

o cenných papieroch v znení platnom a účinnom v čase jej

uzatvorenia (ďalej len „ v rozhodnom znení“).

... to, čo najvyšší súd vymedzuje ako povinnú zákonnú náležitosť zmluvy, je v zmysle

citovaných ustanovení „len“ spôsobom realizácie záväzkov z nej vyplývajúcich. Burzová

registrácia ako spôsob splnenia zmluvného záväzku teda nevyhnutne predpokladá platnosť

zmluvy, z ktorej tento záväzok vyplýva. Najvyšší súd jednoducho katalóg zákonných

náležitostí zmluvy svojvoľne rozšíril, vychádzajúc pritom z absurdného predpokladu, že

záväzok previesť cenný papier vzniká iba v prípade, ak je prevod tohto cenného papieru už

uskutočnený a zaregistrovaný na verejnom trhu. Inak povedané, v zmysle napadnutého

rozhodnutia musí byť záväzok najskôr splnený, až potom môže vzniknúť!

... k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo už len tým, že

na totožnú právnu otázku poskytol najvyšší súd dve vzájomne sa vylučujúce odpovede:

v jednej tvrdí, že zmluvný záväzok je platný a účinný aj bez registrácie a touto registráciou

je platne splnený, v napadnutom rozhodnutí naopak tvrdí, že bez registrácie prevodu

záväzok prevodu platne nevznikol. Odchýlenie sa od skorších súdnych rozhodnutí pritom

najvyšší súd nijako nevysvetlil.»

2. Sťažovateľ tiež poukázal na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia,

k čomu bližšie uviedol:

«Ďalším prejavom aplikačnej svojvôle najvyššieho súdu je fakt, že tento (i) priznal

žalobcovi nárok, ktorého právny titul zanikol, pričom (ii) otázku zániku tohto právneho

titulu ponechal bez akejkoľvek relevantnej odpovede. Žalobca si na krajskom súde uplatnil

nárok, spočívajúci v pohľadávkach spoločností C. a D. voči sťažovateľovi, ktoré na žalobcu

tieto spoločnosti postúpili po tom, ako tieto pohľadávky zanikli ich započítaním na základe

príslušných Dohôd o započítaní. ...

Najvyšší súd v tejto súvislosti uvádza, že nakoľko sťažovateľovi pohľadávka z R.

zmluvy nevznikla, nemohla byť ani odplatne postúpená, čo má byť podľa najvyššieho súdu

dôvodom, že „nemohlo dôjsť preto ani k platnému započítaniu pohľadávok na zaplatenie

odplát.“ Takto jednoducho sa najvyšší súd vysporiadal s údajnou absenciou platnosti

štyroch zmlúv – dvoch zmlúv, ktorými boli pohľadávky sťažovateľa voči V. postúpené na D.,

resp. C. a dvoch Dohôd o započítaní. K otázke platnosti jednak dvojstranného úkonu o

odplatnom postúpení pohľadávky a jednak dvojstranného úkonu o započítaní podľa § 581

teda najvyšší súd uvádza výlučne to, že tento úkon nebol platný,

lebo predmetom započítania boli aj údajne neexistujúce pohľadávky. Takýto dôvod

neplatnosti právneho úkonu pritom v danej podobe vôbec nepozná.

Žalobca namietol neplatnosť započítania z dôvodu údajného rozporu so zákonom a s

dobrými mravmi, pričom ani neoznačil zákon, s ktorým by Dohody o započítaní mali byť v

rozpore, ani nevysvetlil, ktoré pravidlá dobrých mravov mal práve sťažovateľ porušiť. S

označením dôvodu neplatnosti Dohôd o započítaní na základe § 39, prípadne iného

ustanovenia sa nijako nezaoberal ani najvyšší súd, jednoducho túto

neplatnosť konštatoval na základe údajnej neplatnosti R. zmluvy.

Najvyšší súd nijako neodpovedal na otázku, či Dohody o započítaní sú neplatné, lebo

sú v rozpore so zákonom a akým, alebo preto, že sa priečia dobrým mravom, alebo preto, že

zákon obchádzajú. ...

Akú právnu normu použil najvyšší súd v procese úvah, ktorého priviedli k záveru

o neplatnosti Dohôd o započítaní, sa sťažovateľ z napadnutého rozhodnutia jednoducho

nedozvedel.

Nemožno preto nepovažovať za arbitrárne také rozhodnutie, ktoré žalobcovi

priznáva nárok, ktorý zanikol na základe formálne perfektného právneho úkonu a to bez

toho, aby sa najvyšší súd relevantne – čiže, slovami ústavného súdu, formou konkrétnej

a nespochybniteľnej odpovede – vysporiadal s otázkou (ne)platnosti tohto právneho

úkonu.»

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj nesprávny procesný postup najvyššieho

súdu, ktorý spočíval v tom, že o jeho odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania. Podľa

názoru sťažovateľa z účelu, ako aj zo znenia (ďalej

len „OSP“) vyplýva, že „... rozhodovanie odvolacieho súdu in camera upravuje

zákonodarca ako svojho druhu výnimku z pravidla. Takáto úprava vyžaduje extenzívny

výklad práva účastníka konania na pojednávanie a reštriktívny výklad oprávnenia súdu

rozhodnúť bez pojednávania.

... ak je splnená čo len jedna z podmienok podľa odseku 1, odvolací súd je povinný

nariadiť pojednávanie. Podľa názoru sťažovateľa bola v danom prípade splnená

prinajmenšom podmienka podľa písm. c), t. j. existencia dôležitého verejného záujmu. Ten

bol v danom prípade daný kombináciou (i) špecifického predmetu činnosti sťažovateľa a (ii)

s tým súvisiacimi potenciálnymi následkami rozhodnutia v danej veci na mimoriadne široký

okruh fyzických osôb a právnických osôb. Sťažovateľ je najväčším peňažným

na Slovensku, ktorého úlohou je spravovať a chrániť vklady obrovského množstva

vkladateľov a zároveň dodržiavať striktné limity finančnej obozretnosti... S prihliadnutím

na výšku sumy, o ktorej sa v danej veci konalo, by prípadný výkon rozhodnutia... mohol

viesť... k jeho zásadnej destabilizácii ako peňažného ústavu, vrátane hromadného výberu

vkladov a paniky sporiteľov... Sťažovateľ si je vedomý, že len z titulu týchto svojich špecifík

nemá nejaký automatický nárok na priaznivé rozhodnutie vo veci samej. Má však za to, že

vo veci, v ktorej sa na základe mimoriadne spletitých predprivatizačných transakcií z konca

deväťdesiatych rokov konalo proti renomovanému peňažnému ústavu o niekoľko sto

miliónov slovenských korún, bol daný dostatočne významný verejný záujem na to, aby

najvyšší súd namiesto extrémne rýchleho rozhodnutia in camera uplatnil svoju úplnú

apelačnú jurisdikciu v rámci verejného pojednávania.“.

4. Sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť, že mu v odvolacom konaní nebolo

doručené vyjadrenie žalobcu k jeho odvolaniu a nebol poučený o podmienkach dokazovania

v odvolacom konaní, k čomu uviedol: „Absenciu splnenia povinnosti najvyššieho súdu

postupovať v súlade s a tak sťažovateľ nenamieta samú

osebe, ale práve v súbehu s okolnosťami, ktoré od najvyššieho súdu vyžadovali, aby svoju

odvolaciu pôsobnosť uplatnil v rámci pojednávania.“

5. Podľa názoru sťažovateľa „Osobitným titulom porušenia práv sťažovateľa

a dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia je skutočnosť, že najvyšší súd porušil

svoju ústavnú a zákonnú povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku podľa čl. 142 ods. 3

a . ... Nahliadnutím do súdneho spisu na najvyššom súde dňa 25. 11. 2009

(t. j. takmer 3 mesiace po vydaní rozsudku) sťažovateľ zistil, že v súdnom spise

sa nenachádza žiadny záznam o splnení povinnosti oznámenia verejného vyhlásenia

rozsudku a ani zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku. Z uvedeného vyplýva, že nielenže

nedošlo k oznámeniu o verejnom vyhláseniu rozsudku, ale ani k samotnému verejnému

vyhláseniu rozsudku. Uvedený postup je v bezprostrednom rozpore s ustálenou judikatúrou

ústavného súdu...“.

Sťažovateľ ústavnému súdu listom z 31. októbra 2011 oznámil, že netrvá na tom, aby

sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Najvyšší súd sa k sťažnosti vyjadril podaním č. k. -36 z 3. apríla 2012,

v ktorom bolo uvedené:

«Sťažovateľ namieta predovšetkým nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, ako aj celkom zjavne arbitrárny právny záver v ňom obsiahnutý.

Jedným z princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje citovaný

a dohovoru, je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v . Jeho obsahom je

právo účastníka konania na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré preskúmateľným

spôsobom, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Nemožno však považovať za porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces stav, ak súd nerozhodne

podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu

v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov.

Podľa znenia ustanovenia , súd v odôvodnení rozsudku uvedie

podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané

a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov spravoval, prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa

príslušných ustanovení, ktoré použil. Súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípade

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkom konania. Predmetné ustanovenie sa v plnej

miere uplatňuje aj v odvolacom konaní s tým, že úlohou odvolacieho súdu nie je

v odôvodnení svojho rozhodnutia odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený

v opravnom prostriedku, ale len na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní, čo sa v danom prípade aj stalo.

Najvyšší súd má za to, že odvolací súd sa v sťažnosťou napadnutom rozsudku

adekvátne zaoberal všetkými podstatnými skutočnosťami a preskúmateľným spôsobom sa

s nimi vysporiadal, tak, ako to vyplýva z odôvodnenia vytýkaného rozhodnutia.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu spĺňa kritériá ústavnej akceptovateľnosti

zodpovedajúce ustanoveniu , a tohto sa súd naďalej pridržiava majúc

na zreteli, že inštitút odôvodnenia súdneho rozhodnutia je jednou z podstatných záruk

výkonu súdnej moci, súčasne, že výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho

uplatnenie musí byť v súlade s ( ). Odôvodnenie sťažnosťou

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu poskytuje dostatočný základ pre svoj výrok, čím

spĺňa požiadavky vyplývajúce z dohovoru, ako aj . Podľa

názoru najvyššieho súdu, sťažovateľ svojimi tvrdeniami sleduje len dosiahnutie zmeny

súdneho konania v časti, v ktorej skončilo nepriaznivým rezultátom pre neho.

Táto okolnosť však sama osebe nemôže byť právnym základom pre namietnutie

porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces.

Ďalšia námietka sťažovateľa sa týka nesprávneho procesného postupu odvolacieho

súdu spočívajúceho v tom, že o odvolaní sťažovateľa rozhodol bez nariadenia

pojednávania.

Na margo tejto námietky najvyšší súd ozrejmuje ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku pojednávajúce o povinnosti ( ) a možnosti ( )

odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej na pojednávaní,

resp. bez nariadenia pojednávania. Podľa znenia účinného v čase

rozhodovania odvolacieho súdu (20. 10. 2009), na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu

vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a) je

potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b) súd prvého stupňa rozhodol podľa

§ 115a bez nariadenia pojednávania, c) to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Ustanovenie

hovorí o tom, že v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj

bez nariadenia pojednávania. Zo znenia vyplýva, že základnou formou konania

o odvolaní je konanie bez pojednávania.

V danom prípade rozhodol odvolací súd v súlade s citovaným ustanovením § 214

ods. 2 , nakoľko nešlo o žiaden z troch prípadov vymedzených v citovanom ustanovení

, kedy je povinnosťou predsedu senátu odvolacieho súdu nariadiť

pojednávanie na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej vždy.

Sťažovateľ vytýka najvyššiemu súdu taktiež to, že mu v odvolacom konaní nebolo

doručené vyjadrenie žalobcu k jeho odvolaniu.

K tejto námietke sťažovateľa, spočívajúcej v nesprávnom postupe odvolacieho súdu,

ktorý mu opomenul doručiť vyjadrenie žalobcu k ním podanému odvolaniu, čím si nesplnil

povinnosť oboznámiť ho, ako účastníka konania, so všetkými tvrdeniami žalobcu, a tým mu

odňal možnosť sa stými tvrdeniami vysporiadať, je žiaduce zdôrazniť, že Občiansky súdny

poriadok vo svojich ustanoveniach neukladá súdu povinnosť zasielať vyjadrenie

protistrane.

V ustanoveniach týkajúcich sa odvolacieho konania je v stanovená

povinnosť súdu prvého stupňa doručiť bezodkladne iba odvolanie ostatným účastníkom,

resp., ak by si túto povinnosť nesplnil prvostupňový súd, je v zmysle § 211 ods. 1 vety tretej

povinný odstrániť vady pri doručovaní odvolania a výzvy podľa

odvolací súd tak, že sám vykoná doručovanie. Povinnosť doručovať vždy a každú písomnosť

(t. j. aj vyjadrenie k odvolaniu) protistrane explicitne nevyplýva ani z ustanovení

o doručovaní obsiahnutých v a nasl. , ktoré pojednávajú len všeobecne

o doručovaní písomností bez uvedenia ich taxatívneho výpočtu.

Napokon sťažovateľ uvádza, že: „Osobitným titulom porušenia práv sťažovateľa

a dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia je skutočnosť, že najvyšší súd porušil

svoju ústavnú a zákonnú povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku podľa čl. 142 ods. 3

a . ... Nahliadnutím do súdneho spisu na najvyššom súde dňa 25. 11. 2009

(t. j. takmer 3 mesiace po vydaní rozsudku) sťažovateľ zistil, že v súdnom spise sa

nenachádza žiadny záznam o splnení povinnosti oznámenia verejného vyhlásenia rozsudku

a ani zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku. Z uvedeného vyplýva, že nielenže nedošlo

k oznámeniu o verejnom vyhlásení rozsudku, ale ani k samotnému verejnému vyhláseniu

rozsudku. Uvedený postup je v bezprostrednom rozpore s ustálenou judikatúrou ústavného

súdu...“.

Táto námietka sťažovateľa sa javí ako neopodstatnená. Keďže odvolací súd

rozhodoval v danej veci rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámil miesto

a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ako aj na jeho webovej stránke, v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením,

v súlade s ustanovením . Účastníkom konania,

resp. ich právnym zástupcom, preto nič nebránilo, aby boli prítomní pri vyhlasovaní

rozsudku odvolacieho súdu. Dôkazy o tom svedčiace, tzn. záznam o splnení povinnosti

oznámenia verejného vyhlásenia rozsudku a zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku,

tvoria súčasť súdneho spisu prvostupňového súdu v zmysle § 192 ods. 3 pred bodkočiarkou

Vyhlášky MS SR č. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresného

súdy, krajské súdy a Špecializovaný trestný súd v znení neskorších predpisov, podľa

ktorého: „Opatrenia súdu druhého stupňa, najmä nariadenie verejného alebo neverejného

zasadnutia, predvolanie svedkov, vybavujú sa vždy v rámci súdneho spisu súdu prvého

stupňa;...“. Keďže najvyšší súd disponuje v súčasnosti len zberným spisom odvolacieho

súdu, v ktorom sa uvedené opatrenia nenachádzajú, a ani sa v súlade s citovaným

ustanovením Vyhlášky MS SR č. nachádzať nesmú, nie je možné

predložiť zo strany najvyššieho súdu dôkaz o splnení povinnosti oznámenia verejného

vyhlásenia rozsudku a ani zápisnicu o verejnom vyhlásení rozsudku odvolacím súdom.

Najvyšší súd nemôže zaujať názor ani k tvrdeniu sťažovateľa o tom, že v čase jeho

nahliadnutia do súdneho spisu dňa 25. 11. 2009 na najvyššom súde zistil, že sa v ňom

nenachádza žiadny záznam o splnení povinnosti oznámenia verejného vyhlásenia rozsudku

a ani zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku odvolacím súdom. Správnosť tohto

sťažovateľovho tvrdenia je možné posúdiť len na základe vykonania kontroly súdneho spisu

súdu prvého stupňa a osobitne úradného záznamu vyhotoveného v deň nahliadania

sťažovateľa do súdneho spisu, ktorý je jeho súčasťou.

V nadväznosti na uvedené skutočnosti, najvyšší súd zastáva názor, že medzi

napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu v znení neskoršieho opravného uznesenia

a namietaným porušením základných práv zaručených a dohovorom, neexistuje

taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver o ich porušení.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má najvyšší súd za to, že rozsudkom

č. k. -694 zo dňa 27. 8. 2009 v znení opravného uznesenia

sp. zn. zo dňa 20. 10. 2009, k porušeniu sťažovateľom namietaných práv

nedošlo.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po

oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a zo spisu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. , ktorý ústavný súd pripojil pre účely rozhodovania

o sťažnosti sťažovateľa, v tomto konaní sa spoločnosť S., a. s. (ďalej len „žalobca“),

domáhala proti sťažovateľovi žalobou doručenou krajskému súdu 9. decembra 2002

zaplatenia sumy 378 262 666 Sk s príslušenstvom z titulu zaplatenia kúpnej ceny akcií

predaných spoločnosťami D. a C. sťažovateľovi (zmluvami o odplatnom prevode cenných

papierov z 18. mája 2000). Žalobca tvrdil, že túto pohľadávku nadobudol ako postupník v

časti postúpením od spoločnosti D. a v časti od spoločnosti C. ako postupcov. Žalobca

podaním z 5. marca 2007 vzal žalobu späť v časti 115 362 916 Sk.

Krajský súd rozsudkom č. k. -461 z 20. decembra 2007 v spojení

s uznesením krajského súdu č. k. -518 z 10. apríla 2008 zaviazal sťažovateľa

zaplatiť žalobcovi 174 229 916 Sk s úrokom z omeškania 15,76 % ročne od 19. mája 2000

do zaplatenia, konanie v časti sumy 115 362 916 Sk zastavil a o trovách konania rozhodol

tak, že žiadnemu z účastníkov právo na ich náhradu nepriznal. Proti výroku ukladajúcemu

sťažovateľovi povinnosť plniť podal sťažovateľ odvolanie. Rozsudok krajského súdu

v odvolacom konaní najvyšší súd uznesením sp. zn. z 12. novembra 2008

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd vo veci (po doplnení dokazovania) znova rozhodol rozsudkom

č. k. -614 zo 7. júla 2009 tak, že sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalobcovi

5 783 373,69 € (174 229 916 Sk) s „15,76 % úrokom z omeškania od 19. mája 2000

do zaplatenia“ a nahradiť trovy konania vo výške 53 515,56 €, to všetko do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku.

O odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozsudku rozhodol najvyšší súd

rozsudkom č. k. -694 z 27. augusta 2009 v znení opravného uznesenia

sp. zn. z 20. októbra 2009 tak, že rozsudok krajského súdu ako vecne

správny potvrdil a sťažovateľa zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania.

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a zo spisu ústavného súdu sp. zn. ,

sťažovateľ doručil ústavnému súdu 26. novembra 2009 sťažnosť vo veci namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom

najvyššieho súdu č. k. -694 z 27. augusta 2009 v znení opravného uznesenia

sp. zn. z 20. októbra 2009, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením

č. k. -28 zo 17. júna 2010 tak, že sťažnosť odmietol pre neprípustnosť,

keďže zistil, že proti tomuto rozhodnutiu najvyššieho súdu podal sťažovateľ v zákonnej

lehote 12. októbra 2009 dovolanie, o ktorom ešte nebolo rozhodnuté.

Ako vyplýva z obsahu pripojeného spisu krajského súdu sp. zn. ,

najvyšší súd o dovolaní sťažovateľa rozhodol uznesením č. k. -735

z 31. januára 2011 tak, že dovolacie konanie zastavil ( v spojení s ).

Pri skúmaní podmienok dovolacieho konania totiž zistil, že žalobca bol 24. novembra 2010

vymazaný z obchodného registra. Výmazu žalobcu z obchodného registra predchádzalo

vydanie uznesenia Okresného súdu Prešov č. k. -105 z 30. júla 2010, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 24. augusta 2010 a ktorým konkurzný súd konkurzné konanie pre

nedostatok majetku zastavil. O vrátení zaplateného súdneho poplatku

za dovolanie sťažovateľovi rozhodol krajský súd uznesením č. k. -739

z 25. februára 2011 tak, že sťažovateľovi sa vracia zaplatený súdny poplatok za dovolanie

vo výške 65 723,13 € prostredníctvom Daňového úradu Bratislava I. Uznesenie najvyššieho

súdu č. k. -735 z 31. januára 2011 o zastavení dovolacieho konania

nadobudlo právoplatnosť 14. februára 2011.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd pripomína, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (m. m. , , ,

, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody (m. m. , ,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky

a vždy verejne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k dohovoru a už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ,

).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah zaoberal sa ústavný súd

z uvedených hľadísk posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu

predchádzalo.

A. Sťažovateľ namietal arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu,

namietal však najmä porušenie základného práva z dôvodu nerešpektovania ústavno-

procesných predpisov spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia, vydanie

rozhodnutia bez nariadenia pojednávania podľa tým, že rozsudok nebol riadne

verejne vyhlásený. Osobitne upriamil pozornosť na skutočnosť, že mu v odvolacom konaní,

ktoré bolo neverejné, nebolo doručené vyjadrenie žalobcu k jeho odvolaniu a nebol poučený

o podmienkach dokazovania v odvolacom konaní (, ), a to

navyše v situácii, keď odvolací súd rozhodoval o podanom odvolaní bez nariadenia

odvolacieho pojednávania.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa (a

dohovoru) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

v spojení s ). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich

postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej

republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa zároveň

požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania

vyplývajúcich z v spojení s , a

dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“).

Ústavný súd k tomu uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu musí predchádzať

postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných

ustanovení a príslušnej medzinárodnej zmluvy o ľudských právach a základných

slobodách (v kontexte danej veci v súlade s dohovorom), najmä garanciám obsiahnutým

v práve na prístup k súdu, v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne konanie.

Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c

ods. 1 vyplýva, že dohovor a judikatúra k nemu sa vzťahujúca predstavujú pre

vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie

zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu

zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy , a tým normujú rámec, v ktorom je

pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov „práva

na spravodlivé súdne konanie“ (napr. , , ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovnosti zbraní

vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju

záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než

v ktorej je jej odporca (pozri Komanický v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002,

§ 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať

príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale

i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené

s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa k nim (cit. rozsudok Komanický, § 46).

Podľa názoru ústavného súdu uvedeným postupom najvyššieho súdu v odvolacom

konaní bola porušená jedna z požiadaviek spravodlivého procesu, a to kontradiktórnosť

konania, pretože sťažovateľovi nebolo umožnené zaujať svoje stanovisko k písomnému

vyjadreniu žalobcu k odvolaniu sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje

porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa , ako aj

práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené

v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na konštantnú judikatúru ESĽP, podľa

ktorej princíp rovnosti zbraní ako jeden zo znakov širšieho konceptu spravodlivého súdneho

konania vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť

predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej

pozície vis-á-vis proti jej protistrane (pozri napr. Nideröst-Huber proti Švajčiarsku,

18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I).

Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje

právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť

nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa

so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť

rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri už citované Nideröst-Huber, ods. 24;

a Milatová, ods. 59).

Ústavný súd dospel k názoru, že rešpektovanie práva na spravodlivé súdne konanie si

v danom zložitom prípade bezpochyby vyžadovalo, aby sťažovateľ dostal možnosť posúdiť,

či a akým spôsobom je potrebné alebo vhodné z jeho strany reagovať na písomné vyjadrenie

žalobcu k jeho odvolaniu (mutatis mutandis ). V skutočnosti sťažovateľ

v predmetnom neverejnom konaní nemal žiadnu možnosť reagovať na uvedené argumenty

žalobcu, ktoré nepochybne mohli ovplyvniť názor a rozhodnutie odvolacieho súdu, a preto

ústavný súd dospel k záveru, že uvedené závažné procesné pochybenia najvyššieho súdu

znamenali porušenie ústavných práv sťažovateľa v rozsahu, ako to je už uvedené, ktoré sú

z ústavnoprávneho aspektu samy osebe netolerovateľné, z tohto dôvodu sa ústavný súd už

nezaoberal ďalšími námietkami v sťažnosti uvedenými, a to z hľadiska možných porušení

procesných a hmotných práv sťažovateľa.

B. Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší. Podľa ak ústavný súd

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec a ďalšie konanie.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil označené rozhodnutie najvyššieho súdu

a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný súd v súvislosti s týmto návrhom

sťažovateľa dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby využil

aj svoju právomoc podľa , a preto vyhovel jeho návrhu a zrušil

napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu tak, ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto

rozhodnutia.

C. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za

dva účelne vykonané úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie

sťažnosti). Za dva úkony vykonané v roku 2011 patrí odmena v sume dvakrát po 123,50 €,

teda 247 € a dvakrát režijný paušál v sume 7,41 €, teda 14,82 €, preto trovy právneho

zastúpenia sťažovateľa predstavujú sumu 261,82 € v zmysle vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. K uvedenej sume v danom

prípade bolo treba pripočítať 20 % DPH, ktorá predstavuje sumu 52,36 €, t. j. trovy

právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 314,18 €.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2012