Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 282/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. F.,

B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. augusta 2009 v znení

opravného uznesenia sp. zn. z 20. októbra 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti S., a. s., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra

2009 doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 27. augusta 2009 v znení opravného uznesenia sp. zn.

z 20. októbra 2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol tieto skutkové okolnosti:

«Sťažovateľ 17. decembra 1997 uzavrel so spoločnosťou V., a.s. (ďalej len „V.“)

Zmluvu o spätnom odkupe akcií, ktorej predmetom bolo 1 756 098 kusov akcií spoločnosti

V., a.s (ďalej len „REPO zmluva“) a povinnosť V. tieto za určenú sumu v dohodnutom čase

odkúpiť späť. K REPO zmluve boli postupne uzatvorené štyri dodatky. Sťažovateľ 18. mája

2000 uzavrel so spoločnosťou D. (ďalej len „D.“) Zmluvu o kúpe cenných papierov (ďalej

len „Zmluva o kúpe akcií“). Analogickú zmluvu uzavrel sťažovateľ v ten istý deň aj so

spoločnosťou C. (ďalej len „C.“). V rovnaký deň uzavrel sťažovateľ so spoločnosťou C. aj

zmluvu o odplatnom postúpení časti svojej pohľadávky, ktorú mal voči V., rovnakú zmluvu

uzavrel aj so spoločnosťou D. V ten istý deň uzatvoril sťažovateľ s predmetnými

spoločnosťami aj Dohody o započítaní vzájomných pohľadávok (ďalej len „Dohoda

o započítaní“ v príslušnom gramatickom tvare), obsahom ktorých bol o. i. zánik

pohľadávok D., resp. C. na zaplatenie kúpnej ceny akcií zo Zmluvy o kúpe akcií ich

započítaním voči pohľadávkam sťažovateľa na zaplatenie odplaty za postúpenie

pohľadávky, ktoré mu vznikli na základe zmlúv o odplatnom postúpení pohľadávky voči V.

na spoločnosti D. a C.

V skratke, sťažovateľ mal pohľadávku voči V., ktorú za odplatu postúpil v časti na D.

a v časti na C. Zároveň od týchto spoločností kúpil akcie. Sťažovateľ bol teda dlžníkom aj

veriteľom D., resp. C., pričom k zániku tak jeho dlhu, ako aj jeho pohľadávky voči týmto

spoločnostiam došlo uzavretím jednotlivých Dohôd o započítaní.

Následne 31. júla 2000 C. aj a 30. októbra 2000 D. postúpili svoje, v tom čase už na

základe Dohôd o započítaní zaniknuté, pohľadávky na spoločnosť S., a.s. (ďalej len

„žalobca“). Tieto započítaním zaniknuté pohľadávky predstavujú nárok, ktorý si žalobca

uplatnil voči sťažovateľovi žalobou, podanou na Krajský súd v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) 9. decembra 2002. O tejto žalobe rozhodol krajský súd tak, že jej v časti

vyhovel. O odvolaní sťažovateľa voči tomuto rozhodnutiu rozhodol najvyšší súd tak, že

rozhodnutie krajského súdu z dôvodu procesných pochybení zrušil a vrátil mu vec na ďalšie

konanie. V ďalšom konaní krajský súd rozhodnutím zo 7. júla 2009 sp. zn.

priznal žalobcovi istinu vo výške 5.783.373,69 EUR spolu s príslušenstvom. Voči tomuto

rozhodnutiu podal sťažovateľ včas odvolanie, o ktorom najvyšší súd bez nariadenia

pojednávania rozhodnutím z 27. augusta 2009 sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie“) rozhodol tak, že ho zamietol a rozhodnutie krajského súdu potvrdil.»

Sťažovateľ k rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 27. augusta 2009

v znení opravného uznesenia sp. zn. z 20. októbra 2009 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie“) v sťažnosti okrem iného uviedol:

„Základným a kľúčovým právnym záverom najvyššieho súdu, od ktorého odvíja celý

argumentačný reťazec odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a od ktorého odvodzuje

dôvodnosť nároku žalobcu, je údajná neplatnosť REPO zmluvy.“ Sťažovateľ v tejto

súvislosti poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa okrem iného

uvádza:

„Predmetom odvolacieho konania vo veci samej pre posúdenie dôvodnosti priznanej

istiny a príslušenstva žalobcovi súdom prvého stupňa je vyriešenie otázky platnosti zmluvy

o REPO obchode zo 07.12. 1997 v znení dodatkov 1 až 4... Obchod zmluvou o tzv. REPO

obchode mohol medzi subjektami formou prevodu platne prebehnúť iba na verejnom trhu,

ktorými v zmysle § 8 ods. 3 bola v tom čase Burza cenných papierov alebo RM Systém

Slovakia. Predmetná zmluva zo dňa 07.12. 1997 však nebola nikdy zákonným spôsobom

registrovaná v Stredisku cenných papierov prostredníctvom Burzy cenných papierov

Bratislava, uskutočnila sa len blokácia akcií na účte predávajúceho, čo vyplýva aj

z potvrdenia Burzy cenných papierov zo dňa 02. 11. 2005. ... Keďže išlo

o verejneobchodovateľné cenné papiere – akcie musel byť obchod povinne uzatvorený cez

verejný trh – t. j. cez burzu ako organizátora verejného trhu...“

Takýto právny záver je podľa názoru sťažovateľa „celkom zjavne arbitrárny“ k čomu

ďalej uviedol:

«... pre záver, že REPO zmluva nebola platná v dôsledku absencie burzovej

registrácie, neexistuje vo všeobecne záväzných právnych predpisoch, platných a účinných

v Slovenskej republike v čase jej uzatvorenia, absolútne žiaden zákonný základ, čo je

pravdepodobne hlavný dôvod, prečo najvyšší súd žiadne zákonné ustanovenie v tejto

súvislosti ani neuvádza. Naopak, predmetná REPO zmluva spĺňala všetky zákonné

náležitosti, ustanovené v o cenných papieroch v znení platnom

a účinnom v čase jej uzatvorenia (ďalej len „ v rozhodnom znení“).

... to, čo najvyšší súd vymedzuje ako povinnú zákonnú náležitosť zmluvy, je v zmysle

citovaných ustanovení „len“ spôsobom realizácie záväzkov z nej vyplývajúcich. Burzová

registrácia ako spôsob splnenia zmluvného záväzku teda nevyhnutne predpokladá platnosť

zmluvy, z ktorej tento záväzok vyplýva. Najvyšší súd jednoducho katalóg zákonných

náležitostí zmluvy svojvoľne rozšíril, vychádzajúc pritom z absurdného predpokladu, že

záväzok previesť cenný papier vzniká iba v prípade, ak je prevod tohto cenného papieru už

uskutočnený a zaregistrovaný na verejnom trhu. Inak povedané, v zmysle napadnutého

rozhodnutia musí byť záväzok najskôr splnený, až potom môže vzniknúť!

Odhliadnuc od neudržateľného rozporu takéhoto výkladu so zákonom, je tento výklad

v rozpore aj s právnym záverom, ktorý k tej istej právnej otázke vyslovil ten istý senát

najvyššieho súdu predtým. V rozhodnutí sp. zn. najvyšší súd ako odvolací

súd v totožnej právnej otázke vyslovil: „Ust. § 21 ods. 1 tohto zákona neviaže platnosť,

prípadne účinnosť zmluvy o prevode cenných papierov na registráciu prevodu, ale túto

registráciu upravuje v súvislosti so splnením záväzku previesť zaknihovaný cenný papier.“

Táto právna veta bola potvrdená aj najvyšším súdom ako súdom dovolacím, keď tento vo

veci sp. zn 1 Obdo V 65/2006 uviedol, že „Ust 21 ods. 1 tohto zákona neviaže platnosť,

prípadne účinnosť zmluvy o prevode cenných papierov na registráciu prevodu, ale túto

registráciu upravuje v súvislosti so splnením záväzku previesť zaknihovaný cenný papier.

Za tohto právneho stavu preto nemožno uzavrieť, že tento zápis má iba deklaratórnu

a evidenčnú povahu...“

... k porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo už len tým, že na

totožnú právnu otázku poskytol najvyšší súd dve vzájomne sa vylučujúce odpovede: v jednej

tvrdí, že zmluvný záväzok je platný a účinný aj bez registrácie a touto registráciou je platne

splnený, v napadnutom rozhodnutí naopak tvrdí, že bez registrácie prevodu záväzok

prevodu platne nevznikol. Odchýlenie sa od skorších súdnych rozhodnutí pritom najvyšší

súd nijako nevysvetlil.

V stručnom súhrne, najvyšší súd dospel k svojmu kľúčovému právnemu záveru tak, že

v rozhodnom znení vyložil (i) v bezprostrednom rozpore s jeho

znením, a (ii) úplne opačne, ako ho sám v tej istej právnej otázke vyložil predtým...»

Sťažovateľ tiež poukázal na nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia,

k čomu bližšie uviedol:

«Ďalším prejavom aplikačnej svojvôle najvyššieho súdu je fakt, že tento (i) priznal

žalobcovi nárok, ktorého právny titul zanikol, pričom (ii) otázku zániku tohto právneho

titulu ponechal bez akejkoľvek relevantnej odpovede. Žalobca si na krajskom súde uplatnil

nárok, spočívajúci v pohľadávkach spoločností C. a D. voči sťažovateľovi, ktoré na žalobcu

tieto spoločnosti postúpili po tom, ako tieto pohľadávky zanikli ich započítaním na základe

príslušných Dohôd o započítaní. ... Najvyšší súd v tejto súvislosti uvádza, že nakoľko

sťažovateľovi pohľadávka z REPO zmluvy nevznikla, nemohla byť ani odplatne postúpená,

čo má byť podľa najvyššieho súdu dôvodom, že „nemohlo dôjsť preto ani k platnému

započítaniu pohľadávok na zaplatenie odplát.“ Takto jednoducho sa najvyšší súd

vysporiadal s údajnou absenciou platnosti štyroch zmlúv – dvoch zmlúv, ktorými boli

pohľadávky sťažovateľa voči V. postúpené na D., resp. C. a dvoch Dohôd o započítaní. ...

Žalobca namietol neplatnosť započítania z dôvodu údajného rozporu so zákonom

a s dobrými mravmi, pričom ani neoznačil zákon, s ktorým by Dohody o započítaní mali byť

v rozpore, ani nevysvetlil, ktoré pravidlá dobrých mravov mal práve sťažovateľ porušiť.

S označením dôvodu neplatnosti Dohôd o započítaní na základe § 39, prípadne iného

ustanovenia sa nijako nezaoberal ani najvyšší súd, jednoducho túto

neplatnosť konštatoval na základe údajnej neplatnosti REPO zmluvy.

Najvyšší súd nijako neodpovedal na otázku, či Dohody o započítaní sú neplatné, lebo

sú v rozpore so zákonom a akým, alebo preto, že sa priečia dobrým mravom, alebo preto, že

zákon obchádzajú.

Akú právnu normu použil najvyšší súd v procese úvah, ktorého priviedli k záveru

o neplatnosti Dohôd o započítaní, sa sťažovateľ z napadnutého rozhodnutia jednoducho

nedozvedel.

Nemožno preto nepovažovať za arbitrárne také rozhodnutie, ktoré žalobcovi

priznáva nárok, ktorý zanikol na základe formálne perfektného právneho úkonu a to bez

toho, aby sa najvyšší súd relevantne – čiže, slovami ústavného súdu, formou konkrétnej

a nespochybniteľnej odpovede – vysporiadal s otázkou (ne)platnosti tohto právneho

úkonu.»

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal aj nesprávny procesný postup najvyššieho

súdu, ktorý spočíval v tom, že o odvolaní sťažovateľa rozhodol bez nariadenia

pojednávania. Podľa názoru sťažovateľa z účelu, ako aj zo znenia § 214 Občianskeho

súdneho poriadku vyplýva, že:

„... rozhodovanie odvolacieho súdu in camera upravuje zákonodarca ako svojho

druhu výnimku z pravidla. Takáto úprava vyžaduje extenzívny výklad práva účastníka

konania na pojednávanie a reštriktívny výklad oprávnenia súdu rozhodnúť bez

pojednávania. ... ak je splnená čo len jedna z podmienok podľa odseku 1, odvolací súd je

povinný nariadiť pojednávanie. Podľa názoru sťažovateľa bola v danom prípade splnená

prinajmenšom podmienka podľa písm. c), t.j. existencia dôležitého verejného záujmu. Ten

bol v danom prípade daný kombináciou (i) špecifického predmetu činnosti sťažovateľa a (ii)

s tým súvisiacimi potenciálnymi následkami rozhodnutia v danej veci na mimoriadne široký

okruh fyzických osôb a právnických osôb. ... Sťažovateľ si je vedomý, že len z titulu týchto

svojich špecifík nemá nejaký automatický nárok na priaznivé rozhodnutie vo veci samej. Má

však za to, že vo veci, v ktorej sa na základe mimoriadne spletitých predprivatizačných

transakcií z konca deväťdesiatych rokov konalo proti renomovanému peňažnému ústavu

o niekoľko sto miliónov slovenských korún, bol daný dostatočne významný verejný záujem

na to, aby najvyšší súd namiesto extrémne rýchleho rozhodnutia in camera uplatnil svoju

úplnú apelačnú jurisdikciu v rámci verejného pojednávania.“

Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že mu v odvolacom konaní nebolo doručené

vyjadrenie žalobcu k jeho odvolaniu a nebol poučený o podmienkach dokazovania

v odvolacom konaní, k čomu uviedol: „Absenciu splnenia povinnosti najvyššieho súdu

postupovať v súlade s a tak sťažovateľ nenamieta samú

osebe, ale práve v súbehu s okolnosťami, ktoré od najvyššieho súdu vyžadovali, aby svoju

odvolaciu pôsobnosť uplatnil v rámci pojednávania.“

Podľa názoru sťažovateľa: „Osobitným titulom porušenia práv sťažovateľa

a dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia je skutočnosť, že najvyšší súd porušil

svoju ústavnú a zákonnú povinnosť verejného vyhlásenia rozsudku podľa čl. 142 ods. 3

a . (...) Nahliadnutím do súdneho spisu na najvyššom súde dňa 25.11.2009

(t.j. takmer 3 mesiace po vydaní rozsudku) sťažovateľ zistil, že v súdnom spise sa

nenachádza žiadny záznam o splnení povinnosti oznámenia verejného vyhlásenia rozsudku

a ani zápisnica o verejnom vyhlásení rozsudku. Z uvedeného vyplýva, že nielenže nedošlo

k oznámeniu o verejnom vyhláseniu rozsudku, ale ani k samotnému verejnému vyhláseniu

rozsudku. Uvedený postup je v bezprostrednom rozpore s ustálenou judikatúrou ústavného

súdu...“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd na základe dôvodov uvedených v sťažnosti

prijal sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa, spoločnosti S., a.s., podľa

Slovenskej republiky a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. augusta

2009 sp. zn. , v znení opravného uznesenia sp.zn. zo dňa 20.

októbra 2009, a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. augusta 2009 sp. zn.

v znení opravného uznesenia sp. zn. zo dňa 20. októbra 2009 sa

zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi, spoločnosti

S., a.s., trovy právneho zastúpenia, vrátane DPH, na účet jeho právneho zástupcu do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že proti

napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote 12. októbra

2009 dovolanie, o ktorom najvyšší súd dosiaľ nerozhodol.

Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým na

zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno napraviť

iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných

procesných noriem ( v znení neskorších

predpisov). Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným

súdom, a to o princíp subsidiarity.

Ústavný súd preto zaujal názor, že v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je táto sťažnosť považovaná

za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

(porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bulena a spol. verzus Česká

republika a rozhodnutie uverejnené v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej

republiky vo zv. 29/uznesenie č. 3 a pod.).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2010