Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 460 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (465)I. ÚS 409/2012
PDF · 329.96 KB
No categories available
I. ÚS 409/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.
Rvp 10197/2012 až sp. zn. Rvp 10199/2012 a sp. zn. Rvp 10201/2012, zastúpenej
advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v
Banskej Bystrici č. k. 16 CoE 113/2012-85 z 25. apríla 2012 v spojení s postupom a
uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 2 Er 2181/2007-57 z 20. januára 2012,
postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 1 CoE 151/2012-80 z 24.
apríla 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 15 Er
281/2009-51 z 30. januára 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 1 CoE 198/2012 z 25. apríla 2012 v spojení s uznesením Okresného súdu Rimavská
Sobota č. k. 15 Er 329/2009-48 z 31. januára 2012 a postupom a uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 17 CoE 98/2012-58 z 15. mája 2012 v spojení s uznesením
Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 1 Er 1859/2006-25 z 12. januára 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 10197/2012 až
sp. zn. Rvp 10199/2012 a sp. zn. Rvp 10201/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 10197/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. júla 2012
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),
ako aj namietaného porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 CoE 113/2012-85 z 25.
apríla 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 2 Er 2181/2007-57 z 20. januára 2012, postupom a uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 1 CoE 151/2012-80 z 24. apríla 2012 v spojení s
postupom a uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 15 Er 281/2009-51 z 30.
januára 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE
198/2012 z 25. apríla 2012 v spojení s uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 15
Er 329/2009-48 z 31. januára 2012 a postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. k. 17 CoE 98/2012-58 z 15. mája 2012 v spojení s uznesením Okresného súdu
Rimavská Sobota č. k. 1 Er 1859/2006-25 z 12. januára 2012.
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo
povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom
na skutočnosť, že dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich
pohľadávky voči sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané
v úverových zmluvách obsahujúce aj rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté
rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou
Slovenská rozhodcovská, a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava. Rozhodcovské rozsudky
tohto súdu, a to sp. zn. SR 02552/10 z 22. apríla 2010 (vec vedená pod sp. zn.
Rvp 9927/2012), sp. zn. SR 5843/07 z 10. augusta 2007 (vec vedená pod sp. zn.
Rvp 10197/2012), sp. zn. SR 01990/09 z 26. mája 2009 (vec vedená pod sp. zn.
Rvp 10198/2012), sp. zn. SR 03059/09 z 9. júna 2009 (vec vedená pod sp. zn.
Rvp 10199/2012) a sp. zn. SR 1973/06 z 9. júna 2006 (vec vedená pod sp. zn.
Rvp 10201/2012) boli exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na
základe poverení udelených okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutí, t. j. exekúciu.
V priebehu exekučného konania okresný súd uzneseniami č. k. 2 Er 2181/2007-57
z 20. januára 2012, č. k. 15 Er 281/2009-51 z 30. januára 2012, č. k. 15 Er 329/2009-48
z 31. januára 2012 a č. k. 1 Er 1859/2006-25 z 12. januára 2012 rozhodol o zastavení
prebiehajúceho exekučného konania. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi
napadnutými rozhodnutiami potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutia
ako vecne správne.
3. Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej
činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska
právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych
predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný a krajský súd „... svoje
rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím chybnej
aplikácie a interpretácie...“, za súbežného porušenia viacerých procesných pravidiel
spočívajúcich v tom, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci, b) rozhodol bez
návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, c) svojím postupom odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom, d) rozhodol na základe nedostatočne zisteného
skutkového stavu, pretože nevykonal náležite dokazovanie...“. Sťažovateľka zároveň
poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov
vzťahujúcich sa na jej právnu vec, keď uviedla, že „Zákonodarca priznal všeobecným
súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci
konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho,
uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov
rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských
rozhodnutí... prijatý. Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené
vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov... Súdna prax
je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre
poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá
tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením
o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných
právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci
tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku
všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje
právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“. V závere svojej
argumentácie zdôraznila, že „Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe
vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným,
právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal
súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od
vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti,
ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a
čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu,
zruší napadnuté rozhodnutia okresného a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami
okresného súdu a krajského súdu.
II.A
K spoločnému prerokovaniu vecí
8. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 10197/2012 až sp. zn. Rvp 10199/2012 a sp. zn. Rvp 10201/2012 a z tohto obsahu
vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc
na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného a krajského súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je
uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými uzneseniami
okresného súdu
10. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
11. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
12. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo
potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
II.C
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch...
15. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
16. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
17. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní
proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená a v prípade veci
vedenej pod sp. zn. Rvp 9927/2012 rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na výkon exekúcie, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok
rozhodcovského súdu; uvedené konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo
na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.
18. Z napadnutých rozhodnutí krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa so závermi
rozhodnutí okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení exekučného konania založil
na § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení s § 57 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to z toho dôvodu, že rozsudok
rozhodcovského súdu, ktorý bol v danej veci exekučným titulom, nebol uznaný za spôsobilý
exekučný titul, a to z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc
rozhodcovského súdu na konanie ako absolútne neplatnej zmluvnej podmienky obsiahnutej
v zmluve, ktorej účinky spôsobujú značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa. Právomoc rozhodcovského súdu
bola teda založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní.
19. Krajský súd vo svojich všetkých napadnutých rozhodnutiach dôsledne vyložil
svoje úvahy týkajúce sa posúdenia v týchto veciach rozhodujúcej okolnosti, a to
rozhodcovskej doložky, ako neprijateľnej zmluvnej podmienky (od ktorej sťažovateľka aj
odvíjala príslušnosť ňou zvoleného rozhodcovského súdu na konanie a ktorého rozsudok
bol exekučným titulom, pozri bod 2) vo vzťahu k normám spotrebiteľskej legislatívy.
19.1 Krajský súd v uznesení č. k. 16 CoE 113/2012-85 z 25. apríla 2012
v podstatnom dôvodil: „Keďže v zmluve zakomponovaná rozhodcovská doložka je v rozpore
so zákonom, v danej veci absentuje riadny exekučný titul, nakoľko rozhodcovský rozsudok
bol vydaný rozhodcovským súdom na základe takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky.
V danej veci sú tak splnené podmienky na zastavenie exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1
písm. g) Exekučného poriadku, resp. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní.“
19.2 Krajský súd v uznesení č. k. 1 CoE 151/2012-80 z 24. apríla 2012 v podstatnom
dôvodil: «Preskúmaním rozhodných skutočností zistených z predloženého spisu sa odvolací
súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa v tom, že Zmluva o úvere č. 6740837, ktorú
dňa 4. 9. 2008 uzatvorili oprávnený ako veriteľ a povinná ako dlžníčka a predmetom ktorej
bolo poskytnutie úveru vo výške 10 000,- Sk, je spotrebiteľskou zmluvou s poukazom na § 52
OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (4. 9. 2008). V zmysle § 52 ods. 1 OZ
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára
dodávateľ so spotrebiteľom. Je nepochybné, že v prejednávanom prípade sa oprávnený
v postavení veriteľa zaviazal poskytnúť povinnému (dlžníkovi) finančné prostriedky (formou
úveru) za odplatu, pričom oprávnený je podnikateľom, ktorý pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. V zmysle § 52
ods. 3 OZ sa takáto osoba považuje za dodávateľa. Dlžník (povinný) sa v predmetnej zmluve
zaviazal vrátiť poskytnuté finančné prostriedky a uhradiť celkové náklady spojené s úverom.
Podľa § 52 ods. 4 OZ spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Z uzatvorenej zmluvy vyplýva, že dlžník, ktorý uzatvoril predmetnú zmluvu o úvere
za účelom poskytnutia finančných prostriedkov na účely povolania, je v postavení
spotrebiteľa podľa § 52 ods. 1 a § 52 ods. 4 OZ...
Odvolací súd opiera svoje rozhodnutie o dnes už ustálenú rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR. Záver súdov o neprípustnosti exekúcie
v obdobných veciach (bez zmeny právneho prostredia – právnej úpravy, judikatúry) nemôže
zvrátiť nová argumentácia, podľa ktorej by exekúcia mala byť prípustná, pretože čo i len
jeden súdmi uznaný dôvod neprípustnosti exekúcie spôsobuje, že exekúciu už nemožno
vykonať. Ak teda súdy už dali odpoveď prečo (na základe akých dôvodov) je exekúcia
neprípustná, pričom tieto dôvody neprípustnosti stále existujú aj v prejednávanej veci, nové
argumenty „prípustnosti“ exekúcie sú pre rozhodovanie bezvýznamné. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje tiež na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá
nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď
práve na tento argument (Georgidias vs. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins vs. Francúzsko
z 19. 02. 1998). Za podstatné pre rozhodnutie odvolací súd považuje tie argumenty, ktoré už
boli predmetom posudzovania súdov, a výsledkom ktorého bolo konštatovanie
neprípustnosti exekúcie, pričom tieto závery si osvojil a poukázal na ne. Preto sa odvolací
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobnejšie nevenuje všetkým odvolacím
argumentom.»
19.3 Krajský súd v uznesení sp. zn. 1 CoE 198/2012 z 25. apríla 2012 v podstatnom
dôvodil „Krajský súd odvolaním napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 219
ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil, pretože aj podľa odvolacieho súdu rozhodcovská doložka
v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už
od počiatku neplatná v zmysle § 54 ods. 5 OZ v platnom znení. Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení okresného súdu, na ktoré
poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p.. Naviac súd poukazuje na ustanovenia § 44 ods. 2,
§ 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, § 45 ods. 2 Zákona
o rozhodcovskom konaní, § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (platnom v znení rozhodnom
období).“
19.4 Krajský súd v uznesení č. k. 17 CoE 98/2012-58 z 15. mája 2012 v podstatnom
dôvodil: „Odvolací súd sa zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade
s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe
námietok uvedených v odvolaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená
do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 OZ). Rozhodcovská doložka sa
neodlišuje od ostatného textu všeobecných podmienok a podpis spotrebiteľa sa nenachádza
za všeobecnými podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky, ale na prvej strane úverovej
zmluvy. Ak úver bol poskytnutý na základe štandardnej formulárovej zmluvy, povinná ju
mohla prijať ako celok vrátane úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej
doložky alebo ju odmietnuť ako celok. Je zrejmé, že oprávnený od počiatku sledoval
koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy, boli tieto
riešené na rozhodcovskom súde za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa.
Rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným titulom, keďže rozhodcovská doložka
predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je od počiatku neplatná (§ 53 ods. 4
OZ). Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká
nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku
svojej nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti
s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný
súd o ochranu, okrem, ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal).
Pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom
zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v
rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by
oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie
domáhať.“
20. Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu aj
k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc
rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok bol následne exekučným titulom slúžiacim ako
právny podklad na začatie exekučného konania voči dlžníkovi. Krajský súd správne posúdil
právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkom ako spotrebiteľský právny vzťah a následne
vychádzajúc z príslušných ustanovení § 52 a § 53 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v platnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník“) a naň nadväzujúcu legislatívnu
úpravu zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v platnom znení, ako aj
s poukazom na ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj ustálenej judikatúry ústavného súdu
a európskych súdnych inštitúcií aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia spotrebiteľského
práva. Ako rozporné s týmito právami následne vyhodnotil aj tie ustanovenia zmluvy
o úvere zakladajúce právomoc rozhodcovského súdu na konanie z viacerých dôvodov, ako
napr. absencia individuálne dojednanej takejto podmienky, reálna nemožnosť dlžníka ako
spotrebiteľa ovplyvniť jej obsah koncipovaný formulárovou zmluvou a ďalšie. Pokiaľ je
teda právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nepochybné, že aj samotný rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný
v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by
oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorý by bol vynutiteľný v exekučnom
konaní.
21. Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda
preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté
rozhodnutia okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že
exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu
konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek
v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.
22. Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad
exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred
vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných
ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.
Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli
ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov
závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný
súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,
aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo
v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom
na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57
ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí,
že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného
poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,
pre ktorý exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.
Z ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť súdu zastaviť exekučné
konanie, ak to vyplýva aj z iného právneho predpisu alebo Exekučného poriadku. Takýmto
právnym predpisom bol v okolnostiach posudzovanej právnej veci sťažovateľky
nepochybne zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý vo svojom ustanovení § 45 ods. 1
písm. c) v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zaväzuje súd na zastavenie prebiehajúceho
exekučného konania, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom.
23. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať
zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania
a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely
zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.
24. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.
3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia
môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej
a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek
tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.
25. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to,
že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.
II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
II.D
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
26. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového
protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj
majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu
a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto
ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby
upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní
alebo iných poplatkov alebo pokút.
27. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutí krajského súdu
a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutí okresného súdu krajským
súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť
nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne
konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom
prípade ustanovenia Exekučného poriadku).
28. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom
a rozhodnutiami krajského súdu (tak aj rozhodnutí okresného súdu vzhľadom na ich
potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj
v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
II.E
K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru uznesením
napadnutými rozhodnutiami krajského súdu
29. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru
užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie
založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo,
politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
30. Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú
povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto
ustanovenia ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho
rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je
potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ústavy (IV. ÚS 119/07).
31. Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné
hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú
nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené
ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).
32. Porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného
v čl. 14 dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným
súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súdy konali bez
jej vedomia a pod. Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov ústavy
a dohovoru sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu
(čl. 46 ods. 1 ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktorého
porušenie však ústavný súd v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil, a preto nemohol
konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi
namietaným porušením označených článkov ústavy a dohovoru a namietaným postupom
a rozhodnutím krajského súdu. Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej
ostatnej časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
33. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. augusta 2012