Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 409/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. augusta 2012

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.

až sp. zn. a sp. zn. , zastúpenej

advokátom doc. JUDr. B. F., PhD., A., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jej

základných práv podľa a , práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj namietaného porušenia a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v

Banskej Bystrici č. k. -85 z 25. apríla 2012 v spojení s postupom a

uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. -57 z 20. januára 2012,

postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -80 z 24.

apríla 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 15 Er

281/2009-51 z 30. januára 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. z 25. apríla 2012 v spojení s uznesením Okresného súdu Rimavská

Sobota č. k. -48 z 31. januára 2012 a postupom a uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. -58 z 15. mája 2012 v spojení s uznesením

Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. -25 z 12. januára 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. až

sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. júla 2012

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými

namieta porušenie svojich práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),

ako aj namietaného porušenia a dohovoru postupom a uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -85 z 25.

apríla 2012 v spojení s postupom a uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -57 z 20. januára 2012, postupom a uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -80 z 24. apríla 2012 v spojení s

postupom a uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. -51 z 30.

januára 2012, postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE

198/2012 z 25. apríla 2012 v spojení s uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 15

Er 329/2009-48 z 31. januára 2012 a postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. k. -58 z 15. mája 2012 v spojení s uznesením Okresného súdu

Rimavská Sobota č. k. -25 z 12. januára 2012.

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Sťažovateľka poskytla na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo

povinní vrátiť podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom

na skutočnosť, že dlžníci dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich

pohľadávky voči sťažovateľke sa stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané

v úverových zmluvách obsahujúce aj rozhodcovskú doložku boli sťažovateľkou začaté

rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou

Slovenská rozhodcovská, a. s., Karloveské rameno 8, Bratislava. Rozhodcovské rozsudky

tohto súdu, a to sp. zn. SR 02552/10 z 22. apríla 2010 (vec vedená pod sp. zn.

), sp. zn. SR 5843/07 z 10. augusta 2007 (vec vedená pod sp. zn.

), sp. zn. SR 01990/09 z 26. mája 2009 (vec vedená pod sp. zn.

), sp. zn. SR 03059/09 z 9. júna 2009 (vec vedená pod sp. zn.

) a sp. zn. SR 1973/06 z 9. júna 2006 (vec vedená pod sp. zn.

) boli exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor na

základe poverení udelených okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutí, t. j. exekúciu.

V priebehu exekučného konania okresný súd uzneseniami č. k. -57

z 20. januára 2012, č. k. -51 z 30. januára 2012, č. k. -48

z 31. januára 2012 a č. k. -25 z 12. januára 2012 rozhodol o zastavení

prebiehajúceho exekučného konania. Krajský súd na odvolania sťažovateľky svojimi

napadnutými rozhodnutiami potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové rozhodnutia

ako vecne správne.

3. Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakovala právne závery v rozhodovacej

činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska

právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych

predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, keď okresný a krajský súd „... svoje

rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia a s použitím chybnej

aplikácie a interpretácie...“, za súbežného porušenia viacerých procesných pravidiel

spočívajúcich v tom, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci, b) rozhodol bez

návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, c) svojím postupom odňal

účastníkovi možnosť konať pred súdom, d) rozhodol na základe nedostatočne zisteného

skutkového stavu, pretože nevykonal náležite dokazovanie...“. Sťažovateľka zároveň

poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu právnych predpisov

vzťahujúcich sa na jej právnu vec, keď uviedla, že „Zákonodarca priznal všeobecným

súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci

konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho,

uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov

rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských

rozhodnutí... prijatý. Všeobecný súd si musí byť vedomí toho, že ani súdy nie sú oprávnené

vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov... Súdna prax

je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre

poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá

tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením

o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných

právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci

tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku

všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje

právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“. V závere svojej

argumentácie zdôraznila, že „Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe

vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným,

právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal

súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od

vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti,

ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej základných práv podľa a , práv podľa

dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj porušenie a

čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu,

zruší napadnuté rozhodnutia okresného a krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie

a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako

aj porušenie a dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami

okresného súdu a krajského súdu.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

8. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“). V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

až sp. zn. a sp. zn. a z tohto obsahu

vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc

na totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného a krajského súdu, proti ktorému tieto

sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je

uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv napadnutými uzneseniami

okresného súdu

10. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

11. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

12. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo

potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

II.C

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch...

15. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

16. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

17. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní

proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená a v prípade veci

vedenej pod sp. zn. rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na výkon exekúcie, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie

z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok

rozhodcovského súdu; uvedené konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo

na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.

18. Z napadnutých rozhodnutí krajského súdu vyplýva jeho stotožnenie sa so závermi

rozhodnutí okresného súdu, ktorý svoje rozhodnutie o zastavení exekučného konania založil

na a o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“) v spojení s § 57 ods. 2

o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to z toho dôvodu, že rozsudok

rozhodcovského súdu, ktorý bol v danej veci exekučným titulom, nebol uznaný za spôsobilý

exekučný titul, a to z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky zakladajúcej právomoc

rozhodcovského súdu na konanie ako absolútne neplatnej zmluvnej podmienky obsiahnutej

v zmluve, ktorej účinky spôsobujú značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami

zmluvných strán v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa. Právomoc rozhodcovského súdu

bola teda založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní.

19. Krajský súd vo svojich všetkých napadnutých rozhodnutiach dôsledne vyložil

svoje úvahy týkajúce sa posúdenia v týchto veciach rozhodujúcej okolnosti, a to

rozhodcovskej doložky, ako neprijateľnej zmluvnej podmienky (od ktorej sťažovateľka aj

odvíjala príslušnosť ňou zvoleného rozhodcovského súdu na konanie a ktorého rozsudok

bol exekučným titulom, pozri bod 2) vo vzťahu k normám spotrebiteľskej legislatívy.

19.1 Krajský súd v uznesení č. k. -85 z 25. apríla 2012

v podstatnom dôvodil: „Keďže v zmluve zakomponovaná rozhodcovská doložka je v rozpore

so zákonom, v danej veci absentuje riadny exekučný titul, nakoľko rozhodcovský rozsudok

bol vydaný rozhodcovským súdom na základe takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky.

V danej veci sú tak splnené podmienky na zastavenie exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1

písm. g) Exekučného poriadku, resp. ,

o rozhodcovskom konaní.“

19.2 Krajský súd v uznesení č. k. -80 z 24. apríla 2012 v podstatnom

dôvodil: «Preskúmaním rozhodných skutočností zistených z predloženého spisu sa odvolací

súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa v tom, že Zmluva o úvere č. 6740837, ktorú

dňa 4. 9. 2008 uzatvorili oprávnený ako veriteľ a povinná ako dlžníčka a predmetom ktorej

bolo poskytnutie úveru vo výške 10 000,- Sk, je spotrebiteľskou zmluvou s poukazom na § 52

v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (4. 9. 2008). V zmysle

spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára

dodávateľ so spotrebiteľom. Je nepochybné, že v prejednávanom prípade sa oprávnený

v postavení veriteľa zaviazal poskytnúť povinnému (dlžníkovi) finančné prostriedky (formou

úveru) za odplatu, pričom oprávnený je podnikateľom, ktorý pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. V zmysle § 52

ods. 3 sa takáto osoba považuje za dodávateľa. Dlžník (povinný) sa v predmetnej zmluve

zaviazal vrátiť poskytnuté finančné prostriedky a uhradiť celkové náklady spojené s úverom.

Podľa spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej

činnosti. Z uzatvorenej zmluvy vyplýva, že dlžník, ktorý uzatvoril predmetnú zmluvu o úvere

za účelom poskytnutia finančných prostriedkov na účely povolania, je v postavení

spotrebiteľa podľa a ...

Odvolací súd opiera svoje rozhodnutie o dnes už ustálenú rozhodovaciu prax

Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR. Záver súdov o neprípustnosti exekúcie

v obdobných veciach (bez zmeny právneho prostredia – právnej úpravy, judikatúry) nemôže

zvrátiť nová argumentácia, podľa ktorej by exekúcia mala byť prípustná, pretože čo i len

jeden súdmi uznaný dôvod neprípustnosti exekúcie spôsobuje, že exekúciu už nemožno

vykonať. Ak teda súdy už dali odpoveď prečo (na základe akých dôvodov) je exekúcia

neprípustná, pričom tieto dôvody neprípustnosti stále existujú aj v prejednávanej veci, nové

argumenty „prípustnosti“ exekúcie sú pre rozhodovanie bezvýznamné. V tejto súvislosti

odvolací súd poukazuje tiež na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá

nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď

práve na tento argument (Georgidias vs. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins vs. Francúzsko

z 19. 02. 1998). Za podstatné pre rozhodnutie odvolací súd považuje tie argumenty, ktoré už

boli predmetom posudzovania súdov, a výsledkom ktorého bolo konštatovanie

neprípustnosti exekúcie, pričom tieto závery si osvojil a poukázal na ne. Preto sa odvolací

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobnejšie nevenuje všetkým odvolacím

argumentom.»

19.3 Krajský súd v uznesení sp. zn. z 25. apríla 2012 v podstatnom

dôvodil „Krajský súd odvolaním napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 219

ods. 1 a 2 potvrdil, pretože aj podľa odvolacieho súdu rozhodcovská doložka

v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už

od počiatku neplatná v zmysle v platnom znení. Odvolací súd sa v celom

rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení okresného súdu, na ktoré

poukazuje v zmysle . Naviac súd poukazuje na ustanovenia ,

§ 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, § 45 ods. 2 Zákona

o rozhodcovskom konaní, (platnom v znení rozhodnom

období).“

19.4 Krajský súd v uznesení č. k. -58 z 15. mája 2012 v podstatnom

dôvodil: „Odvolací súd sa zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade

s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Na základe

námietok uvedených v odvolaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená

do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach

a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa ( ). Rozhodcovská doložka sa

neodlišuje od ostatného textu všeobecných podmienok a podpis spotrebiteľa sa nenachádza

za všeobecnými podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky, ale na prvej strane úverovej

zmluvy. Ak úver bol poskytnutý na základe štandardnej formulárovej zmluvy, povinná ju

mohla prijať ako celok vrátane úverových podmienok a v nich obsiahnutej rozhodcovskej

doložky alebo ju odmietnuť ako celok. Je zrejmé, že oprávnený od počiatku sledoval

koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy, boli tieto

riešené na rozhodcovskom súde za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa.

Rozhodcovský rozsudok nemôže byť exekučným titulom, keďže rozhodcovská doložka

predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je od počiatku neplatná (§ 53 ods. 4

). Ak je rozhodcovská doložka súčasťou formulárových zmluvných podmienok, vzniká

nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť, či už v dôsledku

svojej nevedomosti, či nečinnosti. Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti

s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný

súd o ochranu, okrem, ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal (výslovne si ho želal).

Pokiaľ právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom

zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v

rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by

oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie

domáhať.“

20. Ústavný súd preskúmal výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu aj

k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc

rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok bol následne exekučným titulom slúžiacim ako

právny podklad na začatie exekučného konania voči dlžníkovi. Krajský súd správne posúdil

právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkom ako spotrebiteľský právny vzťah a následne

vychádzajúc z príslušných ustanovení a Občiansky

zákonník v platnom znení (ďalej len „“) a naň nadväzujúcu legislatívnu

úpravu o spotrebiteľských úveroch v platnom znení, ako aj

s poukazom na ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ako aj ustálenej judikatúry ústavného súdu

a európskych súdnych inštitúcií aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia spotrebiteľského

práva. Ako rozporné s týmito právami následne vyhodnotil aj tie ustanovenia zmluvy

o úvere zakladajúce právomoc rozhodcovského súdu na konanie z viacerých dôvodov, ako

napr. absencia individuálne dojednanej takejto podmienky, reálna nemožnosť dlžníka ako

spotrebiteľa ovplyvniť jej obsah koncipovaný formulárovou zmluvou a ďalšie. Pokiaľ je

teda právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom

dojednaní, je nepochybné, že aj samotný rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný

v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by

oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorý by bol vynutiteľný v exekučnom

konaní.

21. Krajský súd v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu teda

preskúmal v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté

rozhodnutia okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že

exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu

konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek

v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

22. Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad

exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred

vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných

ustanoveniach Exekučného poriadku, a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli

ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov

závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný

súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho,

aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo

v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom

na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57

ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí,

že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného

poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,

pre ktorý exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.

Z ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva povinnosť súdu zastaviť exekučné

konanie, ak to vyplýva aj z iného právneho predpisu alebo Exekučného poriadku. Takýmto

právnym predpisom bol v okolnostiach posudzovanej právnej veci sťažovateľky

nepochybne zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý vo svojom ustanovení § 45 ods. 1

písm. c) v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zaväzuje súd na zastavenie prebiehajúceho

exekučného konania, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského

konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje

dobrým mravom.

23. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať

zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania

a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely

zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

24. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia

môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej

a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek

tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

25. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to,

že obsahom práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

II.D

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

26. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového

protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj

majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu

a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto

ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby

upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní

alebo iných poplatkov alebo pokút.

27. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého postupu a rozhodnutí krajského súdu

a okresného súdu (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutí okresného súdu krajským

súdom v odvolacom konaní, pozn.) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno vyvodiť

nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

vlastniť majetok podľa a do práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne

konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom

prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

28. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom

a rozhodnutiami krajského súdu (tak aj rozhodnutí okresného súdu vzhľadom na ich

potvrdenie krajským súdom v odvolacom konaní, pozn.) a základným právom podľa čl. 20

ods. 1 a právom podľa dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky aj

v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.E

K namietanému porušeniu a dohovoru uznesením

napadnutými rozhodnutiami krajského súdu

29. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Podľa čl. 14 dohovoru

užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie

založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo,

politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

30. Ustanovenie má charakter ústavného princípu, ktorý sú

povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Tieto

ustanovenia sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa

ods. 1 , a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je

potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ().

31. Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné

hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú

nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené

ustanoveniami dohovoru ().

32. Porušenie a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného

v čl. 14 dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným

súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súdy konali bez

jej vedomia a pod. Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov

a dohovoru sťažovateľka spája s porušením svojho základného práva na súdnu ochranu

( ) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru), ktorého

porušenie však ústavný súd v postupe a rozhodnutí krajského súdu nezistil, a preto nemohol

konštatovať ani porušenie zákazu diskriminácie zaručeného a

dohovoru, a to z dôvodu absencie akejkoľvek spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi

namietaným porušením označených článkov a dohovoru a namietaným postupom

a rozhodnutím krajského súdu. Z tohto dôvodu je sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej

ostatnej časti zjavne neopodstatnená ( ).

33. Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2012