Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 668/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej

obchodnou spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej

koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia

jej základných práv podľa a ,

podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Poprad a jeho uznesením sp. zn.

z 5. februára 2015, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uznesením

sp. zn. z 29. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. októbra 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a (ďalej len „“), podľa Charty

základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie a dohovoru

uznesením Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 5. februára 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a podľa charty a tiež práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 29. júna 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“),

ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka

poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinní vrátiť

podľa podmienok dohodnutých v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru bola priamo

v úverovej zmluve dojednaná rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu medzi

zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu

zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“).

Z dôvodu, že dlžník svoj záväzok vyplývajúci mu z predmetnej úverovej zmluvy

dobrovoľne nesplnil, tento sa voči sťažovateľke stal splatným a v nadväznosti na uvedené

sťažovateľka na podklade dojednanej rozhodcovskej doložky iniciovala začatie

rozhodcovského konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom,

2

ktorého rozhodcovský rozsudok sa tak stal exekučným titulom, na podklade ktorého

sťažovateľka iniciovala začatie exekučného konania.

Po tom, ako v začatom exekučnom konaní okresný súd poveril sťažovateľkou

zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučného konania, napadnutým uznesením

okresného súdu bola exekúcia ex offo zastavená. Proti napadnutému uzneseniu okresného

súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením

krajského súdu tak, že odvolaním napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnosti podanej ústavnému súdu na základe rozsiahlej

argumentácie namieta, že napadnutým uznesením okresného súdu a krajského súdu

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, boli porušené ňou označené základné práva

podľa , charty, práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu. K ich porušeniu malo

dôjsť predovšetkým tým, že okresný súd zastavil už prebiehajúce exekučné konanie,

na vykonanie ktorého už predtým udelil súdnemu exekútorovi poverenie. Sťažovateľka

tvrdí, že okresný súd v jej veciach prekročil svoje právomoci exekučného súdu, keďže

do právomoci okresného súdu ako exekučného súdu nepatrí vecné preskúmavanie

exekučného titulu. Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci,

keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcie, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať

pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto

rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie.

Sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že má síce k dispozícii exekučný

titul, avšak tento je nevykonateľný. Namietané pochybenia okresného súdu podľa

sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka v sťažnosti tiež namieta, že tak okresný súd, ako ani krajský súd

nenariadili v jej veciach pojednávania aj napriek tomu, že im to ukladá § 57 ods. 5 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom

od 9. augusta 2012.

Sťažovateľka ďalej namieta, že okresný súd, ako aj krajský súd jej vec nesprávne

právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii s výkladovými

pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretože

podľa jej tvrdenia sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo dojednanie

rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve považovali za neprijateľnú podmienku, pričom

v tejto súvislosti nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní na účely predloženia

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie

výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte sťažovateľkou namietaných vecí.

Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt

proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1

a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť

dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,

aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti

zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a podľa charty, ako aj práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu, a tiež porušenie a dohovoru

napadnutým uznesením okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ako aj

porušenie jej základných práv podľa a a podľa

charty, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu

napadnutým uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil, vec vrátil

4

na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu

trov konania.

Súčasťou sťažnosti je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia

krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho

odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka tvrdí, že napadnutým uznesením okresného súdu a krajského súdu,

ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, boli porušené ňou označené práv

garantované , dohovorom, dodatkovým protokolom a chartou.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým

uznesením okresného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Podľa sťažnosť okrem všeobecných náležitostí

uvedených v § 20 musí obsahovať označenie,

a) ktoré základné práva alebo slobody sa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili,

b) právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu, ktorým sa porušili

základné práva alebo slobody,

c) proti komu sťažnosť smeruje.

Podľa k sťažnosti sa pripojí kópia právoplatného

rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným

právnym zástupcom, nepripojila k sťažnosti uznesenie okresného súdu. V uvedenej podobe

ústavný súd nemôže prerokovať tú časť sťažnosti sťažovateľky, ktorou namieta porušenie

svojich práv uznesením okresného súdu, s prihliadnutím na to, že sťažovateľka namieta

právne závery okresného súdu, pričom ústavnému súdu nie je známe odôvodnenie

uznesenia okresného súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nedostatky v zákonom predpísaných

náležitostiach, aké vyplývajú z podania sťažovateľky, nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd

6

posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(, , , ).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie postupovať s odbornou starostlivosťou,

dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy

klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej

služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé

vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú

na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom

(napr. , , ).

Uvedený nedostatok zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti bol dôvodom na jej

odmietnutie podľa . Vzhľadom na kvalifikované právne

zastúpenie ústavný súd sťažovateľku na odstránenie nedostatkov sťažnosti nevyzýval,

primerane aplikujúc [od 1. júla 2016 aplikujúc

(ďalej len „“)]

v spojení s .

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie

(m. m. ).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv napadnutými uznesením okresného

súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu; okresný súd napadnutým uznesením

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti

namietanému postupu a napadnutému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu a zakladá

dôvod pre odmietnutie sťažnosti podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľke musia byť známe dôvody, pre ktoré ústavný

súd odmietol jej predchádzajúce sťažnosti, ktoré sa týkali obdobných prípadov, aké sú

preskúmavané v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu ústavný súd, uplatňujúc zásadu

hospodárnosti svojho postupu, považuje za dostatočné poukázať na svoju predchádzajúcu

argumentáciu (napr. sp. zn. z 15. januára 2015 a sp. zn.

z 2. decembra 2015) a konštatovať, že aj v tomto konaní by bola preskúmavaná sťažnosť

i po splnení zákonom predpísaných náležitostí odmietnutá z dôvodu nedostatku právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutým

uznesením krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Námietky sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu krajského súdu možno

sumarizovať do štyroch základných skupín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajský

súd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný, podľa jej názoru

8

nad rámec svojich kompetencií, vecne preskúmaval exekučný titul (po tom, ako už raz tento

exekučný titul preskúmal pri vydávaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie).

Sťažovateľka ďalej namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenia okresného súdu,

ktorý pri vecnom prieskume exekučného titulu aplikoval smernicu Rady, ktorá

podľa sťažovateľky nie je prameňom práva. Ďalšia námietka sťažovateľky je založená

na tvrdení, že krajský súd a pred ním tiež okresný súd neprerušil (hoci prerušiť mal)

exekučné konanie na účely podania výkladu označenej smernice Rady a nepredložil

Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej ustanovenia

aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať

spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom

rozhodcovských súdov“. Napokon sťažovateľka namieta, že tak krajský súd, ako ani

pred ním okresný súd nenariadil v jej veciach pojednávania tak, ako im to ukladá § 57

ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

Pri preskúmavaní uvedených námietok sťažovateľky ústavný súd dospel k záveru,

že jej v sťažnosti použitá argumentácia je v podstate identická s jej právnou argumentáciou,

ktorú už použila celom rade svojich predchádzajúcich sťažností, ktorými sa ústavný súd

v uplynulom období už zaoberal, pričom námietky sťažovateľky vyhodnotil ako nedôvodné

a na tomto základe všetky predchádzajúce sťažnosti odmietol v častiach smerujúcich proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu ako zjavne neopodstatnené (pozri napr. uznesenia

sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn. z 22. augusta 2012,

sp. zn. z 18. septembra 2012, sp. zn. z 31. januára 2013

a sp. zn. z 30. októbra 2013).

Vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnej

argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverov

všeobecných súdov, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľke musia byť známe dôvody,

pre ktoré ústavný súd odmietol jej predchádzajúce sťažnosti, ktoré sa týkali obdobných

prípadov, aké sú preskúmavané v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu ústavný súd,

uplatňujúc zásadu hospodárnosti svojho postupu, považuje za dostatočné poukázať na svoju

argumentáciu obsiahnutú v už uvedených uzneseniach a konštatovať, že aj v tomto konaní

preskúmavaná sťažnosť nie je nedôvodná.

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu jej

práva na účinný prostriedok nápravy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty

a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania, ku ktorej porušeniu malo dôjsť

tým, že konajúci krajský súd pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky

(rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa

k týmto dôvodom (sťažovateľka tento záver odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci

Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, pozn.), ústavný súd

poukazuje na to, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia

exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z uvádzaných dôvodov už z napadnutého

uznesenia okresného súdu, proti ktorému podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom

vyjadrila. Obdobne aj povinný, ktorý má v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie

spotrebiteľa, mal po doručení napadnutého uznesenia prvostupňového súdu možnosť

vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom zmysle, že si

nepraje, aby bolo v jeho prípade vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky.

Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutom uznesení náležite

zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

okresného súdu je vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého uznesenia a postupu, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, je žiaduce, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku.

Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada

dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade

prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné

procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel

k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uznesením bol v posudzovanej veci princíp

kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených ,

čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný. V dôsledku toho neexistuje žiadna

10

skutočnosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť porušenie v petite sťažnosti

označených práv.

Na základe uvedeného ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol

sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu

a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2016